Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 392/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. októbra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného spoločnosťou Advokáti Müller § Dikoš, s. r. o., Závodská cesta 3911/24,

Žilina, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Igor Müller, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 18. augusta 2016 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. marca 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2018

doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou Advokáti Müller § Dikoš, s. r. o., Závodská

cesta 3911/24, Žilina, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Igor Müller, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), ústavy a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 18. augusta 2016 (ďalej len „namietaný rozsudok“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 14. marca 2018 (ďalej len „namietané uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) z 29. marca 2016 sp. zn. uznaný

vinným zo spáchania trestného činu poškodzovania veriteľa podľa ustanovení § 256 ods. 1

písm. a) a ods. 4 písm. b) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). O odvolaní, ktoré sťažovateľ proti rozsudku

okresného súdu podal, krajský súd rozhodol namietaným rozsudkom, ktorým zrušil

prvostupňový rozsudok iba v častiach výrokov o treste a o náhrade škody, kde výrok o treste

nahradil vlastným rozhodnutím, ktorým odsúdil sťažovateľa k podmienečnému trestu

odňatia slobody vo výmere šesť mesiacov s určením skúšobnej doby vo výmere jedného

roka. Dovolanie sťažovateľa uplatnené proti uvedenému druhostupňovému rozhodnutiu

bolo namietaným uznesením najvyššieho súdu podľa ustanovení § 382 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) odmietnuté.

3. Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu v prvom rade dôvodí, že sa

k podanému dovolaniu, ktoré uplatnil proti namietanému rozsudku, vyjadril aj prokurátor

Okresnej prokuratúry Martin (ďalej len „prokurátor“), pričom obsah tohto vyjadrenia mal

byť podľa tvrdenia sťažovateľa použitý aj samotným najvyšším súdom na podporu jeho

argumentácie o odmietnutí podaného dovolania. Sťažovateľ namieta, že ani jemu a ani jeho

obhajcovi nebolo predmetné vyjadrenie prokurátora doručené, a teda nemal možnosť sa

s ním oboznámiť a zaujať k nemu stanovisko. V takomto postupe sťažovateľ vidí porušenie

princípov rovností zbraní a kontradiktórnosti konania, a teda jeho základného práva

na súdnu ochranu zaručeného , a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci označenej

námietky odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj na judikatúru

ústavného súdu, ktorá právo účastníka konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných

účastníkov považuje za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie zdôrazňujúc pritom, že

je konkrétny dopad nedoručeného stanoviska na rozhodnutie súdu iba málo dôležitý, pretože

je na účastníkoch konania, aby posúdili, či sa budú, alebo nebudú k dokumentu vyjadrovať.

4. V ďalšej argumentačnej časti sťažnosti sťažovateľ prezentujúc podrobné námietky,

ktoré v podstate kopírujú argumenty uplatneného dovolania, dôvodí, že podľa jeho názoru

dospel najvyšší súd v namietanom uznesení k záverom, ktoré je potrebné vo vzťahu

k sťažovateľovým dovolacím námietkam považovať za svojvoľné a arbitrárne, a tak ústavne

neudržateľné.

5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva

podľa , a jeho práva podľa dohovoru

namietaným rozsudkom krajského súdu a namietaným uznesením najvyššieho súdu, tieto

rozhodnutia zrušil, vrátil vec sťažovateľa krajskému súdu na nové konanie a priznal mu tiež

náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa , a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu, na základe

ktorého bol v spojení s prvostupňovým rozhodnutím uznaný vinným z trestného činu

poškodzovania veriteľa podľa ustanovení § 256 ods. 1 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného

zákona a právoplatne odsúdený k podmienečnému trestu odňatia slobody vo výmere šiestich

mesiacov, ako aj namietaným uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté

dovolanie sťažovateľa podané proti namietanému rozsudku.

9. Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu

reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí

dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti

ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

druhostupňového súdu (podobne ). V zmysle uvedeného sa preto ústavný

súd zaoberal aj námietkami porušenia označených článkov a dohovoru uplatnenými

vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu, ktoré bolo napadnuté dovolaním

sťažovateľa a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.

10. Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať skutkové a právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo

zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne

napr. , , ). Ústavný súd v zmysle uvedeného

pristúpil k preskúmaniu zlučiteľnosti obsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu

s limitmi dotknutých článkov a dohovoru.

11. Ústavný súd sa v prvom rade oboznámil s obsahom namietaného uznesenia

najvyššieho súdu, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s obsahom sťažovateľom

označených článkov a dohovoru. Najvyšší súd v úvode odôvodnenia svojho

rozhodnutia interpretoval sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod, teda ustanovenie § 371

ods. 1 písm. i) (rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom

posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia), kde uviedol, že pri posudzovaní opodstatnenosti tvrdení o naplnení tohto

dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný konečnými skutkovými zisteniami, ktoré

vo veci ustálili konajúce súdy nižšieho stupňa a teda dôvodom dovolania podľa tohto

ustanovenia nemôžu byť námietky skutkové. Najvyšší súd na tomto mieste vysvetlil, že

za takéto skutkové námietky treba považovať námietky, ktoré smerujú proti skutkovým

zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu

vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. Ďalej najvyšší súd sťažovateľovi ozrejmil, že

pod nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku treba rozumieť situáciu, keď je

skutok v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin napriek tomu, že nejde

o trestný čin, alebo keď skutok vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený je

uznaný vinným z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil.

Najvyšší súd zhrnul, že podstatou správneho právneho posúdenia skutku je aplikácia

hmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný

pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v , pričom len

nesprávna subsumpcia napĺňa predmetný dovolací dôvod.

12. K námietke sťažovateľa o nesprávnom použití okolnosti podmieňujúcej

uplatnenie kvalifikovanej skutkovej podstaty vo veci sťažovateľa najvyšší súd uviedol,

že hranica značnej škody, ktorá bola v prípade sťažovateľa skutkovou okolnosťou

podmieňujúcou použitie vyššej trestnej sadzby predstavovala k 31. decembru 2005 sumu

22 903,80 € (690 000 Sk), pričom konajúce súdy v skutkovej vete ustálili výšku spôsobenej

škody sumou 19 636,87 €, ktorá nedosahuje určenú hranicu značnej škody. Najvyšší súd

v tomto kontexte argumentoval, že ide iba o pochybenie formálne, keď okresný súd síce

uviedol v skutkovej vete nesprávnu výšku škody, no správna výška spôsobenej škody

ustálenej v trestnom konaní bola náležite špecifikovaná v odôvodnení rozsudku okresného

súdu, pričom predstavovala sumu 863 102,15 Sk, kde okresný súd túto sumu správne

prepočítal menovým kurzom EUR/SK aktuálnym v rozhodnom čase a prepočítaná suma

dosiahla výšku značnej škody podľa platného do 31. decembra 2005.

13. V ďalšom bode odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol:

„Ďalšou námietkou, ktorou obvinený spochybnil naplnenie skutkovej podstaty trestného

činu poškodzovania veriteľa podľa účinného

do 31. decembra 2005, pretože samo odstránenie majetku dlžníka nepostačuje na naplnenie

skutkovej podstaty tohto trestného činu, ale toto odstránenie majetku dlžníka musí mať

zároveň za následok aspoň čiastočné zmarenie uspokojenia veriteľa, teda aspoň čiastočnú

faktickú nevymožiteľnosť veriteľovej pohľadávky, najvyšší súd dôvodí, že práve postupné

odstránenie majetku obvineného- rozdelenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov,

prevod majetku na , predaj podniku ,

stratené účtovníctvo obvineného, ktoré podľa jeho výpovede odovzdal

, ktorá nevystupovala ako zmluvná strana pri predaji podniku, je priam ukážkovým

konaním obvineného, ktoré malo za následok zmarenie uspokojenie veriteľa. Nie je

pravdou, že veritelia sa nedomáhali vymoženiu svojich pohľadávok inak ako trestnou

cestou. O tejto skutočnosti svedčí aj fakt, že v spise sa nachádzajú výzvy na úhradu

pohľadávok s pokusom o zmier (č. 1. 360-361), platobné rozkazy Krajského súdu v Žiline

z 18. septembra 2000 sp. zn. (č. 1. 364-365), (č. 1. 368-369),

(č. 1. 372-373), (č. 1. 376-377), návrhy na začatie exekučného

konania, ktoré sa viedli u , Exekútorský úrad v Martine pod

č. Ex 89/01, Ex 90/01, Ex 91/01 a Ex 92/01 (č. 1. 364-379), urgencie na zaplatenie dlhu

