Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 364/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti C., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou B. s. r. o., za ktorú koná advokát R. B., ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 27. novembra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti C. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára

2014 doručená sťažnosť spoločnosti C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. novembra 2013 a žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa C. na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra

2013, sp. zn. , a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý mu

predchádzal, porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2013, sp. zn.

, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi C. náhradu

trov právneho zastupovania na účet jeho právneho zástupcu, vrátane DPH, do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu a z jej príloh,

sťažovateľ sa v konaní vedenom pred Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) pod sp. zn. domáhal proti obci D. (ďalej len „žalovaný“)

preskúmania zákonnosti fiktívneho rozhodnutia v konaní o sprístupnenie informácií podľa

o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ

totiž pred podaním tejto žaloby požiadal žalovaného o sprístupnenie viacerých informácií

elektronickou poštou podpísanou zaručeným elektronickým podpisom, avšak žalovaný tejto

žiadosti nevyhovel a nereagoval ani na jeho odvolanie doručené žalovanému rovnakým

spôsobom. Krajský súd rozhodol o žalobe sťažovateľa rozsudkom č. k. -43

z 19. júna 2013 tak, že fiktívne rozhodnutia žalovaného v oboch stupňoch zrušil, vec vrátil

žalovanému na ďalšie konanie a o trovách konania rozhodol tak, že sťažovateľovi nárok

na ich náhradu nepriznal.

Proti výroku o náhrade trov konania rozsudku krajského súdu č. k. -43

z 19. júna 2013 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 27. novembra 2013 tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa

v napadnutej časti potvrdil a žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania

nepriznal.

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 27. novembra 2013 nadobudlo

právoplatnosť 30. decembra 2013.

Sťažovateľ odôvodnil sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. novembra 2013 tým, že toto rozhodnutie je arbitrárne a svojvoľné, favorizuje

žalovaného na úkor sťažovateľa napriek tomu, že žalovaný sa iba pre vlastnú nečinnosť

nevedel oboznámiť so žiadosťou sťažovateľa o sprístupnenie informácie doručenou

mu zákonom predpokladaným postupom (elektronickým podaním so zaručeným

elektronickým podpisom), pretože si nevytvoril podmienky na prijímanie podaní

podpísaných zaručeným elektronickým podpisom. Najvyšší súd si urobil o skutkových

okolnostiach veci v odôvodnení svojho rozhodnutia viacero svojvoľných a nelogických

záverov, aby vzápätí dospel k potrebe aplikovať na danú vec § 250k ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), hoci viaceré okolnosti aplikáciu tohto ustanovenia

vylučovali a boli na ťarchu žalovaného, a nie sťažovateľa. Sťažovateľ poukázal na to,

že najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevzal do úvahy absolútnu pasivitu

žalovaného, ktorý si nevytvoril podmienky na prijímanie podaní podpísaných zaručeným

elektronickým podpisom, a konštatoval, že sťažovateľom požadované informácie boli

prístupné na voľne dostupných internetových stránkach príslušných orgánov verejnej

správy, hoci tento názor nemá oporu v obsahu administratívneho spisu, a to, že určitá

informácia bola v čase rozhodovania súdu takto prístupná, neznamená, že na internete bola

vždy. Pokiaľ najvyšší súd poukázal na to, že sťažovateľ podal svoje žiadosti na neexistujúcu

elektronickú adresu žalovaného, odporuje toto jeho zistenie inému jeho konštatovaniu,

podľa ktorého medzi starostom žalovaného a sťažovateľom elektronická komunikácia

prebehla. Najvyšší súd si zrejme pomýlil e-mailovú adresu žalovaného (ktorá existuje)

a emailovú adresu elektronickej podateľne žalovaného (ktorá nebola žalovaným zriadená).

