Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 387 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (412)I. ÚS 24/2019
PDF · 493.2 KB
No categories available
I. ÚS 24/2019
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
HARD FOREST s. r. o., Lopušné Pažite 20, IČO 36 414 298, zastúpenej ADVOKÁTSKOU
KANCELÁRIOU JUDr. Kuric, s. r. o., Dolný Val 11, Žilina, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. Pavol Kuric, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 124/2017 z 30. mája 2018
a takto
rozhodol:
Ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti HARD FOREST s. r. o.
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 24/2019-9 zo 16. januára 2019 prijal podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení relevantnom v čase prijatia
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
HARD FOREST s. r. o., Lopušné Pažite 20, IČO 36 414 298 (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „odporca“ alebo „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 124/2017 z 30. mája 2018
(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).
1.1 Uznesenie ústavného súdu č. k. I. ÚS 24/2019-9 zo 16. januára 2019, ktorým
ústavný súd prijal ústavnú sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie, bolo prijaté senátom
ústavného súdu v zložení: predsedníčka senátu Marianna Mochnáčová, sudca Peter Brňák
a sudca Milan Ľalík (sudca spravodajca). Sudcom Marianne Mochnáčovej,
Petrovi Brňákovi a Milanovi Ľalíkovi (ako sudcovi spravodajcovi, ktorému bola vec
pôvodne pridelená náhodným výberom) skončilo 16. februára 2019 funkčné obdobie.
V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného
16. októbra 2019 bola predmetná vec prerozdelená náhodným výberom pomocou
technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi Liborovi Duľovi a v zmysle
Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020
do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1 schváleného 27. mája 2020 bola prejednaná
vo IV. senáte ústavného súdu v zložení: predseda senátu Miroslav Duriš a sudcovia
Ladislav Duditš a Libor Duľa.
II.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom
Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 18 C 79/2013 okresný súd sťažovateľku
v procesnom postavení žalovanej rozsudkom z 11. februára 2016 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) zaviazal, aby žalobcovi [z titulu postúpenia pohľadávky je to právny
nástupca (ďalej len „urbariát“),
pozn.] zaplatila sumu 67 383,65 € s príslušenstvom, ktorá v minulosti urbariátu vznikla
na základe zmluvy o nájme lesných pozemkov uzavretej 8. februára 2008 (na niektorých
miestach je v rozsudkoch uvádzaný dátum „8. novembra 2008“, pozn.) medzi urbariátom
ako prenajímateľom a sťažovateľkou ako nájomcom (ďalej len „zmluva o nájme“),
a to za ťažbu drevnej hmoty vykonanej sťažovateľkou. Sťažovateľka tvrdí, že finančnú
sumu v rovnakej nominálnej hodnote vynaložila v roku 2010 na opravu a údržbu lesných
ciest zdevastovaných v dôsledku ťažobnej činnosti dreva, ktorú vykonávala pre urbariát
na základe zmluvy o nájme lesných pozemkov. Túto pohľadávku si mala sťažovateľka
podľa okresného súdu neoprávnene započítať proti pohľadávke žalobcu za ťažbu drevnej
hmoty realizovanej sťažovateľkou na základe zmluvy o nájme.
3. Okresný súd svoje rozhodnutie založil na premise, že je irelevantné,
že sťažovateľka žalované náklady na opravu lesných ciest vynaložila s predchádzajúcim
súhlasom urbariátu a po ním odsúhlasenom predbežnom rozpočte na tieto práce,
pretože dotknuté lesné cesty mali byť v rozhodujúcom čase roku 2010 vo vlastníctve Lesov
Slovenskej republiky (ďalej len „lesy“), a nie vo vlastníctve urbariátu. Na základe odvolania
podaného proti tejto časti rozsudku okresného súdu, ktoré sťažovateľka okrem iného
odôvodnila aj tým, že žalobca ako právny nástupca urbariátu okrem svojho tvrdenia
žiadnym spôsobom nepreukázal (napr. predložením listu vlastníctva, pozn.), že vlastníkom
lesných ciest sú lesy, a nie urbariát, v dôsledku čoho podľa sťažovateľky žalobca neuniesol
dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania ťažiskovej premisy rozhodnutia okresného súdu,
Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) svojím rozsudkom sp. zn. 10 Co 201/2016
z 29. novembra 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok okresného súdu
potvrdil. Dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd svojím
napadnutým uznesením ako neprípustné odmietol.
