Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 157/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-64

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika

vo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti FINIMO a. s., Mlynské nivy 54, Bratislava,

zastúpenej advokátkou JUDr. Zuzanou Majcherovou, Mlynské nivy 54, Bratislava, pre

namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. augusta 2014 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 31. augusta 2015 takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti FINIMO a. s. na súdnu ochranu podľa

postupom Krajského súdu v Prešove v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. augusta 2014 p o r u š e n é

b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 28. augusta 2014

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti FINIMO

a. s. trovy konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri

centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Zuzany Majcherovej, Mlynské nivy 54,

Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti obchodnej spoločnosti FINIMO a. s. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -37

z 15. marca 2016 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti FINIMO a. s.,

Mlynské nivy 54, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. augusta 2014 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 31. augusta 2015.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že ako oprávnená si v exekučnom konaní vedenom

súdnym exekútorom vymáhala proti obchodnej spoločnosti

(ďalej aj „povinný“), svoju peňažnú

pohľadávku. Exekúcia bola vykonávaná popri iných spôsoboch aj prikázaním iných

peňažných pohľadávok podľa § 105 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

V rámci výkonu exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky bol spoločnosti

, ako dlžníkovi povinného doručený súdnym

exekútorom príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky a príkaz na vykonanie

exekúcie prikázaním pohľadávky.

Doručením exekučného príkazu dlžníkovi povinného stratil povinný v zmysle § 108

Exekučného poriadku právo na vyplatenie pohľadávky, ktoré súčasne nadobudla

sťažovateľka. Z dôvodu nezaplatenia pohľadávky dlžníkom povinného podala sťažovateľka

na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) návrh na začatie konania, predmetom

ktorého je povinnosť odporcu (dlžníka povinného) zaplatiť sťažovateľke túto pohľadávku.

Na základe tohto návrhu prebieha na okresnom súde sporové konanie vedené pod sp. zn.

, predmetom ktorého je zaplatenie sumy 3 058,45 €. Sťažovateľka doručila

povinnému oznámenie, že v zmysle § 109 Exekučného poriadku si uplatňuje nárok

na vyplatenie pohľadávok proti jeho dlžníkom prostredníctvom tzv. poddlžníckej žaloby.

Keďže pohľadávka sťažovateľky v exekučnom konaní vedenom proti povinnému

bola uspokojená iným spôsobom (na základe osobitnej dohody, v dôsledku ktorej sa

sťažovateľka stala akcionárom povinného), na návrh sťažovateľky bolo uznesením

Okresného súdu Bratislava II sp. zn. zo 14. novembra 2013 exekučné

konanie zastavené. V dôsledku tejto skutočnosti podľa názoru sťažovateľky prešlo právo

na zaplatenie pohľadávky proti dlžníkom povinného späť na povinného. Keďže uvedená

skutočnosť nastala po začatí súdneho konania, sťažovateľka so súhlasom povinného

navrhla, aby okresný súd pripustil zmenu účastníka konania na strane navrhovateľa

(sťažovateľky) tak, že z konania vystúpi sťažovateľka a na jej miesto vstúpi povinný.

Okresný súd uznesením sp. zn. zo 14. februára 2014 návrh

sťažovateľky na pripustenie zmeny účastníka konania zamietol z dôvodu, že podľa

právneho názoru okresného súdu zastavenie exekučného konania na Okresnom súde

Bratislava II nie je takou právnou skutočnosťou, s ktorou právne predpisy spájajú prevod,

resp. prechod práv a povinností, o ktorých sa koná.

Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré

odôvodnila rozsiahlou právnou argumentáciou s poukazom predovšetkým na § 488

, až Exekučného poriadku a a

(ďalej aj „OSP“), ako aj na rozhodnutie najvyššieho súdu

podporujúce jej právny názor.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 28. augusta 2014 uznesenie

okresného súdu potvrdil, pričom len „zopakoval tvrdenia odporcu a odôvodnenie súdu

prvého stupňa, bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia a vysporiadania sa s rozsiahlou

právnou argumentáciou“ sťažovateľky uvedenou v odvolaní.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na rozhodnutia krajského súdu (sp. zn.

z 1. augusta 2014, sp. zn. z 1. augusta 2014, sp. zn.

z 1. augusta 2014, sp. zn. z 1. augusta 2014, sp. zn.

z 1. augusta 2014, sp. zn. z 1. augusta 2014), ktorý v právne

totožných veciach sťažovateľky rozhodol vo svojich predchádzajúcich uzneseniach tak, že

zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa, teda pripustil, aby do konania namiesto

sťažovateľky vstúpil nový navrhovateľ (povinný).

Sťažovateľka v sťažnosti argumentovala, že z § 108 Exekučného poriadku

jednoznačne vyplýva, že „doručením príkazu na začatie exekúcie sa výrazne zasahuje

do hmotnoprávneho vzťahu povinného a dlžníka povinného, a to predovšetkým tým

spôsobom, že doručením príkazu na začatie exekúcie dlžníkovi povinného stráca povinný

právo na vyplatenie pohľadávky (plnenie zo záväzkovo-právneho vzťahu) a toto právo

prechádza doručením exekučného príkazu na oprávneného... Konštatovanie

prvostupňového a odvolacieho súdu, že doručením exekučného príkazu nedochádza k

žiadnemu prevodu alebo prechodu práv na oprávneného je priamo v rozpore s ustanovením

§ 108 Exekučného poriadku, ktorý jednoznačne upravuje, že právo na vyplatenie

pohľadávky jednoznačne prechádza z povinného na oprávneného... V prípade

právoplatného zastavenia exekúcie, právoplatnosťou uznesenia o zastavení exekúcie,

oprávnený stráca právo na vyplatenie pohľadávky podľa exekučného príkazu a právo na

zaplatenie pohľadávky voči dlžníkovi povinného prechádza späť na povinného.“. Na

základe uvedeného potom možno uzavrieť, že právoplatnosťou uznesenia o zastavení

exekúcie sťažovateľka stratila „postavenie oprávneného v exekučnom konaní a akékoľvek

právo na vyplatenie pohľadávky voči dlžníkovi povinného (odporcovi). Skončením exekúcie

zanikli účinky príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu. Dňom právoplatnosti

uznesenia o zastavení exekúcie vstúpila opätovne do všetkých práv a

povinností týkajúcich sa súm, ktoré mal dlžník povinného (odporca) vyplatiť sťažovateľovi

ako oprávnenému, a ktoré neboli oprávnenému do dňa zastavenia exekúcie vyplatené.“.

Sťažovateľka tak v súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi povinného stratila aktívnu

legitimáciu, ktorú nadobudol povinný.

Sťažovateľka ďalej argumentovala, že súdne konanie vedené okresným súdom

na základe ňou podanej poddlžníckej žaloby je nepochybne konaním, v ktorom sa koná

a rozhoduje o nároku na zaplatenie peňažnej sumy, teda o splnenie povinnosti zaplatiť túto

sumu (sporové konanie). Subjektom, ktorý disponoval právom na zaplatenie žalovanej

peňažnej sumy, bola v čase podania návrhu na začatie konania sťažovateľka. Odporca

(dlžník povinného) bol v tom čase povinný plniť len sťažovateľke a nebol oprávnený ani

povinný plniť povinnému. Keďže pred skončením súdneho konania v dôsledku skončenia

exekučného konania prešlo právo na zaplatenie zo sťažovateľky späť na povinného,

sťažovateľka v súlade s podala návrh na zmenu účastníka na strane žalobcu

považujúc za preukázané, že splnila všetky podmienky, ktoré toto ustanovenie predpokladá.

Okresný súd, ako aj krajský súd jej návrh zamietli v rozpore s a bez dostatočného

právneho odôvodnenia.

Z uvedených uznesení okresného súdu a krajského súdu podľa názoru sťažovateľky

vyplýva, že bola pozbavená práva vystúpiť z konania, predmetom ktorého je plnenie, ktoré

prešlo z nej na povinného, a súčasne povinný bude pozbavený svojho práva sa tohto plnenia

úspešne domáhať na príslušnom súde, čím je porušené základné právo sťažovateľky na

súdnu ochranu garantované .

