Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 392/2015

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. januára 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti FINIMO a. s., Mlynské nivy 54,

Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Zuzanou Majcherovou, Mlynské nivy 54,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. augusta 2014 a v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. augusta 2014, ako aj postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 30. apríla 2015 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 30. apríla 2015 a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti FINIMO a. s. na súdnu ochranu

podľa uzneseniami Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 28. augusta 2014 a sp. zn. z 28. augusta 2014

p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 28. augusta 2014

a sp. zn. z 28. augusta 2014 z r u š u j e a veci mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti FINIMO

a. s. trovy konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri

centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Zuzany Majcherovej, Mlynské nivy 4962/54,

Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti obchodnej spoločnosti FINIMO a. s. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

24. augusta 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti FINIMO a. s., Mlynské nivy 54,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. a sp. zn.

Rvp 12084/2015 vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len ,a“) postupom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 28. augusta 2014 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 28. augusta 2014 (ďalej len „uznesenia krajského súdu“), ako aj postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. apríla 2015 a v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. apríla 2015 (ďalej len „uznesenia

najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach uviedla, že ako oprávnená si v exekučných

konaniach vedených Exekútorským úradom JUDr. Ľubomíra Pekára vymáhala proti

obchodnej spoločnosti , (ďalej aj „povinný“),

svoje peňažné pohľadávky. Exekúcia bola vykonávaná popri iných spôsoboch aj prikázaním

iných peňažných pohľadávok podľa § 105 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

V rámci výkonu exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky bol spoločnostiam

(sťažnosť vedená pod sp. zn. ),

a (sťažnosť vedená pod sp. zn. ), ako dlžníkom

povinného doručený súdnym exekútorom príkaz na začatie exekúcie prikázaním

pohľadávky a príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky.

Doručením exekučného príkazu dlžníkom povinného stratil povinný v zmysle § 108

Exekučného poriadku právo na vyplatenie pohľadávky, ktoré súčasne nadobudla

sťažovateľka. Z dôvodu nezaplatenia pohľadávky dlžníkmi povinného podala sťažovateľka

na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) návrh na začatie konania, predmetom

ktorého je povinnosť odporcov (dlžníkov povinného) zaplatiť sťažovateľke tieto

pohľadávky. Na základe týchto návrhov prebieha na okresnom súde sporové konanie

vedené pod sp. zn. , predmetom ktorého je zaplatenie sumy 196,33 €,

a konanie pod sp. zn. , predmetom ktorého je zaplatenie sumy 7 595,22 €.

Sťažovateľka doručila povinnému oznámenia, že v zmysle § 109 Exekučného poriadku

si uplatňuje nárok na vyplatenie pohľadávok proti jeho dlžníkom prostredníctvom

tzv. poddlžníckej žaloby.

Keďže pohľadávka sťažovateľky v exekučnom konaní vedenom proti povinnému

bola uspokojená iným spôsobom (na základe osobitnej dohody, v dôsledku ktorej sa

sťažovateľka stala akcionárom povinného), na návrh sťažovateľky bolo uznesením

Okresného súdu Bratislava II sp. zn. zo 14. novembra 2013 exekučné

konanie zastavené. V dôsledku tejto skutočnosti podľa názoru sťažovateľky prešlo právo

na zaplatenie pohľadávky proti dlžníkom povinného späť na povinného. Keďže uvedená

skutočnosť nastala po začatí súdneho konania, sťažovateľka so súhlasom povinného

navrhla, aby okresný súd pripustil zmenu účastníka konania na strane navrhovateľa

(sťažovateľky) tak, že z konania vystúpi sťažovateľka a na jej miesto vstúpi povinný.

Uzneseniami okresného súdu sp. zn. z 5. februára 2014 a sp. zn.

zo 17. februára 2014 boli návrhy sťažovateľky na pripustenie zmeny

účastníka konania zamietnuté z dôvodu, že podľa právneho názoru okresného súdu

zastavenie exekučného konania na Okresnom súde Bratislava II nie je takou právnou

skutočnosťou, s ktorou právne predpisy spájajú prevod, resp. prechod práv a povinností,

o ktorých sa koná.

Proti uvedeným uzneseniam okresného súdu podala sťažovateľka odvolania, ktoré

odôvodnila rozsiahlou právnou argumentáciou s poukazom predovšetkým na § 488

, až Exekučného poriadku a a

(ďalej aj „OSP“), ako aj na rozhodnutie najvyššieho súdu

podporujúce jej právny názor.

Uzneseniami krajského súdu bolo o podaných odvolaniach rozhodnuté tak, že

uznesenia prvostupňového súdu boli potvrdené. Odvolací súd podľa sťažovateľky len

„zopakoval tvrdenia odporcu a odôvodnenie súdu prvého stupňa, bez akéhokoľvek bližšieho

odôvodnenia a vysporiadania sa s rozsiahlou právnou argumentáciou“ sťažovateľky

uvedenou v odvolaniach.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na rozhodnutia krajského súdu

(sp. zn. z 1. augusta 2014, sp. zn. z 1. augusta 2014,

sp. zn. z 1. augusta 2014, sp. zn. z 1. augusta 2014,

sp. zn. z 1. augusta 2014, sp. zn. z 1. augusta 2014), ktorý

v právne totožných veciach sťažovateľky rozhodol vo svojich predchádzajúcich

uzneseniach tak, že zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa, teda pripustil, aby do konania

namiesto sťažovateľky vstúpil nový navrhovateľ (povinný z exekučného konania –

spoločnosť ).

Sťažovateľka v sťažnosti argumentovala, že z § 108 Exekučného poriadku

jednoznačne vyplýva, že „doručením príkazu na začatie exekúcie sa výrazne zasahuje

do hmotnoprávneho vzťahu povinného a dlžníka povinného, a to predovšetkým tým

spôsobom, že doručením príkazu na začatie exekúcie dlžníkovi povinného stráca povinný

právo na vyplatenie pohľadávky (plnenie zo záväzkovo-právneho vzťahu) a toto právo

prechádza doručením exekučného príkazu na oprávneného... Konštatovanie

prvostupňového a odvolacieho súdu, že doručením exekučného príkazu nedochádza k

žiadnemu prevodu alebo prechodu práv na oprávneného je priamo v rozpore s ustanovením

§ 108 Exekučného poriadku, ktorý jednoznačne upravuje, že právo na vyplatenie

pohľadávky jednoznačne prechádza z povinného na oprávneného... V prípade

právoplatného zastavenia exekúcie, právoplatnosťou uznesenia o zastavení exekúcie,

oprávnený stráca právo na vyplatenie pohľadávky podľa exekučného príkazu a právo na

zaplatenie pohľadávky voči dlžníkovi povinného prechádza späť na povinného.“. Na

základe uvedeného potom možno uzavrieť, že právoplatnosťou uznesenia o zastavení

exekúcie sťažovateľka stratila „postavenie oprávneného v exekučnom konaní a akékoľvek

právo na vyplatenie pohľadávky voči dlžníkovi povinného (odporcovi). Skončením exekúcie

zanikli účinky príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu. Dňom právoplatnosti

uznesenia o zastavení exekúcie vstúpila opätovne do všetkých práv a

povinností týkajúcich sa súm, ktoré mal dlžník povinného (odporca) vyplatiť sťažovateľovi

ako oprávnenému, a ktoré neboli oprávnenému do dňa zastavenia exekúcie vyplatené.“.

Sťažovateľka tak v súdnom konaní vedenom proti dlžníkom povinného stratila aktívnu

legitimáciu, ktorú nadobudol povinný.

Sťažovateľka ďalej argumentovala, že súdne konanie vedené okresným súdom

na základe ňou podanej poddlžníckej žaloby je nepochybne konaním, v ktorom sa koná

a rozhoduje o nároku na zaplatenie peňažnej sumy, teda o splnenie povinnosti zaplatiť túto

sumu (sporové konanie). Subjektom, ktorý disponoval právom na zaplatenie žalovanej

peňažnej sumy, bola v čase podania návrhu na začatie konania sťažovateľka. Odporca

(dlžník povinného) bol v tom čase povinný plniť len sťažovateľke a nebol oprávnený ani

povinný plniť povinnému. Keďže pred skončením súdneho konania v dôsledku skončenia

exekučného konania prešlo právo na zaplatenie zo sťažovateľky späť na povinného,

sťažovateľka v súlade s podala návrh na zmenu účastníka na strane žalobcu

považujúc za preukázané, že splnila všetky podmienky, ktoré toto ustanovenie predpokladá.

Okresný súd, ako aj krajský súd jej návrh zamietli v rozpore s a bez dostatočného

právneho odôvodnenia.

Z uznesení okresného súdu, ako aj namietaných uznesení krajského súdu podľa

sťažovateľky vyplýva, že bola pozbavená práva vystúpiť z konania, predmetom ktorého je

plnenie, ktoré prešlo z nej na povinného, a súčasne povinný bude pozbavený svojho práva

sa tohto plnenia úspešne domáhať na príslušnom súde, čím je porušené základné právo

sťažovateľky na súdnu ochranu garantované .

Krajský súd následne samostatnými uzneseniami sp. zn.

z 11. septembra 2014 a sp. zn. z 11. septembra 2014 pripustil podanie

dovolania proti svojim potvrdzujúcim uzneseniam, pretože bol toho názoru, že ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Sťažovateľka preto podala proti obom uzneseniam krajského súdu dovolania,

v ktorých žiadala, aby najvyšší súd ako dovolací súd uznesenia krajského súdu zmenil tak,

že pripustí, aby do konania namiesto nej vstúpil povinný. Najvyšší súd dovolania

sťažovateľky odmietol ako dovolania smerujúce proti rozhodnutiam, proti ktorým tento

opravný prostriedok nie je prípustný, poukazujúc na to, že dovolaním napadnuté uznesenia

nevykazujú znaky žiadneho z rozhodnutí uvedených v a , keďže

prípustnosť dovolania bola odvolacím súdom vyslovená v samostatnom uznesení, nie v jeho

potvrdzujúcom rozhodnutí. Podľa sťažovateľky najvyšší súd uvedené ustanovenie

posúdil príliš reštriktívne a formalisticky, nezohľadňujúc

jeho zmysel a účel. Dovolací súd podľa sťažovateľky opomenul uvedené ustanovenie

posúdiť v kontexte s . Skutočnosť, že výrok rozhodnutia bol doplnený

samostatným uznesením, ktorým krajský súd pripustil dovolanie, nemôže byť podľa názoru

sťažovateľky dôvodom odmietnutia dovolania.

Sťažovateľka sa tiež domnieva, že postupom krajského súdu jej bola odňatá možnosť

domáhať sa svojich práv a realizovať svoje procesné práva a povinnosti v súdnom konaní,

konkrétne domáhať sa vystúpenia z konania za splnenia zákonných podmienok

vyplývajúcich z .

Najvyšší súd okrem uvedeného v rozpore s požiadavkou na riadne odôvodnenie

rozhodnutia konštatoval, že rozhodnutia odvolacieho súdu zodpovedajú požiadavkám

vyplývajúcim z v spojení s . Ani s týmto názorom najvyššieho

súdu sťažovateľka nesúhlasí, pretože namietané uznesenia krajského súdu nespĺňajú

parametre zákonnosti a ústavnosti a ani minimálne požiadavky kladené na odôvodnenie

súdnych rozhodnutí, a vyvolávajú tak účinky nezlučiteľné s obsahom práva na súdnu

ochranu podľa .

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd v jej veciach rozhodol nálezom, v ktorom

vysloví, že postupom a uzneseniami krajského súdu, ako aj postupom a uzneseniami

najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, zruší namietané uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu, prizná sťažovateľke

primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (v oboch prípadoch), ako aj trovy

právneho zastúpenia.

Ústavný súd uznesením sp. zn. zo 16. septembra 2015 sťažnosti

sťažovateľky vedené pod sp. zn. a sp. zn. spojil

na spoločné konanie ďalej vedené pod sp. zn. a zároveň ich prijal na ďalšie

konanie podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnostiam podaním

sp. zn. doručeným ústavnému súdu 22. októbra 2015, v ktorom okrem

iného uviedol:

„Vo veci vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. a vo veci

sp. zn. podľa nás odvolací súd konal v medziach svojej právomoci. Jeho

úvahy napísané v dôvodoch rozhodnutia z 28. 8. 2014 vychádzajú z konkrétnych faktov

prípadu, sú logické a majú oporu v obsahu spisového materiálu. V dôvodoch uznesení sú

obsiahnuté také skutočnosti skutkového i právneho posúdenia veci, aké sú žiadané

aplikáciou ustanovenia . Opätovne sa žiada poukázať na obsah

uznesení krajského súdu vo veci sp. zn. a i písomné vyjadrenie

predsedu senátu k týmto dvom veciam.

Sťažovateľkin prejav nespokojnosti s napadnutými uzneseniami je potrebné hodnotiť

aj tak, že obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR nie je zárukou toho, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania. Základným atribútom je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne.

Podľa nášho názoru, v predmetných veciach bol vyššie uvedený predpoklad

dodržaný postupom odvolacieho súdu, aj obsah rozhodnutí je zákonný, nearbitrárny a

preskúmateľný čo do dôvodov. Preto nie je možné z hľadiska doterajšieho stavu veci

konštatovať porušenie základných práv účastníka upravených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

SR. Naviac, rozhodnutia krajského súdu prešli dovolacím konaním na Najvyššom

súde SR, kde neboli konštatované porušenia procesných práv sťažovateľa, resp. neboli

zistené pochybenia v právnom hodnotení nároku sťažovateľky.

Navrhujeme preto sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú zamietnuť.

Súhlasíme s tým, aby Ústavný súd SR upustil podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov od ústneho verejného prejednania.“

Predseda senátu krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľkou namietaným

skutočnostiam uviedol:

„Dňa 6. 11. 2012 bol podaný na OS Prešov návrh obchodnej spoločnosti Finimo,

a.s., Bratislava, proti odporcovi: , na zaplatenie 196,33

eur, pretože navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní proti povinnému: spoločnosti

, vymáha pohľadávku cestou súdneho exekútora JUDr. Ľ. Pekára.

Keďže povinný ani po doručení exekučného príkazu nič neplnil, vznikla žalobcovi podľa

Exekučného poriadku // aktívna legitimácia na podanie

žaloby proti dlžníkovi povinného spoločnosti .

V dôsledku zastavenia exekučného konania proti povinnému ., navrhovateľ

podal návrh na zámenu navrhovateľa podľa , , pretože právoplatnosťou

uznesenia o zastavení exekúcie stráca oprávnený - Finimo aktívnu legitimáciu a v plnom

rozsahu sa obnovuje aktívna legitimácia povinného - . OS Prešov uznesením

č.k. -218 zo dňa 5. 2. 2014 zamietol návrh na zámenu účastníkov na strane

žalobcov. Zastavením exekúcie sa neobnovila aktívna legitimácia pre spoločnosť

podľa a , že po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou

právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv a povinností. Po odvolaní žalobcu

KS v Prešove uznesením zo dňa 28. 8. 2014 č. k. -247 potvrdil uznesenie súdu

prvého stupňa. Podľa § 109 ods. 1 EP ide o poddlžnícku žalobu v rámci exekučného

konania oprávneného Finimo, a.s., proti dlžníkovi povinného spoločnosti a pri takejto

žalobe sa nemôže stať žalobcom povinný / /. Žalobcovo oprávnenie podať

poddlžnícku žalobu vo vlastnom mene proti dlžníkovi povinného vyplýva z § 109 ods. 1 EP,

čo je osobitné procesné oprávnenie. Takéto oprávnenie nezískal prevodom či prechodom,

preto spätne stratou takéhoto procesného oprávnenia na podanie žaloby nedochádza

k prechodu alebo prevodu práv na povinného z exekučného konania. KS pripustil dovolanie

proti uzneseniu, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Na dovolanie navrhovateľa NS SR uznesením zo dňa 30. 4. 2015 č.k. -311

dovolanie odmietol. Závery odvolacieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené a spĺňajú

parametre zákonného odôvodnenia. Rozhodnutie nie je postihnuté inou vadou taxatívne

vymenovanou v .

Obdobný návrh bol dňa 15. 10. 2012 podaný na OS Prešov proti spoločnosti

na zaplatenie 7.595,22 eur, kde odporca je dlžníkom

spoločnosti . Exekučné konanie proti povinnému ,

bolo zastavené a navrhovateľ podal návrh na zámenu účastníka konania na strane žalobcu.

OS Prešov uznesením zo dňa 17.2.2014 č. k. -108 zamietol. KS v Prešove

uznesením zo dňa 28.8.2014 č. k. -137 potvrdil uznesenie OS. Pripustil však

dovolanie pre otázku zásadného právneho významu. NS SR uznesením zo dňa 30. 4. 2015

č. k. - 166 dovolanie žalobcu odmietol.

V sťažnostiach navrhovateľa Ústavnému súdu SR sa vytýka rozhodnutia KS

v Prešove, že nedostatočne sa vyporiadal s otázkou procesného nástupníctva povinného

z exekučného konania - spoločnosti , podľa v náväznosti na

EP. V priebehu konania došlo k prechodu práv na plnenie zo žalobcu na veriteľa žalovanej

spoločnosti, t.j. na Nie je preto dôvod na to, aby v dôsledku týchto

skutočnosti nebola pripustená zámena na strane navrhovateľa. Ako súd prvého stupňa, tak

odvolací súd nedostatočným spôsobom odôvodnili svoje rozhodnutie a nedali jasnú a

zrozumiteľnú odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Je to len strohé konštatovanie právneho záveru bez toho, aby sa vyporiadal s

argumentáciou sťažovateľa. Nevysvetlil, prečo nedošlo k prechodu práv a povinností, ako to

má na mysli a .

Dovolací súd odmietol dovolanie sťažovateľa napriek tomu, že dovolanie bolo

pripustené odvolacím súdom. NS príliš reštriktívne a formalisticky posúdil ustanovenie

a neposúdil to v spojení s ostatnými ustanoveniami tohto zákona.

OS ani odvolací súd sa nezaoberal ostatnými ustanoveniami EP ako §§ 105-110,

na ktoré poukazoval v odvolaní sťažovateľ v náväznosti na iné rozhodnutie NS SR

. Aj keď súdy nie sú povinné dať podrobnú odpoveď na každú otázku,

ale ak nejaké tvrdenie zásadne ovplyvní výsledok prípadu, súd sa ním musí osobitne

v rozsudku zaoberať.

Postupom a rozhodnutím KS a NS SR boli porušené základné práva sťažovateľa,

a to právo na súdnu ochranu.

Ako predseda odvolacieho senátu k ústavnej sťažnosti navrhovateľa uvádzam toľko,

že nepovažujem rozhodnutie senátu za rozhodnutia, ktoré by nespĺňalo náležitosti

dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia. Pokiaľ odvolací súd potvrdil

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzal z predpokladu, že navrhovateľ oprávnenie

domáhať sa vo vlastnom mene od dlžníka povinného vyplatenia pohľadávky získal

na základe osobitného procesného oprávnenia podľa § 109 ods. 1 EP, nie prevodom alebo

prechodom práv. Nie je možné poprieť zmysel poddlžníckej žaloby, v rámci ktorej len

oprávnený z exekučného konania má práva domáhať sa vo vlastnom mene od dlžníka

povinného na jeho všeobecnom súde vyplatenia pohľadávky.

vymedzuje účastníkov súdneho konania v poddlžníckych žalobách a toho,

kto vo vlastnom mene je oprávnený od dlžníka povinného vymôcť pohľadávku. Tento názor

akceptoval aj dovolací súd vo vyššie uvedených rozhodnutiach, keď aj po pripustení

dovolania vo veci, nezistil v rozhodnutiach odvolacieho súdu žiadne pochybenie. Nie je

vytknuté ani žiadne procesné pochybenie v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia, pričom

odvolaciemu súdu neprislúcha hodnotiť rozhodnutie dovolacie nadriadeného súdu. Naviac,

analogicky, podľa , platí viazanosť rozhodnutím dovolacieho súdu a

tento je doposiaľ záväzný aj pre odvolací súd.

Otázka procesného nástupníctva súvisí s prevodom alebo prechodom práv

pri aplikácii , ale tu ide o osobitnú zákonom predpokladanú situáciu, kto podľa

§ 109 EP je oprávnený podať vo vlastnom mene žalobu. Zastavenie exekučného konania

proti povinnému nedáva povinnému procesné oprávnenie pokračovať v poddlžníckej žalobe

proti jeho dlžníkovi namiesto veriteľa, terajšieho navrhovateľa. Len veriteľ ako oprávnený

z exekúcie môže zo zákona /§ 109 ods. 1 EP/ vo vlastnom mene viesť samostatnú žalobu

proti dlžníkovi povinného, nesmie ale uzatvárať zmier na úkor povinného či odpustiť dlh,

čo sú obmedzenia, ktoré sa netýkajú prípadnej univerzálnej či singulárnej sukcesie.“

Najvyšší súd zaujal k sťažnostiam stanovisko podaním sp. zn. KP 3/2015 doručeným

ústavnému súdu 29. októbra 2015, v ktorom okrem iného uviedol:

„Uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 20145 (správne má

byť 2015, pozn.) sp. zn. a rozhodol odvolaniach

spoločnosti FINIMO, a. s., Mlynské Nivy 54, Bratislava. Pri svojom rozhodovaní vychádzal

z obsahu spisu Krajského súdu v Prešove sp. zn. a sp. zn. .

Sťažovateľka namieta v sťažnosti prílišný formalizmus pri aplikácii a ,

keďže prípustnosť dovolania bola vyslovená krajským súdom v samotnom uznesení a nie v

jeho potvrdzujúcom rozhodnutí a že dovolací súd opomenul uvedené uznesenia posúdiť

v kontexte Podľa nášho názoru uvedené uznesenia nemohli byť posúdené

v kontexte , pretože z ich obsahu vyplýva, že neboli vydané podľa

a na použitie tohto paragrafu neboli ani splnené podmienky uvedené v tomto ustanovení

(nešlo o časť predmetu konania, o trovy konania a ani o predbežnú vykonateľnosť). Z toho

dôvodu považujeme sťažnosť v tejto časti za neopodstatnenú.

Sťažovateľka ďalej namieta, že rozhodnutia dovolacieho súdu neboli dostatočne

odôvodnené. Po oboznámení sa s uvedenými uzneseniami sme toho názoru, že rozhodnutia

dovolacieho súdu spĺňajú náležitosti požadované ust. v spojení s

Ako vyplýva z judikatúry Ústavného súdu SR, riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu,

vyžaduje, aby sa súd jasným právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal

so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci

podstatné a právne významné. Ústavný súd SR judikoval, že ak dôvody, na ktorých je

založené súdne rozhodnutie, absentujú alebo sú zjavne protirečivé, alebo popierajú

pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v

extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, treba považovať rozhodnutie súdu za riadne

neodôvodnené a arbitrárne.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú

námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov napadnutého rozhodnutia (). V prejednávanej veci dovolania neboli

prípustné podľa ust. , preto dovolací súd nemohol posúdiť vecnú správnosť

napadnutých uznesení odvolacieho súdu, napokon túto skutočnosť dovolací súd uviedol

aj vo svojom rozhodnutí, teda riadne zdôvodnil, prečo nereagoval na námietky dovolateľa

týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci. Dovolací súd posúdil vec aj z hľadiska

ust. t. j., či v konaní nedošlo k závažným procesným vadám, čo vo svojich

uzneseniach taktiež riadne odôvodnil, keďže nezistil prípustnosť dovolania ani podľa

ust. dovolanie odmietol.

Najvyšší súd preto konštatuje, že postupom dovolacieho súdu nebolo porušené právo

nebyť odňatý zákonnému sudcovi a jeho postupom ani nedošlo k porušeniu sťažovateľkou

namietaných práv.

Vo vzťahu k možnosti upustenia od ústneho pojednávania na ústavnom súde podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, oznamujeme,

že najvyšší súd s upustením od ústneho pojednávania súhlasí.“

K vyjadreniam konajúcich súdov sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej

zástupkyne zaujala stanovisko elektronickým podaním doručeným ústavnému súdu

16. novembra 2015. K vyjadreniam krajského súdu sťažovateľka uviedla:

„Sťažovateľ sa v rozsiahlej časti podaných ústavných sťažností venuje popisu

skutkového stavu predmetných konaní a právneho posúdenia veci, ale tomuto sa venuje

práve z dôvodu, aby poukázal na to v čom považuje rozhodnutia za arbitrárne

a neodôvodnené.

Sťažovateľ nie je spokojný s tým akým spôsobom odvolací súd (aj prvostupňový súd)

predmetnú vec v konaniach posúdil (ako to už uviedol jednoznačne aj v podaných

odvolaniach, dovolaniach a aj podaných ústavných sťažnostiach), ale táto nespokojnosť

s právnym posúdením veci nie je dôvodom podania ústavných sťažností. Odvolací súd

na jednej strane právne posúdil prejednávané veci inak ako sťažovateľ, čo je samozrejme

za predpokladu splnenia ústavných princípov a zákonných predpokladov prípustné,

ale na druhej strane svoje rozhodnutia dostatočným a právne relevantným spôsobom

neodôvodnil, a práve toto nie je možné v právnom štáte akceptovať a tolerovať.

Krajský súd v Prešove sa vo svojich rozhodnutiach nijako nevysporiadal s právnou

úpravou Exekučného poriadku, ktorú vzal do úvahy len parciálne (vybral si jediné

ustanovenie § 109 EP, ktorým zmätočne odôvodňuje svoje rozhodnutia v rozpore s ďalšími

ustanoveniami EP, ako aj ustanoveniami a ), nijako sa nevysporiadal s právnou

argumentáciou sťažovateľa a vo svojich rozhodnutiach (a aj vyjadreniach k sťažnostiam)

bez dostatočného právneho odôvodnenia konštatuje, že nedošlo k prechodu práva, ktoré je

predmetom konania a to napriek tomu, že priamo z EP jednoznačne vyplýva opak. Krajský

súd v Prešove sa nijako nevysporiadal s predchádzajúcou rozhodovacou činnosťou

a opomenul vziať do úvahy aj sťažovateľom citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

v právne obdobnej veci.

Ustanovenie § 109 Exekučného poriadku nie je možné vykladať formalisticky

reštriktívne bez jeho nadväznosti na jeho predchádzajúce ustanovenia, ktoré len dopĺňa.

Aktívna procesná legitimácia oprávneného je daná tým, že právo na plnenie - zaplatenie

pohľadávky prešlo doručením exekučného príkazu z povinného na oprávneného

(sťažovateľa) a vyplýva už z ustanovení Exekučného poriadku, ktoré predchádzajú

ustanoveniu § 109, ktoré túto aktívnu procesnú legitimáciu už len jednoznačne konštatuje

a upravuje bez akýchkoľvek pochybností.

Sťažovateľ v bode B. (na strane 5 a 6 a 7 a 8) ústavných sťažností odcitoval

ustanovenia právnych predpisov, s ktorými sa odvolací súd vôbec žiadnym spôsobom

nevysporiadal a pri odôvodnení svojich rozhodnutí ich úplne opomenul a to napriek tomu,

že na ne sťažovateľ poukazoval a zdôrazňoval ich dôležitosť. Z týchto citovaných ustanovení

právnych predpisov ( , - EP, a , ) jednoznačne

vyplýva splnenie podmienky prechodu práva na plnenie, ktoré je predmetom predmetných

súdnych konaní.

V bode B. ústavných sťažností je zhrnutá právna argumentácia sťažovateľa, ktorá

bola predložená už odvolaciemu súdu; ani s jednou argumentačnou námietkou sťažovateľa

sa odvolací súd žiadnym spôsobom nevysporiadal, a to ani tými pre vec najpodstatnejšími.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Jeho zákonný rámec

určuje , pričom toto ustanovenie sa uplatňuje aj

v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p). Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje účastníkom

konania posúdiť, ako všeobecný súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné

a hmotnoprávne predpisy a akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu povinnosť súdu riadne odôvodniť

rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu

rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením

uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa

účastníkovi konania (okrem opretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom

predvídaným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti

rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych

alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, a teda sa mu odníma možnosť konať

pred súdom.

Krajský súd v Prešove vo svojich rozhodnutiach síce konštatuje, že sťažovateľ získal

procesnú aktívnu legitimáciu na základe ustanovenia § 109 ods. 1 Exekučného poriadku

a že sa povinný nemôže svojho práva domáhať vstupom do tohto konania nakoľko

sťažovateľ nezískal túto pohľadávku prechodom ani prevodom tak ako ho má na mysli § 92

, avšak toto svoje konštatovanie žiadnym spôsobom neodôvodňuje, a to napriek

tomu, že priamo z ustanovení EP, argumentov sťažovateľa, predchádzajúcej rozhodovacej

činnosti Krajského súdu v Prešove a aj sťažovateľom citovaného rozsudku Najvyššieho súdu

SR vyplýva úplný opak.

Z odôvodnení rozhodnutí odvolacieho súdu nie je možné zistiť, a to už vôbec nie

jednoznačným a zrozumiteľným spôsobom, z akého dôvodu považuje súd konania za tak

osobitný typ konania (jedná sa o konania, predmetom ktorých je právo na plnenie), že nie je

možné v nich pripustiť zmenu účastníka konania a z akého dôvodu nemalo prísť k prechodu

práv a povinností, keď zo sťažovateľom citovaných ustanovení právnych predpisov,

argumentácie sťažovateľa v podanom odvolaní jednoznačne vyplýva opak. Odvolací súd

(aj prvostupňový súd) svoje rozhodnutia nedostatočným spôsobom odôvodnil, odôvodnenie

rozhodnutí je nedostatočné a nemá oporu v platnej právnej úprave. Exekučný poriadok

jednoznačne upravuje prechod práva na vyplatenie pohľadávky, ktoré je predmetom

súdneho konania, ako aj s tým súvisiace práva a povinnosti povinného, oprávneného

a dlžníka oprávneného. Konanie o poddlžníckej žalobe (žalobe na plnenie) je klasickým

občianskym súdnym konaním upraveným a ustanovenie

je potrebné aplikovať aj na toto konanie.