4. Podanou ústavnou sťažnosťou sťažovateľka namieta arbitrárnosť napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu, a to s odôvodnením, že najvyšší súd nenapravil pochybenie
krajského súdu, ktorý aj napriek sťažovateľkou tvrdenej potrebe doplniť dokazovanie
(na preukázanie vlastníctva k dotknutým lesným cestám, pozn.) na jeho doplnenie
či prípadné zopakovanie nenariadil pojednávanie a rozhodol vo veci jej odvolania bez jeho
nariadenia, čím jej v končenom dôsledku podľa nej týmto nesprávnym procesným postupom
krajský súd znemožnil prístup k spravodlivému súdnemu procesu v zmysle § 420 písm. f)
Civilného sporového poriadku, podľa ktorého „Dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.“.
5. Podľa sťažovateľky najvyšší súd toto procesné pochybenie krajského súdu
nenapravil a neprijal ho ako prípustný dovolací dôvod aj napriek tomu, že podľa
sťažovateľky bolo pre rozhodnutie vo veci doplnenie dokazovania v ňou naznačenom smere
nevyhnutným, keďže podľa nej žalobca nemal uniesť dôkazné bremeno, pretože
nepreukázal, že by dotknuté lesné cesty v rozhodujúcom čase v roku 2010, keď
sťažovateľka ich opravu a údržbu vykonala, boli vo vlastníctve lesov, a o toto tvrdenie
žalobca oprel svoj žalobný nárok. Podľa sťažovateľky krajský súd bez doplnenia
dokazovania, uveriac iba nepreukázaným tvrdeniam žalobcu, „... vyvodil záver, že odporca
(sťažovateľ) si bol vedomý skutočnosti, že právny predchodca [rozumej právny predchodca
žalobcu, t. j. urbariát, pozn.] nebol vlastníkom cesty, čo malo vyplývať z odporcovho dopytu
na Lesy SR ako na vlastníka ciest ohľadom ich opráv, čím naplnil [rozumej krajský súd,
pozn.] skutkovú podstatu § 420 písm. f) C.S.P...“.
6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tiež uvádza:
«Sťažovateľ má za to, že vada v zmysle § 420 písm. f) C. s. p., t. j. nesprávny
procesný postup, t. j. povinnosť nariadiť pojednávanie vždy ak je potrebné zopakovať
dokazovanie alebo doplniť dokazovanie, nie je vecou svojvoľného vyhodnotenia dôkazov
súdom. Súd nie je oprávnený prijať taký záver, ktorý nevyplýva z predložených dôkazov...
Samotný dopyt sťažovateľa na Lesy Slovenskej republiky nemožno žiadnym spôsobom
považovať ako doklad o preukázaní vlastníckeho práva Lesov Slovenskej republiky,
ani skutočnosť preukazujúcu vedomosť sťažovateľa o skutočnom vlastníkovi dotknutých
pozemkov. Sťažovateľ má za to, že bez relevantného dôkazu o skutočnosti tvrdenej
navrhovateľom o preukázaní vlastníckeho práva ciest Lesmi Slovenskej republiky,
nie je možné daný stav posúdiť ako náležité zistenie skutkového stavu, t. j. unesenie
dôkazného bremena... Počas celého konania nebol predložený žiaden dôkaz o vlastníctve
ciest Lesmi Slovenskej republiky, v konaní žalovaný (sťažovateľ) poukazuje na svoje
presvedčenie, že vlastníkom ciest je a bol (URBARIÁT
). Nepreukázaním samotného vlastníckeho práva pozemkov (ciest), nie je možné
vyvodiť záver o náležíte zistenom skutkovom stave, ani vyvodiť nové závery a zároveň takýto
procesný postup považovať za splnenie podmienok pre konanie bez nariadenia
pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.)
V prípade, že sa Krajský súd v Žiline domnieval, aj keď bez relevantných dôkazov,
že vlastníkom ciest sú Lesy Slovenskej republiky a žalovaný (sťažovateľ) o tom vedel,
mal v zmysle § 385 C. s. p. povinnosť opakovať dokazovanie.
Sťažovateľ preto nepovažuje za ústavne konformný názor Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktorým poukazuje v bode 12 na skutočnosť, že odvolací súd
v porovnaní so súdom prvej inštancie svoje rozhodnutie nezaložil na „nových“ skutkových
a právnych záveroch, a preto postup odvolacieho súdu nebol v rozpore § 385 ods. 1
C. s. p...
Na základe vyššie uvedeného spolu s Dohodami (06/10/LC/2015, 07/10/LC/2015)
o odovzdaní nehnuteľností a ukončení nájomného vzťahu má sťažovateľ za jednoznačne
preukázané, že Lesy SR boli až do odovzdania lesných investičných ciest len užívateľom
a právny predchodca navrhovateľa - URBARIÁT
bol vlastníkom ciest. Práve užívateľsky titul bol dôvodom sťažovateľa na dopyt
na Lesy SR.»
