Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 407/08

Legal thesis Official

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2010 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra

Brňáka o sťažnosti Š. H., U., zastúpeného JUDr. M. M., Advokátska kancelária M. a spol.,

s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

práva vlastniť majetok podľa a podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozhodnutím z 18. júna 2007 takto

rozhodol:

1. Základné právo Š. H. na súdnu ochranu podľa a

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co

14/2006 a jeho rozhodnutím z 18. júna 2007 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 18. júna 2007 v spojení

s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. januára

2008 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Prešov je p o v i n n ý zaplatiť Š. H. trovy právneho zastúpenia v sume

208,96 € (slovom dvestoosem eur a deväťdesiatšesť centov) na účet právneho zástupcu

JUDr. M. M. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra

2007 doručená sťažnosť Š. H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M.

M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“), práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva vlastniť majetok podľa a podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím z 18. júna 2007.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 18. júna 2007 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) ako odvolací súd vo veci žalobkyne –

advokátky JUDr. A. T. (ďalej len „žalobkyňa“ alebo „advokátka“) proti sťažovateľovi ako

žalovanému o zaplatenie sumy 197 985 Sk s prísl. rozhodol tak, že potvrdil prvostupňový

rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 162 366,70 Sk s 8 %

úrokom z omeškania od 13. apríla 2005 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti rozsudok súdu

prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov konania.

Napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 20. augusta 2007.

Podľa tvrdení sťažovateľa krajský súd rozhodol na podklade záverov, ktoré

sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené a zároveň nimi neboli chránené označené základné

práva a slobody, ktoré súdom všeobecného súdnictva ukladá aj dohovor.

3. Ústavný súd uznesením č. k. -26 z 3. decembra 2008 prijal sťažnosť

sťažovateľa na ďalšie konanie. Listom z 2. februára 2009 požiadal sťažovateľa a krajský

súd, aby sa vyjadrili ku vhodnosti ústneho pojednávania vo veci. Krajský súd zároveň

vyzval, aby podal svoje vyjadrenie k sťažnosti. Keďže obaja účastníci konania súhlasili

s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd sťažnosť prerokoval podľa § 30 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí senátu.

4. Krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr 10008/2009 z 10. februára

2009 konštatoval iba skutočnosti vyplývajúce zo spisu, nepodal však žiadne vyjadrenie

k tvrdeniam sťažovateľa, podľa ktorých malo dôjsť k porušeniu označených práv

priznaných a dohovorom, a konštatoval, že „okolnosti uvádzané navrhovateľom

v ústavnej sťažnosti považujeme za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme

zamietnuť“.

II.

5. Zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj zo spisu Okresného súdu Humenné (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. (pôvodne vedeného pod sp. zn. )

vyplýva, že sťažovateľ 27. januára 2004 uzavrel so žalobkyňou dohodu o podielovej

odmene za poskytovanie právnej pomoci (ďalej len „dohoda“) v občiansko-právnom spore

o ochranu osobnosti proti spoločnosti R., a. s., H. (spor je vedený na okresnom súde pod

sp. zn. , sťažovateľ v ňom požaduje priznanie nemajetkovej ujmy vo výške

2 000 000 Sk), ktorá bola stanovená percentuálnym podielom z hodnoty veci. Následne

5. januára 2005 sťažovateľ žalobkyni oznámil, že od dohody odstupuje. Z dôvodu, že

dohoda bola vypovedaná sťažovateľom, žalobkyňa vyčíslila svoju odmenu za poskytnuté

právne služby podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej aj

„vyhláška“) a fakturovala ju sťažovateľovi faktúrou č. 2/2004 z 5. apríla 2005 v sume

197 985,40 Sk, po zohľadnení zálohy, ktorú už sťažovateľ žalobkyni uhradil. Vzhľadom

na to, že sťažovateľ s uplatnenou výškou odmeny advokátky nesúhlasil a vo vyčíslenej

čiastke ju odmietol zaplatiť, podala žalobkyňa na okresnom súde návrh na vydanie

platobného rozkazu. Vec bola následne prevedená do registra „C“.

Okresný súd rozsudkom č. k. -43 z 25. novembra 2005 zaviazal

sťažovateľa zaplatiť advokátke sumu 197 985,40 Sk s 8 % úrokom z omeškania

od 9. apríla 2005 do zaplatenia a trovy konania vo výške 32 295 Sk, proti ktorému podal

sťažovateľ odvolanie.

Krajský súd o odvolaní rozhodol sťažnosťou napadnutým rozsudkom sp. zn.

z 18. júna 2007 tak, že potvrdil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného

zaplatiť žalobkyni sumu 162 366,70 Sk s 8 % úrokom z omeškania od 13. apríla 2005 do

zaplatenia, v prevyšujúcej časti rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol a žiadnemu

z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu krajského

súdu 21. septembra 2007 dovolanie a 22. októbra 2007 ústavnú sťažnosť. Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 24. januára 2008 dovolanie ako neprípustné odmietol.

6. Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedol, že «... Krajský súd

v Prešove ako „primárny ochranca práva“ (ktorý je prvotne povolaný, ale aj zodpovedný

za ochranu a dodržiavania základných ľudských práv a slobôd) zlyhal v oblasti ochrany

subjektívnych práv sťažovateľa (ktorý má v danom prípade aj ústavný rozmer), a to

vydaním rozhodnutia, ktoré vykazuje znaky maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle,

a ktoré nemá legitímny základ, a súčasne nim boli porušené aj základné práva sťažovateľa,

tak tieto okolnosti zakladajú ingerenciu ústavného súdu v danej právnej veci.».

Sťažovateľ namietal porušenie práva na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

(ktoré je súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),

ku ktorému došlo tým, že odvolací súd (ani súd prvého stupňa) žiadnym spôsobom

neodôvodnil, z akých právnych úvah vychádzal, keď zaviazal odporcu na náhradu úrokov

z omeškania vo výške 8 % ročnej úrokovej sadzby, ďalej tým, že krajský súd neodôvodnil,

či ustanovenia dohody uzavretej medzi žalobkyňou a sťažovateľom je možné považovať

za dojednanie odstupného pri skončení zmluvy o poskytovaní právnych služieb, v dôsledku

čoho už advokátke nepatrí žiadna náhrada vypočítaná ako tarifná odmena. Krajský súd

sa v napadnutom rozhodnutí, v ktorom uplatnil výpočet za počet vykonaných úkonov,

nevysporiadal s námietkou sťažovateľa k stanoveniu výšky tarifnej odmeny v konaní

o ochranu osobnosti a žiadnym spôsobom neoveroval odôvodnenosť a počet žalobkyňou

vykonaných úkonov.

III.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom, ... ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok.

Podľa trovy konania sú najmä hotové výdavky

účastníkov a ich zástupcov, včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich

zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za vykonávané úkony súdneho

komisára a jeho hotové výdavky, odmena správcu dedičstva a jeho hotové výdavky,

tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

Podľa o advokácii v znení neskorších predpisov

advokát je povinný pri výkone advokácie konať čestne a svedomito, dôsledne využívať

všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho

presvedčenia pokladá za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných

právnych služieb.

Podľa § 2 ods. 1 vyhlášky pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí právnych služieb môže

advokát dohodnúť s klientom spôsob a výšku zmluvnej odmeny. Výška zmluvnej odmeny

musí byť v súlade s dobrými mravmi.

Podľa § 2 ods. 2 vyhlášky ak nedôjde k dohode podľa odseku 1, na určenie odmeny

advokáta sa použijú ustanovenia tejto vyhlášky o základnej sadzbe tarifnej odmeny.

Podľa § 10 vyhlášky podielová odmena môže byť dohodnutá vo forme podielu

na hodnote veci, ktorá je predmetom konania pred súdom alebo iným orgánom, ak je

výsledok tohto konania podľa okolností prípadu veľmi neistý a advokát o tom klienta

poučil.

Podľa § 11 ods. 1 vyhlášky advokát má právo na dohodnutú podielovú odmenu len

za predpokladu, že klient, s ktorým sa dohodol na poskytnutí právnych služieb za túto

odmenu, mal plný úspech vo veci.

Podľa § 11 ods. 2 vyhlášky ak sa skončí konanie uvedené v § 10 len čiastočným

úspechom klienta, advokát má právo na pomernú časť dohodnutej podielovej odmeny.

Podľa § 11 odseku 3 vyhlášky ak nemal klient ani čiastočný úspech vo veci, advokát

má právo požadovať od klienta iba náhradu hotových výdavkov.

