Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)III. ÚS 392/2018
PDF · 246.75 KB
No categories available
III. ÚS 392/2018
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. októbra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného spoločnosťou Advokáti Müller § Dikoš, s. r. o., Závodská cesta 3911/24,
Žilina, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Igor Müller, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3 To 64/2016 z 18. augusta 2016 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 54/2017 zo 14. marca 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2018
doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou Advokáti Müller § Dikoš, s. r. o., Závodská
cesta 3911/24, Žilina, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Igor Müller, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 47 ods. 3 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 3 To 64/2016 z 18. augusta 2016 (ďalej len „namietaný rozsudok“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 Tdo 54/2017 zo 14. marca 2018 (ďalej len „namietané uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) z 29. marca 2016 sp. zn. 23 T 41/2014 uznaný
vinným zo spáchania trestného činu poškodzovania veriteľa podľa ustanovení § 256 ods. 1
písm. a) a ods. 4 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). O odvolaní, ktoré sťažovateľ proti rozsudku
okresného súdu podal, krajský súd rozhodol namietaným rozsudkom, ktorým zrušil
prvostupňový rozsudok iba v častiach výrokov o treste a o náhrade škody, kde výrok o treste
nahradil vlastným rozhodnutím, ktorým odsúdil sťažovateľa k podmienečnému trestu
odňatia slobody vo výmere šesť mesiacov s určením skúšobnej doby vo výmere jedného
roka. Dovolanie sťažovateľa uplatnené proti uvedenému druhostupňovému rozhodnutiu
bolo namietaným uznesením najvyššieho súdu podľa ustanovení § 382 písm. c) zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) odmietnuté.
3. Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu v prvom rade dôvodí, že sa
k podanému dovolaniu, ktoré uplatnil proti namietanému rozsudku, vyjadril aj prokurátor
Okresnej prokuratúry Martin (ďalej len „prokurátor“), pričom obsah tohto vyjadrenia mal
byť podľa tvrdenia sťažovateľa použitý aj samotným najvyšším súdom na podporu jeho
argumentácie o odmietnutí podaného dovolania. Sťažovateľ namieta, že ani jemu a ani jeho
obhajcovi nebolo predmetné vyjadrenie prokurátora doručené, a teda nemal možnosť sa
s ním oboznámiť a zaujať k nemu stanovisko. V takomto postupe sťažovateľ vidí porušenie
princípov rovností zbraní a kontradiktórnosti konania, a teda jeho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci označenej
námietky odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj na judikatúru
ústavného súdu, ktorá právo účastníka konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných
účastníkov považuje za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie zdôrazňujúc pritom, že
je konkrétny dopad nedoručeného stanoviska na rozhodnutie súdu iba málo dôležitý, pretože
je na účastníkoch konania, aby posúdili, či sa budú, alebo nebudú k dokumentu vyjadrovať.
4. V ďalšej argumentačnej časti sťažnosti sťažovateľ prezentujúc podrobné námietky,
ktoré v podstate kopírujú argumenty uplatneného dovolania, dôvodí, že podľa jeho názoru
dospel najvyšší súd v namietanom uznesení k záverom, ktoré je potrebné vo vzťahu
k sťažovateľovým dovolacím námietkam považovať za svojvoľné a arbitrárne, a tak ústavne
neudržateľné.
5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
namietaným rozsudkom krajského súdu a namietaným uznesením najvyššieho súdu, tieto
rozhodnutia zrušil, vrátil vec sťažovateľa krajskému súdu na nové konanie a priznal mu tiež
náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu, na základe
ktorého bol v spojení s prvostupňovým rozhodnutím uznaný vinným z trestného činu
poškodzovania veriteľa podľa ustanovení § 256 ods. 1 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného
zákona a právoplatne odsúdený k podmienečnému trestu odňatia slobody vo výmere šiestich
mesiacov, ako aj namietaným uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté
dovolanie sťažovateľa podané proti namietanému rozsudku.
9. Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu
reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí
dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti
ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010). V zmysle uvedeného sa preto ústavný
súd zaoberal aj námietkami porušenia označených článkov ústavy a dohovoru uplatnenými
vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu, ktoré bolo napadnuté dovolaním
sťažovateľa a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.
10. Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať skutkové a právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo
zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne
napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Ústavný súd v zmysle uvedeného
pristúpil k preskúmaniu zlučiteľnosti obsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu
s limitmi dotknutých článkov ústavy a dohovoru.
11. Ústavný súd sa v prvom rade oboznámil s obsahom namietaného uznesenia
najvyššieho súdu, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s obsahom sťažovateľom
označených článkov ústavy a dohovoru. Najvyšší súd v úvode odôvodnenia svojho
rozhodnutia interpretoval sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod, teda ustanovenie § 371
ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom
posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia), kde uviedol, že pri posudzovaní opodstatnenosti tvrdení o naplnení tohto
dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný konečnými skutkovými zisteniami, ktoré
vo veci ustálili konajúce súdy nižšieho stupňa a teda dôvodom dovolania podľa tohto
ustanovenia nemôžu byť námietky skutkové. Najvyšší súd na tomto mieste vysvetlil, že
za takéto skutkové námietky treba považovať námietky, ktoré smerujú proti skutkovým
zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu
vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. Ďalej najvyšší súd sťažovateľovi ozrejmil, že
pod nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku treba rozumieť situáciu, keď je
skutok v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin napriek tomu, že nejde
o trestný čin, alebo keď skutok vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený je
uznaný vinným z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil.
Najvyšší súd zhrnul, že podstatou správneho právneho posúdenia skutku je aplikácia
hmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný
pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len
nesprávna subsumpcia napĺňa predmetný dovolací dôvod.
12. K námietke sťažovateľa o nesprávnom použití okolnosti podmieňujúcej
uplatnenie kvalifikovanej skutkovej podstaty vo veci sťažovateľa najvyšší súd uviedol,
že hranica značnej škody, ktorá bola v prípade sťažovateľa skutkovou okolnosťou
podmieňujúcou použitie vyššej trestnej sadzby predstavovala k 31. decembru 2005 sumu
22 903,80 € (690 000 Sk), pričom konajúce súdy v skutkovej vete ustálili výšku spôsobenej
škody sumou 19 636,87 €, ktorá nedosahuje určenú hranicu značnej škody. Najvyšší súd
v tomto kontexte argumentoval, že ide iba o pochybenie formálne, keď okresný súd síce
uviedol v skutkovej vete nesprávnu výšku škody, no správna výška spôsobenej škody
ustálenej v trestnom konaní bola náležite špecifikovaná v odôvodnení rozsudku okresného
súdu, pričom predstavovala sumu 863 102,15 Sk, kde okresný súd túto sumu správne
prepočítal menovým kurzom EUR/SK aktuálnym v rozhodnom čase a prepočítaná suma
dosiahla výšku značnej škody podľa Trestného zákona platného do 31. decembra 2005.
13. V ďalšom bode odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol:
„Ďalšou námietkou, ktorou obvinený spochybnil naplnenie skutkovej podstaty trestného
činu poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného
do 31. decembra 2005, pretože samo odstránenie majetku dlžníka nepostačuje na naplnenie
skutkovej podstaty tohto trestného činu, ale toto odstránenie majetku dlžníka musí mať
zároveň za následok aspoň čiastočné zmarenie uspokojenia veriteľa, teda aspoň čiastočnú