Nelogický je podľa názoru sťažovateľa aj záver najvyššieho súdu, podľa ktorého žalovaný

nepoznal a ani poznať nemohol, že sťažovateľ skutočne o poskytnutie informácie žiada,

a nemohol poznať ani obsah jeho žiadosti, pričom už len táto skutočnosť je dôvodom

hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania. Tento záver neobstojí

preto, že žalovanému nič nebránilo počas 11 rokov od účinnosti

o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov zabezpečiť si podmienky na čítanie podaní podpísaných zaručeným

elektronickom podpisom. Sťažovateľ poukázal ďalej na to, že najvyšší súd sa nedostatočne

vysporiadal s jeho argumentáciou poukazujúcou na českú súdnu prax a potrebu

eurokonformného výkladu . Pokiaľ najvyšší súd poukázal na to, že ak by

bol sťažovateľ úspešný v konaní o 50 takýchto žalobách, patrila by mu náhrada trov konania

39 650 €, nevedno, ako dospel najvyšší súd k potrebe počítať trovy pre 50 konaní

o žalobách sťažovateľa, a nevedno ani to, ako k tejto sume dospel, pričom zo súdneho spisu

nemožno zistiť, aké množstvo námahy musel sťažovateľ v tejto veci vynaložiť, pričom

navyše sťažovateľ musel uhradiť náklady svojmu právnemu zástupcovi.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru, ku ktorému malo

dôjsť uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. novembra 2013 tým, že toto

uznesenie je arbitrárne, je založené na takom výklade aplikovaného ustanovenia (§ 250k

ods. 1 ), ktoré popiera jeho účel a zmysel, a je navyše vnútorne nekonzistentné.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. z 27. novembra 2013 odôvodnil takto:

«Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb,

o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny prostriedok, ktorý umožňuje,

aby každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy

poškodená, sa mohla domáhať ochrany svojich porušených alebo ohrozených práv na súde,

ako na nezávislom orgáne a aby tak mohla začať konanie, v ktorom správny orgán

už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami,

ako ten, o koho práva v konaní ide.

Zo spisov vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil fíktívne rozhodnutie

žalovaného, doručené žalobcovi 7. apríla 2013, ako aj fiktívne rozhodnutie prvostupňového

orgánu, doručené žalobcovi 9. marca 2013 podľa a vec mu

vrátil na ďalšie konanie dôvodiac vydaním fiktívnych rozhodnutí [§18 ods. 3 a § 19 ods. 3

zákona o slobode informácií, ktoré nespĺňajú náležitosti riadne odôvodneného rozhodnutia

v zmysle o správnom konaní (správny poriadok) v znení

neskorších predpisov, a preto sú svojou povahou nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Výrok o nepriznaní náhrady trov konania v konaní úspešnému žalobcovi odôvodnil dôvodmi

hodnými osobitného zreteľa ( veta tretia ).

Účastníci sa proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej neodvolali,

ale odvolanie proti rozhodnutiu o trovách konania napadol odvolaním žalobca. V dôsledku

jeho odvolania musel odvolací súd skúmať, či rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá

zákonu, teda či súd rozhodol o trovách na základe skutočného stavu veci a či rozhodnutie

správne právne zdôvodnil.

Ustanovenie veta tretia umožňuje súdu, aby v rámci svojho

uváženia v medziach tohto zákonného ustanovenia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu

trov konania úspešnému žalobcovi, ktorému inak náhrada trov konania patrí.

Dôvodom na aplikáciu uvedeného ustanovenia môžu byť len dôvody hodné

osobitného zreteľa, ktoré neuvádza, pričom konkrétne dôvody,

vzťahujúce sa na ten ktorý konkrétny prípad, ponecháva na úvahu súdu, ktorá však musí

mať svoje zhmotnenie v odôvodnení rozhodnutia. Inak povedané z odôvodnenia rozhodnutia

súdu, ktorý vo vzťahu k v konaní úspešnému žalobcovi použil tretiu vetu ustanovenia § 250k

ods. 1 a nepriznal mu náhradu trov konania, musia byť zrejmé dôvody, ktoré súd

k takémuto skôr výnimočnému rozhodnutiu viedli, lebo právo úspešného účastníka

na náhradu trov konania je imanentnou súčasťou práva na súdnu ochranu zakotveného

v . Z uvedeného preto vyplýva, že takéto

rozhodnutie súdu nemôže byť založené len na marginálnych dôvodoch.

Zo spisov vyplýva, že súd prvého stupňa detailne rozobral dôvody, ktoré ho k tomuto

rozhodnutiu viedli.

Napriek skutočnosti, že rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej je právoplatný

a že žalobca vo veci samej v konaní pred súdom prvého stupňa úspech mal, zostala

odvolaciemu súdu povinnosť posúdiť existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa,

pre ktoré žalobcovi s poukazom na nepriznal náhradu trov konania.

Musel tak postupovať bez ohľadu na dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa rozhodol

pri použití citovaného zákonného ustanovenia a bez ohľadu na skutočnosť, či rozsudok súdu

prvého stupňa vo veci samej, ktorý nadobudol v uvedenej časti právoplatnosť, považuje

za vecne správny.

Pri posudzovaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa nemohol ponechať

bez povšimnutia niekoľko okolností. Odvolací súd zdôrazňuje, že až v súdnom konaní

žalobca predložil žiadosť, z ktorej sa žalovaný mohol dozvedieť, ktoré informácie

od žalovaného požadoval a až v súdnom konaní bolo zistené, že žalobca požadoval

sprístupnenie informácii, ktoré sú verejne prístupné na internetových stránkach príslušných

povinných osôb (a ktoré mohli byť dôvodom pre rozhodnutie o neposkytnutí informácií

zo strany žalovaného). Žalobca nepostupoval zvyčajným spôsobom s cieľom získať

požadované informácie, ale jeho cieľ bol zjavne šikanózny. Šikanózne správanie žalobcu

vo vzťahu k žalovanému je doložené nielen skutočnosťou, že neodpovedal na odôvodnenú

a ústretovú požiadavku žalovaného, aby oznámil obsah žiadosti spôsobom, ktorý bol

žalovanému technicky dostupný, ale ani neprejavil vážny záujem požadované informácie

inak získať od príslušných povinných osôb, medzi ktorými žalovaný nebol. Vyplýva

to zo skutočnosti, že zhromažďovanie a evidovanie požadovaných informácií nepatrilo

do jeho vecnej pôsobnosti. Žalovaný zaslaním svojej žiadosti o informácie na neexistujúcu

elektronickú adresu žalovaného sledoval zrejme len cieľ poukázať na neochotu orgánov

samosprávy poskytnúť mu informácie (čo nezodpovedalo vykonanému dokazovaniu

v uvedenej veci aj vzhľadom na komunikáciu starostu žalovaného so žalobcom a vzhľadom

na nečinnosť žalobcu pri poskytnutí súčinnosti) a z takéhoto jeho konania možno vyvodiť

aj cieľ získať na ich úkor zisk, spočívajúci v náhrade trov konania pričom takýto zisk by bol

aj podľa názoru odvolacieho súdu neprimeraný vynaloženému úsiliu žalobcu. Samotné

distribuovanie žalôb rovnakého textu len na iné adresy obcí (č. l. 23 súdneho spisu)

neznamená poskytnutie primeranej právnej pomoci zo strany advokáta, ktorý žalobcu

zastupoval. V dôsledku skutočnosti, že žalovaný nepoznal obsah žiadosti, ktorá mu bola

zaslaná na neexistujúcu adresu elektronickej podateľne vzbudzuje pochybnosť záver,

či konanie o poskytnutie informácií bolo začaté, (pozri uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 27. novembra 2013 sp. zn. ), a teda či žalobca dostal

v skutočnosti kvalitnú právnu pomoc, ak jeho právny zástupca nevykonal potrebné úkony

na získanie informácii a ak postupoval nekvalifikovane. Možno dokonca poukázať

na skutočnosť, že aj po zrušení fiktívnych rozhodnutí žalovaného bude jeho úlohou v konaní

podľa zákona o slobode informácií skúmať, či k začatiu konania naozaj došlo a skúmať

dôvod na prípadné zastavenie konania.

Vzhľadom na technické vybavenie žalovaného a technickú nemožnosť, aby prevzal

zásielku, obsahujúcu žiadosť o informácie možno právne kroky žalobcu označiť

za nedostatočne právne kvalifikované alebo za zneužívanie práva na informácie

pri používaní zákona o slobode informácií. Treba zdôrazniť, že zákon o slobode informácií

je založený na jednoduchosti a sleduje, aby sa naplnil jeho zmysel a účel, ktorým

je poskytovanie informácií a nie vydávanie fiktívnych rozhodnutí, ktoré dosahoval žalobca

svojím zvoleným postupom.