7. Podľa sťažovateľky ju vo veci konajúce súdy zaviazali plniť bez toho, aby žalobca
preukázal, resp. bez toho, aby navrhol alebo predložil dôkazy na preukázanie vlastníckeho
práva lesov k dotknutým lesným cestám v rozhodujúcom čase, v dôsledku čoho jej malo byť
zamedzené právo na spravodlivý súdny proces, čo napokon neakceptovaním dovolania mal
odobriť aj najvyšší súd, ktorý vo svojom rozhodnutí síce pripustil (pozri s. 8 uznesenia,
pozn.), že sťažovateľka predložila v dovolacom konaní listinné dôkazy o vlastníctve
urbariátu k dotknutým lesným cestám, pretože až v tom čase sa jej ich podľa tvrdení
sťažovateľky podarilo získať, avšak súčasne konštatoval, že ako dovolací súd,
a nie skutkový súd na tieto nemohol prihliadať. Podľa sťažovateľky sa však najvyšší súd
už vôbec nevysporiadal s tým, že úloha predložiť dôkazy o vlastníctve lesov nebola
povinnosťou sťažovateľky, ale že toto dôkazné bremeno bolo na ramenách žalobcu,
ktorý túto skutočnosť tvrdil a oprel o ňu aj svoj žalobný nárok, čo mali prehliadnuť okresný
súd, ako aj krajský súd.
8. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby po prijatí jej ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 6 Cdo 124/2017 zo dňa 30.05.2018, ktorým zamietol dovolanie proti
rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co/201/2016 z 29. novembra 2016, ktorým
potvrdil rozsudok Okresného súdu v Žiline, pod sp. zn. 18 C/79/2013 zo dňa 11.02.2016
vo výroku o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 67 383,655 Eur
s príslušenstvom porušené bolo,
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 Cdo 124/2017 zo dňa
30.05.2018, ktorým zamietol dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 10 Co/201/2016 z 29. novembra 2016, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu
v Žiline, pod sp. zn. 18 C/79/2013 zo dňa 11.02.2016 vo výroku o povinnosti odporcu
zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 67 383.655 Eur spolu s príslušenstvom zrušuje a vec
vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania.
Sťažovateľ žiada ústavný súd o priznanie úhrady trov konania vo výške 390,50 Eur
z dôvodu svojho právneho zastúpenia advokátom, ktoré je predpísané zákonom...“
III.
Vyjadrenie najvyššieho súdu a replika sťažovateľky
9. K prijatej ústavnej sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu vyjadril najvyšší súd
prípisom č. k. KP 3/2019-13 z 26. júna 2019 tak, že napadnuté „rozhodnutie najvyššieho
súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodvodnené, resp. také, ktoré by
popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu, keďže najvyšší
súd sa v dovolacom konaní vysporiadal s námietkami sťažovateľky a svoje rozhodnutie
riadne odôvodnil.“. Najvyšší súd tiež vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania.
10. Označené vyjadrenie najvyššieho súdu ústavný súd zaslal na vedomie a prípadné
zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľky, ktorý túto možnosť nevyužil.
Tiež sťažovateľku vyzval, aby sa vyjadrila, či trvá na tom, aby sa v jej veci konalo ústne
pojednávanie. Sťažovateľka vo svojom vyjadrení vyjadrila súhlas „s upustením od ústneho
pojednávania“.
11. Ústavný súd so súhlasom oboch účastníkov podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v tejto veci
od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
IV.
Relevantná právna úprava, právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská
v judikatúre ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
13. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
16. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
17. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom,
ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným
spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).
18. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.
19. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
20. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1
ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4
ústavy).
21. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
V.
Posúdenie veci ústavným súdom
22. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľky,
podľa ktorého najvyšší súd nenapravil procesné pochybenie krajského súdu (nenariadil
pojednávanie na účely doplnenia dokazovania na preukázanie vlastníckeho práva
k dotknutým lesným cestám v prospech lesov) a neprijal ho ako prípustný dovolací dôvod
aj napriek tomu, že podľa sťažovateľky bolo pre rozhodnutie vo veci doplnenie dokazovania
v ňou naznačenom smere nevyhnutným, keďže podľa nej žalobca nemal uniesť dôkazné
bremeno, pretože nepreukázal, že by dotknuté lesné cesty v rozhodujúcom čase
v roku 2010, keď sťažovateľka ich opravu a údržbu vykonala, boli vo vlastníctve lesov,
a o toto tvrdenie žalobca oprel svoj žalobný nárok. Sťažovateľka tiež tvrdí, že uznesenie
najvyššieho súdu vykazuje znaky jeho nedostatočného odôvodnenia, pretože z jeho obsahu
nie je zrejmé, na základe akých záverov dospeli všeobecné súdy k záveru o vlastníctve ciest
lesmi. Sťažovateľka túto svoju argumentáciu myšlienkovo prepája s námietkou, že nebola
povinná v priebehu konania pred všeobecnými súdmi preukazovať vlastníctvo ciest
právneho predchodcu žalobcu, pretože povinnosť uniesť dôkazné bremeno o tejto
skutočnosti bola na jeho strane, čím spochybňuje spôsob rozloženia dôkazného bremena
a s tým súvisiacu otázku procesných následkov považuje za stav non liquet, ak zostane
neobjasnená otázka, či došlo k následnému zániku práva žalobcu na úhradu finančnej sumy
67 383,65 € s príslušenstvom.
23. Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
vyplýva, že najvyšší súd na námietku sťažovateľky o porušení jej práva na spravodlivý
proces tým, že odvolací súd nenariadil na prejednanie odvolania pojednávanie, reagoval
s poukazom na znenie § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a uviedol, že „[a]k
odvolací súd dospeje k záveru, že súd prvej inštancie zistil náležitým spôsobom skutkový
stav veci... nie je potrebné dokazovanie zopakovať alebo doplniť, [a preto] nič nebráni tomu
o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.“.
24. Následne preskúmaním rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom
okresného súdu najvyšší súd dospel k záveru, že krajský súd sa „stotožnil so skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.“, z čoho vyvodil záver, že krajský súd svoje
rozhodnutie «nezaložil v porovnaní so súdom prvej inštancie na žiadnych „nových“
skutkových a právnych záveroch.». V tejto súvislosti najvyšší súd konštatoval,
že sťažovateľka „v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie (ani v dovolaní)
[neuviedla], konkrétne ktoré dôkazy bolo potrebné zopakovať, prípadne z akých dôvodov
bolo potrebné dokazovanie doplniť“, a preto nešlo zo strany krajského súdu „o nesprávny
postup, ktorý by sa prejavil v porušení § 385 ods. 1 CSP, resp. v porušení práva...
[sťažovateľky] vyjadriť sa k skutkovým alebo právnym záverom, ktoré neboli pri doterajšom
rozhodovaní veci použité.“.
25. V súvislosti s označenou námietkou sťažovateľky ústavný súd uvádza, že spôsob
jej vyhodnotenia z pozície najvyššieho súdu nevykazuje známky arbitrárnosti, keďže
jedným zo skutkových zistení okresného súdu bolo, že „vlastníkom pozemkov, cez ktoré
viedli cesty, boli v tom čase Lesy Slovenskej republiky.“, ako aj to, že „[z] nájomnej zmluvy,
ani zo žiadnych iných predložených listinných dôkazov nevyplýva právnemu predchodcovi
navrhovateľa (Urbariátu) akýmkoľvek spôsobom podieľať sa nákladmi na oprave ciest.“.
Z obsahu rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu tak nevyplýva
nič, čo by signalizovalo možný odklon od takto zisteného skutkového stavu veci. Tvrdenie
sťažovateľky, že konštatovanie krajského súdu o jej vedomosti o existencii vlastníckeho
práva lesných ciest patriaceho lesom, ktorú vyvodil z jej žiadosti o súhlas s vykonaním ich
opráv, predstavuje odklon od už zisteného skutkového stavu, je zjavne nedôvodné. Uvedené
konštatovanie krajského súdu nijakým spôsobom nevybočilo z už ustáleného skutkového
stavu veci, ale práve naopak, dodatočne potvrdilo už ustálenú skutkovú líniu, pričom
z celkovej koncepcie odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že dané
konštatovanie predstavovalo určité skutkové superfluum, pretože nešlo o ťažiskový
skutkový argument nachádzajúci sa v odôvodnení rozsudku krajského súdu
26. Pokiaľ ide druhú argumentačnú líniu sťažovateľky, ústavný súd predovšetkým
uvádza, že civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je
úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou
dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia
a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné
pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce
znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha.
27. V okolnostiach danej veci je zrejmé, že skutkovým predpokladom, z ktorého
sťažovateľka mohla odvodzovať účinky pre ňu priaznivej právnej normy spôsobujúcej
dodatočný zánik práva žalobcu (námietka započítania), bola buď existencia dohody medzi
ňou a právnym predchodcom žalobcu (urbariátom), obsahom ktorej by bol záväzok
právneho predchodcu žalobcu sa podieľať na nákladoch vynaložených sťažovateľkou
na opravu predmetných lesných ciest, alebo preukázanie existencie vlastníckeho práva
právneho predchodcu žalobcu k označeným lesným cestám. Z hľadiska základného
rozloženia bremena tvrdenia a dôkazného bremena tieto skutočnosti bola v konaní povinná
preukázať sťažovateľka, ktorá aj v ústavnej sťažnosti poukazuje len na svoje „presvedčenie,
že vlastníkom ciest je a bol (URBARIÁT ).“.
Z obsahu odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu (bod 15) vyplýva, že sťažovateľka
v konaní pred okresným súdom a krajským súdom nepreukázala ani jednu z týchto
skutočností, pričom až dodatočne (bod 17 napadnutého uznesenia) uplatnila v tomto smere
relevantné tvrdenia a predložila listinné dôkazné prostriedky na účely preukázania,
že ňou opravované lesné cesty sú a vždy boli vo vlastníctve urbariátu (teda uplatnila ich až
v dovolacom konaní).
28. Sťažovateľka tak v konaní pred všeobecnými súdmi neuniesla dôkazné bremeno
o podmienkach podmieňujúcich aplikáciu pre ňu priaznivej právnej normy, ktorej účinkom
za splnenia ďalších predpokladov mohol byť dodatočný zánik práva žalobcu, resp. jeho
právneho predchodcu na úhradu sumy 67 383,65 € s príslušenstvom, keďže nepreukázala
všetky relevantné predpoklady vzniku svojej (vzájomnej) pohľadávky proti právnemu
predchodcovi žalobcu tiež v sume 67 383,65 € (existencia dohody o úhrade nákladov
na opravu lesných ciest alebo preukázanie vlastníckeho práva urbariátu k lesným cestám).
29. Z pohľadu posúdenia, či spôsob rozloženia dôkazného bremena v konaní
pred všeobecnými súdmi neprekročil ústavné mantinely, nebolo rozhodujúce, či žalobca
uniesol dôkazné bremeno o vlastníckom práve lesov k sporným lesným cestám,
pretože pre posúdenie dôvodnosti ním uplatneného práva na úhradu sumy 67 383,65 €
s príslušenstvom táto okolnosť nebola súčasťou minimálneho skutkového štandardu
(žalobca preukazoval existenciu zmluvy o nájme a objem vyťaženej drevnej hmoty
sťažovateľkou) rozhodujúceho pre posúdenie dôvodnosti ním uplatneného práva, ale to,
či sťažovateľka uniesla dôkazné bremeno o tých skutočnostiach, ktoré zodpovedali znakom
skutkovej podstaty právnej normy spôsobujúcej dodatočný zánik práva uplatneného
žalobcom, teda že jej vznikla vzájomná pohľadávka, ktorú použila na započítanie
(preukázanie existencie vlastníctva lesných ciest urbariátom a realizácia opravy lesných
ciest), a predpoklady započítania.
30. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné opakovane poukázať
na okolnosť, že každá strana nesie dôkazné bremeno týkajúce sa tých skutkových
predpokladov, ktoré sú pre ňu priaznivé z pohľadu právnej normy, ktorej účinkov sa
v sporovom súdnom konaní domáha. Z uvedeného potom možno urobiť záver, podľa
ktorého strana, ktorá sa domáha určitých právnych následkov, ponesie aj nepriaznivé
dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej
relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo zistené,
že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa
domáhala, nedošlo.
31. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd k argumentácii sťažovateľky považuje
za potrebné uviesť, že nič z dosiaľ uvedeného nenasvedčuje tomu, že mohla dôvodne
očakávať, že najvyšší súd vyhovie jej dovolaniu a zruší napadnutý rozsudok krajského súdu.
32. Z už uvedených dôvodov nepovažoval ústavný súd napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu za také, ktoré by bolo z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľné, a teda
spôsobilé na jeho derogáciu.
33. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (časť V odôvodnenia tohto
nálezu) dospel k záveru, že v okolnostiach daného prípadu neboli naplnené podmienky
na vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených práv podľa ústavy a dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu, a preto ústavnej sťažnosti nevyhovel.
34. V zmysle § 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde tento nález nadobúda
právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným
súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu