Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 137 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (142)II. ÚS 357/2016
PDF · 325.55 KB
No categories available
II. ÚS 357/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, právne zastúpeného Advokátskou
kanceláriou , , v mene ktorej koná advokát
, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom v konaní a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Sži 5/2014 z 1. apríla 2014, sp. zn. 4 Sži 3/2014 z 1. apríla 2014, sp. zn.
4 Sži 2/2014 z 1. apríla 2014, sp. zn. 3 Sži 26/2013 z 1. apríla 2014, sp. zn. 4 Sži 4/2014
z 1. apríla 2014, sp. zn. 2 Sži 6/2014 zo 16. apríla 2014 a sp. zn. 5 Sži 5/2014 z 26. mája
2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2014
elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom v konaní a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sži 5/2014 z 1. apríla 2014, sp. zn. 4 Sži 3/2014
z 1. apríla 2014, sp. zn. 4 Sži 2/2014 z 1. apríla 2014, sp. zn. 3 Sži 26/2013 z 1. apríla 2014,
sp. zn. 4 Sži 4/2014 z 1. apríla 2014, sp. zn. 2 Sži 6/2014 zo 16. apríla 2014 a sp. zn.
5 Sži 5/2014 z 26. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd, rozhodujúc o odvolaniach
sťažovateľa ako žalobcu proti prvostupňovým rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“), v častiach o trovách konania potvrdil prvostupňové rozsudky,
ktorým prvostupňový súd právo na náhradu trov konania sťažovateľovi ako úspešnému
žalobcovi nepriznal. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutých uznesení uviedol: «Z obsahu
súdneho spisu vyplýva, že súd prvého stupňa detailne rozobral dôvody, ktoré ho k tomuto
rozhodnutiu viedli.
Napriek skutočnosti, že rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej je právoplatný
a že žalobca vo veci samej v konaní pred súdom prvého stupňa úspech mal, zostala
odvolaciemu súdu povinnosť posúdiť existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre
ktoré žalobcovi s poukazom na § 250k ods. 1 O.s.p. nepriznal náhradu trov konania. Musel
tak postupovať bez ohľadu na dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa rozhodol pri použití
citovaného zákonného ustanovenia a bez ohľadu na skutočnosť, či rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej, ktorý nadobudol v uvedenej časti právoplatnosť, považuje za vecne
správny.
Pri posudzovaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa nemohol ponechať
bez povšimnutia niekoľko okolností. Odvolací súd zdôrazňuje, že až v súdnom konaní
žalobca predložil žiadosť, z ktorej sa žalovaný mohol dozvedieť, ktoré informácie od
žalovaného požadoval a až v súdnom konaní bolo zistené, že žalobca požadoval
sprístupnenie informácií, ktoré sú verejne prístupné na internetových stránkach príslušných
povinných osôb (a ktoré mohli byť dôvodom pre rozhodnutie o neposkytnutí informácií
zo strany žalovaného). Žalobca nepostupoval zvyčajným spôsobom s cieľom získať
požadované informácie, ale jeho cieľ bol zjavne šikanózny. Ani v súdnom konaní nebolo bez
pochýb preukázané reálne doručenie e-mailu so žiadosťou o informácie žalovanému.
Šikanózne správanie žalobcu je možné badať aj z toho, že neprejavil vážny záujem
požadované informácie získať inak od príslušných povinných osôb, medzi ktorými žalovaný
nebol. Vyplýva to zo skutočnosti, že zhromažďovanie a evidovanie požadovaných informácií
nepatrilo do jeho vecnej pôsobnosti. Žalobca dostatočným spôsobom ani v žalobe a ani
v odvolaní nepreukázal, že zaslaná žiadosť o informácie aj skutočne bola na adresu
žalovaného doručená. Súd prvého stupňa v tomto smere tiež nevykonal žiadne dokazovanie,
ktoré by potvrdilo skutočné doručenie predmetnej žiadosti na adresu žalovaného. Keďže sa
však účastníci konania vo veci samej neodvolali, odvolací súd nemohol skúmať skutočné
doručenie predmetnej e-mailovej žiadosti o informácie žalovanému. Samotné distribuovanie
žiadostí rovnakého textu, len na iné adresy obcí (č.l. 9 a nasl. súdneho spisu) neznamená
poskytnutie primeranej právnej pomoci zo strany advokáta, ktorý žalobcu zastupoval.
