Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 36/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátskou kanceláriou LEGATE, s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, v mene

ktorej koná konateľ JUDr. Peter Vrábel, advokát, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa v spojení s ,

a uznesením Okresného súdu

Bratislava V sp. zn. z 5. marca 2015, uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 25. júna 2015 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 21. septembra 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára

2017 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátskou kanceláriou LEGATE, s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8/A,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Peter Vrábel, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) v spojení s , a uznesením Okresného

súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 5. marca 2015,

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 25. júna 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší

súd“) sp. zn. z 21. septembra 2016.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že ,

správca konkurznej podstaty úpadcu (ďalej len „žalobca“),

sa návrhom v konaní vedenom okresným súdom domáhal proti ,

správcovi konkurznej podstaty úpadcu ,

(ďalej len „žalovaný v 1. rade“), sťažovateľovi v procesnom

postavení žalovaného v 2. rade a ,

(ďalej len „žalovaný v 3. rade“), zaplatenia zmenkovej sumy 1 170 597,38 €

s príslušenstvom. Zmenkovým platobným rozkazom sp. zn. z 24. marca

2010 boli žalovaní zaviazaní, aby žalobcovi spoločne a nerozdielne zaplatili uvedenú

zmenkovú sumu aj s príslušenstvom. Po podaní námietok proti zmenkovému platobnému

rozkazu všetkými žalovanými bol uznesením okresného súdu č. k. -285

z 22. apríla 2013 zmenkový rozkaz proti žalovanému v 1. rade zrušený a konanie proti

žalovanému v 1. rade bolo zastavené. Proti sťažovateľovi a žalovanému v 3. rade je

predmetná vec okresným súdom ďalej vedená pod sp. zn. .

3. Podaním z 19. januára 2015 sa sťažovateľ v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. domáhal prerušenia konania podľa § 109 ods. 2 písm. c)

v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„OSP“), a to až do právoplatného skončenia konkurzného konania vedeného na majetok

žalovaného v 1. rade na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.

a do právoplatného skončenia exekučného konania vedeného Okresným súdom Bratislava I

pod sp. zn. vo veci žalobcu ako oprávneného proti povinnému – obchodnej

spoločnosti

4. Sťažovateľ vo svojom návrhu na prerušenie konania tvrdil, že „od výsledku

exekučného konania oprávneného... voči

vedeného pod sp. zn. závisí, či pohľadávka správcu konkurznej

podstaty ...voči bude uspokojená, resp. v akom rozsahu,

čo má význam pre rozhodnutie súdu v konaní sp. zn. , čo bude mať

za následok tiež zánik pohľadávky voči sťažovateľovi ako žalovanému v 2. rade

a žalovanému v 3. rade. Preto výsledok exekučného konania č. k. má

význam pre rozhodnutie súdu vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V sp. zn.

.“.

5. Okresný súd návrh sťažovateľa na prerušenie konania do právoplatného ukončenia

veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. uznesením sp. zn.

z 5. marca 2015 zamietol (výrok I uznesenia). Okresný súd zároveň

konanie o návrhu sťažovateľa na prerušenie konania do právoplatného ukončenia konkurzu

vedeného na majetok žalovaného v 1. rade zastavil (výrok II uznesenia).

6. Proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie (proti výroku

I uznesenia), o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 25. júna

2015 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

7. Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. sp. zn.

z 25. júna 2015 dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 21. septembra 2016 odmietol podľa (ďalej

len „CSP“) ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

8. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom

z dôvodu, že konajúce súdy sa nevysporiadali s touto jeho podstatnou argumentáciou:

„... - argumentoval nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa,

pričom uviedol, že odporca v 2. rade aj odporca v 3. rade v námietkach proti zmenkovému

platobnému rozkazu namietali zánik pohľadávky krytej zmenkou, a preto je nevyhnutné

skúmať existenciu kauzy zmenky, ktorá je základom každého zmenkového vzťahu. Ak kauza

zmenky zanikne, zanikne aj zmenkové ručenie v rovnakom rozsahu, keďže zabezpečovací

vzťah je len akcesorický k hlavnému záväzku a zaniká spolu s hlavným záväzkom;