Krajský súd následne samostatným uznesením sp. zn. z 18. septembra

2014 pripustil podanie dovolania proti svojmu potvrdzujúcemu uzneseniu, pretože bol toho

názoru, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. To sťažovateľka aj

urobila, pričom v dovolaní žiadala, aby najvyšší súd ako dovolací súd uznesenie krajského

súdu zmenil tak, že pripustí, aby do konania namiesto nej vstúpil povinný.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný, poukazujúc na to,

že dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky žiadneho z rozhodnutí uvedených

v a , keďže prípustnosť dovolania bola odvolacím súdom vyslovená

v samostatnom uznesení, nie v jeho potvrdzujúcom rozhodnutí. Najvyšší súd zároveň

konštatoval, že uznesenie krajského súdu netrpí žiadnou z vád konania taxatívne

vymenovaných v .

Sťažovateľka je presvedčená, že najvyšší súd uvedené ustanovenie Občianskeho

súdneho poriadku posúdil príliš reštriktívne a formalisticky, nezohľadňujúc jeho zmysel

a účel, pričom ho opomenul posúdiť v kontexte s . Skutočnosť, že výrok

rozhodnutia bol doplnený samostatným uznesením, ktorým krajský súd pripustil dovolanie,

nemôže byť podľa názoru sťažovateľky dôvodom odmietnutia dovolania.

Okrem toho najvyšší súd v rozpore s požiadavkou na riadne odôvodnenie

rozhodnutia konštatoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá požiadavkám

vyplývajúcim z v spojení s .

Ani s týmto názorom najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí a tvrdí, že uznesenie

krajského súdu nespĺňa ani minimálne požiadavky kladené na odôvodnenie súdnych

rozhodnutí, a vyvoláva tak účinky nezlučiteľné s obsahom práva na súdnu ochranu podľa

.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka v petite navrhla, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. augusta 2014, ako aj postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. augusta 2015 bolo

porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa , aby napadnuté

uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie, a aby

sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov právneho

zastúpenia.

Dňa 24. februára 2016 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie podania, v ktorom

sťažovateľka uviedla, že na predloženej sťažnosti v plnom rozsahu zotrváva, a to aj

so zreteľom na skutočnosť, že o jej skôr podaných sťažnostiach identického obsahu

rozhodol ústavný súd nálezom sp. zn. z 13. januára 2016, ktorým vyslovil

porušenie jej základného práva zaručeného napadnutými uzneseniami

krajského súdu, ktoré zrušil a veci mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažnostiam sťažovateľky

v časti, ktorou napádala porušenie označeného práva napadnutými uzneseniami najvyššieho

súdu, ústavný súd nevyhovel, keďže ich preskúmaním nezistil nič, čo by v okolnostiach

daných vecí signalizovalo možnosť vyslovenia jeho porušenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. -38 z 2. mája 2016

vyjadrila predsedníčka najvyššieho súdu a listom sp. zn. z 20. mája 2016

predsedníčka krajského súdu, v ktorých rovnako ako sťažovateľka poukázali na závery

nálezu ústavného súdu sp. zn. z 13. januára 2016, pričom predsedníčka

krajského súdu uviedla aj to, že závery tohto nálezu sú pre krajský súd záväzné.

Dňa 13. júna 2016 bolo ústavnému súdu doručené stanovisko sťažovateľky

k vyjadreniam predsedníčky najvyššieho súdu a predsedníčky krajského súdu, v ktorom

opätovne vyslovila presvedčenie, že napadnuté uznesenie krajského súdu a napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu nezodpovedajú zákonnej požiadavke riadneho odôvodnenia

súdneho rozhodnutia vyplývajúcej z , v dôsledku čoho sú nezlučiteľné

s obsahom základného práva zaručeného . Sťažovateľka zároveň

požiadala, aby ústavný súd zaviazal krajský súd a najvyšší súd spoločne a nerozdielne

uhradiť jej trovy právneho zastúpenia, ktoré vyčíslila celkovou sumou 537,62 €.

