Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/146/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Rudolfa Čirča

a sudcov JUDr. Ľubora Šeba a JUDr. Evy Sakálovej v právnej veci žalobcu R. Š.,

bývajúceho v P., zastúpeného JUDr. I. N., PhD., advokátom so sídlom v P., proti

žalovanému D. M., bývajúcemu v P., o zaplatenie 300 000,-- Sk s prísl., vedenej na

Okresnom súde Trnava pod sp.zn. PN – , o dovolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Trnave z 18. marca 2008 sp.zn. rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z 18. marca

2008 sp.zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trnava rozsudkom z 9. marca 2005 č.k. PN – -112 uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 300 000 Sk do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Zároveň rozhodol, že žalovaný je povinný v rovnakej lehote zaplatiť štátu náhradu

trov konania 9 990,-- Sk a že žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva. Rozhodnutie

vo veci samej odôvodnil opodstatnenosťou uplatneného nároku poukazujúc na výsledky

vykonaného dokazovania, z ktorého vyvodil skutkové a právne závery, že medzi žalobcom

a právnym predchodcom žalovaného M. H. (zomrelým X.) bola dňa 23.9.1997 uzavretá

zmluva o pôžičke, predmetom ktorej bolo prenechanie sumy 300 000,-- Sk M. H., pričom

doba vrátenia pôžičky nebola zmluvnými stranami dohodnutá, a že žalobca požiadal

žalovaného o vrátenie požičanej sumy v dedičskom konaní po M. H. na pojednávaní konanom

na notárskom úrade v P. u notára M. K. dňa 17.9.2002, na ktorom bol oboznámený jeho list

z 18.4.2002 o tom, že prihlasuje do dedičského konania po poručiteľovi svoju pohľadávku vo

výške 300 000,-- Sk. Námietku premlčania vznesenú žalovaným nepovažoval za dôvodnú

vychádzajúc z názoru, že premlčacia doba začala plynúť dňom 18.9.2002 (t.j. dňom

nasledujúcim po dni, keď žalobca o vrátenie pôžičky požiadal), preto žalobou podanou na

súde 4.10.2002 si žalobca uplatnil svoje právo v rámci tejto doby.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací na odvolanie žalovaného rozsudkom

zo 17. januára 2006 sp.zn. rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu

zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania 96 590,-- Sk

na účet jeho zástupkyne do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zaplatiť v rovnakej lehote

aj náhradu trov štátu 9 990,-- Sk na účet súdu prvého stupňa. Zamietnutie žaloby odôvodnil

premlčaním práva, keď na rozdiel od súdu prvého stupňa vychádzal z právneho názoru, že

pokiaľ doba vrátenia pôžičky nebola dohodnutá ani inak určená, začala plynúť všeobecná

trojročná premlčacia doba v zmysle dňom nasledujúcim

po vzniku právneho vzťahu z pôžičky, teda dňom 24.9.1997 a uplynula 24.9.2000. Pretože

žalobca podal žalobu až dňa 4.10.2002 a žalovaný vzniesol námietku premlčania, nebolo

možné uplatnené právo pre premlčanie priznať.

Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 26. septembra

2007 sp.zn. uvedený rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Zrušenie rozsudku odôvodnil predčasnosťou a tým aj nesprávnosťou

právneho záveru odvolacieho súdu o premlčaní práva a to vzhľadom na pochybnosti týkajúce

sa skutkového záveru, že doba vrátenia pôžičky nebola dohodnutá, ktoré vyplynuli z výsluchu

žalobcu na odvolacom pojednávaní, na ktorom tento uviedol, že čakal, že keď si M. H. vyrieši

svoju situáciu, sám mu peniaze vráti.

Krajský súd v Trnave po opätovnom prejednaní veci rozsudkom z 18. marca 2008

sp.zn. rozsudok Okresného súdu Trnava z 9. marca 2005 č.k. PN – 12 C 214/02-

112 zmenil tak, že žalobu zamietol. Zároveň rozhodol o povinnosti žalobcu zaplatiť

žalovanému náhradu trov celého konania 142 395,-- Sk na účet jeho zástupkyne do troch dní

od právoplatnosti rozsudku a v rovnakej lehote zaplatiť aj náhradu trov štátu 9 990,-- Sk

na účet súdu prvého stupňa. Poukazujúc na skutkový záver, že medzi žalobcom a právnym

predchodcom žalovaného nebola dohodnutá doba vrátenia pôžičky a splatnosť nebola

ponechaná ani na vôľu dlžníka, odôvodnil zamietnutie žaloby rovnako ako vo svojom

predchádzajúcom rozsudku, t.j. premlčaním uplatneného práva v dôsledku uplynutia

všeobecnej trojročnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť dňom nasledujúcim po vzniku

právneho vzťahu z pôžičky.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Žiadal, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie

odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci v otázke premlčania uplatneného práva.

