Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)I. ÚS 392/2015
PDF · 556.85 KB
No categories available
I. ÚS 392/2015
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. januára 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti FINIMO a. s., Mlynské nivy 54,
Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Zuzanou Majcherovou, Mlynské nivy 54,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Cob 28/2014 a jeho uznesením z 28. augusta 2014 a v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Cob 31/2014 a jeho uznesením z 28. augusta 2014, ako aj postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 4/2015 a jeho
uznesením z 30. apríla 2015 a v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 64/2014 a jeho
uznesením z 30. apríla 2015 a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti FINIMO a. s. na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 4 Cob 28/2014 z 28. augusta 2014 a sp. zn. 4 Cob 31/2014 z 28. augusta 2014
p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Cob 28/2014 z 28. augusta 2014
a sp. zn. 4 Cob 31/2014 z 28. augusta 2014 z r u š u j e a veci mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti FINIMO
a. s. trovy konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri
centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Zuzany Majcherovej, Mlynské nivy 4962/54,
Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti obchodnej spoločnosti FINIMO a. s. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
24. augusta 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti FINIMO a. s., Mlynské nivy 54,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 12082/2015 a sp. zn.
Rvp 12084/2015 vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) postupom Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob 28/2014 a jeho
uznesením z 28. augusta 2014 a v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob 31/2014 a jeho
uznesením z 28. augusta 2014 (ďalej len „uznesenia krajského súdu“), ako aj postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Obdo 4/2015 a jeho uznesením z 30. apríla 2015 a v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Obdo 64/2014 a jeho uznesením z 30. apríla 2015 (ďalej len „uznesenia
najvyššieho súdu“).
Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach uviedla, že ako oprávnená si v exekučných
konaniach vedených Exekútorským úradom JUDr. Ľubomíra Pekára vymáhala proti
obchodnej spoločnosti , (ďalej aj „povinný“),
svoje peňažné pohľadávky. Exekúcia bola vykonávaná popri iných spôsoboch aj prikázaním
iných peňažných pohľadávok podľa § 105 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
V rámci výkonu exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky bol spoločnostiam
(sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 12082/2015),
a (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 12084/2015), ako dlžníkom
povinného doručený súdnym exekútorom príkaz na začatie exekúcie prikázaním
pohľadávky a príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky.
Doručením exekučného príkazu dlžníkom povinného stratil povinný v zmysle § 108
Exekučného poriadku právo na vyplatenie pohľadávky, ktoré súčasne nadobudla
sťažovateľka. Z dôvodu nezaplatenia pohľadávky dlžníkmi povinného podala sťažovateľka
na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) návrh na začatie konania, predmetom
ktorého je povinnosť odporcov (dlžníkov povinného) zaplatiť sťažovateľke tieto
pohľadávky. Na základe týchto návrhov prebieha na okresnom súde sporové konanie
vedené pod sp. zn. 19 Cb 95/2012, predmetom ktorého je zaplatenie sumy 196,33 €,
a konanie pod sp. zn. 7 Cb 139/2012, predmetom ktorého je zaplatenie sumy 7 595,22 €.
Sťažovateľka doručila povinnému oznámenia, že v zmysle § 109 Exekučného poriadku
si uplatňuje nárok na vyplatenie pohľadávok proti jeho dlžníkom prostredníctvom
tzv. poddlžníckej žaloby.
Keďže pohľadávka sťažovateľky v exekučnom konaní vedenom proti povinnému
bola uspokojená iným spôsobom (na základe osobitnej dohody, v dôsledku ktorej sa
sťažovateľka stala akcionárom povinného), na návrh sťažovateľky bolo uznesením
Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 0 Er 2476/2011 zo 14. novembra 2013 exekučné
konanie zastavené. V dôsledku tejto skutočnosti podľa názoru sťažovateľky prešlo právo
na zaplatenie pohľadávky proti dlžníkom povinného späť na povinného. Keďže uvedená
skutočnosť nastala po začatí súdneho konania, sťažovateľka so súhlasom povinného
navrhla, aby okresný súd pripustil zmenu účastníka konania na strane navrhovateľa
(sťažovateľky) tak, že z konania vystúpi sťažovateľka a na jej miesto vstúpi povinný.
Uzneseniami okresného súdu sp. zn. 19 Cb 95/2012 z 5. februára 2014 a sp. zn.
7 Cb 139/2012 zo 17. februára 2014 boli návrhy sťažovateľky na pripustenie zmeny
účastníka konania zamietnuté z dôvodu, že podľa právneho názoru okresného súdu
zastavenie exekučného konania na Okresnom súde Bratislava II nie je takou právnou
skutočnosťou, s ktorou právne predpisy spájajú prevod, resp. prechod práv a povinností,
o ktorých sa koná.
Proti uvedeným uzneseniam okresného súdu podala sťažovateľka odvolania, ktoré
odôvodnila rozsiahlou právnou argumentáciou s poukazom predovšetkým na § 488
Občianskeho zákonníka, § 105 až § 109 Exekučného poriadku a § 92 ods. 2 a 3
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ako aj na rozhodnutie najvyššieho súdu
podporujúce jej právny názor.
Uzneseniami krajského súdu bolo o podaných odvolaniach rozhodnuté tak, že
uznesenia prvostupňového súdu boli potvrdené. Odvolací súd podľa sťažovateľky len
„zopakoval tvrdenia odporcu a odôvodnenie súdu prvého stupňa, bez akéhokoľvek bližšieho
odôvodnenia a vysporiadania sa s rozsiahlou právnou argumentáciou“ sťažovateľky
uvedenou v odvolaniach.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na rozhodnutia krajského súdu
(sp. zn. 1 Cob 32/2014 z 1. augusta 2014, sp. zn. 7 Cob 27/2014 z 1. augusta 2014,
sp. zn. 1 Cob 27/2014 z 1. augusta 2014, sp. zn. 2 Cob 27/2014 z 1. augusta 2014,
sp. zn. 1 Cob 28/2014 z 1. augusta 2014, sp. zn. 1 Cob 25/2014 z 1. augusta 2014), ktorý
v právne totožných veciach sťažovateľky rozhodol vo svojich predchádzajúcich
uzneseniach tak, že zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa, teda pripustil, aby do konania
namiesto sťažovateľky vstúpil nový navrhovateľ (povinný z exekučného konania –
spoločnosť ).
Sťažovateľka v sťažnosti argumentovala, že z § 108 Exekučného poriadku
jednoznačne vyplýva, že „doručením príkazu na začatie exekúcie sa výrazne zasahuje
do hmotnoprávneho vzťahu povinného a dlžníka povinného, a to predovšetkým tým
spôsobom, že doručením príkazu na začatie exekúcie dlžníkovi povinného stráca povinný
právo na vyplatenie pohľadávky (plnenie zo záväzkovo-právneho vzťahu) a toto právo
prechádza doručením exekučného príkazu na oprávneného... Konštatovanie
prvostupňového a odvolacieho súdu, že doručením exekučného príkazu nedochádza k
žiadnemu prevodu alebo prechodu práv na oprávneného je priamo v rozpore s ustanovením
§ 108 Exekučného poriadku, ktorý jednoznačne upravuje, že právo na vyplatenie
pohľadávky jednoznačne prechádza z povinného na oprávneného... V prípade
právoplatného zastavenia exekúcie, právoplatnosťou uznesenia o zastavení exekúcie,
oprávnený stráca právo na vyplatenie pohľadávky podľa exekučného príkazu a právo na
zaplatenie pohľadávky voči dlžníkovi povinného prechádza späť na povinného.“. Na
základe uvedeného potom možno uzavrieť, že právoplatnosťou uznesenia o zastavení
exekúcie sťažovateľka stratila „postavenie oprávneného v exekučnom konaní a akékoľvek
právo na vyplatenie pohľadávky voči dlžníkovi povinného (odporcovi). Skončením exekúcie
zanikli účinky príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu. Dňom právoplatnosti
uznesenia o zastavení exekúcie vstúpila opätovne do všetkých práv a
povinností týkajúcich sa súm, ktoré mal dlžník povinného (odporca) vyplatiť sťažovateľovi
ako oprávnenému, a ktoré neboli oprávnenému do dňa zastavenia exekúcie vyplatené.“.
Sťažovateľka tak v súdnom konaní vedenom proti dlžníkom povinného stratila aktívnu
legitimáciu, ktorú nadobudol povinný.
