Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 225 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (253)e6f/373153.59e193.pdf
PDF · 130.34 KB
No categories available
4Cdo/146/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Rudolfa Čirča
a sudcov JUDr. Ľubora Šeba a JUDr. Evy Sakálovej v právnej veci žalobcu R. Š.,
bývajúceho v P., zastúpeného JUDr. I. N., PhD., advokátom so sídlom v P., proti
žalovanému D. M., bývajúcemu v P., o zaplatenie 300 000,-- Sk s prísl., vedenej na
Okresnom súde Trnava pod sp.zn. PN – 12 C 214/2002, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave z 18. marca 2008 sp.zn. 9 Co 214/07 rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z 18. marca
2008 sp.zn. 9 Co 214/07 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava rozsudkom z 9. marca 2005 č.k. PN – 12 C 214/02-112 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 300 000 Sk do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Zároveň rozhodol, že žalovaný je povinný v rovnakej lehote zaplatiť štátu náhradu
trov konania 9 990,-- Sk a že žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva. Rozhodnutie
vo veci samej odôvodnil opodstatnenosťou uplatneného nároku poukazujúc na výsledky
vykonaného dokazovania, z ktorého vyvodil skutkové a právne závery, že medzi žalobcom
a právnym predchodcom žalovaného M. H. (zomrelým X.) bola dňa 23.9.1997 uzavretá
zmluva o pôžičke, predmetom ktorej bolo prenechanie sumy 300 000,-- Sk M. H., pričom
doba vrátenia pôžičky nebola zmluvnými stranami dohodnutá, a že žalobca požiadal
žalovaného o vrátenie požičanej sumy v dedičskom konaní po M. H. na pojednávaní konanom
na notárskom úrade v P. u notára M. K. dňa 17.9.2002, na ktorom bol oboznámený jeho list
z 18.4.2002 o tom, že prihlasuje do dedičského konania po poručiteľovi svoju pohľadávku vo
výške 300 000,-- Sk. Námietku premlčania vznesenú žalovaným nepovažoval za dôvodnú
vychádzajúc z názoru, že premlčacia doba začala plynúť dňom 18.9.2002 (t.j. dňom
nasledujúcim po dni, keď žalobca o vrátenie pôžičky požiadal), preto žalobou podanou na
súde 4.10.2002 si žalobca uplatnil svoje právo v rámci tejto doby.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací na odvolanie žalovaného rozsudkom
zo 17. januára 2006 sp.zn. 9 Co 249/05 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu
zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania 96 590,-- Sk
na účet jeho zástupkyne do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zaplatiť v rovnakej lehote
aj náhradu trov štátu 9 990,-- Sk na účet súdu prvého stupňa. Zamietnutie žaloby odôvodnil
premlčaním práva, keď na rozdiel od súdu prvého stupňa vychádzal z právneho názoru, že
pokiaľ doba vrátenia pôžičky nebola dohodnutá ani inak určená, začala plynúť všeobecná
trojročná premlčacia doba v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka dňom nasledujúcim
po vzniku právneho vzťahu z pôžičky, teda dňom 24.9.1997 a uplynula 24.9.2000. Pretože
žalobca podal žalobu až dňa 4.10.2002 a žalovaný vzniesol námietku premlčania, nebolo
možné uplatnené právo pre premlčanie priznať.
Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 26. septembra
2007 sp.zn. 4 Cdo 66/2006 uvedený rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Zrušenie rozsudku odôvodnil predčasnosťou a tým aj nesprávnosťou
právneho záveru odvolacieho súdu o premlčaní práva a to vzhľadom na pochybnosti týkajúce
sa skutkového záveru, že doba vrátenia pôžičky nebola dohodnutá, ktoré vyplynuli z výsluchu
žalobcu na odvolacom pojednávaní, na ktorom tento uviedol, že čakal, že keď si M. H. vyrieši
svoju situáciu, sám mu peniaze vráti.
Krajský súd v Trnave po opätovnom prejednaní veci rozsudkom z 18. marca 2008
sp.zn. 9 Co 214/07 rozsudok Okresného súdu Trnava z 9. marca 2005 č.k. PN – 12 C 214/02-
112 zmenil tak, že žalobu zamietol. Zároveň rozhodol o povinnosti žalobcu zaplatiť
žalovanému náhradu trov celého konania 142 395,-- Sk na účet jeho zástupkyne do troch dní
od právoplatnosti rozsudku a v rovnakej lehote zaplatiť aj náhradu trov štátu 9 990,-- Sk
na účet súdu prvého stupňa. Poukazujúc na skutkový záver, že medzi žalobcom a právnym
predchodcom žalovaného nebola dohodnutá doba vrátenia pôžičky a splatnosť nebola
ponechaná ani na vôľu dlžníka, odôvodnil zamietnutie žaloby rovnako ako vo svojom
predchádzajúcom rozsudku, t.j. premlčaním uplatneného práva v dôsledku uplynutia
všeobecnej trojročnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť dňom nasledujúcim po vzniku
právneho vzťahu z pôžičky.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Žiadal, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie
odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci v otázke premlčania uplatneného práva.
Vyčítal odvolaciemu súdu, že nevzal do úvahy jeho tvrdenie o požičaní žalovanej sumy s tým,
že právny predchodca žalovaného mu peniaze vráti, keď predá byt.
Žalovaný sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) a že je prípustné (§ 238
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal
rozsudok odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že
dovolanie je dôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým z úradnej povinnosti skúmal
existenciu vád konania taxatívne vymedzených v ustanovení § 237 O.s.p. a iných vád, ktoré
mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, aj keď neboli dovolateľom namietané.
Zistil, že z obsahu spisu žiadne takéto vady nevyplývajú. Následne sa zaoberal správnosťou
napadnutého rozsudku z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu, t.j. či rozhodnutie
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Pokiaľ dovolateľ
v dovolaní (posudzujúc ho podľa obsahu) namietal aj nerešpektovanie svojich skutkových
tvrdení odvolacím súdom, dovolací súd sa týmito námietkami nezaoberal jednak z dôvodu, že
nezakladajú samostatný dovolací dôvod, a tiež preto, že nie je oprávnený hodnotiť dôkazy
vykonané nižšími súdmi a správnosť skutkových záverov vyplývajúcich z vykonaného
dokazovania s výnimkou, ak by v procese vykonávania dôkazov alebo ich hodnotenia došlo
k vadám, ku ktorým je povinný prihliadať z úradnej moci.
V prejednávanej veci z hľadiska skutkového stavu veci odvolací súd dôsledne
vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z vykonania a hodnotenia dôkazov súdom
prvého stupňa, podľa ktorých bola medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného
uzavretá zmluva o peňažnej pôžičke, pričom doba vrátenia pôžičky nebola dohodnutá, ani
ustanovená právnym predpisom alebo určená v rozhodnutí.
Rozhodujúcou otázkou, od riešenia ktorej bolo závislé správne právne posúdenie veci
odvolacím súdom, t.j. jeho právny záver o premlčaní uplatneného práva, bola otázka, odkedy
začína plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba v prípade, ak čas splnenia záväzku nebol
dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí. Odvolací súd pri
riešení tejto otázky správne vychádzal z ustanovení §§ 101 a 563 Občianskeho zákonníka
(ďalej len „Obč.zák.“). Výklad týchto ustanovení odvolacím súdom, i keď je v súlade
s doterajšou judikatúrou (rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR z 30.11.1981 sp.zn. 3 Cz 99/81
uverejneným v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávanej Najvyšším súdom ČSFR,
Najvyšším súdom ČR a Najvyšším súdom SR /v dobe do 31.12.1992/ pod č. 28, ročník 1984,
ďalej len „R 28/84“), však dovolací súd nepovažuje za správny.
Podľa § 100 ods. 1 Obč.zák. právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§§ 101 až 110). Na premlčanie sa prihliadne len na námietku dlžníka. Ak
sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 101 Obč.zák. pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Podľa § 563 Obč.zák. ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho
o plnenie veriteľ požiadal.
Účelom inštitútu premlčania upraveného v ustanoveniach §§ 100 až 114 Obč.zák. je
okrem stimulácie veriteľa k rýchlemu (včasnému) uplatneniu jeho práv (podľa zásady
vigilantibus iura) aj snaha predchádzať v konkrétnych prípadoch dôkaznej núdzi na strane
veriteľa v súdnom konaní a prispieť k právnej istote účastníkov občianskoprávnych vzťahov.
Premlčanie je kvalifikované uplynutie času v dôsledku ktorého nárok (súdnu vymáhateľnosť
práva, žalobné právo) možno odvrátiť námietkou premlčania. Ide o uplynutie času
ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo
vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou
premlčania. Použitie tejto námietky má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva,
t.j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti. Premlčanie je objektívnou skutočnosťou nezávislou
na vedomosti veriteľa či dlžníka. Vyžaduje márne uplynutie premlčacej doby stanovenej
zákonom spojené s nevykonávaním subjektívneho práva veriteľom. Podľa súčasnej právnej
teórie i praxe samotným uplynutím premlčacej doby v spojení s nevykonávaním práva
oprávneným subjektom sa na právnom vzťahu dlžníka a veriteľa v zásade nič nemení. Právo
veriteľa (aj keď premlčané) naďalej existuje a povinnosť dlžníka splniť dlh naďalej trvá.
Subjektívne právo veriteľa zostáva i po márnom uplynutí premlčacej doby vybavené
nárokom ako kvalitatívnou zložkou subjektívneho práva zaručujúcou jeho vynutiteľnosť
na súde alebo inom príslušnom orgáne, prípadne vynutiteľnosť svojpomocou oprávneného.
Márne uplynutie premlčacej doby má za následok vznik oprávnenia pre dlžníka vzniesť pred
súdom námietku premlčania a spôsobiť tak zánik nároku. Pokiaľ dlžník námietku premlčania
skutočne účinne vznesie, dochádza v okamihu jej vznesenia k zániku nároku. V medziobdobí
od okamihu, v ktorom sa právo premlčalo, do okamihu účinne vznesenej námietky premlčania
ide o tzv. podmienený nárok, to znamená nárok, ktorý môže na základe námietky premlčania
zaniknúť (Eliáš K. a kol. : Občanský zákoník – Velký akademický komentář, 1. svazek. Linde
Praha, a.s., 2008, str. 415).
Citované ustanovenie § 101 Obč.zák. upravuje všeobecnú dĺžku premlčacej doby,
ktorá sa použije všade tam, kde pre jednotlivé práva nie je Občianskym zákonníkom (alebo
iným predpisom) ustanovená osobitná premlčacia doba. Všeobecnú dĺžku premlčacej doby
pre práva z občianskoprávnych vzťahov stanovuje zákon na tri roky. Vzhľadom na to, že
premlčacia doba je určitý časový úsek, nestačí stanoviť jej dĺžku a koniec, ale je treba
stanoviť aj jej začiatok, to znamená od ktorého okamihu začína plynúť. Zákon to stanovuje
jednak všeobecne a jednak zvlášť pre niektoré jednotlivé práva. Pre všeobecnú premlčaciu
dobu platí, že začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo – objektívne posudzované –
vykonať po prvý raz. Týmto dňom je zásadne deň, keď právo bolo možné dôvodne vykonať
podaním návrhu (žaloby) na súde alebo u rozhodcovského orgánu, t.j. keď sa právo stalo
nárokom (actio nata). Nie je rozhodné, z akého dôvodu – či subjektívneho alebo objektívneho
– tak veriteľ neurobil (napr. že mu vo vykonaní práva bránila určitá prekážka ako choroba).
Actio nata (inak aj žalovateľnosť, alebo možnosť úspešne uplatniť právo žalobou) nastáva
vo väčšine prípadov splatnosťou dlhu, t.j. dňom, kedy mal dlžník po prvý raz dlh splniť,
resp. začať s jeho plnením. V prípadoch, kde záväzok smeruje k nekonaniu, t.j. ak ide
o povinnosť niečo nekonať alebo strpieť, je actio nata vtedy, keď povinný po prvý raz porušil
svoju povinnosť. Tu začína plynúť premlčacia doba porušením niektorej z týchto povinností.
Splatnosť môže byť určená dohodou, ustanovená právnym predpisom alebo rozhodnutím
orgánu. Ak nebola splatnosť dlhu určená dohodou ani iným spôsobom, možno podľa § 563
Obč.zák. o splnenie dlhu požiadať dlžníka kedykoľvek a dlžník je povinný splniť dlh prvého
dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Uvedené ustanovenie obsahuje dispozitívne
pravidlo dávajúce veriteľovi právo určiť čas plnenia, teda vyvolať splatnosť, ktorá nastáva
nasledujúci deň po dni, keď bol dlžník vyzvaný na plnenie. Podľa názoru dovolacieho súdu aj
v prípadoch, v ktorých čas splnenia nebol dohodnutý, ani ustanovený právnym predpisom
alebo určený v rozhodnutí, začína premlčacia doba plynúť dňom splatnosti dlhu, ak obsahom
záväzku je povinnosť niečo dať alebo konať. I keď začiatok plynutia všeobecnej premlčacej
doby je vymedzený objektívne (od slova „mohlo“ a nie „mohol“), nemôže predchádzať
vzniku nároku, ktorý vzniká až splatnosťou. V právnej teórii je nárok chápaný ako právna
možnosť uplatniť svoje subjektívne právo, t.j. domáhať sa právnej ochrany jeho realizácie.
Napr. z pôžičky vznikne subjektívne právo veriteľa na vrátenie požičanej veci. Nárok na jej
vrátenie mu však vznikne až v dobe, keď sa pôžička stane splatnou (Knapp, V. : Teorie práva,
1. vydání. Praha, C. H. Beck 1995, str. 197). Až splatnosťou vzniká možnosť uplatnenia práva
na súde, ktorá je pojmovým znakom nároku. Pokiaľ by veriteľ podal žalobu skôr, ako by
požiadal dlžníka o splnenie dlhu, teda skôr ako by nastala splatnosť dlhu, nebola by actio
nata. Žaloba by bola predčasná, pretože by ňou nebol uplatňovaný existujúci nárok. Na tomto
závere nič nemení skutočnosť, že doručením žaloby obsahujúcej výzvu na plnenie by nastali
hmotnoprávne účinky tohto úkonu spočívajúce vo vzniku nároku. Ustanovenie § 101
Obč.zák. požitím slov „keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz“ viaže začiatok plynutia
premlčacej doby na deň, keď sa právo skutočne mohlo po prvý raz uplatniť na súde, teda keď
je actio nata, a nie na deň, keď by sa mohlo po prvý raz uplatniť, teda keď by mohla byť actio
nata.
V súvislosti s riešením otázky začiatku plynutia všeobecnej premlčacej doby, ak čas
plnenia nebol dohodnutý ani inak určený nemožno nebrať do úvahy právnu úpravu
premlčania obsiahnutú v Obchodnom zákonníku (ďalej len „Obch.zák.“). Aj keď tento zákon
je vo vzťahu k Obč.zák. špeciálnym predpisom a niektoré otázky týkajúce sa premlčania
upravuje odlišne (napr. dĺžku všeobecnej premlčacej doby), začiatok plynutia všeobecnej
premlčacej doby ustanovuje v podstate zhodne s Obč.zák. Formulácia § 391 ods. 1 Obch.zák.,
podľa ktorého pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa,
keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné, je v porovnaní
s § 101 Obč.zák. len iným vyjadrením toho istého (Pelikánová I. : Komentář k obchodnímu
zákonníku, 3. díl, 2. upravené vydání. Linde Praha, a.s., 1998, str. 488). V § 392 ods. 1 veta
prvá Obch.zák. sa výslovne uvádza, že pri práve na plnenie záväzku plynie premlčacia doba
odo dňa, keď sa mal záväzok splniť alebo sa malo začať s jeho plnením (doba splatnosti).
Začatie plynutia premlčacej doby od splatnosti záväzku možno inak vyvodiť priamo z § 391
ods. 1 Obch.zák. tak, ako ho v Obč.zák. možno vyvodiť z § 101. Rovnako medzi § 340 ods. 2
Obch.zák., podľa ktorého ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený
požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez
zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal, a § 563 Obč.zák. nie je
z praktického hľadiska príliš veľký rozdiel. Vychádzajúc z uvedených porovnaní niet podľa
názoru dovolacieho súdu rozumného dôvodu, pre ktorý začiatok plynutia všeobecnej
premlčacej doby v prípadoch, v ktorých čas splnenia nebol dohodnutý ani inak určený, by mal
byť posudzovaný rozdielne v závislosti od toho, či ide o občianskoprávny alebo
obchodnoprávny vzťah, teda pri občianskoprávnom vzťahu odo dňa nasledujúceho po vzniku
právneho vzťahu a pri obchodnoprávnom vzťahu od splatnosti záväzku.
Dovolací súd sa v riešení uvedenej otázky odkláňa od doterajšej judikatúry, t.j.
od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí R 28/84, v zmysle ktorého ak nebola doba
splnenia dlhu dohodnutá ani inak stanovená (§ 78 Obč.zák. – poznámka : teraz § 563), začína
premlčacia doba plynúť dňom nasledujúcim po tom, keď dlh vznikol. Okrem už uvedených
dôvodov sa s týmto právnym názorom nestotožňuje aj pre nedostatok právnej argumentácie,
ktorá napriek tomu, že išlo o otázku spornú už od prijatia zák.č. 141/1950 Sb. (tzv. stredného
občianskeho zákonníka), sa obmedzila len na konštatovanie záveru, že možnosť daná
veriteľovi vyvolať splatnosť záväzku nesie so sebou súčasne aj právo veriteľa vymáhať
splnenie záväzku, teda možnosť svoje právo aj vykonať, pričom prvá objektívna možnosť
výkonu práva je daná okamihom, keď veriteľ najskôr mohol o splnenie požiadať.
Interpretácia, že možnosť veriteľa vyvolať splatnosť záväzku znamená aj jeho právo vymáhať
splnenie záväzku a teda právo vykonať, vychádzala z nepravdepodobnej možnosti ako by sa
mohol veriteľ zachovať, a nie z toho, ako sa skutočne zachoval. Pripúšťala začatie plynutia
premlčacej doby ako procesu zániku nároku (i keď len podmieneného) skôr ako nárok
vznikol, resp. ako sa zavŕšil jeho vznik v zmysle konkrétnej vynutiteľnosti (žalovateľnosti)
práva, teda skôr ako sa právo mohlo reálne vykonať. Nerešpektovala tak nedostatok actio nata
v čase začatia plynutia premlčacej doby a napokon pripúšťala aj možnosť, že sa premlčí
záväzok, ktorý sa nikdy nestal splatným. Išlo o výklad v podstate zhodný s výkladom tejto
otázky v sovietskom občianskom práve, podľa ktorého, ak splatnosť (zrok) nebola určená,
nastala vtedy, keď veriteľ požiadal o plnenie, ale v tomto prípade sa premlčanie nepočítalo
od splatnosti, ale od vzniku záväzku (Luby Š. : Občianskoprávny nárok, Právnické štúdie,
1958, str. 270). Možnosť takého riešenia spornej otázky, podľa ktorého by premlčacia doba
začala plynúť od splatnosti dlhu, bola v rozhodnutí R 28/84 odmietnutá s poukazom na to, že
by znamenala neprípustné posunutie začiatku plynutia premlčacej doby (v zrejmom rozpore
s účelom inštitútu premlčania) prakticky na neobmedzenú dobu. Voči tomuto argumentu však
možno namietať, že v prípade zreteľného odďaľovania výzvy na plnenie a v závislosti
na konkrétnych okolnostiach by súd mohol s použitím § 3 ods. 1 Obč.zák. odmietnuť
ochranu práva veriteľa uplatneného až po neodôvodnene dlhej dobe po vzniku záväzku.
Okrem toho taký výklad ustanovenia § 101 Obč.zák., ktorého výsledkom je záver o začatí
plynutia premlčacej doby, ak čas plnenia nebol dohodnutý ani inak stanovený, dňom
nasledujúcim po vzniku právneho vzťahu, nie je súladný so zásadou dôvery v právo, pretože
pod hrozbou začatia premlčania bezprostredne po vzniku právneho vzťahu obmedzuje
veriteľa v jeho práve vyplývajúcom v § 563 Obč.zák. požiadať o plnenie a tým vyvolať
splatnosť záväzku podľa jeho slobodnej vôle, resp. ho núti konať spôsobom, ktorý môže byť
v rozpore so skutočným záujmom účastníkov právneho vzťahu. V dôsledku toho sa právu,
ktoré veriteľovi zaručuje § 563 Obč.zák., odníma reálny obsah.
Pretože v preskúmavanej veci odvolací súd vychádzal z právneho názoru o začatí
plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby odo dňa nasledujúceho po uzavretí zmluvy
o pôžičke a nie od splatnosti záväzku z pôžičky, bol jeho právny záver o premlčaní
uplatneného práva nesprávny. Dovolací súd preto rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 2 O.s.p.).
Právny názor vyslovený v tomto rozsudku je záväzný; v novom rozhodnutí o veci
rozhodne súd nielen o náhrade trov nového konania a dovolacieho konania, ale znovu aj
o trovách pôvodného konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. júla 2008
JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová