Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cob/83/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Malichovej a členov senátu Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej a JUDr. Pétera Nagya v právnej veci žalobcu: GASTMA, s.r.o., so sídlom Hraničná 2, Košice - mestská časť Juh, IČO: 36 171 522, právne zast.: JUDr. Vlastimil Klepáč, advokát, so sídlom Krmanova 16, Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 901 028 proti žalovanému: PAVLIČKO a partneri, s. r. o., so sídlom Zámocká 10, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 685 035, právne zastúpený: JUDr. Marek Radačovský, advokát, so sídlom Žriedlová 3, Košice, IČO: 35 553 961, o zaplatenie 3.600,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. -108 zo dňa 24. októbra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. -108 zo dňa 24. októbra 2024 p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi súd proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.600,- eur s úrokom z omeškania 8 % ročne zo sumy 3.600,- eur od 09.02.2022 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rozhodol tak s poukazom na ust. , , , , , , , , v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“), ust. , a nariadenia vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia , ust. , , , , , , , , , , , , , v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

2. Podľa odôvodnenia rozsudku, žalobca ako dodávateľ dodal na základe ústnej objednávky žalovanému tovar, na ktorý vystavil dňa 04.01.2022 faktúru č. TV220441 na sumu 3.600,- eur, s lehotou splatnosti 08.02.2022, ktorú žalovaný ani na základe opakovaných výziev žalobcu neuhradil. Prevzatie tovaru potvrdil žalovaný podpisom na dodacom liste č. DL220104. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu nárok žalobcu neuznal čo do dôvodu ani výšky, keďže k dodaniu tovaru nedošlo podľa popisu žalobcu. Bránil sa nevedomosťou o tom, že by dodací list potvrdzoval podpisom a pečiatkou, a dodací list, ktorý súdu predložil žalobca, označil za nepodpísaný oprávnenou osobou. V duplike žalovaný zotrval na názore, že žalobca na úhradu žalovanej sumy 3.600,- eur s DPH nárok nemá, nakoľko suma je umelo navýšená za už dodaný a zaplatený tovar na základe faktúry č. TV220174, splatnej dňa 23.11.2021. Odmietol tvrdenie konateľa žalobcu, p. N., ktorý ho po dodaní tovaru kontaktoval so

žiadosťou o doplatenie sumy 3.600,- eur, ako údajného rozdielu vzniknutého rastom cien materiálov v čase od vytvorenia objednávky do dátumu dodania objednaných tovarov, pretože navýšenie cien materiálu po potvrdení objednávky a dodaní tovaru má podľa obchodnej praxe znášať dodávateľ. Žalobca napriek tomu vystavil faktúru č. TV 220441, na sumu 3.600,- eur s DPH, v položkách ktorej navyše nebolo uvedené „navýšenie ceny materiálov,“ ale bolo v nej uvedené dodanie ďalšieho tovaru a služieb tzv. „doplnenia výdajných stolov“ (viď položky faktúry č. 001, 001a, 002, 003). Výdajné stoly však už boli dodané na základe dodacieho listu č. 220039 a, to T-PVV-2GN chladiaca vaňa pojazdná

- položka č. 022, T-AVV-1L 3GN vozík na ohrev - položka 024 a T -AVV-1L 2GN - položka č. 025, všetky vrátane políc s osvetlením a nevykonávali sa nich žiadne podsunutia koliesok, krytovanie, či predlžovanie. Za zarážajúce tiež označil, že štyri od seba nezávislé položky, uvedené v spornej faktúre, tvoria sumu 3.600,- eur, teda sumu totožnú so sumou údajného navýšenia cien materiálov. Údajné úpravy na výdajných stoloch, resp. ich fakturovanú cenu označil za v ostrom nepomere k celkovým cenám ohrevných vozíkov a chladiacej vane, ktoré boli fakturované faktúrou č. TV220174 nasledovne:

- Položka 22 - 1.229,- eur bez DPH, (údajné úpravy: 1.525,- eur bez DPH) - Položka 24 - 657,- eur bez DPH, (údajné úpravy: 799,- eur bez DPH) - Položka 25 - 625,- eur bez DPH, (údajné úpravy: 676,- eur bez DPH). Žalovaný tvrdil, že na tieto úpravy neodoslal žiadnu objednávku a neobdržal ani žiadnu cenovú ponuku a teda mu nie je zrejmé, akým spôsobom sa žalobca k potvrdenému dodaciemu listu č. 220104 dopracoval, keďže žalovaný ním nedisponuje a ani nikdy nedisponoval, pretože k dodaniu tovaru podľa faktúry č. TV220441 a dodacieho listu č. DL220104 nikdy nedošlo a tiež mu nie je zrejmé, odkiaľ má žalobca informáciu, že podpis na dodacom liste patrí p. Š.. Predmetnú faktúru síce z dôvodu zlyhania ľudského faktora v účtovníctve eviduje, zaúčtovaná však nemala byť, nakoľko je fiktívna a preto podniká kroky k zosúladeniu skutočného stavu s príslušnými zákonmi o dani z príjmu, o DPH, o účtovníctve a ďalšími právnymi predpismi. 3. Existencia zmluvného vzťahu medzi stranami sporná podľa súdu prvej inštancie v konaní nebola. Uviedol, že žalobca na základe dodacím listom č. DL220104 preukázaného dodania tovaru vystavil dňa 04.01.2022 žalovanému faktúru č. TV220441 (ktorú evidoval vo svojom účtovníctve). Osoba, ktorá konajúc za žalovaného tovar prevzala, svoj podpis opatrila pečiatkou žalovaného, ktorá sa nachádzala aj na dodacom liste č. DL220039 k faktúre č. TV220174 a k preberaciemu protokolu k nemu. Ani jeden z týchto dokumentov žalovaný nespochybňoval. Za sporné skutkové tvrdenia súd prvej inštancie označil tvrdenia žalovaného, že si nie je vedomý toho, že by dodací list potvrdzoval podpisom a pečiatkou, že nebol podpísaný oprávnenou osobou, rozporovanie samotného dodania fakturovaných položiek, ktoré mu mali byť doručené už pred tým, pričom k žiadnej ich ďalšej úprave zo strany žalobcu nedošlo. Pri týchto položkách žalovaný namietal aj fakturovanú sumu, ktorá mala byť vyššia ako položky samotné, tvrdil, že na uvádzané úpravy pultov neodoslal žiadnu objednávku a neobdržal žiadnu cenovú ponuku, nie je mu zrejmé ani akým spôsobom sa žalobca dopracoval k potvrdenému dodaciemu listu č. DL220104, ktorým nedisponuje, fakturovaný tovar mu nikdy nebol doručený a k zaúčtovaniu predmetnej faktúry malo dôjsť na základe zlyhania ľudského faktora. Z prednesu právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 26.09.2024 súd vyhodnotil, že sporným nie je ani to, že podpis na dodacom liste skutočne patrí pani Š.. Z predloženej faktúry č. TV220174 vyplýva, že sa ňou fakturuje aj položka 022 TX-4598: T-PVV-2GN chladiaca vaňa na GN - pojazdná s ovládaním na dlhšej strane, kapacitou 2GN 1/1, AISI 304 a AISI 430, 800x700x900mm; položka 024 TX-0613: T-AVV- 1L 3GN - vozík na ohrev GN s ovládaním na dlhšej strane, lisovanou vaňou, rádius min. R15, hĺbkou GN - 200mm, reguláciou teploty, vyhrievanou vodnou parou, výhrevné telesá umiestnené zvonku vane, s manuálnym dopĺňaním vody, ventilom na vypúšťanie vody, 4 kolieskami s priemerom 125 mm (2 brzdené), pričom GN nádoby neboli súčasťou dodávky 1160x630x900mm, 1,4 kw, 230 V; položka 025 TX-0613 T-AVV-1L 2 GN - ohrevný vozík na GN - lisovaná vaňa s ovládaním na dlhšej strane, rádius min. R15, s kapacitou 2x Gn 1/1, hĺbkou GN - 200mm, reguláciou teploty, vyhrievaná vodnou parou, výhrevné telesá umiestnené zvonku vane, s manuálnym dopĺňaním vody, ventilom na vypúšťanie vody, 4 kolieskami s priemerom 125 mm (2 brzdené), pričom GN nádoby neboli súčasťou dodávky 860x630x900mm, 1,1 kw, 230 V. Z faktúry č. TV220441 vyplýva, že žalobca fakturoval tovar Atyp doplnenie výdajného stola k položke 022: krytovanie výdajného stola, hygienický zákryt - rovná polica, LED svetlo, podsunutie koliesok; Atyp predĺženie výdajného stola - položky 022 + 100mm; Atyp doplnenie výdajného stola k položke 024 - hygienický zákryt, self-service, LED osvetlenie teplá farba, polica, podsunutie koliesok, krytovanie; Atyp doplnenie výdajného stola k položke 025: hygienický zákryt, self-service, LED osvetlenie teplá farba, polica, podsunutie koliesok, krytovanie. 4. Súd prvej inštancie k sudcovskej koncentrácii konania poznamenal, že pri úvahe o jej aplikácii vychádza vždy z konkrétnych okolností prejednávanej veci. Žalovaný v odpore i v duplike namietal určité skutkové okolnosti, ku ktorým však za účelom rozporovania či už samotného nároku žalobcu

ako celku, alebo len jeho výšky, nepriložil a nenavrhol vykonať žiaden dôkaz. Právny zástupca žalovaného predniesol určité relevantné skutkové tvrdenia, predložil listinné dôkazy a navrhol aj vykonanie ďalších dôkazov, ktorých vykonanie by si však vyžadovalo odročenie pojednávania a preto súd využil procesnú možnosť aplikácie ust. , a to aj vo vzťahu k tomu, že jeho aplikáciu s poukazom na konkrétne správanie žalovaného navrhoval aj právny zástupca žalobcu. Pri vyhodnotení, či súd pristúpi k aplikácii sudcovskej koncentrácie konania, bral do úvahy najmä skutočnosť, že žalovaný bol o možnosti jej aplikácie a jej následkoch náležite poučený v uznesení č.k. zo dňa 12.04.2023, v reakcii na ktoré k svojmu vyjadreniu nepriložil žiaden listinný dôkaz a ani akýkoľvek dôkazný prostriedok nenavrhol vykonať. Súd tiež zohľadnil, že od prevzatia právneho zastúpenia žalovaného do uskutočnenia pojednávania uplynul dostatočný časový priestor (30.07.2024