- poukazoval na ust. a , pričom dôvodil, že

uplatňovanie zmenky navrhovateľom voči odporcom v 2. a 3. rade napriek tomu, že

pohľadávka zo zmenky je uplatňovaná dostatočným spôsobom voči hlavnému dlžníkovi

v exekučnom konaní na základe právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu, je

konaním na škodu dlžníka, t. j. odporcov v 2. a 3. rade, ktoré je navyše zo strany

navrhovateľa vedomé. Preto prebiehajúce exekučné konanie je konaním, ktoré môže mať

význam pre toto konanie a jeho výsledok bude mať vplyv na to, či sa bude aj v tomto konaní

pokračovať. Je preto daný dôvod na prerušenie konania podľa

až do právoplatného skončenia exekučného konania na Okresnom súde Bratislava 1 sp. zn.

;

- ak zmenka má zabezpečovací charakter, nie je zbavená kauzy zmenky, pričom

v zmenkovom konaní majú odporcovia v 2. a 3. rade status spotrebiteľa, keďže aval zmenky

nebol uskutočnený v rámci predmetu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti;

- s námietkou postavenia odporcu v 2. a 3. rade ako spotrebiteľov sa tiež dovolací

súd vôbec nevysporiadal, nakoľko nereagoval na námietku sťažovateľa ohľadne

nepreskúmateľnej argumentácie odvolacieho súdu, ktorý uviedol, že spotrebiteľ je

v právnych normách definovaný ako subjekt, ktorému bol poskytnutý spotrebiteľský úver

na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, pričom odporca v 2.

ani v 3. rade neuzavreli žiadnu zmluvu za účelom prijatia akéhokoľvek peňažného plnenia

na akýkoľvek účel, ani žiadne plnenie neprijali a ich postavenie je dané výslovne tým, že sa

ako avalisti zmenky zaručili nedobrovoľne za splnenie peňažného záväzku odporcu

v 1. rade.“

9. Podľa názoru sťažovateľa „sa uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k.

zo dňa 21. 09. 2016 javí ako značne arbitrárne a celkom zjavne nesprávne, porušujúce

základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ako aj na spravodlivé rozhodnutie, ktoré vychádza z platnej hmotnoprávnej

normy“.

10. Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa odmietol jeho dovolanie „čisto

formalisticky“.

11. K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutými uzneseniami okresného súdu, krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu došlo

podľa sťažovateľa tým, že „súdy prvého a druhého stupňa ako aj Najvyšší súd SR

nesprávne právne posúdili vec a nevyjadrili sa k ani jednej zo zásadných námietok,

vznesených sťažovateľom. Uznesenie Najvyššieho súdu SR a súdov nižšieho stupňa vykazuje

vysoký stupeň arbitrárnosti, čo je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

má za následok porušenie princípov spravodlivého procesu a zároveň je takýto postup súdu

v rozpore s , teda s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj

princíp právnej istoty, ktorého základným atribútom je istota subjektov práva, spočívajúca

v premise, že orgány verejnej moci pri výkone verejnej moci postupujú v súlade s

a platnými právnymi predpismi a že ich postup je takto predvídateľný.“.

12. Podľa názoru sťažovateľa „v prípade napadnutých rozhodnutí súdu prvého

a druhého stupňa ide práve o prípad absencie zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných

pre rozhodnutia súdov, ktoré sa vôbec nevyjadrili k otázkam:

a. Prečo ak konkrétna kauza v celku alebo čiastočne môže zaniknúť, potom nemožno

priznať plnenie na základe zmenky v rozsahu, v akom kauza zmenky zanikla, keďže

zabezpečovací vzťah ako vzťah akcesorický k hlavnému záväzku zaniká spolu s hlavným

záväzkom, čo je potrebné zohľadniť pri posúdení, či prebieha iné konanie ktoré môže mať

vplyv na rozhodnutie vo veci;

b. Keďže pohľadávka zo zmenky je uplatňovaná aj iným dostatočným spôsobom

(v exekučnom konaní pred OS BA I sp. zn. na základe platobného rozkazu

č. k. ), je toto konanie konaním na škodu dlžníka - odporcu v 2. rade ako aj

odporcu v 3. rade, ktoré je zo strany navrhovateľa vedomé;

c. Potom prebiehajúce exekučné konanie na Okresnom súde Bratislava I sp. zn.

je konaním, ktorého výsledok musí mať význam a vplyv na výsledok tohto

konania sp. zn. ;

d. Nepreskúmateľné odôvodnenie, že spotrebiteľ je v právnych normách definovaný

ako subjekt, ktorému bol poskytnutý spotrebiteľský úver, pričom odporcovia týmito

subjektmi nie sú.“.