faktickú nevymožiteľnosť veriteľovej pohľadávky, najvyšší súd dôvodí, že práve postupné
odstránenie majetku obvineného- rozdelenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
prevod majetku na , predaj podniku ,
stratené účtovníctvo obvineného, ktoré podľa jeho výpovede odovzdal
, ktorá nevystupovala ako zmluvná strana pri predaji podniku, je priam ukážkovým
konaním obvineného, ktoré malo za následok zmarenie uspokojenie veriteľa. Nie je
pravdou, že veritelia sa nedomáhali vymoženiu svojich pohľadávok inak ako trestnou
cestou. O tejto skutočnosti svedčí aj fakt, že v spise sa nachádzajú výzvy na úhradu
pohľadávok s pokusom o zmier (č. 1. 360-361), platobné rozkazy Krajského súdu v Žiline
z 18. septembra 2000 sp. zn. 14Cb 285/00 (č. 1. 364-365), 14Cb 286/00 (č. 1. 368-369),
14Cb 287/00 (č. 1. 372-373), 14Cb 288/00 (č. 1. 376-377), návrhy na začatie exekučného
konania, ktoré sa viedli u , Exekútorský úrad v Martine pod
č. Ex 89/01, Ex 90/01, Ex 91/01 a Ex 92/01 (č. 1. 364-379), urgencie na zaplatenie dlhu
(č. 1. 415-418). Voči vyššie uvedeným exekúciám obvinený podal
námietky, ktoré však boli súdom zamietnuté (č. 1. 390-401) práve preto, že obvinený
nevedel vierohodne doložiť zmluvu o predaji podniku na , čím bola
spochybnená jeho pasívna procesná legitimácia v týchto exekučných konaniach. Na základe
uvedeného je teda zrejmé, že poškodené spoločnosti využili svoje oprávnenia na vymoženie
dlžnej sumy od obvineného, ktorý ako živnostník ručil celým svojím majetkom, avšak
neúspešne práve kvôli vyššie spomínaným úkonom obvineného, ktorými sa zbavil svojho
majetku, čím naplnil skutkovú podstatu trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 256
ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, preto najvyšší súd
nemôže prihliadať na túto námietku obvineného.“
14. Najvyšší súd ďalej dôvodil: „Námietka obvineného, že rozdelenie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov nemalo vplyv na uspokojenie pohľadávok voči
veriteľom, pretože na obvineného prešli všetky aktíva a pasíva podnikateľského subjektu
– , pričom celkový majetok firmy prevyšoval záväzky o sumu
652.984,-Sk, čo je suma prevyšujúca výšku neuhradených faktúr voči španielskym
spoločnostiam je nepravdivá a účelová. Nemožno sa stotožniť s názorom obvineného resp.
jeho obhajcu, že výška neuhradených faktúr bola 19.636,87,- €, čo predstavuje 591.580,35,-
Sk, pretože výška neuhradených faktúr predstavovala sumu 863.102,15,-Sk, čiže už v čase
vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov boli pasíva obvineného vyššie ako
aktíva. Obvinený, resp. jeho obhajca nemôžu preratúvať dlžné sumy konverzným kurzom
30,126 SKK/EUR, pretože v čase vzniku dlžných súm ako aj vyporiadania BSM boli
konverzný kurz SKK/EUR vyšší (43,95SKK/EUR) ako bol stanovený pri prechode
Slovenskej republiky na menu Euro v roku 2009. Najvyšší súd teda nemôže prihliadať ani
na túto námietku obvineného.“
15. Najvyšší súd v závere odôvodnenia napokon argumentoval: „K námietke
obvineného o použití materiálneho korektívu a uplatnení princípu ultima ratio najvyšší súd
zastáva stanovisko, že povinnosťou súdov bolo skúmať materiálny korektív, čo určite aj
učinili, avšak je na úvahe vo veci činného súdu, či ho uplatnení alebo nie. V danom prípade
išlo o spôsobenie značnej škody, čo eliminuje použitie materiálneho korektívu. Ako však
uviedol vo svojom vyjadrení k dovolaniu prokurátor, súdy prihliadli na dĺžku konania, ktorá
bola neprimerane dlhá, pri určení výšky trestu, čo bolo určitou satisfakciou pre obvineného.
V prípade uplatnenia zásady ultima ratio je potrebné poukázať na vyššie spomínanú
argumentáciu dovolacieho súdu o využití dostupných civilných prostriedkov zo strany
poškodených spoločností, a preto ani na túto námietku nie je možné prihliadať.“
16. Z obsahu namietaného uznesenia vyplýva, že sťažovateľovi bola zo strany
najvyššieho súdu poskytnutá náležitá interpretácia aplikovaného ustanovenia § 371 ods. 1
písm. i) Trestného poriadku, teda bol náležite ozrejmený obsah dovolacieho dôvodu, ktorý
sťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní. Sťažovateľovi bolo v odôvodnení namietaného
uznesenia jasne vysvetlené, že námietky skutkového charakteru nemožno pod predmetný
dovolací dôvod subsumovať. Až na jednu čiastkovú námietku (pozri bod 12 odôvodnenia
tohto uznesenia) boli námietky, ktoré sťažovateľ v podanom dovolaní prezentoval a ktorým
sa najvyšší súd nad rámec svojej prípustnej prieskumnej právomoci „venoval“ (tak ako to je
uvedené v bodoch 13, 14, 15 odôvodnenia tohto uznesenia) námietkami smerujúcimi proti
skutkovým záverom konajúcich súdov, ktoré dovolací súd nepreskúmava a nemôže meniť.
Vzhľadom na uvedené sa záver najvyššieho súdu o nesplnení dovolacích dôvodov podľa
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku vo vzťahu k predmetným námietkam
ústavnému súdu nejaví ako arbitrárny.
17. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o nesprávnom použití okolnosti
podmieňujúcej uplatnenie kvalifikovanej skutkovej podstaty vo veci sťažovateľa, najvyšší
súd síce konštatoval pochybenie konajúcich súdov, vyhodnotil ho však iba ako pochybenie
formálne (spôsobené nesprávnym výpočtom), keďže v odôvodnení rozsudku okresného
súdu špecifikovaná suma škody podložená dôkazným stavom trestného konania bola
ustálená vo výške zodpovedajúcej značnej škode podľa aplikovaného Trestného zákona.
S odkazom na ustanovenie § 371 ods. 5 Trestného poriadku, podľa ktorého dôvody podľa
odseku 1 písm. i) Trestného poriadku nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne
neovplyvnilo postavenie obvineného, najvyšší súd uzavrel, že toto formálne pochybenie
nemá vplyv na postavenie sťažovateľa a námietku vyhodnotil ako takú, ktorá nenapĺňa
uplatnený dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.
Právny záver najvyššieho súdu o neopodstatnenosti predmetnej námietky sťažovateľa je
podľa názoru ústavného súdu logicky zdôvodnený a opiera sa o aplikáciu a interpretáciu
relevantnej právnej úpravy, ktorá nijako nepopiera jej účel a zmysel.
18. Vzhľadom na zistenia uvedené v bodoch 16 a 17 odôvodnenia tohto uznesenia
ústavný súd nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov
sťažovateľom namietaného uznesenia najvyššieho súdu, pričom ich hodnotí ako ústavne
konformné a zlučiteľné so sťažovateľom označeným čl. 6 ods. 1 dohovoru.
19. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta aj to, že k zásahu do jeho označených
práv došlo aj postupom najvyššieho súdu, ktorý mu nedoručil vyjadrenie príslušného
prokurátora k ním uplatnenému dovolaniu. Sťažovateľ takýto postup vníma ako porušenie
princípov rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania. Ústavný súd sa na účel posúdenia
tejto čiastkovej námietky sťažovateľa oboznámil s obsahom predmetného vyjadrenia
prokurátora a tiež so súvisiacimi relevantnými okolnosťami veci.
20. Z obsahu spisového materiálu okresného súdu vzťahujúceho sa na posudzovanú
vec sťažovateľa ústavný súd zistil, že po doručení dovolania sťažovateľa Okresnej
prokuratúre Martin (ďalej len „okresná prokuratúra“) prokurátor okresnej prokuratúry
reagoval na podané dovolanie predložením svojho vyjadrenia, ktoré doručil okresnému súdu
24. júla 2017. Okresný súd vyjadrenie prokurátora sťažovateľovi nedoručil a 13. septembra
2017 predložil uplatnené dovolanie najvyššiemu súdu. Predmetné vyjadrenie prokurátor
nedoručoval sťažovateľovi ani najvyšší súd.
