Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 357/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, právne zastúpeného Advokátskou

kanceláriou , , v mene ktorej koná advokát

, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom v konaní a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 1. apríla 2014, sp. zn. z 1. apríla 2014, sp. zn.

z 1. apríla 2014, sp. zn. z 1. apríla 2014, sp. zn.

z 1. apríla 2014, sp. zn. zo 16. apríla 2014 a sp. zn. z 26. mája

2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2014

elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom v konaní a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 1. apríla 2014, sp. zn.

z 1. apríla 2014, sp. zn. z 1. apríla 2014, sp. zn. z 1. apríla 2014,

sp. zn. z 1. apríla 2014, sp. zn. zo 16. apríla 2014 a sp. zn.

z 26. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd, rozhodujúc o odvolaniach

sťažovateľa ako žalobcu proti prvostupňovým rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“), v častiach o trovách konania potvrdil prvostupňové rozsudky,

ktorým prvostupňový súd právo na náhradu trov konania sťažovateľovi ako úspešnému

žalobcovi nepriznal. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutých uznesení uviedol: «Z obsahu

súdneho spisu vyplýva, že súd prvého stupňa detailne rozobral dôvody, ktoré ho k tomuto

rozhodnutiu viedli.

Napriek skutočnosti, že rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej je právoplatný

a že žalobca vo veci samej v konaní pred súdom prvého stupňa úspech mal, zostala

odvolaciemu súdu povinnosť posúdiť existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre

ktoré žalobcovi s poukazom na nepriznal náhradu trov konania. Musel

tak postupovať bez ohľadu na dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa rozhodol pri použití

citovaného zákonného ustanovenia a bez ohľadu na skutočnosť, či rozsudok súdu prvého

stupňa vo veci samej, ktorý nadobudol v uvedenej časti právoplatnosť, považuje za vecne

správny.

Pri posudzovaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa nemohol ponechať

bez povšimnutia niekoľko okolností. Odvolací súd zdôrazňuje, že až v súdnom konaní

žalobca predložil žiadosť, z ktorej sa žalovaný mohol dozvedieť, ktoré informácie od

žalovaného požadoval a až v súdnom konaní bolo zistené, že žalobca požadoval

sprístupnenie informácií, ktoré sú verejne prístupné na internetových stránkach príslušných

povinných osôb (a ktoré mohli byť dôvodom pre rozhodnutie o neposkytnutí informácií

zo strany žalovaného). Žalobca nepostupoval zvyčajným spôsobom s cieľom získať

požadované informácie, ale jeho cieľ bol zjavne šikanózny. Ani v súdnom konaní nebolo bez

pochýb preukázané reálne doručenie e-mailu so žiadosťou o informácie žalovanému.

Šikanózne správanie žalobcu je možné badať aj z toho, že neprejavil vážny záujem

požadované informácie získať inak od príslušných povinných osôb, medzi ktorými žalovaný

nebol. Vyplýva to zo skutočnosti, že zhromažďovanie a evidovanie požadovaných informácií

nepatrilo do jeho vecnej pôsobnosti. Žalobca dostatočným spôsobom ani v žalobe a ani

v odvolaní nepreukázal, že zaslaná žiadosť o informácie aj skutočne bola na adresu

žalovaného doručená. Súd prvého stupňa v tomto smere tiež nevykonal žiadne dokazovanie,

ktoré by potvrdilo skutočné doručenie predmetnej žiadosti na adresu žalovaného. Keďže sa

však účastníci konania vo veci samej neodvolali, odvolací súd nemohol skúmať skutočné

doručenie predmetnej e-mailovej žiadosti o informácie žalovanému. Samotné distribuovanie

žiadostí rovnakého textu, len na iné adresy obcí (č.l. 9 a nasl. súdneho spisu) neznamená

poskytnutie primeranej právnej pomoci zo strany advokáta, ktorý žalobcu zastupoval.

Žalovaný nepoznal obsah žiadosti a podľa jeho tvrdení, nebola predmetná žiadosť ani na

jednu z jeho troch e-mailových adries doručená. Žalovaný uviedol, že ak by mu bola takáto

žiadosť doručená, bol by na ňu reagoval. Všetky tieto skutočnosti vzbudzujú pochybnosti, či

konanie o poskytnutie informácií bolo vôbec začaté (pozri uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27.11.2013), a teda či žalobca dostal

v skutočnosti kvalitnú právnu pomoc, ak jeho právny zástupca nevykonal potrebné úkony na

získanie informácií. Možno dokonca poukázať aj na skutočnosť, že aj po zrušení fiktívnych

rozhodnutí žalovaného bude jeho úlohou podľa skúmať, či

k začatiu konania naozaj došlo a skúmať dôvod na prípadné zastavenie konania. Zákon

č. je založený na jednoduchosti a sleduje, aby sa naplnil jeho zmysel a účel,

ktorým je poskytovanie informácií a nie vydávanie fiktívnych rozhodnutí, ktoré dosahoval

žalobca svojím zvoleným postupom.

