Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 226 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (231)II. ÚS 364/2014
PDF · 261.77 KB
No categories available
II. ÚS 364/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja
Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti C., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou B. s. r. o., za ktorú koná advokát R. B., ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 7 Sži 8/2013 z 27. novembra 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti C. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára
2014 doručená sťažnosť spoločnosti C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sži 8/2013
z 27. novembra 2013 a žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa C. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra
2013, sp. zn. 7Sži/8/2013, a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý mu
predchádzal, porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2013, sp. zn.
7Sži/8/2013, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi C. náhradu
trov právneho zastupovania na účet jeho právneho zástupcu, vrátane DPH, do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu a z jej príloh,
sťažovateľ sa v konaní vedenom pred Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) pod sp. zn. 23 S 73/2013 domáhal proti obci D. (ďalej len „žalovaný“)
preskúmania zákonnosti fiktívneho rozhodnutia v konaní o sprístupnenie informácií podľa
zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ
totiž pred podaním tejto žaloby požiadal žalovaného o sprístupnenie viacerých informácií
elektronickou poštou podpísanou zaručeným elektronickým podpisom, avšak žalovaný tejto
žiadosti nevyhovel a nereagoval ani na jeho odvolanie doručené žalovanému rovnakým
spôsobom. Krajský súd rozhodol o žalobe sťažovateľa rozsudkom č. k. 23 S 73/2013-43
z 19. júna 2013 tak, že fiktívne rozhodnutia žalovaného v oboch stupňoch zrušil, vec vrátil
žalovanému na ďalšie konanie a o trovách konania rozhodol tak, že sťažovateľovi nárok
na ich náhradu nepriznal.
Proti výroku o náhrade trov konania rozsudku krajského súdu č. k. 23 S 73/2013-43
z 19. júna 2013 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením
sp. zn. 7 Sži 8/2013 z 27. novembra 2013 tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
v napadnutej časti potvrdil a žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania
nepriznal.
Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sži 8/2013 z 27. novembra 2013 nadobudlo
právoplatnosť 30. decembra 2013.
Sťažovateľ odôvodnil sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sži 8/2013
z 27. novembra 2013 tým, že toto rozhodnutie je arbitrárne a svojvoľné, favorizuje
žalovaného na úkor sťažovateľa napriek tomu, že žalovaný sa iba pre vlastnú nečinnosť
nevedel oboznámiť so žiadosťou sťažovateľa o sprístupnenie informácie doručenou
mu zákonom predpokladaným postupom (elektronickým podaním so zaručeným
elektronickým podpisom), pretože si nevytvoril podmienky na prijímanie podaní
podpísaných zaručeným elektronickým podpisom. Najvyšší súd si urobil o skutkových
okolnostiach veci v odôvodnení svojho rozhodnutia viacero svojvoľných a nelogických
záverov, aby vzápätí dospel k potrebe aplikovať na danú vec § 250k ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), hoci viaceré okolnosti aplikáciu tohto ustanovenia
vylučovali a boli na ťarchu žalovaného, a nie sťažovateľa. Sťažovateľ poukázal na to,
že najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevzal do úvahy absolútnu pasivitu
žalovaného, ktorý si nevytvoril podmienky na prijímanie podaní podpísaných zaručeným
elektronickým podpisom, a konštatoval, že sťažovateľom požadované informácie boli
prístupné na voľne dostupných internetových stránkach príslušných orgánov verejnej
správy, hoci tento názor nemá oporu v obsahu administratívneho spisu, a to, že určitá
informácia bola v čase rozhodovania súdu takto prístupná, neznamená, že na internete bola
vždy. Pokiaľ najvyšší súd poukázal na to, že sťažovateľ podal svoje žiadosti na neexistujúcu
elektronickú adresu žalovaného, odporuje toto jeho zistenie inému jeho konštatovaniu,
podľa ktorého medzi starostom žalovaného a sťažovateľom elektronická komunikácia
prebehla. Najvyšší súd si zrejme pomýlil e-mailovú adresu žalovaného (ktorá existuje)
a emailovú adresu elektronickej podateľne žalovaného (ktorá nebola žalovaným zriadená).
Nelogický je podľa názoru sťažovateľa aj záver najvyššieho súdu, podľa ktorého žalovaný
nepoznal a ani poznať nemohol, že sťažovateľ skutočne o poskytnutie informácie žiada,
a nemohol poznať ani obsah jeho žiadosti, pričom už len táto skutočnosť je dôvodom
hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania. Tento záver neobstojí
preto, že žalovanému nič nebránilo počas 11 rokov od účinnosti zákona č. 215/2002 Z. z.
o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov zabezpečiť si podmienky na čítanie podaní podpísaných zaručeným
elektronickom podpisom. Sťažovateľ poukázal ďalej na to, že najvyšší súd sa nedostatočne
vysporiadal s jeho argumentáciou poukazujúcou na českú súdnu prax a potrebu
eurokonformného výkladu § 250k ods. 1 OSP. Pokiaľ najvyšší súd poukázal na to, že ak by
bol sťažovateľ úspešný v konaní o 50 takýchto žalobách, patrila by mu náhrada trov konania
39 650 €, nevedno, ako dospel najvyšší súd k potrebe počítať trovy pre 50 konaní
o žalobách sťažovateľa, a nevedno ani to, ako k tejto sume dospel, pričom zo súdneho spisu
nemožno zistiť, aké množstvo námahy musel sťažovateľ v tejto veci vynaložiť, pričom
navyše sťažovateľ musel uhradiť náklady svojmu právnemu zástupcovi.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo
dôjsť uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sži 8/2013 z 27. novembra 2013 tým, že toto
uznesenie je arbitrárne, je založené na takom výklade aplikovaného ustanovenia (§ 250k
ods. 1 OSP), ktoré popiera jeho účel a zmysel, a je navyše vnútorne nekonzistentné.
Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 7 Sži 8/2013 z 27. novembra 2013 odôvodnil takto:
«Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb,
o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny prostriedok, ktorý umožňuje,
aby každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy
poškodená, sa mohla domáhať ochrany svojich porušených alebo ohrozených práv na súde,
ako na nezávislom orgáne a aby tak mohla začať konanie, v ktorom správny orgán
už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami,
ako ten, o koho práva v konaní ide.
Zo spisov vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil fíktívne rozhodnutie
žalovaného, doručené žalobcovi 7. apríla 2013, ako aj fiktívne rozhodnutie prvostupňového
orgánu, doručené žalobcovi 9. marca 2013 podľa § 250j ods. 2 písm. d) OSP a vec mu
vrátil na ďalšie konanie dôvodiac vydaním fiktívnych rozhodnutí [§18 ods. 3 a § 19 ods. 3
zákona o slobode informácií, ktoré nespĺňajú náležitosti riadne odôvodneného rozhodnutia
v zmysle § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení
neskorších predpisov, a preto sú svojou povahou nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
Výrok o nepriznaní náhrady trov konania v konaní úspešnému žalobcovi odôvodnil dôvodmi
hodnými osobitného zreteľa (§ 250k ods. 1 veta tretia OSP).
Účastníci sa proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej neodvolali,
ale odvolanie proti rozhodnutiu o trovách konania napadol odvolaním žalobca. V dôsledku
jeho odvolania musel odvolací súd skúmať, či rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá
zákonu, teda či súd rozhodol o trovách na základe skutočného stavu veci a či rozhodnutie
správne právne zdôvodnil.
Ustanovenie § 250k ods. 1 veta tretia OSP umožňuje súdu, aby v rámci svojho
uváženia v medziach tohto zákonného ustanovenia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu
trov konania úspešnému žalobcovi, ktorému inak náhrada trov konania patrí.
Dôvodom na aplikáciu uvedeného ustanovenia môžu byť len dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré Občiansky súdny poriadok neuvádza, pričom konkrétne dôvody,
vzťahujúce sa na ten ktorý konkrétny prípad, ponecháva na úvahu súdu, ktorá však musí
mať svoje zhmotnenie v odôvodnení rozhodnutia. Inak povedané z odôvodnenia rozhodnutia
súdu, ktorý vo vzťahu k v konaní úspešnému žalobcovi použil tretiu vetu ustanovenia § 250k
ods. 1 OSP a nepriznal mu náhradu trov konania, musia byť zrejmé dôvody, ktoré súd
k takémuto skôr výnimočnému rozhodnutiu viedli, lebo právo úspešného účastníka
na náhradu trov konania je imanentnou súčasťou práva na súdnu ochranu zakotveného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Z uvedeného preto vyplýva, že takéto
rozhodnutie súdu nemôže byť založené len na marginálnych dôvodoch.
Zo spisov vyplýva, že súd prvého stupňa detailne rozobral dôvody, ktoré ho k tomuto
rozhodnutiu viedli.
Napriek skutočnosti, že rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej je právoplatný
a že žalobca vo veci samej v konaní pred súdom prvého stupňa úspech mal, zostala
odvolaciemu súdu povinnosť posúdiť existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa,
pre ktoré žalobcovi s poukazom na § 250k ods. 1 OSP nepriznal náhradu trov konania.
Musel tak postupovať bez ohľadu na dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa rozhodol
pri použití citovaného zákonného ustanovenia a bez ohľadu na skutočnosť, či rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej, ktorý nadobudol v uvedenej časti právoplatnosť, považuje
za vecne správny.
Pri posudzovaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa nemohol ponechať
bez povšimnutia niekoľko okolností. Odvolací súd zdôrazňuje, že až v súdnom konaní
žalobca predložil žiadosť, z ktorej sa žalovaný mohol dozvedieť, ktoré informácie
od žalovaného požadoval a až v súdnom konaní bolo zistené, že žalobca požadoval
sprístupnenie informácii, ktoré sú verejne prístupné na internetových stránkach príslušných
povinných osôb (a ktoré mohli byť dôvodom pre rozhodnutie o neposkytnutí informácií
zo strany žalovaného). Žalobca nepostupoval zvyčajným spôsobom s cieľom získať
požadované informácie, ale jeho cieľ bol zjavne šikanózny. Šikanózne správanie žalobcu
vo vzťahu k žalovanému je doložené nielen skutočnosťou, že neodpovedal na odôvodnenú
a ústretovú požiadavku žalovaného, aby oznámil obsah žiadosti spôsobom, ktorý bol
žalovanému technicky dostupný, ale ani neprejavil vážny záujem požadované informácie
inak získať od príslušných povinných osôb, medzi ktorými žalovaný nebol. Vyplýva
to zo skutočnosti, že zhromažďovanie a evidovanie požadovaných informácií nepatrilo
do jeho vecnej pôsobnosti. Žalovaný zaslaním svojej žiadosti o informácie na neexistujúcu
elektronickú adresu žalovaného sledoval zrejme len cieľ poukázať na neochotu orgánov
samosprávy poskytnúť mu informácie (čo nezodpovedalo vykonanému dokazovaniu
v uvedenej veci aj vzhľadom na komunikáciu starostu žalovaného so žalobcom a vzhľadom
na nečinnosť žalobcu pri poskytnutí súčinnosti) a z takéhoto jeho konania možno vyvodiť
aj cieľ získať na ich úkor zisk, spočívajúci v náhrade trov konania pričom takýto zisk by bol
aj podľa názoru odvolacieho súdu neprimeraný vynaloženému úsiliu žalobcu. Samotné
distribuovanie žalôb rovnakého textu len na iné adresy obcí (č. l. 23 súdneho spisu)
neznamená poskytnutie primeranej právnej pomoci zo strany advokáta, ktorý žalobcu
zastupoval. V dôsledku skutočnosti, že žalovaný nepoznal obsah žiadosti, ktorá mu bola
zaslaná na neexistujúcu adresu elektronickej podateľne vzbudzuje pochybnosť záver,
či konanie o poskytnutie informácií bolo začaté, (pozri uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 27. novembra 2013 sp. zn. 7Sži7/2013), a teda či žalobca dostal
v skutočnosti kvalitnú právnu pomoc, ak jeho právny zástupca nevykonal potrebné úkony
na získanie informácii a ak postupoval nekvalifikovane. Možno dokonca poukázať
na skutočnosť, že aj po zrušení fiktívnych rozhodnutí žalovaného bude jeho úlohou v konaní
podľa zákona o slobode informácií skúmať, či k začatiu konania naozaj došlo a skúmať
dôvod na prípadné zastavenie konania.
Vzhľadom na technické vybavenie žalovaného a technickú nemožnosť, aby prevzal
zásielku, obsahujúcu žiadosť o informácie možno právne kroky žalobcu označiť
za nedostatočne právne kvalifikované alebo za zneužívanie práva na informácie
pri používaní zákona o slobode informácií. Treba zdôrazniť, že zákon o slobode informácií
je založený na jednoduchosti a sleduje, aby sa naplnil jeho zmysel a účel, ktorým
je poskytovanie informácií a nie vydávanie fiktívnych rozhodnutí, ktoré dosahoval žalobca
svojím zvoleným postupom.
Najvyšší súd musel pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať
pri dôvodnosti odvolania žalobcu v časti rozsudku, týkajúceho sa náhrady trov konania
na všetky okolnosti konania a musel skúmať skutočný prejav vôle žalobcu, smerujúci
k sprístupneniu informácií, aj s prihliadnutím na obsah jeho odvolania, v ktorom žalobca
poukazuje na imperatív, ktorý vylučuje možnosť skúmať právny alebo iný dôvod, či záujem,
pre ktorý sa informácia podľa zákona o slobode informácií požaduje.
Odvolací súd z hľadiska tejto námietky žalobcu pripomína, že žalovaný a ani súd
prvého stupňa neskúmali dôvod, pre ktorý sa informácia požaduje, lebo žalovaný nepoznal
a ani poznať nemohol (vzhľadom na správanie sa žalobcu), že žalobca skutočne žiada
o poskytnutie informácií a nepoznal a ani poznať nemohol samotný obsah jeho žiadosti.
Táto skutočnosť už samotná postačuje ako dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý súd
podľa § 250k ods. 1 OSP žalobcovi náhradu trov konania nemusel priznať.
Odvolací súd nehodnotí postup žalobcu, ktorý aj na podanie jednoduchej žiadosti
o sprístupnenie informácií splnomocnil advokáta, ani mu nebráni, aby bo v konaní
pred žalovaným zastupoval advokát, ale vo vzťahu k uplatnenej náhrade trov konania,
možno jeho krok hodnotiť ako neefektívny a trovy konania, ktoré mu vznikli, ako vynaložené
neúčelne, lebo žiadosť o poskytnutie informácií nevyžaduje osobitnú právnu formu
(aj keď musí byť zaslaná na správnu adresu).
Možno pripomenúť, že žalobca vznikol registráciou na Ministerstve vnútra
Slovenskej republiky 8. februára 2013 a už 22. februára 2013 (podľa tvrdenia žalobcu,
nakoľko žalovaný tvrdí, že mu email zaslaný nebol) bola doručená emailom žalovanému
žiadosť o sprístupnenie informácií, ktorá bola podpísaná zaručeným elektronickým
podpisom právneho zástupcu žalobcu. Už samotný fakt, že žalobca v tak krátkom časovom
odstupe po svojom vzniku bez využitia svojho petičného práva zvolil na účely podania
žiadosti o sprístupnenie informácií advokáta, vyvoláva pochybnosti o skutočnej vôli žalobcu
získať informácie podľa zákona o slobode informácií a vyvoláva oprávnené presvedčenie,
že žalobca mal pri vynaložení minimálneho úsilia prioritne záujem na náhrade trov
konania, ktorých čiastka nie je zanedbateľná, a nie skutočný záujem na sprístupnení
informácií, verejne dostupných na oficiálnych webových stránkach príslušných orgánov
verejnej správy. Námietka žalobcu, že ho nemožno nútiť, aby informácie získaval pokútne
na internetových stránkach sa preto prieči nielen obsahu vykonaného dokazovania,
ale je v rozpore s jeho vlastnou filozofiou, v rámci ktorej presadzuje elektronickú
komunikáciu s orgánmi verejnej správy nad rámec ich zákonných povinností, ale aj mimo
ich technického vybavenia.
Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní argumentuje nálezom Ústavného súdu Českej
republiky zo 14. septembra 2011 sp. zn. I. ÚS 3698/10,(ktorým skutočne ústavný súd
ústavnej sťažnosti vyhovel a neodmietol ju, ako to nesprávne v odôvodnení svojho
rozhodnutia konštatoval krajský súd), treba uviesť, že odkaz na rozhodnutie orgánu súdnej
ochrany ústavnosti Českej republiky, ktoré nijako súdy Slovenskej republiky nezaväzuje
(§ 135 ods. 1 OSP), a teda nemôže byť dôvodom vedúcim k zmene napadnutého rozsudku.
Zodpovedá skutočnosti, že slovenský právny systém a český právny systém sú navzájom
veľmi blízke, nie sú však totožné, a preto bez ďalšieho podrobného poznania právneho
systému iného štátu rozhodnutie súdov Českej republiky nemožno v praxi súdov Slovenskej
republiky automaticky aplikovať ako prameň nášho práva. Pokiaľ aj súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia argumentoval okrem iného aj rozhodnutím Ústavného
súdu Českej republiky nemožno mu však tento postup vytýkať, keď z odôvodnenia
napadnutého rozsudku vyvodil len záver o princípe citovaného rozhodnutia Ústavného súdu
Českej republiky z hľadiska výroku o náhrade trov konania.
Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na rozhodnutie najvyššieho súdu
z 9. novembra 2010, sp. zn. 3 Sžf/12/2010, v zmysle ktorého „za dôvod hodný osobitného
zreteľa v zmysle citovaného ustanovenia OSP nemožno považovať takú skutočnosť, ktorá
vo svojej podstate znamená porušenie zákona...“, treba pripomenúť skutočnosť,
že ani právoplatný rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým boli zrušené fiktívne rozhodnutia
žalovaného nezakladá prekážku, ktorá by odvolaciemu súdu bránila v tejto veci z hľadiska
existencie dôvodu hodného osobitného zreteľa skúmať, či došlo k začatiu konania
o poskytnutie informácií v danej veci a či následne postup žalovaného znamenal porušenie
zákona. Nemožno pritom opomenúť skutočnosť, že aj po zrušení fiktívnych rozhodnutí
konanie o poskytnutie informácií nebolo skončené a žalobca vo veci musí konať spôsobom,
ktorý zodpovedá zákonu o slobode informácií. Pri takomto postupe mu nemožno dopredu
zabrániť, aby v prípade, ak zistí, že konanie riadne začaté nebolo, konanie prípadne
aj zastavil. Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu ďalej vyplýva,
že najvyšší súd citoval nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“)
sp. zn. II. ÚS 351/09 z 15. decembra 2009, v odôvodnení ktorého ústavný súd okrem iného
uvádza aj nasledovné:
„Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). V čl. 46
ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná
úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku
určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov
konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva
na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje
základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia
trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho
postavenie v konaní (m. m. U, ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08, II. ÚS 82/09). Z doterajšej
judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú na obe
označené práva (IV. ÚS 147/08). Pri rozhodovaní všeobecných súdov o tom, či sú splnené
podmienky ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku pre výnimočné nepriznanie
(úplné či čiastočné) náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania, je potrebné,
aby skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa
pre nepriznanie náhrady trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú
podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné. V opačnom prípade môže dôjsť
pri rozhodovaní o náhrade trov konania k porušeniu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
prvej vety dohovoru (II. ÚS 122/09).“
Vychádzajúc z citovaného nálezu ústavného súdu, z ktorého vyplýva možnosť súdov
aplikovať ustanovenie § 150 OSP resp. § 250k ods. 1 tretia veta OSP považoval najvyšší
súd za preukázané, že súd prvého stupňa nepochybil, keď zhodnotil skutkové okolnosti v
ktorých zistil dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania
úspešnému žalobcovi, aj keď tieto dôvody odvolací súd zistil aj v ďalších skutkových a
právnych okolnostiach, a to napriek skutočnosti, že došlo k zrušeniu fiktívnych rozhodnutí
žalovaného.
V dôsledku vyššie uvedených právnych skutočnosti, by podľa názoru najvyššieho
súdu na rozhodnutí súdu prvého stupňa vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania nič
nezmenila ani skutočnosť, že by krajský súd vopred oboznámil žalobcu o jeho zámere
nepriznať mu pre prípad úspechu v konaní náhradu trov konania, lebo takýmto spôsobom
by dopredu prejudikoval svoje rozhodnutie a spochybnil by tým svoju nezaujatosť v konaní.
Námietku, ktorou žalobca poukazoval na túto vadu konania preto označil najvyšší súd
za nedôvodnú.
Vo vzťahu k namietanému rozporu s právom Európskej únie a nepriznania
nepriameho účinku najvyšší súd uvádza, že v prípade žalobcu nemožno v žiadnom prípade
hovoriť o „vytváraní bariér v prístupe k spravodlivosti, ktoré v konečnom dôsledku
znemožňujú reálny a efektívny prístup k spravodlivosti, t. j. k súdnemu prieskumu
nezákonných rozhodnutí na úseku práva na prístup k informáciám“, keď sám žalobca
spôsobom, ktorý sa javí ako účelový, lebo po zistení technickej nemožnosti oboznámiť
sa žalovanému s obsahom žiadosti žalobcu si žalobca v skutočnosti sám zabránil prístupu
k žiadaným informáciám.
Pri rozhodovaní o náhrade nákladov konania musí pritom súd zohľadňovať samotný
účel procesu v správnom súdnictve, ktorým je poskytovanie ochrany porušeným alebo
ohrozeným skutočným subjektívnym hmotným právam a právom chráneným záujmom.
Súdne konanie nemôže popierať svoje skutočné spoločenské poslanie a nemôže sa stať len
nástrojom, slúžiacim na vytváranie ľahkého a neodôvodneného zisku na úkor protistrany,
spočívajúceho v zaplatení nákladov za zastúpenie advokátom. Porušením práva
na spravodlivý proces podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva na právnu
pomoc v konaní pred súdmi podľa jej článku 47, preto nie je také rozhodnutie súdu, ktorým
súd neprizná účastníkovi náhradu nákladov na zastupovanie advokátom, lebo
ich nevyhodnotí ako účelne vynaložené.
Pritom pravidlo, podľa ktorého možno úspešnému účastníkovi priznať len náhradu
účelne vynaložených nákladov, sa vzťahuje na akékoľvek náklady konania, teda
aj na náklady spojené so zastupovaním advokátom (na odmenu za zastupovanie, paušálnu
náhradu hotových výdavkov a náhradu za daň z pridanej hodnoty).
Najvyšší súd navyše pri skúmaní vyváženosti záujmu žalobcu o verejne prístupné
informácie v porovnaní s jeho záujmom na náhrade trov konania zisťoval výšku náhrady
trov konania za predpokladu úspechu žalobcu, ktorá iba pri 50 žalobách predstavuje
39 650 €, pričom podľa vyjadrenia krajského súdu, žalobca podal len v banskobystrickom
kraji približne 495 žiadostí o sprístupnenie informácií. Námaha, ktorú musel žalobca
na vyvolanie uvedených konaní vynaložiť je pritom v zjavnom nepomere s odmenou, ktorú
za uskutočnené advokátske služby požaduje.
Za účelne vynaložené náklady podľa § 142 ods. 1 OSP pritom možno považovať len
také náklady, ktoré musel účastník nevyhnutne vynaložiť, aby mohol riadne hájiť svoje
porušené nebo ohrozené subjektívne právo na súde. Náklady spojené so zastúpením
advokátom tomuto vymedzeniu spravidla zodpovedajú. Tomuto pravidlu však nemožno
prisudzovať absolútnu, bezvýnimočnú povahu; môžu sa vyskytovať i situácie, za ktorých
náklady spojené so zastúpením advokátom nemožno považovať za nevyhnutné pre riadne
uplatňovanie alebo bránenie práva na súde. O taký prípad pôjde najmä v prípade zneužitia
práva na zastúpenie advokátom, (pozri aj nález Ústavného súdu Českej republiky
z 25. júla 2012 sp. zn. I. ÚS 988/12).
V tejto súvislosti najvyšší súd považuje za dôvodné poznamenať, že zákon o slobode
informácií má slúžiť predovšetkým ako nástroj spoločenskej kontroly. Najvyšší súd
v žiadnom prípade nepopiera právo žalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto
právo bolo uplatňované efektívne a účelne (nie účelovo), a to nielen vo vzťahu k povinným
osobám, ale i vo vzťahu k súdu. V opačnom prípade ide zo strany žiadateľov skôr
o zneužívanie práva, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti najvyšší súd dospel k rovnakému právnemu
názoru ako súd prvého stupňa a zistil, že v danom prípade existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré nie je spravodlivé priznať žalobcovi náhradu trov
prvostupňového konania, hoci bol v konaní pred súdom prvého stupňa úspešný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a §
219 ods. 1 a 2 OSP napadnutý rozsudok krajského súdu v časti výroku o náhrade trov
konania ako vecne správny potvrdil a jeho dôvody považoval za vecne správne.»
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho
súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že najvyšší súd dostatočne
neodôvodnil svoje rozhodnutie (resp. ho odôvodnil nekonzistentne), k záveru, že táto
argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú
odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil, a vysvetlil, z akých dôvodov dospel k záveru,
že pri rozhodovaní o náhrade trov konania sú naplnené predpoklady pre aplikáciu § 250k
ods. 1 poslednej vety OSP, t. j. v čom a z akých dôvodov sú dané dôvody hodné osobitného
zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania inak úspešnému žalobcovi (sťažovateľovi).
Najvyšší súd neponechal bez povšimnutia odvolacie argumenty sťažovateľa, ktoré majú
pre vec podstatný význam, a vysporiadal sa aj s relevantnými rozhodnutiami iných súdov,
na ktoré sťažovateľ poukazoval. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky
požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces
vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Sťažovateľ vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu ďalej tvrdil, že tento je založený
na aplikácii § 250k ods. 1 OSP spôsobom, ktorý popiera jeho účel a zmysel, a to v časti
umožňujúcej z dôvodov hodných osobitného zreteľa inak úspešnému žalobcovi náhradu
trov konania nepriznať. Sťažovateľ je presvedčený, že dôvody hodné osobitného zreteľa, tak
ako ich má na mysli toto ustanovenie, neboli dané predovšetkým preto, že sťažovateľom
požadované informácie mu neboli žalovaným poskytnuté pre jeho úplnú pasivitu, ktorá
viedla k nevykonaniu technických opatrení umožňujúcich prijímať žiadosti o poskytnutie
informácií vo forme, akú použil sťažovateľ.
Podľa § 250k ods. 1 OSP ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti
žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo
rozhodnutie správneho orgánu zrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3, súd žalobcovi prizná
úplnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti
neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.
Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania
za integrálnu súčasť občianskeho súdneho procesu. V rámci tohto rozhodovania však
v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách
konania meritórne preskúmava iba výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie
všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo
ide o také extrémne vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť
do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu
sťažnosť.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Ako vyplýva z odôvodenia rozhodnutia najvyššieho súdu vo veci sťažovateľa,
najvyšší súd založil svoje rozhodnutie na celkovom vyhodnotení postupu sťažovateľa
pri získavaní informácie od žalovaného, vo vzťahu ku ktorému považoval za významné,
že sťažovateľ nereagoval na ústretový prístup žalovaného, aby mu sťažovateľ oznámil svoju
požiadavku iným spôsobom, ktorý bude žalovanému technicky dostupný, čo nasvedčuje
záveru o tom, že sťažovateľ nemal skutočný záujem na získaní požadovanej informácie.
Ústavný súd sa stotožňuje aj s vymedzením účelu a zmyslu zákona o slobode informácií
najvyšším súdom, ktorým je predovšetkým poskytovanie informácií a ktorý je založený
na jednoduchosti, ako aj so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého ani konanie
o žalobách v správnom súdnictve nemôže popierať svoje skutočné spoločenské poslanie
a nemôže sa stať len nástrojom na vytváranie príjmu z náhrady trov konania. Za tejto
situácie aj ústavný súd dospieva k záveru, že pri skúmaní vyváženosti záujmu sťažovateľa
o sprístupnenie informácií a jeho záujmu na náhrade trov konania nemožno konštatovať,
že by najvyšší súd aplikoval ustanovenie § 250k ods. 1 OSP v rozpore s jeho účelom
a zmyslom, teda toto ustanovenie aplikoval ústavne nekonformným spôsobom a jeho
rozhodnutie by preto bolo z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.
Ústavný súd po preskúmaní dôvodov, ktoré viedli najvyšší súd k potvrdeniu výroku
rozhodnutia krajského súdu o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľa, dospel k záveru,
že vo veci sťažovateľa nešlo o prípad, v ktorom by najvyšší súd formalistickým postupom
umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. Najvyšší súd, naopak, dôsledne zvažujúc
nielen dôvody prvostupňového rozhodnutia, ale aj odvolacie argumenty sťažovateľa, dospel
nakoniec k záveru, podľa ktorého skutočnému účelu a zmyslu § 250k ods. 1 OSP
zodpovedá v prípade sťažovateľa potvrdenie rozhodnutia súdu prvého stupňa v napadnutom
výroku, čím nastolil medzi účastníkmi v otázke trov konania spravodlivú rovnováhu.
Iba to, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom
uznesení nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho
sťažnosti.
Za tejto situácie uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sži 8/2013 z 27. novembra
2013 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a preto
ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júla 2014