(č. 1. 415-418). Voči vyššie uvedeným exekúciám obvinený podal

námietky, ktoré však boli súdom zamietnuté (č. 1. 390-401) práve preto, že obvinený

nevedel vierohodne doložiť zmluvu o predaji podniku na , čím bola

spochybnená jeho pasívna procesná legitimácia v týchto exekučných konaniach. Na základe

uvedeného je teda zrejmé, že poškodené spoločnosti využili svoje oprávnenia na vymoženie

dlžnej sumy od obvineného, ktorý ako živnostník ručil celým svojím majetkom, avšak

neúspešne práve kvôli vyššie spomínaným úkonom obvineného, ktorými sa zbavil svojho

majetku, čím naplnil skutkovú podstatu trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 256

ods. 1 písm. a) účinného do 31. decembra 2005, preto najvyšší súd

nemôže prihliadať na túto námietku obvineného.“

14. Najvyšší súd ďalej dôvodil: „Námietka obvineného, že rozdelenie

bezpodielového spoluvlastníctva manželov nemalo vplyv na uspokojenie pohľadávok voči

veriteľom, pretože na obvineného prešli všetky aktíva a pasíva podnikateľského subjektu

– , pričom celkový majetok firmy prevyšoval záväzky o sumu

652.984,-Sk, čo je suma prevyšujúca výšku neuhradených faktúr voči španielskym

spoločnostiam je nepravdivá a účelová. Nemožno sa stotožniť s názorom obvineného resp.

jeho obhajcu, že výška neuhradených faktúr bola 19.636,87,- €, čo predstavuje 591.580,35,-

Sk, pretože výška neuhradených faktúr predstavovala sumu 863.102,15,-Sk, čiže už v čase

vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov boli pasíva obvineného vyššie ako

aktíva. Obvinený, resp. jeho obhajca nemôžu preratúvať dlžné sumy konverzným kurzom

30,126 SKK/EUR, pretože v čase vzniku dlžných súm ako aj vyporiadania BSM boli

konverzný kurz SKK/EUR vyšší (43,95SKK/EUR) ako bol stanovený pri prechode

Slovenskej republiky na menu Euro v roku 2009. Najvyšší súd teda nemôže prihliadať ani

na túto námietku obvineného.“

15. Najvyšší súd v závere odôvodnenia napokon argumentoval: „K námietke

obvineného o použití materiálneho korektívu a uplatnení princípu ultima ratio najvyšší súd

zastáva stanovisko, že povinnosťou súdov bolo skúmať materiálny korektív, čo určite aj

učinili, avšak je na úvahe vo veci činného súdu, či ho uplatnení alebo nie. V danom prípade

išlo o spôsobenie značnej škody, čo eliminuje použitie materiálneho korektívu. Ako však

uviedol vo svojom vyjadrení k dovolaniu prokurátor, súdy prihliadli na dĺžku konania, ktorá

bola neprimerane dlhá, pri určení výšky trestu, čo bolo určitou satisfakciou pre obvineného.

V prípade uplatnenia zásady ultima ratio je potrebné poukázať na vyššie spomínanú

argumentáciu dovolacieho súdu o využití dostupných civilných prostriedkov zo strany

poškodených spoločností, a preto ani na túto námietku nie je možné prihliadať.“

16. Z obsahu namietaného uznesenia vyplýva, že sťažovateľovi bola zo strany

najvyššieho súdu poskytnutá náležitá interpretácia aplikovaného ustanovenia § 371 ods. 1

písm. i) , teda bol náležite ozrejmený obsah dovolacieho dôvodu, ktorý

sťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní. Sťažovateľovi bolo v odôvodnení namietaného