Podľa § 13 ods. 6 vyhlášky ak nemožno hodnotu veci alebo práva vyjadriť

v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami, základná sadzba

tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna desatina výpočtového základu.

8. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu je súčasťou základného práva na súdnu

ochranu podľa aj nárok na náhradu trov konania (napr. ,

). V sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä

v určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené

reálnym obsahom ( v spojení s ). Procesné predpisy, ktoré

upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným

obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto

len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu

v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol

úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. , ,

). Súčasťou trov konania je aj odmena za zastupovanie, ak je zástupcom

advokát ( ).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská

sa vzťahujú na obe označené práva ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

9. Na základe uvedených právnych záverov posúdil ústavný súd námietky

sťažovateľa uplatnené v sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 18. júna 2007 predovšetkým z hľadiska rešpektovania záruk vyplývajúcich mu z čl. 46

ods. 1 a dohovoru.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľ namieta predovšetkým porušenie práva

na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v rámci ktorého krajský súd neuviedol žiadne

skutočnosti na uplatnenie náhrady úrokov z omeškania vo výške 8 % (I.), krajský súd

(zhodne s okresným súdom) bez náležitého odôvodnenia uplatnil pri výpočte odmeny

advokátky tarifnú odmenu pred zmluvnou dohodou (II.), pri uplatňovaní tarifnej odmeny za

vykonané úkony sa krajský súd žiadnym spôsobom sa nezaoberal argumentáciou

sťažovateľa pre výpočet tarifnej odmeny v spore na ochranu osobnosti (III.) a nepreskúmal

počet a odôvodnenosť úkonov vykonaných advokátkou, hoci tieto boli medzi účastníkmi

sporné (IV.).

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že jedným z princípov spravodlivého

súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité

odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje

rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. , ,

).

Namietané uznesenie krajského súdu v odôvodnení nereaguje na sťažovateľom

uplatnené námietky, a tým podľa názoru ústavného súdu nespĺňa požiadavky vyplývajúce

z dohovoru ani z , keďže nedostatočným, nepreskúmateľným

spôsobom odôvodňuje výpočet odmeny advokátky za poskytnuté úkony právnej služby.

9.1 V prvej uplatnenej námietke sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že „odvolací

súd ani súd prvého stupňa žiadnym spôsobom neuviedli, z akých právnych úvah vychádzali,

keď zaviazali odporcu na náhradu úrokov z omeškania vo výške 8 % ročnej úrokovej

sadzby. Len z ich poukazov na ustanovenie možno

usúdiť, že sa výška danej úrokovej sadzby mala stanoviť v zmysle občianskoprávnych

predpisov. Uvedené ustanovenie však odvoláva na

vykonávací predpis, ktorým je v danom prípade

V zmysle § 3 uvedeného nariadenia, výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej

sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením

peňažného dlhu. Odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) stanovil ako prvý deň

omeškania deň 13. 04. 2005. V tomto období však úroková sadzba bola 3 %, a teda

dvojnásobok tejto úrokovej sadzby predstavuje 6 %. Nie je preto zrejmé, z akých úvah

vychádzali súdy (odvolací ako i súd prvého stupňa), keď stanovili výšku úrokovej sadzby

8 % ročne. Uvedené rozhodnutia preto neboli náležite odôvodnené, pričom výšku úrokovej

sadzby neodôvodnila ani navrhovateľka v žalobnom návrhu.“.

Vo vzťahu k uplatnenej námietke ústavný súd uvádza:

Krajský súd vo svojom rozhodnutí s poukazom na ustanovenie § 517 ods. 2

odlišne od rozsudku okresného súdu stanovil deň, od ktorého

sa sťažovateľ ocitol v omeškaní s peňažným plnením, a stanovil výšku úrokov z omeškania

vo výške 8 % bez uvedenia, na základe akého právneho predpisu postupoval pri jej určení.

Podľa ak ide o omeškanie s plnením peňažného

dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie

je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania

a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Vykonávacím predpisom

je v danom prípade nariadenie vlády Slovenskej republiky č. , ktorým

sa vykonávajú niektoré ustanovenia (v znení platnom

do 31. decembra 2008), ktorý v ustanovení § 3 upravuje, že výška úrokov z omeškania

je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému

dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Overením na oficiálnej stránke Národnej banky

Slovenska (ďalej len „NBS“) www.nbs.sk ústavný súd zistil, že diskontná sadzba NBS

za obdobie od 1. marca 2005 do 28. februára 2006 predstavovala 3 %, v dôsledku čoho bol

krajský súd oprávnený priznať žalobkyni úroky z omeškania vo výške 6 % ročne. Krajský

súd v napadnutom rozsudku prevzal výšku úrokov a jej výpočet tak, ako ho uplatnila

žalobkyňa a rozhodol o nej okresný súd, pričom stanovenie jej výšky nijakým spôsobom

neodôvodnil, v dôsledku čoho je táto časť jeho rozhodnutia arbitrárna a nepreskúmateľná.

9.2 V druhej námietke uplatnenej sťažovateľom proti rozsudku krajského súdu

sa uvádza, že krajský súd (zhodne s okresným súdom) bez náležitého odôvodnenia uplatnil

pri výpočte odmeny advokátky tarifnú odmenu pred zmluvnou dohodou a nevysporiadal

sa s jeho námietkami uvedenými v odôvodnení odvolania, v ktorom predovšetkým namietal,

že «Ustanovenia majú podľa výslovnej úpravy

zásadne dispozitívny charakter. Táto zásada znamená, že v rámci

zmluvnej autonómie si subjekty občianskoprávnych vzťahov môžu tieto vzťahy upraviť a ich

obsah usporiadať slobodne, odlišne aj od úpravy obsiahnutej v ,

pokiaľ im to zákon výslovne nezakazuje alebo pokiaľ z povahy príslušného zákonného

ustanovenia nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť. ...

Zmluvná voľnosť preto umožňuje subjektom občianskoprávnych vzťahov najlepšie

realizovať vlastné osobné a hospodárske predstavy a zámery v súlade s ich individuálnymi

záujmami a potrebami. Občianskoprávne vzťahy sa teda vyznačujú autonómiou vôle

zmluvných strán a zmluvnou voľnosťou, čo znamená, že až na zákonom ustanovené prípady,

sa môžu účastníci záväzkového vzťahu odchýliť od zákonnej právnej úpravy a tak

prispôsobiť obsah vzájomných práv a povinností svojím predstavám a potrebám.

To potom znamená, že v prvom rade platí to, čo si zmluvné subjekty spolu dohodli

(ich dohoda je potom rovnako záväzná ako sám zákon – lex contraktus). Ak však subjekty

už raz uzavrú podľa svojho slobodného rozhodnutia určitú zmluvu (či už pomenovanú alebo

nepomenovanú), platí, že túto zmluvu sú povinní plniť (pakta sunt servanda), a to aj keby

plnenie bolo pre niektorú zo zmluvných strán nevýhodné, napr. aj oproti úprave

obsiahnutej v dispozitívnych ustanoveniach príslušných právnych predpisov.

Nepomenovaná (v zákone výslovne neupravená) zmluva, je rovnako záväzná ako zmluva

pomenovaná (v zákone výslovne upravená ako určitý zmluvný typ), ak je uzavretá v súlade

s právom, teda ak predovšetkým neodporuje obsahu alebo účelu zákona, alebo

ho neobchádza alebo ak sa neprieči dobrým mravom. Najmä pri posudzovaní súladu takejto

zmluvy s dobrými mravmi treba prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva záver, že účastníci sa dohodli na určitej forme

„odškodnenia“ a toto výslovne označili ako odstupné, ktoré prináleží navrhovateľke ako

advokátke pre prípad, že odporca ako klient odstúpi od dohody v čase po začatí

poskytovania právnych služieb zo strany advokáta.».

Ústavný súd vo vzťahu k druhej uplatnenej námietke uvádza:

Účastníci ako subjekty občianskoprávneho vzťahu využili dispozitívny charakter

ustanovení a postupovali aj v súlade s v čase uzatvárania zmluvy

platnou vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnej pomoci. V dôvodovej správe

k tejto vyhláške, ktorá zrušovala vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci

v znení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. ,

sa uvádza, že „základný princíp priority zmluvnej odmeny samozrejme zostáva

zachovaný. ... Návrh vyhlášky tradične uprednostňuje dohodu advokáta s klientom, lebo ich

vzájomný vzťah sa predovšetkým vytvára na vzájomnej dôvere. ... Systematika vyhlášky sa

zakladá na preferovaní zmluvnej odmeny a v príde že k zmluve nedôjde – zákonom striktne

určenej odmeny, ktorá sa odvíja od tradične zaužívanej advokátskej tarify. ... Jediným

obmedzením zmluvnej odmeny jej je súlad s dobrými mravmi.“.

