Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Cob-10-2023.pdf
PDF · 117.79 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/10/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Natálie Štrkolcovej a členov senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Rastislava Pellu, v spore žalobcu: Ľubomír Hrubovčák, miesto podnikania 066 01 Jasenov 81, IČO: 43 696 414, zastúpeného Advokátska kancelária VASIĽ & partners, s.r.o., so sídlom Žižkova 4D, 040 01 Košice – mestská časť Juh, IČO: 47 240 482, proti žalovanému: BESTO, s.r.o., so sídlom Pri Krásnej 6, 040 12 Košice – mestská časť Nad jazerom, IČO: 31 694 535, zastúpenému JUDr. Blankou Nagyovou, advokátkou so sídlom Štúrova 44, 040 01 Košice, IČO: 17 081 688, o zaplatenie 1.712 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti výrokom II. a III. rozsudku Okresného súdu Košice II, č. k. 30Cb/19/2021-179 zo dňa 8. septembra 2022, takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. 30Cb/19/2021-179 zo dňa 8. septembra 2022 vo výrokoch II. a III.
II. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom vo výroku I. zastavil konanie v časti o zaplatenie istiny 1.136 eur, vo výroku II. žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a vo výroku III. priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti rozsudku.
2. Rozhodol tak o žalobe podanej pôvodne na upomínacom súde (Okresný súd Banská Bystrica), ktorou žalobca navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.712 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 16.11.2020 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi trovy konania.
3. Žalobu odôvodnil žalobca tým, že ako mandatár vykonával pre žalovaného ako mandanta na základe mandátnej zmluvy zo dňa 7.9.2020 zámočnícke a zváračské práce. Tvrdil, že tieto práce vykonal v plnom rozsahu a v súlade so zmluvou a pokynmi žalovaného. Za účelom odplaty za vykonané práce v zmysle článku IV. mandátnej zmluvy vystavil žalovanému faktúru č. 10/2020 splatnú dňa 15.11.2020, ktorou žalovaného vyzval na zaplatenie sumy 1.712 eur, no žalovaný mu túto sumu nezaplatil.
4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, a to v odpore proti platobnému rozkazu, navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že pohľadávku, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha, neeviduje vo svojej účtovnej evidencii. Tvrdil, že faktúru č. 10/2020 na sumu 1.712 eur mu žalobca riadne nedoručil a od žalobcu ju neprevzal ani osobne a to napriek tomu, že na faktúre, ktorú žalobca doložil k návrhu na začatie konania sa nachádza pečiatka žalovaného s neidentifikovateľným podpisom. Žalovaný považoval predmetnú faktúru za falzifikát, ktorú ako vyúčtovanie za práce žalobcu vykonané pre žalovaného v mesiaci október 2020 neuznáva. Poukázal, že žalobcu opakovane e-mailami zo dňa
24.11.2020, 3.12.2020 a 18.12.2020 vyzýval na vystavenie faktúry s tým, že žalobcovi uznal za mesiac október 2020 odpracovaných 142 hodín, čo v zmysle bodu 4.2 článku IV. mandátnej zmluvy predstavuje nárok žalobcu na odmenu vo výške 1.136 eur. Uzavrel, že žalobcom uplatňovaný nárok vo výške 1.712 eur neuznáva, pretože žalobca odpracoval v mesiaci október 2020 pre žalovaného len 142 hodín, pričom faktúru za tento počet hodín odpracovaných v mesiaci október 2020 žalovanému doposiaľ riadne nedoručil.
5. Súd prvej inštancie uviedol, že v priebehu konania vzal žalobca žalobu v časti o zaplatenie 1.136 eur späť z dôvodu, že dňa 3.2.2021 mu žalovaný túto sumu zaplatil. Naďalej trval na úhrade istiny vo výške 576 eur s príslušenstvom a náhrade trov konania. S poukazom na čiastočné späťvzatie žaloby súd prvej inštancie v súlade s § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) konanie v časti o zaplatenie istiny 1.136 eur zastavil.
6. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný ako mandant a žalobca ako mandatár uzavreli písomne mandátnu zmluvu. Uviedol, že mandátna zmluva je základným typom obstarávateľskej zmluvy upravenej v Obchodnom zákonníku, ide v podstate o zmluvu o vynaložení úsilia a nie o zmluvu o výsledku. Z pohľadu plnenia záväzku je potom rozhodujúce, aby mandatár pri obstarávaní záležitosti postupoval predovšetkým s potrebnou odbornou starostlivosťou, rešpektoval mandantom udelené pokyny a konal v záujme mandanta. Mandatár nezodpovedá mandantovi za to, že ním očakávaný výsledok sa nepodarilo dosiahnuť.