Žalovaný nepoznal obsah žiadosti a podľa jeho tvrdení, nebola predmetná žiadosť ani na
jednu z jeho troch e-mailových adries doručená. Žalovaný uviedol, že ak by mu bola takáto
žiadosť doručená, bol by na ňu reagoval. Všetky tieto skutočnosti vzbudzujú pochybnosti, či
konanie o poskytnutie informácií bolo vôbec začaté (pozri uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7Sži/7/2013 zo dňa 27.11.2013), a teda či žalobca dostal
v skutočnosti kvalitnú právnu pomoc, ak jeho právny zástupca nevykonal potrebné úkony na
získanie informácií. Možno dokonca poukázať aj na skutočnosť, že aj po zrušení fiktívnych
rozhodnutí žalovaného bude jeho úlohou podľa zákona č. 211/2000 Z. z. skúmať, či
k začatiu konania naozaj došlo a skúmať dôvod na prípadné zastavenie konania. Zákon
č. 211/2000 Z. z. je založený na jednoduchosti a sleduje, aby sa naplnil jeho zmysel a účel,
ktorým je poskytovanie informácií a nie vydávanie fiktívnych rozhodnutí, ktoré dosahoval
žalobca svojím zvoleným postupom.
Najvyšší súd musel pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať
pri dôvodnosti odvolania žalobcu v časti rozsudku, týkajúceho sa náhrady trov konania na
všetky okolnosti konania a musel skúmať skutočný prejav vôle žalobcu, smerujúci
k sprístupneniu informácií, aj s prihliadnutím na obsah jeho odvolania, v ktorom žalobca
poukazuje na imperatív, ktorý vylučuje možnosť skúmať právny alebo iný dôvod, či záujem,
pre ktorý sa informácia podľa zákona č. 211/2000 Z. z. požaduje.
Odvolací súd z hľadiska tejto námietky žalobcu pripomína, že žalovaný a ani súd
prvého stupňa neskúmali dôvod, pre ktorý sa informácia požaduje, lebo žalovaný nepoznal
a ani poznať nemohol, že žalobca skutočne žiada o poskytnutie informácií a nepoznal a ani
poznať nemohol samotný obsah jeho žiadosti. Táto skutočnosť už samotná postačuje ako
dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý súd podľa § 250k ods. 1 O. s. p. žalobcovi
náhradu trov konania nemusel priznať.
Odvolací súd nehodnotí postup žalobcu, ktorý aj na podanie jednoduchej žiadosti
o sprístupnenie informácií splnomocnil advokáta, ani mu nebráni, aby ho v konaní pred
žalovaným zastupoval advokát, ale vo vzťahu k uplatnenej náhrade trov konania, možno
jeho krok hodnotiť ako neefektívny a trovy konania, ktoré mu vznikli, ako vynaložené
neúčelne, lebo žiadosť o poskytnutie informácií nevyžaduje osobitnú právnu formu (aj keď
musí byť zaslaná na správnu adresu).
Možno pripomenúť, že žalobca vznikol registráciou na Ministerstve vnútra
Slovenskej republiky 8. februára 2013 a už 22. marca 2013 (podľa tvrdenia žalobcu,
nakoľko žalovaný tvrdí, že mu e-mail zaslaný nebol) bola doručená e-mailom žalovanému
žiadosť o sprístupnenie informácii, ktorá bola podpísaná zaručeným elektronickým
podpisom právneho zástupcu žalobcu. Už samotný fakt, že žalobca v tak krátkom časovom
odstupe po svojom vzniku bez využitia svojho petičného práva zvolil na účely podania
žiadosti o sprístupnenie informácií advokáta, vyvoláva pochybnosti o skutočnej vôli žalobcu
získať informácie podľa zákona č. 211/2000 Z. z. a vyvoláva oprávnené presvedčenie, že
žalobca mal pri vynaložení minimálneho úsilia prioritne záujem na náhrade trov konania,
ktorých čiastka nie je zanedbateľná, a nie skutočný záujem na sprístupnení informácií,
verejne dostupných na oficiálnych webových stránkach príslušných orgánov verejnej
správy. Námietka žalobcu, že ho nemožno nútiť, aby informácie získaval pokútne
na internetových stránkach sa preto prieči nielen obsahu vykonaného dokazovania, ale je
v rozpore s jeho vlastnou filozofiou, v rámci ktorej presadzuje elektronickú komunikáciu
s orgánmi verejnej správy nad rámec ich zákonných povinností, ale aj mimo ich
technického vybavenia.
Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní argumentuje nálezom Ústavného súdu Českej
republiky zo 14. septembra 2011 sp. zn. I. ÚS 3698/10, (ktorým ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovel a neodmietol ju), treba uviesť, že odkaz na rozhodnutie orgánu súdnej
ochrany ústavnosti Českej republiky, ktoré nijako súdy Slovenskej republiky nezaväzuje
(§ 135 ods. 1 O.s.p.), a teda nemôže byť dôvodom vedúcim k zmene napadnutého rozsudku.