V rámci zmluvnej voľnosti a podľa svojich individuálnych záujmov a potrieb

sťažovateľ uzavrel 27. januára 2004 s advokátkou dohodu. V bode IV uvedenej dohody je

upravené: „Za poskytovanú právnu pomoc určenú v článku I. tejto zmluvy sa klient zaväzuje

v súlade s a vyhlášky č. platiť advokátovi dohodnutú podielovú

odmenu vo výške 20 % z hodnoty veci.“ Z úvodného ustanovenia zmluvy vyplýva,

že úlohou advokátky bolo poskytnúť sťažovateľovi právnu pomoc v konaní o ochranu

osobnosti proti spoločnosti R., a. s. H. Sťažovateľ požadoval od uvedenej spoločnosti

zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 000 Sk. K uzavretiu dohody došlo podľa

ustanovení § 10 a § 11 vyhlášky.

Zo skutočnosti, že pri poskytovaní právnych služieb sa klient s advokátkou dohodli

na tom, že sa uplatní podielová odmena, možno vyvodiť, že výsledok konania bol v danom

prípade neistý. Jeho neistota vyplýva jednak z toho, že pre stanovenie výšky nemajetkovej

ujmy v konaniach o ochranu osobnosti neexistujú stanovené pravidlá, súdy postupujú

v takýchto konaniach značne rozdielne (pozri napr. rozsudok Okresného súdu Čadca sp. zn.

– 10 000 Sk, Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. –

200 000 Sk, Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 000 Sk a iné)

a „hodnotu veci“ v takýchto prípadoch nie je možné ani reálne stanoviť. Žiadna hodnota

veci nie je uvedená ani v samotnej dohode uzavretej medzi žalobkyňou a sťažovateľom.

Hodnota sporu 2 000 000 Sk vyplynula z ďalších skutočností uvedených v prílohe sťažnosti.

Pri uplatnení ustanovení § 11 vyhlášky by predstavovala dohodnutá podielová odmena

advokátky pri plnom úspechu vo veci sumu 400 000 Sk, advokátka by mala právo iba

na pomernú časť dohodnutej podielovej odmeny pri čiastočnom úspechu klienta a v prípade,

že by nemal klient ani čiastočný úspech vo veci, mohla by požadovať od klienta iba náhradu

hotových výdavkov. Uvedené ustanovenie vyhlášky by sa uplatnilo v prípade,

ak by advokátka zastupovala klienta až do právoplatného ukončenia sporu.

Zmluva uzavretá medzi sťažovateľom a advokátkou obsahuje bod VI, podľa ktorého

„zrušiť zmluvu je možné dohodou strán alebo jednostranným odstúpením účastníka

účinným ku dňu doručenia písomného odstúpenia. Ak od dohody odstúpi klient je povinný

zaplatiť advokátovi odstupné vo výške dovtedy vynaložených nákladov zvýšených o 100

%.“.

Zmluva medzi sťažovateľom a advokátkou bola uzavretá 27. januára 2004

a k odstúpeniu sťažovateľa od dohody došlo k 5. januáru 2005. Právne zastúpenie klienta

tak trvalo necelý rok, za ktorý podľa vyčíslenia advokátky došlo k vykonaniu desiatich

úkonov, ktorých hodnotu vyčíslila čiastkou 197 985,40 Sk s 8 % úrokom z omeškania

a trovami konania v sume 32 295 Sk, keďže pri výpočte odmeny po zrušení dohody

uplatnila hodnotu jedného úkonu v sume 16 650 Sk (vypočítanej z uplatnenej výšky

nemajetkovej ujmy ako hodnoty sporu).

Uvedený spôsob výpočtu odmeny advokátky považuje ústavný súd

za neopodstatnený, opomínajúci ustanovenia ,

Zb. o advokácii v znení neskorších predpisov a vyhlášky a v rozpore s uzavretou dohodou

a dobrými mravmi.

Podľa názoru ústavného súdu ak sťažovateľ so žalobkyňou platne uzavreli zmluvu

o poskytnutí právnej pomoci, v ktorej si dohodli podielovú odmenu advokátky, a v bode VI

zmluvy si účastníci špeciálne upravili možnosti odstúpenia oboch účastníkov a osobitne

aj klienta, znamená to, že ak došlo k ukončeniu právneho zastúpenia z dôvodov na strane

sťažovateľa, táto skutočnosť nemôže ísť na ťarchu advokátky a táto nemôže byť zbavená

práva na odmenu za právne služby reálne poskytnuté do doby ukončenia zastupovania.

Do úvahy neprichádza priznanie podielovej odmeny. Osobitné ustanovenie článku

VI zmluvy však zakladá nárok na zaplatenie všetkých vo veci dovtedy vynaložených

nákladov spojených so zastupovaním klienta, zvýšených o 100 %, ktoré možno považovať

za odstupné – sankciu za účinné odstúpenie klienta od zmluvy.

V prípade ukončenia konania, ak by mal sťažovateľ vo veci plný úspech, odmena

advokátky by predstavovala 400 000 Sk, pomerný úspech vo veci na 50 % by znamenal

odmenu vo výške 200 000 Sk. V danom prípade, po odstúpení sťažovateľa od zmluvy

po necelom roku poskytovania právnej pomoci, predstavuje advokátkou vyčíslená odmena

viac ako 200 000 Sk. Pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že konanie o ochranu

osobnosti, v ktorom mala byť právna pomoc poskytovaná, nie je ani v čase rozhodovania

o ústavnej sťažnosti a po viac ako 6,5 rokoch od začatia konania právoplatne ukončené.

9.3 Sťažovateľ v podanom odvolaní namietal aj skutočnosť, že ak krajský súd

nezobral do úvahy existujúcu dohodu o odmene a pri výpočte odmeny uplatnil tarifnú

odmenu, mal jej výšku stanoviť podľa § 13 ods. 6 vyhlášky, t. j. ako jednu desatinu

výpočtového základu, a to s ohľadom na skutočnosť, že hodnotu veci v spore o ochranu

osobnosti nemožno vyjadriť v peniazoch. Na podporu svojho názoru uviedol stanovisko

vyslovené v uznesení Vrchného súdu v Prahe sp. zn. z 5. novembra 1994

a odvolal sa aj na judikatúru ústavného súdu pri výpočte primeraného finančného

zadosťučinenia.

Ústavný súd sa vzhľadom na vyslovený názor k námietke uvedenej v bode 9.2, podľa

ktorého mal krajský súd uplatniť pri výpočte odmeny advokátky zmluvnú odmenu, touto

časťou sťažnosti nezaoberal.

9.4 Poslednou sťažovateľom uplatnenou námietkou je počet úkonov uskutočnených

advokátkou pri poskytovaní právneho zastúpenia. Napriek skutočnosti, že ich počet bol

medzi účastníkmi sporný, odvolací súd sa overovaním počtu vykonaných úkonov a ich

účelnosťou pre dané konanie nezaoberal. Ako to vyplýva zo spisu okresného súdu sp. zn.

, krajský súd v konaní žiadal 29. novembra 2006 o zapožičanie spisu

okresného súdu z hlavného konania vedeného vo veci pod sp. zn. , okresný súd

mu však oznámil, že spis nie je možné zapožičať, lebo v dôsledku podaného dovolania bude

predložený najvyššiemu súdu. V ďalšom období krajský súd opätovne 21. mája 2007

žiadal o zapožičanie spisu, okresný súd mu oznámil, že spis nie je možné zapožičať

z dôvodu, že pre podaný návrh na vylúčenie konajúceho sudcu bude predložený

na rozhodnutie krajskému súdu. Z uvedeného vyplýva, že v čase rozhodovania o odvolaní

sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu o výške odmeny advokátky krajský súd spis

z hlavného konania vo veci nemal k dispozícii a vykonané úkony a ich odôvodnenosť

a účelnosť nijakým spôsobom nepreveroval.

Rozhodnutie krajského súdu neobsahuje žiadne závery o tom, že sa súd námietkou

sťažovateľa uvedenou v bode IV zaoberal, a prečo ju neuznal za opodstatnenú.