Sťažovateľka ďalej argumentovala, že súdne konanie vedené okresným súdom
na základe ňou podanej poddlžníckej žaloby je nepochybne konaním, v ktorom sa koná
a rozhoduje o nároku na zaplatenie peňažnej sumy, teda o splnenie povinnosti zaplatiť túto
sumu (sporové konanie). Subjektom, ktorý disponoval právom na zaplatenie žalovanej
peňažnej sumy, bola v čase podania návrhu na začatie konania sťažovateľka. Odporca
(dlžník povinného) bol v tom čase povinný plniť len sťažovateľke a nebol oprávnený ani
povinný plniť povinnému. Keďže pred skončením súdneho konania v dôsledku skončenia
exekučného konania prešlo právo na zaplatenie zo sťažovateľky späť na povinného,
sťažovateľka v súlade s § 92 OSP podala návrh na zmenu účastníka na strane žalobcu
považujúc za preukázané, že splnila všetky podmienky, ktoré toto ustanovenie predpokladá.
Okresný súd, ako aj krajský súd jej návrh zamietli v rozpore s § 92 OSP a bez dostatočného
právneho odôvodnenia.
Z uznesení okresného súdu, ako aj namietaných uznesení krajského súdu podľa
sťažovateľky vyplýva, že bola pozbavená práva vystúpiť z konania, predmetom ktorého je
plnenie, ktoré prešlo z nej na povinného, a súčasne povinný bude pozbavený svojho práva
sa tohto plnenia úspešne domáhať na príslušnom súde, čím je porušené základné právo
sťažovateľky na súdnu ochranu garantované ústavou.
Krajský súd následne samostatnými uzneseniami sp. zn. 4 Cob 28/2014
z 11. septembra 2014 a sp. zn. 4 Cob 31/2014 z 11. septembra 2014 pripustil podanie
dovolania proti svojim potvrdzujúcim uzneseniam, pretože bol toho názoru, že ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Sťažovateľka preto podala proti obom uzneseniam krajského súdu dovolania,
v ktorých žiadala, aby najvyšší súd ako dovolací súd uznesenia krajského súdu zmenil tak,
že pripustí, aby do konania namiesto nej vstúpil povinný. Najvyšší súd dovolania
sťažovateľky odmietol ako dovolania smerujúce proti rozhodnutiam, proti ktorým tento
opravný prostriedok nie je prípustný, poukazujúc na to, že dovolaním napadnuté uznesenia
nevykazujú znaky žiadneho z rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP, keďže
prípustnosť dovolania bola odvolacím súdom vyslovená v samostatnom uznesení, nie v jeho
potvrdzujúcom rozhodnutí. Podľa sťažovateľky najvyšší súd uvedené ustanovenie
Občianskeho súdneho poriadku posúdil príliš reštriktívne a formalisticky, nezohľadňujúc
jeho zmysel a účel. Dovolací súd podľa sťažovateľky opomenul uvedené ustanovenie
posúdiť v kontexte s § 166 OSP. Skutočnosť, že výrok rozhodnutia bol doplnený
samostatným uznesením, ktorým krajský súd pripustil dovolanie, nemôže byť podľa názoru
sťažovateľky dôvodom odmietnutia dovolania.
Sťažovateľka sa tiež domnieva, že postupom krajského súdu jej bola odňatá možnosť
domáhať sa svojich práv a realizovať svoje procesné práva a povinnosti v súdnom konaní,
konkrétne domáhať sa vystúpenia z konania za splnenia zákonných podmienok
Najvyšší súd okrem uvedeného v rozpore s požiadavkou na riadne odôvodnenie
rozhodnutia konštatoval, že rozhodnutia odvolacieho súdu zodpovedajú požiadavkám
vyplývajúcim z § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP. Ani s týmto názorom najvyššieho
súdu sťažovateľka nesúhlasí, pretože namietané uznesenia krajského súdu nespĺňajú
parametre zákonnosti a ústavnosti a ani minimálne požiadavky kladené na odôvodnenie
súdnych rozhodnutí, a vyvolávajú tak účinky nezlučiteľné s obsahom práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd v jej veciach rozhodol nálezom, v ktorom
vysloví, že postupom a uzneseniami krajského súdu, ako aj postupom a uzneseniami
najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, zruší namietané uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu, prizná sťažovateľke
primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (v oboch prípadoch), ako aj trovy
právneho zastúpenia.
Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 392/2015 zo 16. septembra 2015 sťažnosti
sťažovateľky vedené pod sp. zn. Rvp 12082/2015 a sp. zn. Rvp 12084/2015 spojil
na spoločné konanie ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12082/2015 a zároveň ich prijal na ďalšie
konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnostiam podaním
sp. zn. Spr/10087/2015 doručeným ústavnému súdu 22. októbra 2015, v ktorom okrem
iného uviedol:
„Vo veci vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 4Cob/28/2014 a vo veci
sp. zn. 4Cob/31/2014 podľa nás odvolací súd konal v medziach svojej právomoci. Jeho
úvahy napísané v dôvodoch rozhodnutia z 28. 8. 2014 vychádzajú z konkrétnych faktov
prípadu, sú logické a majú oporu v obsahu spisového materiálu. V dôvodoch uznesení sú
obsiahnuté také skutočnosti skutkového i právneho posúdenia veci, aké sú žiadané
aplikáciou ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p.. Opätovne sa žiada poukázať na obsah
uznesení krajského súdu vo veci sp. zn. 4Cob/28/2014 a 4Cob/31/2014 i písomné vyjadrenie
predsedu senátu k týmto dvom veciam.
Sťažovateľkin prejav nespokojnosti s napadnutými uzneseniami je potrebné hodnotiť
aj tak, že obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR nie je zárukou toho, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy
účastníka konania. Základným atribútom je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby
bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne.
Podľa nášho názoru, v predmetných veciach bol vyššie uvedený predpoklad
dodržaný postupom odvolacieho súdu, aj obsah rozhodnutí je zákonný, nearbitrárny a
preskúmateľný čo do dôvodov. Preto nie je možné z hľadiska doterajšieho stavu veci
konštatovať porušenie základných práv účastníka upravených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
Ústavy SR. Naviac, rozhodnutia krajského súdu prešli dovolacím konaním na Najvyššom
súde SR, kde neboli konštatované porušenia procesných práv sťažovateľa, resp. neboli
zistené pochybenia v právnom hodnotení nároku sťažovateľky.
Navrhujeme preto sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú zamietnuť.
Súhlasíme s tým, aby Ústavný súd SR upustil podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993
Z. z. v znení neskorších predpisov od ústneho verejného prejednania.“
Predseda senátu krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľkou namietaným
skutočnostiam uviedol:
„Dňa 6. 11. 2012 bol podaný na OS Prešov návrh obchodnej spoločnosti Finimo,
a.s., Bratislava, proti odporcovi: , na zaplatenie 196,33
eur, pretože navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní proti povinnému: spoločnosti
, vymáha pohľadávku cestou súdneho exekútora JUDr. Ľ. Pekára.
Keďže povinný ani po doručení exekučného príkazu nič neplnil, vznikla žalobcovi podľa
§ 109 ods. 1 Exekučného poriadku /zákon č. 233/1995 Z.z./ aktívna legitimácia na podanie
žaloby proti dlžníkovi povinného spoločnosti .
V dôsledku zastavenia exekučného konania proti povinnému ., navrhovateľ
podal návrh na zámenu navrhovateľa podľa § 92 ods. 2, 3 OSP, pretože právoplatnosťou
uznesenia o zastavení exekúcie stráca oprávnený - Finimo aktívnu legitimáciu a v plnom
rozsahu sa obnovuje aktívna legitimácia povinného - . OS Prešov uznesením
č.k. 19Cb/95/2012-218 zo dňa 5. 2. 2014 zamietol návrh na zámenu účastníkov na strane
žalobcov. Zastavením exekúcie sa neobnovila aktívna legitimácia pre spoločnosť
podľa § 92 ods. 2 a OSP, že po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou
právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv a povinností. Po odvolaní žalobcu
KS v Prešove uznesením zo dňa 28. 8. 2014 č. k. 4Cob/28/2014-247 potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Podľa § 109 ods. 1 EP ide o poddlžnícku žalobu v rámci exekučného
konania oprávneného Finimo, a.s., proti dlžníkovi povinného spoločnosti a pri takejto
žalobe sa nemôže stať žalobcom povinný / /. Žalobcovo oprávnenie podať
poddlžnícku žalobu vo vlastnom mene proti dlžníkovi povinného vyplýva z § 109 ods. 1 EP,
čo je osobitné procesné oprávnenie. Takéto oprávnenie nezískal prevodom či prechodom,
preto spätne stratou takéhoto procesného oprávnenia na podanie žaloby nedochádza
k prechodu alebo prevodu práv na povinného z exekučného konania. KS pripustil dovolanie
proti uzneseniu, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Na dovolanie navrhovateľa NS SR uznesením zo dňa 30. 4. 2015 č.k. 5Obdo/4/2015-311
dovolanie odmietol. Závery odvolacieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené a spĺňajú
parametre zákonného odôvodnenia. Rozhodnutie nie je postihnuté inou vadou taxatívne
vymenovanou v § 237 ods. 1 OSP.
Obdobný návrh bol dňa 15. 10. 2012 podaný na OS Prešov proti spoločnosti
na zaplatenie 7.595,22 eur, kde odporca je dlžníkom
spoločnosti . Exekučné konanie proti povinnému ,
bolo zastavené a navrhovateľ podal návrh na zámenu účastníka konania na strane žalobcu.
OS Prešov uznesením zo dňa 17.2.2014 č. k. 7Cb/139/2012-108 zamietol. KS v Prešove
uznesením zo dňa 28.8.2014 č. k. 4Cob/31/2014-137 potvrdil uznesenie OS. Pripustil však
dovolanie pre otázku zásadného právneho významu. NS SR uznesením zo dňa 30. 4. 2015
č. k. 5Obdo/64/2014 - 166 dovolanie žalobcu odmietol.
V sťažnostiach navrhovateľa Ústavnému súdu SR sa vytýka rozhodnutia KS
v Prešove, že nedostatočne sa vyporiadal s otázkou procesného nástupníctva povinného
z exekučného konania - spoločnosti , podľa § 92 OSP v náväznosti na § 109
EP. V priebehu konania došlo k prechodu práv na plnenie zo žalobcu na veriteľa žalovanej
spoločnosti, t.j. na Nie je preto dôvod na to, aby v dôsledku týchto
skutočnosti nebola pripustená zámena na strane navrhovateľa. Ako súd prvého stupňa, tak
odvolací súd nedostatočným spôsobom odôvodnili svoje rozhodnutie a nedali jasnú a
zrozumiteľnú odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Je to len strohé konštatovanie právneho záveru bez toho, aby sa vyporiadal s
argumentáciou sťažovateľa. Nevysvetlil, prečo nedošlo k prechodu práv a povinností, ako to
má na mysli § 92 ods. 2 a 3 OSP.
Dovolací súd odmietol dovolanie sťažovateľa napriek tomu, že dovolanie bolo
pripustené odvolacím súdom. NS príliš reštriktívne a formalisticky posúdil ustanovenie
§ 239 ods. 2 písm. a/ OSP a neposúdil to v spojení s ostatnými ustanoveniami tohto zákona.
OS ani odvolací súd sa nezaoberal ostatnými ustanoveniami EP ako §§ 105-110,
na ktoré poukazoval v odvolaní sťažovateľ v náväznosti na iné rozhodnutie NS SR
5Obo/22/2008. Aj keď súdy nie sú povinné dať podrobnú odpoveď na každú otázku,
ale ak nejaké tvrdenie zásadne ovplyvní výsledok prípadu, súd sa ním musí osobitne
v rozsudku zaoberať.
Postupom a rozhodnutím KS a NS SR boli porušené základné práva sťažovateľa,
a to právo na súdnu ochranu.
Ako predseda odvolacieho senátu k ústavnej sťažnosti navrhovateľa uvádzam toľko,
že nepovažujem rozhodnutie senátu za rozhodnutia, ktoré by nespĺňalo náležitosti
dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia. Pokiaľ odvolací súd potvrdil
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzal z predpokladu, že navrhovateľ oprávnenie
domáhať sa vo vlastnom mene od dlžníka povinného vyplatenia pohľadávky získal
na základe osobitného procesného oprávnenia podľa § 109 ods. 1 EP, nie prevodom alebo
prechodom práv. Nie je možné poprieť zmysel poddlžníckej žaloby, v rámci ktorej len
oprávnený z exekučného konania má práva domáhať sa vo vlastnom mene od dlžníka
povinného na jeho všeobecnom súde vyplatenia pohľadávky.
§ 109 OSP vymedzuje účastníkov súdneho konania v poddlžníckych žalobách a toho,
kto vo vlastnom mene je oprávnený od dlžníka povinného vymôcť pohľadávku. Tento názor
akceptoval aj dovolací súd vo vyššie uvedených rozhodnutiach, keď aj po pripustení
dovolania vo veci, nezistil v rozhodnutiach odvolacieho súdu žiadne pochybenie. Nie je
vytknuté ani žiadne procesné pochybenie v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia, pričom
odvolaciemu súdu neprislúcha hodnotiť rozhodnutie dovolacie nadriadeného súdu. Naviac,
analogicky, podľa § 243d ods. 1 OSP, platí viazanosť rozhodnutím dovolacieho súdu a
tento je doposiaľ záväzný aj pre odvolací súd.
Otázka procesného nástupníctva súvisí s prevodom alebo prechodom práv
pri aplikácii § 92 OSP, ale tu ide o osobitnú zákonom predpokladanú situáciu, kto podľa
§ 109 EP je oprávnený podať vo vlastnom mene žalobu. Zastavenie exekučného konania
proti povinnému nedáva povinnému procesné oprávnenie pokračovať v poddlžníckej žalobe
proti jeho dlžníkovi namiesto veriteľa, terajšieho navrhovateľa. Len veriteľ ako oprávnený
z exekúcie môže zo zákona /§ 109 ods. 1 EP/ vo vlastnom mene viesť samostatnú žalobu
proti dlžníkovi povinného, nesmie ale uzatvárať zmier na úkor povinného či odpustiť dlh,
čo sú obmedzenia, ktoré sa netýkajú prípadnej univerzálnej či singulárnej sukcesie.“
Najvyšší súd zaujal k sťažnostiam stanovisko podaním sp. zn. KP 3/2015 doručeným
ústavnému súdu 29. októbra 2015, v ktorom okrem iného uviedol:
„Uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 20145 (správne má
byť 2015, pozn.) sp. zn. 5 Obdo 64/2014 a 5 Obdo 4/2015 rozhodol odvolaniach
spoločnosti FINIMO, a. s., Mlynské Nivy 54, Bratislava. Pri svojom rozhodovaní vychádzal
z obsahu spisu Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Cob/31/2014 a sp. zn. 4Cob/28/2014.
Sťažovateľka namieta v sťažnosti prílišný formalizmus pri aplikácii § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.,
keďže prípustnosť dovolania bola vyslovená krajským súdom v samotnom uznesení a nie v
jeho potvrdzujúcom rozhodnutí a že dovolací súd opomenul uvedené uznesenia posúdiť
v kontexte § 166 O. s. p. Podľa nášho názoru uvedené uznesenia nemohli byť posúdené
v kontexte § 166 O. s. p., pretože z ich obsahu vyplýva, že neboli vydané podľa § 166
a na použitie tohto paragrafu neboli ani splnené podmienky uvedené v tomto ustanovení
(nešlo o časť predmetu konania, o trovy konania a ani o predbežnú vykonateľnosť). Z toho
dôvodu považujeme sťažnosť v tejto časti za neopodstatnenú.
Sťažovateľka ďalej namieta, že rozhodnutia dovolacieho súdu neboli dostatočne
odôvodnené. Po oboznámení sa s uvedenými uzneseniami sme toho názoru, že rozhodnutia
dovolacieho súdu spĺňajú náležitosti požadované ust. § 157 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2
O. s. p. Ako vyplýva z judikatúry Ústavného súdu SR, riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu,
vyžaduje, aby sa súd jasným právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal
so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci
podstatné a právne významné. Ústavný súd SR judikoval, že ak dôvody, na ktorých je
založené súdne rozhodnutie, absentujú alebo sú zjavne protirečivé, alebo popierajú
pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v
extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, treba považovať rozhodnutie súdu za riadne
neodôvodnené a arbitrárne.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov napadnutého rozhodnutia (II. ÚS 78/05). V prejednávanej veci dovolania neboli
prípustné podľa ust. § 239 O. s. p., preto dovolací súd nemohol posúdiť vecnú správnosť
napadnutých uznesení odvolacieho súdu, napokon túto skutočnosť dovolací súd uviedol
aj vo svojom rozhodnutí, teda riadne zdôvodnil, prečo nereagoval na námietky dovolateľa
týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci. Dovolací súd posúdil vec aj z hľadiska
ust. § 237 O. s. p. t. j., či v konaní nedošlo k závažným procesným vadám, čo vo svojich
uzneseniach taktiež riadne odôvodnil, keďže nezistil prípustnosť dovolania ani podľa
ust. § 237 O. s. p. dovolanie odmietol.
Najvyšší súd preto konštatuje, že postupom dovolacieho súdu nebolo porušené právo
nebyť odňatý zákonnému sudcovi a jeho postupom ani nedošlo k porušeniu sťažovateľkou
namietaných práv.
Vo vzťahu k možnosti upustenia od ústneho pojednávania na ústavnom súde podľa
§ 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, oznamujeme,
že najvyšší súd s upustením od ústneho pojednávania súhlasí.“
K vyjadreniam konajúcich súdov sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne zaujala stanovisko elektronickým podaním doručeným ústavnému súdu
16. novembra 2015. K vyjadreniam krajského súdu sťažovateľka uviedla:
„Sťažovateľ sa v rozsiahlej časti podaných ústavných sťažností venuje popisu
skutkového stavu predmetných konaní a právneho posúdenia veci, ale tomuto sa venuje
práve z dôvodu, aby poukázal na to v čom považuje rozhodnutia za arbitrárne
a neodôvodnené.
Sťažovateľ nie je spokojný s tým akým spôsobom odvolací súd (aj prvostupňový súd)
predmetnú vec v konaniach posúdil (ako to už uviedol jednoznačne aj v podaných
odvolaniach, dovolaniach a aj podaných ústavných sťažnostiach), ale táto nespokojnosť
s právnym posúdením veci nie je dôvodom podania ústavných sťažností. Odvolací súd
na jednej strane právne posúdil prejednávané veci inak ako sťažovateľ, čo je samozrejme
za predpokladu splnenia ústavných princípov a zákonných predpokladov prípustné,
ale na druhej strane svoje rozhodnutia dostatočným a právne relevantným spôsobom
neodôvodnil, a práve toto nie je možné v právnom štáte akceptovať a tolerovať.
Krajský súd v Prešove sa vo svojich rozhodnutiach nijako nevysporiadal s právnou
úpravou Exekučného poriadku, ktorú vzal do úvahy len parciálne (vybral si jediné
ustanovenie § 109 EP, ktorým zmätočne odôvodňuje svoje rozhodnutia v rozpore s ďalšími
ustanoveniami EP, ako aj ustanoveniami OSP a OZ), nijako sa nevysporiadal s právnou
argumentáciou sťažovateľa a vo svojich rozhodnutiach (a aj vyjadreniach k sťažnostiam)
bez dostatočného právneho odôvodnenia konštatuje, že nedošlo k prechodu práva, ktoré je
predmetom konania a to napriek tomu, že priamo z EP jednoznačne vyplýva opak. Krajský
súd v Prešove sa nijako nevysporiadal s predchádzajúcou rozhodovacou činnosťou
a opomenul vziať do úvahy aj sťažovateľom citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
v právne obdobnej veci.
Ustanovenie § 109 Exekučného poriadku nie je možné vykladať formalisticky
reštriktívne bez jeho nadväznosti na jeho predchádzajúce ustanovenia, ktoré len dopĺňa.
Aktívna procesná legitimácia oprávneného je daná tým, že právo na plnenie - zaplatenie
pohľadávky prešlo doručením exekučného príkazu z povinného na oprávneného
(sťažovateľa) a vyplýva už z ustanovení Exekučného poriadku, ktoré predchádzajú
ustanoveniu § 109, ktoré túto aktívnu procesnú legitimáciu už len jednoznačne konštatuje
a upravuje bez akýchkoľvek pochybností.
Sťažovateľ v bode B. (na strane 5 a 6 a 7 a 8) ústavných sťažností odcitoval
ustanovenia právnych predpisov, s ktorými sa odvolací súd vôbec žiadnym spôsobom
nevysporiadal a pri odôvodnení svojich rozhodnutí ich úplne opomenul a to napriek tomu,
že na ne sťažovateľ poukazoval a zdôrazňoval ich dôležitosť. Z týchto citovaných ustanovení
právnych predpisov (§ 488 OZ, § 105 - § 106 EP, § 79 a § 80 OSP, § 92 OSP) jednoznačne
vyplýva splnenie podmienky prechodu práva na plnenie, ktoré je predmetom predmetných
súdnych konaní.
V bode B. ústavných sťažností je zhrnutá právna argumentácia sťažovateľa, ktorá
bola predložená už odvolaciemu súdu; ani s jednou argumentačnou námietkou sťažovateľa
sa odvolací súd žiadnym spôsobom nevysporiadal, a to ani tými pre vec najpodstatnejšími.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Jeho zákonný rámec
určuje § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto ustanovenie sa uplatňuje aj
v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p). Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje účastníkom
konania posúdiť, ako všeobecný súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné
a hmotnoprávne predpisy a akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu povinnosť súdu riadne odôvodniť
rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením
uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa
účastníkovi konania (okrem opretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom
predvídaným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti
rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych
alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, a teda sa mu odníma možnosť konať
pred súdom.
Krajský súd v Prešove vo svojich rozhodnutiach síce konštatuje, že sťažovateľ získal
procesnú aktívnu legitimáciu na základe ustanovenia § 109 ods. 1 Exekučného poriadku
a že sa povinný nemôže svojho práva domáhať vstupom do tohto konania nakoľko
sťažovateľ nezískal túto pohľadávku prechodom ani prevodom tak ako ho má na mysli § 92
O. s. p., avšak toto svoje konštatovanie žiadnym spôsobom neodôvodňuje, a to napriek
tomu, že priamo z ustanovení EP, argumentov sťažovateľa, predchádzajúcej rozhodovacej
činnosti Krajského súdu v Prešove a aj sťažovateľom citovaného rozsudku Najvyššieho súdu
SR vyplýva úplný opak.
Z odôvodnení rozhodnutí odvolacieho súdu nie je možné zistiť, a to už vôbec nie
jednoznačným a zrozumiteľným spôsobom, z akého dôvodu považuje súd konania za tak
osobitný typ konania (jedná sa o konania, predmetom ktorých je právo na plnenie), že nie je
možné v nich pripustiť zmenu účastníka konania a z akého dôvodu nemalo prísť k prechodu
práv a povinností, keď zo sťažovateľom citovaných ustanovení právnych predpisov,
argumentácie sťažovateľa v podanom odvolaní jednoznačne vyplýva opak. Odvolací súd
(aj prvostupňový súd) svoje rozhodnutia nedostatočným spôsobom odôvodnil, odôvodnenie
rozhodnutí je nedostatočné a nemá oporu v platnej právnej úprave. Exekučný poriadok
jednoznačne upravuje prechod práva na vyplatenie pohľadávky, ktoré je predmetom
súdneho konania, ako aj s tým súvisiace práva a povinnosti povinného, oprávneného
a dlžníka oprávneného. Konanie o poddlžníckej žalobe (žalobe na plnenie) je klasickým
občianskym súdnym konaním upraveným Občianskym súdnym poriadkom a ustanovenie
§ 92 Občianskeho súdneho poriadku je potrebné aplikovať aj na toto konanie.
Právny názor sťažovateľa (a teda právny názor opačný ako je konštatovaný
v sťažovateľom namietaných rozhodnutiach) vyplýva aj z predchádzajúcej rozhodovacej
činnosti Krajského súdu v Prešove a sťažovateľom citovaného a Krajskému súdu v Prešove
predloženého rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, s ktorými sa Krajský súd v Prešove tiež
v odôvodnení svojich rozhodnutí vôbec nezaoberal napriek tomu, že rozhodol inak. V tejto
súvislosti sťažovateľ opätovne poukazuje na porušenie princípu právnej istoty...
Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutia Krajského súdu v Prešove nespĺňajú ani
základné parametre predpísané § 157 OSP a nie je ich možné považovať za riadne
odôvodnené v súlade splatným právnym poriadkom a ústavnými princípmi.
Závery Krajského súdu v Prešove sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne a majú
za následok porušenie základného práva sťažovateľa.“
K stanovisku najvyššieho súdu sťažovateľka uviedla:
„Sťažovateľ (aj s poukazom na vyššie uvedené stanovisko v bode A.)) je toho názoru,
že rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o odmietnutí dovolania ako neprípustného, napriek
tomu, že boli splnené zákonné podmienky na podanie dovolania, nespĺňajú parametre
zákonnosti a ústavnosti a vyvolávajú tak účinky nezlučiteľné s obsahom práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Rozhodnutia odvolacieho súdu napadnuté sťažovateľom dovolaním, nespĺňajú
parametre zákonnosti a ústavnosti a minimálne požiadavky, ktoré sú kladené na
odôvodnenie súdnych rozhodnutí. Napriek tomu posúdil dovolací súd tieto rozhodnutia
odvolacieho súdu ako rozhodnutia, ktorými nebolo porušené právo sťažovateľa na súdne
konanie...
Dovolací súd navyše odmietol dovolania sťažovateľa napriek tomu, že odvolací súd
jednoznačne pripustil proti svojim rozhodnutiam dovolanie z dôvodu, že sa jedná
o rozhodnutia po právnej stránke zásadného významu. Nie je možné súhlasiť s názorom
dovolacieho súdu, že posúdenie otázky pripustenia dovolania nie je možné posúdiť ako časť
predmetu konania. Sťažovateľ v podaných odvolaniach navrhol, aby sa odvolací súd
zaoberal aj otázkou pripustenia dovolania a rozhodol o nej, a teda odvolací súd bol povinný
sa zaoberať aj touto otázkou a rozhodnúť o nej ako o časti predmetu odvolacieho konania.
Odvolací súd jednoznačne rozhodol o tom, že dovolanie proti sťažovateľom namietaným
rozhodnutiam v dovolacom konaní pripúšťa, čo odvolací súd potvrdzuje a nespochybňuje
ani vo vyjadrení k tejto sťažnosti.
Najvyšší súd SR ako dovolací súd príliš reštriktívne a formalisticky posúdil
ustanovenie § 239 ods. 2 písm. a) O. s. p. a neposúdil ho podľa zmyslu a účelu tohto
ustanovenia.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde vo veci sťažností sťažovateľky upustil od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát
predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov,
ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 13/00).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02) každý má právo
na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej
právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky
alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli
vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho
veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.
Ústavný súd zistil, že v danom prípade sťažovateľka namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy z dôvodu, že uzneseniami
okresného súdu potvrdenými uzneseniami krajského súdu boli v konaniach
o tzv. poddlžníckej žalobe, v ktorých vystupuje v procesnom postavení žalobcu, zamietnuté
jej návrhy na pripustenie zmeny účastníka konania na strane žalobcu podané v zmysle § 92
ods. 2 OSP v spojení s § 109 ods. 1 Exekučného poriadku. Sťažovateľka v návrhoch
na pripustenie zmeny účastníka konania, ako aj v odvolaniach proti uzneseniam okresného
súdu, ako aj v sťažnostiach argumentovala, že v dôsledku právoplatného skončenia exekúcie
stratila v konaniach o poddlžníckej žalobe aktívnu legitimáciu (ktorá jej prináležala
ako oprávnenej v exekučnom konaní), ako aj postavenie oprávnenej v exekučnom konaní;
zanikli účinky príkazu na začatie exekúcie, ako aj exekučného príkazu a povinný opätovne
vstúpil do všetkých práv a povinností, ktoré mal voči svojmu dlžníkovi (odporcovi v konaní
o poddlžníckej žalobe). V odvolaniach proti uzneseniam krajského súdu sťažovateľka
navrhla, aby krajský súd pripustil dovolanie, pretože otázka pripustenia zmeny účastníka
konania na strane žalobcu v dôsledku prechodu práv na vyplatenie peňažnej pohľadávky
na základe právoplatného uznesenia o skončení exekúcie v prípade, ak návrh na začatie
konania, predmetom ktorého je zaplatenie peňažnej pohľadávky, bol podaný oprávneným
podľa § 109 ods. 1 Exekučného poriadku, dosiaľ nebola dovolacím súdom riešená, teda ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Krajský súd v samostatných
uzneseniach rozhodol o pripustení dovolania o tejto právnej otázke, sťažovateľka dovolania
podala, tieto však boli najvyšším súdom odmietnuté ako neprípustné, keďže o prípustnosti
dovolania bolo odvolacím súdom rozhodnuté až v samostatnom uznesení,
a nie v potvrdzujúcom uznesení a procesné vady v zmysle § 237 OSP neboli dovolacím
súdom zistené.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46
ods. 4 ústavy).
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno
len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujú, že každý má právo na to, aby sa v jeho
veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá
môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie
ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (IV. ÚS 77/02,
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad
a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom
rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna
aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných
práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých
nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto
práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža
kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej
aplikácie jednoduchého práva (m. m. I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami,
v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je
úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto,
ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely
zistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa,
viedol k porušeniu ústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.
Ústavný súd vo svojej judikatúre štandardne uplatňuje zásadu prednosti ústavne
konformného výkladu (napr. PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06 alebo IV. ÚS 96/07). V konaní
o súlade právnych predpisov sa ústavný súd k tejto zásade vyjadril týmto právnym názorom:
„Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade
s ústavu a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi
v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány
majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou“
(PL. ÚS 15/98). Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby
v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne
výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí
plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických
alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné
v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež
medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06).
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy uzneseniami krajského súdu a im predchádzajúcim postupom
Pri preskúmaní skutkového stavu, predložených listinných dôkazov a po posúdení
právneho stavu dospel ústavný súd k záveru, že ústavná sťažnosť je dôvodná, pretože
postupom krajského súdu došlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva.
Podstatu predložených sťažností a aj konania pred všeobecnými súdmi tvorí otázka
interpretácie ustanovenia § 92 ods. 2 a 3 OSP v spojení s § 109 ods. 1 Exekučného
poriadku; predovšetkým ide o právne posúdenie, či právoplatné uznesenie o skončení
exekúcie je právnou skutočnosťou, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod
práv a povinností, teda či dochádza k obnoveniu aktívnej legitimácie povinného už v skôr
začatom konaní o poddlžníckej žalobe (na návrh oprávneného). Sťažovateľka je toho
názoru, že z § 108 ods. 1 Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že dňom doručenia
príkazu na začatie exekúcie dlžníkovi povinného stráca povinný právo na vyplatenie
pohľadávky, ktorým od tohto momentu disponuje oprávnený (sťažovateľka). Konštatovanie
okresného súdu, ako aj krajského súdu, že doručením exekučného príkazu nedochádza
k žiadnemu prevodu alebo prechodu práv na oprávneného, je priamo v rozpore s § 108
Exekučného poriadku. V prípade právoplatného zastavenia exekúcie oprávnený zase stráca
právo na vyplatenie pohľadávky, ktoré opätovne prechádza na povinného. Nepripustením
zmeny účastníka konania na strane žalobcu je sťažovateľka stále žalobcom v konaní
o poddlžníckej žalobe napriek tomu, že zastavením exekučného konania stratila akékoľvek
právo na zaplatenie pohľadávky voči dlžníkovi povinného, pričom povinný toto právo
získal.
Podľa § 92 ods. 2 OSP ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou
právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná,
môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo
na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten,
na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.
Podľa § 92 ods. 3 OSP súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania
nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť
na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa
nevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú
zachované.
Podľa § 105 ods. 1 Exekučného poriadku exekúcia prikázaním inej peňažnej
pohľadávky než pohľadávky z účtu v banke sa vykoná prikázaním tejto pohľadávky
oprávnenému.
Podľa § 106 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor poverený vykonaním exekúcie a)
prikáže dlžníkovi povinného, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie prikázaním
pohľadávky (ďalej len „príkaz na začatie exekúcie“) nevyplatil túto pohľadávku povinnému,
b) upovedomí o začatí exekúcie prikázaním pohľadávky oprávneného a povinného
a povinnému zakáže, aby po tom, keď sa mu doručí upovedomenie o začatí exekúcie,
akokoľvek nakladal so svojou pohľadávkou až do výšky vykonateľnej pohľadávky
a jej príslušenstva. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia exekútor doručí príkaz na začatie
exekúcie dlžníkovi povinného do vlastných rúk.
Podľa § 108 ods. 1 Exekučného poriadku povinný stráca právo na vyplatenie
pohľadávky dňom, keď sa dlžníkovi povinného doručil príkaz na začatie exekúcie. Podľa
odseku 2 tohto ustanovenia ak nie je pohľadávka povinného splatná po doručení
exekučného príkazu, vyplatí ju dlžník povinného oprávnenému, ak sa oprávnený
s exekútorom písomne nedohodol inak, len čo sa stane splatnou. Podľa odseku 3 uvedeného
ustanovenia výplatou oprávnenému, ak sa oprávnený s exekútorom písomne nedohodol
inak, sa oslobodí dlžník povinného odo svojej povinnosti voči povinnému.
Podľa § 109 ods. 1 Exekučného poriadku ak dlžník povinného nevyplatí
oprávnenému alebo exekútorovi, ak sa na tom oprávnený s exekútorom písomne dohodol,
pohľadávku bezodkladne po tom, keď sa mu doručil exekučný príkaz alebo keď sa stala
pohľadávka splatnou, môže sa oprávnený domáhať vo vlastnom mene od dlžníka povinného
na jeho všeobecnom súde vyplatenia pohľadávky. Nesmie však s dlžníkom povinného,
ak ide o túto pohľadávku, uzavrieť na úkor povinného zmier ani odpustiť jej zaplatenie.
Dlžník povinného si v takomto prípade nemôže započítať ani svoju vlastnú pohľadávku,
ktorú má voči oprávnenému. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia ak oprávnený neuplatní včas
na súde pohľadávku povinného voči dlžníkovi povinného alebo ak neoznámi povinnému,
že ju uplatňuje, zodpovedá povinnému za škodu, ktorá by mu tým prípadne vznikla.
Okresný súd, ako aj krajský súd v odôvodnení svojich rozhodnutí konštatovali,
že tzv. poddlžnícka žaloba je osobitným typom žaloby, pričom konanie o nej je klasickým
sporovým konaním, v ktorom oprávnený vo vlastnom mene uplatňuje právo povinného
vyplývajúce z hmotnoprávneho vzťahu povinného k jeho dlžníkovi. Všeobecné súdy sa
nestotožnili s názorom sťažovateľky (oprávnenej v exekučnom konaní, žalobkyne v konaní
o poddlžníckej žalobe), že zastavením exekučného konania žalobca stráca aktívnu
legitimáciu na podanie tzv. poddlžníckej žaloby a v celom rozsahu sa obnovuje aktívna
legitimácia povinného, pretože prechod aktívnej legitimácie v tomto špecifickom type
sporového konania nie je vyslovený v žiadnom ustanovení zákona. Sťažovateľka vytýka
krajskému súdu, že sa nedostatočne vysporiadal s otázkou procesného nástupníctva
povinného do konania o poddlžníckej žalobe, najmä nevysvetlil, prečo v dôsledku
právoplatného zastavenia exekučného konania nedošlo k prechodu práv a povinností,
tak ako to ustanovuje § 92 ods. 2 a 3 OSP.
Ústavný súd konštatuje, že v súlade s § 109 ods. 2 Exekučného poriadku
ak poddlžník nevyplatí oprávnenému riadne a včas pohľadávku, má oprávnený možnosť
vo vlastnom mene a na vlastný účet túto pohľadávku vymáhať, teda využiť tzv. poddlžnícku
žalobu. Aktívnu legitimáciu na podanie žaloby získava oprávnený doručením exekučného
príkazu na vyplatenie splatnej pohľadávky dlžníkovi povinného, pokiaľ k vyplateniu
nedošlo, resp. v deň nasledujúci po jej splatnosti, ak nastala neskôr. Oprávnenému
tak vzniká procesné oprávnenie na prijatie plnenia od poddlžníka na uspokojenie vlastnej
pohľadávky. Povinný pritom naďalej zostáva veriteľom tejto pohľadávky, avšak právo ju
žalovať prechádza na oprávneného. Z tohto dôvodu nedochádza z hľadiska hmotného práva
k zmene veriteľa, teda nevzniká žiadny nový hmotnoprávny vzťah medzi oprávneným
a poddlžníkom.
Konanie o tzv. poddlžníckej žalobe je klasickým sporovým konaním vedeným podľa
tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, z ktorého však pre účastníkov konania
vyplývajú určité obmedzenia, keďže nie sú oprávnení v tomto konaní na všetky právne
úkony, ktoré účastníkom konania v riadnom sporovom konaní prináležia, napr. oprávnený
nemôže uzavrieť s dlžníkom taký zmier, ktorý by bol na úkor povinného, odpustiť
zaplatenie pohľadávky či uplatniť úroky z omeškania. Zmyslom kladného rozhodnutia
o poddlžníckej žalobe je, že oprávnený získa exekučný titul voči poddlžníkovi,
proti ktorému nebol v pôvodnom exekučnom konaní v žiadnom právnom vzťahu.
Ak je oprávnený v tomto konaní neúspešný, nemá to za následok zánik dlhu povinného.
Ústavný súd pri výklade ustanovenia § 92 ods. 2 a 3 OSP v spojení s § 109 ods. 1
Exekučného poriadku prisvedčuje sťažovateľke, že pokiaľ dôjde k zastaveniu exekučného
konania z dôvodu uspokojenia pohľadávky oprávneného iným spôsobom ako splnením
pohľadávky, v konaní o tzv. poddlžníckej žalobe stratí oprávnený aktívnu legitimáciu
bez ohľadu na to, v akom štádiu sa uvedené konanie nachádza, a obnovuje sa v plnom
rozsahu aktívna legitimácia povinného (veriteľa pohľadávky). Právoplatné uznesenie
o zastavení exekučného konania tak možno v konaní o poddlžníckej žalobe považovať
za právnu skutočnosť, s ktorou je spojený prechod práv a povinností z oprávneného
(žalobcu) na povinného, tak ako to predpokladá § 92 ods. 2 a 3 OSP.
Nepripustenie zmeny účastníka konania na strane žalobcu by v danom prípade malo
v podstate právny následok porovnateľný s neuplatnením práva na zaplatenie pohľadávky
oprávneným prostredníctvom poddlžníckej žaloby v súlade s § 109 ods. 2 Exekučného
poriadku, v zmysle ktorého oprávnený zodpovedá povinnému za škodu, ktorá by mu tým
prípadne vznikla.
Uvedený výklad tak podľa názoru ústavného súdu zohľadňuje i ochranu záujmov
povinného, ktorý by v okolnostiach danej veci v dôsledku uplynutia času mohol stratiť
oprávnenie úspešne uplatniť svoju pohľadávku proti svojmu dlžníkovi (poddlžníkovi),
resp. by sa jeho právo oslabilo. Pripustenie zmeny účastníka konania na strane žalobcu
v konaní o poddlžníckej žalobe by tak mohlo znamenať jedinú právnu cestu k uplatneniu
pohľadávky povinného voči poddlžníkovi.
V tejto súvislosti ústavný súd prihliadol aj na účel exekučného konania, ktorým
je ochrana práv povinného, ako aj tretích osôb pri nútenom výkone exekučných titulov,
čo je súčasne prejavom právneho štátu a legitímnym produktom toho, že proces exekúcie
je predmetom štátnej regulácie. Preto pri výklade procesných (ale aj hmotnoprávnych)
inštitútov týkajúcich sa vykonávacieho konania je v prvom rade potrebné posudzovať,
či tento výklad umožňuje naplnenie účelu konania. Možnosť zmarenia uplatnenia
pohľadávky povinného za situácie, že sa mu vstup do skôr začatého konania o poddlžníckej
žalobe neumožní, by tento účel naplniť nemohlo.
Námietku nedostatočného odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu
ústavný súd nepovažoval za právne relevantnú, keďže krajský súd svoje právne úvahy
odôvodnil relatívne podrobne, pri výklade a aplikácii relevantnej procesnoprávnej normy
však nezohľadnil ústavné požiadavky zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy.
Vo vzťahu k právnemu názoru krajského súdu sťažovateľka namietala okrem jeho
nesprávnosti aj jeho rozpor s rozhodovaním iných senátov tohto odvolacieho súdu, ktorý
v totožných veciach návrhu sťažovateľky na zmenu účastníka konania na strane žalobcu
v konaní o poddlžníckej žalobe vyhovel, keď zastavenie exekučného konania považoval
za právnu skutočnosť, s ktorou sa uvedený právny následok spája. Podľa sťažovateľky táto
skutočnosť len potvrdzuje arbitrárnosť právnych názorov krajského súdu uvedených
v namietaných uzneseniach. Ústavný súd sa oboznámil s rozhodovacou činnosťou krajského
súdu v obdobných veciach, pričom zistil, že tieto sa zásadným spôsobom odchyľujú.
Súčasne ústavný súd zistil, že sťažovateľka na tieto odlišné rozhodnutia nepoukázala
v odvolaniach proti uzneseniam okresného súdu, ale až v dovolaniach podaných
na najvyššom súde, a to zrejme z dôvodu ich vydania v krátkom čase pred prijatím
namietaných uznesení krajského súdu (menej ako 1 mesiac). Krajský súd teda objektívne
nemohol reagovať na opačné rozhodnutia iných senátov krajského súdu, a preto absenciu
tejto časti argumentácie v odôvodnení jeho rozhodnutí ústavný súd nemohol posúdiť
ako nedostatočnú.
Ústavný súd na základe uvedeného uzatvára, že krajský súd z dôvodu prísne
formálnej interpretácie aplikovaných ustanovení príslušných právnych predpisov, opomenul
vziať do úvahy všetky súvislosti, ako aj dôsledky svojho rozhodnutia, čím zasiahol
do označeného základného práva sťažovateľky, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
rozhodnutia.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy uzneseniami najvyššieho súdu a im predchádzajúcim postupom
Sťažnosti sťažovateľky smerujú aj proti postupu a uzneseniam najvyššieho súdu,
ktorými boli dovolania sťažovateľky proti uzneseniam krajského súdu odmietnuté
ako procesne neprípustné pre nesplnenie podmienok ustanovených v § 239 ods. 1 a 2 OSP
a za súčasného konštatovania, že uznesenia krajského súdu nie sú postihnuté žiadnou z vád
zmätočnosti uvedených v § 237 ods. 1 OSP. Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky
nevysporiadal s jej námietkami uvedenými v dovolaniach, keďže dospel k nesprávnemu
záveru, že odôvodnenie uznesení krajského súdu zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim
z § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP napriek tomu, že krajský súd
sa podľa sťažovateľky v predmetných uzneseniach nevysporiadal s rozsiahlou
argumentáciou sťažovateľky uvedenou v odvolaniach a svoje rozhodnutia nedostatočne
právne odôvodnil. Krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď uznesenia okresného
súdu, ktorými boli návrhy sťažovateľky na pripustenie zmeny účastníka konania
o poddlžníckej žalobe (podanej sťažovateľkou proti dlžníkom povinného) na strane žalobcu
zamietnuté, potvrdil.
Postupu najvyššieho súdu sťažovateľka tiež vytýka nesprávne posúdenie splnenia
podmienok prípustnosti dovolania, keďže toto bolo podané na základe samostatného
uznesenia krajského súdu, ktorým pripustil dovolanie z dôvodu, že ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu. Najvyšší súd však pri posudzovaní prípustnosti
dovolania podľa sťažovateľky aplikoval príliš formalistický a reštriktívny výklad § 239
ods. 1 a 2 OSP, keď uviedol, že prípustnosť dovolania nie je možné vyvodiť z uvedených
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, keďže tento výrok nebol súčasťou
potvrdzujúceho rozhodnutia krajského súdu.
V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky najvyšší súd pri skúmaní prípustnosti
dovolania v daných veciach dospel v oboch uzneseniach k záveru:
„V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Z ustanovenia § 239 ods. 1
a 2 O. s. p. (v znení účinnom od 01. 01. 2015) vyplýva, že ak dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak odvolací súd zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa, odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska, dovolanie je tiež
prípustné, ak odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení vyslovil, že dovolanie je
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ide o
uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej
republiky.
Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky žiadneho
z uznesení uvedených v § 239 ods. 1 O. s. p. Odvolací súd síce pripustil dovolanie proti
napadnutému uzneseniu, však urobil tak v samostatnom uznesení č. k. 4Cob/31/2014-139
zo dňa 11. 09. 2014 a nie vo svojom potvrdzujúcom uznesení č. k. 4Cob/31/2014-137 zo dňa
28. 08. 2014 ako to ukladá § 239 ods. 1 O. s. p., a preto prípustnosť dovolania v tejto veci
nie je možné vyvodiť z ust. § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.“
Najvyšší súd sa ďalej vyslovil aj k otázke existencie prípadných procesných vád
uvedených v § 237 ods. 1 OSP, keď uviedol, že „Dovolateľ namietol nedostatočné právne
odôvodnenie napadnutého uznesenia a nevysporiadanie sa s argumentáciou žalobcu
uvedenou v podanom odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa. Z toho možno vyvodiť,
že dovolateľ namieta vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., t. j.,
že účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Ak by
k takémuto nesprávnemu postupu súdu došlo, zakladalo by to prípustnosť dovolania podľa
§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Existenciu iných vád konania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p.
dovolateľ netvrdil.
Zároveň dovolateľ namietol aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p.). Túto dovolaciu námietku by však bolo možné dovolacím súdom posúdiť
len v prípade, ak by bolo dovolanie prípustné podľa § 239 O. s. p. Pokiaľ však dovolanie
nie je prípustné podľa § 239 O. s. p., nie je možné napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému
preskúmavaniu a ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Podľa ust. § 237 ods. 1 O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred. súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd
nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/
O. s. p. sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania realizáciu
procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia
a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie
konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých
bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Nie je pritom rozhodujúce, či bola
účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom odvolacieho súdu alebo či sa tak stalo
v dôsledku postupu súdu prvého stupňa a odvolací súd neurobil v tomto smere nápravu...
Dovolací súd zistil, že odvolací súd sa v napadnutom uznesení vysporiadal
so všetkými pre rozhodnutie relevantnými námietkami a tvrdeniami účastníkov konania,
a preto dospel k záveru, že namietaná vada konania uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.,
teda, že postupom súdu bola účastníkovi (žalobcovi) odňatá možnosť konať pred súdom sa
v odvolacom konaní nevyskytla.
Vada konania vymedzená v ustanovení § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. je vo svojej
podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces,
ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem
zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR
č. 209/1992 Zb.). Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija
c/a Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci
E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej
republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu
vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V spojitosti s § 167 ods. 2 O. s. p. toto ustanovenie
primerane platí aj pre odôvodnenie uznesenia súdu.
Ústavne konformným výkladom ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. pritom treba
dospieť k záveru, že s požiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore nielen úplný či čiastočný
nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu
medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery
zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné
súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia
vyvodené. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej
strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníma možnosť
náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho
dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných
prostriedkov, a teda sa mu odníma možnosť konať pred súdom.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p. sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu zodpovedá jednak základnej (formálnej) štruktúre
odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 167 ods. 2 O. s. p.
a súčasne odvolací súd v ňom dostatočným spôsobom objasnil dôvody, pre ktoré
rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, preukázané
skutočnosti, obsah odvolania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný
prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. To, že s právnymi závermi odvolacieho súdu
žalobca nesúhlasí a sú v rozpore s jeho právnym názorom, nie je možné vyhodnotiť ako
vadu uvedenú v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Vecnú správnosť rozhodnutia je možné skúmať
len pri dovolaní prípustnom podľa § 239 O. s. p. (čo sa však v tomto prípade nestalo).
Pokiaľ sa aj odvolací súd nevysporiadal s inými rozhodnutiami odvolacieho súdu, na ktoré
poukázal dovolateľ v dovolaní, tieto boli vydané len v krátkom čase pred prijatím
napadnutého rozhodnutia a neboli pre odvolací súd záväzné. Z odôvodnenia napadnutého
uznesenia tiež nevyplýva, že by odvolací súd neakceptoval alebo že by odlišne, bez riadneho
zdôvodnenia riešil vznik aktívnej legitimácie oprávneného (žalobcu) z pohľadávky
povinného (spoločnosť ) po doručení exekučného príkazu na prikázanie
tejto pohľadávky povinného v exekučnom konaní, ako túto otázku riešil Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 5Obo/22/2008. Odvolací súd právne posudzoval,
či po zastavení exekučného konania v priebehu súdneho konania o poddlžníckej žalobe
prešli práva a povinnosti žalobcu v poddlžníckej žalobe na povinného, t. j. v danom prípade
na spoločnosť
Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov dospel k záveru, že závery
odvolacieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu
ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust.
§ 167 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací súd konštatoval, že uznesenie
odvolacieho súdu netrpí vadou uvedenou v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a dovolací súd
nezistil ani to, že by rozhodnutie odvolacieho súdu bolo postihnuté inou vadou taxatívne
vymenovanou v § 237 ods. 1 O. s. p. Záverom dovolací súd ešte považuje za potrebné
uviesť, že otázka zamedzenia prístupu k súdu by skôr bola aktuálna (pri určitom
nesprávnom postupe súdu) zo strany spoločnosti , pretože jej vstup do
konania nebol pripustený, avšak táto spoločnosť dovolanie nepodala, a teda sa nedomáha
ochrany svojho práva na prístup k súdu.“.
Z citovaného odôvodnenia uznesení najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd
napadnutými uzneseniami dovolania sťažovateľky odmietol ako neprípustné bez toho,
aby sa venoval materiálnej správnosti skutkových alebo právnych záverov napadnutých
uznesení krajského súdu, ktorými boli potvrdené uznesenia okresného súdu o zamietnutí
návrhu sťažovateľky na pripustenie zmeny účastníkov konania na strane žalobcu v konaní
o poddlžníckej žalobe.
