Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)III. ÚS 157/2016
PDF · 287.58 KB
No categories available
III. ÚS 157/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika
vo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti FINIMO a. s., Mlynské nivy 54, Bratislava,
zastúpenej advokátkou JUDr. Zuzanou Majcherovou, Mlynské nivy 54, Bratislava, pre
namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Cob/26/2014 a jeho uznesením z 28. augusta 2014 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 12/2015 a jeho uznesením
z 31. augusta 2015 takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti FINIMO a. s. na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Prešove v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Cob/26/2014 a jeho uznesením z 28. augusta 2014 p o r u š e n é
b o l o .
2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Cob/26/2014 z 28. augusta 2014
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti FINIMO
a. s. trovy konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri
centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Zuzany Majcherovej, Mlynské nivy 54,
Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Sťažnosti obchodnej spoločnosti FINIMO a. s. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 157/2016-37
z 15. marca 2016 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti FINIMO a. s.,
Mlynské nivy 54, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Cob/26/2014 a jeho uznesením z 28. augusta 2014 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 Obdo 12/2015 a jeho uznesením z 31. augusta 2015.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že ako oprávnená si v exekučnom konaní vedenom
súdnym exekútorom vymáhala proti obchodnej spoločnosti
(ďalej aj „povinný“), svoju peňažnú
pohľadávku. Exekúcia bola vykonávaná popri iných spôsoboch aj prikázaním iných
peňažných pohľadávok podľa § 105 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
V rámci výkonu exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky bol spoločnosti
, ako dlžníkovi povinného doručený súdnym
exekútorom príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky a príkaz na vykonanie
exekúcie prikázaním pohľadávky.
Doručením exekučného príkazu dlžníkovi povinného stratil povinný v zmysle § 108
Exekučného poriadku právo na vyplatenie pohľadávky, ktoré súčasne nadobudla
sťažovateľka. Z dôvodu nezaplatenia pohľadávky dlžníkom povinného podala sťažovateľka
na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) návrh na začatie konania, predmetom
ktorého je povinnosť odporcu (dlžníka povinného) zaplatiť sťažovateľke túto pohľadávku.
Na základe tohto návrhu prebieha na okresnom súde sporové konanie vedené pod sp. zn.
18 Cb/38/2013, predmetom ktorého je zaplatenie sumy 3 058,45 €. Sťažovateľka doručila
povinnému oznámenie, že v zmysle § 109 Exekučného poriadku si uplatňuje nárok
na vyplatenie pohľadávok proti jeho dlžníkom prostredníctvom tzv. poddlžníckej žaloby.
Keďže pohľadávka sťažovateľky v exekučnom konaní vedenom proti povinnému
bola uspokojená iným spôsobom (na základe osobitnej dohody, v dôsledku ktorej sa
sťažovateľka stala akcionárom povinného), na návrh sťažovateľky bolo uznesením
Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 0 Er 2476/2011 zo 14. novembra 2013 exekučné
konanie zastavené. V dôsledku tejto skutočnosti podľa názoru sťažovateľky prešlo právo
na zaplatenie pohľadávky proti dlžníkom povinného späť na povinného. Keďže uvedená
skutočnosť nastala po začatí súdneho konania, sťažovateľka so súhlasom povinného
navrhla, aby okresný súd pripustil zmenu účastníka konania na strane navrhovateľa
(sťažovateľky) tak, že z konania vystúpi sťažovateľka a na jej miesto vstúpi povinný.
Okresný súd uznesením sp. zn. 18 Cb/38/2013 zo 14. februára 2014 návrh
sťažovateľky na pripustenie zmeny účastníka konania zamietol z dôvodu, že podľa
právneho názoru okresného súdu zastavenie exekučného konania na Okresnom súde
Bratislava II nie je takou právnou skutočnosťou, s ktorou právne predpisy spájajú prevod,
resp. prechod práv a povinností, o ktorých sa koná.
Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré
odôvodnila rozsiahlou právnou argumentáciou s poukazom predovšetkým na § 488
Občianskeho zákonníka, § 105 až § 109 Exekučného poriadku a § 92 ods. 2 a 3
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ako aj na rozhodnutie najvyššieho súdu
podporujúce jej právny názor.
Krajský súd uznesením sp. zn. 5 Cob/26/2014 z 28. augusta 2014 uznesenie
okresného súdu potvrdil, pričom len „zopakoval tvrdenia odporcu a odôvodnenie súdu
prvého stupňa, bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia a vysporiadania sa s rozsiahlou
právnou argumentáciou“ sťažovateľky uvedenou v odvolaní.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na rozhodnutia krajského súdu (sp. zn.
1 Cob 32/2014 z 1. augusta 2014, sp. zn. 7 Cob 27/2014 z 1. augusta 2014, sp. zn.
1 Cob 27/2014 z 1. augusta 2014, sp. zn. 2 Cob 27/2014 z 1. augusta 2014, sp. zn.
1 Cob 28/2014 z 1. augusta 2014, sp. zn. 1 Cob 25/2014 z 1. augusta 2014), ktorý v právne
totožných veciach sťažovateľky rozhodol vo svojich predchádzajúcich uzneseniach tak, že
zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa, teda pripustil, aby do konania namiesto
sťažovateľky vstúpil nový navrhovateľ (povinný).
Sťažovateľka v sťažnosti argumentovala, že z § 108 Exekučného poriadku
jednoznačne vyplýva, že „doručením príkazu na začatie exekúcie sa výrazne zasahuje
do hmotnoprávneho vzťahu povinného a dlžníka povinného, a to predovšetkým tým
spôsobom, že doručením príkazu na začatie exekúcie dlžníkovi povinného stráca povinný
právo na vyplatenie pohľadávky (plnenie zo záväzkovo-právneho vzťahu) a toto právo
prechádza doručením exekučného príkazu na oprávneného... Konštatovanie
prvostupňového a odvolacieho súdu, že doručením exekučného príkazu nedochádza k
žiadnemu prevodu alebo prechodu práv na oprávneného je priamo v rozpore s ustanovením
§ 108 Exekučného poriadku, ktorý jednoznačne upravuje, že právo na vyplatenie
pohľadávky jednoznačne prechádza z povinného na oprávneného... V prípade
právoplatného zastavenia exekúcie, právoplatnosťou uznesenia o zastavení exekúcie,
oprávnený stráca právo na vyplatenie pohľadávky podľa exekučného príkazu a právo na
zaplatenie pohľadávky voči dlžníkovi povinného prechádza späť na povinného.“. Na
základe uvedeného potom možno uzavrieť, že právoplatnosťou uznesenia o zastavení
exekúcie sťažovateľka stratila „postavenie oprávneného v exekučnom konaní a akékoľvek
právo na vyplatenie pohľadávky voči dlžníkovi povinného (odporcovi). Skončením exekúcie
zanikli účinky príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu. Dňom právoplatnosti
uznesenia o zastavení exekúcie vstúpila opätovne do všetkých práv a
povinností týkajúcich sa súm, ktoré mal dlžník povinného (odporca) vyplatiť sťažovateľovi
ako oprávnenému, a ktoré neboli oprávnenému do dňa zastavenia exekúcie vyplatené.“.
Sťažovateľka tak v súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi povinného stratila aktívnu
legitimáciu, ktorú nadobudol povinný.
Sťažovateľka ďalej argumentovala, že súdne konanie vedené okresným súdom
na základe ňou podanej poddlžníckej žaloby je nepochybne konaním, v ktorom sa koná
a rozhoduje o nároku na zaplatenie peňažnej sumy, teda o splnenie povinnosti zaplatiť túto
sumu (sporové konanie). Subjektom, ktorý disponoval právom na zaplatenie žalovanej
peňažnej sumy, bola v čase podania návrhu na začatie konania sťažovateľka. Odporca
(dlžník povinného) bol v tom čase povinný plniť len sťažovateľke a nebol oprávnený ani
povinný plniť povinnému. Keďže pred skončením súdneho konania v dôsledku skončenia
exekučného konania prešlo právo na zaplatenie zo sťažovateľky späť na povinného,
sťažovateľka v súlade s § 92 OSP podala návrh na zmenu účastníka na strane žalobcu
považujúc za preukázané, že splnila všetky podmienky, ktoré toto ustanovenie predpokladá.
Okresný súd, ako aj krajský súd jej návrh zamietli v rozpore s § 92 OSP a bez dostatočného
právneho odôvodnenia.
Z uvedených uznesení okresného súdu a krajského súdu podľa názoru sťažovateľky
vyplýva, že bola pozbavená práva vystúpiť z konania, predmetom ktorého je plnenie, ktoré
prešlo z nej na povinného, a súčasne povinný bude pozbavený svojho práva sa tohto plnenia
úspešne domáhať na príslušnom súde, čím je porušené základné právo sťažovateľky na
súdnu ochranu garantované ústavou.
Krajský súd následne samostatným uznesením sp. zn. 5 Cob/26/2014 z 18. septembra
2014 pripustil podanie dovolania proti svojmu potvrdzujúcemu uzneseniu, pretože bol toho
názoru, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. To sťažovateľka aj
urobila, pričom v dovolaní žiadala, aby najvyšší súd ako dovolací súd uznesenie krajského
súdu zmenil tak, že pripustí, aby do konania namiesto nej vstúpil povinný.
Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný, poukazujúc na to,
že dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky žiadneho z rozhodnutí uvedených
v § 239 ods. 1 a 2 OSP, keďže prípustnosť dovolania bola odvolacím súdom vyslovená
v samostatnom uznesení, nie v jeho potvrdzujúcom rozhodnutí. Najvyšší súd zároveň
konštatoval, že uznesenie krajského súdu netrpí žiadnou z vád konania taxatívne
vymenovaných v § 237 ods. 1 OSP.
Sťažovateľka je presvedčená, že najvyšší súd uvedené ustanovenie Občianskeho
súdneho poriadku posúdil príliš reštriktívne a formalisticky, nezohľadňujúc jeho zmysel
a účel, pričom ho opomenul posúdiť v kontexte s § 166 OSP. Skutočnosť, že výrok
rozhodnutia bol doplnený samostatným uznesením, ktorým krajský súd pripustil dovolanie,
nemôže byť podľa názoru sťažovateľky dôvodom odmietnutia dovolania.
Okrem toho najvyšší súd v rozpore s požiadavkou na riadne odôvodnenie
rozhodnutia konštatoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá požiadavkám
vyplývajúcim z § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP.
Ani s týmto názorom najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí a tvrdí, že uznesenie
krajského súdu nespĺňa ani minimálne požiadavky kladené na odôvodnenie súdnych
rozhodnutí, a vyvoláva tak účinky nezlučiteľné s obsahom práva na súdnu ochranu podľa
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka v petite navrhla, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Cob/26/2014 a jeho uznesením z 28. augusta 2014, ako aj postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 12/2015 a jeho uznesením z 31. augusta 2015 bolo
porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aby napadnuté
uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie, a aby
sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov právneho
zastúpenia.
Dňa 24. februára 2016 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie podania, v ktorom
sťažovateľka uviedla, že na predloženej sťažnosti v plnom rozsahu zotrváva, a to aj
so zreteľom na skutočnosť, že o jej skôr podaných sťažnostiach identického obsahu
rozhodol ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 392/2015 z 13. januára 2016, ktorým vyslovil
porušenie jej základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutými uzneseniami
krajského súdu, ktoré zrušil a veci mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažnostiam sťažovateľky
v časti, ktorou napádala porušenie označeného práva napadnutými uzneseniami najvyššieho
súdu, ústavný súd nevyhovel, keďže ich preskúmaním nezistil nič, čo by v okolnostiach
daných vecí signalizovalo možnosť vyslovenia jeho porušenia.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. KP 3/2016-38 z 2. mája 2016
vyjadrila predsedníčka najvyššieho súdu a listom sp. zn. Spr/10034/2016 z 20. mája 2016
predsedníčka krajského súdu, v ktorých rovnako ako sťažovateľka poukázali na závery
nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 392/2015 z 13. januára 2016, pričom predsedníčka
krajského súdu uviedla aj to, že závery tohto nálezu sú pre krajský súd záväzné.
Dňa 13. júna 2016 bolo ústavnému súdu doručené stanovisko sťažovateľky
k vyjadreniam predsedníčky najvyššieho súdu a predsedníčky krajského súdu, v ktorom
opätovne vyslovila presvedčenie, že napadnuté uznesenie krajského súdu a napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu nezodpovedajú zákonnej požiadavke riadneho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia vyplývajúcej z § 157 ods. 2 OSP, v dôsledku čoho sú nezlučiteľné
s obsahom základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľka zároveň
požiadala, aby ústavný súd zaviazal krajský súd a najvyšší súd spoločne a nerozdielne
uhradiť jej trovy právneho zastúpenia, ktoré vyčíslila celkovou sumou 537,62 €.
Predsedníčka najvyššieho súdu, predsedníčka krajského súdu, ako aj sťažovateľka
v uvedených podaniach oznámili, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cob/26/2014
a jeho uznesením z 28. augusta 2014 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 Obdo 12/2015 a jeho uznesením z 31. augusta 2015.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Napadnutým uznesením krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu
č. k. 18 Cb/38/2013-53 zo 14. februára 2014 o zamietnutí návrhu sťažovateľky
„na pripustenie zmeny účastníkov konania na strane žalobcu zo dňa 8. 1. 2014, a to podľa
§ 92 ods. 2, 3 O. s. p. v spojení s § 109 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z.“, a hoci krajský súd
samostatným uznesením č. k. 5 Cob/26/2014-85 z 18. septembra 2014 proti napadnutému
uzneseniu pripustil dovolanie, po tom, ako tak sťažovateľka urobila, najvyšší súd jej
mimoriadny opravný prostriedok napadnutým uznesením ako procesne neprípustný
odmietol s tým, že nezistil, že napadnuté uznesenie krajského súdu trpí niektorou z vád
konania taxatívne vymenovaných v § 237 ods. 1 OSP.
Ťažisková námietka sťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie označeného práva
napadnutým postupom a uznesením krajského súdu a napadnutým postupom a uznesením
najvyššieho súdu, spočíva v tvrdení, že závery, ku ktorým tieto súdy v konaní
o tzv. poddlžníckej žalobe, v ktorom vystupovala v procesnom postavení žalobkyne,
dospeli, nezodpovedajú požiadavke na presvedčivé odôvodnenie súdnych rozhodnutí
vyplývajúcej z § 157 ods. 2 OSP, ktorá je jedným z atribútov práva na spravodlivý súdny
proces. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že od počiatku tohto
konania argumentovala, že v dôsledku právoplatného skončenia exekúcie stratila v konaní
o poddlžníckej žalobe aktívnu legitimáciu (ktorá jej prináležala ako oprávnenej
v exekučnom konaní), ako aj postavenie oprávnenej v exekučnom konaní, že zanikli účinky
príkazu na začatie exekúcie, ako aj exekučného príkazu, a povinný opätovne vstúpil do
všetkých práv a povinností, ktoré mal voči svojmu dlžníkovi (odporcovi v konaní
o poddlžníckej žalobe).
Sťažovateľka taktiež uvádza, že ňou uplatnenej argumentácii týkajúcej sa výkladu
ustanovenia § 92 ods. 2 a 3 OSP v spojení s § 109 ods. 1 Exekučného poriadku prisvedčil aj
ústavný súd, ktorý v konaní o jej obsahovo identických sťažnostiach nálezom sp. zn.
I. ÚS 392/2015 z 13. januára 2016 vyslovil, že napadnutými uzneseniami krajského súdu
došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy,
preto tieto uznesenia zrušil a veci mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažnostiam sťažovateľky
v časti, ktorou napádala porušenie označeného práva napadnutými uzneseniami najvyššieho
súdu, ústavný súd nevyhovel, keďže ich preskúmaním nezistil nič, čo by v okolnostiach
daných vecí signalizovalo možnosť vyslovenia jeho porušenia.
Na závery uvedeného nálezu ústavného súdu vo svojich vyjadreniach poukázala aj
predsedníčka krajského súdu a predsedníčka najvyššieho súdu.
Keďže účastníkom je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho oprávnenia
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu k obsahu
označených práv, ako právne východiská relevantné pre posúdenie danej veci, tretí senát
nepovažoval za potrebné tieto duplicitne citovať. Na doplnenie však uvádza, že:
Nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom
a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú
predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl.
ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“). Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces
a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne
vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť [§ 132 a § 157 ods. 1 OSP,
m. m. I. ÚS 243/07], pritom starostlivo prihliadnuť na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2
OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís
dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,
ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne
vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní
materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04,
III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).
K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým postupom a uznesením krajského súdu
V súvislosti s nastolenou problematikou sa tretí senát oboznámil s odôvodnením
nálezu sp. zn. I. ÚS 392/2015 z 13. januára 2016 týkajúceho sa totožnej sťažovateľky,
v ktorom prvý senát (okrem iného) uviedol:
„Právoplatné uznesenie o zastavení exekučného konania tak možno v konaní
o poddlžníckej žalobe považovať za právnu skutočnosť, s ktorou je spojený prechod práv
a povinností z oprávneného (žalobcu) na povinného, tak ako to predpokladá § 92 ods. 2 a 3
OSP.
Nepripustenie zmeny účastníka konania na strane žalobcu by v danom prípade malo
v podstate právny následok porovnateľný s neuplatnením práva na zaplatenie pohľadávky
oprávneným prostredníctvom poddlžníckej žaloby v súlade s § 109 ods. 2 Exekučného
poriadku, v zmysle ktorého oprávnený zodpovedá povinnému za škodu, ktorá by mu tým
prípadne vznikla.
Uvedený výklad tak podľa názoru ústavného súdu zohľadňuje i ochranu záujmov
povinného, ktorý by v okolnostiach danej veci v dôsledku uplynutia času mohol stratiť
oprávnenie úspešne uplatniť svoju pohľadávku proti svojmu dlžníkovi (poddlžníkovi),
resp. by sa jeho právo oslabilo. Pripustenie zmeny účastníka konania na strane žalobcu
v konaní o poddlžníckej žalobe by tak mohlo znamenať jedinú právnu cestu k uplatneniu
pohľadávky povinného voči poddlžníkovi.
V tejto súvislosti ústavný súd prihliadol aj na účel exekučného konania, ktorým
je ochrana práv povinného, ako aj tretích osôb pri nútenom výkone exekučných titulov,
čo je súčasne prejavom právneho štátu a legitímnym produktom toho, že proces exekúcie
je predmetom štátnej regulácie. Preto pri výklade procesných (ale aj hmotnoprávnych)
inštitútov týkajúcich sa vykonávacieho konania je v prvom rade potrebné posudzovať,
či tento výklad umožňuje naplnenie účelu konania. Možnosť zmarenia uplatnenia
pohľadávky povinného za situácie, že sa mu vstup do skôr začatého konania o poddlžníckej
žalobe neumožní, by tento účel naplniť nemohlo...“
Po preskúmaní skutkového a právneho stavu prerokúvaných sťažností, ako aj
predložených listinných dôkazov prvý senát ústavného súdu dospel k záveru, že „krajský
súd z dôvodu prísne formálnej interpretácie aplikovaných ustanovení príslušných právnych
predpisov, opomenul vziať do úvahy všetky súvislosti, ako aj dôsledky svojho rozhodnutia,
čím zasiahol do označeného základného práva sťažovateľky, tak ako to je uvedené v bode 1
výroku tohto rozhodnutia“.
So závermi, ktoré vyslovil prvý senát v náleze sp. zn. I. ÚS 392/2015 z 13. januára
2016, sa tretí senát plne stotožňuje a v podrobnostiach naň odkazuje.
Aj v okolnostiach posudzovaného prípadu preskúmaním napadnutého uznesenia
krajského súdu ústavný súd zistil, že námietky sťažovateľky sú opodstatnené a že závery
vyvodené týmto súdom zakladajú porušenie jej základného práva na súdnu ochranu
zaručeného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy z dôvodu, že krajský súd aplikoval ustanovenia § 92
ods. 2 a 3 OSP v spojení s § 109 ods. 1 Exekučného poriadku spôsobom, ktorý je arbitrárny,
a tým ústavne nesúladný.
Krajský súd v napadnutom uznesení nezohľadnil už spomínané východiská ochrany
základných práv a slobôd, a preto jeho prístup pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky
nemožno hodnotiť inak ako prísne formalistický, odporujúci obsahu základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy. Spravodlivosť, ktorá je osobitne
zvýraznená nielen v ustanoveniach § 1 a § 117 ods. 1 OSP, ale aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru,
je totiž kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také riešenie
ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel a účel
príslušných zákonných ustanovení.
Na základe uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že uznesením krajského
súdu sp. zn. 5 Cob/26/2014 z 28. augusta 2014 bolo porušené základné právo sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu), preto napadnuté
uznesenie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a § 56 ods. 3
písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod
2 výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Úlohou krajského súdu preto bude opätovne rozhodnúť o podanom odvolaní
sťažovateľky s dôrazom na ústavne súladný výklad ustanovení § 92 ods. 2 a 3 OSP
v spojení s § 109 ods. 1 Exekučného poriadku.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že samotná otázka posúdenia
podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti
dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
(II. ÚS 418/2012, IV. ÚS 238/07). Je nepochybné, že do obsahu práva na súdnu ochranu
patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní,
v ktorom sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany
pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo. Jedným
z takých dôvodov je aj odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP.
Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany
v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť
v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej ochrany v takom
konaní (II. ÚS 249/05, III. ÚS 171/06 III. ÚS 307/07, III. ÚS 240/09).
Právo na súdnu ochranu sa však v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len
vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd
môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred
občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné
podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy
prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237
ods. 1 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené
pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Podľa § 237 ods. 2 OSP dovolanie podľa
odseku 1 nie je prípustné proti rozhodnutiu v exekučnom konaní podľa osobitného predpisu.
Prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu upravujú ustanovenia § 239 ods. 1
a 2 OSP.
Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd
dovolanie sťažovateľky so zreteľom na znenie § 239 ods. 1 a 2 OSP odmietol ako procesne
neprípustné bez toho, aby sa venoval materiálnej správnosti skutkových alebo právnych
záverov napadnutého uznesenia krajského súdu, pričom konštatoval, že „uznesenie
odvolacieho súdu netrpí vadou uvedenou v § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p. a dovolací súd
nezistil ani to, že by rozhodnutie odvolacieho súdu bolo postihnuté inou vadou taxatívne
vymenovanou v § 237 ods. 1 O. s. p“. Zdôraznil pritom, že „aj za predpokladu, že by
tvrdenia žalobcu boli opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť
napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237
ods. 1 O. s. p.“.
Prvý senát v náleze sp. zn. I. ÚS 392/2015 z 13. januára 2016 konštatoval, že „právny
názor najvyššieho súdu, podľa ktorého samotné nedostatočné zistenie skutkového stavu,
nesprávne právne posúdenie veci alebo nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého
rozhodnutia nepredstavujú samy osebe odňatie možnosti konať pred súdom [podľa § 237
písm. f) OSP] ani iný dôvod prípustnosti dovolania, navyše, ak odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozsudku ako celok zodpovedá parametrom zákonného odôvodnenia (§ 157
ods. 2 OSP), spĺňa podmienky ústavne konformného výkladu ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku vymedzujúcich podmienky prípustnosti dovolania (m. m. I. ÚS 141/2011,
II. ÚS 418/2012, III. ÚS 184/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011)“.
V súvislosti s tým tretí senát poukazuje aj na stanovisko občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, ktoré, pokiaľ ide o výklad § 237 ods. 1 písm. f) OSP,
dospelo k názoru, že: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné
vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237
ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.“
Vychádzajúc z uvedeného tretí senát preskúmaním napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu zistil, že nevykazuje znaky arbitrárnosti a zjavnej nezlučiteľnosti jeho
účinkov s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože
Občiansky súdny poriadok takýto postup a rozhodnutie najvyššiemu súdu výslovne
umožňoval a najvyšší súd dôvody, ktoré ho viedli k odmietnutiu mimoriadneho opravného
prostriedku, zrozumiteľne vysvetlil.
Keďže v danom prípade neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi námietkou
porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel
(bod 4 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €,
ktorú jej mali všeobecné súdy uhradiť v dôsledku zrejmého porušenia jej základných práv.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade predstavuje samotné vyslovenie
porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
v spojení s poskytnutím priestoru krajskému súdu na reparáciu ústavným súdom zistených
nedostatkov posudzovaného konania dostatočnú satisfakciu, preto sťažovateľke požadované
finančné zadosťučinenie ústavný súd nepriznal (bod 4 výroku nálezu).
IV.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
Právna zástupkyňa sťažovateľky v sťažnosti vyčíslila trovy konania celkovou sumou
537,62 € pozostávajúcou z odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci
a spísanie sťažnosti) vykonané v roku 2015, jeden úkon právnej služby (stanovisko
k vyjadreniam predsedníčky krajského súdu a predsedníčky najvyššieho súdu) vykonaný
v roku 2016, k týmto úkonom prislúchajúce režijné paušály, ako aj 20 % daň z pridanej
hodnoty.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume 296,44 € z dôvodu trov
právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné
vyhotovenie sťažnosti) vykonané v roku 2015 v sume po 139,83 € a dva režijné paušály
v sume po 8,39 €, ktoré zaviazal uhradiť krajský súd (bod 3 výroku nálezu). Ústavný súd
k tejto sume nepripočítal daň z pridanej hodnoty, pretože dôkaz o registrácii advokátky pre
tento druh dane mu ku dňu rozhodovania o sťažnosti nebol predložený. Za tretí úkon
právnej služby (stanovisko k vyjadreniam predsedníčky krajského súdu a predsedníčky
najvyššieho súdu) vykonaný v roku 2016 ústavný súd sťažovateľke náhradu nepriznal,
pretože jeho obsahom neboli žiadne nové skutočnosti, ktoré by podstatne prispeli
k objasneniu danej veci (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júna 2016