Vyčítal odvolaciemu súdu, že nevzal do úvahy jeho tvrdenie o požičaní žalovanej sumy s tým,

že právny predchodca žalovaného mu peniaze vráti, keď predá byt.

Žalovaný sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie bolo podané včas účastníkom konania ( ) a že je prípustné (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal

rozsudok odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že

dovolanie je dôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým z úradnej povinnosti skúmal

existenciu vád konania taxatívne vymedzených v ustanovení a iných vád, ktoré

mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, aj keď neboli dovolateľom namietané.

Zistil, že z obsahu spisu žiadne takéto vady nevyplývajú. Následne sa zaoberal správnosťou

napadnutého rozsudku z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu, t.j. či rozhodnutie

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Pokiaľ dovolateľ

v dovolaní (posudzujúc ho podľa obsahu) namietal aj nerešpektovanie svojich skutkových

tvrdení odvolacím súdom, dovolací súd sa týmito námietkami nezaoberal jednak z dôvodu, že

nezakladajú samostatný dovolací dôvod, a tiež preto, že nie je oprávnený hodnotiť dôkazy

vykonané nižšími súdmi a správnosť skutkových záverov vyplývajúcich z vykonaného

dokazovania s výnimkou, ak by v procese vykonávania dôkazov alebo ich hodnotenia došlo

k vadám, ku ktorým je povinný prihliadať z úradnej moci.

V prejednávanej veci z hľadiska skutkového stavu veci odvolací súd dôsledne

vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z vykonania a hodnotenia dôkazov súdom

prvého stupňa, podľa ktorých bola medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného

uzavretá zmluva o peňažnej pôžičke, pričom doba vrátenia pôžičky nebola dohodnutá, ani

ustanovená právnym predpisom alebo určená v rozhodnutí.

Rozhodujúcou otázkou, od riešenia ktorej bolo závislé správne právne posúdenie veci

odvolacím súdom, t.j. jeho právny záver o premlčaní uplatneného práva, bola otázka, odkedy

začína plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba v prípade, ak čas splnenia záväzku nebol

dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí. Odvolací súd pri

riešení tejto otázky správne vychádzal z ustanovení § a 563

(ďalej len „Obč.zák.“). Výklad týchto ustanovení odvolacím súdom, i keď je v súlade

s doterajšou judikatúrou (rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR z 30.11.1981 sp.zn.

uverejneným v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávanej Najvyšším súdom ČSFR,

Najvyšším súdom ČR a Najvyšším súdom SR /v dobe do 31.12.1992/ pod č. 28, ročník 1984,

ďalej len „R 28/84“), však dovolací súd nepovažuje za správny.

Podľa § 100 ods. 1 Obč.zák. právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto

zákone ustanovenej (§§ 101 až 110). Na premlčanie sa prihliadne len na námietku dlžníka. Ak

sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Obč.zák. pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia

doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 563 Obč.zák. ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym

predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho

o plnenie veriteľ požiadal.

Účelom inštitútu premlčania upraveného v ustanoveniach §§ 100 až 114 Obč.zák. je

okrem stimulácie veriteľa k rýchlemu (včasnému) uplatneniu jeho práv (podľa zásady

vigilantibus iura) aj snaha predchádzať v konkrétnych prípadoch dôkaznej núdzi na strane

veriteľa v súdnom konaní a prispieť k právnej istote účastníkov občianskoprávnych vzťahov.

Premlčanie je kvalifikované uplynutie času v dôsledku ktorého nárok (súdnu vymáhateľnosť

práva, žalobné právo) možno odvrátiť námietkou premlčania. Ide o uplynutie času

ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo

vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou

premlčania. Použitie tejto námietky má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva,

t.j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti. Premlčanie je objektívnou skutočnosťou nezávislou

na vedomosti veriteľa či dlžníka. Vyžaduje márne uplynutie premlčacej doby stanovenej

zákonom spojené s nevykonávaním subjektívneho práva veriteľom. Podľa súčasnej právnej

teórie i praxe samotným uplynutím premlčacej doby v spojení s nevykonávaním práva

oprávneným subjektom sa na právnom vzťahu dlžníka a veriteľa v zásade nič nemení. Právo

veriteľa (aj keď premlčané) naďalej existuje a povinnosť dlžníka splniť dlh naďalej trvá.

Subjektívne právo veriteľa zostáva i po márnom uplynutí premlčacej doby vybavené

nárokom ako kvalitatívnou zložkou subjektívneho práva zaručujúcou jeho vynutiteľnosť

na súde alebo inom príslušnom orgáne, prípadne vynutiteľnosť svojpomocou oprávneného.

Márne uplynutie premlčacej doby má za následok vznik oprávnenia pre dlžníka vzniesť pred

súdom námietku premlčania a spôsobiť tak zánik nároku. Pokiaľ dlžník námietku premlčania

skutočne účinne vznesie, dochádza v okamihu jej vznesenia k zániku nároku. V medziobdobí

od okamihu, v ktorom sa právo premlčalo, do okamihu účinne vznesenej námietky premlčania

ide o tzv. podmienený nárok, to znamená nárok, ktorý môže na základe námietky premlčania

zaniknúť (Eliáš K. a kol. : Občanský zákoník – Velký akademický komentář, 1. svazek. Linde

Praha, a.s., 2008, str. 415).

Citované ustanovenie § 101 Obč.zák. upravuje všeobecnú dĺžku premlčacej doby,

ktorá sa použije všade tam, kde pre jednotlivé práva nie je (alebo

iným predpisom) ustanovená osobitná premlčacia doba. Všeobecnú dĺžku premlčacej doby

pre práva z občianskoprávnych vzťahov stanovuje zákon na tri roky. Vzhľadom na to, že

premlčacia doba je určitý časový úsek, nestačí stanoviť jej dĺžku a koniec, ale je treba

stanoviť aj jej začiatok, to znamená od ktorého okamihu začína plynúť. Zákon to stanovuje

jednak všeobecne a jednak zvlášť pre niektoré jednotlivé práva. Pre všeobecnú premlčaciu

dobu platí, že začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo – objektívne posudzované –

vykonať po prvý raz. Týmto dňom je zásadne deň, keď právo bolo možné dôvodne vykonať

podaním návrhu (žaloby) na súde alebo u rozhodcovského orgánu, t.j. keď sa právo stalo

nárokom (actio nata). Nie je rozhodné, z akého dôvodu – či subjektívneho alebo objektívneho

– tak veriteľ neurobil (napr. že mu vo vykonaní práva bránila určitá prekážka ako choroba).

Actio nata (inak aj žalovateľnosť, alebo možnosť úspešne uplatniť právo žalobou) nastáva

vo väčšine prípadov splatnosťou dlhu, t.j. dňom, kedy mal dlžník po prvý raz dlh splniť,

resp. začať s jeho plnením. V prípadoch, kde záväzok smeruje k nekonaniu, t.j. ak ide

o povinnosť niečo nekonať alebo strpieť, je actio nata vtedy, keď povinný po prvý raz porušil

svoju povinnosť. Tu začína plynúť premlčacia doba porušením niektorej z týchto povinností.

Splatnosť môže byť určená dohodou, ustanovená právnym predpisom alebo rozhodnutím

orgánu. Ak nebola splatnosť dlhu určená dohodou ani iným spôsobom, možno podľa § 563

Obč.zák. o splnenie dlhu požiadať dlžníka kedykoľvek a dlžník je povinný splniť dlh prvého

dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Uvedené ustanovenie obsahuje dispozitívne

pravidlo dávajúce veriteľovi právo určiť čas plnenia, teda vyvolať splatnosť, ktorá nastáva

nasledujúci deň po dni, keď bol dlžník vyzvaný na plnenie. Podľa názoru dovolacieho súdu aj

v prípadoch, v ktorých čas splnenia nebol dohodnutý, ani ustanovený právnym predpisom

alebo určený v rozhodnutí, začína premlčacia doba plynúť dňom splatnosti dlhu, ak obsahom

záväzku je povinnosť niečo dať alebo konať. I keď začiatok plynutia všeobecnej premlčacej

doby je vymedzený objektívne (od slova „mohlo“ a nie „mohol“), nemôže predchádzať

vzniku nároku, ktorý vzniká až splatnosťou. V právnej teórii je nárok chápaný ako právna

možnosť uplatniť svoje subjektívne právo, t.j. domáhať sa právnej ochrany jeho realizácie.

