Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 24/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej spoločnosťou FUTEJ and Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene

ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel Futej, pre namietané porušenie základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 30. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj

„sťažovateľ“) pre namietané porušenie jej základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. júla 2015

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka okrem iného uviedla:

«Dňa 05.09.2014 bol právnemu zástupcovi Sťažovateľa doručené uznesenie

Krajského súdu v Bratislave číslo pod sp. zn. -593 zo dňa 30.07.2014 (ďalej

len „uznesenie KS“), ktorým Krajský súd v Bratislave potvrdil odvolaním napadnuté

uznesenie Okresného súdu Bratislava I číslo konania -564 zo dňa

07.03.2014, ktorým Okresný súd Bratislava 1 (ďalej len „uznesenie Okresné/to súdu

Bratislava I“) uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo

výške 20,00 Eur podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov.

Krajský súd v Bratislave v rámci svojej vyhodnocovacej činnosti o odvolaní

Sťažovateľa voči uzneseniu Okresného súdu Bratislava I dospel k tomu, že odvolaním

napadnutý rozsudok potvrdil a odvolanie Sťažovateľa v celom rozsahu zamietol.

Prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal Sťažovateľ v zákonnej lehote

v celom rozsahu proti zamietajúcemu rozsudku Krajského sudu v Bratislave mimoriadny

opravný prostriedok- dovolanie s poukazom na ustanovenia v spojení

s , , (ďalej

len „“) pre podanie ktorého sa rozhodol na základe ďalej špecifikovaných dôvodov,

uvedomujúc si osobitné procesné postavenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako

dovolacieho súdu, ktorého úlohou nie je nahrádzať činnosť súdov prvého a druhého stupňa,

avšak bez svojej viny sa práve vinou súdov prvého a druhého stupňa ocitol v procesnej

situácii, ktorá si vyžaduje zásah Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako dovolacieho

súdu preto, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

Sťažovateľa ako účastníka nezákonného konania.»

Ďalej sťažovateľka uviedla, že «sa nápravy jeho porušených hmotných a procesných

práv vyplývajúcich z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.07.2014 ako aj

rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07.03.2014 domáhal(a) podaním

mimoriadneho opravného prostriedku- dovolania, ktorý na adresu Najvyššie súdu

Slovenskej republiky (ďalej ako „Najvyšší súd Slovenskej republiky“) podal dňa 18. 09.

2014.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky svojím uznesením zo dňa 13.8.2015

Sťažovateľom podaný mimoriadny opravný prostriedok- dovolanie odmietol poukazujúc

na absenciu zákonom požadovaných podmienok pre podanie mimoriadneho opravného

prostriedku v tejto právnej veci. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je zrejmé, že pri

rozhodovaní o prípustnosti samotného dovolania prihliadol aj na tú skutočnosť, že prípadné

pripustenie aplikácie a teda aj prípadné pripustenie dovolania Sťažovateľa by

mohlo mať za následok vznik takých vád, ktoré bezprecedentne porušujú základné zásady

občianskeho súdneho procesu.».

Podľa názoru sťažovateľky je napadnuté uznesenie nezákonné, arbitrárne a chýba mu

„akékoľvek logické odôvodnenie, takže je nepreskúmateľné a nepresvedčivé“.

Ďalej najvyšší súd v napadnutom uznesení podľa názoru sťažovateľky „vybočil

z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv a defacto odmietol jeho

(správne „jej“, pozn.) právo na súdnu ochranu“ a sťažovateľka namietla, že napadnuté

uznesenie nie je riadne a dostatočne odôvodnené.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že najvyšší súd uznesením sp. zn. z 30. júla 2015 porušil

jej základné právo podľa a právo podľa dohovoru, aby

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a aby jej priznal úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla 2015.

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou poukazuje na to, že obsahom základného

práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné záruky,

že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Ako zo sťažnosti a z obsahu spisového materiálu vyplýva, Okresný súd

Bratislava I podľa názoru sťažovateľky jej uznesením č. k. -564 zo 7. marca

2014 uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 20 € za podané odvolanie v rozpore

so zákonom a rovnako v rozpore so zákonom Krajský súd v Bratislave následne uznesením

sp. zn. z 30. júla 2014 odvolaním napadnuté uznesenie Okresného súdu

Bratislava I potvrdil. Keďže najvyšší súd napadnutým uznesením sťažovateľkou podané

dovolanie odmietol, domáha sa sťažovateľka ústavnej ochrany v konaní pred ústavným

súdom a žiada, aby ústavný súd napadnuté uznesenie zrušil a vec najvyššiemu súdu vrátil

na ďalšie konanie.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na § 238 ods. 5 Občianskeho

súdneho poriadku, z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný

prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutie

neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosť predstavuje vo sfére

všeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti

vzhľadom na to, že ide o bagateľnú sumu (pozri napr. alebo

).

Všetky tieto hľadiská a postuláty tvorili východiská pre posúdenie sťažnosti

ústavným súdom aj v tomto prípade.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila

sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. , ).

Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak

vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo

by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného

súdnictva (, ). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď

sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú

sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných

prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd

v mimoriadne závažnom rozsahu, resp. intenzite (napr. , ,

, ). Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach danej

veci o takýto výnimočný prípadne zjavne nejde.

Vychádzajúc teda zo skutočnosti, že sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha

ústavnej ochrany v súvislosti so súdnym poplatkom za odvolanie v sume 20 €, ktorá je

zjavne bagateľná, ústavný súd na základe dosiaľ uvedeného pri predbežnom prerokovaní

dospel k záveru, že vo veci sťažovateľky nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené

podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd nad rámec poukazuje na svoju štandardnú judikatúru (napr.

, ), podľa ktorej otázka posúdenia, či sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Napriek uvedenému ústavný súd

posúdiac napadnuté uznesenie najvyššieho súdu konštatuje, že uznesenie nevykazuje nijaké

znaky arbitrárnosti ani svojvôle a nevyplýva z neho taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu,

teda napadnuté uznesenie nesignalizuje, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu v sťažnosti

označených práv sťažovateľky.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o zrušení napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody

sťažovateľky ( prvá veta ), ústavný súd sa ďalšími návrhmi

sťažovateľkou uplatnenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2016