7. Súd prvej inštancie konštatoval, že napriek uvedenému, ak si žalobca uplatňuje nárok na zaplatenie dlžnej sumy na základe uzavretej zmluvy, možno uzatvoriť, že právny vzťah, ktorý vznikol medzi žalobcom a žalovaným treba posudzovať ako obchodnoprávny, ktorý sa bude riadiť podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka ako písomne uzavretá mandátna zmluva s prvkami zmluvy o dielo, na základe ktorej vzniklo veriteľovi (žalobcovi) právo na plnenie od dlžníka (žalovaného) a dlžníkovi vznikla povinnosť splniť záväzok.
8. Následne, po tom ako súd prvej inštancie uzavrel z hľadiska dokazovania určenie zmluvného typu medzi stranami sporu, vykonal dokazovanie v smere priznania nároku na odplatu (za činnosť) v súvislosti s vykonávaním predmetu zmluvy, keďže výška dohodnutej odplaty bola nepochybne určená hodinovou sadzbou. V tejto súvislosti považoval súd prvej inštancie za potrebné zdôrazniť, že strany majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany. To znamená, že na procesných stranách je nielen povinnosť tvrdenia, ale aj povinnosť svoje tvrdenia preukázať. To platí pre obe procesné strany a v prípade žalobcu naviac platí povinnosť uniesť dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení.
9. Za zrejmé a medzi stranami nesporné považoval súd prvej inštancie, že žalobca vykonával pre žalovaného činnosti, ktoré boli dohodnuté v mandátnej zmluve (najmä zámočnícke a zváračské práce). V tejto súvislosti poukázal najmä na znenie mandátnej zmluvy, tvrdenia žalobcu v žalobe a vyjadrenia žalovaného v jeho písomných podaniach. Dodal, že uvedené skutočnosti neboli sporné ani z vykonaného dokazovania výpoveďami svedkov A. B. a C. D..
10. Podľa súdu prvej inštancie spornou skutočnosťou bol počet hodín skutočne vykonaných prác žalobcom pre žalovaného v októbri 2020, keď žalovaný popieral výkon prác z hľadiska počtu dní (počtu hodín) za jednotlivé dni mesiaca október 2020 (žalovaný namietal vykonanie prác žalobcom podľa časovej špecifikácie uvedenej v dochádzkovom lístku v rozsahu 72 hodín za mesiac október 2020 - 1.10.2020 v čase tam uvedenom, teda od 5:45 hod. do 18:53 hod. v rozsahu 12 hodín; 2.10.2020 od 5:40 hod. do 14:42 hod. v rozsahu 8 hodín; 5.10.2020 od 5:40 hod. do 18:53 hod. v rozsahu 12 hodín; 6.10.2010 od 5:50 hod. do 18:17 hod. v rozsahu 11 hodín; 18.10.2020 od 5:50 hod. do 17:37 hod. v rozsahu 10 hodín; 24.10.2020 od 5:35 hod. do 17:45 hod. v rozsahu 11 hodín; 25.10.2020 od 5:53 hod. do 15:20 hod. v rozsahu 8 hodín; žalovaný tiež namietal, že žalobca nevykonával činnosti ani za dni od 26.10.2020 do 30.10.2020, ani dňa 31.10.2020).
11. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa §§ 266 ods. 1; 269 ods. 2; 536 ods. 1; 566 ods. 1; 571 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré obsahujú úpravu výkladu prejavu vôle, nepomenovaných zmlúv, vymedzenia pojmu zmluva o dielo, základného vymedzenia mandátnej zmluvy a určenia odplaty pri mandátnej zmluve.
12. Súd prvej inštancie zdôraznil, že medzi žalobcom a žalovaným sa jednalo o obchodnoprávny vzťah medzi fyzickou a právnickou osobou, ktorí vykonávajú samostatnú podnikateľskú činnosť vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku. Jedná sa teda o osoby, ktoré majú rovné postavenie a zmluvnú voľnosť v právnom vzťahu. V takomto vzťahu vo všeobecnosti nejde o podriadený vzťah typu zamestnávateľ - zamestnanec. Preto bolo na žalobcovi, aby preukázal svoje tvrdenia o rozsahu počtu hodín a vykonávaných činností pre žalovaného. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že takýmto podkladom pre presné určenie počtu hodín (dní) je dochádzkový lístok, ktorým sa má evidovať dochádzka do miesta výkonu činnosti a následne aj počet hodín vykonávaných v ten-ktorý deň. Poukázal, že žalobca produkoval dôkazy - dochádzkový lístok, kópie fotografií z mobilného telefónu, ktoré mali podľa jeho tvrdení preukazovať výkon prác v jednotlivých dňoch, ktoré boli medzi stranami sporné z hľadiska vyúčtovaných hodín vykonaných zámočníckych a zváračských prác pre žalovaného.
13. Súd prvej inštancie uviedol, že v priebehu konania bola značná rozpornosť skutkových vyjadrení v rámci výsluchov štatutárneho zástupcu žalovaného aj svedkov pokiaľ ide o spôsob a formy vyznačovania dochádzky, a teda i následného určenia počtu hodín a aj formy a doručovania účtovných dokladov. Opätovne však súd prvej inštancie zdôraznil, že medzi stranami sporu išlo o zmluvnú voľnosť, preto bolo na stranách sporu a predovšetkým na žalobcovi svoje tvrdenia preukázať, pričom pre žalobcu platí povinnosť uniesť dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Súd prvej inštancie zároveň poukázal, že zo strany žalovaného došlo k úhrade časti uplatňovanej sumy, z čoho možno vyhodnotiť, že neboli sporné určité dni, resp. hodiny v mesiaci október 2020.
14. K dokazovaniu počtu sporných hodín vykonaných v mesiaci október 2020 (rozporovaná skutočnosť zo strany žalovaného) súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa dostal do dôkaznej núdze z hľadiska preukázania skutočného počtu hodín a teda aj preukázania následnej možnosti vyúčtovania týchto hodín za vykonanú prácu. Poukázal, že jednotlivé fotografie môžu síce dokumentovať prítomnosť žalobcu v objektoch žalovaného, prípadne aj môžu preukazovať určité vykonané práce, avšak nepreukazujú počet hodín skutočne vykonaných zámočníckych a zváračských prác v sporné dni a to aj vzhľadom na nedostatky evidencie dochádzky zo strany žalovaného (evidentný rozpor výpovede žalovaného a štatutárneho zástupcu žalobcu, nejasnosť svedeckých výpovedí svedkov C. D. a A. B., čestného prehlásenia C. E. o tom, ako boli evidovaní zamestnanci, ako brigádnici, ako živnostníci, kedy sa dostavil do miesta výkonu práce žalobca, kto evidoval dochádzku u jednotlivých foriem činnosti). Súd prvej inštancie opätovne zdôraznil, že v danom prípade išlo o vzťah medzi dvoma rovnocennými subjektami, aj keď možno rozprávať o určitej podriadenosti žalobcu vo vzťahu k žalovanému (majúceho prvky pracovnoprávneho vzťahu). Nič to však nezmení na tom, že medzi zmluvnými stranami bola uzavretá mandátna zmluva s prvkami zmluvy o dielo, a teda žalobca mal vykonávať práce podľa pokynov žalovaného a v rozsahu, ktorý bol preukázaný.
15. Za nepochybné súd prvej inštancie považoval, že žalobca vykonával pre žalovaného určité činnosti, avšak žalobca sa dostal do dôkaznej núdze z hľadiska preukázania existencie času, resp. jednotlivých dní vykonávania činností a zároveň aj množstva, resp. druhu prác vykonávaných pre žalovaného. Z uvedených dôvodov v zmysle vykonaného dokazovania sa preto súdu prvej inštancie nejavilo logickým zdôvodnenie nároku žalobcu voči žalovanému, ale naopak javilo sa mu logicky presvedčivým a jasným spochybnenie nároku žalobcu vo vzťahu k žalovanému týkajúce sa spornej zostávajúcej sumy. V tomto smere sa súdu prvej inštancie logicky presvedčivým javilo aj tvrdenie žalovaného o neprevzatí a teda o nedoručení faktúry č. 10/2020 zo strany žalobcu žalovanému, čomu nasvedčujú najmä e-mailové výzvy žalovaného, na ktoré žalobca nereagoval, ako aj svedecká výpoveď A. B. vo vzťahu k doručovaniu faktúry (ktorej pravdivosť súd vyhodnotil aj vzhľadom na jej pomer k štatutárnemu zástupcovi žalovaného ako presvedčivú).