uznesenia jasne vysvetlené, že námietky skutkového charakteru nemožno pod predmetný

dovolací dôvod subsumovať. Až na jednu čiastkovú námietku (pozri bod 12 odôvodnenia

tohto uznesenia) boli námietky, ktoré sťažovateľ v podanom dovolaní prezentoval a ktorým

sa najvyšší súd nad rámec svojej prípustnej prieskumnej právomoci „venoval“ (tak ako to je

uvedené v bodoch 13, 14, 15 odôvodnenia tohto uznesenia) námietkami smerujúcimi proti

skutkovým záverom konajúcich súdov, ktoré dovolací súd nepreskúmava a nemôže meniť.

Vzhľadom na uvedené sa záver najvyššieho súdu o nesplnení dovolacích dôvodov podľa

ustanovenia vo vzťahu k predmetným námietkam

ústavnému súdu nejaví ako arbitrárny.

17. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o nesprávnom použití okolnosti

podmieňujúcej uplatnenie kvalifikovanej skutkovej podstaty vo veci sťažovateľa, najvyšší

súd síce konštatoval pochybenie konajúcich súdov, vyhodnotil ho však iba ako pochybenie

formálne (spôsobené nesprávnym výpočtom), keďže v odôvodnení rozsudku okresného

súdu špecifikovaná suma škody podložená dôkazným stavom trestného konania bola

ustálená vo výške zodpovedajúcej značnej škode podľa aplikovaného .

S odkazom na ustanovenie , podľa ktorého dôvody podľa

odseku 1 písm. i) nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne

neovplyvnilo postavenie obvineného, najvyšší súd uzavrel, že toto formálne pochybenie

nemá vplyv na postavenie sťažovateľa a námietku vyhodnotil ako takú, ktorá nenapĺňa

uplatnený dovolací dôvod podľa ustanovenia .

Právny záver najvyššieho súdu o neopodstatnenosti predmetnej námietky sťažovateľa je

podľa názoru ústavného súdu logicky zdôvodnený a opiera sa o aplikáciu a interpretáciu

relevantnej právnej úpravy, ktorá nijako nepopiera jej účel a zmysel.

18. Vzhľadom na zistenia uvedené v bodoch 16 a 17 odôvodnenia tohto uznesenia

ústavný súd nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov

sťažovateľom namietaného uznesenia najvyššieho súdu, pričom ich hodnotí ako ústavne

konformné a zlučiteľné so sťažovateľom označeným čl. 6 ods. 1 dohovoru.

19. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta aj to, že k zásahu do jeho označených

práv došlo aj postupom najvyššieho súdu, ktorý mu nedoručil vyjadrenie príslušného

prokurátora k ním uplatnenému dovolaniu. Sťažovateľ takýto postup vníma ako porušenie

princípov rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania. Ústavný súd sa na účel posúdenia

tejto čiastkovej námietky sťažovateľa oboznámil s obsahom predmetného vyjadrenia

prokurátora a tiež so súvisiacimi relevantnými okolnosťami veci.

20. Z obsahu spisového materiálu okresného súdu vzťahujúceho sa na posudzovanú

vec sťažovateľa ústavný súd zistil, že po doručení dovolania sťažovateľa Okresnej

prokuratúre Martin (ďalej len „okresná prokuratúra“) prokurátor okresnej prokuratúry

reagoval na podané dovolanie predložením svojho vyjadrenia, ktoré doručil okresnému súdu

24. júla 2017. Okresný súd vyjadrenie prokurátora sťažovateľovi nedoručil a 13. septembra

2017 predložil uplatnené dovolanie najvyššiemu súdu. Predmetné vyjadrenie prokurátor

nedoručoval sťažovateľovi ani najvyšší súd.

21. Vo svojom vyjadrení k dovolaniu sťažovateľa prokurátor okresnej prokuratúry

uviedol: «Som toho názoru, že rozsiahle dovolanie, resp. jeho argumentačný obsah

nenapĺňa dôvody dovolania podľa , tak ako to odôvodnenie

podaného dovolania proklamuje, v nadväznosti na čo som názoru, že je potrebné toto

postupom podľa odmietnuť. Podané dovolanie podstatnou časťou

svojho obsahu hodnotí dôkazy vykonané konajúcimi súdmi, ktoré hodnotí (aj s poukazom

na “civilné“ právne normy) inak ako učinili súdy, ktoré vo veci konali a rozhodovali, teda

zaoberá sa skutkovými zisteniami. Všetky podstatné skutočnosti, potrebné pre rozhodnutie,

boli predmetom súdnych rozhodnutí vydaných v tejto trestnej veci. Rovnako tak, konajúce

súdy, keďže dospeli k odsudzujúcim rozsudkom hodnotili aj “závažnosť“ súdených skutkov,

v zmysle , v znení účinnom do 31.12.2005, teda ani

v tejto časti argumentácia dovolania nie je opodstatnená. K porušeniu práva na spravodlivý

súdny proces, ako uvádza dovolanie, je potrebné uviesť, že skutočne dĺžka trestného

konania v tomto prípade bola viac ako neúmerne dlhá, zároveň je potrebné dodať, že v tejto

časti bola “prejavená“ satisfakcia vo forme výšky uloženého trestu odsúdenému.»

22. V odôvodnení namietaného rozsudku krajský súd ako súd odvolací, ktorý svojím

rozhodnutím korigoval trest uložený sťažovateľovi prvostupňovým rozhodnutím, uviedol:

„Za dôvodnú považoval krajský súd odvolaciu námietku obžalovaného týkajúcu sa dĺžky

trestného konania v predmetnej veci. Je nesporné, že trestné konanie je vedené od roku

2003, pričom v čase rozhodovania krajského súdu trvalo viac ako 13 rokov. Krajský súd

považuje za opodstatnené aj tvrdenie obžalovaného, že dĺžku tohto trestného konania

nezavinil on. Preto sa krajský súd stotožňuje s názorom obžalovaného, že takáto doba

trestného konania nezodpovedá požiadavke spravodlivého prejednania veci v primeranej

lehote. Nesporne počas celej tejto doby - teda dlhšej ako 13 rokov trval u obžalovaného stav

právnej neistoty. Za takýchto okolností dospel krajský súd k záveru, že obžalovanému by sa

malo dostať určitého zadosťučinenia, ktoré možno v predmetnej veci podľa názoru

krajského súdu vyjadriť znížením trestnej sadzby pod jej dolnú hranicu postupom podľa

§ 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody,

a to vzhľadom na pomery obžalovaného. Krajský súd potom na základe odvolania

obžalovaného zrušil v napadnutom rozsudku výrok o treste a sám postupom podľa § 40

ods. 1 Tr. zák. rozhodol o uložení trestu odňatia slobody obžalovanému vo výmere 6

mesiacov, výkon ktorého mu podmienečne odložil a určil mu skúšobnú dobu vo výmere

1 rok. Takýto postup krajského súdu je, ako bolo už vyššie konštatované, odôvodnený najmä

neprimeranou dĺžkou trestného konania, na ktorú poukázal v odvolaní aj obžalovaný.“

23. V podanom dovolaní sťažovateľ k otázke neprimeranej dĺžky vedeného trestného

konania uviedol: „I ďalšie kritériá, podľa ktorých sa v zmysle § 3 ods. 4 Tr. zák. účinného

do 31.12.2005 posudzuje stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť a ktoré prvostupňový

a odvolací súd dostatočným spôsobom nevyhodnotili, tiež s poukazom na absolútne

neprimeranú dĺžku trestného stíhania presahujúcou 13 rokov, vedú k záveru, že v danom

prípade bol stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť nepatrný, a teda v zmysle § 3 ods. 2

