Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16C/77/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Námestovo, sudkyňou JUDr. Janou Veselou, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX C., C. D. XXX/XX, zastúpenej JUDr. Evou Tabačákovou, advokátkou so sídlom 026 01 Dolný Kubín, Hviezdoslavovo námestie 1660/22, proti žalovanej: B. B. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX C., F. XXXX/X, o zaplatenie sumy 12.990,- eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobkyni sumu 12.990,- eur spolu s 8,15 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 12.990,- eur od 16.01.2025 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobkyňa m á voči žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Žalobou, doručenou pôvodne na Okresný súd v Banskej Bystrici dňa 17.03.2025, sa žalobkyňa voči žalovanej domáhala zaplatenia sumy 12.990,- eur spolu s 8,15 % úrokom z omeškania ročne od 16.01.2025 do zaplatenia.

2/ Žalobu odôvodnila tým, že je svokrou žalovanej a žalovaná je jej nevesta s prihliadnutím na skutočnosť, že dňa 14.01.2014 uzatvorila žalovaná manželstvo so synom žalobkyne, G. B.. Vzájomné vzťahy medzi žalobkyňou a žalovanou boli od počiatku ich zoznámenia veľmi dobré. Žalobkyňa mala žalovanú veľmi rada, zdôverovala sa jej s takmer všetkými radosťami, či starosťami. Žalobkyňa považovala žalovanú za svoju ďalšiu dcéru a za veľmi blízku osobu, ktorej maximálne dôverovala. Koncom roka 2014 uzatvorila žalobkyňa so žalovanou ústnu dohodu, na základe ktorej mala žalobkyňa zasielať na žalovanou oznámené číslo účtu finančné prostriedky za účelom ich lepšieho zhodnotenia. Žalovaná sa zaviazala v rámci dohody so žalobkyňou, že tieto finančné prostriedky jej bude spravovať, lepšie zhodnocovať a tak zabezpečí zúročenie žalobkyňou poskytnutých finančných prostriedkov. Zároveň žalovaná žalobkyňu uistila, že keď bude žalobkyňa finančné prostriedky potrebovať a chcieť naspäť, tieto jej na požiadanie vráti. Žalobkyňa, keďže disponovala väčšou finančnou hotovosťou po svojom nebohom manželovi, na základe dohody so žalovanou uskutočnila prostredníctvom internetbankingu zo svojho bežného účtu vedenom vo H. I., J., č. účtu: K. prevody nasledovných súm: 19.1.2015 1000,- Eur, 19.1.2015 1000,- Eur 21.1.2015 1000,- Eur 23.1.2015 1000,- Eur 24.8.2015 1200,- Eur 27.11.2015 10,- Eur 11.1.2016 10,- Eur 24.3.2016 20,- Eur

15.4.2016 10,- Eur

16.5.2016 10,- Eur

15.6.2016 10,- Eur

15.7.2016 10,- Eur

15.8.2016 10,- Eur

16.9.2016 10,- Eur

29.9.2016 1500,- Eur

3.10.2016 1500,- Eur

5.10.2016 1000,- Eur

17.10.2016 10,- Eur

15.11.2016 10,- Eur

15.12.2016 10,- Eur

16.1.2017 10,- Eur

19.1.2017 200,- Eur

15.2.2017 10,- Eur

15.3.2017 10,- Eur

18.4.2017 10,- Eur

24.4.2017 1000,- Eur

15.5.2017 10,- Eur

15.6.2017 10,- Eur

17.7.2017 10,- Eur

15.8.2017 10,- Eur

18.9.2017 10,- Eur

22.9.2017 100,- Eur

16.10.2017 10,- Eur

15.11.2017 10,- Eur

15.12.2017 10,- Eur

15.1.2018 10,- Eur

15.2.2018 10,- Eur

15.3.2018 10,- Eur

16.4.2018 10,- Eur

15.5.2018 10,- Eur

15.6.2018 10,- Eur

16.7.2018 10,- Eur

15.8.2018 10,- Eur

17.9.2018 10,- Eur

15.10.2018 10,- Eur

15.11.2018 10,- Eur

17.12.2018 10,- Eur

15.1.2019 10,- Eur

15.2.2019 10,- Eur

15.3.2019 10,- Eur

15.4.2019 10,- Eur

15.5.2019 10,- Eur

17.6.2019 10,- Eur

15.7.2019 10,- Eur

15.8.2019 10,- Eur

16.9.2019 10,- Eur

15.10.2019 10,- Eur

15.11.2019 10,- Eur

16.12.2019 10,- Eur

25.3.2022 7000,- Eur.

Vyššie uvedené prevody finančných prostriedkov (okrem platby zo dňa 25.3.2022 vo výške 7.000,- Eur) posielala žalobkyňa na číslo účtu K., vedený v K. K., J., ktorého majiteľom bol brat žalovanej L. E. a ktoré jej oznámila žalovaná v rámci dohody. Disponentom tohto účtu mala byť aj žalovaná, ktorá s finančnými prostriedkami disponovala. Poslednú platbu zo dňa 25.03.2022 vo výške 7.000,- Eur uskutočnila žalobkyňa na číslo účtu K. XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX, vedenom v M. I., J., ktoré jej opäť oznámila žalovaná a ktorého opäť majiteľom mal byť brat žalovanej L. E., avšak disponentom mala byť aj žalovaná.

Žalovaná odôvodňovala zmenu nového čísla účtu s tým, že na pôvodnom účte v K. K., J., kde sa doposiaľ zhodnocovali finančné prostriedky, už nie je zhodnotenie výhodné a preto je potrebné platby realizovať už na nové číslo účtu v M. I., J.. Ako je uvedené vyššie, žalobkyňa nemala do určitého momentu žiadne pochybnosti o tom, že jej raz finančné prostriedky žalovaná nevráti, a to vzhľadom na nadštandardný vzťah medzi ňou a žalovanou. Jej dôveru voči žalovanej posilnila i tá skutočnosť, keď na účet žalobkyne bola dňa 15.03.2024 pripísaná suma 357,- Eur z účtu K. XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX, pričom sa jednalo o vyplatenie úrokov. Istina jej však vrátená nebola. Zároveň žalobkyňa počas osobného stretnutia so žalovanou odovzdala žalovanej v hotovosti sumu 2.000,- Eur, ktorá mala byť použitá za účelom zhodnotenia a následného vrátenia zo strany žalovanej. Žalobkyňa na základe dohody so žalovanou poslala celkovo na vyššie uvedené účty a odovzdala žalovanej sumu spolu 19.990,- Eur. V priebehu roka 2024 žalobkyňa zistila, že medzi žalovanou a jej synom vznikli a pretrvávajú väčšie nezhody v manželstve, ktoré vyústili do podania návrhu na rozvod ich manželstva. Skrz obavu o ďalší vývoj manželského vzťahu a skrz obavu o finančné prostriedky, žalobkyňa požiadala žalovanú opakovane o vrátenie svojich finančných prostriedkov, a to prostredníctvom mobilnej aplikácie N., či telefonicky. Z obsahu priložených správ z komunikácie z aplikácie N. vyplýva, že ku dňu 16.03.2024 uznala žalovaná sumu 20.000,- Eur, ktorú jej dovtedy posielala žalobkyňa a osobne odovzdala. Na základe opakovaných žiadostí žalobkyne jej boli čiastočne vrátené peniaze vo výške 7.000,- Eur, a to v nasledovných platbách: 06.06.2024 bola na účet žalobkyne pripísaná suma 1.500,- Eur, 07.06.2024 bola na účet žalobkyne pripísaná suma 1.500,- Eur, 10.06.2024 bola na účet žalobkyne pripísaná suma 1.000,- Eur, 26.07.2024 bola na účet žalobkyne pripísaná suma 1.500,- Eur, 29.07.2024 bola na účet žalobkyne pripísaná suma 1.500,- Eur. Keďže žalovaná nevrátila celú dlžnú sumu, žalobkyňa ju opakovane žiadala v mesiaci august 2024 o vrátenie zvyšnej časti finančných prostriedkov, avšak bezúspešne. Listom zo dňa 23.09.2024 bola žalovaná prostredníctvom vtedajšej právnej zástupkyne žalobkyne vyzvaná na zaplatenie dlžnej sumy. Žalovaná si výzvu od právnej zástupkyne neprevzala. Žalobkyňa listom zo dňa 14.12.2024 osobne vyzvala žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy. Žalovaná si výzvu žalobkyne prevzala dňom 20.12.2024. Napriek opakovaným písomným výzvam a pokusom o vrátenie dlžnej sumy žalovaná na tieto výzvy nijakým spôsobom nereagovala a do dňa vyhotovenia žaloby žalovanú sumu žalobkyni neuhradila. Žalovaná dlhodobo žije v C. a posledná adresa, na ktorej sa zdržiavala bola O. X, L. J. L., XX XXX. Na tejto adrese si žalovaná prevzala aj výzvu žalobkyne. Podľa platí: Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Keďže medzi stranami sporu nebol dohodnutý čas vrátenia dlžnej sumy, mala žalovaná na základe prvej výzvy žalobkyne vrátiť žalovanú sumu, a to spolu s s úrokom z omeškania vo výške 8,15% ročne z dlžnej sumy odo dňa nasledujúceho po dni, do ktorého mala žalovaná na základe výzvy žalobkyne zo dňa 14.12.2024 žalovanú sumu uhradiť (do 15.01.2025).

3/ Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že žalovaný nárok v celom rozsahu neuznáva. Popiera tvrdenia o tom, že malo medzi ňou a žalobkyňou dôjsť ku konkrétnej dohode o vykonávaní správy, či zhodnocovania financií žalobkyne tak, ako to uvádza žalobkyňa v podanej žalobe. Žalobkyňa žiadnym bližším spôsobom nedefinuje správu financií. Žalobkyňa im posielala v rámci rodiny častokrát finančné prostriedky, pričom sa jednalo o rôznu výpomoc v rodine (kúpa auta, záhradky a i.). 9 rokov žiadne finančné prostriedky vrátiť ani nežiadala. Časť finančných prostriedkov, vo výške 10.990,- EUR bola na účte zhodnotená úrokom, ktorý ako gesto žalobkyni poslala. Nezaviazala som sa však žalobkyni k žiadnej správe jej financií, ani k ich zhodnocovaniu konkrétnym spôsobom a v konkrétnej výške, čo žalobkyňa ani konkrétne netvrdí, a jej tvrdenia v tejto oblasti sú zásadne všeobecného charakteru, bez uvedenia akýchkoľvek podrobností. K zmene bankového účtu došlo hlavne z dôvodu zvýšenia poplatku za vedenie účtu a zhoršeniu podmienok pre získanie bezplatného vedenia účtu, nie z dôvodu, ktorý uvádza žalobkyňa. Z dôvodu právnej istoty, pre prípad, ak by súd dospel k záveru, že je podaná žaloba dôvodná, vznáša eventuálnu námietku premlčania žalovaného nároku, a to v 3-ročnej premlčacej lehote od zaplatenia každej jednotlivej platby ako samostatného plnenia zo strany žalobkyne, nakoľko má za to, že keďže nebol medzi nimi dohodnutý žiadny termín plnenia, potom, tak ako uvádza žalobkyňa v zmysle , mohla žalobkyňa ako veriteľ požiadať o zaplatenie deň nasledujúci po zaplatení každej zo zaplatených jednotlivých platieb/prevodov, čo neurobila (hoci jej v tom nič nebránilo), pričom premlčacie lehoty jednotlivých plnení plynuli tak, že začiatok plynutia 3-ročnej premlčacej lehoty, t. j. prvý deň, kedy mohla žalobkyňa požiadať o plnenie pripadol na dátum každého jednotlivého plnenia tak, ako sú tieto dátumy uvedené v žalobe (k tomu viď stĺpec v odseku 2). Koniec trojročnej premlčacej

lehoty pri každom jednotlivom plnení pripadol na rovnaký deň a mesiac ako bol deň plnenia, avšak o 3 roky neskôr. Na základe uvedeného plnenia poskytnuté počnúc dňom 19.01.2015 až do 25.03.2022 sa premlčali v čase od 19.01. 2018 do 26.03.2025. Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal ( ). Začiatok plynutia premlčacej doby pri nedohodnutom čase plnenia začína plynúť dňom nasledujúcim po vzniku dlhu (napr. NS SR, R 91/2004). Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď' sa právo mohlo vykonať po prvý raz ( ). Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené plniť svoje povinnosti. Zásada hospodárnosti konania vedie konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov (viď R 29/1983 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , , , , ). V zmysle vyššie uvedeného sú tak všetky platby, ktoré boli žalobkyňou vykonané pred viac ako 3 rokmi pred podaním žaloby, t. j. pred 16.03.2022, premlčané najneskôr 16.03.2025, a tieto nie je možné v tomto súdnom konaní priznať, pričom tento právny účinok sa prejavuje nielen vo vzťahu k istine, ale aj k príslušenstvu. Rovnako sú tak premlčané aj príslušné úroky z omeškania, voči ktorým rovnako vznáša eventuálnu námietku premlčania v zmysle vyššie uvedeného. Premlčacou dobou sa pritom rozumie časový úsek, v ktorom musí byť právo vykonané, pretože inak môžu nastať účinky premlčania podľa . Premlčacia doba je ustanovená konkrétnym časovým úsekom, ktorý má určený začiatok plynutia. Dĺžku premlčacej doby určuje zákon. Ustanovenie upravuje trojročnú všeobecnú premlčaciu dobu, pričom táto doba plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať prvý raz. Za tento deň sa všeobecne považuje deň, keď sa právo mohlo po prvý raz uplatniť na súde, teda len čo mohla byť dôvodne podaná žaloba zo strany žalobkyne na súd (actio nata). Ide o objektívnu možnosť vykonať právo bez zreteľa na to, či oprávnená osoba (veriteľ) by mohol právo subjektívne vykonať alebo nie, t. j. či oprávnený subjektívne vedel alebo nevedel o svojom práve. V tomto prípade mohla žalobkyňa požiadať o zaplatenie každý nasledujúci deň po vykonanej platbe, a preto dňom nasledujúcim po vykonaní každej platby začala plynúť premlčacia lehota jednotlivej platby, pričom premlčacie lehoty týchto platieb uplynuli pred podaním tejto žaloby. Suma vo výške 7.000,- EUR, ktorá bola žalobkyňou zaplatená dňa 25.03.2022, jej bola vrátená platbami zo dňa 06.06.2024 vo výške 1.500,- EUR, 07.06.2024 vo výške 1.500,- EUR, 10.06.2024 vo výške 1.000,- EUR, 26.7.2024 vo výške 1.500,- EUR a 29.07.2024 vo výške 1.500,- EUR. Čo sa týka tvrdenej platby v hotovosti vo výške 2.000,- EUR, od žalobkyne žiadnu platbu v hotovosti neprevzala, toto tvrdenie považuje za účelové. Žalobkyňa neuvádza žiadne konkrétne skutkové tvrdenie ohľadne tejto platby, teda kedy, kde a pri akej príležitosti mala byť táto platba údajne odovzdaná, a preto takéto všeobecné tvrdenie žalobkyne popiera v celom rozsahu. K všeobecnému tvrdenie nie je možné uviesť konkrétne vlastné skutkové tvrdenie. Platba vo výške 7.000,- EUR bola posledná platba zo strany žalobkyne, a zároveň jediná platba, ktorú vykonala v roku 2022, a teda aj takáto prípadná údajná platba by sa premlčala predo dňom podania žaloby, a preto aj vo vzťahu k tejto platbe vznáša eventuálnu námietku premlčania pre prípad, ak by súd dospel k záveru, že táto platba mala byť vykonaná, a to z dôvodu, že táto platba nebola vykonaná v roku 2022 a neskôr. Účelovosť skutkového tvrdenia žalobkyne o platbe v hotovosti preukazuje aj jej vlastná predžalobná výzva zo dňa 23.09.2024, v ktorej sa uvádza, že „Klientka Vám k dnešnému dňu poslala sumu vo výške 20.000,- eur ", ako aj zo dňa 14.12.2024, v ktorej žalobkyňa sama uviedla cituje : „Ku dnešnému dňu som poslala na účet Dlžníka a Dlžníčky /pozn. žalovaná/ sumu vo výške 20.000,- EUR,". V podanej žalobe však toto skutkové tvrdenie pozmenila a uvádza poslala celkovo na vyššie uvedené účty a odovzdala žalovanej. Z uvedeného tak jasne a zreteľne vyplýva, že suma mala byť pôvodne prevedená len a výlučne na bankový účet, nie v hotovosti, ako sa dnes žalobkyňa snaží tvrdiť, pričom sa takto dostáva do rozporu vlastných tvrdení k podstatnej skutočnosti, a preto zaplatenie sumy vo výške 2.000,- EUR nie je možné považovať za preukázané, nakoľko to vyvracia okrem iného aj vlastné tvrdenie žalobkyne. Akýkoľvek nárok na zaplatenie tejto sumy preto žalovaná výslovne popiera, z dôvodu jeho neexistencie. Zároveň poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa im poskytovala, spolu s vtedajším manželom, rôznu finančnú podporu, ktorú v tom čase ani nežiadala vrátiť, sama ju opakovane označovala ako pomoc v rodine, avšak dnes tieto peniaze žiada vrátiť späť. Sama uznala, že finančné prostriedky boli na to, aby si ich použili, a

z týchto finančných prostriedkov bola v sume 5.000,- EUR zakúpená aj záhradka v C., ktorú si po rozvode ponechal exmanžel, syn žalobkyne, a túto sám užíva. Žalobkyňa však požaduje vrátenie týchto finančných prostriedkov len od nej, hoci má vedomosť o všetkých týchto skutočnostiach, a teda uvedené konanie žalobkyne považuje za konanie, ktoré nemôže požívať právnu ochranu, pokiaľ žalobkyňa má vedomosť o tom, že finančné prostriedky v sume 5.000,- EUR boli použité na nákup záhradky, ktorú v celosti a sám užíva jej syn, od ktorého nežiada zaplatenie žiadnej sumy. Zároveň poukazuje na to, že zo strany žalobkyne sa jedná o účelové konanie, ktoré sa začalo až po tom, ako zistila, že sa budú s jej synom rozvádzať, dovtedy po dobu 9 rokov nežiadala o zaslanie peňazí, hoci tak mohla podľa jej tvrdenia nepochybne urobiť kedykoľvek. Rovnako tak skutočnosť, že sa má jednať o peniaze jej zosnulého manžela začala uvádzať až teraz, po rokoch, keď tieto peniaze začala žiadať späť. Pokiaľ by mala všetky tieto peniaze k dispozícii naraz po manželovi, neposielala by peniaze postupne v rôznych sumách. Zároveň uvádza, že suma vo výške 7.000,-EUR, zaplatená žalobkyňou dňa 25.03.2022, zaplatená viac ako dva roky po poslednej predchádzajúcej platbe, teda bez akejkoľvek časovej a vecnej súvislosti s predchádzajúcimi platbami bola finančnou výpomocou ich rodine, bez dohody a tom, že tieto peniaze majú byť žalobkyni niekedy vrátené. Ani z predloženej platby nevyplýva žiadna identifikácia účelu platby ako sporenie či zhodnotenie, alebo akékoľvek iné determinujúce označenie tejto platby. Žiadna dohoda na zhodnotení, či správe tejto čiastky, neexistovala. Táto suma ani nikdy nebola predmetom žiadneho zhodnotenia. Jednalo sa o finančnú pomoc jej a vtedajšiemu manželovi, z dôvodu dobrých rodinných vzťahov, dnes však z dôvodu, že sa s jej synom rozviedli, žiada tieto peniaze späť. Predložená komunikácia nepredstavuje ucelenú dohodu, či obraz o obsahu dohody, ale len účelovo vytiahnuté časti komunikácie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je presvedčená, že nárok žalobkyne na zaplatenie sumy vo výške 7.000,- EUR, poskytnutej dňa 25.03.2022, zanikol jeho vyplatením v roku 2024, nárok na zaplatenie sumy vo výške 2.000,- EUR z dôvodu údajného poskytnutia hotovosti nevznikol a nebol preukázaný a zvyšok nároku je eventuálne premlčaný, nakoľko žaloba žalobkyne bola podaná až po uplynutí premlčacej lehoty uvedených platieb vo výške 10.990,- EUR, a preto navrhuje, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal jej náhradu trov konania.

4/ Žalobkyňa v replike poprela tvrdenie žalovanej o tom, že ňou zasielané finančné prostriedky na žalovanou oznámené bankové účty mali byť výpomocou v rodine, tak ako uvádza vo svojom vyjadrení. Rozhodla sa posielať finančné prostriedky na bankové účty bližšie uvedené v návrhu na vydanie platobného rozkazu z dôvodu lepšieho zhodnotenia jej finančných prostriedkov. Ponuku na zvýhodnené zhodnotenie jej peňazí jej ponúkla samotná žalovaná niekedy koncom roka 2014. Uviedla jej, že ona bude disponovať s týmto účtom. Taktiež jej uviedla, že tento bankový účet bude vedený v niektorej z bánk na Slovensku, a to z dôvodu, že aj ona spolu so svojim manželom si chceli na tento účet odkladať finančné prostriedky. Zároveň jej uviedla, že aby došlo k lepšiemu zhodnoteniu finančných prostriedkov, bolo by žiadúce, aby platby posielala priebežne, najlepšie pravidelne, čo sa jej však nie vždy dalo. O tom, že sa jej raz finančné prostriedky vrátia, ju ubezpečila žalovaná aj na začiatku, kedy s touto ponukou prišla, tak aj v priebehu zasielania finančných prostriedkov, že tieto finančné prostriedky jej môže kedykoľvek na jej požiadanie vrátiť. Nemala tak žiadne pochybnosti o tom, že by sa jej moje finančné prostriedky nevrátili, ba naopak, s prihliadnutím na vynikajúci a dôverný vzťah so žalovanou, ktorý mala, ju ani len nenapadlo, že sa raz ich vrátenia bude musieť domáhať súdnou cestou. Finančné prostriedky tak zasielala vždy za účelom dočasného uloženia, zhodnotenia, s cieľom lepšieho výhodnejšieho úročenia. Nikdy neposielala finančné prostriedky za účelom finančnej výpomoci, či ich darovania. Ani raz žalovanej neuviedla, že finančné prostriedky, ktoré na bankové účty posielala, si môže ponechať, resp. že jej ich darovala alebo že ich môže využiť na ňou určený účel. Samotné vyjadrenia žalovanej vo vyjadrení a jej konanie sú protichodné. Na jednej strane žalovaná uvádza, že finančné prostriedky mala posielať z dôvodu výpomoci jej rodiny, no následne potvrdzuje, že jej poslala úrok, ktorý mal byť výsledkom zhodnotenia časti jej finančných prostriedkov vo výške 10.990,- Eur. Aj týmto potvrdzuje žalovaná, že finančné prostriedky boli zhodnocované, presne tak, ako ju ubezpečovala, že na tento účel ich aj bude posielať. Javí sa ako nelogické, keď žalovaná, ktorá na jednej strane tvrdí, že nemala zhodnocovať jej finančné prostriedky, jej vyplatila úrok za ich zhodnotenie. Jej tvrdenie vo vyjadrení je v rozpore s tým, čo uviedla žalovaná v komunikácii so žalobkyňou cez aplikáciu N. dňa 16.03.2024, keď výslovne uviedla „11tisíc co bolo na terminovanom tak odtial prisli uroky“. Týmto vyjadrením žalovaná jednoznačne potvrdila, že disponovala s finančnými prostriedkami žalobkyne tak, ako sa dohodli – zhodnocovala ich a za ich zhodnotenie vyplatila žalobkyni úrok. Pokiaľ ide o zmenu bankového účtu, na ktorý posielala finančné prostriedky, tak ako uviedla predtým, jej žalovaná oznámila, že na účet vedenom v K. K., J. už nedochádza k výhodnému zhodnoteniu a preto posledný prevod finančných prostriedkov, sumu 7.000,- Eur poslala na účet vedený v M. I., J.. Opäť

ju žalovaná ubezpečovala, že ku zhodnocovaniu finančných prostriedkov dochádza a v prípade jej potreby jej ich na jej požiadanie môže vrátiť. Za účelom preukázania jej tvrdení o tom, že žalovaná mala zhodnocovať finančné prostriedky a teda, že jej ich neposielala za účelom výpomoci, či darovania svedčí aj konanie žalovanej, spočívajúce vo vrátení časti jej finančných prostriedkov vo výške 7.000,- Eur. Opäť tak ako v prípade vyplatenia zrejme časti úrokov, ktorý mal byť výsledkom zhodnotenia sumy 10.990,- Eur, ako uvádza žalovaná vo vyjadrení, tak aj vrátenie sumy 7.000,- Eur žalovanou na jej účet, svedčí o tom, že žalovaná si bola a aj je dobre vedomá, že finančné prostriedky sú jej, nikdy jej ich nedarovala, nikdy jej ich neposlala za účelom výpomoci. Je nelogické, ako tvrdí žalovaná, že jej ich mala poskytnúť za účelom výpomoci a napriek tomu jej sumu 7.000,- Eur vrátila. Vyjadrenia žalovanej v ňou podanom vyjadrení sú účelové, v snahe vyhnúť sa jej povinnosti vrátiť žalobkyni finančné prostriedky, v záujme obohatenia sa o ne. O tom, že žalovaná mala zhodnocovať jej finančné prostriedky a teda, že nemali slúžiť na ňou uvádzaný účel svedčí aj fakt, že v čase zmeny bankového účtu požiadala žalovaná jej dcéru G. P. v mesiaci február 2020 o to, aby finančné prostriedky, ktoré jej jednorazovo poslala žalovaná na jej účet vo výške 10.369,66 Eur, poslala na novovzniknutý účet v M. I., J.. Vtedy žalovaná uviedla jej dcére, že sa jedná o jej finančné prostriedky, ktoré posielala za účelom zhodnotenia. Taktiež za účelom preukázania toho, že žalovaná má, resp. mala odložené finančné prostriedky patriace žalobkyni, zrejme skrz toho, že si bola a je vedomá, že tieto finančné prostriedky jej nedala za účelom výpomoci, ale za účelom zhodnotenia, predkladá súdu správu, ktorú jej cez aplikáciu B. poslala matka žalovanej Q. E. ako reakciu na ňou zaslanú správu jej a otcovi žalovanej. Z obsahu tejto správy vyplýva, že žalovaná má mať jej finančné prostriedky a „ani sa ich nedotkla“. Táto správa jej bola doručená v auguste 2024. Aj zo správ, ktoré boli súdu predložené z komunikácie, prostredníctvom aplikácie N., medzi žalobkyňou a žalovanou vyplýva, že žalovaná potvrdila, že časť finančných prostriedkov má byť na „termínovanom“. Žalobkyňa predpokladá, že sa jednalo o termínovaný účet, čo opäť len vyvracia tvrdenie žalovanej, že mala posielať peniaze za účelom výpomoci. Práve naopak, potvrdzuje to tvrdenie žalobkyne o tom, že ich mala žalovaná na termínovanom účte zhodnocovať. Zároveň bez povšimnutia nemôže ostať tvrdenie žalovanej zo dňa 16.03.2024, ktorým potvrdila cituje „Inak mate u nas 20tisic“. Uvedené tvrdenie jednoznačne potvrdzuje, že žalobkyňa ku dňu 16.03.2024 poslala a odovzdala žalovanej sumu spolu vo výške 20.000,- Eur a teda vrátane aj sumy 2.000,- Eur, ktorú odovzdala žalobkyňa žalovanej v hotovosti. Preto žalobkyňa namieta tvrdenie žalovanej, že ku odovzdaniu sumy 2.000,- Eur nedošlo a že takúto sumu od žalobkyne neprevzala. Z obsahu podaného vyjadrenia žalovanej možno konštatovať, že sa snaží akokoľvek vyhnúť svojej povinnosti vrátiť žalobkyni dlžnú sumu. Na druhej strane jej tvrdenia a konanie jednoznačne potvrdzuje, že sumu 20.000,- Eur od žalobkyne prijala a v tej dobe komunikovala so žalobkyňou v tom znení, že sú to stále finančné prostriedky žalobkyne. Až momentom, kedy sa začala žalobkyňa domáhať vrátenia finančných prostriedkov, žalovaná zmenila svoju rétoriku v záujme obohatiť sa na úkor svojej bývalej svokry a časom s ňou prestala komunikovať. Taktiež z obsahu komunikácie medzi žalobkyňou a žalovanou z aplikácie N. vyplýva, že žalovaná si bola dobre vedomá, že finančné prostriedky patria žalobkyni, keď dňa 16.03.2024 napísala žalobkyni cituje „Totiz len 11 je na terminovanom ostatne su dostupne a obcas si z nich poziciame“. Preto tvrdenie žalovanej, že finančné prostriedky mali predstavovať finančnú výpomoc popiera práve slovo požičiame, ktorú uviedla žalovaná žalobkyni. Ak podľa žalovanej mala žalobkyňa finančné prostriedky poskytnúť na výpomoc, tak potom si ich nemala žalovaná požičať. Jednoznačne tvrdenia žalovanej sú nepravdivé, nezakladajú sa na pravde. Taktiež uvedené tvrdenie žalovanej potvrdzuje, že bol porušený účel finančných prostriedkov žalovanou, keď časť finančných prostriedkov sa rozhodla, bez vedomia a vopred udeleného súhlasu použiť na kúpu záhradky. Každopádne takéto konanie a komunikácia zo strany žalovanej vylučuje darovanie, resp. poskytnutie finančnej výpomoci žalovanej. Aj zo správy z aplikácie N. zo dňa 30.05.2024 vyplýva, že žalovaná priznala, že eviduje celú dočasne zverenú sumu od žalobkyne vo výške 20.000,- Eur, avšak nie je schopná ju vrátiť v celom rozsahu. Taktiež potvrdila, že časť finančných prostriedkov bola na termínovanom účte, ktorý však mohol zrušiť len majiteľ účtu, ktorým bol L. E. – brat žalovanej. Skutočnosť, že žalovaná ešte v roku 2024 mala, resp. tieto boli na účte vedenom v M. I., J. a o tom, že žalovaná tvrdila, že sú to finančné prostriedky žalobkyne potvrdila aj samotná žalovaná jej, už v súčasnej dobe, bývalému manželovi – synovi žalobkyne. V roku 2024, dňa 04.06.2024, v čase pred konaním o rozvod manželstva žalovanej so synom žalobkyne G. B., vyhotovil tento zvukový záznam o rozhovore medzi ním a žalovanou, týkajúci sa ich nezhôd. Obsahom tejto zvukovej nahrávky je aj potvrdenie žalovanej o tom, že finančné prostriedky, ktorých sa žalobkyňa domáha, sú žalobkyne. S prihliadnutím na rozsah zvukovej nahrávky predkladá žalobkyňa len tú časť zvukovej nahrávky týkajúca sa merita veci. Neraz uviedla žalovaná v tejto nahrávke, že „15000 je tam jej“ , „15000 je B.“. (B. L. žalobkyne, keďže žalovaná a syn žalobkyne ju familiárne oslovovali „B.“). V neposlednom rade uvádza, že ak by súd neprijal záver o existencii záväzku z titulu zverenia finančných prostriedkov za

