Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 24/2016
PDF · 157.02 KB
No categories available
III. ÚS 24/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej spoločnosťou FUTEJ and Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene
ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel Futej, pre namietané porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Cdo 392/2014 z 30. júla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj
„sťažovateľ“) pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 392/2014 z 30. júla 2015
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľka okrem iného uviedla:
«Dňa 05.09.2014 bol právnemu zástupcovi Sťažovateľa doručené uznesenie
Krajského súdu v Bratislave číslo pod sp. zn. 2 Co 282/2014-593 zo dňa 30.07.2014 (ďalej
len „uznesenie KS“), ktorým Krajský súd v Bratislave potvrdil odvolaním napadnuté
uznesenie Okresného súdu Bratislava I číslo konania 10 C 209/2011-564 zo dňa
07.03.2014, ktorým Okresný súd Bratislava 1 (ďalej len „uznesenie Okresné/to súdu
Bratislava I“) uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo
výške 20,00 Eur podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov.
Krajský súd v Bratislave v rámci svojej vyhodnocovacej činnosti o odvolaní
Sťažovateľa voči uzneseniu Okresného súdu Bratislava I dospel k tomu, že odvolaním
napadnutý rozsudok potvrdil a odvolanie Sťažovateľa v celom rozsahu zamietol.
Prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal Sťažovateľ v zákonnej lehote
v celom rozsahu proti zamietajúcemu rozsudku Krajského sudu v Bratislave mimoriadny
opravný prostriedok- dovolanie s poukazom na ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. v spojení
s § 241 ods. 2 písm. a), b), c) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „O. s. p.“) pre podanie ktorého sa rozhodol na základe ďalej špecifikovaných dôvodov,
uvedomujúc si osobitné procesné postavenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako
dovolacieho súdu, ktorého úlohou nie je nahrádzať činnosť súdov prvého a druhého stupňa,
avšak bez svojej viny sa práve vinou súdov prvého a druhého stupňa ocitol v procesnej
situácii, ktorá si vyžaduje zásah Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako dovolacieho
súdu preto, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
Sťažovateľa ako účastníka nezákonného konania.»
Ďalej sťažovateľka uviedla, že «sa nápravy jeho porušených hmotných a procesných
práv vyplývajúcich z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.07.2014 ako aj
rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07.03.2014 domáhal(a) podaním
mimoriadneho opravného prostriedku- dovolania, ktorý na adresu Najvyššie súdu
Slovenskej republiky (ďalej ako „Najvyšší súd Slovenskej republiky“) podal dňa 18. 09.
2014.
Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky svojím uznesením zo dňa 13.8.2015
Sťažovateľom podaný mimoriadny opravný prostriedok- dovolanie odmietol poukazujúc
na absenciu zákonom požadovaných podmienok pre podanie mimoriadneho opravného
prostriedku v tejto právnej veci. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je zrejmé, že pri
rozhodovaní o prípustnosti samotného dovolania prihliadol aj na tú skutočnosť, že prípadné
pripustenie aplikácie § 237 O. s. p. a teda aj prípadné pripustenie dovolania Sťažovateľa by
mohlo mať za následok vznik takých vád, ktoré bezprecedentne porušujú základné zásady
občianskeho súdneho procesu.».
Podľa názoru sťažovateľky je napadnuté uznesenie nezákonné, arbitrárne a chýba mu
„akékoľvek logické odôvodnenie, takže je nepreskúmateľné a nepresvedčivé“.
Ďalej najvyšší súd v napadnutom uznesení podľa názoru sťažovateľky „vybočil
z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv a defacto odmietol jeho
(správne „jej“, pozn.) právo na súdnu ochranu“ a sťažovateľka namietla, že napadnuté
uznesenie nie je riadne a dostatočne odôvodnené.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 392/2014 z 30. júla 2015 porušil
jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a aby jej priznal úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 392/2014 z 30. júla 2015.
Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou poukazuje na to, že obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky,
že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Ako zo sťažnosti a z obsahu spisového materiálu vyplýva, Okresný súd
Bratislava I podľa názoru sťažovateľky jej uznesením č. k. 10 C 209/2011-564 zo 7. marca
2014 uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 20 € za podané odvolanie v rozpore
so zákonom a rovnako v rozpore so zákonom Krajský súd v Bratislave následne uznesením
sp. zn. 2 Co 282/2014 z 30. júla 2014 odvolaním napadnuté uznesenie Okresného súdu
Bratislava I potvrdil. Keďže najvyšší súd napadnutým uznesením sťažovateľkou podané
dovolanie odmietol, domáha sa sťažovateľka ústavnej ochrany v konaní pred ústavným
súdom a žiada, aby ústavný súd napadnuté uznesenie zrušil a vec najvyššiemu súdu vrátil
na ďalšie konanie.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na § 238 ods. 5 Občianskeho
súdneho poriadku, z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný
prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutie
neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosť predstavuje vo sfére
všeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti
vzhľadom na to, že ide o bagateľnú sumu (pozri napr. IV. ÚS 358/08 alebo
Všetky tieto hľadiská a postuláty tvorili východiská pre posúdenie sťažnosti
ústavným súdom aj v tomto prípade.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila
sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 94/2014).
Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny poriadok
vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo
by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného
súdnictva (IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 94/2014). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď
sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú
sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných
prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd
v mimoriadne závažnom rozsahu, resp. intenzite (napr. IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011,
IV. ÚS 251/2011, IV. ÚS 717/2013). Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach danej
veci o takýto výnimočný prípadne zjavne nejde.
Vychádzajúc teda zo skutočnosti, že sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha
ústavnej ochrany v súvislosti so súdnym poplatkom za odvolanie v sume 20 €, ktorá je
zjavne bagateľná, ústavný súd na základe dosiaľ uvedeného pri predbežnom prerokovaní
dospel k záveru, že vo veci sťažovateľky nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené
podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd nad rámec poukazuje na svoju štandardnú judikatúru (napr.
IV. ÚS 238/07, II. ÚS 418/2012), podľa ktorej otázka posúdenia, či sú splnené podmienky
na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Napriek uvedenému ústavný súd
posúdiac napadnuté uznesenie najvyššieho súdu konštatuje, že uznesenie nevykazuje nijaké
znaky arbitrárnosti ani svojvôle a nevyplýva z neho taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu,
teda napadnuté uznesenie nesignalizuje, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu v sťažnosti
označených práv sťažovateľky.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o zrušení napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody
sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa ďalšími návrhmi
sťažovateľkou uplatnenými v sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2016