Details
The publication number is not recorded.
Open legal thesis sourceSource
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (27)I. ÚS 407/08
PDF · 353.82 KB
No categories available
I. ÚS 407/08
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 407/08-43
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2010 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra
Brňáka o sťažnosti Š. H., U., zastúpeného JUDr. M. M., Advokátska kancelária M. a spol.,
s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 14/2006 a jeho
rozhodnutím z 18. júna 2007 takto
rozhodol:
1. Základné právo Š. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co
14/2006 a jeho rozhodnutím z 18. júna 2007 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 14/2006 z 18. júna 2007 v spojení
s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 279/2007 z 24. januára
2008 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd Prešov je p o v i n n ý zaplatiť Š. H. trovy právneho zastúpenia v sume
208,96 € (slovom dvestoosem eur a deväťdesiatšesť centov) na účet právneho zástupcu
JUDr. M. M. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra
2007 doručená sťažnosť Š. H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M.
M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 14/2006 a jeho rozhodnutím z 18. júna 2007.
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Co 14/2006
z 18. júna 2007 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) ako odvolací súd vo veci žalobkyne –
advokátky JUDr. A. T. (ďalej len „žalobkyňa“ alebo „advokátka“) proti sťažovateľovi ako
žalovanému o zaplatenie sumy 197 985 Sk s prísl. rozhodol tak, že potvrdil prvostupňový
rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 162 366,70 Sk s 8 %
úrokom z omeškania od 13. apríla 2005 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti rozsudok súdu
prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov konania.
Napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 20. augusta 2007.
Podľa tvrdení sťažovateľa krajský súd rozhodol na podklade záverov, ktoré
sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené a zároveň nimi neboli chránené označené základné
práva a slobody, ktoré súdom všeobecného súdnictva ukladá ústava aj dohovor.
3. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 407/08-26 z 3. decembra 2008 prijal sťažnosť
sťažovateľa na ďalšie konanie. Listom z 2. februára 2009 požiadal sťažovateľa a krajský
súd, aby sa vyjadrili ku vhodnosti ústneho pojednávania vo veci. Krajský súd zároveň
vyzval, aby podal svoje vyjadrenie k sťažnosti. Keďže obaja účastníci konania súhlasili
s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd sťažnosť prerokoval podľa § 30 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí senátu.
4. Krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr 10008/2009 z 10. februára
2009 konštatoval iba skutočnosti vyplývajúce zo spisu, nepodal však žiadne vyjadrenie
k tvrdeniam sťažovateľa, podľa ktorých malo dôjsť k porušeniu označených práv
priznaných ústavou a dohovorom, a konštatoval, že „okolnosti uvádzané navrhovateľom
v ústavnej sťažnosti považujeme za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme
zamietnuť“.
II.
5. Zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj zo spisu Okresného súdu Humenné (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 10 C 99/2005 (pôvodne vedeného pod sp. zn. 14 Ro 108/2005)
vyplýva, že sťažovateľ 27. januára 2004 uzavrel so žalobkyňou dohodu o podielovej
odmene za poskytovanie právnej pomoci (ďalej len „dohoda“) v občiansko-právnom spore
o ochranu osobnosti proti spoločnosti R., a. s., H. (spor je vedený na okresnom súde pod
sp. zn. 8 C 161/2003, sťažovateľ v ňom požaduje priznanie nemajetkovej ujmy vo výške
2 000 000 Sk), ktorá bola stanovená percentuálnym podielom z hodnoty veci. Následne
5. januára 2005 sťažovateľ žalobkyni oznámil, že od dohody odstupuje. Z dôvodu, že
dohoda bola vypovedaná sťažovateľom, žalobkyňa vyčíslila svoju odmenu za poskytnuté
právne služby podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej aj
„vyhláška“) a fakturovala ju sťažovateľovi faktúrou č. 2/2004 z 5. apríla 2005 v sume
197 985,40 Sk, po zohľadnení zálohy, ktorú už sťažovateľ žalobkyni uhradil. Vzhľadom
na to, že sťažovateľ s uplatnenou výškou odmeny advokátky nesúhlasil a vo vyčíslenej
čiastke ju odmietol zaplatiť, podala žalobkyňa na okresnom súde návrh na vydanie
platobného rozkazu. Vec bola následne prevedená do registra „C“.
Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 99/2005-43 z 25. novembra 2005 zaviazal
sťažovateľa zaplatiť advokátke sumu 197 985,40 Sk s 8 % úrokom z omeškania
od 9. apríla 2005 do zaplatenia a trovy konania vo výške 32 295 Sk, proti ktorému podal
sťažovateľ odvolanie.
Krajský súd o odvolaní rozhodol sťažnosťou napadnutým rozsudkom sp. zn.
1 Co 14/2006 z 18. júna 2007 tak, že potvrdil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobkyni sumu 162 366,70 Sk s 8 % úrokom z omeškania od 13. apríla 2005 do
zaplatenia, v prevyšujúcej časti rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol a žiadnemu
z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu krajského
súdu 21. septembra 2007 dovolanie a 22. októbra 2007 ústavnú sťažnosť. Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 4 Cdo 279/2007
z 24. januára 2008 dovolanie ako neprípustné odmietol.
6. Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedol, že «... Krajský súd
v Prešove ako „primárny ochranca práva“ (ktorý je prvotne povolaný, ale aj zodpovedný
za ochranu a dodržiavania základných ľudských práv a slobôd) zlyhal v oblasti ochrany
subjektívnych práv sťažovateľa (ktorý má v danom prípade aj ústavný rozmer), a to
vydaním rozhodnutia, ktoré vykazuje znaky maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle,
a ktoré nemá legitímny základ, a súčasne nim boli porušené aj základné práva sťažovateľa,
tak tieto okolnosti zakladajú ingerenciu ústavného súdu v danej právnej veci.».
Sťažovateľ namietal porušenie práva na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
(ktoré je súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),
ku ktorému došlo tým, že odvolací súd (ani súd prvého stupňa) žiadnym spôsobom
neodôvodnil, z akých právnych úvah vychádzal, keď zaviazal odporcu na náhradu úrokov
z omeškania vo výške 8 % ročnej úrokovej sadzby, ďalej tým, že krajský súd neodôvodnil,
či ustanovenia dohody uzavretej medzi žalobkyňou a sťažovateľom je možné považovať
za dojednanie odstupného pri skončení zmluvy o poskytovaní právnych služieb, v dôsledku
čoho už advokátke nepatrí žiadna náhrada vypočítaná ako tarifná odmena. Krajský súd
sa v napadnutom rozhodnutí, v ktorom uplatnil výpočet za počet vykonaných úkonov,
nevysporiadal s námietkou sťažovateľa k stanoveniu výšky tarifnej odmeny v konaní
o ochranu osobnosti a žiadnym spôsobom neoveroval odôvodnenosť a počet žalobkyňou
vykonaných úkonov.
III.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom, ... ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok.
Podľa § 137 Občianskeho súdneho poriadku trovy konania sú najmä hotové výdavky
účastníkov a ich zástupcov, včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich
zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za vykonávané úkony súdneho
komisára a jeho hotové výdavky, odmena správcu dedičstva a jeho hotové výdavky,
tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších predpisov
advokát je povinný pri výkone advokácie konať čestne a svedomito, dôsledne využívať
všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho
presvedčenia pokladá za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných
právnych služieb.
Podľa § 2 ods. 1 vyhlášky pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí právnych služieb môže
advokát dohodnúť s klientom spôsob a výšku zmluvnej odmeny. Výška zmluvnej odmeny
musí byť v súlade s dobrými mravmi.
Podľa § 2 ods. 2 vyhlášky ak nedôjde k dohode podľa odseku 1, na určenie odmeny
advokáta sa použijú ustanovenia tejto vyhlášky o základnej sadzbe tarifnej odmeny.
Podľa § 10 vyhlášky podielová odmena môže byť dohodnutá vo forme podielu
na hodnote veci, ktorá je predmetom konania pred súdom alebo iným orgánom, ak je
výsledok tohto konania podľa okolností prípadu veľmi neistý a advokát o tom klienta
poučil.
Podľa § 11 ods. 1 vyhlášky advokát má právo na dohodnutú podielovú odmenu len
za predpokladu, že klient, s ktorým sa dohodol na poskytnutí právnych služieb za túto
odmenu, mal plný úspech vo veci.
Podľa § 11 ods. 2 vyhlášky ak sa skončí konanie uvedené v § 10 len čiastočným
úspechom klienta, advokát má právo na pomernú časť dohodnutej podielovej odmeny.
Podľa § 11 odseku 3 vyhlášky ak nemal klient ani čiastočný úspech vo veci, advokát
má právo požadovať od klienta iba náhradu hotových výdavkov.
Podľa § 13 ods. 6 vyhlášky ak nemožno hodnotu veci alebo práva vyjadriť
v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami, základná sadzba
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna desatina výpočtového základu.
8. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu je súčasťou základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05,
II. ÚS 272/08). V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä
v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené
reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré
upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným
obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto
len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu
v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol
úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08,
II. ÚS 82/09). Súčasťou trov konania je aj odmena za zastupovanie, ak je zástupcom
advokát (§ 137 Občianskeho súdneho poriadku).
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská
sa vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS 147/08).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
9. Na základe uvedených právnych záverov posúdil ústavný súd námietky
sťažovateľa uplatnené v sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 Co 14/2006
z 18. júna 2007 predovšetkým z hľadiska rešpektovania záruk vyplývajúcich mu z čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ako už bolo uvedené, sťažovateľ namieta predovšetkým porušenie práva
na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v rámci ktorého krajský súd neuviedol žiadne
skutočnosti na uplatnenie náhrady úrokov z omeškania vo výške 8 % (I.), krajský súd
(zhodne s okresným súdom) bez náležitého odôvodnenia uplatnil pri výpočte odmeny
advokátky tarifnú odmenu pred zmluvnou dohodou (II.), pri uplatňovaní tarifnej odmeny za
vykonané úkony sa krajský súd žiadnym spôsobom sa nezaoberal argumentáciou
sťažovateľa pre výpočet tarifnej odmeny v spore na ochranu osobnosti (III.) a nepreskúmal
počet a odôvodnenosť úkonov vykonaných advokátkou, hoci tieto boli medzi účastníkmi
sporné (IV.).
Ústavný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že jedným z princípov spravodlivého
súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité
odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje
rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05,
Namietané uznesenie krajského súdu v odôvodnení nereaguje na sťažovateľom
uplatnené námietky, a tým podľa názoru ústavného súdu nespĺňa požiadavky vyplývajúce
z čl. 6 ods. 1 dohovoru ani z čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže nedostatočným, nepreskúmateľným
spôsobom odôvodňuje výpočet odmeny advokátky za poskytnuté úkony právnej služby.
9.1 V prvej uplatnenej námietke sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že „odvolací
súd ani súd prvého stupňa žiadnym spôsobom neuviedli, z akých právnych úvah vychádzali,
keď zaviazali odporcu na náhradu úrokov z omeškania vo výške 8 % ročnej úrokovej
sadzby. Len z ich poukazov na ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka možno
usúdiť, že sa výška danej úrokovej sadzby mala stanoviť v zmysle občianskoprávnych
predpisov. Uvedené ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka však odvoláva na
vykonávací predpis, ktorým je v danom prípade Nariadenie Vlády SR č. 87/1995 Z. z.
V zmysle § 3 uvedeného nariadenia, výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej
sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu. Odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) stanovil ako prvý deň
omeškania deň 13. 04. 2005. V tomto období však úroková sadzba bola 3 %, a teda
dvojnásobok tejto úrokovej sadzby predstavuje 6 %. Nie je preto zrejmé, z akých úvah
vychádzali súdy (odvolací ako i súd prvého stupňa), keď stanovili výšku úrokovej sadzby
8 % ročne. Uvedené rozhodnutia preto neboli náležite odôvodnené, pričom výšku úrokovej
sadzby neodôvodnila ani navrhovateľka v žalobnom návrhu.“.
Vo vzťahu k uplatnenej námietke ústavný súd uvádza:
Krajský súd vo svojom rozhodnutí s poukazom na ustanovenie § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka odlišne od rozsudku okresného súdu stanovil deň, od ktorého
sa sťažovateľ ocitol v omeškaní s peňažným plnením, a stanovil výšku úrokov z omeškania
vo výške 8 % bez uvedenia, na základe akého právneho predpisu postupoval pri jej určení.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného
dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie
je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania
a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Vykonávacím predpisom
je v danom prípade nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (v znení platnom
do 31. decembra 2008), ktorý v ustanovení § 3 upravuje, že výška úrokov z omeškania
je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Overením na oficiálnej stránke Národnej banky
Slovenska (ďalej len „NBS“) www.nbs.sk ústavný súd zistil, že diskontná sadzba NBS
za obdobie od 1. marca 2005 do 28. februára 2006 predstavovala 3 %, v dôsledku čoho bol
krajský súd oprávnený priznať žalobkyni úroky z omeškania vo výške 6 % ročne. Krajský
súd v napadnutom rozsudku prevzal výšku úrokov a jej výpočet tak, ako ho uplatnila
žalobkyňa a rozhodol o nej okresný súd, pričom stanovenie jej výšky nijakým spôsobom
neodôvodnil, v dôsledku čoho je táto časť jeho rozhodnutia arbitrárna a nepreskúmateľná.
9.2 V druhej námietke uplatnenej sťažovateľom proti rozsudku krajského súdu
sa uvádza, že krajský súd (zhodne s okresným súdom) bez náležitého odôvodnenia uplatnil
pri výpočte odmeny advokátky tarifnú odmenu pred zmluvnou dohodou a nevysporiadal
sa s jeho námietkami uvedenými v odôvodnení odvolania, v ktorom predovšetkým namietal,
že «Ustanovenia Občianskeho zákonníka majú podľa výslovnej úpravy § 2 ods. 3
Občianskeho zákonníka zásadne dispozitívny charakter. Táto zásada znamená, že v rámci
zmluvnej autonómie si subjekty občianskoprávnych vzťahov môžu tieto vzťahy upraviť a ich
obsah usporiadať slobodne, odlišne aj od úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku,
pokiaľ im to zákon výslovne nezakazuje alebo pokiaľ z povahy príslušného zákonného
ustanovenia nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť. ...
Zmluvná voľnosť preto umožňuje subjektom občianskoprávnych vzťahov najlepšie
realizovať vlastné osobné a hospodárske predstavy a zámery v súlade s ich individuálnymi
záujmami a potrebami. Občianskoprávne vzťahy sa teda vyznačujú autonómiou vôle
zmluvných strán a zmluvnou voľnosťou, čo znamená, že až na zákonom ustanovené prípady,
sa môžu účastníci záväzkového vzťahu odchýliť od zákonnej právnej úpravy a tak
prispôsobiť obsah vzájomných práv a povinností svojím predstavám a potrebám.
To potom znamená, že v prvom rade platí to, čo si zmluvné subjekty spolu dohodli
(ich dohoda je potom rovnako záväzná ako sám zákon – lex contraktus). Ak však subjekty
už raz uzavrú podľa svojho slobodného rozhodnutia určitú zmluvu (či už pomenovanú alebo
nepomenovanú), platí, že túto zmluvu sú povinní plniť (pakta sunt servanda), a to aj keby
plnenie bolo pre niektorú zo zmluvných strán nevýhodné, napr. aj oproti úprave
obsiahnutej v dispozitívnych ustanoveniach príslušných právnych predpisov.
Nepomenovaná (v zákone výslovne neupravená) zmluva, je rovnako záväzná ako zmluva
pomenovaná (v zákone výslovne upravená ako určitý zmluvný typ), ak je uzavretá v súlade
s právom, teda ak predovšetkým neodporuje obsahu alebo účelu zákona, alebo
ho neobchádza alebo ak sa neprieči dobrým mravom. Najmä pri posudzovaní súladu takejto
zmluvy s dobrými mravmi treba prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu.
Z uvedeného jednoznačne vyplýva záver, že účastníci sa dohodli na určitej forme
„odškodnenia“ a toto výslovne označili ako odstupné, ktoré prináleží navrhovateľke ako
advokátke pre prípad, že odporca ako klient odstúpi od dohody v čase po začatí
poskytovania právnych služieb zo strany advokáta.».
Ústavný súd vo vzťahu k druhej uplatnenej námietke uvádza:
Účastníci ako subjekty občianskoprávneho vzťahu využili dispozitívny charakter
ustanovení Občianskeho zákonníka a postupovali aj v súlade s v čase uzatvárania zmluvy
platnou vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnej pomoci. V dôvodovej správe
k tejto vyhláške, ktorá zrušovala vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci
v znení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 44/1991 Zb.,
sa uvádza, že „základný princíp priority zmluvnej odmeny samozrejme zostáva
zachovaný. ... Návrh vyhlášky tradične uprednostňuje dohodu advokáta s klientom, lebo ich
vzájomný vzťah sa predovšetkým vytvára na vzájomnej dôvere. ... Systematika vyhlášky sa
zakladá na preferovaní zmluvnej odmeny a v príde že k zmluve nedôjde – zákonom striktne
určenej odmeny, ktorá sa odvíja od tradične zaužívanej advokátskej tarify. ... Jediným
obmedzením zmluvnej odmeny jej je súlad s dobrými mravmi.“.
V rámci zmluvnej voľnosti a podľa svojich individuálnych záujmov a potrieb
sťažovateľ uzavrel 27. januára 2004 s advokátkou dohodu. V bode IV uvedenej dohody je
upravené: „Za poskytovanú právnu pomoc určenú v článku I. tejto zmluvy sa klient zaväzuje
v súlade s § 10 a § 11 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. platiť advokátovi dohodnutú podielovú
odmenu vo výške 20 % z hodnoty veci.“ Z úvodného ustanovenia zmluvy vyplýva,
že úlohou advokátky bolo poskytnúť sťažovateľovi právnu pomoc v konaní o ochranu
osobnosti proti spoločnosti R., a. s. H. Sťažovateľ požadoval od uvedenej spoločnosti
zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 000 Sk. K uzavretiu dohody došlo podľa
ustanovení § 10 a § 11 vyhlášky.
Zo skutočnosti, že pri poskytovaní právnych služieb sa klient s advokátkou dohodli
na tom, že sa uplatní podielová odmena, možno vyvodiť, že výsledok konania bol v danom
prípade neistý. Jeho neistota vyplýva jednak z toho, že pre stanovenie výšky nemajetkovej
ujmy v konaniach o ochranu osobnosti neexistujú stanovené pravidlá, súdy postupujú
v takýchto konaniach značne rozdielne (pozri napr. rozsudok Okresného súdu Čadca sp. zn.
11 C 99/2006 – 10 000 Sk, Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 11 C 81/2001 –
200 000 Sk, Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7 C 178/2005 – 1 000 000 Sk a iné)
a „hodnotu veci“ v takýchto prípadoch nie je možné ani reálne stanoviť. Žiadna hodnota
veci nie je uvedená ani v samotnej dohode uzavretej medzi žalobkyňou a sťažovateľom.
Hodnota sporu 2 000 000 Sk vyplynula z ďalších skutočností uvedených v prílohe sťažnosti.
Pri uplatnení ustanovení § 11 vyhlášky by predstavovala dohodnutá podielová odmena
advokátky pri plnom úspechu vo veci sumu 400 000 Sk, advokátka by mala právo iba
na pomernú časť dohodnutej podielovej odmeny pri čiastočnom úspechu klienta a v prípade,
že by nemal klient ani čiastočný úspech vo veci, mohla by požadovať od klienta iba náhradu
hotových výdavkov. Uvedené ustanovenie vyhlášky by sa uplatnilo v prípade,
ak by advokátka zastupovala klienta až do právoplatného ukončenia sporu.
Zmluva uzavretá medzi sťažovateľom a advokátkou obsahuje bod VI, podľa ktorého
„zrušiť zmluvu je možné dohodou strán alebo jednostranným odstúpením účastníka
účinným ku dňu doručenia písomného odstúpenia. Ak od dohody odstúpi klient je povinný
zaplatiť advokátovi odstupné vo výške dovtedy vynaložených nákladov zvýšených o 100
%.“.
Zmluva medzi sťažovateľom a advokátkou bola uzavretá 27. januára 2004
a k odstúpeniu sťažovateľa od dohody došlo k 5. januáru 2005. Právne zastúpenie klienta
tak trvalo necelý rok, za ktorý podľa vyčíslenia advokátky došlo k vykonaniu desiatich
úkonov, ktorých hodnotu vyčíslila čiastkou 197 985,40 Sk s 8 % úrokom z omeškania
a trovami konania v sume 32 295 Sk, keďže pri výpočte odmeny po zrušení dohody
uplatnila hodnotu jedného úkonu v sume 16 650 Sk (vypočítanej z uplatnenej výšky
nemajetkovej ujmy ako hodnoty sporu).
Uvedený spôsob výpočtu odmeny advokátky považuje ústavný súd
za neopodstatnený, opomínajúci ustanovenia Občianskeho zákonníka, zákona č. 132/1990
Zb. o advokácii v znení neskorších predpisov a vyhlášky a v rozpore s uzavretou dohodou
a dobrými mravmi.
Podľa názoru ústavného súdu ak sťažovateľ so žalobkyňou platne uzavreli zmluvu
o poskytnutí právnej pomoci, v ktorej si dohodli podielovú odmenu advokátky, a v bode VI
zmluvy si účastníci špeciálne upravili možnosti odstúpenia oboch účastníkov a osobitne
aj klienta, znamená to, že ak došlo k ukončeniu právneho zastúpenia z dôvodov na strane
sťažovateľa, táto skutočnosť nemôže ísť na ťarchu advokátky a táto nemôže byť zbavená
práva na odmenu za právne služby reálne poskytnuté do doby ukončenia zastupovania.
Do úvahy neprichádza priznanie podielovej odmeny. Osobitné ustanovenie článku
VI zmluvy však zakladá nárok na zaplatenie všetkých vo veci dovtedy vynaložených
nákladov spojených so zastupovaním klienta, zvýšených o 100 %, ktoré možno považovať
za odstupné – sankciu za účinné odstúpenie klienta od zmluvy.
V prípade ukončenia konania, ak by mal sťažovateľ vo veci plný úspech, odmena
advokátky by predstavovala 400 000 Sk, pomerný úspech vo veci na 50 % by znamenal
odmenu vo výške 200 000 Sk. V danom prípade, po odstúpení sťažovateľa od zmluvy
po necelom roku poskytovania právnej pomoci, predstavuje advokátkou vyčíslená odmena
viac ako 200 000 Sk. Pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že konanie o ochranu
osobnosti, v ktorom mala byť právna pomoc poskytovaná, nie je ani v čase rozhodovania
o ústavnej sťažnosti a po viac ako 6,5 rokoch od začatia konania právoplatne ukončené.
9.3 Sťažovateľ v podanom odvolaní namietal aj skutočnosť, že ak krajský súd
nezobral do úvahy existujúcu dohodu o odmene a pri výpočte odmeny uplatnil tarifnú
odmenu, mal jej výšku stanoviť podľa § 13 ods. 6 vyhlášky, t. j. ako jednu desatinu
výpočtového základu, a to s ohľadom na skutočnosť, že hodnotu veci v spore o ochranu
osobnosti nemožno vyjadriť v peniazoch. Na podporu svojho názoru uviedol stanovisko
vyslovené v uznesení Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 1 Co 182/94 z 5. novembra 1994
a odvolal sa aj na judikatúru ústavného súdu pri výpočte primeraného finančného
zadosťučinenia.
Ústavný súd sa vzhľadom na vyslovený názor k námietke uvedenej v bode 9.2, podľa
ktorého mal krajský súd uplatniť pri výpočte odmeny advokátky zmluvnú odmenu, touto
časťou sťažnosti nezaoberal.
9.4 Poslednou sťažovateľom uplatnenou námietkou je počet úkonov uskutočnených
advokátkou pri poskytovaní právneho zastúpenia. Napriek skutočnosti, že ich počet bol
medzi účastníkmi sporný, odvolací súd sa overovaním počtu vykonaných úkonov a ich
účelnosťou pre dané konanie nezaoberal. Ako to vyplýva zo spisu okresného súdu sp. zn.
10 C 99/2005, krajský súd v konaní žiadal 29. novembra 2006 o zapožičanie spisu
okresného súdu z hlavného konania vedeného vo veci pod sp. zn. 8 C 161/03, okresný súd
mu však oznámil, že spis nie je možné zapožičať, lebo v dôsledku podaného dovolania bude
predložený najvyššiemu súdu. V ďalšom období krajský súd opätovne 21. mája 2007
žiadal o zapožičanie spisu, okresný súd mu oznámil, že spis nie je možné zapožičať
z dôvodu, že pre podaný návrh na vylúčenie konajúceho sudcu bude predložený
na rozhodnutie krajskému súdu. Z uvedeného vyplýva, že v čase rozhodovania o odvolaní
sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu o výške odmeny advokátky krajský súd spis
z hlavného konania vo veci nemal k dispozícii a vykonané úkony a ich odôvodnenosť
a účelnosť nijakým spôsobom nepreveroval.
Rozhodnutie krajského súdu neobsahuje žiadne závery o tom, že sa súd námietkou
sťažovateľa uvedenou v bode IV zaoberal, a prečo ju neuznal za opodstatnenú.
Sťažovateľ tiež namietal, že ani okresný súd a ani krajský súd nepreverovali počet
úkonov vykonaných advokátkou vo veci. Krajský súd nemal k dispozícii spis okresného
súdu z hlavného konania, na základe ktorého by mohol overiť reálny počet vykonaných
úkonov, ku ktorým by mal príležitosť vyjadriť sa aj sťažovateľ.
Podľa názoru ústavného súdu napadnuté rozhodnutie krajského súdu, v ktorom
sa tento nevysporiadal so všetkými sťažovateľom v odvolaní uvedenými skutočnosťami,
treba ako celok (v ktorom nepoukázal ani na iné chyby rozsudku okresného súdu)
považovať za nepresvedčivé, nepreskúmateľné, arbitrárne a porušujúce čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Tak rozhodnutím okresného súdu, ako aj krajského súdu bola popretá zásada
zmluvnej voľnosti, v rámci ktorej môžu účastníci občiansko-právnych vzťahov uzatvárať
dohody o poskytovaní služieb (v danom prípade právnych služieb v zastupovaní pred
súdom), pričom uprednostnenie výpočtu odmeny podľa tarify pred zmluvou, ktorá bola
záväzná pre jej účastníkov, možno označiť za nezákonné a porušujúce aj čl. 46 ods. 1
10. Sťažovateľ namietal v sťažnosti aj porušenie práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Pokiaľ ide o vlastnícke právo, jeho obsah nie je predmetom ústavnej úpravy, ale
upravuje ho na základe ústavného zmocnenia zákon (m. m. PL. ÚS 38/95, I. ÚS 97/09).
Týmto zákonom je Občiansky zákonník, ktorý obsah vlastníckeho práva vymedzuje tak,
že vlastník veci je predmet svojho vlastníctva oprávnený držať, užívať, požívať jeho plody
a úžitky a nakladať s ním, čo vychádza z rímsko-právnej koncepcie obsahu vlastníckeho
práva (ius possidendi, ius utendi et fruendi, ius dispondendi). Novovytváranou judikatúrou
sa postupne stáva taká prax ústavného súdu, podľa ktorej všeobecný súd môže byť
porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť
a pokojne užívať majetok) aj bez porušenia ústavno-procesných princípov postupu
vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy (I. ÚS 131/09, II. ÚS 111/08, III. ÚS 196/08,
IV. ÚS 360/04). Keďže ústavný súd vyslovil, že postupom a rozsudkom krajského súdu
bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, zaoberal sa samostatne
aj otázkou, či z tohto porušenia nevyplynul aj zásah do základného práva sťažovateľa
vlastniť a pokojne užívať majetok.
Pri tomto skúmaní ústavný súd vychádzajúc aj z toho, že krajský súd ústavne
neakceptovateľným rozsudkom, ktorým porušil základné právo sťažovateľa na súdnu
ochranu, rozhodol o povinnosti sťažovateľa zaplatiť peňažné nároky advokátky, vyslovil
záver, že došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu k dohovoru (bod 1 výroku nálezu). Na základe právoplatného rozsudku krajského
súdu sťažovateľ zaplatil finančnú čiastku (odmenu advokátky s úrokom z omeškania),
v dôsledku čoho stratil možnosť slobodne užívať a disponovať uvedenou finančnou
čiastkou, resp. použiť ju pre ďalšie zhodnocovanie, podnikanie či osobné účely.
IV.
11. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. ... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný názorom ústavného súdu.
Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil, že namietaným rozsudkom krajského súdu
boli porušené sťažovateľom označené práva podľa ústavy a dohovoru, zároveň rozhodol aj
o zrušení tohto rozsudku (a zrušení na neho nadväzujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu
o dovolaní) a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Po zrušení rozhodnutia bude úlohou krajského súdu sa vecou opätovne zaoberať,
vo veci rozhodnúť v súlade s právnymi názormi ústavného súdu, svoje rozhodnutie náležite
odôvodniť a predovšetkým sa vyjadriť ku vzneseným námietkam, argumentom a návrhom
(hlavne dôkazným) sťažovateľa.
12. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia
advokátom JUDr. M. M., Advokátska kancelária M. a spol., s. r. o., B.. Ústavný súd pri
priznaní úhrady trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk (591,58 €),
keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2007. Úhradu priznal za dva úkony
právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, §
11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov, a to každý úkon po 98,58 €, t. j. spolu 197,16 €, čo
spolu s režijným paušálom dvakrát po 5,90 € (§ 16 ods. 3 uvedenej vyhlášky) predstavuje
sumu 208,96 €. Priznanú náhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho poriadku) (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2010