účelom zhodnocovania žalobkyňou žalovanej, žalovaná sa bez právneho dôvodu obohatila tým, že si ponechala časť finančných prostriedkov žalobkyne a bezdôvodne sa tak na úkor žalobkyne obohatila. Žalovaná vo svojom vyjadrení vzniesla námietku premlčania z dôvodu právnej istoty, ak by súd dospel k záveru, že podaná žaloba je dôvodná. Žalobkyňa sa nestotožňuje so vznesenou námietkou premlčania a navrhuje, aby ju súd neakceptoval. Aj samotné vznesenie námietky premlčania žalovanej predstavuje, že žalovaná sa v súčasnej dobe „chytá“ čohokoľvek, čo by ju mohlo oslobodiť spod povinnosti vrátiť finančné prostriedky patriace žalobkyni. Na jednej strane žalovaná tvrdí, že finančné prostriedky mali predstavovať akúsi výpomoc jej rodine, tým pádom by nevznikol dlh a preto namietanie premlčania by bolo bezpredmetné. Žalobkyňou uplatnený nárok je dôvodný a nie je premlčaný. Začiatok plynutia premlčacej lehoty je vo všeobecnosti podmienený splatnosťou. Žalobkyňa sa stotožňuje s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , z ktorého vyplýva, že v prípade, ak čas splnenia nebol dohodnutý, ani ustanovený právnym predpisom alebo určený rozhodnutím, začína premlčacia doba plynúť dňom splatnosti dlhu. Až splatnosťou vzniká možnosť uplatnenia práva na súde, ktorá je pojmovým znakom nároku. Pokiaľ by veriteľ podal žalobu skôr, ako by požiadal dlžníka o splnenie dlhu, teda skôr ako by nastala splatnosť dlhu, nebola by actio nata. Taktiež výklad ustanovenia , ktorého výsledkom je záver o začatí plynutia premlčacej doby, ak čas plnenia nebol dohodnutý ani inak stanovený, dňom nasledujúcim po vzniku právneho vzťahu, nie je súladný so zásadou dôvery v právo, pretože pod hrozbou začatia premlčania bezprostredne po vzniku právneho vzťahu obmedzuje veriteľa v jeho práve vyplývajúcom v Obč. zákonníka požiadať o plnenie a tým vyvolať splatnosť záväzku podľa jeho slobodnej vôle, resp. ho núti konať spôsobom, ktorý môže byť v rozpore so skutočným záujmom účastníkov právneho vzťahu. V dôsledku toho sa právu, ktoré veriteľovi zaručuje Obč. zákonníka odníma reálny obsah. S prihliadnutím na skutočnosť, že žalobkyňa vyzvala žalovanú na vrátenie dlžnej sumy v zmysle , premlčacia doba začala plynúť od momentu splatnosti dlhu a teda žaloba bola podaná v čase, kedy dlh žalovanej premlčaný nebol. Prvýkrát požiadala žalobkyňa o vrátenie dlžnej sumy 30.05.2024, kedy cez aplikáciu N. požiadala žalovanú o vrátenie peňazí z M. I., J. na účet žalobkyne. Následne vyzývala žalobkyňa žalovanú na vrátenie finančných prostriedkov viackrát, písomnú výzvu si však prevzala žalovaná až dňom 20.12.2024, v ktorej bola stanovená lehota splatnosti dlhu do 15.01.2025. Z uvedeného dôvodu nárok žalobkyne nie je premlčaný. V danom prípade je možné zvažovať aplikáciu . Z uvedeného ustanovenia zákona okrem iného vyplýva, že ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo. V kontexte všetkých žalobkyňou predložených dôkazov je jednoznačné, že žalovaná disponovala s finančnými prostriedkami žalovanej a niekoľkokrát písomne uznala, že tieto má vo svojej sfére (vyjadrenie žalovanej cez aplikáciu N. napr. máte u nás 20tisíc, 11 je na terminovanom ostatné sú dostupne“, popr. vyjadrenie žalovanej v zvukovej nahrávke, kde priznáva že 15.000,- Eur je žalobkyne). Taktiež sa žalovaná zaviazala dňa 30.05.2024, že zruší a pošle sumu 11.000,- Eur a následne aj časť sumy poslala. Uvedené možno hodnotiť ako prísľub žalovanej dlh zaplatiť. Vo vzájomnej súvislosti, v kontexte všetkých dôkazov a vyjadrení žalovanej zastáva žalobkyňa názor, že žalovaná uznala svoj dlh, právo žalobkyne na zaplatenie dlžnej sumy a preto začala plynúť 10 ročná premlčacia doba od momentu uznania, t. j. od 16.03.2024, resp. 30.05.2024. V prípade subsidiárneho posúdenia sporu súdom ako bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej je toho názoru, že právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu. Ani v tomto prípade nedošlo k premlčaniu, keďže žalovaná podala žalobu – návrh na vydanie platobného rozkazu v roku 2025. Žalovaná bez bližšieho vyjadrenia stroho konštatuje, že suma 7.000,- Eur, ktorú žalobkyňa poslala 25.03.2022, jej bola žalovanou vrátená. Je tak pozoruhodné, z akého dôvodu sa žalovaná rozhodla časť finančných prostriedkov vrátiť, keď z obsahu podaného vyjadrenia vyplýva namietanie žalovanej o tom, že by mala finančné prostriedky zhodnocovať, ale mali jej byť poskytnuté ako výpomoc. V každom prípade je nutné upriamiť pozornosť na tú skutočnosť, že žalovaná sa svojvoľne, až v čase podaného vyjadrenia, rozhodla určiť, že ňou vrátené platby v roku 2024 vo výške 1.500,- Eur, následne 1.500,- Eur, 1.000,- Eur, 1.500,- Eur a 1.500,- Eur majú predstavovať vrátenie práve sumy 7.000,- Eur, ktorú uskutočnila žalobkyňa dňa 25.03.2022. S takýmto oneskorením určením plnenia nesúhlasí a popiera ho. Žalovaná neprejavila vôľu v čase jej plnenia (v čase vrátenie časti sumy 7.000,- Eur v piatich platbách) a nevymedzila, na ktorý dlh, resp. jej časť sa jej plnenie má započítať. Tieto jej platby sa započítavajú na uspokojenie veriteľa v súlade so zásadou priority. Právna teória a súdna prax naďalej vychádzajú z princípov pôvodne vymedzených v pôvodnom znení , ako aj aktuálnym ustanovením . Je štandardné v občianskoprávnej rovine, pri viacerých nesplatených dlhoch a neidentifikovateľných platbách, že sa má započítať „najstarší dlh a istina“. Podľa zo dňa 24.04.2024: „Za situácie, keď nebolo

možné ustáliť, na ktorý dlh povinní platia, je logický, racionálny a ústavne udržateľný právny záver, že platia na najstarší dlh a na jeho istinu, .......“. Z vyššie uvedeného dôvodu má žalobkyňa za to, že plnením žalovanej došlo k čiastočnému plneniu, ktoré sa má započítať na jednotlivé najskoršie, najstaršie platby, nie na najneskoršie. Žalobkyňa tiež poukazuje na to, že dlhodobé vyhýbanie sa prevzatiu výziev, ktoré boli doručované žalovanej, neprevzatie písomnosti z Okresného súdu Banská Bystrica v čase, kedy sa žalovaná nachádzala na Slovensku a mala možnosť si zásielku prevziať, prerušenie komunikácie so žalobkyňou, ako aj využívanie formálnych obrán po období úplnej pasivity zo strany žalovanej, vykazuje znaky vyhýbavého konania v úmysle vyhnúť sa zaplateniu dlžnej sumy. V dôsledku odmietania vrátiť zverené finančné prostriedky a postupu žalovanej utrpela žalobkyňa vážnu psychickú ujmu, ktorá si vyžiadala lekársku pomoc a liečbu. Žalobkyňa, odkedy jej žalovaná odmieta vrátiť finančné prostriedky, trpí nespavosťou, je psychicky vyčerpaná a akákoľvek zmienka o žalovanej u nej vyvoláva plač a nervozitu. Táto skutočnosť nenahrádza právny dôkaz existencie dlhu, avšak podporuje tvrdenie o nemorálnom správaní žalovanej odmietajúc vrátiť finančné prostriedky žalobkyni, ktoré sa odzrkadľuje na zdraví žalobkyne a poukazuje na závažnosť zásahu do práv a dôstojnosti žalobkyne.

5/ Žalovaná v duplike uviedla, že žalobou uplatnený nárok naďalej neuznáva. Žalobkyňa namieta voči vznesenej eventuálnej námietke premlčania (teda pre prípad, ak by sa súd nestotožnil s ostatnou argumentáciou), ktorú vzniesla vo vyjadrení a navrhuje, aby ju súd neakceptoval. Na neakceptovanie riadne a včas vznesenej konkrétnej námietky premlčania neexistuje žiadny dôvod. Hmotnoprávna námietka ako taká je zákonom predpokladaný prostriedok obrany, a preto tvrdenie, že sa „chytá“ čohokoľvek je neopodstatnené. „vigilantibus iura scripta sunt“ alebo „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým) - teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili, inak ich podcenením môžu strácať práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí aj o využívaní zákonných procesných ustanovení (uznesenie NS SR z 08.11.2011, sp. zn. ). V zmysle uvedeného tak postupovala starostlivo a predvídavo vo vzťahu k ochrane práv, čo jej nemôže byť na ťarchu, hoci by si to žalobkyňa zrejme priala. Na druhej strane je potrebné rovnako uviesť, že žalobkyňa taktiež mala možnosť, aj povinnosť, obozretne pristupovať k ochrane svojich práv, ktoré dnes tvrdí, a ktoré podliehajú premlčaniu. Nie je preto žiadny dôvod, aby ju súd sankcionoval „neprijatím“ námietky premlčania. Žalobkyňa namieta, že podľa jej názoru nie je jej nárok premlčaný, práve preto, že medzi stranami nebol dohodnutý čas vrátenia finančných prostriedkov. Žiadny čas vrátenia finančných prostriedkov medzi nimi skutočne dohodnutý nebol. Žalobkyňa poukazuje na to, že sa plne stotožňuje s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. . K tomuto rozhodnutiu žalovaná uvádza, že toto rozhodnutie je ojedinelé rozhodnutie jedného senátu NS SR a nepredstavuje, na rozdiel od judikovaného rozhodnutia NS SR R 91/2004, ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Čl. 2 ods. 1 : „Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.“ Povinnosť rešpektovať ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, resp. povinnosť dôkladne a presvedčivo odôvodniť prípadný odklon od nej pritom zaťažuje všetky všeobecné súdy Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11.12.2019, sp. zn.: ). Rozhodnutia súdov iných štátov a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. októbra 2017, sp. zn. ). Podľa aktuálnych trendov najvyššieho súdu je ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 6. marca 2017, sp. zn. ). Koľko nepublikovaných rozhodnutí môže predstavovať ustálenú súdnu prax zatiaľ nebolo predmetom posudzovania najvyššieho súdu - podľa Ústavného súdu SR však dve rozhodnutia nemôžu predstavovať ustálenú prax dovolacieho súdu (l. ÚS 115/2020). Okrem už uvedeného, žalovaná poukazuje aj na skutočnosti, že rozhodnutie, na ktoré žalobkyňa poukazuje, bolo odmietnuté aj neskorším rozhodnutím NS SR, sp. zn. , publikovaným v zbierke rozhodnutí NS SR č. 7/2017: Už v judikáte R 28/1984 bol prijatý záver, podľa ktorého „ak nebola doba splnenia dlhu dohodnutá, ani inak ustanovená, začína premlčacia doba plynúť nasledujúcim dňom po

vzniku dlhu.“ Na tomto závere sa ustálila aj neskoršia súdna prax [viď napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. , ktoré bolo neskôr publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) ako judikát R 91/2004] zotrvávajúca na tom, že ak doba plnenia nie je určená zákonom, rozhodnutím alebo zmluvou, splatnosť vyvolá veriteľ tým, že dlžníka požiada o plnenie ( ). Dlžník je v takom prípade povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo bol veriteľom požiadaný o jeho splnenie. Ak má veriteľ možnosť sám vyvolať splatnosť dlhu, má právo aj vykonať svoje právo vyplývajúce zo záväzku. Pre účely premlčania je preto významný prvý objektívny okamih, kedy tak môže urobiť a požiadať o plnenie. Rozhodujúcim je preto bezpochyby deň bezprostredne nasledujúci po dni, v ktorom dlh vznikol. Nemožno prehliadať podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v Zbierke (ďalej len „nepublikované rozhodnutie“) a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej procedúry navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke. Pokiaľ nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu vyjadruje názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) najvyššieho súdu v individuálne ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v rozhodnutí publikovanom v Zbierke predstavuje zovšeobecňujúci názor (relevantnej väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu, ktoré vždy tvorí viacero senátov. Z dôvodov uvedených vyššie zastáva vec prejednávajúci senát najvyššieho súdu názor súladný s väčšinovým názorom súdnej praxe (R 28/1984 a R 91/2014) a právnej teórie. S názorom vyjadreným v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. sa senát 3C nestotožňuje. V zmysle je veriteľ už od vzniku dlhu oprávnený vyzvať dlžníka na plnenie a stanoviť splatnosť dlhu. Opozitný právny názor vyjadrený v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. podmieňuje objektívny charakter začiatku plynutia premlčacej doby, ktorý vyplýva z tým, že ho robí závislým na subjektívnom prvku - rozhodnutí veriteľa, či výzvou na zaplatenie ( ) vyvolá alebo nevyvolá splatnosť dlhu. Akceptovanie názoru o viazanosti začiatku plynutia premlčacej doby na deň splatnosti dlhu a nie na deň vzniku právneho vzťahu, z ktorého dlžníkovi vznikla povinnosť na plnenie, by viedlo k neprípustnému posunutiu začiatku plynutia premlčacej doby (v zrejmom rozpore s účelom inštitútu premlčania) prakticky na neobmedzenú dobu podľa ľubovôle veriteľa. Vzhľadom na vyššie citovanú ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít je tak zrejmé, že žalobkyňa mohla svoje právo (actio nata), vykonať po prvýkrát deň nasledujúci po vzniku dlhu (t. j. deň nasledujúci po vyplatení finančných prostriedkov tak, ako to uvádza), pretože v tento deň mohla žalobkyňa vykonať všetky úkony potrebné pre úspešné uplatnenie svojho práva. Je však úplne irelevantné, či tak urobila, alebo neurobila, podstatné je, že tak urobiť mohla. Nie je sporné, že žalobkyňa mohla svoje právo na zaplatenie tvrdeného dlhu uplatniť včas. V tento deň jej objektívne začala plynúť aj premlčacia lehota. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa zmenila svoje skutkové tvrdenia ohľadne sumy vo výške 10.990,- EUR v tom zmysle, že suma vo výške 10.369,66 EUR mala byť vyplatená na účet jej dcéry a následne v ten istý deň znova zaslaná suma vo výške 10.370,- EUR na jej účet, platí, že žalobkyňa mohla požiadať o vrátenie tvrdeného dlhu vo výške 10.370,- EUR počnúc dňom 18.02.2020. V zmysle je premlčacia lehota 3-ročná, a teda premlčacia lehota na vrátenie tvrdeného dlhu začala plynúť dňa 18.02.2020 a jej koniec pripadol na deň 18.02.2023, s prihliadnutím na predĺženie počítania lehôt počas COVID-u spolu o 76 dní, tak uplynula žalobkyni premlčacia lehota dňom 05.05.2023. Týmto zároveň žalovaná spresňuje aj pôvodne vznesenú eventuálnu námietku premlčania uvedenú v prvom vyjadrení. Nič to však nemení na skutočnosti, že nárok žalobkyne na zaplatenie 10.990,- EUR je premlčaný. Ustanovenie hovorí, že premlčanie plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz, to znamená odo dňa, keď veriteľ objektívne mohol vykonať všetky úkony potrebné pre úspešné podanie žaloby. Medzi tieto z pohľadu nesporne patrí aj požiadanie dlžníka o plnenie. A to mohol veriteľ urobiť hneď po vzniku dlhu. Je irelevantné, či tak urobil alebo nie. Dôležité je, že tak urobiť mohol. Actio nata preto nastane vtedy, keď veriteľ mohol dlh zosplatniť, a nie vtedy, kedy splatnosť skutočne nastala. Z tohto záveru vychádza R 28/1984, ale napr. aj české R 73/2010 a R 104/2011. Tento záver podporuje aj zásada pandektného práva „actioninondum natae toties praescribitur, quoties nativitas est in protestate creditoris". Podľa nej prekážka (v tomto prípade nesplatnosť) nebráni premlčaniu, ak je v moci oprávneného ju odstrániť. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení uvádza, že prvýkrát ju požiadala o vrátenie dlžnej sumy dňa 30.05.2024 cez aplikáciu N. (v čase podľa vlastného uváženia, nič jej nebránilo urobiť tak aj skôr), teda viac ako rok po uplynutí premlčacej lehoty. Žalobkyňa tak nepostupovala v súlade so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“, a jej nečinnosť pri výzve na vrátenie tvrdeného dlhu nemožno pričítať na jej ťarchu, a jej nekonanie ju nemôže, na jej úkor, ochrániť pred následkami premlčania tvrdeného dlhu z dôvodu jej nečinnosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto vznáša eventuálnu námietku premlčania žalovaného nároku vo vzťahu k sume, ktorú mala zaslať na bankový účet jej brata dňa 17.02.2020, t. j. 10.370,- EUR, v celom rozsahu v 3-ročnej premlčacej lehote, nakoľko k premlčaniu

tohto nároku došlo pred tým, ako ju vôbec prvýkrát mala vyzvať na vrátenie dlhu, a podstatne skôr, než došlo k podaniu žaloby (viac ako 3 roky pred podaním žaloby). Nárok žalobkyne, v prípade, ak súd dospeje k záveru, že je dôvodný, sa premlčal skôr, ako bola podaná žaloba v tejto veci. Premlčaný nárok nemožno žalobkyni priznať. Žalobkyňa ďalej poukazuje na to, že v tomto prípade je možné uvažovať nad aplikáciou , podľa ktorého ak dlžník písomne uznal dlh čo do dôvodu a výšky, premlčuje sa za 10 rokov, odo dňa, keď k uznaniu došlo. Aplikáciu tohto zákonného ustanovenia na ich prípad odmieta, a popiera, že by z jej strany došlo k vykonaniu právneho úkonu uznania dlhu, ako jednostranného adresovaného právneho úkonu voči žalobkyni, ktorý by spĺňal všetky náležitosti uznania dlhu a bol urobený v písomnej forme. Takéto neformálne vyjadrenie nebolo vykonané v úmysle uznať akýkoľvek dlh, a chýba tam tak vážnosť prejavu vôle. Žalobkyňa uvádza, že „Vo vzájomnej súvislosti, v kontexte všetkých dôkazov a vyjadrení žalovanej zastáva žalobkyňa názor, že žalovaná uznala svoj dlh, právo žalobkyne na zaplatenie dlžnej sumy a preto začala plynúť 10 ročná premlčacia doba od momentu uznania, t.j. od 16.03.2024, resp. od 30.05.2024“. Pre uznanie dlhu je podstatné ustanovenie : „ Ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Ustanovenie je potrebné vykladať vo vzájomnej súvislosti s ustanovením . Uznanie dlhu musí preto okrem všeobecných náležitostí právneho úkonu obsahovať aj ďalšie náležitosti, jednoznačné a určité uvedenie dôvodu dlhu a výšku dlhu, prísľub zaplatiť konkrétny uznaný dlh, musí mať písomnú formu. Žiadne z vyjadrení, na ktoré žalobkyňa poukazuje, nespĺňa samostatne (ani vo vzájomnej súvislosti) všetky tieto atribúty, jedná sa len o bežnú komunikáciu bez úmyslu vykonať právny úkon z jej strany, a už vôbec nie uznanie dlhu. V konverzácii, ktorú žalobkyňa predložila, neuznala „dlh čo do dôvodu a výšky,“ a tento neprisľúbila vrátiť, preto nie sú splnené podmienky na predĺženie premlčacej lehoty, ako ani na prenos dôkazného bremena na ňu. Na to, aby došlo k uznaniu dlhu nemožno poskladať niekoľko rôznych tvrdení, vykonaných v rôznom čase, vo vzťahu k rôznym sumám, a z týchto sa snažiť vyvodiť, že došlo k platnému uznaniu dlhu. V predloženej komunikácii absentuje uvedenie „dôvodu,“ ako aj uznávacieho prejavu, a prísľubu vrátiť peniaze v celej požadovanej výške. Pokiaľ nie sú splnené všetky náležitosti uznania dlhu, k uznaniu dlhu nemohlo dôjsť. K uznaniu dlhu nemôže dôjsť na základe žiadnej zvukovej nahrávky, na viac nezákonne vyhotovenej, okrem iného aj pre nedodržanie písomnej formy. Okrem toho, že tvrdí, že neboli splnené náležitosti uznania dlhu (uznať čo do dôvodu a výšky), ako aj vo všeobecnosti náležitosti právneho úkonu, nie je možné platne uznať dlh, ktorý v čase uznania už bol premlčaný, pokiaľ o tom dlžník nevedel. V čase tejto komunikácie so žalobkyňou (dňa 16.03.2024, resp. 30.05.2024) o premlčaní nevedela, o tomto inštitúte a o možnosti namietať premlčanie sa dozvedela až po doručení žaloby v tomto konaní, kedy sa musela vyjadriť k podanej žalobe a vyhľadať právnu pomoc. Ani z predložených dokladov žalobkyne nevyplýva jej vedomosť o premlčaní údajného dlhu v čase jeho tvrdeného uznania (ňou popretého). Aj z tohto dôvodu preto popiera, že by mohlo dôjsť k platnému uznaniu dlhu, a nenastali tak žiadne právne následky, ktoré by boli spojené s platným uznaním dlhu. V prípade uznania dlhu vyžaduje zákon pod sankciou neplatnosti dodržanie písomnej formy. Predložená komunikácia, okrem jej neurčitosti čo do dôvodu, výšky, ako aj čo do uznania dlhu vôbec (z komunikácie nevyplýva žiadny právny dôvod, ani uznanie dlhu ako také), neobsahuje ani riadnu identifikáciu účastníkov záväzkového vzťahu, a jedná sa len o neformálnu komunikáciu, ktorá nespĺňa formálne požiadavky platnosti právneho úkonu, a o to viac právneho úkonu uznania dlhu. Okrem toho táto komunikácia neobsahuje ani podpis konajúcej osoby pri konkrétnom komunikačnom prejave. „Predložená elektronická komunikácia nemá charakter písomnosti z dôvodu absencie podpisu žalovaného; podľa , písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou; na zachovanie písomnej formy právneho úkonu preto nestačí len (1) také jeho vyjadrenie, ktoré umožňuje zachytenie jeho obsahu, ale ako nevyhnutná podmienka je potrebný aj (2) podpis konajúcej osoby (v niektorej z prípustných foriem, napr. vlastnoručný podpis, mechanický podpis, zaručený elektronický podpis a podobne); nakoľko zákon vyžaduje na platnosť uznania dlhu písomnú formu ( prvá veta ), jej nedodržanie má za následok absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu ( ); predložená elektronická komunikácia žalobcu a žalovaného je ako tvrdené uznanie dlhu absolútne neplatná pre nedostatok formy vyžadovanej zákonom“ (Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. zo dňa 24.04.2019). Žalobkyňa uvádza, že k premlčaniu údajne nemalo dôjsť ani v prípade, ak by súd posúdil predmet sporu ako bezdôvodné obohatenie na jej strane, pretože právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, a teda ani v tomto prípade nemalo dôjsť k premlčaniu bezdôvodného obohatenia. Ani s uvedeným názorom a tvrdením nesúhlasí, pretože žalobkyňa opomína skutočnosť že ustanovuje pri

bezdôvodnom obohatení dve premlčacie lehoty, a to subjektívnu premlčaciu lehotu ( ) a objektívnu premlčaciu lehotu ( ) a ich vzájomný vzťah. Subjektívna premlčacia lehota, dva roky, na ktorú žalobkyňa poukazuje, plynie v rámci objektívnej trojročnej premlčacej lehoty, pričom právo sa môže premlčať v subjektívnej alebo objektívnej lehote. V objektívnej lehote sa právo premlčí bez ohľadu na to, či sa veriteľ o bezdôvodnom obohatení dozvie alebo nie, pričom samotná objektívna lehota začína plynúť dňom vzniku bezdôvodného obohatenia ( ; v tomto prípade by k tomu došlo dňom zaslania finančných prostriedkov bez právneho dôvodu), pričom tvrdí, že v tomto prípade by došlo k premlčaniu rovnako najneskôr v trojročnej objektívnej premlčacej lehote, v celom rozsahu 10.990,- EUR ešte pred podaním žaloby v tomto konaní, a preto aj pre prípad žalobkyňou načrtnutého alternatívneho právneho názoru súdu vznáša eventuálnu námietku premlčania nároku na zaplatenie sumy 10.990,- EUR v celom rozsahu, a to v lehote 3 rokov odo dňa prípadného vzniku/získania bezdôvodného obohatenia, ktorá lehota uplynula pred podaním tejto žaloby. Žalobkyňa tvrdí, že až v čase podania vyjadrenia sa svojvoľne rozhodla určiť, že ňou zaplatené platby vo výške spolu 7.000,- EUR, majú predstavovať sumu vo výške 7.000,- EUR, ktorú žalobkyňa mala poslať dňa 25.03.2022. Žalobkyňa uvádza, že sa má jednať o oneskorené určenie plnenia a toto popiera. Žalobkyňa ďalej poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. zo dňa 24.04.2024, podľa ktorého : „Za situácie, keď nebolo možné ustáliť, na ktorý dlh povinní platia, je logický, racionálny a ústavne udržateľný právny záver, že platia na najstarší dlh a na jeho istinu, najmä za situácie, že v prípade skôr poskytnutej pôžičky hrozili nepomerne prísnejšie sankcie ako v prípade neskoršie poskytnutej pôžičky,“ pričom vynechala koniec vety v tejto citácii, t. j. najmä za situácie, že v prípade skôr poskytnutej pôžičky tam účastníkovi hrozili nepomerne prísnejšie sankcie, čo je teda úplne iná situácia, ako v tomto prípade. Predmetné súdne rozhodnutie sa tak týkalo iných skutkových okolností. S týmto tvrdením žalobkyne žalovaná nesúhlasí aj preto, že v kontexte predložených správ zo strany žalobkyne vyplýva, že táto ma mala požiadať dňa 03.06.2024 v čase 15:50 hod. o vrátenie peňazí, ktoré sa netýkali sumy „11 tisíc“, teda sumy, o ktorej žalobkyňa uvádza, že sa mala zhodnocovať na termínovanom vklade, ale ostatnej zvyšnej sumy. Vzhľadom na samotné vyjadrenie žalobkyne zo dňa 03.06.2024: „ Myslim tu sumu 9000. Samozrejme terminovany vklad neriesim...", je preto zrejmé, že tieto platby boli vykonané k sume 7.000,- EUR (sumu 2.000,- EUR, ktorá nebola poslaná na účet, ale údajne v hotovosti, túto popiera, pretože žiadnu hotovosť od žalobkyne neprevzala, žalobkyňa napriek námietke absencie skutkových tvrdení a dôkazu o odovzdaní a prevzatí hotovosti neuviedla žiadne konkrétne skutkové tvrdenia o odovzdaní peňazí), o čom svedčí jednak komunikácia, ktorú žalobkyňa predložila, a jednak aj samotná suma, ktorá bola zaplatená, presne vo výške 7.000,- EUR, ako aj časová nadväznosť na túto komunikáciu (platby boli zaslané bezprostredne dňa 06.06.2024, 07.06.2024, 10.06.2024 atď.). V tomto kontexte tak nemožno konštatovať, že „nebolo možné ustáliť, na ktorý dlh povinní platia", a následne ustáliť, že platia na najstarší dlh. Preto bola presvedčená, že žalobkyňou požadovaná suma 7.000,- EUR jej bola vrátená zaplatením sumy 7.000,- EUR z jej strany v r. 2024, a je vylúčené tvrdenie žalobkyne, že sa jednalo, o neurčené platby, pretože z okolností medzi stranami vyplýva, že sa jednalo o platby práve na túto sumu. Spornou tak zostala len suma vo výške „11 tisíc", ktoré v danom čase nežiadala vrátiť („Samozrejme terminovany vklad neriesim.."), a preto nemohli byť ani k tejto sume započítané vykonané platby. Vzhľadom na tieto okolnosti nemožno konštatovať že by došlo k úhrade čiastočného plnenia, ktoré by sa malo započítať na najstaršie platby, pretože tu je zrejmé, že tieto platby boli zaslané za účelom zaplatenia sumy 7.000,- EUR, ktorú žalobkyňa poslala dňa 25.03.2022, a tento dlh tak zanikol splnením. Žalobkyňa ďalej namieta, že žalovaná si nepreberala písomnosti z Okresného súdu Banská Bystrica, či iné písomnosti. K tomuto tvrdeniu žalovaná uvádza, že žalobkyňa veľmi dobre vedela, a vie, že žije viac ako 10 rokov trvalo v C., a na Slovensko sa vracia naozaj veľmi sporadicky. Napriek tomu, že si toho bola vedomá, keďže to uviedla aj v návrhu na vydanie platobného rozkazu, podala návrh na upomínacie konanie na Okresný súd Banská Bystrica, a to len preto, aby ušetrila súdny poplatok, pričom túto skutočnosť uviedla len v texte návrhu, neuviedla ju vo formulári ako adresu pre doručovanie, pretože si bola vedomá toho, že návrh nie je prípustný vtedy, ak by platobný rozkaz mal byť žalovanému doručovaný na adresu v cudzine () zákona o upomínacom konaní). Žalobkyňa tak konala vedome účelovo, a potom uvádza, že si nepreberala poštu zo súdu, keď jej bola doručovaná do miesta, kde sa nezdržiava. Prípadné neprevzatie pošty nemalo žiadny vplyv na práva žalobkyne, a táto sa v prípade výzvy na zaplatenie opiera a dovoláva komunikácie cez N., kde sama uviedla, že vtedy ju mala prvýkrát vyzvať na vrátenie dlhu. Popiera zároveň, že by mala možnosť si prevziať list v čase, kedy mala byť na Slovensku. Žalobkyňa neuvádza presný dátum, takže nevie, ktorý čas má na mysli. Pokiaľ jej boli doručované listiny zo súdu na adresu v C., tieto si prevzala a vo veci sa vyjadrila. Tvrdené vyhýbanie sa tak popiera. Zároveň žalobkyňa uvádza, že využíva údajne formálne obrany. Na výzvu súdu sa riadne vyjadrila, uviedla podstatné skutočnosti

a uplatnila si prostriedky procesnej obrany, čo od nej vyžaduje. Skutočnosti, že žalobkyňa sa nesprávala v duchu zásady „práva patria bdelým“ a nedomáhala sa svojho tvrdeného nároku skôr, čím došlo k jeho premlčaniu, ako zákonom stanoveného následku spojeného s počítaním času v právnych vzťahoch, nie je možné považovať za „formálnu obranu.“ Účelom premlčania je posilnenie právnej istoty, stimulácia veriteľa k včasnému uplatneniu práv a ochrana dlžníka pred neúmerne dlhým vymáhaním povinností. Doklad, ktorý žalobkyňa predložila, ohľadne údajných psychických problémov, neobsahuje žiadne konkrétne skutočnosti a nepreukazuje tvrdenia žalobkyne, že mala utrpieť vážnu psychickú ujmu kvôli nej a tieto tvrdenia popiera. Tieto tvrdenia odmieta aj preto, že ich účelom je snaha pôsobiť citovo na súd a snaha ovplyvniť tak rozhodnutie vo veci. Ako sama žalobkyňa uvádza, je si vedomá skutočnosti, že toto tvrdenie nenahrádza právny dôkaz existencie dlhu, čím len potvrdzuje jej tvrdenia, že jediným účelom jeho predloženia je snaha o vyvolanie súcitu, či pocitu nespravodlivosti. Odmieta, že by voči žalobkyni postupovala akokoľvek účelovo. K dôkazu nahrávkou, s ktorou sa nemala možnosť oboznámiť doposiaľ, keďže sa trvalo zdržiava v C., uvádza, že sa podľa jej názoru jedná o nezákonný dôkaz, získaný neoprávneným a tajným nahrávaním zo strany syna žalobkyne, jej exmanžela, ktorý vyhotovil nahrávku bez jej vedomia a jej súhlasu, v nesúvisiacej veci, t. j. v rozpore so zákonom zachytil jej osobný prejav (za predpokladu, že je na nahrávke zachytený jej prejav), čím došlo k hrubému porušeniu jej práv a takýto dôkaz namieta ako absolútne nezákonný a súd nemôže takýto dôkaz vykonať a založiť na nezákonnom dôkaze svoje rozhodnutie. Podľa : „Písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením.“ Nikdy exmanželovi, synovi žalobkyne, nedala súhlas na to, aby vyhotovoval akékoľvek zvukové, či zvukovo- obrazové nahrávky jej osoby, a už vôbec nie v čase pred rozvodom manželstva. Okrem toho namieta aj skutočnosť, že sa má jednať o zvukový záznam, do ktorého bolo zasahované, tento bol upravovaný a preto jeho vykonanie namieta, nakoľko nie je garancia toho, že nebol upravený účelovo. Žalobkyňa vo vyjadrení uvádza opätovne len všeobecné tvrdenia o údajnom lepšom zhodnotení, bez toho, aby uviedla aké konkrétne malo byť to lepšie zhodnotenie, v akom produkte sa malo dosahovať, v akej lehote mal byť vyplácaný výnos, aké malo byť prípadné dohodnuté riziko, a pod. Preto odmieta, že by došlo k dohode o tom, že jej bude vykonávať akúkoľvek správu jej financií, že mal vzniknúť záväzok zverenia finančných prostriedkov za účelom ich zhodnocovania. Nie je ani finančný poradca, ani investičný poradca. Už z podstaty investovania nie je možné niekoho ubezpečiť, že sa mu finančné prostriedky vrátia, keďže na to upozorňuje každá finančná inštitúcia, aký dôvod by mala na to, ju takto ubezpečovať. Žiadne takéto ubezpečenie nebolo z jej strany vykonané, nakoľko aj napriek tomu, že nie je finančný profesionál, tak už len z počutia vie, že s investovaním je spojené možné riziko straty na majetku. Zároveň v prípade zasielania súm tak, ako ich zasielala žalobkyňa nejde ani len o pravidelné sporenie, či investovanie. Žalobkyňa tiež nevysvetlila, aké podstatne lepšie zhodnotenie by malo byť v jednej slovenskej banke oproti inej tiež slovenskej banke. Odmieta preto, že by sa mala zaviazať k správe financií žalobkyne. Popiera tvrdenia žalobkyne, že malo dôjsť k vzniku záväzku z titulu zverenia finančných prostriedkov za účelom ich zhodnocovania, pretože k žiadnej jasnej, určitej a zrozumiteľnej dohode/záväzku nedošlo, takýto právny úkon ako žalobkyňa opisuje, je absolútne neplatný pre jeho neurčitosť. Ak žalobkyňa tvrdí, že išlo o zverenie prostriedkov na zhodnotenie, potom absentujú akékoľvek podstatné náležitosti takéhoto úkonu (predmet, čas, miera výnosu, miera rizika). Takýto právny úkon by bol absolútne neplatný pre jeho neurčitosť a nezrozumiteľnosť. Žalobkyňa sa tak snaží ex post (dodatočne) konštruovať právny vzťah, ktorý v čase plnenia objektívne neexistoval. Návrh na vypočutie žalobkyne, ktorá je stranou konania, pričom sa táto vyjadruje v konaní, považuje za nadbytočný. Ak súd napriek tomu vykoná výsluch žalobkyne ako strany konania, navrhuje svoj výsluch ako strany konania k rozporným tvrdeniam. Na bankovom účte sa miešali počas plynutia času finančné prostriedky (o čom žalobkyňa vedela), tieto sa priebežne používali, ich časť sa neskôr uložila na termínovaný účet. Zhodnotenie, ktoré tam bolo, tak časť žalobkyni poslala ako prejav dobrej vôle, v rámci dobrých vzťahov, nie ako plnenie nejakého neurčitého záväzku. Ostatne zhodnotenie 357,- EUR za 9, či 10 rokov zo sumy 10.990,- EUR možno len sotva nazvať lepším zhodnotením ako by sama dosiahla, ku ktorému sa mala údajne zaviazať. Uvedené tak v žiadnom prípade nepreukazuje, že by sa mali finančné prostriedky zhodnocovať po celú dobu, ako ju mala údajne ubezpečovať, nakoľko sama žalobkyňa dodnes neuviedla žiadne konkrétne skutkové tvrdenie o tom, ako presne, v akom produkte, po akú dobu, s akým výnosom, rizikom, likviditou, atď. sa mali údajne podľa dohody zhodnocovať. Pokiaľ by takáto konkrétna dohoda existovala, poskytla by žalobkyňa konkrétne tvrdenia. Jedná sa tak len o neurčité tvrdenia žalobkyne. Navrhovaný výsluch svedka G. P., dcéry žalobkyne, a teda rodinného príslušníka, ktorý má nepochybne záujem na tom, aby bola jej mama úspešná v konaní, považuje za neobjektívny, ako aj za nadbytočný, aj s ohľadom na namietané premlčanie sumy vo výške 10.990,- EUR, resp. sumy 10.370,- EUR. Všeobecná premlčacia

lehota aj v prípade tejto platby uplynula pred podaním tejto žaloby, a preto je nárok žalobkyne, ak súd dospeje k návrhu, že vznikol, premlčaný, a nič na to nezmení ani navrhovaná svedecká výpoveď. Žalobkyňa namieta tvrdenie, že nemalo dôjsť k odovzdaniu sumy 2.000,- EUR v hotovosti (ktoré tvrdenie len prispôsobila jej nesprávnej informácii týkajúcej sa sumy 20 tis. EUR). Ako už poukázala na skutočnosť, že sama žalobkyňa uvádzala viackrát písomne, že „peniaze poslala na účet“, a až keď pri podaní žaloby zistila, že toľko v skutočnosti neposlala, tak zmenila svoje tvrdenia na poskytnutie peňazí v hotovosti. Doposiaľ však nevie uviesť konkrétne skutkové tvrdenie, kedy, kde a za akých okolností sa tak malo udiať. Z uvedených skutočností je tak zrejmé, že žalobkyňa len účelovo upravila svoje tvrdenia bez toho, aby skutočne došlo k ich odovzdaniu, aby „sa trafila“ do jej chybne uvádzanej výšky sumy. Odmieta tvrdenia, že mala zmeniť rétoriku v záujme sa obohatiť na úkor žalobkyne. Keby to tak bolo, nevrátila by jej dobrovoľne sumu 7.000,- EUR, hoci tak robiť nemusela, keďže ju k tomu neviazala žiadna právna povinnosť. Odmieta tvrdenia o tom, že mala porušiť účel, na ktorý jej mala zaslať žalobkyňa peniaze. Žiadny konkrétny účel dohodnutý nebol. Pritom žalobkyňa veľmi dobre vedela o kúpe záhradky, a aj dnes vie, že túto záhradku užíva výlučne jej syn, ona k nej nemám žiadny prístup. Sama uviedla, že na to tie peniaze sú. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je presvedčená, že nárok žalobkyne na zaplatenie sumy vo výške 7.000,- EUR, poskytnutej dňa 25.03.2022, zanikol jeho vyplatením v roku 2024, nárok na zaplatenie sumy vo výške 2.000; EUR z dôvodu údajného poskytnutia hotovosti nevznikol a nebol preukázaný a zvyšok nároku je eventuálne premlčaný, nakoľko žaloba žalobkyne bola podaná až po uplynutí všeobecnej premlčacej lehoty uvedených platieb spolu vo výške 10.990,- EUR, a preto navrhuje, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal jej náhradu trov konania.

6/ Po ukončení postupu podľa (ďalej len ako “CSP”) súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého sa zúčastnili obe sporové strany a ich právni zástupcovia.

7/ Na pojednávaní právny zástupca žalovanej nad rámec jej dovtedajších tvrdení uviedol, že žalovaná nepopierala, že od roku 2015 jej a svojmu synovi žalobkyňa posielala finančné prostriedky, ktoré boli v roku 2020 vrátené a následne jej dcéra žalobkyne poslala v roku 2020 sumu 10.390,- Eur, pričom v danom prípade nebolo v konaní preukázané, že by išlo o nejaký záväzkový vzťah, resp. žalobkyňa nepreukázala právny dôvod zaslania týchto finančných prostriedkov. V danom prípade pritom neplatí 3- ročná, ale 2-ročná premlčacia lehota. Inštitút premlčania, ani jeho využitie nie je v rozpore s dobrými mravmi.

8/ Na pojednávaní súd vykonal dokazovanie listinami založenými v spise, prehratím CD disku doručenom súdu M. I., J. a výsluchmi stranami sporu, ako aj výsluchom svedkyne G. P..

9/ Zo žalobkyňou navrhovaných dôkazov súd nevykonal dôkaz prehratím zvukovej nahrávky, pretože podľa , za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. V danom prípade súd konštatuje, že zvuková nahrávka, ktorú žiadala žalobkyňa prehrať nebola získaná zákonným spôsobom, pretože podľa obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením. V konaní nebolo sporné, že zvukový záznam, ktorý podľa žalobkyne zaznamenal ústne vyjadrenie žalovanej, vznikol bez jej vedomia a súhlasu. Zároveň nebol predmetný zvukový záznam zaobstaraný na úradné účely (v ktorom prípade by ho bolo možné vyhotoviť aj bez privolenia žalovanej), ale bol zaobstaraný na súkromné účely syna žalobkyne. Súd dal prednosť právu žalovanej na ochranu jej osobnostného práva, pretože zvukový záznam vyhotovil jej bývalý manžel a má obsahovať aj iné, s týmto sporom nesúvisiace súkromné vyjadrenia. Vykonaním takéhoto dôkazu by súd mohol neprimerane zasiahnuť do práva žalovanej na súkromie. Zároveň žalobkyňa nebola v takej dôkaznej núdzi, aby odopretím vykonania tohto dôkazu zásadným spôsobom došlo k ujme na výkone jej práva na súdnu ochranu, keď súd ako dôkaz vykonal oboznámenie sa s obsahom elektronickej komunikácie medzi žalobkyňou a žalovanou.

10/ Taktiež súd nevykonal výsluch svedka G. B., syna žalobkyne a bývalého manžela žalovanej, a to z dôvodu, že zo strany žalovanej išlo o oneskorený dôkazný návrh, ktorému nebolo možné vyhovieť. Tento dôkaz totiž žalovaná navrhla až na pojednávaní, na pojednávanie výsluch tohto svedka nezabezpečila, a preto vyhovenie tomuto dôkaznému návrhu by malo za následok odročenie pojednávania. Takýto postup by tak bol v rozpore s princípom koncentrácie konania.

11/ Žalobkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že so žalovanou ako jej bývalou nevestou, s ktorou mala dlhé roky veľmi blízky, až dôverný osobný vzťah. Bola jej blízka ako vlastná dcéra, niekedy sa zdalo, že aj viac. Z toho dôvodu nemala žiadne pochybnosti jej nedôverovať. Žalovaná ju oslovila, že by mohli spoločne ich finančné prostriedky, jej aj žalovanej výhodne zhodnotiť (vtedy už boli so synom v C.) a ako mladá rodina si šetrili peniaze na slovenskom účte v K.. To zvýhodnenie bolo podmienené pravidelným sporením a ona takúto možnosť z jej banky mala, aby pravidelne malými splátkami sporila. Keďže oni sporiť z C. pravidelnými splátkami sporiť nemohli, tak si navzájom takýmto spôsobom pomohli. Súhlasila a nemala žiadny dôvod na to, aby jej neverila. Iniciatíva na to prišla od žalovanej. Na základe vzájomnej dohody, aj dôvery jej postupne zverovala finančné prostriedky, ktoré mala po svojom nebohom manželovi. Počas celého obdobia ich vzťahu medzi nimi nedošlo k žiadnemu sporu. Myslí si, že ani ona nikdy nespochybňovala, že sú to jej peniaze, resp. jej manžela. Neskôr, keď ju požiadala aby jej napísala, akú sumu celkovo na spoločnom účte, čo bol účet L. E., tam má, nevesta jej pravdivo odpísala o akú sumu sa jedná, čo potvrdzuje komunikácia na N.. Keď sa zhoršili vzťahy v manželstve jej syna a nevesty, uvedomila si, že peniaze bude požadovať naspäť. Oslovila nevestu, súhlasila s tým, že peniaze mi vráti len s tým, že tam nie je celkom plná suma, že si požičali na záhradku, čo sa dozvedela až vtedy, ale keďže stále medzi nami nebol konflikt a stále jej dôverovala, že na požiadanie jej finančné prostriedky, aj so zhodnotením, vráti. Vtedy jej oznámila, že suma necelých 11 000,- Eur, resp. 10.367,- Eur je na terminovanom vklade a keďže účet je na meno L. E., musí ho zrušiť osobne on. Tak to aj bolo. Terminovaný vklad bol zrušený a nevesta jej začala peniaze vracať, čiastočne už pred tým zrušením a čiastočne z terminovaného vkladu. Až prišlo obdobie, kedy jej nebolo ani vysvetlené prečo platenie skončilo. Doteraz sa nedozvedela, prečo sa tak udialo a zo sumy 20.000,- Eur jej bolo vrátených len 7.000,- Eur v postupných splátkach. Po prosbách a žiadostiach v písomnej komunikácii ju žiadala, aby jej finančné prostriedky vrátila v zmysle tom, že sa s ňou niekedy dohodla, že jej ich vráti zúročené a vždy jej potvrdila, že to tak aj bude. Následne s ňou prestala komunikovať, opäť bez vysvetlenia, zablokovala si jej čísla, neprijímala emaily, nemala nijakú možnosť sa s ňou spojiť, ani sa na to opýtať. Po týchto prvotných šokoch sa s ňou snažila mimosúdne dohodnúť, oslovila jej rodičov, písomne, oslovila L. E., ktorým vysvetlila situáciu, ale do dnešného dňa sa nič nezmenilo. Aj napriek tomuto všetkému stále verila, že sa jej bývala nevesta ozve počas týchto dvoch rokov, čo vedú tento spor, avšak bez úspechu. Naozaj použila všetky možné spôsoby, aby to nemusela riešiť súdnou cestou. Dohoda o vrátení finančných prostriedkov bola len ústna a založená na dôvere. Pokiaľ ide o to, kedy malo dôjsť k vráteniu, tak žalovanú požiadala v máji 2024 písomnou formou cez N. o vrátenie všetkých jej finančných prostriedkov. Nevesta ju oslovila ohľadne spoločného zhodnocovania peňazí koncom roku 2014 a na žiadnom termíne sa nedohadovali ohľadne vrátenia, ale dohodli sa, že jej ich vráti, keď ich bude potrebovať alebo žiadať. Darovaciu zmluvu so žalovanou neuzavrela a v žiadnom prípade sa nedá hovoriť o dare, a to pokiaľ ide o všetky jej platby. Ani zmluva o pôžičke nebola medzi nimi dohodnutá, resp. uzatvorená. Cez účet žalovanej poslala finančné prostriedky vo výške 17.990,- Eur a 2.000,- Eur to boli peniaze, ktoré neposielala cez účet, ale dala ich priamo do rúk nevesty a syna. Keď im povedala o terminovanom vklade, žalovaná tak jej aj pri zaslaní tejto sumy oznámila, že jej vypláca úroky. Išlo o sumu 357,- Eur. Následne žiadala peniaze naspäť s tým, že dôvera tam bola a nevesta vedela, že sú to jej peniaze, ktoré jej dávala za účelom zhodnotenia. Nikdy nepopierala, že sú to jej peniaze. Keď už žiadala vrátiť peniaze, tak sa dozvedela, že sumu 5.000,- Eur jej syn a jej nevesta (v tom čase ešte manželia) použili na kúpu záhradky. Napriek tomu všetkému, že o tom nevedela, rešpektovala to, že si teda peniaze požičali samozrejme s tým, že jej budú vrátené. Vie, že záhradku užívali jej nevesta a jej syn a ako to je teraz po rozvode, to ona nevie. Na žiadnej cieľovej sume sa v roku 2014 so žalovanou nedohodli. Keďže to zvýhodnenie jej aj nevestiných finančných prostriedkov v K. bolo podmienené pravidelným sporením, nebolo určené do kedy. S nevestou nemali žiadnu dohodu ako dlho to bude. Opäť dôvera, žiadny spor, nadštandardné vzťahy medzi svokrou a nevestou. Jej syn o tom nevedel, lebo majiteľom účtu bol L. E. a disponentkou žalovaná a keďže bývala nevesta mala dobré vedomosti o financiách, za čo jej v tom čase bola veľmi vďačná a dôverovala jej v tom, že zhodnotí svoje i jej peniaze. Syn sa o tieto peniaze nikdy nezaujímal. Dohodli sa na tom, že ona pomôže jej a ona jej, nedohodli sa na nejakom konkrétnom úroku alebo nejakom konkrétnom zhodnotení. Celé to bolo v jej zhodnotení. Nikdy sa nepýtala na to, komu patrí účet, na ktorý posielala peniaze. Mala s ňou dohodu a ani nevedela ako sa volá ten účet, nevedela, že nevesta využíva účet svojho brata. Nezadávala žiadne meno majiteľa účtu, iba číslo účtu. V roku 2014 to tak bolo. Nevie prečo finančné prostriedky v roku 2020 neboli poslané na jej účet, ale na účet jej dcéry. To sa treba obrátiť na žalovanú a na dcéru. Dohoda bola opäť zhodnotenie finančných prostriedkov, keď posielala peniaze na účet L. E.. Podľa informácii svojej nevesty v roku 2020 končili výhodné úročenie v K.. Preto jej nevesta ponúkla a ponúkla sa aj za ňu, že nájde iné riešenie a nájde inú banku, kde bude pre ne obidve výhodný úrok. Za čo jej bola

zase vďačná, keďže jej dôverovala. Nevedela o tom, že dcéra L. E. poslala v roku 2020 sumu 10.369,- Eur. Pokiaľ ide o odovzdanie finančnej hotovosti 2.000,- eur, tak podrobnosti, kde sa to stalo vie, že to bolo na Slovensku pri ich návšteve u nej a dôvod bol ten istý ako predtým. Nespomína si, v ktorom roku to bolo, ale bývala nevesta bude skôr vedieť, lebo obe vedia, že skoro 18.000,- Eur išlo cez účet a v komunikácii sa už uvádza suma 20.000,- Eur. Ak hovorila o tom, že odovzdala sumu 2.000,- eur synovi a neveste, tak tým myslela, že ich odovzdala im ako manželom. Keďže bývala nevesta sa starala o financie rodiny jej, aj jej syna a jej syn nemal prístup k tomu účtu, tak predpokladá, že to bolo zverené jej. Pokiaľ ide o vrátenie 7.000,- Eur, tak to vnímala tak, že tým, čo jej vracia, jej postupne vracia to, čo jej od začiatku poukazovala.

12/ Žalovaná vo svojej výpovedi uviedla, že žalobkyňa im, ako v tom čase svokra, pomáhala finančne. Žiadna dohoda o nejakom financovaní nebola. Ani ústne, ani písomne a hlavne to bolo dobrovoľne, to čo im poskytovala finančné prostriedky. Tieto finančné prostriedky potrebovali ako rodina, používali ich, celú dobu ich uisťovala, že ich môžu použiť, že ona ich nepotrebuje, keďže sú v zahraničí, že im inak ani pomôcť nevie. Tých 2.000,- Eur v hotovosti o nich nevie, žiadne neprijala. Čo sa týka manželstva, tak syn žalobkyne o všetkom vedel, nevlastnil žiadny účet, mali iba jeden spoločný účet. Nikdy ich nežiadala naspäť, aj keď mohla. Keď boli v rozvodovom konaní, tak si spomenula, že u nás nejaké peniaze má. V rámci dobrých vzťahov jej poslala naspäť 7.000,- Eur. Čo sa týka odkiaľ išli peniaze a kam išli tak to jej jasné, boli to účty L. E.. Zriadený účet v M. I. bol zriadený aj s dvoma terminovanými vkladmi na 5.000,- Eur a 6.000,- Eur. Tieto peniaze nevlastnila žalobkyňa, tie peniaze boli jej a jej manžela, keďže na účet prichádzalo aj výživné na jej syna. Nedá sa hovoriť o nejakom zvýhodnení, pretože tie úroky tam boli veľmi minimálne. Pokiaľ ide o tú hlavnú sumu 10.390,- Eur, tak to bolo pred 14 rokmi a to používali na chod domácnosti a na to, na čo im to dala. Záhradku užíva jej bývalý manžel. On vedel za čo sa kupuje záhradka a odkiaľ sú peniaze. Manžel vedel, že žalobkyňa jej posiela peniaze, keďže za to si kúpil aj dve autá. Keď prišli na účet suma 10.370,- Eur, tak ona na tom so žalobkyňou dohodnutá nebola. Do C. prišli v roku 2013 a vtedy pracovala na plný úväzok, manžel bol doma a poberali sociálne dávky. Vtedy zarábala 900,- Eur, sociálne dávky boli asi 400,- Eur. Pracovala stále, kým neporodila druhého syna. Nepamätá si svoj príjem, bolo to pred 10 rokmi, ale pracovala ako jediná. Keď porodila druhého syna, tak išiel do práce manžel a ona ostala doma. Už ako sa presťahovali do C. tak im žalobkyňa poskytla sumu na kúpu auta, presnú sumu si nepamätá. Na účte boli zriadené terminované vklady. Oni ako rodina mali finančné prostriedky na účte L. E., kde boli na terminovaných vkladoch a takto sa zhodnocovali. Úroky sa posielali žalobkyni preto, že v tom čase skončil terminovaný vklad v M. I., kde to býva na 3 až 5 rokov. Tieto peniaze jej poslala ako poďakovanie. Pokiaľ žalobkyni oznámila, že má u nich sumu 20.000,- Eur, tak to bolo preto, že ona nevedela, koľko im ona finančne pomohla. Keď žalobkyni oznamovala, že 11.000,- Eur je na terminovanom účte, tak to bolo oznámenie o tom, že mali voľné finančné prostriedky a sumu 11.000,- Eur mali na dvoch terminovaných účtoch. Nepamätá si, prečo uviedla v komunikácii so žalobkyňou, že 15.000,- Eur vrátiť nie je problém. Nepamätá si, z akého dôvodu poslala peniaze na účet dcéry žalobkyne. Od žalobkyne prijala celkovo sumu 17.000,- Eur. Ak bol v komunikácii so žalobkyňou uvedené, že občas si z jej peňazí niečo požičajú, tak to bolo za účelom alebo s úmyslom, ktorý nevie uviesť.

13/ Svedkyňa G. P., dcéra žalobkyne a bývala švagriná žalovanej vo svojej výpovedi uviedla, že vie, že v tomto spore ide o peniaze, ktoré mala jej mama poslať žalovanej za účelom zhodnotenia a problém nastal vtedy, keď žalovaná určitú sumu vrátila a následne prestala splácať. Suma, ktorá sa konkrétne týka aj jej, je suma okolo 10.370,- Eur. Táto suma bola zaslaná jej na účet a ona sumu zase previedla žalovanej na pravdepodobne jej nový účet. Túto sumu jej zaslala žalovaná. Pravdepodobne to bolo suma z jej starého účtu na nový účet. Za akým účelom to išlo o cez ňu, teda táto transakcia, tak toto nevie, ale vie, že žalovaná jej v tom čase povedala, už nevie, či telefonicky alebo písomne, že sú to peniaze jej matky. Následne sa matky na to opýtala a ona jej potvrdila, že to sú jej peniaze a posielala ich žalovanej na zhodnotenie. Ďalej som sa o to nezaujímala, lebo mali veľmi dobrý vzťah: ona so svojou bývalou švagrinou a takýto dobrý vzťah mala so ňou aj jej matka. Keď posielala peniaze vo februári 2020, tak sa pýtala matky, či sú to jej peniaze a ona jej potvrdila, že áno. So svojím bratom o tomto nikdy nekomunikovala. Predtým, než prišli na jej účet peniaze, tak o tom nevedela, ale švagriná jej hovorila, že sú to peniaze jej matky.

14/ Z potvrdení o zrealizovaní transakcií, ktoré žalobkyňa pripojila k žalobe súd zistil že žalobkyňa poukázala na číslo účtu príjemcu (E.) K., bez uvedenia účelu prevodu, respektíve informácie pre príjemcu nasledovné sumy dňa 19.01.2015 2 x 1.000,- eur, dňa 21.01.2015 1.000,- eur, dňa 23.01.2015 1.000,-

eur, dňa 24.08.2015 1.200,- eur s informáciou pre príjemcu „A. B.“ (č. l. 8 až 10 spisu). Dňa 27.11.2015, dňa 11.01.2016, dňa 15.04.2016, dňa 16.05.2016, dňa 15.06.2016, dňa 15.07.2016, dňa 15.08.2016, dňa 16.09.2016 žalobkyňa poukázala na predmetný účet príjemcu vždy platby vo výške 10,- eur, dňa 24.03.2016 vo výške 20,- eur a každú z týchto platieb v časti príjemcu označila ako „Sporenie“ a do informácie pre príjemcu uviedla „A. B.“ (č. l. 10 p. v. spisu až č. l. 14 p. v. spisu). Dňa 29.09.2016 a dňa 03.10.2016 žalobkyňa poukázala na predmetný účet vždy sumu vo výške 1.500,- eur, pričom každú z týchto platieb v časti príjemcu označila ako „Sporenie“ a do informácie pre príjemcu uviedla „A. B.“ (č. l. 15 a č. l. 15 p. v. spisu). Dňa 05.10.2016 žalobkyňa poukázala na predmetný účet sumu vo výške 1.000,- eur, pričom platbu v časti príjemcu označila ako „Sporenie“ a do informácie pre príjemcu uviedla „A. B.“ (č. l. 16 spisu). Dňa 17.10.2016, dňa 15.11.2016, dňa 15.12.2016, dňa 16.01.2017, dňa 15.02.2017, dňa 15.03.2017, dňa 18.04.2017, dňa 15.05.2017, dňa 15.06.2017, dňa 17.07.2017, dňa 15.08.2017, dňa 18.09.2017, dňa 16.10.2017, dňa 15.11.2017, dňa 15.12.2017, dňa 15.01.2018, dňa 15.02.2018, dňa 15.03.2018, dňa 16.04.2018, dňa 15.05.2018, dňa 18.06.2018, dňa 16.07.2018, dňa 15.08.2018, dňa 17.09.2018, dňa 15.10.2018, dňa 15.11.2018, dňa 17.12.2018, dňa 15.01.2019, dňa 15.02.2019, dňa 15.03.2019, dňa 15.04.2019, dňa 15.05.2019, dňa 17.06.2019, dňa 15.07.2019, dňa 15.08.2019, dňa 16.09.2019, dňa 15.10.2019, dňa 15.11.2019 a dňa 16.12.2019 žalobkyňa poukázala na predmetný účet príjemcu vždy platby vo výške 10,- eur, pričom každú z týchto platieb v časti príjemcu označila ako „Sporenie“ a do informácie pre príjemcu uviedla „A. B.“ (č. l. 26 p. v. spisu až č. l. 47 p. v. spisu). Dňa 19.01.2017 žalobkyňa poukázala na predmetný účet platbu vo výške 200,- eur s uvedením príjemcu „Sporenie“ a informácie pre príjemcu „A. B.“ (č. l. 28 p. v. spisu). Dňa 27.04.2017 žalobkyňa poukázala na predmetný účet platbu vo výške 1.000,- eur s uvedením príjemcu „Sporenie“ a informácie pre príjemcu „A. B.“ (č. l. 30 p. v. spisu). Dňa 22.09.2017 žalobkyňa poukázala na predmetný účet platbu vo výške 100,- eur s uvedením príjemcu „Sporenie“ a informácie pre príjemcu „A. B.“ (č. l. 33 p. v. spisu). Napokon dňa 25.03.2022 žalobkyňa poukázala na účet príjemcu L. E. K. sumu 7.000,- eur s informáciou pre príjemcu „A.“ (č. l. 48 spisu).

15/ Vychádzajúc z uvedeného tak žalobkyňa poukázala v rokoch 2015 až 2019 na účet vedený v K. K. J. číslo účtu: K. sumu celkovo 10.990,- eur (v roku 2015: 5.210,- eur, v roku 2016: 4.120,- eur, v roku 2017: 1.420,- eur, v roku 2018: 120,- eur a v roku 2019: 120,- eur).

16/ Dňa 15.03.2024 bola na účet žalobkyne, z ktorého poukazovala platby uvedené v odseku 14 odôvodnenia pripísaná suma 357,- eur od platiteľa L. E. a v informácii pre príjemcu bolo uvedené „Uroky“.

17/ Dňa 16.03.2024 žalobkyňa napísala žalovanej správu, aby ju dala orientačne do obrazu, na čo jej žalovaná odpísala že úroky prišli z terminovaného, kde bolo 11 tisíc. Žalovaná zároveň napísala „Inak mate u nas 20tisíc“. Na to žalobkyňa napísala, že celkom stratila prehľad o tých peniazoch na L. účte a spýtala sa, či tam môžu ešte ostať. Žalovaná jej na to odpísala, že jasné a, že len 11 je na termínovanom, ostatné sú dostupné a občas si z nich požičiavajú. Na to žalobkyňa odpísala, že je to je poriadku, na to sú, čo by tu s nimi robila (č. l. 54 spisu).

18/ Dňa 30.05.2024 žalobkyňa žalovanej napísala že ju prosí, keď bude mať čas, aby jej peniaze z M. I. prehodila na jej účet. Na to jej žalovaná odpísala, že, bohužiaľ, tam celých 20 momentálne nie je, 15 nie je problém. Na to jej žalobkyňa napísala číslo svojho účtu s otázkou, že nie 20, ale len tých 13 tam je, či? Žalovaná na to napísala, že 11 je na termínovanom, to zruší a pošle. Žalobkyňa na to odpísala, že poprosí tieto, potom sa pýtala na 15 a keď jej žalovaná odpovedala, že jednoduchšie bude zrušiť terminovaný, tak žalobkyňa odpovedala, že stačí 11. Žalovaná žalobkyni ešte písala, že terminovaný sa dá zrušiť len osobne, takže sa to bude môcť urobiť, až keď bude brat na Slovensku a dovtedy s tým nijako nepohne. Žalobkyňa na to reagovala tak, že poprosila aj poslať ostatné, čo tam aktuálne sú. Zároveň žalovanej napísala, že silná rozmýšľala nad tým, čo si volali ... a asi tomu moc nerozumie. Tých 5000 spomenula, že išli na kúpu ich záhradky ... rozumie a je rada, že im mohli poslúžiť ako pôžička ., ale teraz by ich naozaj súrne potrebovala. Na to žalovaná napísala, že to pochopila správne, že tú sumu nemá a celú sumu bude mať, keď sa zo záhradky peniaze vrátia (č. l. 54 p. v. až 56 spisu).

19/ Dňa 05.06.2024 žalobkyňa poprosila žalovanú, ak sa jej dá dneska, poslať tie 4 tisícky. Dňa 12.06.2024 jej žalobkyňa odpísala, že tie 4 došli (č. l. 57 p. v. spisu). Dňa 25.07.2024 žalovaná žalobkyni písala, že bude posielať od dneska ďalej, lebo L. bol banke. Dňa 30.07.2024 žalobkyňa píše žalovanej že sa jej pripomína (č. l. 59 spisu) a dňa 02.08.2024 jej píše, že po zvážení všetkých okolností by ju prosila poslať jej peniaze do konca budúceho týždňa (č. l. 59 p. v. spisu). dňa 15.08.2024 žalobkyňa

píše žalovanej, že stále čaká na vysvetlenie, kde sú jej peniaze prečo ich nemá na účte a kedy tam budú (č. l. 61 spisu).

20/ Dňa 06.06.2024 a dňa 07.06.2024 bola na účet žalobkyne, z ktorého poukazovala platby uvedené v odseku 14 odôvodnenia, pripísaná v oboch dňoch suma 1.500,- eur od platiteľa L. E. bez uvedenia dodatočných informácií. Dňa 10.06.2024 bola takto obdobne pripísaná aj suma 1.000,- eur, dňa 26.07.2024 suma 1.500,- eur a dňa 29.07.2024 suma 1.500,- eur. Spolu vyššie uvedené úhrady predstavujú sumu 7.000,- eur.

21/ Medzi stranami bolo sporné, či suma úhrad uvedených v predchádzajúcom odseku v celkovej výške 7.000,- eur je úhradou sumy 7.000,- eur, ktorú žalobkyňa uskutočnila dňa 25.03.2022, ako to tvrdila žalovaná alebo ide o vrátenie finančných prostriedkov, ktoré žalobkyňa žalovanej poskytla ako prvotné plnenia.

22/ Najmä však bolo medzi stranami sporné, či medzi nimi došlo k (ústnej) dohode o tom, že žalobkyňa bude poukazovať na žalovanou oznámené číslo účtu svoje finančné prostriedky za účelom ich lepšieho zhodnotenia a pre tieto účely bude syn jej finančné prostriedky spravovať a keď bude žalobkyňa finančné prostriedky potrebovať, tieto jej vráti. Žalovaná, ktorá nepoprela, že žalobkyňa jej poukázala (hoc na účet jej brata L. E.) peňažné prostriedky vo výške 17.990,- eur, tvrdila, že takáto dohoda medzi nimi nebola a zo strany žalobkyne išlo o finančnú výpomoc pre žalovanú a jej syna, respektíve o dar.

23/ Z uvedeného vyplýva, že strany sporu uviedli rozdielne právne dôvody poskytnutia finančných prostriedkov zo strany žalobkyne v prospech žalovanej, ktoré sa líšili v tom, či žalovanej vznikla povinnosť poskytnuté finančné prostriedky žalobkyni vrátiť. Ak by totiž išlo o dar, respektíve nenávratnú finančnú pomoc rodine, tak v takomto prípade žalovaná by povinnosť poskytnuté finančné prostriedky nemala.

24/ Súd konštatuje, že žalovanej sa preukázať svoje tvrdenie o tom, že išlo o dar, respektíve nenávratnú finančnú pomoc od svokry, nepodarilo. Na preukázanie tohto tvrdenia bol vykonaný len jediný dôkaz, a to jej výsluch, ktorý súd hodnotí ako nepresvedčivý. Vo svojej výpovedi totiž uviedla, že žalobkyni poslala naspäť 7.000,- eur v čase, keď boli so synom žalobkyne v rozvodovom konaní a žalobkyňa si spomenula, že má nich nejaké peniaze. Túto sumu jej poslala v rámci dobrých vzťahov.... Podľa názoru súdu, ak mali finančné prostriedky poskytnuté žalobkyňou predstavovať nenávratnú finančnú pomoc respektíve dar, tak je úplne nelogické, aby žalovaná žalobkyni z tejto pomoci, resp. z tohto daru čokoľvek vracala. Rovnako je úplne nelogická aj výpoveď žalovanej v časti, v ktorej uviedla, že žalobkyni poslala úroky z termínovaných vkladov „ako poďakovanie“. Za dar, či finančnú pomoc od rodiny sa ďakujem slovom, prípadne vecným darčekom, či kyticou a určite nie peňažnou sumou v neokrúhlej výške (357,- eur). Zároveň nepresvedčivosť výpovede žalovanej súd vzhliadol v tom, že žalovaná vedela uviesť rôzne konkrétne vyjadrenia, resp. tvrdenia, avšak vo vzťahu ku skutočnostiam svedčiacim v jej neprospech (napríklad že v komunikácii so žalobkyňou uviedla, že nie je problém vrátiť 15 000,- eur) sa vyjadrila vyhýbavo tak, že si to nepamätá.

25/ Naproti tomu výpoveď žalobkyne pre súd vyznela presvedčivo, najmä kvôli jej konzistentnosti a logickosti. Na rozdiel od výpovede žalovanej, výpoveď žalobkyne bola podporená inými dôkazmi, konkrétne elektronickou komunikáciou medzi stranami sporu, ktorá je uvedená v odsekoch 17 až 19 tohto odôvodnenia. V tejto komunikácii žalovaná jednoznačne potvrdila, že žalobkyňa poskytla finančné prostriedky vo výške 20.000 eur, väčšia časť (11.000,- eur) bola na termínovaných účtoch, respektíve vkladoch, a tiež, že zaslaná suma 357,- eur boli úroky z týchto termínovaných vkladov. Takisto z uvedenej komunikácie vyplýva, že pokiaľ žalovaná s manželom (synom žalobkyne) časť finančných prostriedkov poskytnutých žalobkyňou použila na vlastné účely, žalobkyňa to považovala za pôžičku. Ak by im finančné prostriedky darovala alebo ich poskytla ako nenávratnú finančnú výpomoc, tak by žalobkyňa slovo pôžička v danom čase, keď ešte nemohla predpokladať, že dôjde k tomuto súdnemu sporu, nepoužila.

26/ V neposlednom rade verziu žalobkyne, že finančné prostriedky poskytla žalovanej za účelom, aby boli zhodnotené (spolu s financiami žalovanej a jej manžela) a zvýhodnenie bolo podmienené pravidelným sporením na slovenskom účte v K., J. (ktoré žalovaná a jej manžel realizovať nemohli, pretože v tom čase žili v C.) potvrdzujú aj listinné dôkazy. Konkrétne ide o potvrdenia o zrealizovaní

transakcií, predmetom ktorých bolo poukazovanie sumy 10,- eur pravidelne mesačne od 27.11.2015 až do 16.12.2019, t. j. po dobu viac ako štyroch rokov, pričom tieto platby boli označené ako „Sporenie“. takéto pravidelné poukazovanie nízkej sumy s jednoznačným označením vyvracia tvrdenie žalovanej o dare, resp. nenávratnej finančnej pomoci. ak by malo ísť o dar, nemohli by byť tieto platby označená ako sporenie a nebol dôvod ich poukazovať mesačne v takto nízkej sume.

27/ Zhrnúc doteraz uvedené tak súd považoval tvrdenia žalobkyne o tom, že sa so žalovanou koncom roka 2014 dohodla na tom, že budú spoločne zhodnocovať svoje finančné prostriedky a za týmto účelom jej žalobkyňa bude posielať finančné prostriedky na toto zhodnotenie a aj na to, aby bola splnená podmienka pravidelného sporenia, za dôveryhodné, resp. jednoznačne dôveryhodnejšie ako tvrdenia žalovanej. Zároveň ich považoval aj za preukázané, keď popri už vyššie uvedených dôkazoch, súd vychádzal aj z výpovede svedkyne G. P., ktorá v nej potvrdila, že jej žalobkyňa, ako aj žalovaná potvrdili, že finančné prostriedky, ktoré v roku 2020 žalovaná zaslala na jej účet a svedkyňa ich potom preposlala pravdepodobne na jej nový účet v celkovej výške 10.370,- eur, patrili žalobkyni. Žalobkyňa je v tom čase tiež uviedla, že ich poslala žalovanej na zhodnotenie.

28/ Na základe uvedeného súd uzaviera, že medzi stranami sporu v čase najneskôr dňa 19.01.2015, kedy bola odoslaná prvá platba žalobkyňou na účet brata žalovanej vo výške 1.000,- eur vznikla dohoda o tom, že žalobkyňa pošle žalovanej svoje voľné finančné prostriedky a tiež bude pravidelne posielať sumu na sporenie. Táto dohoda bola ústna, založená na vzájomnom porozumení a dôvere svokry a nevesty. Táto dohoda trvala až do času, kým sa nezhoršili vzťahy medzi žalovanou a jej manželom

- synom žalobkyne. Zrejme z tohto dôvodu žalobkyňa požiadala žalovanú o vrátenie peňazí, na čo žalovaná reagovala vrátením sumy v celkovej výške 7.000,- eur. Aj táto skutočnosť potvrdzuje, že medzi stranami bola dohoda o tom, že žalovaná žalobkyni poukáže finančné prostriedky späť, akonáhle ju o to požiada.

29/ Okrem požiadaviek na vrátenie peňazí v elektronickej komunikácii, žalobkyňa žalovanej poslala aj písomnú výzvu, a to prostredníctvom advokátky, keď táto výzva bola spísaná dňa 23.09.2024 a dňa 30.09.2024 bola zásielka pripravená na vyzdvihnutie v príslušnej pobočke D. M. (výzva bola totiž adresovaná na bydlisko žalovanej v C.). Vo výzve bola žalovaná vyzvaná na vrátenie sumy 13.000,- eur do 24.10.2024 a žalovaná výzvu neprevzala. Ďalšiu výzvu žalobkyňa vyhotovila dňa 14.12.2024 a táto jej bola doručená dňa 20.12.2024. Vo výzve bola žalovaná vyzvaná na vrátenie sumy 13.000,- eur najneskôr do 15.01.2025 (č. l. 49 až 53 spisu).

30/ V danom prípade, právny vzťah, ktorý vznikol medzi žalobkyňou a žalovanou v súvislosti s poskytnutím finančných prostriedkov, ktorých sa týka predmetu konania, má občianskoprávnu povahu. Dohoda, resp. zmluva, ktorá vznikla medzi stranami sporu však nie je výslovne upravená v a ani v inej civilnej hmotnoprávnej norme, pričom nejde ani o tzv. nepomenovanú zmluvu, ale o právne neregulovaný inštitút (taký akým je napríklad inštitút tzv. výpomoci), ku ktorému dochádza spravidla v príbuzenských vzťahoch a je založený na konkludentnom správaní členov rodiny.

31/ Uvedené však nevylučuje, aby niektoré otázky daného vzťahu súd neposúdil podľa ( v znení neskorších predpisov)

32/ V prejednávanej veci žalovaná žalobkyni vrátila časť poskytnutých finančných prostriedkov v sume 7.000,- eur, keď predtým sa v elektronickej komunikácií dohodli, že jej vráti ako prvé plnenie sumu 11.000,- eur.

33/ Je potom zrejmé, že žalovaná nevrátila ani dohodnutú prvú časť poskytnutých finančných prostriedkov a z jej strany tak išlo o čiastočné plnenie. normuje, že veriteľ je povinný prijať aj čiastočné plnenie, ak to neodporuje dohode alebo povahe pohľadávky a pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie dlžníka započítava najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak ( a ). Z uvedeného vyplýva, že každé čiastočné plnenie peňažného dlhu sa započítava najprv na istinu a výnimkou je len prípad, ak toto poradie zmení dlžník tak, že určí, že čiastočné plnenie sa týka úrokov. V prejednávanej veci možno konštatovať, že žalovaná ako dlžník nevymedzila, že by úhrady v celkovej výške 7.000,- eur uvedené v odseku 20 boli určené na úhradu na nejakých úrokov. Je potom zrejmé že boli určené na úhradu istiny.

34/ Strany sporu sa zhodli na tom, že išlo o úhradu istiny, nezhodli sa však na tom, ktorej jej konkrétnej časti, nakoľko istina bola vytvorená postupnými platbami v priebehu rokov 2015 až 2022. túto situáciu nerieši a súd pri jej riešení vychádzal z českej judikatúry, konkrétne z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. zo dňa 07.07.2024, nakoľko toto riešilo právny stav existujúci v čase, kedy bola úprava slovenskom a českom rovnaká. Uvedený súd dospel k právnemu záveru: „V případě, že plnění nestačí na vyrovnání všech dluhů u téhož věřitele a že dlužník při plnění neurčil, který z více dluhů (popřípadě v jaké části) chce vyrovnat, nepřechází právo volby, který z více dluhů byl uhrazen, popřípadě v jaké výši, na věřitele. Při splnění dluhu věřitel totiž může projevit svou vůli jen v (jednostranném) právním úkonu, kterým plnění přijme (vyžaduje-li to povaha předmětu plnění), a jeho případná vůle, na který z více dluhů si plnění započte (nestačí-li poskytnuté plnění na úhradu všech dluhů dlužníka), nemá žádnou právní relevanci. Při úvaze, který z dluhů byl za této situace vyrovnán, pak lze vycházet buď ze zásady priority (přednostního vyrovnání některého z více dluhů, založeného například na době jejich splatnosti, na úrovni jejich zajištění, na jejich povaze apod.), nebo ze zásady proporcionality (poměrného vyrovnání všech dluhů); nemůže-li se uplatnit zásada priority, neboť pravidla stanovená pro přednostní vyrovnání dopadají na více dluhů, je třeba postupovat podle zásady proporcionality.“

35/ Z uvedeného rozhodnutia je zrejmé, že, ak má dlžník voči veriteľovi viacero splatných rovnakých dlhov, ktoré sú splatné súčasne (v rovnakom termíne) a nelíšia sa svojim zabezpečením, či inými vlastnosťami, uplatní sa zásada proporcionality, t. j. pomerného vyrovnania všetkých dlhov. V prípade, ak je viacero rovnocenných dlhov (napr. rovnako zabezpečených alebo vôbec nezabezpečených) splatných v rôznych termínoch, uplatní sa zásada priority, t. j. vyrovnania dlhov podľa doby ich splatnosti.

36/ V prejednávanej veci dlžné čiastky predstavujú dlhy rovnakého druhu a s rovnakým zabezpečením, resp. bez žiadneho zabezpečenia. Vzhľadom na uvedené je namieste použiť zásadu priority a čiastočné plnenie vo výške 7.000,- eur je to potrebné započítať na úhradu najskôr vzniknutých dlhov. Takýto zápočet podľa názoru súdu v prejednávanej veci reprezentuje spravodlivé usporiadanie pomerov strán sporu, keď žalovaná mala k dispozícii finančné prostriedky žalobkyne už od roku 2015 a z nich žalobkyni vrátila prvé sumy až v roku 2024, kedy je aj zaslala úroky vo výške 357,- eur.

37/ Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že čiastočnými úhradami v celkovej výške 7.000,- eur došlo k zaplateniu, resp. vráteniu všetkých súm, ktoré žalobkyňa poukázala žalovanej v roku 2015 v celkovej výške celkovej výške 5.210,- eur a súm, ktoré žalobkyňa poukázala žalovanej v roku 2016 v celkovej výške 1.790,- eur, čo zodpovedá platbám vo výške vždy 10,- eur zo dňa 11.01.2016, 15.04.2016, 16.05.2016, 15.06.2016, 15.07.2016, 15.08.2016, 16.09.2016, vo výške 20,- eur zo dňa 24.03.2016, vo výške 1.500,- eur zo dňa 29.09.2016 a časti platby 200,- eur (z celkovej platby 1.500,- eur) zo dňa 03.10.2016.

38/ Doposiaľ nevrátené sumy tak predstavujú tie, ktoré zodpovedajú platbe zo dňa 03.10.2016 v rozsahu 1.300,- eur, platbe zo dňa 05.10.2016 vo výške 1.000,- eur označenej ako „Sporenie“ „A. B.“, platbám zo dňa 17.10.2016, zo dňa 15.11.2016, zo dňa zo 15.12.2016, zo dňa 17.10.2016, zo dňa 15.11.2016, zo dňa 15.12.2016, zo dňa 16.01.2017, zo dňa 15.02.2017, zo dňa 15.03.2017, zo dňa 18.04.2017, zo dňa 15.05.2017, zo dňa 15.06.2017, zo dňa 17.07.2017, zo dňa 15.08.2017, zo dňa 18.09.2017, zo dňa 16.10.2017, zo dňa 15.11.2017, zo dňa 15.12.2017, zo dňa 15.01.2018, zo dňa 15.02.2018, zo dňa 15.03.2018, zo dňa 16.04.2018, zo dňa 15.05.2018, zo dňa 18.06.2018, zo dňa 16.07.2018, zo dňa 15.08.2018, zo dňa 17.09.2018, zo dňa 15.10.2018, zo dňa 15.11.2018, zo dňa 17.12.2018, zo dňa 15.01.2019, zo dňa 15.02.2019, zo dňa 15.03.2019, zo dňa 15.04.2019, zo dňa 15.05.2019, zo dňa 17.06.2019, zo dňa 15.07.2019, zo dňa 15.08.2019, zo dňa 16.09.2019, zo dňa 15.10.2019, zo dňa 15.11.2019 a zo dňa 16.12.2019 vždy vo výške 10,- eur, zo dňa 19.01.2017 vo výške 200,- eur, zo dňa 27.04.2017 vo výške 1.000,- eur, zo dňa 22.09.2017 vo výške 100,- eur a zo dňa 25.03.2022 vo výške 7.000,- eur. Tieto sumy spolu predstavujú 10.920,- eur.

39/ Žalovaná, pre prípad že sa súd nestotožní z jej obranou spočívajúcou v tom, že peňažné sumy poskytnuté žalobkyňou pre žalovanú predstavovali dar respektíve nenávratnú finančnú výpomoc, v rámci svojej obrany vzniesla námietku premlčania.

40/ Súd túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú celom rozsahu.

41/ Na prvom mieste súd v tejto súvislosti uvádza, že strany sporu sa nedohodli na plnení, ktoré by spočívalo v jednorazovom konaní, ale ktoré spočívalo v konaní trvajúcom a smerujúcom k jednorázovému výsledku, pričom výsledok mal predstavovať vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov spolu s ich finančným zhodnotením. Kedy mal nastať tento výsledok si strany výslovne nedohodli, čo možno v blízkych rodinných vzťahoch, plných (minimálne jednostrannej) dôvery považovať za bežné, respektíve nie neobvyklé. Inak povedané strany sporu sa nedohodli na nejakej konkrétnej splatnosti „dlhu“. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že sa so žalovanou dohodli, že žalovaná žalobkyni ňou poskytnuté finančné prostriedky vráti na jej požiadanie. V súvislosti s tým žalovaná poukázala na to, že ak bol čas splnenia ponechaný na vôľu veriteľa, je síce dlžník podľa povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal, avšak premlčacia doba začína deň po vzniku záväzku, ako to vyplýva z ustálenej judikatúry R 28/1984 obč., R 91/2004 alebo R 17/2017). Nemožno pritom vychádzať z rozhodnutia NS SR sp. zn. z 31.07.2008, podľa ktorého premlčacia doba začína po doručení výzvy na veriteľa na plnenie (ktorá však z časového hľadiska nemôže byť podaná v rozpore s dobrými mravmi). Toto rozhodnutie totiž nereprezentuje ustálenú judikatúru, keďže na rozdiel od skôr uvedených rozhodnutí nebolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov SR.

42/ Aj v prípade ak by sa súd stotožnil s obranou žalovanej, podľa ktorej sa jednotlivé plnenia poskytnuté žalobkyňou premlčali uplynutím troch rokov odo dňa nasledujúceho po vzniku záväzku, tak bez akýchkoľvek pochybností možno konštatovať, že nie je premlčaná suma 7.000,- eur, ktorú žalobkyňa poukázala na účet brata žalovanej dňa 25.03.2022. Premlčacia doba ohľadne tejto sumy totiž začala plynúť dňa 26.03.2022 a márne by uplynula dňa 26.03.2025. Žalobkyňa však podala žalobu na upomínacom súde dňa 17.03.2025, ako to vyplýva z potvrdenia Okresného súdu Banská Bystrica na č. l. 71 spisu. Žalovaná suma 7.000,- eur, poukázaná na účet brata žalovanej dňa 25.03.2022 tak premlčaná nie je za žiadnych okolností.

43/ Popri sume 7.000,- eur žalobkyňa žiadala priznať sumu 5.990,- eur, z ktorej 2.000,- eur mala poskytnúť žalovanej v hotovosti a zvyšok 3.990,- eur poukázala na účet, ako to vyplýva z odseku 14 tohto odôvodnenia. Poskytnutie sumy 2.000,- eur hotovosti bolo medzi stranami sporné. Z výpovede žalobkyne vyplynulo, že finančnú hotovosť 2.000,- eur odovzdala žalovanej a svojmu synovi, keď boli u nej na návšteve a odovzdala ju na ten istý účel, respektíve z toho istého dôvodu ako predtým peňažné prostriedky zaslané na účet. Z výpovede žalovanej vyplynulo, táto o žiadnej hotovosti vo výške 2.000,- eur nevie, žiadne neprijala. Ako už súd uvádzal, pre súd bola presvedčivejšia a dôveryhodnejšia výpoveď žalobkyne. Zároveň v elektronickej komunikácii so žalobkyňou žalovaná uviedla, že žalobkyňa má u nej 20.000 eur, čo zodpovedá celkovo poskytnutej sume 19.990,- eur. Sumu 20.000,- eur pritom žalovaná v elektronickej komunikácii použila opakovane (dňa 16.03.2024 a 30.05.2024 - č. l. 54 spisu). Na základe uvedeného súd neuveril tvrdeniam žalovanej a naopak uveril tvrdeniam žalobkyne, že popri sume 10.990,- eur, ktorú preukázateľne poukázala zo svojho účtu na účty brata žalovanej, žalovanej za účelom ich zhodnotenia poskytla aj finančné prostriedky v hotovosti vo výške 2.000,- eur, a to v čase, ktorý dokazovaním nebol zistený. Žalobkyňa si totiž nepamätala ani rok, v ktorom malo dôjsť k odovzdaniu tejto hotovosti.

44/ Vzhľadom na uvedené súd považoval za spravodlivé usporiadanie veci také určenie predpokladaného okamihu odovzdania hotovosti, pri ktorom by sa taktiež vychádzalo z toho, že splatnosť tejto sumy nastala pred 17.03.2022 a mohlo by ísť o nárok premlčaný. Nebolo by spravodlivé, ak by súd, bez vedomosti o čase platby, zaujal názor, že ide o nepremlčaný nárok.

45/ Na základe uvedeného súd uzaviera, že, ak by vychádzal z toho, že žalované nároky sa premlčali v trojročnej premlčacej lehote, tak nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 5.990,- eur (ktorú žalobkyňa žalovanej postupne poukázala, resp. odovzdala v čase do 16.03.2022) by bol nedôvodný.

46/ Z okolností prejednávanej veci však súd dospel k záveru, že priznanie účinkov premlčania v prospech žalovanej by bolo neprimerane tvrdým postihom pre žalobkyňu na jednej strane a neprimeraným zvýhodnením pre žalovanú. Celý vzťah, na základe ktorého došlo k peňažnému plneniu zo strany žalobkyne pre žalovanú vznikol tým, že žalovaná oslovila žalobkyňu, aby spoločne zhodnocovali finančné prostriedky. Nešlo teda výlučne o vzťah, ktorého by mala úžitok výlučne žalobkyňa, ale o vzťah, z ktorého mali mať úžitky obaja jeho účastníci, teda aj žalovaná, ktorá bola iniciátorku celej veci. Z dokazovania vyplýva, že žalobkyňa žalovanej takmer bezpodmienečne dôverovala a vychádzala z toho, že peňažné prostriedky jej budú vrátené, keď to bude potrebovať. Dôvodom, pre

ktorý žalobkyňa včas neuplatnila žalovaný nárok bola skutočnosť, že žalobkyňu, pre dôveru a blízky citový vzťah ku žalovanej ani nenapadlo, že by v budúcnosti mohlo medzi nimi vzniknúť v tomto smere nedorozumenie a dokonca nutnosť podať žalobu. Žalovaná pritom s prostriedkami žalobkyne disponovala bez akýchkoľvek obmedzení, dokonca si z nich spolu s manželom požičiavali a teda ich nezhodnocovali, ale naopak. Žalobkyňa im to následne schválila, respektíve nemala s tým žiadny problém. Taktiež vrátenie finančných prostriedkov žalovanej ponúkala tak, aby to bolo pre žalovanú čo najprijateľnejšie. Možno teda zhrnúť, že kým žalobkyňa sa po celý čas voči žalovanej správala ako blízky človek, žalovaná v spore zvolila obranu, ktorá nezodpovedá vzťahu blízkeho človeka, ale vzťahu dvoch navzájom cudzích ľudí, pri ktorom je akceptovanie námietky premlčania, okrem výnimočných prípadoch, plne odôvodnené. Nemožno opomenúť, že v prípade nevrátenia finančných prostriedkov od žalovanej by žalobkyňa „prišla“ o podstatnú časť nasporených financií, ktoré (na rozdiel od žalovanej) už nemá možnosť nasporiť, respektíve jej možnosti sú obmedzené, keďže je vo veku pred starobným dôchodkom. V prejednávanej veci súd dospel k záveru, že je namieste dať prednosť princípu spravodlivého vyriešenia prípadu pred princípom právnej istoty (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. apríla 2022, sp. zn. ), zobral tiež do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby (uznesenie Ústavného súdu SR z 20. apríla 2011 sp. zn. 5 ) a zhodnotiac, že námietka premlčania predstavuje výkon práva priečiaci sa dobrým mravom, tomuto výkonu odoprel priznať súdnu ochranu (rozsudok NS SR 3 sp. zn. z 31.03.2016) a odoprel tak priznanie účinkov vznesenej námietky premlčania vo vzťahu k celému žalovanému nároku.

47/ V tejto súvislosti súd ešte dopĺňa, že v takých individuálnych okolnostiach prípadu, aké boli zistené v prejednávanej veci, by bolo adekvátne vychádzať z rozhodnutia NS SR sp. zn. z 31.07.2008, podľa ktorého premlčacia doba začína po doručení výzvy na veriteľa na plnenie. Toto rozhodnutie síce nereprezentuje ustálenú judikatúru, avšak jeho použiteľnosť by nemala byť vylúčená absolútnym spôsobom, keďže život strán sporu prináša rozmanité situácie a je na mieste odlíšiť pravidlá počítania premlčacej lehoty (tu jej začiatku) medzi osobami, ktoré nie sú v žiadnom blízkom vzťahu a na druhej strane medzi osobami, ktoré sú v blízkom rodinnom vzťahu, resp. ak ide o spolumajiteľov jednej firmy a iné osoby, medzi ktorými existuje osobitná dôvera.

48/ Vychádzajúc z týchto právnych názorov súd žalobkyni priznal celú žalovanú sumu 12.990,- eur keď žalobkyňa žalovanej poukázala 17.990,- eur na účet a 2.000,- eur odovzdala hotovosti, pričom žalovanej jej vrátila 7.000,- eur.

49/ K sume 12.990,- eur súd priznal aj žalovaný úrok z omeškania vo výške 8,15% ročne od 16.01.2025 do zaplatenia, pretože žalovaná sa dostala do omeškania už v čase, keď jej uplynula lehota na vrátenie finančných prostriedkov podľa výzvy zo dňa 23.09.2024 (lehota bola do 24.10.2024), keďže táto výzva jej bola uložená na pošte v C. s tým, že je pripravená na vyzdvihnutie už dňa 30.09.2024 (a dostala sa tak do dispozičnej sféry žalovanej). Výzva veriteľa podľa je totiž hmotnoprávnym úkonom a pokiaľ je tento doručovaný poštou, účinky doručenia nastávajú v deň, kedy bolo oznámenie o uložení doručovanej zásielky na pošte vhodené do poštovej schránky adresáta, bez ohľadu na to, kedy si adresát uloženú zásielku na pošte vyzdvihol (uznesenie NS SR sp. zn. z 31.01.2018 – R 85/2018) alebo vôbec nevyzdvihol (rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 15.12.2020 - R 4/2021).

50/ Žalobkyňa však žiadala priznať úroky z omeškania až podľa, v poradí druhej, výzvy zo dňa 14.12.2024, kde bola určená lehota na plnenie do 15.01.2025, a ktorá výzva bola žalovanej doručená dňa 20.12.2024. Súd jej preto priznal úrok z omeškania až od 16.01.2025, ako žiadala, pričom výška úroku z omeškania by k dátumu prvého dňa omeškania predstavovala 8,4%. Keďže však úrok žiadala žalobkyňa priznať v nižšej výške, súd jej ho priznal podľa žaloby, t. j. v rozsahu 8,15% ročne.

51/ Žalovaná, resp. jej zástupca, v záverečnej reči poukazovali na to, že ohľadne finančných prostriedkov v sume 10.370,- eur, ktoré žalovaná v roku 2020 poslala na účet žalovanej (ktorá ich následne zaslala na účet, ktorý uviedla žalovaná) nebola medzi stranami sporu žiadna dohoda o tom, že túto sumu má nejako zhodnocovať alebo investovať alebo niečo iné.

52/ Súd k tomu uvádza, že tento prevod, do ktorého žalovaná zapojila dcéru žalobkyne a svoju vtedajšiu švagrinú, svedčí o tom, že žalovaná disponovala s finančnými prostriedkami žalobkyne bez nejakých konkrétnych pokynov, bez predchádzajúcich súhlasov žalobkyne a bez akéhokoľvek informovania jej

osoby. Takýto postup medzi „neblízkymi“ osobami by bol úplne neštandardný. Vo vzťahu blízkych osôb, založených na dôvere, však bežný. Tento postup však nie je dôkazom o tom, že došlo k zmene dohodnutého použitia finančných prostriedkov žalobkyne (na ich zhodnotenie) na niečo iné (napríklad na dar, ako tvrdí žalovaná). K zmene dohodnutého účelu použitia finančných prostriedkov by totiž mohlo dôjsť len ak by sa žalovaná na tom dohodla so žalobkyňou, prípadne ju o tom vopred, či následne informovala a žalobkyňa by to vopred, či následne odsúhlasila. Takéto konanie žalobkyne nebolo ani tvrdené, ani preukázané.

53/ Vyhodnotiac celú obranu žalovanej ako nedôvodnú, súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a podľa žalobkyni, ako v spore úspešnej strane priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa

jeho doručenia na Okresný súd Námestovo ( ).

V odvolaní sa musí okrem všeobecných náležitostí podania stanovených v a (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, 1jeho podpísania a uvedenia spisovej značky tohto konania) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) - .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( ).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa v znení neskorších zmien.