Najvyšší súd musel pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať

pri dôvodnosti odvolania žalobcu v časti rozsudku, týkajúceho sa náhrady trov konania

na všetky okolnosti konania a musel skúmať skutočný prejav vôle žalobcu, smerujúci

k sprístupneniu informácií, aj s prihliadnutím na obsah jeho odvolania, v ktorom žalobca

poukazuje na imperatív, ktorý vylučuje možnosť skúmať právny alebo iný dôvod, či záujem,

pre ktorý sa informácia podľa zákona o slobode informácií požaduje.

Odvolací súd z hľadiska tejto námietky žalobcu pripomína, že žalovaný a ani súd

prvého stupňa neskúmali dôvod, pre ktorý sa informácia požaduje, lebo žalovaný nepoznal

a ani poznať nemohol (vzhľadom na správanie sa žalobcu), že žalobca skutočne žiada

o poskytnutie informácií a nepoznal a ani poznať nemohol samotný obsah jeho žiadosti.

Táto skutočnosť už samotná postačuje ako dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý súd

podľa žalobcovi náhradu trov konania nemusel priznať.

Odvolací súd nehodnotí postup žalobcu, ktorý aj na podanie jednoduchej žiadosti

o sprístupnenie informácií splnomocnil advokáta, ani mu nebráni, aby bo v konaní

pred žalovaným zastupoval advokát, ale vo vzťahu k uplatnenej náhrade trov konania,

možno jeho krok hodnotiť ako neefektívny a trovy konania, ktoré mu vznikli, ako vynaložené

neúčelne, lebo žiadosť o poskytnutie informácií nevyžaduje osobitnú právnu formu

(aj keď musí byť zaslaná na správnu adresu).

Možno pripomenúť, že žalobca vznikol registráciou na Ministerstve vnútra

Slovenskej republiky 8. februára 2013 a už 22. februára 2013 (podľa tvrdenia žalobcu,

nakoľko žalovaný tvrdí, že mu email zaslaný nebol) bola doručená emailom žalovanému

žiadosť o sprístupnenie informácií, ktorá bola podpísaná zaručeným elektronickým

podpisom právneho zástupcu žalobcu. Už samotný fakt, že žalobca v tak krátkom časovom

odstupe po svojom vzniku bez využitia svojho petičného práva zvolil na účely podania

žiadosti o sprístupnenie informácií advokáta, vyvoláva pochybnosti o skutočnej vôli žalobcu

získať informácie podľa zákona o slobode informácií a vyvoláva oprávnené presvedčenie,

že žalobca mal pri vynaložení minimálneho úsilia prioritne záujem na náhrade trov

konania, ktorých čiastka nie je zanedbateľná, a nie skutočný záujem na sprístupnení

informácií, verejne dostupných na oficiálnych webových stránkach príslušných orgánov

verejnej správy. Námietka žalobcu, že ho nemožno nútiť, aby informácie získaval pokútne

na internetových stránkach sa preto prieči nielen obsahu vykonaného dokazovania,

ale je v rozpore s jeho vlastnou filozofiou, v rámci ktorej presadzuje elektronickú

komunikáciu s orgánmi verejnej správy nad rámec ich zákonných povinností, ale aj mimo

ich technického vybavenia.

Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní argumentuje nálezom Ústavného súdu Českej

republiky zo 14. septembra 2011 sp. zn. skutočne ústavný súd

ústavnej sťažnosti vyhovel a neodmietol ju, ako to nesprávne v odôvodnení svojho

rozhodnutia konštatoval krajský súd), treba uviesť, že odkaz na rozhodnutie orgánu súdnej

ochrany ústavnosti Českej republiky, ktoré nijako súdy Slovenskej republiky nezaväzuje

( ), a teda nemôže byť dôvodom vedúcim k zmene napadnutého rozsudku.