Sťažovateľ tiež namietal, že ani okresný súd a ani krajský súd nepreverovali počet

úkonov vykonaných advokátkou vo veci. Krajský súd nemal k dispozícii spis okresného

súdu z hlavného konania, na základe ktorého by mohol overiť reálny počet vykonaných

úkonov, ku ktorým by mal príležitosť vyjadriť sa aj sťažovateľ.

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté rozhodnutie krajského súdu, v ktorom

sa tento nevysporiadal so všetkými sťažovateľom v odvolaní uvedenými skutočnosťami,

treba ako celok (v ktorom nepoukázal ani na iné chyby rozsudku okresného súdu)

považovať za nepresvedčivé, nepreskúmateľné, arbitrárne a porušujúce čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 , ako aj dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Tak rozhodnutím okresného súdu, ako aj krajského súdu bola popretá zásada

zmluvnej voľnosti, v rámci ktorej môžu účastníci občiansko-právnych vzťahov uzatvárať

dohody o poskytovaní služieb (v danom prípade právnych služieb v zastupovaní pred

súdom), pričom uprednostnenie výpočtu odmeny podľa tarify pred zmluvou, ktorá bola

záväzná pre jej účastníkov, možno označiť za nezákonné a porušujúce aj čl. 46 ods. 1

.

10. Sťažovateľ namietal v sťažnosti aj porušenie práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva pokojne užívať majetok podľa dodatkového protokolu.

Pokiaľ ide o vlastnícke právo, jeho obsah nie je predmetom ústavnej úpravy, ale

upravuje ho na základe ústavného zmocnenia zákon (m. m. , ).

Týmto zákonom je , ktorý obsah vlastníckeho práva vymedzuje tak,

že vlastník veci je predmet svojho vlastníctva oprávnený držať, užívať, požívať jeho plody

a úžitky a nakladať s ním, čo vychádza z rímsko-právnej koncepcie obsahu vlastníckeho

práva (ius possidendi, ius utendi et fruendi, ius dispondendi). Novovytváranou judikatúrou

sa postupne stáva taká prax ústavného súdu, podľa ktorej všeobecný súd môže byť

porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť

a pokojne užívať majetok) aj bez porušenia ústavno-procesných princípov postupu

vyplývajúcich z až (, , ,

). Keďže ústavný súd vyslovil, že postupom a rozsudkom krajského súdu

bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, zaoberal sa samostatne

aj otázkou, či z tohto porušenia nevyplynul aj zásah do základného práva sťažovateľa

vlastniť a pokojne užívať majetok.

Pri tomto skúmaní ústavný súd vychádzajúc aj z toho, že krajský súd ústavne

neakceptovateľným rozsudkom, ktorým porušil základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu, rozhodol o povinnosti sťažovateľa zaplatiť peňažné nároky advokátky, vyslovil

záver, že došlo k porušeniu jeho práva podľa a dodatkového

protokolu k dohovoru (bod 1 výroku nálezu). Na základe právoplatného rozsudku krajského

súdu sťažovateľ zaplatil finančnú čiastku (odmenu advokátky s úrokom z omeškania),

v dôsledku čoho stratil možnosť slobodne užívať a disponovať uvedenou finančnou

čiastkou, resp. použiť ju pre ďalšie zhodnocovanie, podnikanie či osobné účely.

IV.

11. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. ... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil, že namietaným rozsudkom krajského súdu

boli porušené sťažovateľom označené práva podľa a dohovoru, zároveň rozhodol aj

o zrušení tohto rozsudku (a zrušení na neho nadväzujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu

o dovolaní) a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Po zrušení rozhodnutia bude úlohou krajského súdu sa vecou opätovne zaoberať,

vo veci rozhodnúť v súlade s právnymi názormi ústavného súdu, svoje rozhodnutie náležite

odôvodniť a predovšetkým sa vyjadriť ku vzneseným námietkam, argumentom a návrhom

(hlavne dôkazným) sťažovateľa.

12. Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia

advokátom JUDr. M. M., Advokátska kancelária M. a spol., s. r. o., B.. Ústavný súd pri

priznaní úhrady trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk (591,58 €),

keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2007. Úhradu priznal za dva úkony

právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, §

11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov, a to každý úkon po 98,58 €, t. j. spolu 197,16 €, čo

spolu s režijným paušálom dvakrát po 5,90 € (§ 16 ods. 3 uvedenej vyhlášky) predstavuje

sumu 208,96 €. Priznanú náhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

) (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2010