Tr. zák. účinného do 31.12.2005 nejde o trestný čin. Uplynutie doby viac ako 17 rokov odo

dňa skutku je možné z hľadiska práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd považovať za extrémny prípad, ktorý

odôvodňuje zastavenie trestného stíhania, najmä ak sa pre správanie obvineného dĺžka

vedenia trestného stíhania neovplyvnila. Dobu dlhšiu ako 17 rokov nie je možné považovať

za súladnú s právom obvineného na prejednanie jeho veci v primeranom čase. Z uvedených

dôvodov teda nemožno v konkrétnom prípade túto lehotu považovať za primeranú lehotu

na ukončenie trestného konania (Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. -13

zo dňa 16.6.2011).“

24. Ústavný súd konštatuje, že je nespochybniteľným faktom, že sťažovateľovi

nebolo vyjadrenie prokurátora k ním uplatnenému dovolaniu doručené. Ústavný súd však

súčasne zdôrazňuje, že zásadu kontradiktórnosti konania nemožno chápať formalisticky, ale

je potrebné dôsledne vyhodnotiť individuálne okolnosti situácie, na základe ktorého

hodnotenia možno dospieť k záveru, či v konkrétnom prípade účastníka konania bola jeho

možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu protistrany naozaj reálne zmarená a tým jeho

pozícia účastníka konania objektívne oslabená. Z predchádzajúcich bodov odôvodnenia

tohto uznesenia (bod 21, 22 a 23) jasne vyplýva, že časť vyjadrenia prokurátora obsahuje

iba všeobecné konštatovanie (bez konkretizácie vecných argumentov), že dovolanie

sťažovateľa nenapĺňa uplatnený dovolací dôvod, pretože obsahuje iba neprípustné námietky

smerujúce voči skutkovým záverom. V ďalšej časti je obsah vyjadrenia prokurátora,

na ktorý poukazuje aj samotný sťažovateľ, absolútne totožný s argumentáciu krajského

súdu, ktorú tento prezentoval v namietanom rozsudku v rámci svojich záverov o korekcii

výšky uloženého trestu z dôvodu neprimeranej dĺžky vedeného trestného konania. Súčasne

je zrejmé, že presne na túto argumentáciu krajského súdu reagoval sťažovateľ v podanom

dovolaní. Sťažovateľ teda na obsah argumentácie prokurátora, ktorý len kopíroval

vo svojom vyjadrení časť obsahu odôvodnenia namietaného rozsudku, de facto reagoval.

V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu pritom sťažovateľ napáda fakt, že mu vyjadrenie

prokurátora nebolo doručené a nemal možnosť sa k nemu vyjadriť iba v abstraktnej rovine,

bez toho, aby bližšie špecifikoval, aké ďalšie relevantné argumenty (okrem tých, ktoré už

na tému neprimeranej dĺžky konania uviedol v samotnom dovolaní) potenciálne mohol

a chcel uviesť na podporu uplatneného dovolacieho dôvodu. Námietku sťažovateľa

o porušení zásady kontradiktórnosti konania tak ústavný súd hodnotí vzhľadom na uvedené

okolnosti veci ako účelovú a neopodstatnenú.

25. Pokiaľ ide o formulovanú námietku porušenia základného práva sťažovateľa

podľa , a práva podľa dohovoru

namietaným rozsudkom krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že sa sťažovateľ v celom

rozsahu sťažnostnej argumentácie venuje iba namietanému uzneseniu najvyššieho súdu,

teda dovolaciemu rozhodnutiu, pričom vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského súdu

sťažovateľ neprezentuje žiadnu argumentáciu, v predmetnej časti tak sťažnosť neobsahuje

žiadne odôvodnenie, ktoré je jednou zo všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania

pred ústavným súdom podľa . Ústavný súd pripomína,

že takéto nedostatky v zákonom predpísaných náležitostí nie je povinný odstraňovať

z úradnej povinnosti. Nedostatok, resp. nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí návrhu

účastníka konania je v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu dôvodom odmietnutia

sťažnosti podľa (podobne napr. ,

, , ).

26. Vychádzajúc z uvedených záverov, ústavný súd posúdil pri predbežnom

prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti formulovaného porušenia označených práv

namietaným uznesením najvyššieho súdu ako zjavne neopodstatnenú a v časti

formulovaného porušenia označených práv namietaným rozsudkom krajského súdu ako

nespĺňajúcu zákonom predpísané náležitostí. Vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľa

v celom rozsahu odmietol podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2018