Napr. z pôžičky vznikne subjektívne právo veriteľa na vrátenie požičanej veci. Nárok na jej

vrátenie mu však vznikne až v dobe, keď sa pôžička stane splatnou (Knapp, V. : Teorie práva,

1. vydání. Praha, C. H. Beck 1995, str. 197). Až splatnosťou vzniká možnosť uplatnenia práva

na súde, ktorá je pojmovým znakom nároku. Pokiaľ by veriteľ podal žalobu skôr, ako by

požiadal dlžníka o splnenie dlhu, teda skôr ako by nastala splatnosť dlhu, nebola by actio

nata. Žaloba by bola predčasná, pretože by ňou nebol uplatňovaný existujúci nárok. Na tomto

závere nič nemení skutočnosť, že doručením žaloby obsahujúcej výzvu na plnenie by nastali

hmotnoprávne účinky tohto úkonu spočívajúce vo vzniku nároku. Ustanovenie § 101

Obč.zák. požitím slov „keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz“ viaže začiatok plynutia

premlčacej doby na deň, keď sa právo skutočne mohlo po prvý raz uplatniť na súde, teda keď

je actio nata, a nie na deň, keď by sa mohlo po prvý raz uplatniť, teda keď by mohla byť actio

nata.

V súvislosti s riešením otázky začiatku plynutia všeobecnej premlčacej doby, ak čas

plnenia nebol dohodnutý ani inak určený nemožno nebrať do úvahy právnu úpravu

premlčania obsiahnutú v (ďalej len „“). Aj keď tento zákon

je vo vzťahu k Obč.zák. špeciálnym predpisom a niektoré otázky týkajúce sa premlčania

upravuje odlišne (napr. dĺžku všeobecnej premlčacej doby), začiatok plynutia všeobecnej

premlčacej doby ustanovuje v podstate zhodne s Obč.zák. Formulácia § 391 ods. 1 Obch.zák.,

podľa ktorého pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa,

keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné, je v porovnaní

s § 101 Obč.zák. len iným vyjadrením toho istého (Pelikánová I. : Komentář k obchodnímu

zákonníku, 3. díl, 2. upravené vydání. Linde Praha, a.s., 1998, str. 488). V § 392 ods. 1 veta

prvá Obch.zák. sa výslovne uvádza, že pri práve na plnenie záväzku plynie premlčacia doba

odo dňa, keď sa mal záväzok splniť alebo sa malo začať s jeho plnením (doba splatnosti).

Začatie plynutia premlčacej doby od splatnosti záväzku možno inak vyvodiť priamo z § 391

ods. 1 Obch.zák. tak, ako ho v Obč.zák. možno vyvodiť z § 101. Rovnako medzi § 340 ods. 2

Obch.zák., podľa ktorého ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený

požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez

zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal, a § 563 Obč.zák. nie je

z praktického hľadiska príliš veľký rozdiel. Vychádzajúc z uvedených porovnaní niet podľa

názoru dovolacieho súdu rozumného dôvodu, pre ktorý začiatok plynutia všeobecnej

premlčacej doby v prípadoch, v ktorých čas splnenia nebol dohodnutý ani inak určený, by mal

byť posudzovaný rozdielne v závislosti od toho, či ide o občianskoprávny alebo

obchodnoprávny vzťah, teda pri občianskoprávnom vzťahu odo dňa nasledujúceho po vzniku

právneho vzťahu a pri obchodnoprávnom vzťahu od splatnosti záväzku.

Dovolací súd sa v riešení uvedenej otázky odkláňa od doterajšej judikatúry, t.j.

od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí R 28/84, v zmysle ktorého ak nebola doba

splnenia dlhu dohodnutá ani inak stanovená (§ 78 Obč.zák. – poznámka : teraz § 563), začína

premlčacia doba plynúť dňom nasledujúcim po tom, keď dlh vznikol. Okrem už uvedených

dôvodov sa s týmto právnym názorom nestotožňuje aj pre nedostatok právnej argumentácie,

ktorá napriek tomu, že išlo o otázku spornú už od prijatia zák.č. 141/1950 Sb. (tzv. stredného

), sa obmedzila len na konštatovanie záveru, že možnosť daná

veriteľovi vyvolať splatnosť záväzku nesie so sebou súčasne aj právo veriteľa vymáhať

splnenie záväzku, teda možnosť svoje právo aj vykonať, pričom prvá objektívna možnosť

výkonu práva je daná okamihom, keď veriteľ najskôr mohol o splnenie požiadať.

Interpretácia, že možnosť veriteľa vyvolať splatnosť záväzku znamená aj jeho právo vymáhať

splnenie záväzku a teda právo vykonať, vychádzala z nepravdepodobnej možnosti ako by sa

mohol veriteľ zachovať, a nie z toho, ako sa skutočne zachoval. Pripúšťala začatie plynutia

premlčacej doby ako procesu zániku nároku (i keď len podmieneného) skôr ako nárok

vznikol, resp. ako sa zavŕšil jeho vznik v zmysle konkrétnej vynutiteľnosti (žalovateľnosti)

práva, teda skôr ako sa právo mohlo reálne vykonať. Nerešpektovala tak nedostatok actio nata

v čase začatia plynutia premlčacej doby a napokon pripúšťala aj možnosť, že sa premlčí

záväzok, ktorý sa nikdy nestal splatným. Išlo o výklad v podstate zhodný s výkladom tejto

otázky v sovietskom občianskom práve, podľa ktorého, ak splatnosť (zrok) nebola určená,

nastala vtedy, keď veriteľ požiadal o plnenie, ale v tomto prípade sa premlčanie nepočítalo

od splatnosti, ale od vzniku záväzku (Luby Š. : Občianskoprávny nárok, Právnické štúdie,

1958, str. 270). Možnosť takého riešenia spornej otázky, podľa ktorého by premlčacia doba

začala plynúť od splatnosti dlhu, bola v rozhodnutí R 28/84 odmietnutá s poukazom na to, že

by znamenala neprípustné posunutie začiatku plynutia premlčacej doby (v zrejmom rozpore

s účelom inštitútu premlčania) prakticky na neobmedzenú dobu. Voči tomuto argumentu však

možno namietať, že v prípade zreteľného odďaľovania výzvy na plnenie a v závislosti

na konkrétnych okolnostiach by súd mohol s použitím § 3 ods. 1 Obč.zák. odmietnuť

ochranu práva veriteľa uplatneného až po neodôvodnene dlhej dobe po vzniku záväzku.

Okrem toho taký výklad ustanovenia § 101 Obč.zák., ktorého výsledkom je záver o začatí

plynutia premlčacej doby, ak čas plnenia nebol dohodnutý ani inak stanovený, dňom

nasledujúcim po vzniku právneho vzťahu, nie je súladný so zásadou dôvery v právo, pretože

pod hrozbou začatia premlčania bezprostredne po vzniku právneho vzťahu obmedzuje

veriteľa v jeho práve vyplývajúcom v § 563 Obč.zák. požiadať o plnenie a tým vyvolať

splatnosť záväzku podľa jeho slobodnej vôle, resp. ho núti konať spôsobom, ktorý môže byť

v rozpore so skutočným záujmom účastníkov právneho vzťahu. V dôsledku toho sa právu,

ktoré veriteľovi zaručuje § 563 Obč.zák., odníma reálny obsah.

Pretože v preskúmavanej veci odvolací súd vychádzal z právneho názoru o začatí

plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby odo dňa nasledujúceho po uzavretí zmluvy

o pôžičke a nie od splatnosti záväzku z pôžičky, bol jeho právny záver o premlčaní

uplatneného práva nesprávny. Dovolací súd preto rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie ( a ).

Právny názor vyslovený v tomto rozsudku je záväzný; v novom rozhodnutí o veci

rozhodne súd nielen o náhrade trov nového konania a dovolacieho konania, ale znovu aj

o trovách pôvodného konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. júla 2008

JUDr. Rudolf Čirč, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová