Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 476/2016
PDF · 151.05 KB
No categories available
III. ÚS 476/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o., Politických
vězňů 1272/21, Praha - Nové Město, Česko, zastúpenej advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 38/2015 z 29. februára
2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2016
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o., Politických
vězňů 1272/21, Praha - Nové Město, Česko (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 38/2015
z 29. februára 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Lučenec rozsudkom sp. zn. 13 C
43/2014 zo 4. augusta 2014 vyhovel návrhu sťažovateľky a zaviazal žalovanú
na zaplatenie zmenkovej sumy 1 011,01 €, zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne
zo sumy 1 011,01 € od 30. januára 2011 do zaplatenia a 6 % ročného úroku zo zmenkovej
sumy 1 011,01 € od 7. marca 2011 do zaplatenia a zmenkovej odmeny vo výške 1/3
zmenkovej sumy a zaviazal žalovanú na náhradu trov konania. O odvolaní žalovanej
rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 41 Cob 512/2014 z 28. apríla
2015 tak, potvrdil označený rozsudok súdu prvého stupňa. Proti tomuto rozsudku
odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým
uznesením tak, že zrušil označený rozsudok odvolacieho, ako aj prvostupňového súdu a vec
vrátil Okresnému súdu Lučenec na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie najvyšší súd
odôvodnil tým, že postupom vo veci konajúcich súdov došlo k odňatiu možnosti konať
pred súdom.
Sťažovateľka v sťažnosti nesúhlasí s právnymi názormi uvedenými v odôvodnení
napadnutého uznesenia a tvrdí, že neboli splnené procesné podmienky prípustnosti
dovolania, preto je toho názoru, že najvyšší súd nepostupoval správne, ak dospel k záveru
o existencii procesnej vady zakladajúcej prípustnosť dovolania žalovanej. Sťažovateľka
svoje presvedčenie odôvodňuje s poukazom na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho
kolégia najvyššieho súdu k výkladu § 237 ods. 1 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), pričom je toho názoru, že
námietky žalovanej uvedené v dovolaní smerovali k nepreskúmateľnosti napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu, a teda neboli splnené podmienky prípustnosti jej dovolania.
V nadväznosti na uvedenú argumentáciu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
o jej sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že napadnutým uznesením najvyššieho
súdu bolo porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a veci vráti najvyššiemu súdu
na ďalšie konania a prizná jej úhradu trov konania.
2
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 140/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Sťažovateľka svoje námietky založila na premise, že najvyšší súd v odôvodnení
svojho napadnutého rozhodnutia nesprávne postupoval, ak nedostatočné a nepreskúmateľné
odôvodnenie napadnutého uznesenia posúdil ako dôvod prípustnosti dovolania žalovanej
podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP s poukazom na už uvedené zjednocujúce stanovisko
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu k výkladu § 237 ods. 1 písm. f) OSP, v zmysle
ktorého sa považuje nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia len za inú vadu [§ 241 ods. 2
písm. b) OSP, pozn.], ktorá však nezakladá vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) OSP.
Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
konštatuje, že sťažovateľka vychádza zo zlej premisy, v dôsledku ktorej jej námietky sú
neopodstatnené. Ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej najvyšší súd uviedol:
„Žalovaná v dovolaní namieta, že záväzok zo zmenky vznikol na základe zmluvy
o úvere, uzavretej so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o. Bratislava zo dňa 23.2 2010,
pričom predmetný úver jej bol poskytnutý ako spotrebiteľovi, na ktorého sa vzťahuje
ochrana podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho
vzhľadom na príslušný procesný postup v zmysle Nariadenia ako aj právny základ
predmetného vzťahu bol súd povinný vyzvať žalobcu na doplnenie jeho podania ako aj
predloženie ďalších dôkazov.
4
Z
lánku 19 Nariadenia, ktorého ustanovenia je potrebné aplikovať na predmetné
konanie vyplýva, že pokiaľ nie je ustanovené inak. európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu sa riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie. Je
zrejmé, že pri postupe podľa Nariadenia je súd povinný rešpektovať právo na spravodlivý
proces a zásadu kontradiktórnosti konania, a to najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho
pojednávania a o spôsobe a rozsahu dokazovania, ktoré je nevyhnutné pre vydanie
rozhodnutia /čl. 9 Nariadenia/. Nariadenie nevylučuje z vecnej pôsobnosti spotrebiteľské
spory, v ktorých spotrebiteľ môže byť účastníkom na strane žalobcu alebo žalovaného.
Z
l. 4 odsek 4 Nariadenia vyplýva, Že ak sa súd domnieva, že informácie, ktoré
poskytol žalobca, nie sú dostatočne jasné alebo primerané, umožní žalobcovi predložiť
určené doplňujúce informácie alebo doklady v lehote, ktorú mu určí.
V predmetnej veci žalobca nepožadoval vydanie zmenkového platobného rozkazu.
Nariadenie možno preto považovať za procesný prostriedok, ktorým možno urýchliť
konanie, čo však nebráni súdu postupovať s rešpektovaním vyššej ochrany spotrebiteľa,
na ktorého sa vzťahuje ochrana podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,
ako aj zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov, do ktorých bola transponovaná
smernica č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, vykonaním
potrebného dokazovania.
V danom prípade konajúce súdy vychádzali výlučne zo skutočnosti, že predmetom
konania je právo žalobcu zo zmenky ako abstraktného cenného papiera, oddeleného
od dôvodov jej vystavenia bez doplnenia podania žalobcu o skutočnosti, umožňujúce
zohľadniť existenciu právnej úpravy, týkajúcej sa spotrebiteľských úverov a ochrany
spotrebiteľa, v dôsledku čoho bolo porušené právo žalovanej na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
lánku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Je preto daná existencia
namietaného dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f/ O. s. p...
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa podľa § 243b ods. 3
a § 243b ods. 4 veta za bodkočiarkou zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.“
Ústavný súd považuje za vhodné na tomto mieste skonštatovať, že odôvodnenie
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevybočuje z medzí ústavnej udržateľnosti, je
z tohto pohľadu akceptovateľné, rešpektuje zákonnú úpravu, pričom prekročenie právomoci
najvyššieho súdu pri vydaní napadnutého uznesenia ústavný súd nezistil. Zároveň ho
nemožno považovať ani za arbitrárne, pretože najvyšší súd uviedol úvahu, na základe ktorej
dospel k svojim záverom.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne
konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet
žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú
dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu
uplatneným v napadnutom uznesení, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti toho názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu
nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecnými súdmi by bolo možné uvažovať v prípade, ak by sa ten natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa
názoru ústavného súdu predmetný výklad najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje
(m. m. II. ÚS 27/2011).
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2016
6