Zodpovedá skutočnosti, že slovenský právny systém a český právny systém sú navzájom

veľmi blízke, nie sú však totožné, a preto bez ďalšieho podrobného poznania právneho

systému iného štátu rozhodnutie súdov Českej republiky nemožno v praxi súdov Slovenskej

republiky automaticky aplikovať ako prameň nášho práva. Pokiaľ aj súd prvého stupňa

v odôvodnení svojho rozhodnutia argumentoval okrem iného aj rozhodnutím Ústavného

súdu Českej republiky nemožno mu však tento postup vytýkať, keď z odôvodnenia

napadnutého rozsudku vyvodil len záver o princípe citovaného rozhodnutia Ústavného súdu

Českej republiky z hľadiska výroku o náhrade trov konania.

Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na rozhodnutie najvyššieho súdu

z 9. novembra 2010, sp. zn. , v zmysle ktorého „za dôvod hodný osobitného

zreteľa v zmysle citovaného ustanovenia nemožno považovať takú skutočnosť, ktorá

vo svojej podstate znamená porušenie zákona...“, treba pripomenúť skutočnosť,

že ani právoplatný rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým boli zrušené fiktívne rozhodnutia

žalovaného nezakladá prekážku, ktorá by odvolaciemu súdu bránila v tejto veci z hľadiska

existencie dôvodu hodného osobitného zreteľa skúmať, či došlo k začatiu konania

o poskytnutie informácií v danej veci a či následne postup žalovaného znamenal porušenie

zákona. Nemožno pritom opomenúť skutočnosť, že aj po zrušení fiktívnych rozhodnutí

konanie o poskytnutie informácií nebolo skončené a žalobca vo veci musí konať spôsobom,

ktorý zodpovedá zákonu o slobode informácií. Pri takomto postupe mu nemožno dopredu

zabrániť, aby v prípade, ak zistí, že konanie riadne začaté nebolo, konanie prípadne

aj zastavil. Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu ďalej vyplýva,

že najvyšší súd citoval nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“)

sp. zn. z 15. decembra 2009, v odôvodnení ktorého ústavný súd okrem iného

uvádza aj nasledovné:

„Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je

nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. , ). V čl. 46

ods. 1 sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná

úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v

určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1

v spojení s ). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov

konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva

na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje

základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia

trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho

postavenie v konaní (m. m. , , ). Z doterajšej

judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(m. m. ). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú na obe

označené práva (). Pri rozhodovaní všeobecných súdov o tom, či sú splnené

podmienky ustanovenia pre výnimočné nepriznanie

(úplné či čiastočné) náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania, je potrebné,

aby skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa

pre nepriznanie náhrady trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú

podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné. V opačnom prípade môže dôjsť

pri rozhodovaní o náhrade trov konania k porušeniu základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

prvej vety dohovoru ().“

Vychádzajúc z citovaného nálezu ústavného súdu, z ktorého vyplýva možnosť súdov

aplikovať ustanovenie resp. tretia veta považoval najvyšší

súd za preukázané, že súd prvého stupňa nepochybil, keď zhodnotil skutkové okolnosti v

ktorých zistil dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania

úspešnému žalobcovi, aj keď tieto dôvody odvolací súd zistil aj v ďalších skutkových a

právnych okolnostiach, a to napriek skutočnosti, že došlo k zrušeniu fiktívnych rozhodnutí

žalovaného.

V dôsledku vyššie uvedených právnych skutočnosti, by podľa názoru najvyššieho

súdu na rozhodnutí súdu prvého stupňa vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania nič

nezmenila ani skutočnosť, že by krajský súd vopred oboznámil žalobcu o jeho zámere

nepriznať mu pre prípad úspechu v konaní náhradu trov konania, lebo takýmto spôsobom

by dopredu prejudikoval svoje rozhodnutie a spochybnil by tým svoju nezaujatosť v konaní.

Námietku, ktorou žalobca poukazoval na túto vadu konania preto označil najvyšší súd

za nedôvodnú.

Vo vzťahu k namietanému rozporu s právom Európskej únie a nepriznania

nepriameho účinku najvyšší súd uvádza, že v prípade žalobcu nemožno v žiadnom prípade

hovoriť o „vytváraní bariér v prístupe k spravodlivosti, ktoré v konečnom dôsledku

znemožňujú reálny a efektívny prístup k spravodlivosti, t. j. k súdnemu prieskumu

nezákonných rozhodnutí na úseku práva na prístup k informáciám“, keď sám žalobca

spôsobom, ktorý sa javí ako účelový, lebo po zistení technickej nemožnosti oboznámiť

sa žalovanému s obsahom žiadosti žalobcu si žalobca v skutočnosti sám zabránil prístupu

k žiadaným informáciám.

Pri rozhodovaní o náhrade nákladov konania musí pritom súd zohľadňovať samotný

účel procesu v správnom súdnictve, ktorým je poskytovanie ochrany porušeným alebo

ohrozeným skutočným subjektívnym hmotným právam a právom chráneným záujmom.

Súdne konanie nemôže popierať svoje skutočné spoločenské poslanie a nemôže sa stať len

nástrojom, slúžiacim na vytváranie ľahkého a neodôvodneného zisku na úkor protistrany,

spočívajúceho v zaplatení nákladov za zastúpenie advokátom. Porušením práva

na spravodlivý proces podľa článku 46 a práva na právnu

pomoc v konaní pred súdmi podľa jej článku 47, preto nie je také rozhodnutie súdu, ktorým

súd neprizná účastníkovi náhradu nákladov na zastupovanie advokátom, lebo

ich nevyhodnotí ako účelne vynaložené.

Pritom pravidlo, podľa ktorého možno úspešnému účastníkovi priznať len náhradu

účelne vynaložených nákladov, sa vzťahuje na akékoľvek náklady konania, teda

aj na náklady spojené so zastupovaním advokátom (na odmenu za zastupovanie, paušálnu

náhradu hotových výdavkov a náhradu za daň z pridanej hodnoty).

Najvyšší súd navyše pri skúmaní vyváženosti záujmu žalobcu o verejne prístupné

informácie v porovnaní s jeho záujmom na náhrade trov konania zisťoval výšku náhrady

trov konania za predpokladu úspechu žalobcu, ktorá iba pri 50 žalobách predstavuje

39 650 €, pričom podľa vyjadrenia krajského súdu, žalobca podal len v banskobystrickom

kraji približne 495 žiadostí o sprístupnenie informácií. Námaha, ktorú musel žalobca

na vyvolanie uvedených konaní vynaložiť je pritom v zjavnom nepomere s odmenou, ktorú

za uskutočnené advokátske služby požaduje.

Za účelne vynaložené náklady podľa pritom možno považovať len

také náklady, ktoré musel účastník nevyhnutne vynaložiť, aby mohol riadne hájiť svoje

porušené nebo ohrozené subjektívne právo na súde. Náklady spojené so zastúpením

advokátom tomuto vymedzeniu spravidla zodpovedajú. Tomuto pravidlu však nemožno

prisudzovať absolútnu, bezvýnimočnú povahu; môžu sa vyskytovať i situácie, za ktorých

náklady spojené so zastúpením advokátom nemožno považovať za nevyhnutné pre riadne

uplatňovanie alebo bránenie práva na súde. O taký prípad pôjde najmä v prípade zneužitia

práva na zastúpenie advokátom, (pozri aj nález Ústavného súdu Českej republiky

z 25. júla 2012 sp. zn. ).

V tejto súvislosti najvyšší súd považuje za dôvodné poznamenať, že zákon o slobode

informácií má slúžiť predovšetkým ako nástroj spoločenskej kontroly. Najvyšší súd

v žiadnom prípade nepopiera právo žalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto

právo bolo uplatňované efektívne a účelne (nie účelovo), a to nielen vo vzťahu k povinným

osobám, ale i vo vzťahu k súdu. V opačnom prípade ide zo strany žiadateľov skôr

o zneužívanie práva, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti najvyšší súd dospel k rovnakému právnemu

názoru ako súd prvého stupňa a zistil, že v danom prípade existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa, pre ktoré nie je spravodlivé priznať žalobcovi náhradu trov

prvostupňového konania, hoci bol v konaní pred súdom prvého stupňa úspešný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa veta druhá a §

219 ods. 1 a 2 napadnutý rozsudok krajského súdu v časti výroku o náhrade trov

konania ako vecne správny potvrdil a jeho dôvody považoval za vecne správne.»

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho

súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že najvyšší súd dostatočne

neodôvodnil svoje rozhodnutie (resp. ho odôvodnil nekonzistentne), k záveru, že táto

argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú

odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil, a vysvetlil, z akých dôvodov dospel k záveru,

že pri rozhodovaní o náhrade trov konania sú naplnené predpoklady pre aplikáciu § 250k

ods. 1 poslednej vety , t. j. v čom a z akých dôvodov sú dané dôvody hodné osobitného

zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania inak úspešnému žalobcovi (sťažovateľovi).

Najvyšší súd neponechal bez povšimnutia odvolacie argumenty sťažovateľa, ktoré majú

pre vec podstatný význam, a vysporiadal sa aj s relevantnými rozhodnutiami iných súdov,

na ktoré sťažovateľ poukazoval. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky

požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces

vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu ďalej tvrdil, že tento je založený

na aplikácii spôsobom, ktorý popiera jeho účel a zmysel, a to v časti

umožňujúcej z dôvodov hodných osobitného zreteľa inak úspešnému žalobcovi náhradu

trov konania nepriznať. Sťažovateľ je presvedčený, že dôvody hodné osobitného zreteľa, tak

ako ich má na mysli toto ustanovenie, neboli dané predovšetkým preto, že sťažovateľom

požadované informácie mu neboli žalovaným poskytnuté pre jeho úplnú pasivitu, ktorá

viedla k nevykonaniu technických opatrení umožňujúcich prijímať žiadosti o poskytnutie

informácií vo forme, akú použil sťažovateľ.

Podľa ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti

žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo

rozhodnutie správneho orgánu zrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3, súd žalobcovi prizná

úplnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti

neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania

za integrálnu súčasť občianskeho súdneho procesu. V rámci tohto rozhodovania však

v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách

konania meritórne preskúmava iba výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie

všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo

ide o také extrémne vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť

do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu

sťažnosť.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Ako vyplýva z odôvodenia rozhodnutia najvyššieho súdu vo veci sťažovateľa,

najvyšší súd založil svoje rozhodnutie na celkovom vyhodnotení postupu sťažovateľa

pri získavaní informácie od žalovaného, vo vzťahu ku ktorému považoval za významné,

že sťažovateľ nereagoval na ústretový prístup žalovaného, aby mu sťažovateľ oznámil svoju

požiadavku iným spôsobom, ktorý bude žalovanému technicky dostupný, čo nasvedčuje

záveru o tom, že sťažovateľ nemal skutočný záujem na získaní požadovanej informácie.

Ústavný súd sa stotožňuje aj s vymedzením účelu a zmyslu zákona o slobode informácií

najvyšším súdom, ktorým je predovšetkým poskytovanie informácií a ktorý je založený

na jednoduchosti, ako aj so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého ani konanie

o žalobách v správnom súdnictve nemôže popierať svoje skutočné spoločenské poslanie

a nemôže sa stať len nástrojom na vytváranie príjmu z náhrady trov konania. Za tejto

situácie aj ústavný súd dospieva k záveru, že pri skúmaní vyváženosti záujmu sťažovateľa

o sprístupnenie informácií a jeho záujmu na náhrade trov konania nemožno konštatovať,

že by najvyšší súd aplikoval ustanovenie v rozpore s jeho účelom

a zmyslom, teda toto ustanovenie aplikoval ústavne nekonformným spôsobom a jeho

rozhodnutie by preto bolo z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

Ústavný súd po preskúmaní dôvodov, ktoré viedli najvyšší súd k potvrdeniu výroku

rozhodnutia krajského súdu o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľa, dospel k záveru,

že vo veci sťažovateľa nešlo o prípad, v ktorom by najvyšší súd formalistickým postupom

umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. Najvyšší súd, naopak, dôsledne zvažujúc

nielen dôvody prvostupňového rozhodnutia, ale aj odvolacie argumenty sťažovateľa, dospel

nakoniec k záveru, podľa ktorého skutočnému účelu a zmyslu

zodpovedá v prípade sťažovateľa potvrdenie rozhodnutia súdu prvého stupňa v napadnutom

výroku, čím nastolil medzi účastníkmi v otázke trov konania spravodlivú rovnováhu.

Iba to, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom

uznesení nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho

sťažnosti.

Za tejto situácie uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. novembra

2013 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

alebo práva na spravodlivý proces podľa dohovoru a preto

ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014