16. Z uvedených dôvodov preto súd prvej inštancie žalobu v časti o zaplatenie 576 eur zamietol, pretože z vykonaného dokazovania nemal jednoznačným spôsobom preukázané pre rozpornosť výpovede svedkov a tiež rozpornosť samotných tvrdení žalobcu (výpoveď žalobcu zo dňa 21.04.2022, kedy žalobca poukázal na škrtnutie dátumov dňa 18.10., 24.10., 25.10., ktoré malo byť pôvodne 20.10., 28.10. a 29.10.) dni a počet hodín skutočne vykonaných zámočníckych a zváračských prác (jednotlivé dni a časy príchodu a odchodu) zo strany žalobcu. Súd prvej inštancie uzavrel, že nemal preukázaný záväzok na plnenie zo strany žalovaného pre žalobcu, pre nepreukázanie záväzku, nemohlo dôjsť ani k úhrade dlžnej sumy, teda k úhrade časti istiny po späťvzatí zo strany žalobcu.
17. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Dodal, že pomer úspechu vychádza z dôvodu nepreukázania doručenia vyúčtovania zámočníckych a zváračských prác (faktúra č. 10/2020) zo strany žalobcu žalovanému, na základe čoho sa žalovaný nemohol dostať do omeškania, keďže splatnosť faktúry nastala až momentom, kedy sa dostala do sféry vedomia žalovaného.
18. Proti výrokom II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).
19. Žalobca nesúhlasil predovšetkým so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odsekoch 24. a 25. napadnutého rozhodnutia (zhrnuté odvolacím súdom v odsekoch 14. a 15. tohto rozsudku – pozn. odvolacieho súdu). Zdôraznil, že obsahom spisu je faktúra zo dňa 30.10.2020, pričom jej pravosť nebola v priebehu konania vyvrátená žiadnym relevantným spôsobom. Dôvodil, že význam faktúry z pohľadu zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty spočíva v tom, že plní predovšetkým funkciu kontroly dane z pridanej hodnoty. Faktúra tak slúži na kontrolu DPH, ktorú je povinný odviesť dodávateľ z dodania tovaru alebo služby, ako aj na kontrolu odpočtu dane uplatňovaného príjemcom tovaru alebo služby. Uvedené sa týka platiteľov DPH, avšak pri fyzických osobách – podnikateľoch, ktorí DPH neplatia, slúži faktúra ako tzv. účtovný doklad, ktorý je podnikateľ povinný vystavovať. Podľa dikcie zákona o účtovníctve je faktúra účtovným dokladom a v zmysle Obchodného zákonníka je to obchodný dokument. Argumentoval, že v nadväznosti na uvedené si súd prvej inštancie logicky odporuje, keď ničím nepodložené tvrdenia žalovaného o tom, že faktúra nie je pravá, má potvrdzovať svedecká výpoveď p. A. B., ktorej pravdivosť súd vyhodnotil vzhľadom na jej pomer k štatutárnemu zástupcovi žalovaného ako presvedčivú, pričom práve jej pomer k štatutárnemu zástupcovi žalovaného F. C. B. (je jeho manželkou) napovedá podľa žalobcu o tom, že bude svedčiť v prospech žalovaného, a teda jej svedecká výpoveď je nedôveryhodnou (vzhľadom na de facto neobmedzenú možnosť vzájomnej koordinácie výpovedí). Dôvodil, že ak žalovaný uvádza, že sa jedná o falšovanú faktúru, tak žalobca disponuje aj jej originálom, ktorý bol pripravený predložiť k nahliadnutiu na súdnom pojednávaní, pričom však konajúci súd uviedol, že tento dôkaz nepovažuje za potrebný vykonať. S poukazom na ust. § 151 ods. 2 CSP dodal, že ak žalovaný popiera pravosť predmetnej faktúry, je povinný preukázať, resp. uviesť, na základe akého právneho dôvodu plnil žalobcovi časť uplatňovanej pohľadávky, pokiaľ nemalo podľa žalovaného dôjsť k vystaveniu a potvrdeniu tejto faktúry.
20. Vo vzťahu k výpovediam v rámci dokazovania pred súdom prvej inštancie žalobca poukázal, že napriek tomu, že faktúra je sama osebe dostatočným dôkazným prostriedkom preukazujúcim dôvodnosť podanej žaloby, považuje za potrebné sa vyjadriť k vykonaným výsluchom sporových strán a predvolaných svedkov. Uviedol, že v priebehu výsluchov štatutárneho zástupcu žalovaného a predvolaných svedkov došlo k opakovaným závažným rozporom v skutkových tvrdeniach o tom, ako sa dochádzkové lístky predkladali zamestnancom žalovaného, na akom mieste boli u žalovaného vystavené a v akom čase, či na začiatku účtovaného mesiaca, resp. ešte pred začiatkom účtovaného mesiaca. Tieto skutočnosti neboli vyjasnené ani výsluchom bývalého vrátnika žalovaného C. D.. Žalobca dôvodil, že pri výsluchu na pojednávaní dňa 21.4.2022 uviedol, že dochádzka do práce bola u neho zaznamenáva tak, že prvé štyri pracovné dni v mesiaci október 2020 hlásil svoj príchod a odchod vrátnikovi, ktorý si časy zaznamenávaná do svojej osobnej evidencie. Následne mu bol odovzdaný dochádzkový lístok s doplnenými časmi príchodov a odchodov, pričom rozdiel v písme (následne už príchody a odchody zapisoval sám žalobca) je jasne viditeľný na dochádzkovom lístku. Dôvodil, že v rámci svojho výsluchu sa vyjadril aj k chybným zápisom na dochádzkovom lístku týkajúcich sa víkendových dní a tiež k postupu potvrdenia faktúry zo strany účtovníčky – manželky konateľa žalovaného. Následne ako dôkaz predložil rozsiahlu fotodokumentáciu, z ktorej je podľa žalobcu zrejmé, že sa skutočne v inkriminované dni nachádzal na pracovisku žalovaného.
21. Postup súdu prvej inštancie v súvislosti s výrokom a odôvodnením napadnutého rozsudku považoval žalobca za zásah do práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie a zásah do práva žalobcu domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. V tejto súvislosti
žalobca poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. III. ÚS 311/07, I. ÚS 154/05, I. ÚS 407/08) o práve na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako požiadavky spravodlivého súdneho konania.
22. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaní napadnutom rozsahu potvrdiť. Uviedol, že súd prvej inštancie spor rozhodol vecne správne a v naznačenom smere aj riadne odôvodnil najmä s ohľadom na skutočnosť, že z odsekov 24. a 25. napadnutého rozhodnutia (zhrnuté odvolacím súdom v odsekoch 14. a 15. tohto rozsudku – pozn. odvolacieho súdu) je zrejmé, čo bolo obsahom zmluvného vzťahu medzi stranami sporu podľa mandátnej zmluvy. Argumentoval, že pokiaľ žalobca namieta procesný postup súdu prvej inštancie v súvislosti s vykonaným dokazovaním, a to najmä vo vzťahu k žalobcom vystavenej faktúre zo dňa 30.10.2020, ktorá je obsahom súdneho spisu, a o ktorej žalobca v svojom odvolaní tiež tvrdí, že pravosť tejto faktúry nebola v priebehu súdneho konania žiadnym relevantným spôsobom vyvrátená, tak predmetné tvrdenie žalobcu sa nezakladá na pravde. Tvrdil, že v plnom rozsahu riadne rozporoval vecnú stránku, správnosť, ale aj nedoručenie faktúry č. 10/2020, a to už s poukazom na konkrétnu argumentáciu uvedenú v odpore proti platobnému rozkazu, čo bolo v konečnom dôsledku aj preukázané doloženými dôkazmi, vrátane svedeckých výpovedí a tiež rozporuplnou (chaotickou) výpoveďou žalobcu pred súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 21.4.2022. Žalobca totiž najskôr vypovedal tak, že 30.10.2020 bol za ekonómkou žalovaného so spornou faktúrou, ale následne žalobca povedal, že v ten deň bol doma v karanténe.
23. Pokiaľ žalobca namieta, že bol pripravený predložiť k nahliadnutiu na pojednávaní originál faktúry č. 10/2020, žalovaný poukázal, že už v odpore proti platobnému rozkazu označil predmetnú faktúru „za falzifikát“ a zopakoval to aj vo vyjadrení zo dňa 12.11.2021. Dôvodil, že v danej právnej veci sa konali tri pojednávania (v dňoch 21.4.2022, 19.5.2022 a 8.9.2022), pričom ani na jedno z nich žalobca nedoniesol originál faktúry č. 10/2020 k nahliadnutiu. Dokonca právny zástupca žalobcu opakovane na pojednávaniach uviedol, že jej originál „zabudol“ v advokátskej kancelárii, preto ho nikdy k dispozícii nemal. Keďže od začiatku súdneho konania do vyhlásenia uznesenia súdu prvej inštancie o ukončení dokazovania žalobca originál predmetnej faktúry nepredložil, mal žalovaný za to, že súd prvej inštancie správne konštatoval neunesenie ťarchy dôkazu na strane žalobcu.
24. K tvrdeniu žalobcu, že ak žalovaný popiera pravosť faktúry, je povinný preukázať, resp. uviesť, na základe akého právneho dôvodu plnil časť uplatnenej pohľadávky, žalovaný uviedol, že právnym dôvodom plnenia odplaty pre žalobcu bol jeho zmluvný záväzok, ktorý si strany sporu dojednali v mandátnej zmluve. Za vykonané práce za október 2020 zaplatil žalobcovi 1.136 eur, v dôsledku čoho žalobca vzal žalobu v tejto časti späť, pričom výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie žalobca odvolaním nenapadol. Tým fakticky potvrdil správnosť plnenia odplaty žalovaným pre neho v zmysle mandátnej zmluvy. Preto mal žalovaný za to, že za poskytnuté práce a výkony žalobcu riadne zaplatil tak, ako to bolo dohodnuté i preukázané.
25. Ďalej sa žalovaný nestotožnil s polemikou žalobcu a spôsobom jeho hodnotenia svedeckých výpovedí a výsluchov strán sporu. Mal za to, že tieto odvolacie námietky, ktorými žalobca napáda dôveryhodnosť svedeckých výpovedí aj výsluch konateľa žalovaného je len jeho polemikou a účelovou odvolacou námietkou. Žalovaný argumentoval, že súd prvej inštancie vykonal všetky možné dôkazy, preto mu nemožno žalobcom tvrdený odvolací dôvod dôvodne vytknúť, a to ani v súvislosti so žalobcom tvrdenou odvolacou argumentáciou o zásahu súdu prvého stupňa do práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie.
26. Žalovaný uzavrel, že žalobca v závere odvolania odkázal na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorých účelovo namietol, že došlo k obdobnému zásahu do jeho práva na spravodlivé súdne konanie a do jeho práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že považuje rozsudok súdu prvej inštancie za riadne, logicky a rozsiahle odôvodnený. To, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie nezodpovedá predstavám žalobcu, nemožno považovať za neodôvodnenie rozsudku riadne, alebo spôsobom, ktorým mali byť podľa žalobcu porušené jeho práva na spravodlivý proces. V danom prípade však tomu tak podľa žalovaného nie je, lebo rozsudku súdu prvej inštancie nemožno porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces vytknúť. Rovnako mal žalovaný za to, že súd prvej inštancie aplikoval na danú vec právne predpisy vzťahujúce sa k návrhu žalobcu
a tiež presne špecifikoval, čo vyplynulo z vykonaného dokazovania a aký právny predpis je možné na danú vec aplikovať.
27. Žalobca v odvolacej replike zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v odvolaní.
28. Žalovaný v odvolacej duplike rovnako zotrval na svojich tvrdeniach uvedených vo vyjadrení k odvolaniu.
29. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
30. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
31. Žalobca podanie odvolania odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
32. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením. Posúdil, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, či na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy a či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, a to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
33. Odvolací súd zhodnotil, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý relevantný argument vznesený v spore a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa kritéria vyžadované vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správne právne závery.
34. Podrobné, vecne správne a zákonu zodpovedajúce je odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a odkazuje na neho (§ 387 ods. 2 CSP). Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalobcu a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní odvolací súd uvádza :
35. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP.
36. Z odvolania vyplýva, že odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP vzhliadol žalobca najmä v tom, že súd prvej inštancie neakceptoval faktúru č. 10/2020 ako dôkaz o rozsahu prác, ktoré pre žalovaného vykonal v mesiaci október 2020 a tiež v závere súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobcu o počte dní a hodín zámočníckych a zváračských prác, ktoré vykonal na základe mandátnej zmluvy pre žalovaného, keď súd prvej inštancie neunesenie dôkazného bremena žalobcu odôvodňoval rozpormi medzi tvrdeniami žalobcu, tvrdeniami žalovaného a výpoveďami svedkov.