Najvyšší súd musel pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať

pri dôvodnosti odvolania žalobcu v časti rozsudku, týkajúceho sa náhrady trov konania na

všetky okolnosti konania a musel skúmať skutočný prejav vôle žalobcu, smerujúci

k sprístupneniu informácií, aj s prihliadnutím na obsah jeho odvolania, v ktorom žalobca

poukazuje na imperatív, ktorý vylučuje možnosť skúmať právny alebo iný dôvod, či záujem,

pre ktorý sa informácia podľa požaduje.

Odvolací súd z hľadiska tejto námietky žalobcu pripomína, že žalovaný a ani súd

prvého stupňa neskúmali dôvod, pre ktorý sa informácia požaduje, lebo žalovaný nepoznal

a ani poznať nemohol, že žalobca skutočne žiada o poskytnutie informácií a nepoznal a ani

poznať nemohol samotný obsah jeho žiadosti. Táto skutočnosť už samotná postačuje ako

dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý súd podľa žalobcovi

náhradu trov konania nemusel priznať.

Odvolací súd nehodnotí postup žalobcu, ktorý aj na podanie jednoduchej žiadosti

o sprístupnenie informácií splnomocnil advokáta, ani mu nebráni, aby ho v konaní pred

žalovaným zastupoval advokát, ale vo vzťahu k uplatnenej náhrade trov konania, možno

jeho krok hodnotiť ako neefektívny a trovy konania, ktoré mu vznikli, ako vynaložené

neúčelne, lebo žiadosť o poskytnutie informácií nevyžaduje osobitnú právnu formu (aj keď

musí byť zaslaná na správnu adresu).

Možno pripomenúť, že žalobca vznikol registráciou na Ministerstve vnútra

Slovenskej republiky 8. februára 2013 a už 22. marca 2013 (podľa tvrdenia žalobcu,

nakoľko žalovaný tvrdí, že mu e-mail zaslaný nebol) bola doručená e-mailom žalovanému

žiadosť o sprístupnenie informácii, ktorá bola podpísaná zaručeným elektronickým

podpisom právneho zástupcu žalobcu. Už samotný fakt, že žalobca v tak krátkom časovom

odstupe po svojom vzniku bez využitia svojho petičného práva zvolil na účely podania

žiadosti o sprístupnenie informácií advokáta, vyvoláva pochybnosti o skutočnej vôli žalobcu

získať informácie podľa a vyvoláva oprávnené presvedčenie, že

žalobca mal pri vynaložení minimálneho úsilia prioritne záujem na náhrade trov konania,

ktorých čiastka nie je zanedbateľná, a nie skutočný záujem na sprístupnení informácií,

verejne dostupných na oficiálnych webových stránkach príslušných orgánov verejnej

správy. Námietka žalobcu, že ho nemožno nútiť, aby informácie získaval pokútne

na internetových stránkach sa preto prieči nielen obsahu vykonaného dokazovania, ale je

v rozpore s jeho vlastnou filozofiou, v rámci ktorej presadzuje elektronickú komunikáciu

s orgánmi verejnej správy nad rámec ich zákonných povinností, ale aj mimo ich

technického vybavenia.

Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní argumentuje nálezom Ústavného súdu Českej

republiky zo 14. septembra 2011 sp. zn. , (ktorým ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovel a neodmietol ju), treba uviesť, že odkaz na rozhodnutie orgánu súdnej

ochrany ústavnosti Českej republiky, ktoré nijako súdy Slovenskej republiky nezaväzuje

( ), a teda nemôže byť dôvodom vedúcim k zmene napadnutého rozsudku.

Zodpovedá skutočnosti, že slovenský právny systém a český právny systém sú navzájom

veľmi blízke, nie sú však totožné, a preto bez ďalšieho podrobného poznania právneho

systému iného štátu rozhodnutie súdov Českej republiky nemožno v praxi súdov Slovenskej

republiky automaticky aplikovať ako prameň nášho práva.

Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na rozhodnutie najvyššieho súdu

z 9. novembra 2010, sp. zn. , v zmysle ktorého „za dôvod hodný osobitného

zreteľa v zmysle citovaného ustanovenia nemožno považovať takú skutočnosť, ktorá

vo svojej podstate znamená porušenie zákona...“, treba pripomenúť skutočnosť, že ani

právoplatný rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým boli zrušené fiktívne rozhodnutia

žalovaného nezakladá prekážku, ktorá by odvolaciemu súdu bránila v tejto veci z hľadiska

existencie dôvodu hodného osobitného zreteľa skúmať, či došlo k začatiu konania

o poskytnutie informácií v danej veci a či následne postup žalovaného znamenal porušenie

zákona. Nemožno pritom opomenúť skutočnosť, že aj po zrušení fiktívnych rozhodnutí

konanie o poskytnutie informácií nebolo skončené a žalovaný vo veci musí konať spôsobom,

ktorý zodpovedá Pri takomto postupe mu nemožno dopredu

zabrániť, aby v prípade, ak zistí, že konanie riadne začaté nebolo, konanie prípadne aj

zastavil. Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu ďalej vyplýva, že najvyšší

súd citoval nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ústavný súd) sp. zn.

z 15. decembra 2009, v odôvodnení ktorého ústavný súd okrem iného uvádza

aj nasledovné:

„Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je

nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. , ). V čl. 46

ods. 1 sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná

úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v

určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1

v spojení s ). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov

konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva

na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje

základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia

trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho

postavenie v konaní (m. m. , , ). Z doterajšej

judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(m. m. ). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú na obe

označené práva (). Pri rozhodovaní všeobecných súdov o tom, či sú splnené

podmienky ustanovenia pre výnimočné nepriznanie

(úplné či čiastočné) náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania, je potrebné, aby

skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa pre

nepriznanie náhrady trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú

podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné. V opačnom prípade môže dôjsť pri

rozhodovaní o náhrade trov konania k porušeniu základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

prvej vety dohovoru ()“

Vychádzajúc z citovaného nálezu ústavného súdu, z ktorého vyplýva možnosť súdov

aplikovať ustanovenie resp. tretia veta považoval najvyšší

súd za preukázané, že súd prvého stupňa nepochybil, keď zhodnotil skutkové okolnosti

v ktorých zistil dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania

úspešnému žalobcovi, aj keď tieto dôvody odvolací súd zistil aj v ďalších skutkových

a právnych okolnostiach, a to napriek skutočnosti, že došlo k zrušeniu fiktívnych rozhodnutí

žalovaného.

V dôsledku vyššie uvedených právnych skutočností, by podľa názoru najvyššieho

súdu na rozhodnutí súdu prvého stupňa vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania nič

nezmenila ani skutočnosť, že by krajský súd vopred oboznámil žalobcu o jeho zámere

nepriznať mu pre prípad úspechu v konaní náhradu trov konania, lebo takýmto spôsobom

by dopredu prejudikoval svoje rozhodnutie a spochybnil by tým svoju nezaujatosť v konaní.

Námietku, ktorou žalobca poukazoval na túto vadu konania preto označil najvyšší súd za

nedôvodnú.

Vo vzťahu k namietanému rozporu s právom Európskej únie a nepriznania

nepriameho účinku najvyšší súd uvádza, že v prípade žalobcu nemožno v žiadnom prípade

hovoriť o „vytváraní bariér v prístupe k spravodlivosti, ktoré v konečnom dôsledku

znemožňujú reálny a efektívny prístup k spravodlivosti, t.j. k súdnemu prieskumu

nezákonných rozhodnutí na úseku práva na prístup k informáciám“, keď sám žalobca

spôsobom, ktorý sa javí ako účelový, v skutočnosti sám zabránil prístupu k žiadaným

informáciám.

Pri rozhodovaní o náhrade nákladov konania musí pritom súd zohľadňovať samotný

účel procesu v správnom súdnictve, ktorým je poskytovanie ochrany porušeným alebo

ohrozeným skutočným subjektívnym hmotným právam a právom chráneným záujmom.

Súdne konanie nemôže popierať svoje skutočné spoločenské poslanie a nemôže sa stať len

nástrojom, slúžiacim na vytváranie ľahkého a neodôvodneného zisku na úkor protistrany,

spočívajúceho v zaplatení nákladov za zastúpenie advokátom. Porušením práva

na spravodlivý proces podľa článku 46 a práva na právnu

pomoc v konaní pred súdmi podľa jej článku 47, preto nie je také rozhodnutie súdu, ktorým

súd neprizná účastníkovi náhradu nákladov na zastupovanie advokátom, lebo ich

nevyhodnotí ako účelne vynaložené.

Pritom pravidlo, podľa ktorého možno úspešnému účastníkovi priznať len náhradu

účelne vynaložených nákladov, sa vzťahuje na akékoľvek náklady konania, teda aj na

náklady spojené so zastupovaním advokátom (na odmenu za zastupovanie, paušálnu

náhradu hotových výdavkov a náhradu za daň z pridanej hodnoty).

Najvyšší súd navyše pri skúmaní vyváženosti záujmu žalobcu o verejne prístupné

informácie v porovnaní s jeho záujmom na náhrade trov konania zisťoval výšku náhrady

trov konania za predpokladu úspechu žalobcu, ktorá iba pri 50 žalobách predstavuje

24.340 €, pričom podľa vyjadrenia krajského súdu, žalobca podal len v košickom kraji

približne 81 žiadostí o sprístupnenie informácii. Námaha, ktorú musel žalobca na vyvolanie

uvedených konaní vynaložiť je pritom v zjavnom nepomere s odmenou, ktorú za

uskutočnené advokátske služby požaduje.

Za účelne vynaložené náklady podľa pritom možno považovať len

také náklady, ktoré musel účastník nevyhnutne vynaložiť, aby mohol riadne hájiť svoje

porušené alebo ohrozené subjektívne právo na súde. Náklady spojené so zastúpením

advokátom tomuto vymedzeniu spravidla zodpovedajú. Tomuto pravidlu však nemožno

prisudzovať absolútnu, bezvýnimočnú povahu; môžu sa vyskytovať i situácie, za ktorých

náklady spojené so zastúpením advokátom nemožno považovať za nevyhnutné pre riadne

uplatňovanie alebo bránenie práva na súde. O taký prípad pôjde najmä v prípade zneužitia

práva na zastúpenie advokátom. (pozri aj nález Ústavného súdu Českej republiky z 25. júla

2012 sp.zn. ).

V tejto súvislosti najvyšší súd považuje za dôvodné poznamenať, že zákon

č. má slúžiť predovšetkým ako nástroj spoločenskej kontroly. Najvyšší súd

v žiadnom prípade nepopiera právo žalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto

právo bolo uplatňované efektívne a účelne (nie účelovo), a to nielen vo vzťahu k povinným

osobám, ale i vo vzťahu k súdu. V opačnom prípade ide zo strany žiadateľov skôr

o zneužívanie práva, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti najvyšší súd dospel k rovnakému právnemu

názoru ako súd prvého stupňa a zistil, že v danom prípade existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa, pre ktoré nie je spravodlivé priznať žalobcovi náhradu trov

prvostupňového konania, hoci bol v konaní pred súdom prvého stupňa úspešný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa veta druhá

a a napadnutý rozsudok krajského súdu v časti výroku o náhrade trov

konania ako vecne správny potvrdil a jeho dôvody považoval za vecne správne.»

3. Sťažovateľ vzniesol vo svojej sťažnosti proti napadnutým uzneseniam najvyššieho

súdu 8 námietok.

3.1 Po prvé, odôvodnenia napadnutých uznesení sú podľa sťažovateľa nelogické a sú

v rozpore s obsahom všetkých siedmich súdnych spisov. Sťažovateľ uvádza, že nemôže byť

na ťarchu sťažovateľa, že sú to práve dotknuté obce, ktoré si od 1. mája 2002 až do podania

žiadosti sťažovateľa ako správne orgány nevytvorili vôbec žiadne podmienky na prijímanie

podaní podpísaných zaručeným elektronickým podpisom (ďalej len „ZEP“). Na túto

skutočnosť podľa sťažovateľa najvyšší súd pri formulácii svojich záverov svojvoľne

neprihliadol. Je teda možné, že sa obce so žiadosťou sťažovateľa oboznámili až v súdnom

konaní, no stalo sa tak podľa názoru sťažovateľa výlučne z dôvodu vlastnej pasivity. Podľa

hodnotenia sťažovateľa ide teda per analogiam o obdobný argument, akoby správny orgán

tvrdil, že sa neoboznámil s podaním z dôvodu, že nemá podateľňu alebo poštovú schránku.