- 26.09.2024) na vyjadrenie sa právneho zástupcu žalovaného k veci a doloženie akéhokoľvek listinného dôkazu, či návrhu na doplnenie dokazovania, ktoré by mohol súd s dostatočným časovým predstihom za účelom zachovania všetkých práv aj žalobcu na spravodlivé súdne konanie, doručiť na oboznámenie protistrane. Žalovaný mal o termíne pojednávania vedomosť už od 15.06.2024. Jeho právne zastúpenie prevzal právny zástupca 2 dni pred termínom pojednávania nariadeného na deň 01.08.2024, hoci vedel, že pojednávania sa nemôže zúčastniť z dôvodu, že deň pojednávania spadá do obdobia (30.07.2024 - 02.08.2024), v ktorom bude odcestovaný. Súd v záujme zachovania práv žalovaného, k porušeniu ktorých by pre krátkosť času mohlo dôjsť v prípade, že by mu už nedokázal relevantným spôsobom oznámiť nevyhovenie žiadosti o odročenie, pojednávanie odročil a následne spolu s predvolaním na ďalší termín pojednávania ho poučil v zmysle ust. . K odročeniu prvého pojednávania vo veci došlo výlučne zavinením žalovaného, ktorý mal dostatok času nájsť si právneho zástupcu, ktorý by konal s odbornou starostlivosťou a v najlepšom záujme klienta. 5. Do úvahy súd prvej inštancie vzal aj fakt, že listinný dôkaz - cenovú ponuku zo dňa 07.09.2021, mohol žalovaný pripojiť už k odporu proti platobnému rozkazu či duplike, keďže tento dôkaz musel mať k dispozícii už v čase doručenia platobného rozkazu. V dostatočnom časovom predstihu tak, aby mohol byť žalobcovi doručený na oboznámenie a včasnú prípravu a reakciu na tento listinný dôkaz, ho mohol predložiť aj právny zástupca, ktorý ho predložil až na pojednávaní, a len v jednom vyhotovení, teda znemožnil jeho doručenie protistrane priamo na pojednávaní. Argumentácia právneho zástupcu žalovaného, že predmetnú listinu si zabezpečil len v ranných hodinách v deň pojednávania, nemá žiadnu relevanciu. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že už v odpore, či následnej duplike mohol žalovaný navrhnúť aj výsluch svedkov p. F. a p. Š., za účelom preukázania, že výška žalovaného nároku nemá podklad vo vzájomných rokovaniach strán a či osoba, ktorá podpísala dodací list bola na to oprávnená. V tomto prípade nejde o preukázanie neexistujúcej skutočnosti ako to tvrdil žalovaný, ale o preukázanie relevantnosti jeho tvrdení, ktorými rozporoval výšku a samotný nárok uplatnený a preukázaný žalobcom. Súd prvej inštancie dodal, že namieste nemôže byť argumentácia ohľadne dokazovania neexistujúcej skutočnosti (či už k rozporovaniu výšky pohľadávky alebo podpisu oprávnenej osoby na dodacom liste), keď následne sám právny zástupca žalovaného za účelom preukázania uvedených skutočností predložil súdu listinu a navrhol výsluch dvoch svedkov. Takéto doplnenie dokazovania nevzniklo ani z potreby reagovať na prípadné nové skutkové tvrdenia protistrany priamo na pojednávaní, keďže žalobca v rámci svojho prednesu neuviedol žiadne nové skutkové tvrdenia a žalovaný skutočnosti, ktoré navrhol preukázať doplnením dokazovania, tvrdil už v odpore, resp. duplike, event. prvýkrát až na pojednávaní. Súd akcentoval, že v prípade vyhovenia návrhom na doplnenie dokazovania, ktoré právny zástupca žalovaného navrhol až priamo na pojednávaní, by musel pojednávanie dňa 26.09.2024 odročiť, a bolo tak nariadené úplne zbytočne. Právny zástupca žalovaného neuviedol dôvod, pre ktorý žalovaný listinné dôkazy a návrhy na doplnenie dokazovania nepredložil včas, teda súd ani nemal možnosť prípadne vyhodnocovať, či bolo toto oneskorené predloženie a navrhnutie dôkazov zo strany žalovaného a jeho právneho zástupcu akokoľvek ospravedlniteľné. 6. Súd prvej inštancie uviedol, že neakceptoval výklad princípu zakotveného v Čl. 2 základných princípov žalovaným, že spor má byť rozhodnutý spravodlivo a v záujme uvedeného súd nemá prihliadnuť na Čl. 5 týchto princípov, ani na zákonné ust. , k aplikácii sudcovskej koncentrácie konania pristúpil a neprihliadol na omeškaný procesný úkon - predloženie cenovej ponuky a na návrh na doplnenie dokazovania výsluchom p. F. a p. Š.. Legitímne očakávanie v zmysle Čl. 2 sa nevzťahuje na to, že súd nebude aplikovať sudcovskú koncentráciu konania, ale že v prípade absencie ustálenej rozhodovacej praxe, môže žalovaný očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Žalovaný nie je ani v žiadnej právnej neistote (Čl. 2 bod 1), keďže pre aplikáciu sudcovskej koncentrácie konania má súd zákonom určený postup a jednoznačne vymedzené podmienky. V tomto spore nie je a nemôže byť ani porušením práva na spravodlivý súdny proces (ani v zmysle čl. 6 Dohovoru), pretože súd len na základe zákonodarcom určeného a jednoznačne vymedzeného pravidla, pristúpil k aplikácii procesného

inštitútu kreovaného presne za účelom zamedzenia situácii, ktorú svojím správaním vytvoril výlučne žalovaný a zároveň sa tým chránia práva protistrany na rýchly a hospodárny súdny proces. 7. Žalobca si podľa súdu svoju povinnosť relevantne skutkovo tvrdiť a svoje tvrdenia aj preukázať splnil predložením predmetnej faktúry, dodacieho listu opatreného pečiatkou a podpisom osoby oprávnenej konať za žalovaného, pričom túto žalovaným namietanú skutočnosť následne preukázal predložením check-listu montáže a protokolu o zaškolení obsluhy predanej technológie, z ktorých je zrejmé, že osobou oprávnenou konať za žalovaného a preberať dodávaný tovar je p. Š., čo napokon právny zástupca žalovaného na pojednávaní ani nerozporoval. Uviedol len nové skutkové tvrdenia, že p. Š. sa mala vyjadriť, že pri podpisovaní predmetného dodacieho listu bola uvedená do omylu a jej výsluch na ďalšom pojednávaní navrhol aj za týmto účelom. Neuviedol však žiadne (a už vôbec nie osobitné) dôvody, pre ktoré ich žalovaný neprodukoval už skôr, keďže námietku nepodpísania dodacích listov oprávnenou osobou vzniesol už v odpore a následnej duplike. Súd zároveň s poukazom aj na ust. a zmenu skutkových tvrdení žalovaného na pojednávaní ohľadne skutočnosti, že dodací list podpísala oprávnená osoba, ktoré sa stali nespornými uviedol, že ich síce mala podpísať oprávnená osoba, p. Š., ktorá ale bola uvedená do omylu. Aj s ohľadom na uvedené, súd na túto zmenu v skutkových tvrdeniach žalovaného neprihliadol. Namietnutie výšky žalovanej sumy v odpore spôsobom „uplatňovaný nárok neuznávame čo do dôvodu, a výšky, nakoľko k dodaniu tovaru nedošlo takým spôsobom, akým to opisuje žalobca“ nie je ani len relevantným rozporovaním skutkových tvrdení žalobcu, pričom skutkové tvrdenia žalovaného v duplike ohľadne rozporovania žalobcovej fakturácie zostali len v rovine tvrdení, bez označenia akýchkoľvek dôkazných prostriedkov, čím neboli schopné relevantným spôsobom poprieť preukázané skutkové tvrdenia žalobcu. Predmetnú faktúru mohol žalovaný naviac žalobcovi kedykoľvek vrátiť s uvedením skutočností, pre ktoré ju nepovažuje za relevantnú. Neurobil tak ani po jej obdržaní, ani po predžalobnej výzve na zaplatenie, prijal ju a zaevidoval vo svojom účtovníctva a realizoval z nej odpočet DPH. Mylné evidovanie faktúry nenamietal ani v odpore, v ktorom iba tvrdil, že k dodaniu tovaru nedošlo spôsobom, akým to tvrdil žalobca. 8. Vo vzťahu k príslušenstvu uplatnenej pohľadávky vychádzal súd zo záväzkového vzťahu medzi sporovými stranami, ktorý sa spravuje a žalovaného s poukazom na ust. , v spojení s nariadením vlády SR č. . zaviazal na zaplatenie žalovanej sumy spolu s 8 % ročným úrokom z omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti predmetnej faktúry, t.j. 09.02.2022. Nakoľko boli splnené všetky podmienky žalobcovi priznal aj paušálnu náhradu podľa ust. . 9. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle ust. tak, že žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ). 10. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie, ktoré odôvodnil ust. a dôvodmi pod · písm. b/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (ktoré súd prvej inštancie podľa žalovaného prioritne porušil nevysporiadaním sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní, čím došlo k porušeniu princípu právnej istoty v kontexte SR v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a a taktiež porušenia princípu rovnosti zbraní, ktorý je vyjadrený v SR v spojení s , a ktorý okrem iného vyžaduje, aby každý účastník mal primeranú možnosť predložiť svoje návrhy za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhý účastník. Tento princíp konajúci súd porušil prioritne tým, že vyžadoval diametrálne iné nároky na unesenie dôkazného bremena od žalovaného v komparácii so žalobcom)

· písm. e/ súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (keďže opomenul vykonať viaceré, podľa názoru žalovaného kruciálne dôkazy, a to listinný dôkaz (cenová ponuka zo dňa 01.09.2021), výsluch p. F. a p. Š., ktoré boli nevyhnutným predpokladom náležitého zistenia rozhodujúcich skutočností),

· písm. f/, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovanie k nesprávnym skutkovým zisteniam (súd vykonal dôkazy dodacím listom a faktúrou predloženou žalobcom, dospel však k nesprávnemu skutkovému zisteniu vo vzťahu k výške ceny za dielo, keďže tieto dôkazy nepreukazujú dohodu o výške ceny),

· písm. h/ rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávne právne posúdil ust. tým, že neaplikoval príslušnú právnu normu, teda nevychádzal z obsahu žaloby a priložených dôkazov resp. odignoroval nepriloženie podstatných dôkazov (preukazujúcich dohodu o cene, nesprávne právne posúdil ust. tým, že obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, teda povinnosť predkladať dôkazy aplikoval výlučne na žalovaného, toto ustanovenie neaplikoval na žalobcu, nesprávne právne posúdil ust. tým, že obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval (nakoľko ju v bode 16. rozsudku aplikoval), teda súd nemal preukázané, že existovala dohoda o cene a tiež nebolo preukázané, že žalobca žaloval resp. fakturoval cenu obvyklú a nesprávne právne posúdil, a to tak, že neaplikoval ust. o verejnom obstarávaní v kontexte s ust. o absolútnej neplatnosti ( , ), aj keď mal vedomosť o vzniku prioritného právneho vzťahu medzi stranami sporu.

11. Žalovaný navrhol rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania, eventuálne rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 12. Konštatoval postavenie žalobnej narácie žalobcu len na subjektívnych tvrdeniach, nepodložených žiadnymi relevantnými dôkazmi, keďže návrh na vydanie platobného rozkazu obsahoval len tvrdenia o akejsi domnelej ústnej dohode, dodacom liste (bez zmienky o výške fakturovanej sumy) a svojvoľne vystavenej faktúre, ktorej obsah a fakturovanú sumu žalovaný nikdy neodsúhlasil. Predmetná faktúra je daňový - účtovný doklad, ktorému nemožno pripisovať účinky právneho úkonu, a teda nemôže slúžiť ako dôkaz o tom, že žalobca mu akýkoľvek tovar dodal a zároveň ani nepotvrdzuje dôvodnosť a dohodu o výške fakturovanej sumy. Túto argumentáciu potvrdzuje aj konštantná súdna prax, napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. zo dňa 31.01.2024, ktorý riešil identickú situáciu: „Odvolací súd udáva, že faktúra č. 10/2020 je iba dôkazom formálneho charakteru, pričom sama osebe nepostačuje na preukázanie rozsahu prác, o ktorých žalobca tvrdí, že ich vykonal pre žalovaného. Vyhotovenie faktúry je len jednostranným právnym úkonom a to vyhotovením účtovného dokladu zo strany žalobcu ako dodávateľa žalovanému ako príjemcovi. V danom prípade vystavenie faktúry žalobcom žalovanému nemožno ponímať ako vznik povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi fakturovanú sumu, pokiaľ žalobca neuniesol dôkazné bremeno o rozsahu fakturovaných prác.“ Obdobne tiež rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. zo dňa 26.06.2018: „Odvolací súd uvádza, že faktúra je len daňovým dokladom a nemôže byť dôkazom o tom, že žalobca vykonal objednané práce, nakoľko faktúry neobsahujú bližšiu špecifikáciu vykonaných prác a ich množstva, čo znamená, že žalovanému síce z faktúry mohlo byť zrejmé, že ide o úhradu za vykonané murárske práce, ale nemal možnosť si nijakým spôsobom overiť, resp. porovnať, či vyfakturovaná suma korešponduje s reálnym stavom, t. j. kedy, v akom objeme a aké práce boli vykonané.“ 13. S poukazom na dikciu ust. z ktorého vyplýva: „Ak je možné vo veci samej alebo o jej časti rozhodnúť na základe skutočností tvrdených žalobcom, o ktorých súd nemá pochybnosti, najmä ak tieto skutočnosti vyplývajú z listinných dôkazov, možno o žalobe rozhodnúť bez vyjadrenia žalovaného a bez nariadenia pojednávania aj platobným rozkazom....“ žalovaný akcentoval, že miera pochybností a nedostatok dôkazov v návrhu na vydanie platobného rozkazu v tejto veci dosahuje takú intenzitu, že sa obsahom jednalo o zjavne nedôvodnú žalobu v zmysle , a teda konajúci súd nemal zákonný podklad k jeho vydaniu. Podotkol, že túto chronológiu uviedol z dôvodu ignorácie týchto skutočností prvostupňovým súdom, celé konanie od samého počiatku je podkuté nezákonným a arbitrárnym konaním jednak zo strany kauzálne príslušného - upomínacieho súdu a následne aj prvostupňového súdu, ktorý vo viacerých bodoch rozsudku správne uviedol: „V rámci dokazovania platí zásada, že každá strana musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia; kto tvrdí, dokazuje (affirmanti incumbit probatio). Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o tú stranu sporu, ktorá existenciu takýchto skutočností tvrdí (viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 21. januára 2015, sp. zn. ). Táto právna teória, resp. doktrinálny výklad je podľa žalovaného správny a trefný, no nemôže byť aplikovaný jednostranne. Ak teda žalobca tvrdí, že výška žalovanej pohľadávky má byť 3.600,- eur, musí dokázať pravdivosť tohto tvrdenia. Uviedol, že v odpore explicitne poprel skutkové tvrdenia žalobcu tvrdením, že k dodaniu tovaru nedošlo, resp. nedošlo tak ako to popisuje žalobca a zároveň popísal, že si nie je vedomý, že by podpisoval akýkoľvek dodací list, resp. že ho podpísala oprávnená osoba. V duplike zároveň okrem iného exaktne poprel aj fakturovanú hodnotu, tvrdil, že je v ostrom nepomere k celkovým cenám samotných ohrevných vozíkov a chladiacej vane, ktoré boli fakturované faktúrou č. TV220174., zreteľne uviedol aj to, že na uvádzané úpravy pultov neobdržal žiadnu cenovú ponuku a z jeho strany nedošlo ani k odoslaniu žiadnej objednávky na takéto úpravy.