21. Vo svojom vyjadrení k dovolaniu sťažovateľa prokurátor okresnej prokuratúry
uviedol: «Som toho názoru, že rozsiahle dovolanie, resp. jeho argumentačný obsah
nenapĺňa dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., tak ako to odôvodnenie
podaného dovolania proklamuje, v nadväznosti na čo som názoru, že je potrebné toto
postupom podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuť. Podané dovolanie podstatnou časťou
svojho obsahu hodnotí dôkazy vykonané konajúcimi súdmi, ktoré hodnotí (aj s poukazom
na “civilné“ právne normy) inak ako učinili súdy, ktoré vo veci konali a rozhodovali, teda
zaoberá sa skutkovými zisteniami. Všetky podstatné skutočnosti, potrebné pre rozhodnutie,
boli predmetom súdnych rozhodnutí vydaných v tejto trestnej veci. Rovnako tak, konajúce
súdy, keďže dospeli k odsudzujúcim rozsudkom hodnotili aj “závažnosť“ súdených skutkov,
v zmysle zák. č. 140/1961 Zb. Trestný zákon, v znení účinnom do 31.12.2005, teda ani
v tejto časti argumentácia dovolania nie je opodstatnená. K porušeniu práva na spravodlivý
súdny proces, ako uvádza dovolanie, je potrebné uviesť, že skutočne dĺžka trestného
konania v tomto prípade bola viac ako neúmerne dlhá, zároveň je potrebné dodať, že v tejto
časti bola “prejavená“ satisfakcia vo forme výšky uloženého trestu odsúdenému.»
22. V odôvodnení namietaného rozsudku krajský súd ako súd odvolací, ktorý svojím
rozhodnutím korigoval trest uložený sťažovateľovi prvostupňovým rozhodnutím, uviedol:
„Za dôvodnú považoval krajský súd odvolaciu námietku obžalovaného týkajúcu sa dĺžky
trestného konania v predmetnej veci. Je nesporné, že trestné konanie je vedené od roku
2003, pričom v čase rozhodovania krajského súdu trvalo viac ako 13 rokov. Krajský súd
považuje za opodstatnené aj tvrdenie obžalovaného, že dĺžku tohto trestného konania
nezavinil on. Preto sa krajský súd stotožňuje s názorom obžalovaného, že takáto doba
trestného konania nezodpovedá požiadavke spravodlivého prejednania veci v primeranej
lehote. Nesporne počas celej tejto doby - teda dlhšej ako 13 rokov trval u obžalovaného stav
právnej neistoty. Za takýchto okolností dospel krajský súd k záveru, že obžalovanému by sa
malo dostať určitého zadosťučinenia, ktoré možno v predmetnej veci podľa názoru
krajského súdu vyjadriť znížením trestnej sadzby pod jej dolnú hranicu postupom podľa
§ 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody,
a to vzhľadom na pomery obžalovaného. Krajský súd potom na základe odvolania
obžalovaného zrušil v napadnutom rozsudku výrok o treste a sám postupom podľa § 40
ods. 1 Tr. zák. rozhodol o uložení trestu odňatia slobody obžalovanému vo výmere 6
mesiacov, výkon ktorého mu podmienečne odložil a určil mu skúšobnú dobu vo výmere
1 rok. Takýto postup krajského súdu je, ako bolo už vyššie konštatované, odôvodnený najmä
neprimeranou dĺžkou trestného konania, na ktorú poukázal v odvolaní aj obžalovaný.“
23. V podanom dovolaní sťažovateľ k otázke neprimeranej dĺžky vedeného trestného
konania uviedol: „I ďalšie kritériá, podľa ktorých sa v zmysle § 3 ods. 4 Tr. zák. účinného
do 31.12.2005 posudzuje stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť a ktoré prvostupňový
a odvolací súd dostatočným spôsobom nevyhodnotili, tiež s poukazom na absolútne
neprimeranú dĺžku trestného stíhania presahujúcou 13 rokov, vedú k záveru, že v danom
prípade bol stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť nepatrný, a teda v zmysle § 3 ods. 2
Tr. zák. účinného do 31.12.2005 nejde o trestný čin. Uplynutie doby viac ako 17 rokov odo
dňa skutku je možné z hľadiska práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd považovať za extrémny prípad, ktorý
odôvodňuje zastavenie trestného stíhania, najmä ak sa pre správanie obvineného dĺžka
vedenia trestného stíhania neovplyvnila. Dobu dlhšiu ako 17 rokov nie je možné považovať
za súladnú s právom obvineného na prejednanie jeho veci v primeranom čase. Z uvedených
dôvodov teda nemožno v konkrétnom prípade túto lehotu považovať za primeranú lehotu
na ukončenie trestného konania (Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/2011-13
zo dňa 16.6.2011).“
24. Ústavný súd konštatuje, že je nespochybniteľným faktom, že sťažovateľovi
nebolo vyjadrenie prokurátora k ním uplatnenému dovolaniu doručené. Ústavný súd však
súčasne zdôrazňuje, že zásadu kontradiktórnosti konania nemožno chápať formalisticky, ale
je potrebné dôsledne vyhodnotiť individuálne okolnosti situácie, na základe ktorého
hodnotenia možno dospieť k záveru, či v konkrétnom prípade účastníka konania bola jeho
možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu protistrany naozaj reálne zmarená a tým jeho
pozícia účastníka konania objektívne oslabená. Z predchádzajúcich bodov odôvodnenia
tohto uznesenia (bod 21, 22 a 23) jasne vyplýva, že časť vyjadrenia prokurátora obsahuje
iba všeobecné konštatovanie (bez konkretizácie vecných argumentov), že dovolanie
sťažovateľa nenapĺňa uplatnený dovolací dôvod, pretože obsahuje iba neprípustné námietky
smerujúce voči skutkovým záverom. V ďalšej časti je obsah vyjadrenia prokurátora,
na ktorý poukazuje aj samotný sťažovateľ, absolútne totožný s argumentáciu krajského
súdu, ktorú tento prezentoval v namietanom rozsudku v rámci svojich záverov o korekcii
výšky uloženého trestu z dôvodu neprimeranej dĺžky vedeného trestného konania. Súčasne
je zrejmé, že presne na túto argumentáciu krajského súdu reagoval sťažovateľ v podanom
dovolaní. Sťažovateľ teda na obsah argumentácie prokurátora, ktorý len kopíroval
vo svojom vyjadrení časť obsahu odôvodnenia namietaného rozsudku, de facto reagoval.
V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu pritom sťažovateľ napáda fakt, že mu vyjadrenie
prokurátora nebolo doručené a nemal možnosť sa k nemu vyjadriť iba v abstraktnej rovine,
bez toho, aby bližšie špecifikoval, aké ďalšie relevantné argumenty (okrem tých, ktoré už
na tému neprimeranej dĺžky konania uviedol v samotnom dovolaní) potenciálne mohol
a chcel uviesť na podporu uplatneného dovolacieho dôvodu. Námietku sťažovateľa
o porušení zásady kontradiktórnosti konania tak ústavný súd hodnotí vzhľadom na uvedené
okolnosti veci ako účelovú a neopodstatnenú.
25. Pokiaľ ide o formulovanú námietku porušenia základného práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
namietaným rozsudkom krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že sa sťažovateľ v celom
rozsahu sťažnostnej argumentácie venuje iba namietanému uzneseniu najvyššieho súdu,
teda dovolaciemu rozhodnutiu, pričom vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského súdu
sťažovateľ neprezentuje žiadnu argumentáciu, v predmetnej časti tak sťažnosť neobsahuje
žiadne odôvodnenie, ktoré je jednou zo všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania
pred ústavným súdom podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd pripomína,
že takéto nedostatky v zákonom predpísaných náležitostí nie je povinný odstraňovať
z úradnej povinnosti. Nedostatok, resp. nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí návrhu
účastníka konania je v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu dôvodom odmietnutia
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (podobne napr. IV. ÚS 409/04,
IV. ÚS 168/05, III. ÚS 210/09, III. ÚS 32/2011).
26. Vychádzajúc z uvedených záverov, ústavný súd posúdil pri predbežnom
prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti formulovaného porušenia označených práv
namietaným uznesením najvyššieho súdu ako zjavne neopodstatnenú a v časti
formulovaného porušenia označených práv namietaným rozsudkom krajského súdu ako
nespĺňajúcu zákonom predpísané náležitostí. Vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľa
v celom rozsahu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. októbra 2018