Tiež nie je podľa presvedčenia sťažovateľa pravda, že by všetky požadované informácie

boli v čase podania predmetnej žiadosti prístupné na voľne dostupných internetových

stránkach alebo, ako tvrdí najvyšší súd, na „verejne dostupných oficiálnych webových

stránkach príslušných orgánov verejnej správy“. Najvyšší súd podľa mienky sťažovateľa

vychádzal z tejto tézy bez toho, aby mala akúkoľvek oporu v súdnom alebo

administratívnom spise, pričom takýto postup neumožňuje ani § 122 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“). Inak povedané, skutočnosť, že je určitá informácia na internete

ku dňu rozhodovania krajského súdu, resp. najvyššieho súdu, neznamená, že tam bola vždy,

najmä keď skutočnosť, že predmetný údaj bol na internete ku dňu podania žiadosti, nebol

v konaní nijako preukázaný, pričom konajúce súdy vychádzali len z nepodložených tvrdení

dotknutých obcí. Taktiež nie je podľa názoru sťažovateľa pravdivá skutočnosť, že uvedená

okolnosť by vlastne viedla k rozhodnutiu o nesprístupnení informácií, pretože podľa zákona

je povinná osoba povinná sprístupniť požadované informácie aj v prípade, že sú verejne

prístupné, ak na tom žiadateľ trvá.

3.2 Po druhé, podľa sťažovateľa si najvyšší súd z hľadiska logickosti svojho

odôvodnenia odporuje na viacerých miestach. Napríklad, najvyšší súd zdôrazňuje, že zákon

č. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov „je založený na

jednoduchosti a sleduje, aby sa naplnil jeho zmysel a účel, ktorým je poskytovanie

informácií a nie vydávanie fiktívnych rozhodnutí, ktoré dosahoval žalobca svojím zvoleným

postupom“. Tento výklad podľa názoru sťažovateľa úplne odporuje záveru, ktorý urobil

v tom istom odseku, pretože odkazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. novembra 2013, v ktorom sa najvyšší súd podľa hodnotenia sťažovateľa obdobnou

vecou zaoberal aj z meritórneho hľadiska. Uvedeným odkazom na iné svoje rozhodnutie

chcel podľa mienky sťažovateľa najvyšší súd poukázať na to, že prvostupňový súd rozhodol

vec z meritórneho hľadiska nesprávne, pretože mal konanie zastaviť (v danom prípade tak

nemohol urobiť, pretože výrok o zrušení odvolacieho fiktívneho rozhodnutia nebol

odvolaniami napadnutý – dopĺňa sťažovateľ). To však podľa sťažovateľa znamená, že

najvyšší súd preferuje striktný výklad uplatňovania foriem žiadosti, ktorými sa žiadatelia

môžu obrátiť na povinné osoby, pretože z týchto foriem vylučuje podania podpísané

zaručeným elektronickým podpisom. To je však podľa sťažovateľa v úplnom protiklade

s tým, že na tej istej strane, ako bolo citované, paradoxne odkazuje najvyšší súd na „zmysel

a účel“ zákona o slobode informácií. Najvyšší súd si tak podľa presvedčenia sťažovateľa

v odôvodneniach napadnutých uznesení svojvoľne protirečí. Ten rozpor je podľa

sťažovateľa o to citeľnejší, že elektronický podpis je upravený zákonom od roku 2002,

a v danom prípade išlo o žiadosť podpísanú týmto podpisom, t. j. nešlo o žiaden technicky

nevykonateľný spôsob, ale len takú formu podania, na čítanie ktorej si dotknuté obce

napriek 11 rokom účinnosti zákona z roku 2002 nezabezpečili žiaden, ani len na internete

bezplatne dostupný softvér.

3.3 Po tretie, sťažovateľ poukázal na záver najvyššieho súdu, že „žalovaný nepoznal

ani poznať nemohol..., že žalobca skutočne žiada o poskytnutie informácii a nepoznal ani

poznať nemohol samotný obsah jeho žiadosti. Táto skutočnosť už samotná postačuje ako

dôvod hodný osobitného zreteľa“. Tento záver je podľa úvahy sťažovateľa značne

nelogický, pričom svoje úvahy zhrnul takto: „... podľa najvyššieho súdu teda stačí, ak si

správny orgán nevytvorí podmienky pre prijímanie zákonom ustanovenej a rovnocennej

formy podaní, čo založí úspech takto nečinnej povinnej osoby v súdnom konaní vo vzťahu

k trovám konania. Alebo inak, podľa najvyššieho súdu okolnosť, že si dotknuté obce ako

povinné osoby nezabezpečili za 11 rokov od účinnosti vôbec žiadne

podmienky na čítanie podaní podpísaných zaručeným elektronickým podpisom (pritom im

postačoval bezplatný softvér dostupný na internete – t. j. na tom istom internete, na ktorom

mal podľa najvyššieho súdu sťažovateľ nájsť ním požadované informácie voľne dostupné) je