Predsedníčka najvyššieho súdu, predsedníčka krajského súdu, ako aj sťažovateľka

v uvedených podaniach oznámili, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky podľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. augusta 2014 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 31. augusta 2015.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Napadnutým uznesením krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu

č. k. -53 zo 14. februára 2014 o zamietnutí návrhu sťažovateľky

„na pripustenie zmeny účastníkov konania na strane žalobcu zo dňa 8. 1. 2014, a to podľa

, v spojení s “, a hoci krajský súd

samostatným uznesením č. k. -85 z 18. septembra 2014 proti napadnutému

uzneseniu pripustil dovolanie, po tom, ako tak sťažovateľka urobila, najvyšší súd jej

mimoriadny opravný prostriedok napadnutým uznesením ako procesne neprípustný

odmietol s tým, že nezistil, že napadnuté uznesenie krajského súdu trpí niektorou z vád

konania taxatívne vymenovaných v .

Ťažisková námietka sťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie označeného práva

napadnutým postupom a uznesením krajského súdu a napadnutým postupom a uznesením

najvyššieho súdu, spočíva v tvrdení, že závery, ku ktorým tieto súdy v konaní

o tzv. poddlžníckej žalobe, v ktorom vystupovala v procesnom postavení žalobkyne,

dospeli, nezodpovedajú požiadavke na presvedčivé odôvodnenie súdnych rozhodnutí

vyplývajúcej z , ktorá je jedným z atribútov práva na spravodlivý súdny

proces. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že od počiatku tohto

konania argumentovala, že v dôsledku právoplatného skončenia exekúcie stratila v konaní

o poddlžníckej žalobe aktívnu legitimáciu (ktorá jej prináležala ako oprávnenej

v exekučnom konaní), ako aj postavenie oprávnenej v exekučnom konaní, že zanikli účinky

príkazu na začatie exekúcie, ako aj exekučného príkazu, a povinný opätovne vstúpil do

všetkých práv a povinností, ktoré mal voči svojmu dlžníkovi (odporcovi v konaní

o poddlžníckej žalobe).

Sťažovateľka taktiež uvádza, že ňou uplatnenej argumentácii týkajúcej sa výkladu

ustanovenia a v spojení s Exekučného poriadku prisvedčil aj

ústavný súd, ktorý v konaní o jej obsahovo identických sťažnostiach nálezom sp. zn.

z 13. januára 2016 vyslovil, že napadnutými uzneseniami krajského súdu

došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného ,

preto tieto uznesenia zrušil a veci mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažnostiam sťažovateľky

v časti, ktorou napádala porušenie označeného práva napadnutými uzneseniami najvyššieho

súdu, ústavný súd nevyhovel, keďže ich preskúmaním nezistil nič, čo by v okolnostiach

daných vecí signalizovalo možnosť vyslovenia jeho porušenia.

Na závery uvedeného nálezu ústavného súdu vo svojich vyjadreniach poukázala aj

predsedníčka krajského súdu a predsedníčka najvyššieho súdu.

Keďže účastníkom je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho oprávnenia

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu k obsahu

označených práv, ako právne východiská relevantné pre posúdenie danej veci, tretí senát

nepovažoval za potrebné tieto duplicitne citovať. Na doplnenie však uvádza, že:

Nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom

a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú

predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl.

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“). Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces

a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne

vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť [ a ,

m. m. ], pritom starostlivo prihliadnuť na všetko, čo vyšlo počas konania

najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2

) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov

na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby

premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís

dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,

ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne

vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní

materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov ( ; obdobne napr. , ,

, ).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

napadnutým postupom a uznesením krajského súdu

V súvislosti s nastolenou problematikou sa tretí senát oboznámil s odôvodnením

nálezu sp. zn. z 13. januára 2016 týkajúceho sa totožnej sťažovateľky,

v ktorom prvý senát (okrem iného) uviedol:

„Právoplatné uznesenie o zastavení exekučného konania tak možno v konaní

o poddlžníckej žalobe považovať za právnu skutočnosť, s ktorou je spojený prechod práv

a povinností z oprávneného (žalobcu) na povinného, tak ako to predpokladá § 92 ods. 2 a 3

.

Nepripustenie zmeny účastníka konania na strane žalobcu by v danom prípade malo

v podstate právny následok porovnateľný s neuplatnením práva na zaplatenie pohľadávky

oprávneným prostredníctvom poddlžníckej žaloby v súlade s § 109 ods. 2 Exekučného

poriadku, v zmysle ktorého oprávnený zodpovedá povinnému za škodu, ktorá by mu tým

prípadne vznikla.

Uvedený výklad tak podľa názoru ústavného súdu zohľadňuje i ochranu záujmov

povinného, ktorý by v okolnostiach danej veci v dôsledku uplynutia času mohol stratiť

oprávnenie úspešne uplatniť svoju pohľadávku proti svojmu dlžníkovi (poddlžníkovi),

resp. by sa jeho právo oslabilo. Pripustenie zmeny účastníka konania na strane žalobcu

v konaní o poddlžníckej žalobe by tak mohlo znamenať jedinú právnu cestu k uplatneniu

pohľadávky povinného voči poddlžníkovi.

V tejto súvislosti ústavný súd prihliadol aj na účel exekučného konania, ktorým

je ochrana práv povinného, ako aj tretích osôb pri nútenom výkone exekučných titulov,

čo je súčasne prejavom právneho štátu a legitímnym produktom toho, že proces exekúcie

je predmetom štátnej regulácie. Preto pri výklade procesných (ale aj hmotnoprávnych)

inštitútov týkajúcich sa vykonávacieho konania je v prvom rade potrebné posudzovať,

či tento výklad umožňuje naplnenie účelu konania. Možnosť zmarenia uplatnenia

pohľadávky povinného za situácie, že sa mu vstup do skôr začatého konania o poddlžníckej

žalobe neumožní, by tento účel naplniť nemohlo...“

Po preskúmaní skutkového a právneho stavu prerokúvaných sťažností, ako aj

predložených listinných dôkazov prvý senát ústavného súdu dospel k záveru, že „krajský

súd z dôvodu prísne formálnej interpretácie aplikovaných ustanovení príslušných právnych

predpisov, opomenul vziať do úvahy všetky súvislosti, ako aj dôsledky svojho rozhodnutia,

čím zasiahol do označeného základného práva sťažovateľky, tak ako to je uvedené v bode 1

výroku tohto rozhodnutia“.

So závermi, ktoré vyslovil prvý senát v náleze sp. zn. z 13. januára

2016, sa tretí senát plne stotožňuje a v podrobnostiach naň odkazuje.

Aj v okolnostiach posudzovaného prípadu preskúmaním napadnutého uznesenia

krajského súdu ústavný súd zistil, že námietky sťažovateľky sú opodstatnené a že závery

vyvodené týmto súdom zakladajú porušenie jej základného práva na súdnu ochranu

zaručeného podľa z dôvodu, že krajský súd aplikoval ustanovenia

ods. 2 a 3 v spojení s Exekučného poriadku spôsobom, ktorý je arbitrárny,

a tým ústavne nesúladný.

Krajský súd v napadnutom uznesení nezohľadnil už spomínané východiská ochrany

základných práv a slobôd, a preto jeho prístup pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky

nemožno hodnotiť inak ako prísne formalistický, odporujúci obsahu základného práva

na súdnu ochranu zaručeného . Spravodlivosť, ktorá je osobitne

zvýraznená nielen v ustanoveniach a , ale aj v dohovoru,

je totiž kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také riešenie

ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel a účel

príslušných zákonných ustanovení.

Na základe uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že uznesením krajského

súdu sp. zn. z 28. augusta 2014 bolo porušené základné právo sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa (bod 1 výroku nálezu), preto napadnuté

uznesenie podľa a jemu zodpovedajúcemu a

písm. b) zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod

2 výroku nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Úlohou krajského súdu preto bude opätovne rozhodnúť o podanom odvolaní

sťažovateľky s dôrazom na ústavne súladný výklad ustanovení a

v spojení s § 109 ods. 1 Exekučného poriadku.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že samotná otázka posúdenia

podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti

dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

(, ). Je nepochybné, že do obsahu práva na súdnu ochranu

patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní,

v ktorom sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany

pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo. Jedným

z takých dôvodov je aj odňatie možnosti konať pred súdom podľa .

Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany

v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť

v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej ochrany v takom

konaní (, , ).

Právo na súdnu ochranu sa však v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd

môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred

občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné

podmienky upravujú ustanovenia a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy

prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237

ods. 1 výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené

pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Podľa dovolanie podľa

odseku 1 nie je prípustné proti rozhodnutiu v exekučnom konaní podľa osobitného predpisu.

Prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu upravujú ustanovenia § 239 ods. 1

a 2 .

Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd

dovolanie sťažovateľky so zreteľom na znenie a odmietol ako procesne

neprípustné bez toho, aby sa venoval materiálnej správnosti skutkových alebo právnych

záverov napadnutého uznesenia krajského súdu, pričom konštatoval, že „uznesenie

odvolacieho súdu netrpí vadou uvedenou v a dovolací súd

nezistil ani to, že by rozhodnutie odvolacieho súdu bolo postihnuté inou vadou taxatívne

vymenovanou v § 237 ods. 1 O. s. p“. Zdôraznil pritom, že „aj za predpokladu, že by

tvrdenia žalobcu boli opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť

napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237

ods. 1 “.

Prvý senát v náleze sp. zn. z 13. januára 2016 konštatoval, že „právny

názor najvyššieho súdu, podľa ktorého samotné nedostatočné zistenie skutkového stavu,

nesprávne právne posúdenie veci alebo nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého

rozhodnutia nepredstavujú samy osebe odňatie možnosti konať pred súdom [podľa § 237

písm. f) ] ani iný dôvod prípustnosti dovolania, navyše, ak odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozsudku ako celok zodpovedá parametrom zákonného odôvodnenia (§ 157

ods. 2 ), spĺňa podmienky ústavne konformného výkladu ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku vymedzujúcich podmienky prípustnosti dovolania (m. m. ,

, , , , )“.

V súvislosti s tým tretí senát poukazuje aj na stanovisko občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, ktoré, pokiaľ ide o výklad ,

dospelo k názoru, že: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle

. Výnimočne, keď písomné

vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre

rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237

ods. 1 písm. f) .“

Vychádzajúc z uvedeného tretí senát preskúmaním napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu zistil, že nevykazuje znaky arbitrárnosti a zjavnej nezlučiteľnosti jeho

účinkov s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa , pretože

takýto postup a rozhodnutie najvyššiemu súdu výslovne

umožňoval a najvyšší súd dôvody, ktoré ho viedli k odmietnutiu mimoriadneho opravného

prostriedku, zrozumiteľne vysvetlil.

Keďže v danom prípade neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi námietkou

porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel

(bod 4 výroku nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie (podobne ).

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €,

ktorú jej mali všeobecné súdy uhradiť v dôsledku zrejmého porušenia jej základných práv.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade predstavuje samotné vyslovenie

porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

v spojení s poskytnutím priestoru krajskému súdu na reparáciu ústavným súdom zistených

nedostatkov posudzovaného konania dostatočnú satisfakciu, preto sťažovateľke požadované

finančné zadosťučinenie ústavný súd nepriznal (bod 4 výroku nálezu).

IV.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právna zástupkyňa sťažovateľky v sťažnosti vyčíslila trovy konania celkovou sumou

537,62 € pozostávajúcou z odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci

a spísanie sťažnosti) vykonané v roku 2015, jeden úkon právnej služby (stanovisko

k vyjadreniam predsedníčky krajského súdu a predsedníčky najvyššieho súdu) vykonaný

v roku 2016, k týmto úkonom prislúchajúce režijné paušály, ako aj 20 % daň z pridanej

hodnoty.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume 296,44 € z dôvodu trov

právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné

vyhotovenie sťažnosti) vykonané v roku 2015 v sume po 139,83 € a dva režijné paušály

v sume po 8,39 €, ktoré zaviazal uhradiť krajský súd (bod 3 výroku nálezu). Ústavný súd

k tejto sume nepripočítal daň z pridanej hodnoty, pretože dôkaz o registrácii advokátky pre

tento druh dane mu ku dňu rozhodovania o sťažnosti nebol predložený. Za tretí úkon

právnej služby (stanovisko k vyjadreniam predsedníčky krajského súdu a predsedníčky

najvyššieho súdu) vykonaný v roku 2016 ústavný súd sťažovateľke náhradu nepriznal,

pretože jeho obsahom neboli žiadne nové skutočnosti, ktoré by podstatne prispeli

k objasneniu danej veci (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2016