13. V nadväznosti na už citované sťažovateľ poukázal aj na znenie spoločného

stanoviska č. 93 kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodnoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. októbra 2015 (zverejneného v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 8/2015) k postupu súdov

nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane

spotrebiteľa.

14. Sťažovateľ považuje za nesporné, že „súdy sa nesprávne a nepreskúmateľne

vysporiadali s postavením sťažovateľa ako odporcu v 2. rade a odporcu v 3. rade ako

spotrebiteľov, ktorým prináleží zvýšená miera ochrany najmä vo formalizovanom

zmenkovom konaní. Bez jednoznačného a právne nespochybniteľného zdôvodnenia, prečo

odporcovia v 2. a 3. rade nespĺňajú definíciu spotrebiteľa, nie je možné priznať

sťažovateľovi a odporcovi v 3. rade ani zvýšenú ochranu priznanú okrem iného aj vyššie

uvedeným zjednocujúcim stanoviskom, vo vzťahu k prieskumu vznesených námietok voči

konaniu navrhovateľa na škodu odporcov v 2. a 3. rade, ako aj zániku kauzy zmenky. Súdy

sú pritom vždy povinné ex offo preskúmať nekalú povahu a neprípustnosť uplatňovaného

nároku, najmä ak by bol tento uplatňovaný voči spotrebiteľom. Predpokladom na

uplatnenie správneho procesného postupu je ale jednoznačné ustálenie povahy odporcov 2.

a 3. tak, aby laxným a nepreskúmateľným odôvodnením rozhodnutia súdov nebolo porušené

ich právo na súdnu ochranu.“.

15. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. zo dňa 21.9.

2016, Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. -491 zo dňa 25. 06. 2015

a Okresný súd Bratislava V uznesením č. k. -471 zo dňa 05. 03. 2015

porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2

ods. 2 a SR.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. zo dňa 21.9. 2016, zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k.

-491 zo dňa 25. 06. 2015 a zrušuje uznesenie Okresného súdu Bratislava V

č. k. -398 zo dňa 05. 03. 2015 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava V

na ďalšie konanie.“

II.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

18. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

19. Sťažovateľ namieta, že uznesením okresného súdu č. k. -471

z 5. marca 2015, uznesením krajského súdu č. k. -491 z 25. júna 2015

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 21. septembra 2016 došlo

k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení

s , a a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením okresného súdu č. k. -471 z 5. marca 2015

20. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

21. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

22. Sťažovateľ bol oprávnený podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu

odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením krajského súdu č. k. -491 z 25. júna 2015

23. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, čo nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , , ).

24. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd poukazuje aj na to,

že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie je

„výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,

či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ,

).

25. Zároveň ústavný súd pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti,

a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura

novit curia“). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento

výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať

(m. m. , , ). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov

môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

26. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ).

27. Sťažovateľ namieta porušenie ním označeného základného práva podľa čl. 46

ods. 1 tým, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci okresným súdom

nebolo konanie o vymáhanie nárokov zo zmenky voči nemu ako žalovanému v 2. rade

prerušené, napriek tomu, že výsledok exekučného konania „musí mať význam a vplyv

na výsledok“ konania vedeného pod sp. zn. . Sťažnosťou napáda aj

uznesenie krajského súdu, ktorým bolo namietané uznesenie súdu prvého stupňa potvrdené

ako vecne správne, a vytýka mu jeho vecnú nesprávnosť, ako aj nedostatočné odôvodnenie.

Podľa sťažovateľa uspokojením pohľadávky žalobcu v exekučnom konaní zanikne

pohľadávka uplatnená v predmetnom konaní a zanikne aj kauza zmenky. Preto má

podľa neho výsledok exekúcie význam aj pre rozhodnutie súdu v tejto veci.

28. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

).

29. Podľa pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže

konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam

pre rozhodnutie súdu.

30. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd uviedol:

„Na základe obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého uznesenia odvolací súd

odmietol námietku odporcu 2/, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci

a vec nesprávne právne posúdil. Správnosť dôvodov vylučujúcich prerušenie konania podľa

z dôvodu prebiehajúcej exekúcie vedenej Okresným súdom

Bratislava I pod sp. zn. 63Er/l 645/2014, vyplýva nepochybne z odôvodnenia napadnutého

uznesenia.

Podľa , ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže

konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre

rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Vo vzťahu k prerušeniu

konania podľa písm. c/ je potrebné konštatovať, že tu nejde o prípad, kedy by sa v inom

konaní riešila otázka významná pre rozhodnutie súdu, ktorú si súd nie je oprávnený vyriešiť

( ), ale o otázku, ktorú je síce konajúci súd oprávnený vyriešiť ako otázku

predbežnú, avšak z rôznych dôvodov - napr. hospodárnosti konania - je vhodnejšie vyčkať

na rozhodnutie iného orgánu - najčastejšie súdu. Z hľadiska kritéria významu riešenej

otázky pre rozhodnutie súdu môže ísť iba o takú otázku, ktorá je pre rozhodnutie súdu

rozhodujúca. Prerušenie konania nebude dôvodné, pokiaľ by išlo o okrajovú otázku, ktorá

nie je pre rozhodnutie súdu rozhodujúca. Rozhodujúcim hľadiskom tu bude zásada

hospodárnosti konania, a preto prerušenie konania predstavuje skôr výnimku ako pravidlo.

Vo vzťahu k vyššie uvedenému odvolací súd poukazuje na správnu argumentáciu

súdu prvého stupňa, keď uviedol, že v predmetnom konaní súd rozhoduje o námietkach

odvolateľov proti zmenkovému platobnému rozkazu, a preto významnou pre toto konanie by

mohla byť len otázka, ktorej posúdenie by bolo dôležité pre záver

o dôvodnosti/nedôvodnosti námietok odporcov proti zmenkovému platobnému rozkazu

(t.j. námietok odporcu 3/ na č. l. 33 - 37 a námietok odporcu 2/ na č. l. 119 - 124).

V exekučnom konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 63Er/l

645/2014 sa žiadna takáto otázka nerieši, ale sa nútene realizuje výkon súdneho

rozhodnutia, ktoré nebolo včas a riadne splnené dobrovoľne, a preto nezakladá dôvod

na prerušenie predmetného konania.

Odvolaciu námietku odporcu 2/, ktorou tvrdil, že tak on ako aj odporca 3/ už

v námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu namietali zánik pohľadávky krytej

zmenkou, t.j. potrebu skúmať existenciu kauzy zmenky, a to s ohľadom na skutočnosť, že ide

o zmenku zabezpečovaciu, odvolací súd v tomto konaní odmietol ako nedôvodnú, pretože

s otázkou požadovaného prerušenia konania nesúvisí a môže byť riešená iba v rámci

rozhodovania o námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu. Preto je dôvodné aj

tvrdenie prvostupňového súdu, že prebiehajúce súdne konanie nie je možné bez vyriešenia

vznesených námietok odporcov 2 / a 3/ proti zmenkovému platobnému rozkazu skončiť inak

ako na základe späťvzatia návrhu zo strany navrhovateľa. Rovnako nie je možné v rámci

tohto konania, ktoré je vyslovene procesnoprávneho charakteru, riešiť otázku odporcom 2/

namietaného vedomého konania navrhovateľa na škodu odporcov tým, že popri vymáham

dlžnej sumy v exekučnom konám , teda iným dostatočným spôsobom,

uvedenú sumu uplatňuje aj voči odporcom 2/ a 3/.

Odvolací súd považuje za potrebné obecne konštatovať, že v zmysle čl. I. zák.

č. 191/1950 Sb. je zmenka definovaná ako cenný papier vystavený v zákonom stanovenej

forme, ktorým sa určité osoby (aj avalista zmenky) zaväzujú majiteľovi zmenky zaplatiť

v určitom mieste a v určitom čase istú peňažnú sumu s tým, že ide o záväzok priamy,

bezpodmienečný, nesporný a abstraktný. Majiteľ platnej zmenky má nepochybné právo

na jej zaplatenie.

Zákon dáva dlžníkom zo zmenky možnosť podať námietky proti zmenke. S tým súvisí

potom aj dôkazná povinnosť na strane dlžníkov, ktorí musia nielen namietať, ale aj

preukázať všetky skutočnosti, ktoré voči majiteľovi zmenky na svoju obranu uplatňujú.

Zabezpečovacia zmenka plní funkciu mobilizácie dlžníka, aby riadne a včas splnil svoj

záväzok z kauzálneho vzťahu, a až vtedy ak dlžník túto povinnosť nesplní, dochádza

k uplatneniu zmenky. Zmenku však nie je možné považovať za zaisťovací záväzok, ktorý je

závislý na existencii kauzálneho záväzkového vzťahu. Záväzok ručiteľa je akcesorický len

ku zmenke ako listine a je nezávislý na záväzku dlžníka. Zabezpečuje splnenie pohľadávky

zo zmenkového záväzku, pričom zmenkový ručiteľ je zaviazaný rovnako ako dlžník.

Zmenkový ručiteľ - na rozdiel od bežného ručiteľa podľa - je

samostatným dlžníkom, čo sa prejavuje v zákonných možnostiach jeho prípadnej obrany.

Aj námietky voči vyššie uvedenému musia odporcovia tvrdiť a preukázať, čo je možné

len v konaní o riadne uplatnených námietkach proti zmenke.

Odvolací súd odmietol aj tvrdenie odporcu 3/, že v tomto konaní má status

spotrebiteľa. Spotrebiteľ je v právnych normách definovaný ako subjekt, ktorému bol

poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo

podnikania. Odporca 3/ v súvislosti s týmto konaním neuzavrel žiadnu zmluvu za účelom

prijatia akéhokoľvek peňažného plnenia na akýkoľvek účel, a ani žiadne plnenie neprijal;

jeho postavenie je dané výslovne dôvodom, že sa ako avalista zmenky zaručil za splnenie

peňažného záväzku odporcu 1/, t.j. že zabezpečil jeho splatenie v prípade, že zmenečný

dlžník nebude plniť včas a riadne, a preto žiadnym spôsobom nenapĺňa legálnu definíciu

spotrebiteľa. Z uvedených dôvodov nebolo možné akceptovať žiadnu z odvolacích námietok

odporcov 2/ a 3/, a preto odvolací súd uzavrel, že napadnuté uznesenie je vecne správne

a aj náležité odôvodnené.“

31. Predmetné rozhodnutie krajského súdu (nadväzujúce na právny názor okresného

súdu) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov,

pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry

považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je

úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ). V danom prípade ústavný súd

takéto vady rozhodnutia krajského súdu nezistil. Krajský súd sa nad rámec odkazu

na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil (§ 219

ods. 2 ), zaoberal osobitne aj zásadnými odvolacími námietkami sťažovateľa, ako aj

žalovaného v 3. rade. Námietku sťažovateľa týkajúcu sa nutnosti skúmania existencie kauzy

zmenky krajský súd vyhodnotil ako nesúvisiacu s rozhodovaním o prerušení konania

a poukázal na to, že táto môže byť riešená iba v rámci rozhodovania o námietkach

proti zmenkovému platobnému rozkazu. Obdobne vo vzťahu k námietke týkajúcej sa

vedomého konania žalobcu na škodu žalovaných krajský súd poukázal na vyslovene

procesnoprávny charakter konania o prerušení konania a nemožnosť riešenia tejto otázky

v rámci tohto konania.

32. Uvedené závery krajského súdu aj v kontexte súvisiaceho odôvodnenia

prvostupňového rozhodnutia sú z hľadiska ústavného súdu ústavne udržateľné. Ústavný súd

v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že napadnuté uznesenie krajského súdu svojím

obsahom reflektuje, že nešlo o prípad obligatórneho prerušenia konania, ale o situáciu, keď

bolo prerušenie konania fakultatívne. Vo veci konajúce súdy dospeli k záveru

o nedôvodnosti a nevhodnosti prerušenia konania, pričom svoje rozhodnutia opreli o § 109

ods. 2 písm. c) , ktorý v znení účinnom v rozhodnom čase umožňoval, no neprikazoval

súdu prerušiť konanie za predpokladu, že v inom prebiehajúcom konaní sa rieši otázka,

ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie. Vychádzajúc z uvedeného, je potrebné

konštatovať, že bolo výlučne na diskrécii súdu, či aj v prípade zistenia existencie konania

riešiaceho potenciálne významnú otázku konanie preruší alebo nie. Pokiaľ ide o námietky

sťažovateľa smerujúce k tvrdeniu, že konajúce súdy mali dôvodnosť prerušenia konania

posúdiť inak, ústavný súd konštatuje, že aj v prípade, že by sťažovateľ mal v uvedenom

pravdu, táto skutočnosť nie je spôsobilá sama osebe založiť protiústavnosť napadnutého

uznesenia krajského súdu, pokiaľ procesný predpis umožňoval konajúcemu súdu za daných

okolností zvoliť takýto postup a takto rozhodnúť, pričom zároveň boli splnené zákonné

predpoklady na takýto postup a rozhodnutie. V tejto súvislosti nemožno opomenúť ani

skutočnosť, že uznesenie o prerušení konania je rozhodnutím procesnej povahy, teda nejde

o rozhodnutie vo veci samej. Aj z toho dôvodu takéto rozhodnutie spravidla ani nie je

spôsobilé zasiahnuť do zaručených základných práv a slobôd (napr. ,

).

33. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet relevantnej

spojitosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením

označených práv sťažovateľa. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého uznesenia,

ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením najvyššieho č. k. z 21. septembra 2016

34. Zo sťažnosti vyplýva, že tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením najvyššieho

súdu je založené na závere, že dovolací súd odmietol jeho dovolanie čisto formalisticky, a to

napriek tomu, že postupom súdov prvého a druhého stupňa bola sťažovateľovi odňatá

možnosť konať pred súdom a bol mu „znemožnený prístup k spravodlivosti“.

35. Najvyšší súd po sumarizácii a vyhodnotení dovolacej argumentácie sťažovateľa

vyslovil záver, podľa ktorého dovolanie sťažovateľa smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

36. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd v zásade nemôže

porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ak koná

vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom

konaní (napr. , , ). Takýmto predpisom bol vo veci

sťažovateľa (platný a účinný do 30. júna 2016, keďže dovolanie

bolo podané pred 1. júlom 2016).

37. Ústavný súd poukazuje na svoju štandardnú judikatúru (napr. ,

, ), podľa ktorej otázka posúdenia, či sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné

súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv

a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto sa právomoc ústavného

súdu pri ochrane práva každého účastníka konania uplatní až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú

ochranu označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými

princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

38. Na základe uvedených právnych východísk ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu, ktorým podľa § 447 písm. c)

odmietol dovolanie sťažovateľa ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je prípustné.

39. V nadväznosti na námietky sťažovateľa ústavný súd poukazuje na relevantnú

časť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorom sa predovšetkým uvádza:

„6. Na odôvodnenie svojho záveru dovolací súd v zmysle stručne

uvádza, že dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky žiadneho z rozhodnutí podľa

, prípustnosť dovolania preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.

7. Vzhľadom na uvedené, dovolací súd skúmal, či je daný dôvod prípustnosti

dovolania podľa ust. Žalovaní 2/, / procesné vady konania v zmysle

až e/, nenamietali; existencia vád tejto povahy ani nevyšla

najavo. Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

8. S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či

v konaní odvolacieho súdu nedošlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm. f/

, že žalovaným 2/, 3/ sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

9. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej

inštancie a napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, zodpovedá zákonným požiadavkám

kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol rozhodujúce skutkové okolnosti týkajúce sa posudzovanej veci, citoval príslušné

ustanovenia právneho predpisu, ktorý aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorého vyvodil

svoje právne závery. Odvolací súd toto rozhodnutie potvrdil, pričom svoje rozhodnutie

náležíte odôvodnil, pričom zdôraznil, že v predmetnom konaní súd rozhoduje o námietkach

odvolateľov proti zmenkovému platobnému rozkazu, a preto významnou pre toto konanie by

mohla byť len otázka, ktorej posúdenie by bolo dôležité pre záver

o dôvodnosti/nedôvodnosti námietok proti zmenkovému platobnému rozkazu. V exekučnom

konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I, pod sp. zn. sa žiadna

takáto otázka nerieši, ale sa nútene realizuje výkon súdneho rozhodnutia, ktoré nebolo včas

a riadne splnené dobrovoľne, a preto nezakladá dôvod na prerušenie predmetného konania.

Naviac dodal, že s otázkou požadovaného prerušenia konania nesúvisí námietka žalovaných

2/, 3/ o zániku pohľadávky krytej zmenkou, t.j. potrebu skúmať existenciu kauzy zmenky, a to

s ohľadom na skutočnosť, že ide o zmenku zabezpečovaciu ani riešiť otázku vedomého

konania žalobcu na škodu žalovaných, ako aj odmietol tvrdenie žalovaného 3/, že v tomto

konaní má status spotrebiteľa. Právne závery dotknutých súdov nie sú v danom prípade

zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s a obe

odôvodnenia súdu prvej inštancie, aj odvolacieho súdu ako celok spĺňajú parametre

zákonného odôvodnenia.

10. Zo spisu nevyplýva, že by sa súd prvej inštancie a odvolací súd v prejednávanej

veci dopustili porušenia procesných oprávnení žalovaných 2/ a 3/, majúcich za následok

odňatie mu možnosti pred súdom konať. Z tohto dôvodu dospel dovolací súd k záveru, že

v posudzovanej veci postup súdov nemal za následok znemožnenie realizácie procesných

práv žalovaných 2/ a 3/ podľa

11. Námietky žalovaného 2/, ktorými vytýka súdu existenciu tzv. inej vady

(zmätočnosť), treba považovať za dovolacie dôvody podľa ,

ktoré však sami o sebe prípustnosť dovolania nezakladajú. Skutočnosť, že by konanie bolo

postihnuté tzv. inou vadou, môže byť len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto

prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa a nasl.

12. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, samo o sebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho

(ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne

právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné

prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.

13. So zreteľom na vyššie uvedené preto dovolací súd dovolanie žalovaných 2/ a 3/

proti uzneseniu odvolacieho súdu podľa ako procesné neprípustné

odmietol bez toho, aby sa mohol zaoberať dôvodnosťou dovolania.“

40. Vychádzajúc z citovaných častí napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,

ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa ako dovolací súd v napadnutom uznesení

zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa

o existencii dovolacieho dôvodu podľa , s ktorou sa nestotožnil, a preto

jeho dovolanie odmietol ako neprípustné. Dôvody svojho rozhodnutia najvyšší súd

náležitým spôsobom vysvetlil, pričom jeho závery nemožno podľa názoru ústavného súdu

považovať za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené

na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel

v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení

(upravujúcich prípustnosť dovolania v občianskoprávnych veciach počas jeho platnosti

a účinnosti).

41. Sťažovateľ popri formalistickom prístupe najvyššieho súdu a arbitrárnosti jeho

rozhodnutia osobitne namietal skutočnosť, že najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal s jeho

námietkou týkajúcou sa „nepreskúmateľnej argumentácie odvolacieho súdu“ definujúcej

spotrebiteľa ako subjekt, ktorému bol poskytnutý spotrebiteľský úver. Podľa názoru

ústavného súdu však práve túto námietku mal namysli najvyšší súd pod pojmom

„zmätočnosť“ v bode 11 odôvodnenia namietaného rozhodnutia, kde jednoznačne

formuloval záver, že v danom prípade ide o „dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. b/

“ nezakladajúce prípustnosť dovolania. Najvyšší súd sa teda vysporiadal aj s touto

dovolacou námietkou sťažovateľa, pričom ním vyslovený záver sa nejaví ako ústavne

neudržateľný alebo arbitrárny.

42. V nadväznosti na uvedené závery ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou

základného práva na súdnu ochranu podľa nie je povinnosť súdu

akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku

čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie

označeného základného práva podľa a práva podľa dohovoru. V inom prípade by

totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti

podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňoval, preto použitý spôsob v konkrétnom

prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní

o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

43. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní po preskúmaní

obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a jeho konfrontácie

s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva podľa dospel

k záveru, že neexistuje reálna možnosť na to, aby po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti

na ďalšie konanie mohol vysloviť ich porušenie. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2

odmietol aj túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.

44. Sťažovateľ tiež tvrdí, že napadnutými uzneseniami okresného súdu, krajského

súdu a najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu , a .

45. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141

ods. 1 majú charakter ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných

pravidiel, ktoré sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade

a uplatňovaní , a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu,

t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa (m. m. ).

Keďže predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej

zmluvy, možno v tomto konaní uvažovať o porušení čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1

len v spojení s porušením konkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože

v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení niektorého základného

práva alebo slobody, nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2

a .

46. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

47. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2019