14. Žalovaný poukázal na tvrdenie súdu vo vzťahu k jeho aktivite resp. dôkaznému bremenu: „V predmetnom spore žalovaný v podanom odpore, i duplike, namietal určité skutkové okolnosti, avšak k podaným vyjadreniam nepriložil žiadny listinný dôkaz a ani vykonať akýkoľvek dôkaz, za účelom či už rozporovania samotného nároku žalobcu ako celku, alebo len jeho výšky, ani len nenavrhol.“ Tu podľa jeho názoru došlo zo strany prvostupňového súdu k nepochopeniu, resp. zlému právnemu posúdeniu prenášania dôkazného bremena v civilnom sporovom procese, keďže nemal aký dôkaz navrhovať, nakoľko sám žalobca nepredložil žiaden dôkaz na preukázanie výšky hodnoty za údajne dodaný tovar. Neexistuje žiadna objednávka, žiadna dohoda, žiadna cenová ponuka (okrem cenovej ponuky s úplne inou hodnotou) ani žiadna akceptácia z jeho strany. Konajúci súd teda tvrdenie o nepreukázanej výške fakturovanej sumy považoval za nesporné, pričom už nepotreboval aplikovať doktrinálny a zákonný výklad ustanovení o dodržaní dôkazného bremena, ale naopak požaduje, aby žalovaný dokazoval, že neexistuje dohoda o cene ani žiadna objednávka. Je de facto nemožné a absurdné, aby procesnú aktivitu žalobcu nahrádzal žalovaný. Postup žalobcu označil za v príkrom rozpore s a zároveň porušením rovnosti zbraní. Výklad súdu označil za nebezpečný, keďže môže vytvárať pôdu rôznym špekulantom. Príkladmo uviedol modelovú situáciu: „subjekt A (objednávateľ) si objedná dodanie kuchynskej linky od subjektu B (dodávateľ) na podklade schválenej cenovej ponuky. Subjekt B dodá kuchynskú linku za dohodnutú stanovenú sumu a odovzdá dielo. Následne sa subjekt B bezdôvodne dodatočne dostaví do prevádzky (bytu) subjektu A, kde subjektu C - rodinný príslušník subjektu A nechá podpísať dodací list na materiál o ktorom subjekt C nemá žiadnu vedomosť a na ktorom nie je uvedená žiadna cena ani cenová ponuka. Subjekt C v dobrej viere predmetný dodací list podpíše. Následne si subjekt B dodatočne vyfakturuje sumu za údajne odovzdaný tovar na sumu 50.000,- Eur. Subjekt A logicky neuzná takúto sumu ani predmetnú faktúru, nakoľko neexistuje žiadna dohoda na cene ani cenová ponuka. Následne subjekt B podá žalobu, kde absentuje akákoľvek dohoda na cene a ako jediný dôkaz výšky sumy predloží vystavenú faktúru a dodací list (bez dohody o cene). Konajúci súd následne považuje za potrebné, aby subjekt A navrhoval dôkazy k preukázaniu, že nepreukázané skutočnosti zo strany žalobcu sú nepravdivé, čo už na prvé počutie znie absurdne. Takýmto spôsobom si môže ktokoľvek vystavovať faktúry na akúkoľvek výšku, však dôkazné bremeno bude na vrub domnelého objednávateľa.“ 15. Súdu prvej inštancie žalovaný vytkol, že neaplikoval a odignoroval ust. : „Objednávateľ je povinný zhotoviteľovi zaplatiť cenu dohodnutú v zmluve alebo určenú spôsobom určeným v zmluve. Ak nie je cena takto dohodnutá alebo určiteľná a zmluva je napriek tomu platná (), je objednávateľ povinný zaplatiť cenu, ktorá sa obvykle platí za porovnateľné dielo v čase uzavretia zmluvy za obdobných obchodných podmienok“ a zdôraznil, že dôkazné bremeno bolo opakovane na pleciach žalobcu, ktorý v prípade, že nevedel preukázať dohodu o cene bol povinný náležite preukázať obvyklú cenu. Vo vzťahu k svojvôli určenia výšky ceny poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. , v ktorom uviedol: „Za dostatočne určitý spôsob určenia ceny diela nie je možné považovať, že cena bude určená vyúčtovaním vlastných výkonov žalobkyne a vykonaných subdodávok, keďže predovšetkým dojednanie o možnosti účtovať vlastné výkony nijak zhotoviteľa nelimituje,“ ktoré je aplikovateľné aj na tento prípad, keďže žalobca nebol nijako limitovaný určením výšky ceny za údajné dodanie tovaru, a túto cenu si vyfabrikoval sám, a pri určení jej výšky nebol limitovaný. 16. Žalovaný akcentoval, že na prvom pojednávaní uviedol diapazón relevantnej argumentácie o nedôvodnosti žalovanej sumy, jeho právny zástupca krátkou cestou predložil súdu kruciálny dôkaz

- cenovú ponuku zo dňa 07.09.2021 na sumu 1.746,94,- eur s DPH, ktorá jednoznačne a nesporne preukazuje skutočnosť, že žalobca mu zaslal cenovú ponuku na absolútne identické tovary, ako boli špecifikované v spornej faktúre č. TV220441. Predmetnú cenovú ponuku nikdy neodsúhlasil (takéto tvrdenia neuvádzal ani žalobca), a táto jednoznačne preukazuje, ako si žalobca svojvoľne produkoval sumy bez akejkoľvek súčinnosti zo žalovaným. Je nemožné, aby totožný tovar stál v jednom momente 1.746,94,- eur a následne bez akéhokoľvek odôvodnenia 3.600, - eur. 17. Tento rozhodný dôkaz konajúci súd s poukazom na zákonnú koncentráciu resp. s argumentáciu, že žalovaný tento dôkaz nepredložil včas a žalobca sa s ním nemohol oboznámiť, absolútne odignoroval. Za absurdnú označil argumentáciu súdu, že listinný dôkaz nepredložil v dvoch vyhotoveniach, teda aj pre protistranu, keďže žiaden zákonný predpis nestanovuje povinnosť predkladať listinné dôkazy na pojednávaní v dvoch alebo viacerých vyhotoveniach. Súd tento listinný dôkaz predložil právnemu zástupcovi žalobcu na pojednávaní k nahliadnutiu, čo vyplýva aj zo zvukového záznamu z pojednávania, kde právny zástupca žalobcu exaktne uviedol, že sa k tomuto dôkazu nevie vyjadriť. Tvrdenie, že žalobca sa s týmto dôkazom nemohol oboznámiť, je objektívne iracionálne, nakoľko túto cenovú ponuku sám vystavil, a je logické, že už pred podaním žaloby vedel, že takýto dôkaz existuje, avšak logicky ho

úmyselne zamlčal. Tento dôkaz tak nemusel byť žalobcovi oboznamovaný, keďže jednak o ňom mal vedomosť a zároveň ho mal v dispozičnej sfére. 18. Žalovaný sa nestotožnil ani s argumentáciou súdu o aplikácii zákonnej koncentrácie, resp., neprihliadnutí súdu na predložený dôkaz z dôvodu jeho nepredloženia včas. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní postupoval v rozpore s uvedeným výlučne formálne a prísne uplatnil zásadu sudcovskej koncentrácie konania bez toho, aby ju aplikoval vo vzájomnom vzťahu s ostatnými ustanoveniami a jeho základnými princípmi. Vedel a dokonca sám na pojednávaní explicitne uviedol: „toto je to (predmetná cenová ponuka), čo podkladá tie Vaše tvrdenia, čo ste tu dnes povedali,“ teda sám považoval predmetný dôkaz za strategický, keďže podľa jeho názoru preukazoval tvrdenia žalovaného. Prvostupňový súd teda odignoroval elementárnu spravodlivosť a právo na spravodlivý súdny proces, keď len formálne aplikoval ustanovenia o sudcovskej koncentrácii a tieto bezbreho uprednostnil pred náležitým a pravdivým zistením skutkových okolností. 19. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle SR (). Zásadám spravodlivého procesu v zmysle SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada ( SR a ), a to „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29.4.1993, ). Nevykonanie strategického dôkazu resp. jeho nepripustenie a neprihliadanie na listinný dôkaz

- cenovú ponuku zo dňa 07.09.2021, má podľa žalovaného takú intenzitu, že napĺňa odvolací dôvod ust. písmeno b/ a e/ . 20. Prvostupňový súd podľa žalovaného úplne odignoroval skutočnosť, že prioritný zmluvný vzťah medzi stranami vznikol na základe kogentných ustanovení o verejnom obstarávaní (ďalej aj „“). Súd mal vedomosť o tom, že zákazka bola vysúťažená na základe riadneho verejného obstarávania a jej predmetom bol záväzok žalobcu dodať podľa podmienok verejného obstarávania tovar, v konkrétnom prípade zariadenie bufetu gastro prevádzky za riadne vysúťaženú dohodnutú fixnú cenu, čo vyplýva aj z verejného obstarávania. Súčasťou verejného obstarávania bola fixná cenová ponuka a projektová dokumentácia, ktorú vypracoval žalobca, aby bola predmetná prevádzka žalovaného spôsobilá na svoj stanovený účel. Žalovaná suma v tomto konaní sa týka tovarov, ktoré žalobca už riadne dodal žalovanému a ten mu za ne zaplatil faktúrou č. TV220174. Žalobca týmto spôsobom umelo obchádza , čo je neprípustné a takéto konanie možno hodnotiť ako contra legem, 21. Žalovaný ďalej citoval ust. , , , , zákona o verejnom obstarávaní (ďalej aj „ZoVO“), , , a (ďalej aj „“) a za evidentné považoval, že dodatočne dofakturovaná suma faktúrou č. TV220441, obchádza kogentné ustanovenia , a to tak, že mení fixné podmienky verejného obstarávania. Predmetom plnenia z údajnej ústnej dohody - zmluvy medzi stranami, ktoré vyústilo do vystavenej faktúry č. TV220441, je teda plnenie nemožné, preto je takáto zmluva v zmysle absolútne neplatná (negotium nullum). Počiatočná nemožnosť plnenia robí právny úkon absolútne neplatným, bez ohľadu na to, či o nej jej účastníci vedeli alebo nie. Počiatočná právna nemožnosť plnenia spočíva v tom, že predmet plnenia je neuskutočniteľný v dôsledku právnej prekážky, ktorá existuje v čase vykonania úkonu. V tomto prípade predstavuje ignoráciu požiadavky v zmysle , podľa ktorej znenie zmluvy uzatvorenej medzi verejným obstarávateľom/ obstarávateľom a úspešným uchádzačom nesmie byť v rozpore s ponukou predloženou úspešným uchádzačom alebo uchádzačmi. Táto požiadavka je v súlade s princípom transparentnosti, keď zabezpečuje, aby zmluvné podmienky, ktoré sú výsledkom verejného obstarávania, boli totožné so zmluvnými podmienkami, na ktoré uchádzač predkladal svoju ponuku. Absolútna neplatnosť pôsobí priamo zo zákona (ex lege), a to od počiatku (ex tunc). Na podporu uvedeného žalovaný odkázal na rozhodnutie NS SR sp. zn.: zo dňa 25.11.2010 a dodal, že ak teda namietal obchádzanie , resp. poukázal na uvedené nezrovnalosti, mal sa súd ex offo zaoberať týmito skutočnosťami, ktoré keby slepo neodignoroval, dospel by k záveru o absolútnej neplatnosti. 22. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobca označil napadnutý rozsudok za vecne aj právne správny, v celom rozsahu sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie vrátane jeho odôvodnenia. Doplnil, že po

tom, ako na základe ústnej objednávky dodal žalovanému za dohodnutú cenu dohodnutý tovar, dňa 04.01.2022 vystavil faktúru č. TV220441 na sumu 3.600,- eur. Žalovaným predložená cenová ponuka zo dňa 07.09.2021 nie je v rozpore s tvrdením žalobcu, že sa nakoniec na fakturovanej cene dohodli. Skutočnosť, že išlo o tovar objednaný za dohodnutú cenu, preukazuje správanie žalovaného, ktorý tovar riadne prevzal, a vystavenú a riadne doručenú faktúru zaň, viedol vo svojom účtovníctve a uplatnil si z nej aj odpočet DPH. Dodaný tovar ani fakturovanú sumu nespochybňoval a to ani po tom, ako ho žalobca opakovane vyzýval na zaplatenie dlžnej sumy. Ak by mal žalovaný akékoľvek pochybnosti o dodaní tovaru ktorý si neobjednal, alebo výhrady k jeho cene, určite by ich žalobcovi oznámil už v čase prevzatia urgencií na zaplatenie faktúry. O účelovosti jeho obrany svedčí aj jeho postup, keď v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že uplatnený nárok spochybňuje, lebo k dodaniu tovaru nedošlo spôsobom akým ho popisuje žalobca a že si nie je vedomý potvrdenia dodacieho listu podpisom a pečiatkou, pravosť podpisu oprávnenou osobou poprel, čo neskôr v konaní zmenil a prevzatie tovaru potvrdil. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že faktúra č. TV220441 na sumu 3.600, - eur bola vystavená dňa 08.02.2022, právny zástupca žalobcu naposledy žalovaného vyzval na zaplatenie dlžnej sumy dňa 04.05.2022 a platobný rozkaz mu bol doručený 25.05.2022. Žalovaný v podaní adresovanom súdu o rok neskôr uviedol, že faktúra nemala byť zaúčtovaná a že už podniká kroky k zosúladeniu skutočného stavu a príslušných zákonov o DPH a až na pojednávaní dňa 26.09.2024, teda viac ako dva roky po vydaní platobného rozkazu predniesol svoje ničím nepodložené tvrdenia a navrhol vykonanie dôkazov, ktorých vykonanie by znamenalo odročenie pojednávania na ďalší termín, pričom už k jednému odročeniu z dôvodov na jeho strane došlo. Jeho konanie je jednoznačne snahou o oddialenie rozhodnutie vo veci samej. Napadnutý rozsudok navrhol žalobca v celom rozsahu potvrdiť a priznať mu plný úspech v odvolacom konaní. 23. V odvolacej replike žalovaný zotrval na návrhu na rozhodnutie odvolacieho súdu, uvedenom v odvolaní, v plnom rozsahu poprel všetky skutkové a právne tvrdenia žalobcu vo vyjadrení k odvolaniu a zároveň v plnom rozsahu poukázal na obsah, právnu a skutkovú argumentačnú líniu pretavenú do ním podaného odvolania. Konštatoval, že žalobca vo vyjadrení neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, nijako nevysvetlil značné rozpory, na ktoré žalovaný poukázal a nijako nereagoval na rozsiahlu strategickú právnu argumentáciu subsumovanú do odvolania žalovaného. Žalobca tvrdil, že tovar dodal na základe „ústnej objednávky,“ opakovane však ignoruje skutočnosť, že v konaní nestačí výsostne tvrdiť ale tvrdenia je potrebné relevantnými dôkazmi aj preukázať. Žalobca v prvostupňovom konaní nepreukázal žiadnu ústnu objednávku žalovaného, a nepredkladal ani nenavrhoval vykonať žiaden dôkaz, ktorým by svoje tvrdenia mohol dosvedčiť. Žalovaný opakovane poukázal na imanentnú zásadu unášania dôkazného bremena, a to v kontexte jeho unesenia žalobcom, ktorý je civilnom konaní dominus litis, čo počas celého konania absurdne ignoroval. Uviedol, že v odpore skutkové tvrdenia žalobcu explicitne poprel tvrdením, že k dodaniu tovaru nedošlo, resp. nedošlo tak ako to popisuje žalobca a že si nie je vedomý, že by podpisoval akýkoľvek dodací list resp., že ho nepodpísala oprávnená osoba. V duplike okrem iného exaktne poprel aj fakturovanú cenu, keď uviedol, že je v ostrom nepomere k celkovým cenám samotných ohrevných vozíkov a chladiacej vane, ktoré boli fakturované faktúrou č. TV220174. Zreteľne tiež uviedol, že na uvádzané úpravy pultov neobdržal žiadnu cenovú ponuku a na takéto úpravy ani žiadnu objednávku neodoslal. K tvrdeniu žalobcu vo vyjadrení: „cenová ponuka zo dňa 07.09.2021 nie je v rozpore s tvrdením žalobcu, že žalobca sa so žalovaným dohodli na fakturovanej cene.“ uviedol, že jeho argumentácii nerozumie, keďže táto faktúra jednoznačne preukazuje minimálne spornosť výšky cien za predmetné tovary. Opakovane zdôraznil, že tvrdenie žalobcu o dohode na fakturovanej cene zostalo len v rovine jeho tvrdenia, bez akéhokoľvek dôkazu. Cenová ponuka zo dňa 07.09.2021 jednoznačne preukazuje svojvôľu žalobcu pri určovaní sumy za predmetné tovary a tiež skutočnosť, že žalobca mu zaslal cenovú ponuku na absolútne identické tovary, ako boli špecifikované v spornej faktúre č. TV220441. Predmetnú cenovú ponuku nikdy neodsúhlasil, čo nepoprel ani žalobca. Cenová ponuka jednoznačne preukazuje, že žalobca sumy produkoval svojvoľne, bez súčinnosti so žalovaným. Je nemožné, aby totožný tovar stál v jednom momente 1.746,94,- eur a následne bez akéhokoľvek odôvodnenia 3.600, - eur. 24. V odvolacej duplike žalobca konštatoval neuvedenie žiadnych nových právne relevantných skutočností zo strany žalovaného, ktorý len zopakoval svoje vyjadrenia z odvolania. K jeho tvrdeniu, že žalobca v konaní nepreukázal žiadnu ústnu objednávku a nepredložil a ani nenavrhol vykonanie žiadneho dôkazu, ktorým by toto tvrdenie mohol preukázať, žalobca uviedol, že už v návrhu na vydanie platobného rozkazu tvrdil, že tovar žalovanému dodal na základe ústnej objednávky. Žalovaný toto tvrdenie v podanom odpore priamo nepoprel, len uviedol, že nárok žalobcu neuznáva čo do dôvodu a výšky, nakoľko k dodaniu tovaru nedošlo takým spôsobom, akým to opisuje žalobca. Existenciu ústnej objednávky účelovo poprel až na pojednávaní súdu aj napriek tomu, že tovar prevzal a žalobcom

vystavenú faktúru riadne evidoval vo svojom účtovníctve. Žalobca preto nepovažoval za potrebné predkladať ani navrhovať dôkazy na preukázanie nespornej skutočnosti. V ostatnom v celom rozsahu zotrval na svojich doterajších vyjadreniach. 25. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou ( ), proti rozhodnutiu proti ktorému je prípustné ( ), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti ( ), po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, preskúmal napadnutý rozsudok v medziach rozsahu a dôvodov odvolania ( a ) a postupom bez nariadenia pojednávania ( a contrario), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny a v súlade s ust. , ho potvrdil. 26. Podľa , , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 27. Podľa , v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). 28. Podľa (Viazanosť rozsahom odvolania), odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

29. Podľa (Viazanosť odvolacími dôvodmi), odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 30. Podľa , prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. 31. Podľa (Novoty v odvolacom konaní), prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a/ sa týkajú procesných podmienok, b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

32. Podľa , , (Sudcovská koncentrácia konania), strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. 33. Podľa (Zákonná koncentrácia konania), prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. 34. Podľa , opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. 35. Podstatou veci preskúmavanej pred súdom prvej inštancie, bolo posúdenie dôvodnosti podanej žaloby o zaplatenie 3.600,- eur s príslušenstvom, z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný proti uplatňovanému nároku bránil. Dôkazy potrebné na jej posúdenie súd prvej inštancie vykonal zákonom predpísaným spôsobom a správne ich aj vyhodnotil. Jeho skutkové závery sú dostatočne podložené výsledkami vykonaného dokazovania, vec posúdil správne aj po právnej stránke, jeho právne závery vychádzajú zo správnej aplikácie ako i výkladu právnych predpisov a nie sú v rozpore ani so závermi vyplývajúcimi z doterajšej súdno-aplikačnej praxe. Odvolací súd preto

odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje a s poukazom na ust. nepovažuje za potrebné závery v ňom uvedené opakovať. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa. 36. Predmetom odvolacieho prieskumu je posúdiť vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska podstatných odvolacích námietok žalovaného. Spôsobilým predmetom prieskumu odvolacieho súdu môžu byť vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi ( ) len riadne uplatnené odvolacie dôvody, t.j. aby išlo o niektorý z dôvodov zakotvených v ust. , aby odvolanie zároveň obsahovalo zdôvodnenie, prečo je v dôsledku označeného odvolacieho dôvodu napadnuté rozhodnutie nesprávne ( ) a nesprávnosť rozhodnutia v dôsledku príslušného odvolacieho dôvodu musí byť v neprospech odvolateľa. Odvolacie námietky založil žalovaný na dôvodoch podľa písm. b/, e/, f/ a h/ ods. 1 ust. , teda že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 37. Rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolací súd preskúmal v intenciách týchto žalovaným uplatnených odvolacích dôvodov, a vzhľadom k podstate prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacia argumentácia smerujúca k ich naplneniu materiálny základ nemá. Podľa Nálezu ÚS SR sp. zn. z 09.06.2020 uverejneného v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 20/2020, civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia, na ňu nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. 38. Naplnenie odvolacieho dôvodu pod písm. b/ ods. 1 ust. žalovaný nachádzal v nevysporiadaní sa súdu prvej inštancie so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní, čím došlo k porušeniu princípu právnej istoty v kontexte SR v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a a taktiež k porušenia princípu rovnosti zbraní, ktorý je vyjadrený v SR v spojení s , a ktorý okrem iného vyžaduje, aby každý účastník mal primeranú možnosť predložiť svoje návrhy za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhý účastník. Tento princíp konajúci súd porušil prioritne tým, že vyžadoval diametrálne iné nároky na unesenie dôkazného bremena od žalovaného v komparácii so žalobcom.

39. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia pod písm. b/ treba rozumieť procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré porušenie tak zároveň znamená aj porušenie zaručených procesných práv, spojených so súdnou ochranou práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces, treba považovať aj taký postup súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti, keď súdom prijaté závery nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov, a teda sú svojvoľné a neudržateľné. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (). 40. Pokiaľ sa odvolateľ odvoláva na porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 (zrejme mal na mysli ods. 3) SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv, v spojení s a súdom prvej inštancie, ktorý sa mal dopustiť porušenia princípu právnej istoty a rovnosti zbraní tým, že na neho mal diametrálne odlišné nároky ako na protistranu, odvolací súd považuje túto argumentáciu za nepodloženú a vyvrátenú procesným priebehom konania. Z uvedených ust. vyplýva právo na prejednanie veci na nezávislom a nestrannom súde, v primeranej lehote a spravodlivo, tak aby bol naplnený princíp právnej istoty. Z základných princípov vyplýva rovnosť postavenia strán, spočívajúca v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a procesnej obrany. Žalobca svoj nárok preukázal faktúrou zo dňa 04.01.2022 a dodacím listom zo dňa 27.12.2021, ktoré žalovaný prijal a čiastočne spochybnil až v odpore proti platobnému rozkazu, vydanému dňa 23.05.2022, v ktorom uviedol: „uplatňovaný nárok žalobcu neuznávame čo do dôvodu to do výšky, nakoľko k dodaniu tovaru nedošlo takým spôsobom, akým to opisuje žalobca. Zároveň poukazujeme na fakt, že si nie sme vedomí toho, že by sme dodací list potvrdzovali podpisom a pečiatkou a zároveň

poukazujeme na skutočnosť, že dodací list ktorý súdu predložil žalobca nie je podpísaný oprávnenou osobou.“ 41. V duplike zo dňa 15.05.2023 žalovaný uviedol, že po dodaní tovaru ho kontaktoval konateľ žalobcu, so žiadosťou o doplatenie žalovanej sumy z dôvodu navýšenia ceny materiálov, súčasne tvrdil, že žiadnu objednávku žalobcovi neposielal a ani žiadnu ponuku od neho nedostal, nedisponuje ani dodacím listom, nakoľko tovar v ňom uvedený mu nikdy dodaný nebol a nevie ako sa žalobca dopracoval k potvrdenému dodaciemu listu a kde vzal informáciu, že podpis na ňom patrí pani Š.. Potvrdil, že faktúru č. TV 220441 v účtovníctve eviduje, ale v súčasnosti podniká kroky k zosúladeniu skutkového stavu s príslušnými zákonmi. 42. Žalovaný svoje tvrdenia nijako nepreukázal, nenavrhol vykonať žiadne dôkazy a všeobecnú a ničím nepodloženú informáciu o zosúlaďovaní predmetnej faktúry s právnym stavom, súdu tlmočil cca jeden a pol roka po obdržaní faktúry. Ani do vydania platobného rozkazu a ani do rozhodnutia veci súdom prvej inštancie žalovaný faktúru žalobcovi ako fiktívnu a nedôvodnú nevrátil a ani mu neoznámil zmeny v jej evidencii. O takomto postupe sa napokon nezmienil ani pred súdom. Prvým predloženým dôkazom, ktorý mal preukázať dôvodnosť námietky sumy spornej faktúry, bola cenová ponuka zo dňa 07.09.2021, ktorú žalovaný predložil až na druhom pojednávaní súdu, dňa 26.09.2024, t.j dva a pol roka od vydania platobného rozkazu a podaného odporu voči nemu a jeden a pol roka od vyjadrenia zo dňa 15.05.2023, v ktorom tvrdil, že žiadnu objednávku žalobcovi nedával a ten mu žiadnu cenovú ponuku nedoručil. Aj návrhy na doplnenie dokazovania výsluchom p. F.Č. a p. Š., pravosť a oprávnenosť podpisu ktorej, na dodacom liste opatrenom pečiatkou žalovaného, preukázal žalobca check listom montáží, na ktorom je rovnaký podpis a pečiatka, s adresou projektu „REGETOVKA,“ a dátumom 18.11.2021, navrhol žalovaný až na druhom pojednávaní súdu, dňa 26.09.2024. Túto skutočnosť (pravosť a oprávnenosť podpisu) napokon na pojednávaní už ani sám žalovaný nespochybňoval. 43. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď na vec aplikoval inštitút sudcovskej koncentrácie konania podľa ust. , o ktorej a aj jej následkoch bol žalovaný v uznesení zo dňa 12.04.2023 a aj v predvolaní na pojednávanie dňa 01.08.2024 a dňa 26.09.2024 riadne a včas poučený. Povinnosť nielen skutkovo tvrdiť ale aj označiť dôkazy mal žalovaný už v odpore a v duplike zo dňa 15.05.2023. Dôkazy mohol a mal povinnosť do konania pojednávania predložiť aj splnomocnený právny zástupca, keďže od pojednávania vytýčeného na deň 01.08.2024, ktoré bolo odročené pre jeho ospravedlnenú neúčasť na ňom, uplynuli takmer dva mesiace. Súd prvej inštancie na tieto oneskorené návrhy na vykonanie dokazovania a predložený dôkaz, ktorého existenciu sám žalovaný v písomných vyjadreniach popieral, oprávnene neprihliadol.

Odvolací súd nepovažoval za dôvodný ani poukaz žalovaného na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. a na rozsudok ESĽP vo veci Kraska proti Švajčiarsku z 29.04.1993, Z oboch rozhodnutí síce vyplýva povinnosť súdu účinne sa zaoberať argumentami a dôkaznými návrhmi strán, avšak výslovne s výhradou, že tieto majú význam pre rozhodnutie vo veci. Ani jedno z nich sa však nevzťahuje na oneskorene uplatnené návrhy. Právo na prejednanie dôkazného návrhu totiž prislúcha strane, ktorá ho uplatní riadne a včas. Ak strana svoje procesné oprávnenie neuplatní v čase, keď tak podľa ust. uplatniť mohla a mala, nemôže sa následne dovolávať toho, že súd na jej oneskorený úkon neprihliadol. Koncentrácia konania je legitímnym, zákonom predpokladaným obmedzením uplatňovania prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, účelom ktorého je naplnenie princípu hospodárnosti konania podľa základných princípov a ochrana práva protistrany na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Jej riadna aplikácia preto sama o sebe nemôže predstavovať odmietnutie spravodlivosti. Odvolací súd poukazuje aj na to, že žalovaný mal na uplatnenie sporných dôkazných návrhov najmenej tri príležitosti (odpor, duplika a obdobie cca dvoch mesiacov medzi prvým a druhým pojednávaním) a o následkoch ich neuplatnenia bol náležite poučený.

Princíp vigilantibus iura scripta sunt žalovaný hrubo zanedbal. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. zo dňa 11.07.2012 dal „do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt" t.j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení, včítane využitia možnosti podania opravných prostriedkov (citované z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).“ Práva teda patria bdelým, resp. zákony sú písané pre tých, ktorí dbajú o svoje práva.

44. Odvolací súd tiež pripomína zásadnú zmenu obrany, ktorú zvolil žalovaný počas konania a na pojednávaní. V odpore tvrdil, že tovar nebol dodaný spôsobom, akým opisuje žalobca a dodací list nepodpísala oprávnená osoba, v duplike začal tvrdiť, že ide o fiktívnu faktúru a umelé navýšenie cien už dodaného tovaru a na pojednávaní už prišiel s novou argumentáciou, že pani Š. síce dodací list podpísala, ale bola uvedená do omylu. Aj spornú faktúru žalovaný riadne prijal, zaevidoval ju do svojho účtovníctva, vykonal z nej odpočet DPH, a preto potom nevierohodne vyznieva jeho argumentácia, že sa tak udialo zlyhaním ľudského faktora. Ako fiktívnu by ju totiž reklamoval a vrátil žalobcovi, čo nespravil ani po jeho výzvach na zaplatenie žalovanej sumy a ani nepreukázal, že by ju ako tvrdil v duplike, zosúladil alebo zosúlaďoval s právnym stavom. Na túto zmenu v jeho obrane súd prvej inštancie správne neprihliadol. 45. Na spochybnenie účinkov spornej faktúry, ktorá má byť len daňovým - účtovným dokladom, nepreukazujúcim skutočné dodanie tovaru, dal žalovaný do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. zo dňa 31.01.2024 a Krajského súdu v Bratislave sp.zn. zo dňa 26.06.2018, a v ktorých súdy konštatovali, že faktúra je iba dôkaz formálneho charakteru. Predmetom sporu v týchto veciach však nebola identická situácia ako tvrdí žalovaný, nakoľko faktúrami v týchto sporoch žalobcovia preukazovali počet odpracovaných hodín na vykonanom diele, ktorý vystavená faktúra skutočne preukázať nemohla a v takomto konaní, nemohla na rozdiel od veci prejednávanej v tomto konaní, predstavovať relevantný dôkazný prostriedok o dodaní hmotnej veci - tovaru. V prejednávanej veci totiž faktúra nebola jediným dôkazným prostriedkom, ktorým žalobca preukazoval rozsah a aj obsah plnenia, ale bola doplnená riadne prevzatým, podpísaným a opečiatkovaným dodacím listom. Žalovaný faktúru bez výhrad prijal, zaúčtoval a uplatnil si z nej odpočet DPH. 46. Relevantné pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie nie sú ani poukazy žalovaného na zjavne nedôvodnú žalobu a bezzákladnosť vydania platobného rozkazu, resp. rozhodnutia súdu, keďže ide o právnu argumentáciu, koncentrácii nepodliehajúcu. Platobný rozkaz bol podaním odporu zrušený a vec bola postúpená na ďalšie konanie, v ktorom bola za účasti oboch strán prejednaná. Prípadné pochybenie pri vydaní platobného rozkazu je bez vplyvu na vecnú správnosť rozsudku, vynesenom po vykonanom dokazovaní. Keďže žalobca spolu so žalobou predložil listinné dôkazy a dodaní plnenia a jeho fakturácii, o zjavne nedôvodnú žalobu ísť nemohlo. Ak žalovaný odkazuje na to čo vo svojich písomných vyjadreniach „explicitne poprel - skutkové tvrdenia žalobcu že k dodaniu tovaru nedošlo, exaktne tvrdil, že fakturovaná cena je v ostrom nepomere k celkovým cenám tovaru (ohrevných vozíkov, chladiacej vane) a zreteľne uviedol, že na uvádzané úpravy pultov neobdržal žiadnu cenovú ponuku ani neodoslal objednávku“ avšak nijako dôkazne nepodložil a nepreukázal, len sa odvolával na dôkaznú povinnosť žalobcu, preukázať výšku žalovanej sumy, je táto jeho obrana irelevantná. 47. Uvedené platí aj o námietkach žalovaného o nesprávnom právnom posúdení prenášania dôkazného bremena súdom prvej inštancie na neho, o nahrádzaní procesnej aktivity žalobcu a porušení rovnosti zbraní, nakoľko žalovaný súdu nepredložil vôbec žiadne dôkazné prostriedky na vyvrátenie dôkazov žalobcu a na podporu vlastnej argumentácie v konaní. 48. Rovnako je v otázke žalovaným namietanej svojvôle určenia výšky ceny zo strany žalobcu irelevantný aj jeho poukaz na rozhodnutie NS ČR sp.zn. . Toto rozhodnutie sa týkalo posúdenia určitosti dojednania spôsobu určenia ceny diela v písomne uzavretej zmluve o dielo, teda situácie, v ktorej si zhotoviteľ diela určoval cenu jednostranne, bez akéhokoľvek akceptačného návrhu objednávateľa. V prejednávanej veci nejde o výklad písomného cenového dojednania, ale o zistenie, či si strany cenu dohodli. Súd prvej inštancie pritom vychádzal z akceptačného správania žalovaného pri prevzatí plnenia a nakladaní s vystavenou faktúrou. Závery citovaného rozhodnutia nie sú preto na prejednávanú vec aplikovateľné. 49. Za absurdnú označil žalovaný argumentáciu súdu prvej inštancie, že listinný dôkaz - cenovú ponuku nepredložil v dvoch vyhotoveniach, teda aj pre žalobcu, ktorému podľa neho nemusela byť oboznamovaná, keďže o nej mal vedomosť, sám ju vystavil a mal ju teda v dispozičnej sfére. Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že nosným dôvodom pre ktorý súd prvej inštancie na cenovú ponuku neprihliadol, nebol počet jej vyhotovení ale jej oneskorené predloženie, v zmysle ust. , . Úvahu o počte jej vyhotovení, súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol len na podporu záveru, že riadne oboznámenie protistrany s týmto dôkazom, a jej reakcia naň, by si vyžiadali odročenie pojednávania a vykonanie ďalších úkonov súdu, teda presne následok, ktorému mal zákonodarca implementáciou ust. (ods. 2) záujem predísť. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že listinu vyhotovil sám žalobca. Princíp kontradiktórnosti a rovnosti zbraní nezahŕňa len vedomosť strany sporu o existencii listiny, ale aj jej právo sa s obsahom listiny v podobe, v akej ju

protistrana ako dôkazný prostriedok súdu predložila, oboznámiť a vyjadriť sa k nej. Tomu zodpovedá aj vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní, že sa k predloženej listine vyjadriť nevie.

50. Žalovaný bezzákladne namietal postup súdu porušujúceho zásadu kontradiktórnosti a rovnosti zbraní tým, že žalobcu ktorý rovno so žalobou dôkazné prostriedky predložil (faktúra, dodací list) zbavoval povinnosti preukázania nároku titulom jeho postavenia dominus litis v spore. Naproti tomu sám žalovaný počas celého konania predložené dôkazy len namietal, svoju obranu neustále menil a až na poslednom pojednávaní predložil cenovú ponuku žalobcu, ktorej existenciu počas celého konania nepripúšťal. „Zmyslom a účelom princípu kontradiktórnosti je, aby strana mala možnosť vyvrátiť, resp. spochybniť konkrétne vyjadrenie. Na druhej strane je však potrebné konštatovať, že úlohou súdu je posúdiť a odôvodniť rozumnú hranicu konfrontácie a ukončenie cirkulácie procesných podaní v určitom bode.“ (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. mája 2019). Ústavný súd v uznesení sp.zn. uviedol: „Podstatou zásady kontradiktórnosti obsiahnutej v základnom práve podľa je (obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti požiadavky na kontradiktórnosť konania, napr. Brandstetter proti Rakúsku rozsudok ESĽP z 28. 8. 1991, Lobo Machado proti Portugalsku, rozsudok Veľkého senátu ESĽP z 20. 2. 1996 a ďalšie) právo mať možnosť oboznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu stranami sporu (účastníkom konania) alebo nezúčastneným subjektom (od ktorého si súd prípadne mohol také vyjadrenie alebo dôkaz vyžiadať) a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie, pričom toto právo je priznané stranám, resp. účastníkom konania. Zásada kontradiktórnosti spočíva v existencii procesnej rovnosti účastníkov konania, teda v rovnosti zbraní účastníkov konania, a znamená nielen to, že každý z účastníkov konania musí mať možnosť predkladať dôkazy a argumentáciu dôležitú pre úspech v spore, ale aj možnosť oboznámiť sa s každým dôkazom a argumentáciou, ktoré sú predložené v súdnom spore druhým účastníkom konania na účely ovplyvniť rozhodnutie súdu a zároveň vyjadriť sa k nim (Mantovanelli proti Francúzsku, sťažnosť č. 21497/93, rozsudok ESĽP z 18. 3. 1997). Do obsahu základného práva podľa však nepatrí „právo na vykonanie dôkazu vo veci konajúcim všeobecným súdom,“ čo zjavne vylučuje, aby argumentácia sťažovateliek umožňovala, aby ústavný súd vyslovil porušenie ich základného práva podľa .“