sama osebe takou závažnou a mimoriadnou okolnosťou, že odôvodňuje nepriznanie

náhrady trov konania sťažovateľovi úspešnému v súdnom konaní. Takýto záver je nelogický

a značne svojvoľný a ústavne neudržateľný.“

3.4 Po štvrté, najvyšší súd dospel podľa sťažovateľa k záveru, že „odvolací súd

nehodnotí postup žalobcu, ktorý aj na podanie jednoduchej žiadosti... splnomocnil

advokáta,... ale vo vzťahu k uplatnenej náhrade trov konania, možno jeho krok hodnotiť ako

neefektívny a trovy konania, ktoré mu vznikli, ako vynaložené neúčelne, lebo žiadosť

o poskytnutie informácií nevyžaduje osobitnú právnu formu“. Sťažovateľ dôvodí, že

odhliadnuc od toho, že najvyšší súd v skutočnosti tento postup sťažovateľa ďalej

v odôvodnení hodnotí, je tento záver navyše úplne nelogický. Sťažovateľ si totiž

neuplatňoval v súdnom konaní náhradu trov konania za úkony vykonané v správnom konaní

pred dotknutými obcami, ale za úkony vykonané v súdnom konaní. Úplne nepochopiteľne

však podľa sťažovateľa najvyšší súd dospel k záverom, že tieto úkony sú neúčelné, hoci

sťažovateľ musí byť podľa právnej úpravy zastúpený advokátom pri podaní žaloby podľa

druhej hlavy piatej časti , pričom žiaden z členov

sťažovateľa nemá právnické vzdelanie. Závery najvyššieho súdu sú teda podľa sťažovateľa

okrem arbitrárnosti aj úplne nelogické.

3.5 Po piate, sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadal aj

s odkazom na českú rozhodovaciu činnosť (Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

). Podľa jeho názoru totiž nemôže bez náležitého zdôvodnenia postupovať

krajský súd (a ani najvyšší súd aprobujúci tento postup krajského súdu) tak, že

z rozhodnutia, na ktoré odkazuje, takpovediac „použije“ to, čo je na prospech dotknutým

obciam, a to, čo je na prospech sťažovateľa ako žalobcu, zavrhne so záverom, že to

„nemožno v praxi súdov Slovenskej republiky automaticky aplikovať“. To platí podľa

sťažovateľa o to viac, keď argumentácia z tohto českého rozhodnutia bola na prospech

sťažovateľa, pretože na rozdiel od danej veci český prípad riešil neúčelné zastupovanie

v drobných sporoch, kým v danej veci sa nedá predmet konania vyčísliť, a navyše

sťažovateľ musel byť právne zastúpený, keďže žiaden jeho člen nemá právnické vzdelanie.

Takýto postup najvyššieho súdu je teda podľa mienky sťažovateľa jednostranný a svojvoľný

a bez riadneho zdôvodnenia tohto postupu ho nemožno považovať za spravodlivý a ústavne

udržateľný.

3.6 Po šieste, za úplne nedostatočné považuje sťažovateľ to, že s jeho argumentáciou

uvedenou v odvolaní o povinnosti krajského súdu vykladať

eurokonformne sa najvyšší súd nijako riadne nevysporiadal a na miesto toho jediným

odsekom v napadnutých uzneseniach skonštatoval, že nemožno v žiadnom prípade hovoriť

o vytváraní bariér v prístupe k spravodlivosti. Podľa sťažovateľa teda paradoxne tomu, čo

predstavovalo ťažisko odvolaní sťažovateľa proti rozsudkom krajského súdu, sa najvyšší

súd svojvoľne vyhol. Tieto námietky týkajúce sa povinnosti vysporiadať sa s úniovým

rozmerom výkladu podľa sťažovateľa najvyšší súd svojvoľne prehliadol,

hoci jeho rozhodnutím môže dôjsť k značnému sťažovaniu prístupu sťažovateľa k súdu,

k zásadnému odradzovaniu od možnosti využiť súdnu ochranu a tým jednoznačne k vzniku

istej formy penalizácie sťažovateľa, hoci ten sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania

a vo veci samej bol úspešný. Sťažovateľ na tomto mieste cituje judikatúru Súdneho dvora

Európskej únie, podľa ktorej „je úlohou vnútroštátneho súdu, aby legislatívu prijatú za

účelom vykonania smernice vykladal a aplikoval v súlade s požiadavkami komunitárneho

práva, v rozsahu, v akom touto možnosťou disponuje podľa vnútroštátneho práva“

(rozsudok z 10. 4. 1984, 14/83, von Colson, Zb. 1984, s 01891). Na túto eurokonformnú

povinnosť pri svojom výklade ustanovenia najvyšší súd podľa záverov

sťažovateľa v napadnutých uzneseniach úplne rezignoval.

3.7 Po siedme, sťažovateľ upriamil pozornosť na skutočnosť, že najvyšší súd

uzatvára svoje závery poukazom na to, že pri priznaní úspechu sťažovateľa v konaní by mu

v prípade úspechu v konaní o 50 žalobách patrila náhrada trov konania v sume 24 340 eur,

na základe čoho najvyšší súd dôvodí svoj záver o nepriznaní náhrady trov konania

sťažovateľovi. Podľa sťažovateľa zo skutočnosti, že žalobcovi by v prípade priznania

náhrady trov konania v 50 konaniach patrila náhrada trov v uvedenej výške, nijako logicky

nevyplýva, že mu v danom prípade patrí náhrada trov konania v sume 0 eur. Odhliadnuc od

toho, že nie je zrejmé, ako najvyšší súd dospel touto úvahou práve k potrebe vypočítať tieto

náhrady pre 50 žalôb (rovnako ich podľa sťažovateľa mohol vypočítať pre 100, 1000, či

tisíce žalôb), nie je podľa presvedčenia sťažovateľa zrejmý z napadnutých uznesení žiaden

význam uvedeného výpočtu náhrady trov konania pre danú vec. Podľa sťažovateľa ak tým

krajský súd chcel povedať, že náhrada trov konania musí zodpovedať takpovediac

„vynaloženej“ námahe advokáta pri poskytovaní právnych služieb, potom záver najvyššieho

súdu o námahe vynaloženej pri podaní danej žaloby je úplne svojvoľný. Je svojvoľný podľa

sťažovateľa práve preto, že najvyšší súd a ani krajský súd nemá zo súdneho spisu žiadnu

predstavu o množstve námahy, ktorú sťažovateľ vynaložil, ani o nákladoch na softvérové

riešenie v súvislosti s dodávaním žalôb, resp. iných žalôb, nákladoch na mzdové náklady

zamestnancov právneho zástupcu sťažovateľa pri vybavovaní danej veci, a napokon ani to

neskúmal, keďže najvyšší súd v napadnutých rozhodnutiach dôvodí, že žalobcovi ani

nemohol dať priestor na vyjadrenie vopred, pretože by tým vec prejudikoval, resp. bol by

zaujatý.

3.8 Po ôsme, sťažovateľ považuje celé odôvodnenia napadnutých uznesení za značne

arbitrárne a svojvoľne vychýlené v prospech dotknutých obcí, ktoré boli jedným

z účastníkom daného súdneho konania. Prejavilo sa to napríklad tým, že hoci dotknutým

obciam žiadosti o sprístupnenie informácií boli doručené, tieto sa s nimi pre vlastnú

nečinnosť alebo iné dôvody nevedeli oboznámiť, tak krajský súd, ako aj najvyšší súd to

z hľadiska náhrady trov konania pričítali na ťarchu sťažovateľovi. Hoci mali podľa názoru

sťažovateľa oba konajúce súdy v danom prípade uplatniť eurokonformný výklad, napriek

záväzkom vyplývajúcim z členstva v Európskej únii na túto svoju povinnosť podľa

sťažovateľa úplne rezignovali. Sťažovateľ uvádza, že hoci ním požadované informácie

neboli všetky na internete prístupné v čase ich požiadania (boli zverejnené až podstatne

neskôr, poznamenáva sťažovateľ), najvyšší súd vo všetkých siedmich prípadoch

nepochopiteľne dospel k úplne opačnému záveru, pričom sa spoľahol na tvrdenia jedného

z účastníkov súdneho konania (dotknutých obcí) bez náležitého zdôvodnenia, prečo

vychádzal (podľa sťažovateľa v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania) tak

krajský súd, ako aj najvyšší súd len z tvrdení jedného z účastníkov konania.

4. Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým ústavný súd konštatuje, že označené práva

sťažovateľa boli postupom a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu porušené, ktorým

ďalej zruší napadnuté uznesenia najvyššieho súdu a veci mu vráti na ďalšie konanie a uloží

najvyššiemu súdu povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

7.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),

ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

7.2 Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu

( ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť

každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať

a rozhodnúť (porov. , , , ,

). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony

účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať

v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle ,

, , ), najmä s ustanovením ,

v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

7.3 Povinnosť súdu zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi

rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnení rozhodnutia, čoho

sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré

skutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov súd vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil; detailnosť a obsažnosť odôvodnenia rozhodnutia môže byť

v špecifických prípadoch zákonom výslovne zúžená, napríklad vzhľadom na vyhovenie

všetkým účastníkom konania alebo vzdanie sa opravného prostriedku všetkými účastníkmi

konania a pod. (porov. a )] sú jedny zo základných znakov ústavne

aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

7.4 Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za

integrálnu súčasť občianskeho súdneho procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu.

V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže

ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne,

a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom

z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie

z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do

práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika

náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v , , ,

, ).

8. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových

a právnych záveroch napadnutých uznesení najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo

by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.

8.1 V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania najvyšší súd

uplatnil zákonom poskytovaný priestor na uváženie, čo sa týka aplikácie ,

podľa ktorého aj v prípade úspechu žalobcu môže súd rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom

alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

8.2 Pokiaľ krajský súd i najvyšší súd považovali za dôvod hodný osobitného zreteľa

skutočnosti, (i) že sťažovateľ sa nechal zastúpiť advokátom aj pri jednoduchom úkone

podania žiadosti o informáciu podľa zákona o slobode informácií, (ii) že sťažovateľ

požadoval sprístupnenie informácií, ktoré sú verejne prístupné na internetových stránkach

príslušných povinných osôb, (iii) že podal len v košickom kraji približne 81 žiadostí

o sprístupnenie informácii mesiac po jeho zaregistrovaní na príslušnom ministerstve, (iv) že

žalovaný nepoznal a ani poznať nemohol, že sťažovateľ žiada o poskytnutie informácií,

a nepoznal a ani poznať nemohol samotný obsah jeho žiadosti, a pre tieto závery mali súdy

dostatočnú oporu vo vykonanom dokazovaní, potom takýto právny názor nemožno hodnotiť

za arbitrárny, ale „len“ ako prísny a jeden z možných výkladov vzhľadom na dokázaný

skutkový stav.

8.3 Ústavný súd tak nie je v tejto veci oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté

právne závery najvyššieho súdu, čo sa týka výkladu a aplikácie jednoduchého

(podústavného, einfaches Recht) práva. Najvyšší súd riadne odôvodnil svoje závery

k aplikovateľnosti s poukazom na dôvody hodné osobitného zreteľa

(pozri predchádzajúci bod), vysporiadanie sa s ktorými je v odôvodnení napadnutých

uznesení obšírne, vyčerpávajúco a riadne uvedené, je presvedčivé, jasné a netrpí absenciou

logiky.

8.4 Ústavný súd sa však musí pristaviť pri námietke sťažovateľa, že najvyšší súd

úplne nepochopiteľne dospel k záverom, že úkony právneho zastúpenia sú neúčelné, hoci

sťažovateľ musel byť v konaní pred správnym súdom zastúpený advokátom pri podaní

žaloby podľa druhej hlavy piatej časti , pričom žiaden

z členov sťažovateľa nemá právnické vzdelanie.

8.5 Je potrebné dať sťažovateľovi za pravdu, že žalobca v konaní o žalobe proti

rozhodnutiu a postupu správneho orgánu musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá

právnické vzdelanie sám alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý zaňho na súde koná (§ 250a

). Faktom taktiež je, že sťažovateľ ako žalobca bol so svojou žalobou úspešný.

8.6 Avšak aj v tomto ohľade najvyšší súd uviedol podľa ústavného súdu udržateľný

a ústavne akceptovateľný právny názor, podľa ktorého (i) veľký počet naraz podaných

žiadostí o informáciu, (ii) spôsob ich podania a (ne)doručenia žalovanému (obci), (iii)

nevedomosť žalovaného (resp. žalovaných obcí) o podaní žiadostí a (iv) celková suma trov,

ktorá je v hre pri podaní takého množstva žiadostí, dáva aj vzhľadom na postavenie a postoj

žalovaného v konaniach pred súdom (vyjadrenie vôle sprístupniť informácie, ak by

o žiadostiach podaných elektronicky žalovaný vedel, a nepodanie odvolania proti

rozsudkom krajského súdu v jeho neprospech) podozrenie, že sťažovateľovi nešlo len

o realizovanie kontroly verejnej moci prostredníctvom žiadosti o informácie, ale je možné

v jeho snahe badať aj materiálnu (finančnú) motiváciu v podobe priznania vysokých náhrad

trov konania, možnosť podradiť túto situáciu aj v prípade úspechu žalobcu pod dôvody

hodné osobitného zreteľa podľa a nepriznať úspešnému žalobcovi

náhradu trov konania.

9. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2016