Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 24/2019

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

HARD FOREST s. r. o., Lopušné Pažite 20, IČO 36 414 298, zastúpenej ADVOKÁTSKOU

KANCELÁRIOU JUDr. Kuric, s. r. o., Dolný Val 11, Žilina, v mene ktorej koná advokát

a konateľ JUDr. Pavol Kuric, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. mája 2018

a takto

rozhodol:

Ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti HARD FOREST s. r. o.

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -9 zo 16. januára 2019 prijal podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení relevantnom v čase prijatia

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

HARD FOREST s. r. o., Lopušné Pažite 20, IČO 36 414 298 (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „odporca“ alebo „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. mája 2018

(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

1.1 Uznesenie ústavného súdu č. k. -9 zo 16. januára 2019, ktorým

ústavný súd prijal ústavnú sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie, bolo prijaté senátom

ústavného súdu v zložení: predsedníčka senátu Marianna Mochnáčová, sudca Peter Brňák

a sudca Milan Ľalík (sudca spravodajca). Sudcom Marianne Mochnáčovej,

Petrovi Brňákovi a Milanovi Ľalíkovi (ako sudcovi spravodajcovi, ktorému bola vec

pôvodne pridelená náhodným výberom) skončilo 16. februára 2019 funkčné obdobie.

V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného

16. októbra 2019 bola predmetná vec prerozdelená náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi Liborovi Duľovi a v zmysle

Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020

do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1 schváleného 27. mája 2020 bola prejednaná

vo IV. senáte ústavného súdu v zložení: predseda senátu Miroslav Duriš a sudcovia

Ladislav Duditš a Libor Duľa.

II.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom

Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. okresný súd sťažovateľku

v procesnom postavení žalovanej rozsudkom z 11. februára 2016 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) zaviazal, aby žalobcovi [z titulu postúpenia pohľadávky je to právny

nástupca (ďalej len „urbariát“),

pozn.] zaplatila sumu 67 383,65 € s príslušenstvom, ktorá v minulosti urbariátu vznikla

na základe zmluvy o nájme lesných pozemkov uzavretej 8. februára 2008 (na niektorých

miestach je v rozsudkoch uvádzaný dátum „8. novembra 2008“, pozn.) medzi urbariátom

ako prenajímateľom a sťažovateľkou ako nájomcom (ďalej len „zmluva o nájme“),

a to za ťažbu drevnej hmoty vykonanej sťažovateľkou. Sťažovateľka tvrdí, že finančnú

sumu v rovnakej nominálnej hodnote vynaložila v roku 2010 na opravu a údržbu lesných

ciest zdevastovaných v dôsledku ťažobnej činnosti dreva, ktorú vykonávala pre urbariát

na základe zmluvy o nájme lesných pozemkov. Túto pohľadávku si mala sťažovateľka

podľa okresného súdu neoprávnene započítať proti pohľadávke žalobcu za ťažbu drevnej

hmoty realizovanej sťažovateľkou na základe zmluvy o nájme.

3. Okresný súd svoje rozhodnutie založil na premise, že je irelevantné,

že sťažovateľka žalované náklady na opravu lesných ciest vynaložila s predchádzajúcim

súhlasom urbariátu a po ním odsúhlasenom predbežnom rozpočte na tieto práce,

pretože dotknuté lesné cesty mali byť v rozhodujúcom čase roku 2010 vo vlastníctve Lesov

Slovenskej republiky (ďalej len „lesy“), a nie vo vlastníctve urbariátu. Na základe odvolania

podaného proti tejto časti rozsudku okresného súdu, ktoré sťažovateľka okrem iného

odôvodnila aj tým, že žalobca ako právny nástupca urbariátu okrem svojho tvrdenia

žiadnym spôsobom nepreukázal (napr. predložením listu vlastníctva, pozn.), že vlastníkom

lesných ciest sú lesy, a nie urbariát, v dôsledku čoho podľa sťažovateľky žalobca neuniesol

dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania ťažiskovej premisy rozhodnutia okresného súdu,

Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) svojím rozsudkom sp. zn.

z 29. novembra 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok okresného súdu

potvrdil. Dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd svojím

napadnutým uznesením ako neprípustné odmietol.

4. Podanou ústavnou sťažnosťou sťažovateľka namieta arbitrárnosť napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, a to s odôvodnením, že najvyšší súd nenapravil pochybenie

krajského súdu, ktorý aj napriek sťažovateľkou tvrdenej potrebe doplniť dokazovanie

(na preukázanie vlastníctva k dotknutým lesným cestám, pozn.) na jeho doplnenie

či prípadné zopakovanie nenariadil pojednávanie a rozhodol vo veci jej odvolania bez jeho

nariadenia, čím jej v končenom dôsledku podľa nej týmto nesprávnym procesným postupom

krajský súd znemožnil prístup k spravodlivému súdnemu procesu v zmysle § 420 písm. f)

, podľa ktorého „Dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.“.

5. Podľa sťažovateľky najvyšší súd toto procesné pochybenie krajského súdu

nenapravil a neprijal ho ako prípustný dovolací dôvod aj napriek tomu, že podľa

sťažovateľky bolo pre rozhodnutie vo veci doplnenie dokazovania v ňou naznačenom smere

nevyhnutným, keďže podľa nej žalobca nemal uniesť dôkazné bremeno, pretože

nepreukázal, že by dotknuté lesné cesty v rozhodujúcom čase v roku 2010, keď

sťažovateľka ich opravu a údržbu vykonala, boli vo vlastníctve lesov, a o toto tvrdenie

žalobca oprel svoj žalobný nárok. Podľa sťažovateľky krajský súd bez doplnenia

dokazovania, uveriac iba nepreukázaným tvrdeniam žalobcu, „... vyvodil záver, že odporca

(sťažovateľ) si bol vedomý skutočnosti, že právny predchodca [rozumej právny predchodca

žalobcu, t. j. urbariát, pozn.] nebol vlastníkom cesty, čo malo vyplývať z odporcovho dopytu

na Lesy SR ako na vlastníka ciest ohľadom ich opráv, čím naplnil [rozumej krajský súd,

pozn.] skutkovú podstatu § 420 písm. f) C.S.P...“.

6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tiež uvádza:

«Sťažovateľ má za to, že vada v zmysle , t. j. nesprávny

procesný postup, t. j. povinnosť nariadiť pojednávanie vždy ak je potrebné zopakovať

dokazovanie alebo doplniť dokazovanie, nie je vecou svojvoľného vyhodnotenia dôkazov

súdom. Súd nie je oprávnený prijať taký záver, ktorý nevyplýva z predložených dôkazov...

Samotný dopyt sťažovateľa na Lesy Slovenskej republiky nemožno žiadnym spôsobom

považovať ako doklad o preukázaní vlastníckeho práva Lesov Slovenskej republiky,

ani skutočnosť preukazujúcu vedomosť sťažovateľa o skutočnom vlastníkovi dotknutých

pozemkov. Sťažovateľ má za to, že bez relevantného dôkazu o skutočnosti tvrdenej

navrhovateľom o preukázaní vlastníckeho práva ciest Lesmi Slovenskej republiky,

nie je možné daný stav posúdiť ako náležité zistenie skutkového stavu, t. j. unesenie

dôkazného bremena... Počas celého konania nebol predložený žiaden dôkaz o vlastníctve

ciest Lesmi Slovenskej republiky, v konaní žalovaný (sťažovateľ) poukazuje na svoje

presvedčenie, že vlastníkom ciest je a bol (URBARIÁT

). Nepreukázaním samotného vlastníckeho práva pozemkov (ciest), nie je možné

vyvodiť záver o náležíte zistenom skutkovom stave, ani vyvodiť nové závery a zároveň takýto

procesný postup považovať za splnenie podmienok pre konanie bez nariadenia

pojednávania ( )

V prípade, že sa Krajský súd v Žiline domnieval, aj keď bez relevantných dôkazov,

že vlastníkom ciest sú Lesy Slovenskej republiky a žalovaný (sťažovateľ) o tom vedel,

mal v zmysle povinnosť opakovať dokazovanie.

Sťažovateľ preto nepovažuje za ústavne konformný názor Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ktorým poukazuje v bode 12 na skutočnosť, že odvolací súd

v porovnaní so súdom prvej inštancie svoje rozhodnutie nezaložil na „nových“ skutkových

a právnych záveroch, a preto postup odvolacieho súdu nebol v rozpore § 385 ods. 1

..

Na základe vyššie uvedeného spolu s Dohodami (06/10/LC/2015, 07/10/LC/2015)

o odovzdaní nehnuteľností a ukončení nájomného vzťahu má sťažovateľ za jednoznačne

preukázané, že Lesy SR boli až do odovzdania lesných investičných ciest len užívateľom

a právny predchodca navrhovateľa - URBARIÁT

bol vlastníkom ciest. Práve užívateľsky titul bol dôvodom sťažovateľa na dopyt

na Lesy SR.»

7. Podľa sťažovateľky ju vo veci konajúce súdy zaviazali plniť bez toho, aby žalobca

preukázal, resp. bez toho, aby navrhol alebo predložil dôkazy na preukázanie vlastníckeho

práva lesov k dotknutým lesným cestám v rozhodujúcom čase, v dôsledku čoho jej malo byť

zamedzené právo na spravodlivý súdny proces, čo napokon neakceptovaním dovolania mal

odobriť aj najvyšší súd, ktorý vo svojom rozhodnutí síce pripustil (pozri s. 8 uznesenia,

pozn.), že sťažovateľka predložila v dovolacom konaní listinné dôkazy o vlastníctve

urbariátu k dotknutým lesným cestám, pretože až v tom čase sa jej ich podľa tvrdení

sťažovateľky podarilo získať, avšak súčasne konštatoval, že ako dovolací súd,

a nie skutkový súd na tieto nemohol prihliadať. Podľa sťažovateľky sa však najvyšší súd

už vôbec nevysporiadal s tým, že úloha predložiť dôkazy o vlastníctve lesov nebola

povinnosťou sťažovateľky, ale že toto dôkazné bremeno bolo na ramenách žalobcu,

ktorý túto skutočnosť tvrdil a oprel o ňu aj svoj žalobný nárok, čo mali prehliadnuť okresný

súd, ako aj krajský súd.

8. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby po prijatí jej ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. zo dňa 30.05.2018, ktorým zamietol dovolanie proti

rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 29. novembra 2016, ktorým

potvrdil rozsudok Okresného súdu v Žiline, pod sp. zn. zo dňa 11.02.2016

vo výroku o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 67 383,655 Eur

s príslušenstvom porušené bolo,

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

30.05.2018, ktorým zamietol dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 29. novembra 2016, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu

v Žiline, pod sp. zn. zo dňa 11.02.2016 vo výroku o povinnosti odporcu

zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 67 383.655 Eur spolu s príslušenstvom zrušuje a vec

vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania.

Sťažovateľ žiada ústavný súd o priznanie úhrady trov konania vo výške 390,50 Eur

z dôvodu svojho právneho zastúpenia advokátom, ktoré je predpísané zákonom...“

III.

Vyjadrenie najvyššieho súdu a replika sťažovateľky

9. K prijatej ústavnej sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu vyjadril najvyšší súd

prípisom č. k. -13 z 26. júna 2019 tak, že napadnuté „rozhodnutie najvyššieho

súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodvodnené, resp. také, ktoré by

popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu, keďže najvyšší

súd sa v dovolacom konaní vysporiadal s námietkami sťažovateľky a svoje rozhodnutie

riadne odôvodnil.“. Najvyšší súd tiež vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania.

10. Označené vyjadrenie najvyššieho súdu ústavný súd zaslal na vedomie a prípadné

zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľky, ktorý túto možnosť nevyužil.

Tiež sťažovateľku vyzval, aby sa vyjadrila, či trvá na tom, aby sa v jej veci konalo ústne

pojednávanie. Sťažovateľka vo svojom vyjadrení vyjadrila súhlas „s upustením od ústneho

pojednávania“.

11. Ústavný súd so súhlasom oboch účastníkov podľa

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (ďalej len „“) upustil v tejto veci

od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

IV.

Relevantná právna úprava, právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

16. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické ().

17. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom,

ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným

spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ).

18. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

19. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

20. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a

).

21. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ).

V.

Posúdenie veci ústavným súdom

22. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľky,

podľa ktorého najvyšší súd nenapravil procesné pochybenie krajského súdu (nenariadil

pojednávanie na účely doplnenia dokazovania na preukázanie vlastníckeho práva

k dotknutým lesným cestám v prospech lesov) a neprijal ho ako prípustný dovolací dôvod

aj napriek tomu, že podľa sťažovateľky bolo pre rozhodnutie vo veci doplnenie dokazovania

v ňou naznačenom smere nevyhnutným, keďže podľa nej žalobca nemal uniesť dôkazné

bremeno, pretože nepreukázal, že by dotknuté lesné cesty v rozhodujúcom čase

v roku 2010, keď sťažovateľka ich opravu a údržbu vykonala, boli vo vlastníctve lesov,

a o toto tvrdenie žalobca oprel svoj žalobný nárok. Sťažovateľka tiež tvrdí, že uznesenie

najvyššieho súdu vykazuje znaky jeho nedostatočného odôvodnenia, pretože z jeho obsahu

nie je zrejmé, na základe akých záverov dospeli všeobecné súdy k záveru o vlastníctve ciest

lesmi. Sťažovateľka túto svoju argumentáciu myšlienkovo prepája s námietkou, že nebola

povinná v priebehu konania pred všeobecnými súdmi preukazovať vlastníctvo ciest

právneho predchodcu žalobcu, pretože povinnosť uniesť dôkazné bremeno o tejto

skutočnosti bola na jeho strane, čím spochybňuje spôsob rozloženia dôkazného bremena

a s tým súvisiacu otázku procesných následkov považuje za stav non liquet, ak zostane

neobjasnená otázka, či došlo k následnému zániku práva žalobcu na úhradu finančnej sumy

67 383,65 € s príslušenstvom.

23. Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

vyplýva, že najvyšší súd na námietku sťažovateľky o porušení jej práva na spravodlivý

proces tým, že odvolací súd nenariadil na prejednanie odvolania pojednávanie, reagoval

s poukazom na znenie a uviedol, že „[a]k

odvolací súd dospeje k záveru, že súd prvej inštancie zistil náležitým spôsobom skutkový

stav veci... nie je potrebné dokazovanie zopakovať alebo doplniť, [a preto] nič nebráni tomu

o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.“.

24. Následne preskúmaním rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu najvyšší súd dospel k záveru, že krajský súd sa „stotožnil so skutkovým

stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.“, z čoho vyvodil záver, že krajský súd svoje

rozhodnutie «nezaložil v porovnaní so súdom prvej inštancie na žiadnych „nových“

skutkových a právnych záveroch.». V tejto súvislosti najvyšší súd konštatoval,

že sťažovateľka „v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie (ani v dovolaní)

[neuviedla], konkrétne ktoré dôkazy bolo potrebné zopakovať, prípadne z akých dôvodov

bolo potrebné dokazovanie doplniť“, a preto nešlo zo strany krajského súdu „o nesprávny

postup, ktorý by sa prejavil v porušení , resp. v porušení práva...

[sťažovateľky] vyjadriť sa k skutkovým alebo právnym záverom, ktoré neboli pri doterajšom

rozhodovaní veci použité.“.

25. V súvislosti s označenou námietkou sťažovateľky ústavný súd uvádza, že spôsob

jej vyhodnotenia z pozície najvyššieho súdu nevykazuje známky arbitrárnosti, keďže

jedným zo skutkových zistení okresného súdu bolo, že „vlastníkom pozemkov, cez ktoré

viedli cesty, boli v tom čase Lesy Slovenskej republiky.“, ako aj to, že „[z] nájomnej zmluvy,

ani zo žiadnych iných predložených listinných dôkazov nevyplýva právnemu predchodcovi

navrhovateľa (Urbariátu) akýmkoľvek spôsobom podieľať sa nákladmi na oprave ciest.“.

Z obsahu rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu tak nevyplýva

nič, čo by signalizovalo možný odklon od takto zisteného skutkového stavu veci. Tvrdenie

sťažovateľky, že konštatovanie krajského súdu o jej vedomosti o existencii vlastníckeho

práva lesných ciest patriaceho lesom, ktorú vyvodil z jej žiadosti o súhlas s vykonaním ich

opráv, predstavuje odklon od už zisteného skutkového stavu, je zjavne nedôvodné. Uvedené

konštatovanie krajského súdu nijakým spôsobom nevybočilo z už ustáleného skutkového

stavu veci, ale práve naopak, dodatočne potvrdilo už ustálenú skutkovú líniu, pričom

z celkovej koncepcie odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že dané

konštatovanie predstavovalo určité skutkové superfluum, pretože nešlo o ťažiskový

skutkový argument nachádzajúci sa v odôvodnení rozsudku krajského súdu

26. Pokiaľ ide druhú argumentačnú líniu sťažovateľky, ústavný súd predovšetkým

uvádza, že civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je

úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou

dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia

a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné

pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce

znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha.

27. V okolnostiach danej veci je zrejmé, že skutkovým predpokladom, z ktorého

sťažovateľka mohla odvodzovať účinky pre ňu priaznivej právnej normy spôsobujúcej

dodatočný zánik práva žalobcu (námietka započítania), bola buď existencia dohody medzi

ňou a právnym predchodcom žalobcu (urbariátom), obsahom ktorej by bol záväzok

právneho predchodcu žalobcu sa podieľať na nákladoch vynaložených sťažovateľkou

na opravu predmetných lesných ciest, alebo preukázanie existencie vlastníckeho práva

právneho predchodcu žalobcu k označeným lesným cestám. Z hľadiska základného

rozloženia bremena tvrdenia a dôkazného bremena tieto skutočnosti bola v konaní povinná

preukázať sťažovateľka, ktorá aj v ústavnej sťažnosti poukazuje len na svoje „presvedčenie,

že vlastníkom ciest je a bol (URBARIÁT ).“.

Z obsahu odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu (bod 15) vyplýva, že sťažovateľka

v konaní pred okresným súdom a krajským súdom nepreukázala ani jednu z týchto

skutočností, pričom až dodatočne (bod 17 napadnutého uznesenia) uplatnila v tomto smere

relevantné tvrdenia a predložila listinné dôkazné prostriedky na účely preukázania,

že ňou opravované lesné cesty sú a vždy boli vo vlastníctve urbariátu (teda uplatnila ich až

v dovolacom konaní).

28. Sťažovateľka tak v konaní pred všeobecnými súdmi neuniesla dôkazné bremeno

o podmienkach podmieňujúcich aplikáciu pre ňu priaznivej právnej normy, ktorej účinkom

za splnenia ďalších predpokladov mohol byť dodatočný zánik práva žalobcu, resp. jeho

právneho predchodcu na úhradu sumy 67 383,65 € s príslušenstvom, keďže nepreukázala

všetky relevantné predpoklady vzniku svojej (vzájomnej) pohľadávky proti právnemu

predchodcovi žalobcu tiež v sume 67 383,65 € (existencia dohody o úhrade nákladov

na opravu lesných ciest alebo preukázanie vlastníckeho práva urbariátu k lesným cestám).

29. Z pohľadu posúdenia, či spôsob rozloženia dôkazného bremena v konaní

pred všeobecnými súdmi neprekročil ústavné mantinely, nebolo rozhodujúce, či žalobca

uniesol dôkazné bremeno o vlastníckom práve lesov k sporným lesným cestám,

pretože pre posúdenie dôvodnosti ním uplatneného práva na úhradu sumy 67 383,65 €

s príslušenstvom táto okolnosť nebola súčasťou minimálneho skutkového štandardu

(žalobca preukazoval existenciu zmluvy o nájme a objem vyťaženej drevnej hmoty

sťažovateľkou) rozhodujúceho pre posúdenie dôvodnosti ním uplatneného práva, ale to,

či sťažovateľka uniesla dôkazné bremeno o tých skutočnostiach, ktoré zodpovedali znakom

skutkovej podstaty právnej normy spôsobujúcej dodatočný zánik práva uplatneného

žalobcom, teda že jej vznikla vzájomná pohľadávka, ktorú použila na započítanie

(preukázanie existencie vlastníctva lesných ciest urbariátom a realizácia opravy lesných

ciest), a predpoklady započítania.

30. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné opakovane poukázať

na okolnosť, že každá strana nesie dôkazné bremeno týkajúce sa tých skutkových

predpokladov, ktoré sú pre ňu priaznivé z pohľadu právnej normy, ktorej účinkov sa

v sporovom súdnom konaní domáha. Z uvedeného potom možno urobiť záver, podľa

ktorého strana, ktorá sa domáha určitých právnych následkov, ponesie aj nepriaznivé

dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej

relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo zistené,

že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa

domáhala, nedošlo.

31. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd k argumentácii sťažovateľky považuje

za potrebné uviesť, že nič z dosiaľ uvedeného nenasvedčuje tomu, že mohla dôvodne

očakávať, že najvyšší súd vyhovie jej dovolaniu a zruší napadnutý rozsudok krajského súdu.

32. Z už uvedených dôvodov nepovažoval ústavný súd napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu za také, ktoré by bolo z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľné, a teda

spôsobilé na jeho derogáciu.

33. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (časť V odôvodnenia tohto

nálezu) dospel k záveru, že v okolnostiach daného prípadu neboli naplnené podmienky

na vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených práv podľa a dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, a preto ústavnej sťažnosti nevyhovel.

34. V zmysle tento nález nadobúda

právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným

súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu