Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 216 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (221)III. ÚS 92/09
PDF · 193.98 KB
No categories available
III. ÚS 92/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti F., spol. s r. o., M., zastúpenej advokátom JUDr.
B. N., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vydaného 15. júla 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf
40/2007 o trovách konania a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti F., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra
2008 doručená sťažnosť spoločnosti F., s. r. o., M. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) výrokom
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vydaného
15. júla 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 40/2007.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom
zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 419/06-43 z 1. februára 2007 tak, že
rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/222/8681-58886/2006/991031-
r zo 14. augusta 2006 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu M. č. k. 606/230/131-
11571/2006 z 28. marca 2006 zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Zároveň najvyšší súd
priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 10 946 Sk, pričom pri vyčísľovaní tejto
sumy vychádzal z právneho záveru, že „v správnom súdnictve, ktoré nie je založené na
nachádzaní subjektívnych práv jednotlivca vrátane určovania ich spornej výšky pri
peňažnom plnení, nie je možné pri výpočte výšky základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden
úkon právnej služby vychádzať z ustanovenia § 10 vyhlášky, ale úkony právnej pomoci
vykonané v správnom súdnictve je nutné hodnotiť ako hodnotu veci alebo práva, ktoré nie je
možné vyjadriť v peniazoch a preto je v tomto prípade na vyčíslenie výšky tarifnej odmeny
potrebné aplikovať ustanovenie § 11 ods. 1 vyhlášky ...“. Najvyšší súd bol toho názoru, že
v správnom súdnictve je predmetom konania posúdenie, „či postup a napadnuté
rozhodnutie správneho orgánu je zákonné alebo nie je. Túto skutočnosť nemožno objektívne
oceniť v peniazoch.“.
Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd v predmetnom prípade „nepostupoval zákonne“,
pretože odôvodnenie výroku napadnutého rozsudku o trovách konania „je v úplnom
rozpore so skutkovým stavom obsiahnutým v spise“. Podľa sťažovateľa najvyšší súd
nezdôvodnil prečo nepostupoval podľa ustanovenia § 10 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),
pretože „z predmetu sporu je jednoznačne zrejmé, že predmetom preskúmania zákonnosti
rozhodnutia je skutočnosť, či máme alebo nemáme zaplatiť dodatočne vyrubený rozdiel
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2004 vo výške 495.569,- Sk. Z toho je
jednoznačne zrejmé, že premetom sporu je určený už vyčíslený rozdiel dane v sume
495.569,- Sk, čo je skutočným predmetom sporu. Najvyšší súd však túto skutočnosť vôbec
nezohľadnil a neuviedol, prečo nevychádzal pri určení výšky náhrady odmeny advokáta
z takto zrejme určeného predmetu sporu v peniazoch. Takéto rozhodnutie predchádza
povinne rozhodnutiu o náhrade trov podľa § 11 cit. vyhlášky. Ak by sa bol Najvyšší súd
touto skutočnosťou v dôvodoch rozhodnutia zaoberal, jednoznačne by musel prísť
k záverom, že mal rozhodnúť o náhrade trov konania zodpovedajúcej odmene advokáta
podľa § 10 cit. vyhlášky.“.
Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu o nemožnosti vyjadriť
hodnotu veci v správnom súdnictve v peniazoch, „pretože pri každom preskúmavaní
rozhodnutia súdmi a to či už v riadnych opravných prostriedkoch, mimoriadnych opravných
prostriedkoch alebo preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov sa vždy
posudzuje zákonnosť týchto rozhodnutí, ale predmet sporu je vždy určený obsahom,
rozsahom žaloby resp. iného podania, na základe ktorého súdy konajú“.
Dotknuté právne normy aplikoval podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd v rozpore
s čl. 152 ods. 4 ústavy, a tým „neposkytol právnu ochranu v medziach zákonov, ktorú čl. 46
ods. 1 Ústavy zaručuje“.
Sťažovateľ svoju argumentáciu podporil aj poukazom na iné rozhodnutie najvyššieho
súdu v skutkovo podobnom prípade, v ktorom najvyšší súd pri vyčísľovaní trov konania
v správnom súdnictve vychádzal z vyjadriteľnosti predmetu konania v peniazoch. Toto
rozhodnutie sťažovateľ pripojil k predmetnej sťažnosti ako prílohu.
V závere sťažnosti sťažovateľ formuloval svoj sťažnostný petit takto:
„1. Základné právo spoločnosti F., spol. s. r. o., M. na súdnu ochranu a spravodlivý
súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru konaním a rozsudkom Najvyššieho súdu SR pod č. k. 5 Sžf 40/2007 zo
dňa 15. júla 2008 bolo porušené.
2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Sžf 40/2007 zo dňa
15. júla 2008 v časti o trovách konania a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Náhradu trov konania na ústavnom súde nežiadame.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí
ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je
v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy) porušiť základné právo účastníka
konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae
aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade
so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti voči napadnutému rozhodnutiu
najvyššieho súdu zásadným spôsobom namietal jeho postoj k vyjadriteľnosti predmetu
konania o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov podľa druhej hlavy
piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.
K tejto otázke ústavný súd zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Z napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd dostatočne jasne vysvetlil svoj
postoj k spornej otázke trov konania s poukazom na predmet konania v správnom súdnictve,
ktorým je preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu a tomuto rozhodnutiu
predchádzajúceho postupu správneho orgánu z pohľadu zákonnosti. Najvyšší súd v tejto
súvislosti poukázal i na rozdiel medzi predmetom sporu v nachádzacom konaní
v občianskoprávnych veciach a predmetom konania v správnom súdnictve. Aplikácia
ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky je preto v danom prípade podľa názoru ústavného súdu
odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Najvyšší súd
v napadnutom rozhodnutí vyjadril právny názor, ktorý nemožno považovať za arbitrárny.
Ústavný súd ho tiež nehodnotí ako zjavne neodôvodnený.
Nad rámec tohto odôvodnenia považuje ústavný súd za vhodné zmieniť sa o paralele
všeobecnejšieho významu, ktorá sa aj v súvislosti s preskúmavanou vecou ponúka
pri porovnaní ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky a tým, čo zákonodarca celkom jednoznačne
predpokladá v zákone č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov,
Príloha I, položka 10, t. j. že v správnom súdnictve sa zásadne platí súdny poplatok pevnou
sadzbou.
Navyše ústavný súd iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia
všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla
dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel
upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie
a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (mutatis
mutandis IV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09).
Ústavný súd tak dospel k záveru, že nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce
možnosť konštatovania porušenia označeného základného práva sťažovateľa i jeho práva
zaručeného dohovorom v rámci meritórneho prejednania predloženej sťažnosti. To vedie
štandardne ústavný súd k odmietnutiu sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Sťažovateľ poukázal i na rozdielnosť prístupov najvyššieho súdu k obdobným
skutkovým situáciám a ako dôkaz priložil k sťažnosti rozhodnutie najvyššieho súdu v inej
veci, v ktorej došlo k zmene prvostupňového rozhodnutia vo výroku o trovách konania
na prvom stupni práve v prospech tvrdenia sťažovateľa o vyjadriteľnosti predmetu konania
podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku v peniazoch.
Ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1
písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu
a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská
k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov
(mutatis mutandis I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú
oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov
súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného
súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou
a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného
práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu takéto nedostatky nezistil, odmietol sťažovateľovu sťažnosť ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími
požiadavkami formulovanými sťažovateľom v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2009