Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/82/2009

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Milana Deáka a JUDr. Daniely Švecovej v právnej

veci ţalobcu O., zastúpeného JUDr. O. Š., advokátkou v H., proti ţalovanému J. M.,

bývajúcemu v M., zastúpenému JUDr. J. S., advokátom v H., o zaplatenie 2 896,95 € (87

273,50 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. ,

o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 20. novembra 2008 sp.zn. 8

Co 26/2008, takto

rozhodol:

Dovolanie ţalobcu z a m i e t a.

Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Humenné (ďalej „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 22. novembra

2007 č. k. - 81 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi 87 273,50

Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 2. mája 2003 do zaplatenia ako aj a trovy konania

4 360 Sk, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Z vykonaného dokazovania mal za

preukázané, ţe ţalovaný bol rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. z

31.mája 2001, ktorý nadobudol právoplatnosť 30. júna 2001, právoplatne odsúdený pre

trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. l Tr. zákona na tom skutkovom základe, ţe ako

starosta obce M. prevzal finančnú hotovosť vo výške 50 000 Sk od spoločnosti T. s.r.o. ako

pôţičku na zaplatenie časti rekonštrukčných prác pre obecM., pričom tieto peniaze

nezaúčtoval do pokladničnej knihy, ani ich neodviedol do pokladne obce, ale si ich

ponechal, čím pre obec M. spôsobil škodu vo výške 50 000 Sk. Obec M. ako poškodená

strana bola s nárokom na náhradu škody odkázaná na konanie o veciach

občianskoprávnych. Rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. z

19.septembra 2001, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4

Co 45/02 z 22. januára 2003, bola obec M. zaviazaná k povinnosti zaplatiť sumu 50 000

Sk s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % od 27. januára 1999 do zaplatenia v prospech

spoločnosti T. s.r.o. H.. Následne 28. apríla 2003 obec M. svoju povinnosť splnila

a v prospech spoločnosti T. vyplatila sumu v celkovej výške 87 273,50 Sk pozostávajúcu

z istiny a úrokov z omeškania. Súd prvého stupňa ustálil, ţe ţaloba je dôvodná, keďţe

ţalovaný sa svojím konaním na úkor obce M. (ţalobcu) bezdôvodne obohatil, čím obci M.

spôsobil škodu v uvedenej výške. Neprihliadol na ţalovaným vznesenú námietku

premlčania, majúc za to, ţe táto námietka nie je dôvodná. Pri svojom posúdení vyšiel

z toho, ţe dvojročná subjektívna premlčacia doba ( ods. l )

začala plynúť 30. júna 2001, t . j. dňom právoplatnosti rozsudku Okresného

súdu Humenné sp. zn. o odsúdení ţalovaného, a ţe by skončila 31. júna

2003; ţalobca však podal ţalobu 2. mája 2003, teda pred uplynutím tejto premlčacej doby.

Výrok o úroku z omeškania oprel o nariadenia vlády SR č. a výrok o

náhrade trov konania o

Krajský súd v Prešove (ďalej „odvolací súd“) na odvolanie ţalovaného rozsudkom z

20. novembra 2008 sp.zn. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu

zamietol; ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému trovy celého konania 25 917,60 Sk

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku do rúk alebo na účet právneho zástupcu ţalovaného. Svoj

zmeňujúci výrok odôvodnil záverom, ţe uplatnené právo ţalobcu nie je právom

z bezdôvodného obohatenia podľa , , keďţe

ţalobcovi vzniklo právo na náhradu škody, ktoré právo si ţalobca však uplatnil aţ po

uplynutí subjektívnej premlčacej doby ( ); so zreteľom na

vznesenú námietku premlčania ( ) nebolo moţno

premlčané právo ţalobcovi priznať a jeho ţalobu bolo treba zamietnuť. Konkrétne vo vzťahu

k plynutiu premlčacej doby odvolací súd poukázal na to, ţe ţalobca sa dozvedel o škode

uvedením do funkcie starostu L. B. prebratím úradu 29. novembra 2000 na zasadnutí

obecného zastupiteľstva. Táto skutočnosť vyplýva aj z obsahu pripojeného vyšetrovacieho

spisu , č. l. 18, podľa ktorého zástupca ţalobcu L. B. v zápisnici o výsluchu

svedka - poškodeného okrem iného uviedol, ţe funkciu starostu obce zastáva od 29. novembra

2000 a po prevzatí úradu ho informovali členovia obecného zastupiteľstva, ţe mali problémy

zo starostom obce J. M. pri jeho finančných transakciách a upovedomili ho, ţe bola podaná

ţaloba ako na Okresný súd v Humennom tak aj na Okresnú prokuratúru v Humennom na J.

M., pretoţe do ich pokladne, teda do poklade obce nezaúčtoval peniaze v sume 50 000 Sk,

ktoré dostal v hotovosti od spoločnosti T., s. r. o. H.. Zároveň starosta obce M. (ţalobca sa

pripojil k trestnému stíhaniu ţalovaného) ţiadal, aby ţalovaný uhradil všetky peniaze do

pokladne obce, ktoré prevzal a si ich ponechal, teda okrem iného aj sumu 50 000 Sk; výsluch

starostu obce L. B. sa uskutočnil 15.februára 2001. Dvojročná (subjektívna) premlčacia doba

začala preto ţalobcovi plynúť 29. novembra 2000 a mala uplynúť dňom 29. novembra 2002,

jej plynutie sa však 15. februára 2001 prerušilo (pre uplatnenie si náhrady škody v trestnom

konaní zo strany ţalobcu) a to do 30. júna 2001 (do právoplatnosti rozsudku v trestnom

konaní). Dva mesiace a 17 dní predstavuje plynutie premlčacej doby za čas od 29. novembra

2000 do 15. februára 2001, od 15. februára 2001 do 30. júna 2001 plynutie premlčacej doby

bolo prerušené a od 30. júna 2001 znova premlčacia doba začala plynúť: po započítaní 2

mesiacov a 17 dní dvojročná doba na uplatnenie práva z náhrady škody tak uplynula 14.apríla

2003; ţalobca podal ţalobu 2.mája 2003, t. j. po uplynutí tejto doby. Výrok o trovách konania

odôvodnil odvolací súd aplikáciou v spojení s

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca a navrhol jeho

zrušenie a vrátenie veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Vytýkal odvolaciemu súdu

nesprávne právne posúdenie veci ( ) a to vo vzťahu posúdenia

otázky, kedy sa ţalobca dozvedel, kto za škodu zodpovedá (§106 ods. 1 Občianskeho

zákonníka). Tvrdil, ţe ţalobca sa dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá, aţ

právoplatnosťou rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. z 31.mája 2001,

t.j. dňa 30.júna2001, keď týmto rozsudkom bol ţalobca ako poškodený odkázaný so svojím

nárokom na náhradu škody na občianskoprávne konanie. Nesúhlasil teda vo vzťahu

k uvedenej otázke s tým, ţe by subjektívna premlčacia doba ţalobcovi začala plynúť

29. novembra 2000.

Ţalovaný sa k dovolaniu ţalobcu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento mimoriadny opravný prostriedok

prípustný ( ), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia

a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je dôvodné.

Dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci.

Z ustanovenia vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný rozsahom

dovolania a dovolacím dôvodom vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia.

Rozhodnutie odvolacieho súdu môţe teda dovolací súd preskúmať len z uplatnených

dôvodov. Obligatórne sa zaoberá len procesnými vadami uvedenými a tzv. inými

vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V zmysle je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho

súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle a ani tzv. inú

vadu konania ( ) netvrdil a ani z obsahu spisu tieto vady

nevyplynuli.

Z obsahu dovolania ţalobcu vyplýva, ţe ako dovolací dôvod uplatňuje ustanovenie

Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo

skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je chybnou aplikáciou práva na zistený

skutkový stav dochádza k nej vtedy, ak súd pouţil iný právny predpis ako mal správne

pouţiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyloţil. Úlohou

dovolacieho súdu v prípade dovolania odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci

je teda posúdiť, či odvolací súd na zistený skutkový stav pouţil správny právny predpis a či

ho aj správne interpretoval.

upravuje premlčateľnosť práv v ustanovení . Podľa odseku

1 tohto ustanovenia sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej

(§ 101 aţ 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlţníka. Súd je povinný na

vznesenú námietku premlčania vţdy prihliadať.

Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych

vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť

tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje

povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im

zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom stanovená premlčacia doba

a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo

nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tak spôsobiť

stav, ţe sa oprávnená osoba nemôţe s úspechom domáhať u súdu svojho práva. Dôvodné

vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiţ za následok, ţe súd

nemôţe oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Občianskeho

zákonníka). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby

prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom k tomu, ţe v prípade

jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez

potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napr. výšky bezdôvodného obohatenia,

škody a podobne (porovnaj napr. R 29/1983).

Pri právach na náhradu škody ustanovuje premlčaciu dobu

v § 106, a to kratšiu subjektívnu (ods. 1) a dlhšiu objektívnu (ods. 2). Ich začiatok je upravený

odlišne. Ich vzájomný vzťah je taký, ţe ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí

a to aj napriek tomu, ţe poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Napríklad ak odo

dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva

na náhradu škody uplynie čas uvedený v ustanovení § 106 ods. 1 a škodca v súdnom konaní

vznesie námietku premlčania, právo sa premlčalo, aj keď ide o škodu spôsobenú úmyselne.

Neprichádza tu uţ do úvahy objektívna desaťročná premlčacia doba podľa ustanovenia § 106

ods. 2.

Podľa ustanovenia právo na náhradu škody sa

premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

v citovanom ustanovení viaţe premlčanie práva uplynutím

subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na podmienku vedomosti poškodeného:

a/ o škode (nie iba o protiprávnom úkone, či o škodnej udalosti) ako o určitej majetkovej

alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú moţno objektívne vyčísliť

v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na

súde; okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o škode sa pritom nemusí zhodovať

s okamihom škodnej udalosti či s protiprávnym konaním;

b/ o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, t. j. o zodpovedajúcom subjekte.

Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby môţe byť teda rozdielny vo vzťahu

k vedomosti poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti o škode. Nielen prax, ale aj teória

(porovnaj napr. Ján Lazár a kolektív, Občianske právo hmotné. Tretie doplnené

a prepracované vydanie. 1. zväzok. Bratislava 2006, str. 196, 205 - 206) túto dobu označuje

ako subjektívnu [presnejšie - avšak na úkor stručnosti - by sa tu ale malo hovoriť o

premlčacej dobe, ktorej začiatok plynutia je určený so zreteľom na poškodený subjekt, ktorým

je ţalobca, a to jeho vedomosť („dozvie sa“) o skutočnostiach vymedzených v § 106 ods. 1

; keďţe ani táto premlčacia doba sama osebe ako právna skutočnosť -

udalosť (čas) subjektívnu povahu, pravdaţe, nemá].

Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o tom, kto za o škodu

zodpovedá, ktoré posúdenie výlučne dovolateľ ako nesprávne namieta, treba vychádzať

z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o tomto prvku (nestačí teda len moţnosť

dozvedieť sa o ňom).

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací

súd, pokiaľ rozhodoval o vznesenej námietke premlčania, postupoval v súlade s citovanými

ustanoveniami , keď svoje rozhodnutie zaloţil na konkrétnych,

výsledkami vykonaného dokazovania preukázaných skutočnostiach a tvrdeniach a jeho

vyriešenie nastolenej otázky, kedy sa ţalobca dozvedel, kto za o škodu zodpovedá, nie je

zaloţené na chybnom právnom posúdení.

Názor ţalobcu, ţe vedomosť, o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, získal ţalobca

aţ od 30. júna 2001, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu Humenné sp.

zn. z 31. mája 2001, ktorým bol ţalovaný odsúdený pre trestný čin sprenevery

podľa § 248 ods. l Tr. zákona a ţalobca bol ako poškodený odkázaný so svojím nárokom na

náhradu škody na občianskoprávne konanie (a teda ţe k tomuto dňu sa viaţe začatie plynutia

premlčacej doby u práva na náhradu škody), nie je správny. Poškodený sa totiţ dozvie o tom,

kto za škodu zodpovedá, v okamihu, kedy preukázateľné získal informáciu o skutkových

okolnostiach, na základe ktorých si môţe urobiť dostatočný úsudok o tom, ktorá určitá

(konkrétna) osoba za škodu zodpovedá. Nejedná sa tu preto o nespochybniteľnú istotu

o takomto zodpovedajúcom subjekte a ani o stav právneho záveru o zodpovednosti tejto

osoby. Ţalobca ako právnická osoba získal informáciu o skutkových okolnostiach týkajúcich

sa ţalovaného ako za škodu zodpovedajúceho subjektu tak, ako to v odôvodnení napadnutého

rozsudku opísal odvolací súd (prostredníctvom starostu L. B. pri preberaní úradu 29.

novembra 2000 na zasadnutí obecného zastupiteľstva), nie teda aţ z rozsudku Okresného

súdu Humenné sp. zn. z 31. mája 2001. Táto skutočná znalosť škodcu

(presnejšie: osoby zodpovedajúcej za škodu; v danom prípade ide síce o tú istú osobu, avšak

v určitých prípadoch ten, kto škodu spôsobil – „škodca“, nemusí za škodu zodpovedať

a zodpovedajúcim subjektom bude iná osoba), ktorou od uvedeného dňa ţalobca disponoval,

by uţ v tom čase nepochybne stačila na podanie ţaloby. Nebol teda daný dôvod, aby sa

plynutie tzv. subjektívnej premlčacej doby u práva na náhradu škody viaţuce sa k nastolenej

otázke, kedy sa ţalobca dozvedel, kto za o škodu zodpovedá, začalo odvíjať aţ od

právoplatnosti uvedeného rozsudku, ako to poţaduje dovolateľ. To, ţe ţalobca v spomenutom

trestnom konaní si svoj nárok na náhradu škody proti ţalovanému uplatnil, iba dokladá

zistenie, ţe mal informáciu o tomto zodpovedajúcom subjekte. Práve v spojitosti s trestným

konaním ţalobca opísal, ako a kedy, tieto informácie získal (na týchto vlastných ţalobcových

údajoch odvolací súd zaloţil svoj právny záver o tom, kedy sa ţalobca dozvedel, kto za

vzniknutú škodu zodpovedá). Názor ţalobcu, ţe subjektívna premlčacia doba v tejto právnej

veci začala plynúť aţ od právoplatnosti uvedeného trestného rozsudku - 30. júna 2001 ( t.j. ţe

ţalobca získal aţ od tohto dátumu pozitívnu vedomosť o ţalovanom ako o tom, kto za

vzniknutú škodu zodpovedá, a ţe preto sa jeho právo proti ţalovanému nepremlčalo), chybne

stotoţňuje (odvodzuje) začiatok plynutia tejto premlčacej doby s dátumom právoplatnosti

rozsudku v trestnej veci ţalovaného, prehliadajúc preukázanú skoršiu vedomosť ţalobcu

o ţalovanom ako osobe – subjekte, ktorý za vzniknutú škodu zodpovedá.

Podľa prvá veta , ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní

právo na súde alebo u iného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba

od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie.

Odvolací súd do plynutia subjektívnej premlčacej doby v súlade s citovanou zákonnou

úpravou nepočítal čas tzv. adhézneho konania, t. j. čas od 15. februára 2001 (od uplatnenia si

náhrady škody ţalobcom v trestnom konaní) do 30. júna 2001 (do právoplatnosti rozsudku

v trestnom konaní), kedy spočívala premlčacia doba (zastavilo sa dočasne jej plynutie). Aj

napriek tomuto spočívaniu však táto dvojročná premlčacia doba, ktorá po právoplatnosti

rozsudku v trestnom konaní opäť pokračovala (začala znova plynúť), ako to správne

v dôvodoch napadnutého rozsudku uviedol odvolací súd, napokon uplynula (14. apríla 2003)

a stalo sa tak ešte pred podaním ţaloby na súd (2. mája 2003), kedy sa začalo konanie v tejto

právnej veci podľa Toto spočívanie premlčacej doby (dočasné zastavenie jej

plynutia) nemoţno zamieňať s pretrhnutím doby, kedy sa za zákonom stanovených

predpokladov plynutie doby zastaví, ale po odpadnutí prekáţky plynutie doby nepokračuje

(uplynutá časť lehoty sa nezohľadní), ale začína plynúť doba od nového začiatku. Opísaný

vplyv uplatnenia si náhrady škody v trestnom konaní na plynutie premlčacej doby je v súlade

s doterajšou konštantnou judikatúrou (porovnaj napr. R 31/1974) ako aj s právnou teóriou

(porovnaj napr. Ján Lazár a kolektív, Občianske právo hmotné. Tretie doplnené

a prepracované vydanie. 1. zväzok. Bratislava 2006, str. 208; Peter Vojčík a kolektív,

. Stručný komentár. Bratislava 2008, str. 235 - 236).

Z uvedeného vyplýva, ţe dovolací dôvod podľa nie je

daný a keďţe neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v , ktoré by mali za

následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu podľa zamietol.

V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania

proti neúspešnému ţalobcovi ( v spojení s a ).

Dovolací súd však ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, keďţe podľa

obsahu spisu mu ţiadne trovy v tomto konaní nevznikli a nepodal návrh na uloţenie

povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. mája 2010

JUDr. Jana Bajánková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Hrčková Marta