Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 92/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti F., spol. s r. o., M., zastúpenej advokátom JUDr.

B. N., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva

zaručeného a práva zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom rozsudku Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky vydaného 15. júla 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf

40/2007 o trovách konania a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti F., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra

2008 doručená sťažnosť spoločnosti F., s. r. o., M. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) výrokom

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vydaného

15. júla 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom

zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -43 z 1. februára 2007 tak, že

rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/222/8681-58886/2006/991031-

r zo 14. augusta 2006 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu M. č. k.

11571/2006 z 28. marca 2006 zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Zároveň najvyšší súd

priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 10 946 Sk, pričom pri vyčísľovaní tejto

sumy vychádzal z právneho záveru, že „v správnom súdnictve, ktoré nie je založené na

nachádzaní subjektívnych práv jednotlivca vrátane určovania ich spornej výšky pri

peňažnom plnení, nie je možné pri výpočte výšky základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej služby vychádzať z ustanovenia § 10 vyhlášky, ale úkony právnej pomoci

vykonané v správnom súdnictve je nutné hodnotiť ako hodnotu veci alebo práva, ktoré nie je

možné vyjadriť v peniazoch a preto je v tomto prípade na vyčíslenie výšky tarifnej odmeny

potrebné aplikovať ustanovenie § 11 ods. 1 vyhlášky ...“. Najvyšší súd bol toho názoru, že

v správnom súdnictve je predmetom konania posúdenie, „či postup a napadnuté

rozhodnutie správneho orgánu je zákonné alebo nie je. Túto skutočnosť nemožno objektívne

oceniť v peniazoch.“.

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd v predmetnom prípade „nepostupoval zákonne“,

pretože odôvodnenie výroku napadnutého rozsudku o trovách konania „je v úplnom

rozpore so skutkovým stavom obsiahnutým v spise“. Podľa sťažovateľa najvyšší súd

nezdôvodnil prečo nepostupoval podľa ustanovenia § 10 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),

pretože „z predmetu sporu je jednoznačne zrejmé, že predmetom preskúmania zákonnosti

rozhodnutia je skutočnosť, či máme alebo nemáme zaplatiť dodatočne vyrubený rozdiel

dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2004 vo výške 495.569,- Sk. Z toho je

jednoznačne zrejmé, že premetom sporu je určený už vyčíslený rozdiel dane v sume

495.569,- Sk, čo je skutočným predmetom sporu. Najvyšší súd však túto skutočnosť vôbec

nezohľadnil a neuviedol, prečo nevychádzal pri určení výšky náhrady odmeny advokáta

z takto zrejme určeného predmetu sporu v peniazoch. Takéto rozhodnutie predchádza

povinne rozhodnutiu o náhrade trov podľa § 11 cit. vyhlášky. Ak by sa bol Najvyšší súd

touto skutočnosťou v dôvodoch rozhodnutia zaoberal, jednoznačne by musel prísť

k záverom, že mal rozhodnúť o náhrade trov konania zodpovedajúcej odmene advokáta

podľa § 10 cit. vyhlášky.“.

Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu o nemožnosti vyjadriť

hodnotu veci v správnom súdnictve v peniazoch, „pretože pri každom preskúmavaní

rozhodnutia súdmi a to či už v riadnych opravných prostriedkoch, mimoriadnych opravných

prostriedkoch alebo preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov sa vždy

posudzuje zákonnosť týchto rozhodnutí, ale predmet sporu je vždy určený obsahom,

rozsahom žaloby resp. iného podania, na základe ktorého súdy konajú“.

Dotknuté právne normy aplikoval podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd v rozpore

s , a tým „neposkytol právnu ochranu v medziach zákonov, ktorú

ods. 1 zaručuje“.

Sťažovateľ svoju argumentáciu podporil aj poukazom na iné rozhodnutie najvyššieho

súdu v skutkovo podobnom prípade, v ktorom najvyšší súd pri vyčísľovaní trov konania

v správnom súdnictve vychádzal z vyjadriteľnosti predmetu konania v peniazoch. Toto

rozhodnutie sťažovateľ pripojil k predmetnej sťažnosti ako prílohu.

V závere sťažnosti sťažovateľ formuloval svoj sťažnostný petit takto:

„1. Základné právo spoločnosti F., spol. s. r. o., M. na súdnu ochranu a spravodlivý

súdny proces podľa SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru konaním a rozsudkom Najvyššieho súdu SR pod č. k. zo

dňa 15. júla 2008 bolo porušené.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa

15. júla 2008 v časti o trovách konania a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Náhradu trov konania na ústavnom súde nežiadame.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí

ako neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už judikoval,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je

v súlade so zákonom ( a ) porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae

aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade

so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti voči napadnutému rozhodnutiu

najvyššieho súdu zásadným spôsobom namietal jeho postoj k vyjadriteľnosti predmetu

konania o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov podľa druhej hlavy

piatej časti v znení neskorších predpisov.

K tejto otázke ústavný súd zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

Z napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd dostatočne jasne vysvetlil svoj

postoj k spornej otázke trov konania s poukazom na predmet konania v správnom súdnictve,

ktorým je preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu a tomuto rozhodnutiu

predchádzajúceho postupu správneho orgánu z pohľadu zákonnosti. Najvyšší súd v tejto

súvislosti poukázal i na rozdiel medzi predmetom sporu v nachádzacom konaní

v občianskoprávnych veciach a predmetom konania v správnom súdnictve. Aplikácia

ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky je preto v danom prípade podľa názoru ústavného súdu

odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Najvyšší súd

v napadnutom rozhodnutí vyjadril právny názor, ktorý nemožno považovať za arbitrárny.

Ústavný súd ho tiež nehodnotí ako zjavne neodôvodnený.

Nad rámec tohto odôvodnenia považuje ústavný súd za vhodné zmieniť sa o paralele

všeobecnejšieho významu, ktorá sa aj v súvislosti s preskúmavanou vecou ponúka

pri porovnaní ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky a tým, čo zákonodarca celkom jednoznačne

predpokladá v o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov,

Príloha I, položka 10, t. j. že v správnom súdnictve sa zásadne platí súdny poplatok pevnou

sadzbou.

Navyše ústavný súd iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia

všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla

dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel

upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (mutatis

mutandis , ).

Ústavný súd tak dospel k záveru, že nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce

možnosť konštatovania porušenia označeného základného práva sťažovateľa i jeho práva

zaručeného dohovorom v rámci meritórneho prejednania predloženej sťažnosti. To vedie

štandardne ústavný súd k odmietnutiu sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľ poukázal i na rozdielnosť prístupov najvyššieho súdu k obdobným

skutkovým situáciám a ako dôkaz priložil k sťažnosti rozhodnutie najvyššieho súdu v inej

veci, v ktorej došlo k zmene prvostupňového rozhodnutia vo výroku o trovách konania

na prvom stupni práve v prospech tvrdenia sťažovateľa o vyjadriteľnosti predmetu konania

podľa druhej hlavy piatej časti v peniazoch.

Ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [,

písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu

a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

(mutatis mutandis , ). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú

oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov

súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného

súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou

a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného

práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu takéto nedostatky nezistil, odmietol sťažovateľovu sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími

požiadavkami formulovanými sťažovateľom v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2009