51. Naostatok žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie ( ), konkrétne neaplikovanie ust. (cena obvyklá) a obchádzanie Zákon o verejnom obstarávaní, čo malo spôsobiť absolútnu neplatnosť zmluvy. K námietke nesprávneho právneho posúdenia ( ) odvolací súd uvádza, že toto ustanovenie upravuje náležitosti žaloby, teda povinnosť žalobcu pravdivo a úplne opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy na ich preukázanie. Návrh na vydanie platobného rozkazu tieto náležitosti spĺňal, keďže obsahoval opis skutkových okolností dodania tovaru, označenie faktúry č. TV 222441 a dodacieho listu DL220104 ako dôkazných prostriedkov. To akú dôkaznú silu napokon súd označeným dôkazom prizná, nie je otázkou náležitostí žaloby ( ), ale otázkou hodnotenia dôkazov ( ). Táto námietka preto odvolací dôvod podľa písm. h/ ods. 1 ust. nie je spôsobilá založiť. K námietke nesprávneho výkladu ust. odvolací súd uvádza, že povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť sa neaplikujú jednostranne, ale voči každej strane sporu, a vo vzťahu k skutočnostiam, z ktorých sama vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Dodanie tovaru a jeho cenu preukazoval žalobca a túto povinnosť si splnil. Skutočnosti, ktoré uplatnený nárok vylučujú alebo oslabujú, mal preukázať žalovaný, a túto povinnosť si nesplnil. Svoje tvrdenia ničím nepodložil, a v písomnej fáze konania nenavrhol vykonať vôbec žiaden dôkaz. Rozdielny výsledok posúdenia dôkazného bremena, je preto dôsledkom rozdielnej procesnej aktivity strán sporu a nie nerovnakého výkladu tohto ustanovenia. K námietke nesprávneho výkladu ust. odvolací súd uvádza, že druhá veta tohto ustanovenia, podľa ktorej je objednávateľ povinný zaplatiť cenu, ktorá sa za porovnateľné dielo obvykle platí, sa uplatní len subsidiárne, teda vtedy, ak cena v zmluve dohodnutá nebola, a nie ie je určiteľná spôsobom dohodnutým v zmluve. Táto námietka je preto podmienená správnosťou skutkového záveru o neexistencii dohody o cene. Keďže skutkový záver súdu prvej inštancie o dohode strán o fakturovanej cene obstojí, priestor na aplikáciu druhej vety ust. daný nebol. Súd prvej inštancie nepochybil, keď obvyklú cenu nezisťoval. Odvolací súd zároveň dodáva, že skutkové okolnosti, z ktorých žalovaný existenciu dohody o cene spochybňoval, vniesol do konania oneskorene, a súd prvej inštancie na ne v súlade s ust. dôvodne neprihliadol. Právna námietka nesprávneho výkladu hmotnoprávnej normy nemôže tento

procesný následok zvrátiť, pretože právnu normu nemožno aplikovať na skutkový stav, ktorý nebol zistený. 52. Žalovaný až na pojednávaní súdu začal tvrdiť, že „Projekt Regetovka“ bol medzi stranami vysúťažená fixná zákazka a dodatočná ústna dohoda na zvýšenie ceny mení fixné podmienky verejného obstarávania, a preto je v zmysle ust. a pre počiatočnú nemožnosť plnenia absolútne neplatná. Na absolútnu neplatnosť musí súd prihliadať ex offo, avšak len na základe skutočností, ktoré vyšli na javo riadne a včas. „Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd prihliada vždy len cez vedomosť o skutočnosti jemu známej z vykonaného dokazovania, nehľadá absolútnu neplatnosť nad rámec tvrdení strán, nie je jeho úlohou vlastnými úvahami nahradiť vôľu strán, pokiaľ určité skutočnosti sami nerozporujú, prirodzene, pokiaľ nejde napríklad o očividný postup zodpovedajúci obchádzaniu zákona alebo neplatnosť, ktorá je zjavná prima facie (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2018, sp. zn. )“). Uvedená právna veta je obdobne aplikovaná aj v rozhodnutiach NS SR napr. sp. zn. zo dňa 29.01.2026, sp. zn. zo dňa 18.12.2025, sp. zn. zo dňa 30.07.2024 (publikovaný pod č. R 59/2024), sp. zn. zo dňa 20.08.2024, sp. zn. zo dňa 02.06.2026, sp. zn. zo dňa 26.05.2025. 53. Žalovaný okrem tvrdenia o verejnom obstarávaní zákazky, zmluvu, súťažné podmienky a ani žiaden iný dôkaz do konania nepredložil, a to ani v rámci odvolacieho štádia konania. Jeho argumentácia opäť zostala len v rovine tvrdenia, a ani súd prvej inštancie a ani súd odvolací, tak nemali skutkový a ani právny podklad na posúdenie, či predmetná faktúra skutočne protizákonne menila podmienky pôvodného verejného obstarávania, alebo išlo o samostatné, dodatočné plnenie nad rámec pôvodného projektu (atypické úpravy). Odvolací súd zároveň dodáva, že skutkové tvrdenie žalovaného o tom, že plnenie medzi stranami bolo predmetom verejného obstarávania, predstavuje prostriedok procesnej obrany, v zmysle ust. , ktorý žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie riadne a včas neuplatnil, a ktorý v odvolacom konaní možno použiť len za podmienok upravených ust. . Žiadna z výnimiek uvedených v tomto ustanovení splnená nebola. Žalovaný mal o okolnostiach verejného obstarávania vedomosť od začiatku sporu a preto odvolací súd na tento prostriedok procesnej obrany prihliadať nemôže. Fakt, že žalovaný potvrdením dodacieho listu DL 220104 zo dňa 27.12.2021 tovar prevzal, faktúru č. TV220441 zo dňa 04.01.2022 na sumu 3.600,- eur si vo svojom účtovníctve zaúčtoval a uplatnil si z nej daňové výhody (odpočet DPH), zakladá legitímny záver o faktickej (aj keď ústnej) dohode o cene dodaného plnenia medzi stranami. Síce pravdivou je odvolacia námietka žalovaného, že právna argumentácia koncentrácii konania nepodlieha, avšak aj tá musí vychádzať z včas predložených skutkových tvrdení. Na to, aby súd mohol právne posúdiť nerešpektovanie fixnej ceny z verejného obstarávania, musel by ako skutkový základ poznať podmienky verejného obstarávania, súťažnú ponuku a zmluvu o vykonanie diela. Súd nemôže právnu normu aplikovať na neznámy mu skutkový stav. Odvolací súd prízvukuje, že informácia o verejnom obstarávaní zákazky bola do konania prvýkrát vnesená až na pojednávaní súdu dňa 26.09.2024, nikdy pred tým zmienka o verejnom obstarávaní zákazky v konaní, ani v písomných podaniach a ani v ústnych prejavoch neodznela. 54. Žalobca dôkazné bremeno v konaní uniesol predložením faktúry a dodacieho listu opatreného pečiatkou a podpísaného žalovaným a ním nepopretým a odsúhlaseným tvrdením, že faktúru si riadne zaúčtoval a vykonal z nej odpočet DPH. Žalovaný len tvrdil omyl v takomto postupe a že túto skutočnosť zosúladí s právnym stavom. Dôkaz o tom, že tak spravil, nepredložil a ďalej v priebehu konania tento postup už ani len netvrdil. V ďalšom postupe len prichádzal s novými skutočnosťami, o ktorých sa predtým ani len nezmienil, avšak bez dôkazných prostriedkov, cenovú ponuku zo dňa 07.09.2021 po tvrdeniach, že žiadnou nedisponuje, predložil až na pojednávaní dňa 26.09.2024, kedy prišiel aj s novou informáciou o verejnom obstarávaní základu zákazky. Súd prvej inštancie postupoval v súlade s procesnými predpismi ( ) keď konanie správne skoncentroval. Ak by oneskorene predloženému dôkazu a námietke žalovaného vyhovel, práve vtedy by porušil zásadu rovnosti zbraní, ktorou vo svoj prospech žalovaný argumentoval. Odvolací dôvod podľa ust. je vo svojej podstate podmienený posúdením zákonnosti postupu súdu prvej inštancie podľa ust. . Ak súd v súlade so zákonom na prostriedok procesnej obrany neuplatnený včas neprihliadol, nejde o nevykonanie navrhnutého dôkazu, potrebného na zistenie rozhodujúcich skutočností v zmysle cit. ustanovenia, ale o zákonom predpokladaný následok nesplnenia povinnosti uplatniť procesné prostriedky včas. Keďže odvolací súd považuje aplikáciu ust. súdom prvej inštancie za správnu, nemôže byť naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. . Nad rámec uvedený odvolací súd dodáva, že výsluch. P. F. a p. Š. mal preukazovať skutkové tvrdenia, ktoré žalovaný uplatnil až na pojednávaní,

a ktoré predstavovali zmenu jeho doterajšej obrany. Aj z toho dôvodu bol postup súdu prvej inštancie správny, keď na ne s poukazom na ust. neprihliadol. Faktúra je skutočne len jednostranne vystavený účtovný doklad a sama o sebe právny úkon nezakladá. Súd prvej inštancie však vychádzal zo skutočností na seba navzájom nadväzujúcich a vzájomne sa podporujúcich: dodací list č. DL220104 zo dňa 27.12.2021, potvrdený podpisom a pečiatkou osoby oprávnenej konať za žalovaného, jej oprávnenie bolo preukázané check listom montáží a protokolom o zaškolení obsluhy a ktoré žalovaný už na pojednávaní nespochybňoval, faktúra č. TV220441, ktorú si žalovaný riadne zaúčtoval a uplatnil si z nej odpočet DPH, absencia akejkoľvek reakcie žalovaného na výzvy žalobcu na úhradu predmetnej faktúry, ktorú žalovaný prijal bez výhrad, a zmena obrany žalovaného v priebehu konania. Hodnotenie týchto dôkazov v ich vzájomnej súvislosti ( ) nie je svojvoľné ani zjavne neprimerané a preto odvolací súd, nie je oprávnený ho nahradiť vlastným hodnotením. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie majú oporu vo vykonanom dokazovaní a tak odvolací dôvod podľa ust. naplnený nie je. 55. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, skutkový stav aj správne právne posúdil a v napadnutom rozsudku logickým spôsobom opodstatnenosť nároku žalobcu aj odôvodnil a na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v súlade s ust. ako vecne správne potvrdil. 56. Podľa , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

57. Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

58. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

59. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s a a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

60. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu nadriadeného súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).