37. Odvolací súd udáva, že faktúra č. 10/2020 je iba dôkazom formálneho charakteru, pričom sama osebe nepostačuje na preukázanie rozsahu prác, o ktorých žalobca tvrdí, že ich vykonal pre žalovaného. Vyhotovenie faktúry je len jednostranným právnym úkonom a to vyhotovením účtovného dokladu zo strany žalobcu ako dodávateľa žalovanému ako príjemcovi. V danom prípade vystavenie faktúry žalobcom žalovanému nemožno ponímať ako vznik povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi fakturovanú sumu, pokiaľ žalobca neuniesol dôkazné bremeno o rozsahu fakturovaných prác. Predmetná faktúra by bola dokladom o dodaní služieb až jej akceptáciou (prijatím, schválením) odberateľom (žalovaným) a to všetkých jej údajov, pričom odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje, že žalovaný namietal vecnú stránku aj správnosť tejto faktúry a tiež jej nedoručenie žalovanému.
38. Pokiaľ ide o závery súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobcu o počte dní a hodín zámočníckych a zváračských prác, ktoré vykonal na základe mandátnej zmluvy pre žalovaného zhrnuté v odsekoch 14. a 15. tohto rozsudku, odvolací súd uvádza, že s týmito závermi súdu prvej inštancie sa plne stotožňuje. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnemu záveru, že žalobca sa dostal do dôkaznej núdze z hľadiska preukázania skutočného počtu hodín a teda aj preukázania následnej možnosti vyúčtovania týchto hodín za vykonanú prácu. Zároveň súd prvej inštancie správne konštatoval, že jednotlivé fotografie môžu síce dokumentovať prítomnosť žalobcu v objektoch žalovaného, prípadne aj môžu preukazovať určité vykonané práce, avšak nepreukazujú počet hodín skutočne vykonaných prác a to aj vzhľadom na nedostatky evidencie dochádzky. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že ak sporová strana neoznačila dôkazy, ktoré sú potrebné na preukázanie jej tvrdení, tak nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. V prejednávanom spore síce žalobca dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení navrhol, ale hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie vyústilo do správneho záveru, že dokazovanie bez pochybností nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu pokiaľ ide o rozsah sporných prác, ktoré vykonal pre žalovaného.
39. Vzhľadom na dôvody uvedené v odsekoch 37. a 38. tohto rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP naplnený nie je.
40. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) odvolací súd uvádza, že z odvolania nie je zrejmé, ktorá právna norma je tou normou, podľa ktorej súd prvej inštancie podľa žalobcu vec právne posúdil bez toho, aby na daný skutkový stav dopadala. Rovnako z odvolania nevyplýva, ktorá správne určená norma súdom prvej inštancie bola z jeho strany neprávne interpretovaná alebo na daný skutkový stav nesprávne aplikovaná. Vo vzťahu k tomuto odvolaciemu dôvodu je odvolanie žalobcu obsahovo prázdne. Preto nepovažoval odvolací súd za naplnený ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
41. K žalobcom namietaným nesplneným požiadavkám na obsahovú kvalitu odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí výstižne opísal prednesy sporových strán a ich konečné návrhy; dôkazy, o ktoré oprel svoje skutkové zistenia; úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov; skutočnosti, ktoré mal preukázané a ktoré nie a uviedol svoje právne posúdenie zisteného stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Osobitnú pozornosť venoval súd prvej inštancie relevantnej spornej otázke medzi stranami a to, či vykonaným dokazovaním bol preukázaný žalobcom tvrdený počet dní a hodín zámočníckych a zváračských prác, ktoré vykonal v mesiaci október 2020 na základe mandátnej zmluvy pre žalovaného. Napadnuté rozhodnutie má logickú postupnosť a sú v ňom zahrnuté rozhodné skutkové zistenia. Z obsahu odvolania v zásade vyplýva, že žalobca nesúhlasí s právnymi závermi súdu prvej inštancie. Skutočnosť, že žalobca má na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je postačujúce na to, aby odvolací súd prisvedčil tvrdeniu žalobcu o nepreskúmateľnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie.
42. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu ako vecne správny.
43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v § 419 CSP. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP. V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).