Zodpovedá skutočnosti, že slovenský právny systém a český právny systém sú navzájom
veľmi blízke, nie sú však totožné, a preto bez ďalšieho podrobného poznania právneho
systému iného štátu rozhodnutie súdov Českej republiky nemožno v praxi súdov Slovenskej
republiky automaticky aplikovať ako prameň nášho práva.
Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na rozhodnutie najvyššieho súdu
z 9. novembra 2010, sp. zn. 3Sžf/12/2010, v zmysle ktorého „za dôvod hodný osobitného
zreteľa v zmysle citovaného ustanovenia O.s.p. nemožno považovať takú skutočnosť, ktorá
vo svojej podstate znamená porušenie zákona...“, treba pripomenúť skutočnosť, že ani
právoplatný rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým boli zrušené fiktívne rozhodnutia
žalovaného nezakladá prekážku, ktorá by odvolaciemu súdu bránila v tejto veci z hľadiska
existencie dôvodu hodného osobitného zreteľa skúmať, či došlo k začatiu konania
o poskytnutie informácií v danej veci a či následne postup žalovaného znamenal porušenie
zákona. Nemožno pritom opomenúť skutočnosť, že aj po zrušení fiktívnych rozhodnutí
konanie o poskytnutie informácií nebolo skončené a žalovaný vo veci musí konať spôsobom,
ktorý zodpovedá zákonu č. 211/2000 Z.z. Pri takomto postupe mu nemožno dopredu
zabrániť, aby v prípade, ak zistí, že konanie riadne začaté nebolo, konanie prípadne aj
zastavil. Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu ďalej vyplýva, že najvyšší
súd citoval nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ústavný súd) sp. zn.
II. ÚS 351/09 z 15. decembra 2009, v odôvodnení ktorého ústavný súd okrem iného uvádza
aj nasledovné:
„Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). V čl. 46
ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná
úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku
určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov
konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva
na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje
základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia
trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho
postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08, U. ÚS 82/09). Z doterajšej
judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú na obe
označené práva (IV. ÚS 147/08). Pri rozhodovaní všeobecných súdov o tom, či sú splnené
podmienky ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku pre výnimočné nepriznanie
(úplné či čiastočné) náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania, je potrebné, aby
skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa pre
nepriznanie náhrady trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú
podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné. V opačnom prípade môže dôjsť pri
rozhodovaní o náhrade trov konania k porušeniu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
prvej vety dohovoru (II. ÚS 122/09)“
Vychádzajúc z citovaného nálezu ústavného súdu, z ktorého vyplýva možnosť súdov
aplikovať ustanovenie § 150 O.s.p. resp. § 250k ods. 1 tretia veta O.s.p. považoval najvyšší
súd za preukázané, že súd prvého stupňa nepochybil, keď zhodnotil skutkové okolnosti
v ktorých zistil dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania
úspešnému žalobcovi, aj keď tieto dôvody odvolací súd zistil aj v ďalších skutkových
a právnych okolnostiach, a to napriek skutočnosti, že došlo k zrušeniu fiktívnych rozhodnutí
žalovaného.
V dôsledku vyššie uvedených právnych skutočností, by podľa názoru najvyššieho
súdu na rozhodnutí súdu prvého stupňa vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania nič
nezmenila ani skutočnosť, že by krajský súd vopred oboznámil žalobcu o jeho zámere
nepriznať mu pre prípad úspechu v konaní náhradu trov konania, lebo takýmto spôsobom
by dopredu prejudikoval svoje rozhodnutie a spochybnil by tým svoju nezaujatosť v konaní.
Námietku, ktorou žalobca poukazoval na túto vadu konania preto označil najvyšší súd za
nedôvodnú.
Vo vzťahu k namietanému rozporu s právom Európskej únie a nepriznania
nepriameho účinku najvyšší súd uvádza, že v prípade žalobcu nemožno v žiadnom prípade
hovoriť o „vytváraní bariér v prístupe k spravodlivosti, ktoré v konečnom dôsledku
znemožňujú reálny a efektívny prístup k spravodlivosti, t.j. k súdnemu prieskumu
nezákonných rozhodnutí na úseku práva na prístup k informáciám“, keď sám žalobca
spôsobom, ktorý sa javí ako účelový, v skutočnosti sám zabránil prístupu k žiadaným
informáciám.
Pri rozhodovaní o náhrade nákladov konania musí pritom súd zohľadňovať samotný
účel procesu v správnom súdnictve, ktorým je poskytovanie ochrany porušeným alebo
ohrozeným skutočným subjektívnym hmotným právam a právom chráneným záujmom.
Súdne konanie nemôže popierať svoje skutočné spoločenské poslanie a nemôže sa stať len
nástrojom, slúžiacim na vytváranie ľahkého a neodôvodneného zisku na úkor protistrany,
spočívajúceho v zaplatení nákladov za zastúpenie advokátom. Porušením práva
na spravodlivý proces podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva na právnu
pomoc v konaní pred súdmi podľa jej článku 47, preto nie je také rozhodnutie súdu, ktorým
súd neprizná účastníkovi náhradu nákladov na zastupovanie advokátom, lebo ich
nevyhodnotí ako účelne vynaložené.
Pritom pravidlo, podľa ktorého možno úspešnému účastníkovi priznať len náhradu
účelne vynaložených nákladov, sa vzťahuje na akékoľvek náklady konania, teda aj na
náklady spojené so zastupovaním advokátom (na odmenu za zastupovanie, paušálnu
náhradu hotových výdavkov a náhradu za daň z pridanej hodnoty).
Najvyšší súd navyše pri skúmaní vyváženosti záujmu žalobcu o verejne prístupné
informácie v porovnaní s jeho záujmom na náhrade trov konania zisťoval výšku náhrady
trov konania za predpokladu úspechu žalobcu, ktorá iba pri 50 žalobách predstavuje
24.340 €, pričom podľa vyjadrenia krajského súdu, žalobca podal len v košickom kraji
približne 81 žiadostí o sprístupnenie informácii. Námaha, ktorú musel žalobca na vyvolanie
uvedených konaní vynaložiť je pritom v zjavnom nepomere s odmenou, ktorú za
uskutočnené advokátske služby požaduje.
Za účelne vynaložené náklady podľa § 142 ods. 1 O.s.p. pritom možno považovať len
také náklady, ktoré musel účastník nevyhnutne vynaložiť, aby mohol riadne hájiť svoje
porušené alebo ohrozené subjektívne právo na súde. Náklady spojené so zastúpením
advokátom tomuto vymedzeniu spravidla zodpovedajú. Tomuto pravidlu však nemožno
prisudzovať absolútnu, bezvýnimočnú povahu; môžu sa vyskytovať i situácie, za ktorých
náklady spojené so zastúpením advokátom nemožno považovať za nevyhnutné pre riadne
uplatňovanie alebo bránenie práva na súde. O taký prípad pôjde najmä v prípade zneužitia
práva na zastúpenie advokátom. (pozri aj nález Ústavného súdu Českej republiky z 25. júla
2012 sp.zn. I. ÚS 988/12).
V tejto súvislosti najvyšší súd považuje za dôvodné poznamenať, že zákon
č. 211/2000 Z.z. má slúžiť predovšetkým ako nástroj spoločenskej kontroly. Najvyšší súd
v žiadnom prípade nepopiera právo žalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto
právo bolo uplatňované efektívne a účelne (nie účelovo), a to nielen vo vzťahu k povinným
osobám, ale i vo vzťahu k súdu. V opačnom prípade ide zo strany žiadateľov skôr
o zneužívanie práva, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti najvyšší súd dospel k rovnakému právnemu
názoru ako súd prvého stupňa a zistil, že v danom prípade existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré nie je spravodlivé priznať žalobcovi náhradu trov
prvostupňového konania, hoci bol v konaní pred súdom prvého stupňa úspešný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p.
a § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu v časti výroku o náhrade trov
konania ako vecne správny potvrdil a jeho dôvody považoval za vecne správne.»
3. Sťažovateľ vzniesol vo svojej sťažnosti proti napadnutým uzneseniam najvyššieho
súdu 8 námietok.
3.1 Po prvé, odôvodnenia napadnutých uznesení sú podľa sťažovateľa nelogické a sú
v rozpore s obsahom všetkých siedmich súdnych spisov. Sťažovateľ uvádza, že nemôže byť
na ťarchu sťažovateľa, že sú to práve dotknuté obce, ktoré si od 1. mája 2002 až do podania
žiadosti sťažovateľa ako správne orgány nevytvorili vôbec žiadne podmienky na prijímanie
podaní podpísaných zaručeným elektronickým podpisom (ďalej len „ZEP“). Na túto
skutočnosť podľa sťažovateľa najvyšší súd pri formulácii svojich záverov svojvoľne
neprihliadol. Je teda možné, že sa obce so žiadosťou sťažovateľa oboznámili až v súdnom
konaní, no stalo sa tak podľa názoru sťažovateľa výlučne z dôvodu vlastnej pasivity. Podľa
hodnotenia sťažovateľa ide teda per analogiam o obdobný argument, akoby správny orgán
tvrdil, že sa neoboznámil s podaním z dôvodu, že nemá podateľňu alebo poštovú schránku.
Tiež nie je podľa presvedčenia sťažovateľa pravda, že by všetky požadované informácie
boli v čase podania predmetnej žiadosti prístupné na voľne dostupných internetových
stránkach alebo, ako tvrdí najvyšší súd, na „verejne dostupných oficiálnych webových
stránkach príslušných orgánov verejnej správy“. Najvyšší súd podľa mienky sťažovateľa
vychádzal z tejto tézy bez toho, aby mala akúkoľvek oporu v súdnom alebo
administratívnom spise, pričom takýto postup neumožňuje ani § 122 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“). Inak povedané, skutočnosť, že je určitá informácia na internete
ku dňu rozhodovania krajského súdu, resp. najvyššieho súdu, neznamená, že tam bola vždy,
najmä keď skutočnosť, že predmetný údaj bol na internete ku dňu podania žiadosti, nebol
v konaní nijako preukázaný, pričom konajúce súdy vychádzali len z nepodložených tvrdení
dotknutých obcí. Taktiež nie je podľa názoru sťažovateľa pravdivá skutočnosť, že uvedená
okolnosť by vlastne viedla k rozhodnutiu o nesprístupnení informácií, pretože podľa zákona
je povinná osoba povinná sprístupniť požadované informácie aj v prípade, že sú verejne
prístupné, ak na tom žiadateľ trvá.
3.2 Po druhé, podľa sťažovateľa si najvyšší súd z hľadiska logickosti svojho
odôvodnenia odporuje na viacerých miestach. Napríklad, najvyšší súd zdôrazňuje, že zákon
č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov „je založený na
jednoduchosti a sleduje, aby sa naplnil jeho zmysel a účel, ktorým je poskytovanie
informácií a nie vydávanie fiktívnych rozhodnutí, ktoré dosahoval žalobca svojím zvoleným
postupom“. Tento výklad podľa názoru sťažovateľa úplne odporuje záveru, ktorý urobil
v tom istom odseku, pretože odkazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sži 7/2013
z 27. novembra 2013, v ktorom sa najvyšší súd podľa hodnotenia sťažovateľa obdobnou
vecou zaoberal aj z meritórneho hľadiska. Uvedeným odkazom na iné svoje rozhodnutie
chcel podľa mienky sťažovateľa najvyšší súd poukázať na to, že prvostupňový súd rozhodol
vec z meritórneho hľadiska nesprávne, pretože mal konanie zastaviť (v danom prípade tak
nemohol urobiť, pretože výrok o zrušení odvolacieho fiktívneho rozhodnutia nebol
odvolaniami napadnutý – dopĺňa sťažovateľ). To však podľa sťažovateľa znamená, že
najvyšší súd preferuje striktný výklad uplatňovania foriem žiadosti, ktorými sa žiadatelia
môžu obrátiť na povinné osoby, pretože z týchto foriem vylučuje podania podpísané
zaručeným elektronickým podpisom. To je však podľa sťažovateľa v úplnom protiklade
s tým, že na tej istej strane, ako bolo citované, paradoxne odkazuje najvyšší súd na „zmysel
a účel“ zákona o slobode informácií. Najvyšší súd si tak podľa presvedčenia sťažovateľa
v odôvodneniach napadnutých uznesení svojvoľne protirečí. Ten rozpor je podľa
sťažovateľa o to citeľnejší, že elektronický podpis je upravený zákonom od roku 2002,
a v danom prípade išlo o žiadosť podpísanú týmto podpisom, t. j. nešlo o žiaden technicky
nevykonateľný spôsob, ale len takú formu podania, na čítanie ktorej si dotknuté obce
napriek 11 rokom účinnosti zákona z roku 2002 nezabezpečili žiaden, ani len na internete
bezplatne dostupný softvér.
3.3 Po tretie, sťažovateľ poukázal na záver najvyššieho súdu, že „žalovaný nepoznal
ani poznať nemohol..., že žalobca skutočne žiada o poskytnutie informácii a nepoznal ani
poznať nemohol samotný obsah jeho žiadosti. Táto skutočnosť už samotná postačuje ako
dôvod hodný osobitného zreteľa“. Tento záver je podľa úvahy sťažovateľa značne
nelogický, pričom svoje úvahy zhrnul takto: „... podľa najvyššieho súdu teda stačí, ak si
správny orgán nevytvorí podmienky pre prijímanie zákonom ustanovenej a rovnocennej
formy podaní, čo založí úspech takto nečinnej povinnej osoby v súdnom konaní vo vzťahu
k trovám konania. Alebo inak, podľa najvyššieho súdu okolnosť, že si dotknuté obce ako
povinné osoby nezabezpečili za 11 rokov od účinnosti zákona č. 215/2002 Z. z. vôbec žiadne
podmienky na čítanie podaní podpísaných zaručeným elektronickým podpisom (pritom im
postačoval bezplatný softvér dostupný na internete – t. j. na tom istom internete, na ktorom
mal podľa najvyššieho súdu sťažovateľ nájsť ním požadované informácie voľne dostupné) je
sama osebe takou závažnou a mimoriadnou okolnosťou, že odôvodňuje nepriznanie
náhrady trov konania sťažovateľovi úspešnému v súdnom konaní. Takýto záver je nelogický
a značne svojvoľný a ústavne neudržateľný.“
3.4 Po štvrté, najvyšší súd dospel podľa sťažovateľa k záveru, že „odvolací súd
nehodnotí postup žalobcu, ktorý aj na podanie jednoduchej žiadosti... splnomocnil
advokáta,... ale vo vzťahu k uplatnenej náhrade trov konania, možno jeho krok hodnotiť ako
neefektívny a trovy konania, ktoré mu vznikli, ako vynaložené neúčelne, lebo žiadosť
o poskytnutie informácií nevyžaduje osobitnú právnu formu“. Sťažovateľ dôvodí, že
odhliadnuc od toho, že najvyšší súd v skutočnosti tento postup sťažovateľa ďalej
v odôvodnení hodnotí, je tento záver navyše úplne nelogický. Sťažovateľ si totiž
neuplatňoval v súdnom konaní náhradu trov konania za úkony vykonané v správnom konaní
pred dotknutými obcami, ale za úkony vykonané v súdnom konaní. Úplne nepochopiteľne
však podľa sťažovateľa najvyšší súd dospel k záverom, že tieto úkony sú neúčelné, hoci
sťažovateľ musí byť podľa právnej úpravy zastúpený advokátom pri podaní žaloby podľa
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, pričom žiaden z členov
sťažovateľa nemá právnické vzdelanie. Závery najvyššieho súdu sú teda podľa sťažovateľa
okrem arbitrárnosti aj úplne nelogické.
3.5 Po piate, sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadal aj
s odkazom na českú rozhodovaciu činnosť (Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
I ÚS 3698/10). Podľa jeho názoru totiž nemôže bez náležitého zdôvodnenia postupovať
krajský súd (a ani najvyšší súd aprobujúci tento postup krajského súdu) tak, že
z rozhodnutia, na ktoré odkazuje, takpovediac „použije“ to, čo je na prospech dotknutým
obciam, a to, čo je na prospech sťažovateľa ako žalobcu, zavrhne so záverom, že to
„nemožno v praxi súdov Slovenskej republiky automaticky aplikovať“. To platí podľa
sťažovateľa o to viac, keď argumentácia z tohto českého rozhodnutia bola na prospech
sťažovateľa, pretože na rozdiel od danej veci český prípad riešil neúčelné zastupovanie
v drobných sporoch, kým v danej veci sa nedá predmet konania vyčísliť, a navyše
sťažovateľ musel byť právne zastúpený, keďže žiaden jeho člen nemá právnické vzdelanie.
Takýto postup najvyššieho súdu je teda podľa mienky sťažovateľa jednostranný a svojvoľný
a bez riadneho zdôvodnenia tohto postupu ho nemožno považovať za spravodlivý a ústavne
udržateľný.
3.6 Po šieste, za úplne nedostatočné považuje sťažovateľ to, že s jeho argumentáciou
uvedenou v odvolaní o povinnosti krajského súdu vykladať § 250k ods. 1 OSP
eurokonformne sa najvyšší súd nijako riadne nevysporiadal a na miesto toho jediným
odsekom v napadnutých uzneseniach skonštatoval, že nemožno v žiadnom prípade hovoriť
o vytváraní bariér v prístupe k spravodlivosti. Podľa sťažovateľa teda paradoxne tomu, čo
predstavovalo ťažisko odvolaní sťažovateľa proti rozsudkom krajského súdu, sa najvyšší
súd svojvoľne vyhol. Tieto námietky týkajúce sa povinnosti vysporiadať sa s úniovým
rozmerom výkladu § 250k ods. 1 OSP podľa sťažovateľa najvyšší súd svojvoľne prehliadol,
hoci jeho rozhodnutím môže dôjsť k značnému sťažovaniu prístupu sťažovateľa k súdu,
k zásadnému odradzovaniu od možnosti využiť súdnu ochranu a tým jednoznačne k vzniku
istej formy penalizácie sťažovateľa, hoci ten sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania
a vo veci samej bol úspešný. Sťažovateľ na tomto mieste cituje judikatúru Súdneho dvora
Európskej únie, podľa ktorej „je úlohou vnútroštátneho súdu, aby legislatívu prijatú za
účelom vykonania smernice vykladal a aplikoval v súlade s požiadavkami komunitárneho
práva, v rozsahu, v akom touto možnosťou disponuje podľa vnútroštátneho práva“
(rozsudok z 10. 4. 1984, 14/83, von Colson, Zb. 1984, s 01891). Na túto eurokonformnú
povinnosť pri svojom výklade ustanovenia § 250k ods. 1 OSP najvyšší súd podľa záverov
sťažovateľa v napadnutých uzneseniach úplne rezignoval.
3.7 Po siedme, sťažovateľ upriamil pozornosť na skutočnosť, že najvyšší súd
uzatvára svoje závery poukazom na to, že pri priznaní úspechu sťažovateľa v konaní by mu
v prípade úspechu v konaní o 50 žalobách patrila náhrada trov konania v sume 24 340 eur,
na základe čoho najvyšší súd dôvodí svoj záver o nepriznaní náhrady trov konania
sťažovateľovi. Podľa sťažovateľa zo skutočnosti, že žalobcovi by v prípade priznania
náhrady trov konania v 50 konaniach patrila náhrada trov v uvedenej výške, nijako logicky
nevyplýva, že mu v danom prípade patrí náhrada trov konania v sume 0 eur. Odhliadnuc od
toho, že nie je zrejmé, ako najvyšší súd dospel touto úvahou práve k potrebe vypočítať tieto
náhrady pre 50 žalôb (rovnako ich podľa sťažovateľa mohol vypočítať pre 100, 1000, či
tisíce žalôb), nie je podľa presvedčenia sťažovateľa zrejmý z napadnutých uznesení žiaden
význam uvedeného výpočtu náhrady trov konania pre danú vec. Podľa sťažovateľa ak tým
krajský súd chcel povedať, že náhrada trov konania musí zodpovedať takpovediac
„vynaloženej“ námahe advokáta pri poskytovaní právnych služieb, potom záver najvyššieho
súdu o námahe vynaloženej pri podaní danej žaloby je úplne svojvoľný. Je svojvoľný podľa
sťažovateľa práve preto, že najvyšší súd a ani krajský súd nemá zo súdneho spisu žiadnu
predstavu o množstve námahy, ktorú sťažovateľ vynaložil, ani o nákladoch na softvérové
riešenie v súvislosti s dodávaním žalôb, resp. iných žalôb, nákladoch na mzdové náklady
zamestnancov právneho zástupcu sťažovateľa pri vybavovaní danej veci, a napokon ani to
neskúmal, keďže najvyšší súd v napadnutých rozhodnutiach dôvodí, že žalobcovi ani
nemohol dať priestor na vyjadrenie vopred, pretože by tým vec prejudikoval, resp. bol by
zaujatý.
3.8 Po ôsme, sťažovateľ považuje celé odôvodnenia napadnutých uznesení za značne
arbitrárne a svojvoľne vychýlené v prospech dotknutých obcí, ktoré boli jedným
z účastníkom daného súdneho konania. Prejavilo sa to napríklad tým, že hoci dotknutým
obciam žiadosti o sprístupnenie informácií boli doručené, tieto sa s nimi pre vlastnú
nečinnosť alebo iné dôvody nevedeli oboznámiť, tak krajský súd, ako aj najvyšší súd to
z hľadiska náhrady trov konania pričítali na ťarchu sťažovateľovi. Hoci mali podľa názoru
sťažovateľa oba konajúce súdy v danom prípade uplatniť eurokonformný výklad, napriek
záväzkom vyplývajúcim z členstva v Európskej únii na túto svoju povinnosť podľa
sťažovateľa úplne rezignovali. Sťažovateľ uvádza, že hoci ním požadované informácie
neboli všetky na internete prístupné v čase ich požiadania (boli zverejnené až podstatne
neskôr, poznamenáva sťažovateľ), najvyšší súd vo všetkých siedmich prípadoch
nepochopiteľne dospel k úplne opačnému záveru, pričom sa spoľahol na tvrdenia jedného
z účastníkov súdneho konania (dotknutých obcí) bez náležitého zdôvodnenia, prečo
vychádzal (podľa sťažovateľa v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania) tak
krajský súd, ako aj najvyšší súd len z tvrdení jedného z účastníkov konania.
4. Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým ústavný súd konštatuje, že označené práva
sťažovateľa boli postupom a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu porušené, ktorým
ďalej zruší napadnuté uznesenia najvyššieho súdu a veci mu vráti na ďalšie konanie a uloží
najvyššiemu súdu povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
7.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),
ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).
7.2 Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť
každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (porov. I. ÚS 290/08, II. ÚS 88/01, II. ÚS 145/08, III. ÚS 259/2010,
IV. ÚS 159/07). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony
účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať
v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04,
IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP,
v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.
7.3 Povinnosť súdu zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi
rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnení rozhodnutia, čoho
sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré
skutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov súd vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil; detailnosť a obsažnosť odôvodnenia rozhodnutia môže byť
v špecifických prípadoch zákonom výslovne zúžená, napríklad vzhľadom na vyhovenie
všetkým účastníkom konania alebo vzdanie sa opravného prostriedku všetkými účastníkmi
konania a pod. (porov. § 157 ods. 3 a 4 OSP)] sú jedny zo základných znakov ústavne
aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.
7.4 Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za
integrálnu súčasť občianskeho súdneho procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu.
V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže
ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne,
a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom
z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie
z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do
práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika
náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe
takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty
svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09,
III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08).
8. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových
a právnych záveroch napadnutých uznesení najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo
by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.
8.1 V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania najvyšší súd
uplatnil zákonom poskytovaný priestor na uváženie, čo sa týka aplikácie § 250k ods. 1 OSP,
podľa ktorého aj v prípade úspechu žalobcu môže súd rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom
alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.
8.2 Pokiaľ krajský súd i najvyšší súd považovali za dôvod hodný osobitného zreteľa
skutočnosti, (i) že sťažovateľ sa nechal zastúpiť advokátom aj pri jednoduchom úkone
podania žiadosti o informáciu podľa zákona o slobode informácií, (ii) že sťažovateľ
požadoval sprístupnenie informácií, ktoré sú verejne prístupné na internetových stránkach
príslušných povinných osôb, (iii) že podal len v košickom kraji približne 81 žiadostí
o sprístupnenie informácii mesiac po jeho zaregistrovaní na príslušnom ministerstve, (iv) že
žalovaný nepoznal a ani poznať nemohol, že sťažovateľ žiada o poskytnutie informácií,
a nepoznal a ani poznať nemohol samotný obsah jeho žiadosti, a pre tieto závery mali súdy
dostatočnú oporu vo vykonanom dokazovaní, potom takýto právny názor nemožno hodnotiť
za arbitrárny, ale „len“ ako prísny a jeden z možných výkladov vzhľadom na dokázaný
skutkový stav.
8.3 Ústavný súd tak nie je v tejto veci oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté
právne závery najvyššieho súdu, čo sa týka výkladu a aplikácie jednoduchého
(podústavného, einfaches Recht) práva. Najvyšší súd riadne odôvodnil svoje závery
k aplikovateľnosti § 250k ods. 1 OSP s poukazom na dôvody hodné osobitného zreteľa
(pozri predchádzajúci bod), vysporiadanie sa s ktorými je v odôvodnení napadnutých
uznesení obšírne, vyčerpávajúco a riadne uvedené, je presvedčivé, jasné a netrpí absenciou
logiky.
8.4 Ústavný súd sa však musí pristaviť pri námietke sťažovateľa, že najvyšší súd
úplne nepochopiteľne dospel k záverom, že úkony právneho zastúpenia sú neúčelné, hoci
sťažovateľ musel byť v konaní pred správnym súdom zastúpený advokátom pri podaní
žaloby podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, pričom žiaden
z členov sťažovateľa nemá právnické vzdelanie.
8.5 Je potrebné dať sťažovateľovi za pravdu, že žalobca v konaní o žalobe proti
rozhodnutiu a postupu správneho orgánu musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá
právnické vzdelanie sám alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý zaňho na súde koná (§ 250a
OSP). Faktom taktiež je, že sťažovateľ ako žalobca bol so svojou žalobou úspešný.
8.6 Avšak aj v tomto ohľade najvyšší súd uviedol podľa ústavného súdu udržateľný
a ústavne akceptovateľný právny názor, podľa ktorého (i) veľký počet naraz podaných
žiadostí o informáciu, (ii) spôsob ich podania a (ne)doručenia žalovanému (obci), (iii)
nevedomosť žalovaného (resp. žalovaných obcí) o podaní žiadostí a (iv) celková suma trov,
ktorá je v hre pri podaní takého množstva žiadostí, dáva aj vzhľadom na postavenie a postoj
žalovaného v konaniach pred súdom (vyjadrenie vôle sprístupniť informácie, ak by
o žiadostiach podaných elektronicky žalovaný vedel, a nepodanie odvolania proti
rozsudkom krajského súdu v jeho neprospech) podozrenie, že sťažovateľovi nešlo len
o realizovanie kontroly verejnej moci prostredníctvom žiadosti o informácie, ale je možné
v jeho snahe badať aj materiálnu (finančnú) motiváciu v podobe priznania vysokých náhrad
trov konania, možnosť podradiť túto situáciu aj v prípade úspechu žalobcu pod dôvody
hodné osobitného zreteľa podľa § 250k ods. 1 OSP a nepriznať úspešnému žalobcovi
náhradu trov konania.
9. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2016