Podľa názoru ústavného súdu sa základné právo na súdnu ochranu
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích
konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky prípustnosti dovolania upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. OSP.
V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie
dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,
a nie do právomoci ústavného súdu (napr. II. ÚS 418/2012, IV. ÚS 238/07). Ústavný súd
dodáva, že právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého samotné nedostatočné zistenie
skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie veci alebo nepreskúmateľnosť dovolaním
napadnutého rozhodnutia nepredstavujú samy osebe odňatie možnosti konať pred súdom
[podľa § 237 písm. f) OSP] ani iný dôvod prípustnosti dovolania, navyše, ak odôvodnenie
dovolaním napadnutého rozsudku ako celok zodpovedá parametrom zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP), spĺňa podmienky ústavne konformného výkladu
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vymedzujúcich podmienky prípustnosti
dovolania (m. m. I. ÚS 141/2011, II. ÚS 418/2012, III. ÚS 184/2011, III. ÚS 148/2012,
IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011).
V súvislosti s námietkou sťažovateľky o nesprávnom posúdení splnenia podmienok
prípustnosti dovolania najvyšším súdom ústavný súd konštatuje, že zo sťažnosti
a z jej príloh vyplýva, že krajský súd uzneseniami z 28. augusta 2014 potvrdil uznesenia
okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľky na zmenu účastníka konania na strane
žalobcu (v konaní poddlžníckej žalobe) a následne samostatnými uzneseniami
z 11. septembra 2014 pripustil dovolanie proti týmto potvrdzujúcim uzneseniam z dôvodu,
že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (teda dopĺňacím uznesením).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 42/98
z 19. mája 1998, v ktorom najvyšší súd k danej skutočnosti už zaujal stanovisko,
keď uviedol: „Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd pri vyhlásení rozsudku
na pojednávaní 12. novembra 1997 nevyslovil, že proti nemu pripúšťa dovolanie. Výrok
o prípustnosti dovolania proti svojmu rozsudku pojal až do výroku dopĺňacieho rozsudku.
Predpokladom doplnenia rozsudku (na návrh alebo bez návrhu) je, že súd v rozsudku
nerozhodol o niektorej časti predmetu konania, o trovách konania alebo o predbežnej
vykonateľnosti (§ 166 ods. 1 O. s. p.). Výpočet dôvodov doplnenia rozsudku je taxatívny,
doplnenie rozsudku nie je možné z iných, v tomto ustanovení neuvedených dôvodov.
Doplnenie rozsudku výrokom o prípustnosti dovolania nie je doplnením rozhodnutia o časti
predmetu konania. Ten je vymedzený skutkovým stavom opísaným v žalobe a žalobným
návrhom. Napadnutým rozsudkom odvolací súd rozhodol o celom predmete konania,
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil v celom rozsahu. Z uvedeného dovolací súd
vyvodzuje, že dopĺňacím rozsudkom nie je možné vysloviť prípustnosť dovolania
podľa § 238 ods. 3 písm. a/ O. s. p.“
Totožné právne závery vo veci posudzovania prípustnosti dovolania za obdobných
okolností vyslovil aj prof. Bulín, keď uviedol: «Téměř obecně se soudí, že v § 239 odst. 1
písm. a) jde o „legislativní opomenutí“, neboť každé rozhodnutí soudu, má-li být závazné,
musí být vyjádřeno ve výroku. Z toho se dále vyvozuje, že vysloví-li odvolací soud
přípustnost dovolání, musí tak učinit vždy ve výroku svého rozhodnutí, což platí nejen
o rozsudku, ale i o usnesení, i když to – na rozdíl od § 238 – v § 239 výslovně uvedeno
není. ... Přípustnost dovolání musí vyslovit odvolací soud ve výroku toho rozhodnutí, o jehož
napadatelnost jde. Jde-li o částečný rozsudek odvolacího soudu nebo o jeho mezitímní
rozsudek (§ 152 odst. 2), musí být přípustnost dovolání proti takovému rozsudku vyslovena
již ve výroku tohoto rozsudku a ne až ve výroku konečného rozsudku. Odvolací soud nemůže
totiž dodatečně připustit dovolání proti rozsudkům dříve vydaným (částečným nebo
mezitímním). Rovněž nemůže vyslovit přípustnost dovolání tzv. doplňujícím rozsudkem nebo
doplňujícím usnesením.» (Bulín, H.: Přípustnost dovolání založená výrokem odvolacího
soudu, Právní praxe č. 8/1995, s. 482 a nasl.)
Poukazujúc na citované právne názory, s ktorými sa ústavný súd stotožňuje,
nemožno preto napadnuté uznesenia najvyššieho súdu považovať za arbitrárne
a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Takýto
postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje,
preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol viesť k odopretiu prístupu k súdnej
ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
Ústavný súd s poukazom na uvedené zastáva názor, že najvyšší súd sa ústavne
udržateľným spôsobom vysporiadal s dôvodmi prípustnosti dovolania v rozsahu potrebnom
na rozhodnutie. V rozsahu potrebnom na posúdenie prípustnosti dovolania a bez toho,
aby posudzoval správnosť skutkových alebo právnych záverov, ku ktorým dospel krajský
súd, najvyšší súd v napadnutých uzneseniach podľa názoru ústavného súdu dostatočne
reagoval na tvrdenia sťažovateľky o prípustnosti dovolania a tiež jej námietkam týkajúcim
sa posúdenia naplnenia dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Na tomto
základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom sú založené napadnuté
uznesenia najvyššieho súdu, ktorými boli odmietnuté dovolania sťažovateľky z dôvodu
ich neprípustnosti, je odôvodnený z ústavného hľadiska akceptovateľným spôsobom,
a v okolnostiach danej veci preto nič nesignalizuje možnosť vysloviť porušenie základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd tejto časti sťažnosti
sťažovateľky nevyhovel, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Vzhľadom na konštatovanie porušenia práv zaručených dohovorom ústavný súd
vyhovel aj návrhu sťažovateľky na zrušenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu
a vrátenie vecí tomuto súdu na ďalšie konanie, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto
rozhodnutia.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127
ods. 1 ústavy boli porušené, finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľka v sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume
1 000 € v oboch sťažnostiach z dôvodu, že postupom a rozhodnutiami krajského súdu,
ako aj postupom a rozhodnutiami najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo
na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy.
Z citovaného textu ústavy a zákona o ústavnom súde vyplýva, že toto zadosťučinenie
sa môže, ale nemusí priznať. Ústavný súd je toho názoru, že priznanie finančného
zadosťučinenia je namieste predovšetkým vtedy, keď nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť
ochranu porušeného základného práva iným ústavou a zákonom upraveným spôsobom,
a tiež vtedy, ak bola sťažovateľovi neústavným postupom alebo rozhodnutím spôsobená
reálna ujma. Podľa názoru ústavného súdu je v danom prípade ochrana práv sťažovateľky,
ktorej sa týmito sťažnosťami domáhala, účinne poskytnutá tým, že ústavný súd napadnuté
uznesenia krajského súdu zrušil a veci mu vrátil na ďalšie konanie, a na jej dovŕšenie
postačujú v tomto konaní vyslovené a pre krajský súd záväzné právne názory ústavného
súdu. Preto ústavný súd sťažovateľke požadované finančné zadosťučinenie nepriznal.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľka si v každej zo sťažnosti uplatnila trovy konania v sume 355,73 €
za 2 úkony právnej služby vykonané v roku 2015 spolu s režijným paušálom a pripočítaním
20 % dane z pridanej hodnoty.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal
z ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2015
je 139,83 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky) a hodnota režijného paušálu predstavuje 8,39 € (§ 16
ods. 3 vyhlášky). Vzhľadom na to, že ústavný súd už v uznesení č. k. I. ÚS 392/2015-16
zo 16. septembra 2015 skonštatoval právnu a skutkovú súvislosť predložených sťažností,
a keďže v okolnostiach daného prípadu osobitné písomné vyhotovenie každej zo sťažností
právnou zástupkyňou sťažovateľky nebolo nutné ani hospodárne, ústavný súd priznal
s poukazom na výsledok konania i na sťažovateľkou požadovaný rozsah náhrady trov
právneho zastúpenia (za dva úkony právnej služby) nárok na náhradu trov konania
za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia,
písomné podanie – sťažnosť) v sume 296,44 € (vrátane paušálu). Ústavný súd k tejto sume
nepripočítal daň z pridanej hodnoty, pretože dôkaz o registrácii advokáta pre tento druh
dane mu ku dňu rozhodovania o sťažnostiach nebol predložený.
Trovy konania je krajský súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne
sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. januára 2016