Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 418/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. P.,

D., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a 4 , základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Okresného súdu Považská Bystrica č. k. -285 z

24. januára 2011, uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 31. marca

2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3

Cdo 180/2011 a jeho uznesením z 24. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. M. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára

2012 doručená sťažnosť JUDr. M. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a 4 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10

D 979/2006-285 z 24. januára 2011, uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 31. marca 2011 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. novembra 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Najvyšší súd SR... moje dovolanie proti uzneseniu Krajského súd v Trenčíne č. k.

zo dňa 31. 3. 2011 odmietol s odôvodnením, že podľa Občianskeho súdneho

poriadku je procesne neprípustné. Najvyšší súd SR teda neodstránil protiústavnosť

predchádzajúceho rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne.

Protiústavnosť tohto rozhodnutia je v porušení Slovenskej

republiky najmä v tom, že v rozpore s ustanovením / dedičské konanie

nebolo vykonané o celom majetku poručiteľky a v rozpore s ustanovením /

bola cena majetku, o ktorom bolo rozhodnuté neúmerne nadhodnotená aj v rozpore s

dokladmi, ktoré som v konaní predložil.

Rozhodnutia všeobecných súdov považujem preto za nespravodlivé a porušujúce

moje právo vyplývajúce z , 4 SR.

Skutočnosť, že dedičské konanie trvá už viac ako päť rokov považujem za porušenie

môjho práva na prejednanie veci v primeranej lehote vyplývajúceho z

SR.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na

ďalšie konanie takto rozhodol:

„Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

24. 11. 2011 a jemu predchádzajúcich rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne č. k.

zo dňa 31. 3. 2011 a Okresného súdu v Považskej Bystrici č. k.

-285 zo dňa 24. 1. 2011 boli porušené... ústavné práva, najmä právo

na spravodlivé konanie v primeranej lehote a preto ich ako nezákonné zrušuje.“

Sťažovateľ zároveň požadoval priznať mu primerané finančné zadosťučinenie

a náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Na základe výzvy ústavného súdu sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu

16. augusta 2012 doplnil svoju sťažnosť o tieto skutočnosti:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením... odmietol moje dovolanie... napriek

tomu, že... som namietal podstatnú skutočnosť, a to, že Krajský súd v Trenčíne svojim

uznesením sp. zn. zo dňa 31. 03. 2011 porušil moje právo vyplývajúce

z , 4 , keď potvrdil rozhodnutie Okresného súdu

v Považskej Bystrici sp. zn. -285 zo dňa 24. 01. 2011 hoci prvostupňový

nesprávne právne posúdil vec podľa ustanovenia , pretože

neúplne zistil skutkový stav veci v zmysle ustanovenia najmä tým, že

prvostupňový súd nevykonal dedičské konanie o celom majetku, teda aj o pozemkoch po

starých rodičoch mojej zosnulej manželky, ktoré jednoznačne patrili poručiteľke v čase jej

smrti, ďalej že odmietol vykonať mnou navrhované a predložené dôkazy, že v rozpore

s ustanovením boli odmietnuté moje dôkazy o určení hodnoty majetku, ako aj

skutočnosť, že prvostupňový súd v tom čase viac ako štyri roky zámerne rozhodoval tak, aby

ma nútil viesť dedičské konanie v piatich samostatných súdnych konaniach, čím sa

neúmerne navyšujú súdne poplatky.“

Vzhľadom na uvedené je sťažovateľ presvedčený, že okresný súd, krajský súd

a najvyšší súd napadnutými rozhodnutiami porušili jeho základné právo na súdnu ochranu

zaručené v a 4 , základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručené v a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené

v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ v závere doplnenia sťažnosti požiadal, aby ústavný súd o jeho sťažnosti

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa JUDr. M. P. na súdnu a inú právnu ochranu

zaručené v , ods. 4 a v ako aj základné

právo na spravodlivé súdne konanie garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho rozhodnutím pod sp. zn. zo

dňa 24. 11. 2011 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne pod sp. zn. zo dňa

31. 03. 2011 a uznesením Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. -285

zo dňa 24. 01. 2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.

zo dňa 24. 11. 2011 sa zrušuje.

3. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci podaného

dovolania znovu konal a rozhodol a zakazuje sa pokračovať v porušovaní základného práva

JUDr. M. P. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 4 a v čl. 48 ods. 2

ako aj základné právo na spravodlivé súdne konanie

garantované v čl. 6 ods. 1/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý

bol vyhlásený pod č.

4. Podľa a sa sťažovateľovi

JUDr. M. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie.

5. Sťažovateľovi JUDr. M. P. sa priznáva náhrada trov konania v sume 163,- € a

trovy právneho zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v lehote do troch dní od doručenia

písomného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

Napokon sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd v súlade s § 26 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prerokoval jeho sťažnosť prednostne, „pretože ide o naliehavú vec“.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

sťažovateľa, ktorý bol spísaný kvalifikovaným právnym zástupcom, u ktorého sa

predpokladá znalosť judikatúry ústavného súdu. Preto v danom prípade ústavný súd

posudzoval sťažnosť sťažovateľa v rozsahu uvádzanom v petite jeho sťažnosti a doplnenia

sťažnosti (, , ).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a 4 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. z 24. januára 2011

Z vplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu pred iným orgánom štátnej moci

(mutatis mutandis ). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd

sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická

osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa

namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného

práva alebo slobody ().

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti uzneseniu okresného súdu

odvolanie krajskému súdu. Sťažovateľ mal teda k dispozícii účinný právny prostriedok na

ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, a tento aj využil, čo

vzhľadom na princíp subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a 4 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 31. marca 2011

Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovateľ považuje aj rozhodnutie krajského súdu

za protiústavné. Bližšie však nezdôvodňuje, v čom protiústavnosť vidí. Z doplnenia

sťažnosti v konkrétnostiach vyplýva, že „... Krajský súd porušil moje právo vyplývajúce

z , 4 , keď potvrdil rozhodnutie Okresného súdu

v Považskej Bystrici sp. zn. -285 zo dňa 24. 01. 2011 hoci prvostupňový

nesprávne právne posúdil vec...“. Podstatou sťažnosti sťažovateľa v tejto časti je jeho

nesúhlas s rozhodnutím krajského súdu.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade

oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov,

ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich

rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za

následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka

konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym

právom, pričom uvedené platí v plnom rozsahu aj pre predbežné opatrenia. Reálne

uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na

úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania

(napr. ).

Keďže sťažovateľ okrem nesúhlasného stanoviska s rozhodnutím krajského súdu

bližšie nešpecifikoval, v čom vidí porušenie označených práv, ústavný súd vzhľadom na

citovanú stabilnú judikatúru sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a 4 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. novembra 2011

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie označených práv

postupom a uznesením najvyššieho súdu. Podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym

názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v , ak koná

vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom

konaní. Takýmto predpisom je aj (ďalej aj „OSP“).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia nasl. .

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej

vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (),

preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov () alebo ak všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ). Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu

byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, mutatis mutandis

, , , ).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu,

ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, v odôvodnení ktorého uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací... skúmal najskôr, či dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym opravným

prostriedkom...

Dedič 1/ JUDr. M. P. napadol dovolaním uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, nejde ale o potvrdzujúce uznesenie uvedené v

ustanovení Vzhľadom na to jeho dovolanie v zmysle a O.

s. p. prípustné nie je. Prípustnosť tohto opravného prostriedku dovolateľa by prichádzala

do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z vád uvedených v Na vady

tejto povahy je dovolací súd povinný prihliadnuť bez zreteľa na to, či boli alebo neboli v

dovolaní namietané ( )...

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle nenamietal a ich existencia

nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení

nemožno vyvodiť.

Pokiaľ dovolateľ argumentoval tým, že rozhodnutie súdu spočíva na neúplnom

zistení skutkového stavu, vytýka nesprávnosti, ktoré i keby k nim prípadne došlo (dovolací

súd vec z tohto hľadiska nepreskúmaval), nemali by za následok procesnú vadu konania

relevantnú v zmysle , výlučne ktorá by v danom prípade mohla založiť

prípustnosť jeho dovolania.

Obdobne, pokiaľ namieta nepreskúmateľnosť uznesenia odvolacieho súdu, dovolací

súd poukazuje na to, že vytýkanou je tu tzv. iná vada konania (viď R 111/1998), ktorá je síce

relevantný dovolací dôvod, ktorý ale možno úspešne uplatniť len v procesne prípustnom

dovolaní. Sama táto vada nezakladá prípustnosť dovolania.

K námietke dovolateľa, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť

súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav

aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri

aplikácii práva na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou

vadou konania v zmysle , výlučne ktorá by v danom prípade mohla založiť

prípustnosť jeho dovolania. Nesprávne právne posúdenie je relevantný dovolací dôvod,

ktorý možno úspešne uplatniť len v procesne prípustnom dovolaní (o tento prípad

v preskúmavanej veci nejde). Samo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá prípustnosť

dovolania (viď aj R 43/2003).

Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že

v prejednávanej veci je dovolanie dediča 1/ JUDr. M. P. podľa Občianskeho súdneho

poriadku procesne neprípustné. So zreteľom na to jeho mimoriadny opravný prostriedok

odmietol podľa v spojení s ako smerujúci

proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou

úpravou dovolacieho konania, sa nemohol zaoberať vecnou správnosťou napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu.“

Ústavný súd z citovanej časti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nezistil

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu (v medziach

posudzovanej prípustnosti dovolania), ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal a vysporiadal

s dôvodmi sťažovateľa, ale pretože sa s nimi nestotožnil, odmietol dovolanie ako

neprípustné.

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu nemožno (z už uvedených

dôvodov) považovať za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami

. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky

súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol

znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných

prostriedkoch.

Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva zaručeného v dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd

v dovolacom konaní neuznal ním uvádzané dôvody prípustnosti dovolania, a keďže

súčasťou označených práv nie je aj povinnosť najvyššieho súdu uznať dôvody prípustnosti

dovolania uvádzané sťažovateľom, ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označených práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,

a preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

4. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn.

Ústavný súd uvádza, že podľa stabilizovanej judikatúry (napr. ,

, , , ) sa ochrana základnému právu

vrátane základného práva zaručeného v poskytuje v konaní pred

ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva

označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi) ešte trvalo. Ak

v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného

základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2

). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorý (účel) sa dosiahne právoplatným

rozhodnutím.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti a v doplnení sťažnosti namietal porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru. Z obsahu

sťažnosti ústavný súd zistil, že v čase doručenia sťažnosti a doplnenia sťažnosti už súdne

konania, v ktorých malo dôjsť k porušovaniu práv sťažovateľa, neprebiehali a boli ukončené

právoplatnými uzneseniami.

Tento skutkový stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť v tejto časti

je zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol už po jej predbežnom

prerokovaní podľa .

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, ústavný súd už o jeho

ďalších požiadavkách (zrušiť napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu a vrátiť mu vec na

ďalšie konanie, priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom) nerozhodoval, pretože rozhodovanie

o nich je v zmysle ustanovení a 3 viazané na vyhovenie sťažnosti,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2012