Právny názor sťažovateľa (a teda právny názor opačný ako je konštatovaný

v sťažovateľom namietaných rozhodnutiach) vyplýva aj z predchádzajúcej rozhodovacej

činnosti Krajského súdu v Prešove a sťažovateľom citovaného a Krajskému súdu v Prešove

predloženého rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, s ktorými sa Krajský súd v Prešove tiež

v odôvodnení svojich rozhodnutí vôbec nezaoberal napriek tomu, že rozhodol inak. V tejto

súvislosti sťažovateľ opätovne poukazuje na porušenie princípu právnej istoty...

Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutia Krajského súdu v Prešove nespĺňajú ani

základné parametre predpísané a nie je ich možné považovať za riadne

odôvodnené v súlade splatným právnym poriadkom a ústavnými princípmi.

Závery Krajského súdu v Prešove sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne a majú

za následok porušenie základného práva sťažovateľa.“

K stanovisku najvyššieho súdu sťažovateľka uviedla:

„Sťažovateľ (aj s poukazom na vyššie uvedené stanovisko v bode A.)) je toho názoru,

že rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o odmietnutí dovolania ako neprípustného, napriek

tomu, že boli splnené zákonné podmienky na podanie dovolania, nespĺňajú parametre

zákonnosti a ústavnosti a vyvolávajú tak účinky nezlučiteľné s obsahom práva na súdnu

ochranu podľa SR.

Rozhodnutia odvolacieho súdu napadnuté sťažovateľom dovolaním, nespĺňajú

parametre zákonnosti a ústavnosti a minimálne požiadavky, ktoré sú kladené na

odôvodnenie súdnych rozhodnutí. Napriek tomu posúdil dovolací súd tieto rozhodnutia

odvolacieho súdu ako rozhodnutia, ktorými nebolo porušené právo sťažovateľa na súdne

konanie...

Dovolací súd navyše odmietol dovolania sťažovateľa napriek tomu, že odvolací súd

jednoznačne pripustil proti svojim rozhodnutiam dovolanie z dôvodu, že sa jedná

o rozhodnutia po právnej stránke zásadného významu. Nie je možné súhlasiť s názorom

dovolacieho súdu, že posúdenie otázky pripustenia dovolania nie je možné posúdiť ako časť

predmetu konania. Sťažovateľ v podaných odvolaniach navrhol, aby sa odvolací súd

zaoberal aj otázkou pripustenia dovolania a rozhodol o nej, a teda odvolací súd bol povinný

sa zaoberať aj touto otázkou a rozhodnúť o nej ako o časti predmetu odvolacieho konania.

Odvolací súd jednoznačne rozhodol o tom, že dovolanie proti sťažovateľom namietaným

rozhodnutiam v dovolacom konaní pripúšťa, čo odvolací súd potvrdzuje a nespochybňuje

ani vo vyjadrení k tejto sťažnosti.

Najvyšší súd SR ako dovolací súd príliš reštriktívne a formalisticky posúdil

ustanovenie a neposúdil ho podľa zmyslu a účelu tohto

ustanovenia.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde vo veci sťažností sťažovateľky upustil od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát

predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov,

ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu () každý má právo

na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej

právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky

alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli

vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho

veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.

Ústavný súd zistil, že v danom prípade sťažovateľka namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa z dôvodu, že uzneseniami

okresného súdu potvrdenými uzneseniami krajského súdu boli v konaniach

o tzv. poddlžníckej žalobe, v ktorých vystupuje v procesnom postavení žalobcu, zamietnuté

jej návrhy na pripustenie zmeny účastníka konania na strane žalobcu podané v zmysle § 92

ods. 2 v spojení s Exekučného poriadku. Sťažovateľka v návrhoch

na pripustenie zmeny účastníka konania, ako aj v odvolaniach proti uzneseniam okresného

súdu, ako aj v sťažnostiach argumentovala, že v dôsledku právoplatného skončenia exekúcie

stratila v konaniach o poddlžníckej žalobe aktívnu legitimáciu (ktorá jej prináležala

ako oprávnenej v exekučnom konaní), ako aj postavenie oprávnenej v exekučnom konaní;

zanikli účinky príkazu na začatie exekúcie, ako aj exekučného príkazu a povinný opätovne

vstúpil do všetkých práv a povinností, ktoré mal voči svojmu dlžníkovi (odporcovi v konaní

o poddlžníckej žalobe). V odvolaniach proti uzneseniam krajského súdu sťažovateľka

navrhla, aby krajský súd pripustil dovolanie, pretože otázka pripustenia zmeny účastníka

konania na strane žalobcu v dôsledku prechodu práv na vyplatenie peňažnej pohľadávky

na základe právoplatného uznesenia o skončení exekúcie v prípade, ak návrh na začatie

konania, predmetom ktorého je zaplatenie peňažnej pohľadávky, bol podaný oprávneným

podľa § 109 ods. 1 Exekučného poriadku, dosiaľ nebola dovolacím súdom riešená, teda ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Krajský súd v samostatných

uzneseniach rozhodol o pripustení dovolania o tejto právnej otázke, sťažovateľka dovolania

podala, tieto však boli najvyšším súdom odmietnuté ako neprípustné, keďže o prípustnosti

dovolania bolo odvolacím súdom rozhodnuté až v samostatnom uznesení,

a nie v potvrdzujúcom uznesení a procesné vady v zmysle neboli dovolacím

súdom zistené.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46

ods. 4 ).

Podľa domáhať sa práv uvedených v tejto sa možno

len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujú, že každý má právo na to, aby sa v jeho

veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá

môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie

ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (,

).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad

a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom

rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

.

Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna

aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných

práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých

nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto

práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža

kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej

aplikácie jednoduchého práva (m. m. , ). Inými slovami,

v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa nie je

úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto,

ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely

zistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa,

viedol k porušeniu a príslušných medzinárodných zmlúv.

Ústavný súd vo svojej judikatúre štandardne uplatňuje zásadu prednosti ústavne

konformného výkladu (napr. , alebo ). V konaní

o súlade právnych predpisov sa ústavný súd k tejto zásade vyjadril týmto právnym názorom:

„Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade

s ústavu a medzinárodnými dohovormi podľa a druhý výklad je s nimi

v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány

majú vtedy určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s “

(). Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby

v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne

výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí

plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických

alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné

v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež

medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd ().

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 uzneseniami krajského súdu a im predchádzajúcim postupom

Pri preskúmaní skutkového stavu, predložených listinných dôkazov a po posúdení

právneho stavu dospel ústavný súd k záveru, že ústavná sťažnosť je dôvodná, pretože

postupom krajského súdu došlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva.

Podstatu predložených sťažností a aj konania pred všeobecnými súdmi tvorí otázka

interpretácie ustanovenia a v spojení s Exekučného

poriadku; predovšetkým ide o právne posúdenie, či právoplatné uznesenie o skončení

exekúcie je právnou skutočnosťou, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod

práv a povinností, teda či dochádza k obnoveniu aktívnej legitimácie povinného už v skôr

začatom konaní o poddlžníckej žalobe (na návrh oprávneného). Sťažovateľka je toho

názoru, že z § 108 ods. 1 Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že dňom doručenia

príkazu na začatie exekúcie dlžníkovi povinného stráca povinný právo na vyplatenie

pohľadávky, ktorým od tohto momentu disponuje oprávnený (sťažovateľka). Konštatovanie

okresného súdu, ako aj krajského súdu, že doručením exekučného príkazu nedochádza

k žiadnemu prevodu alebo prechodu práv na oprávneného, je priamo v rozpore s § 108

Exekučného poriadku. V prípade právoplatného zastavenia exekúcie oprávnený zase stráca

právo na vyplatenie pohľadávky, ktoré opätovne prechádza na povinného. Nepripustením

zmeny účastníka konania na strane žalobcu je sťažovateľka stále žalobcom v konaní

o poddlžníckej žalobe napriek tomu, že zastavením exekučného konania stratila akékoľvek

právo na zaplatenie pohľadávky voči dlžníkovi povinného, pričom povinný toto právo

získal.

Podľa ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou

právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná,

môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo

na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten,

na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.

Podľa súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania

nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť

na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa

nevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú

zachované.

Podľa § 105 ods. 1 Exekučného poriadku exekúcia prikázaním inej peňažnej

pohľadávky než pohľadávky z účtu v banke sa vykoná prikázaním tejto pohľadávky

oprávnenému.

Podľa § 106 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor poverený vykonaním exekúcie a)

prikáže dlžníkovi povinného, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie prikázaním

pohľadávky (ďalej len „príkaz na začatie exekúcie“) nevyplatil túto pohľadávku povinnému,

b) upovedomí o začatí exekúcie prikázaním pohľadávky oprávneného a povinného

a povinnému zakáže, aby po tom, keď sa mu doručí upovedomenie o začatí exekúcie,

akokoľvek nakladal so svojou pohľadávkou až do výšky vykonateľnej pohľadávky

a jej príslušenstva. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia exekútor doručí príkaz na začatie

exekúcie dlžníkovi povinného do vlastných rúk.

Podľa § 108 ods. 1 Exekučného poriadku povinný stráca právo na vyplatenie

pohľadávky dňom, keď sa dlžníkovi povinného doručil príkaz na začatie exekúcie. Podľa

odseku 2 tohto ustanovenia ak nie je pohľadávka povinného splatná po doručení

exekučného príkazu, vyplatí ju dlžník povinného oprávnenému, ak sa oprávnený

s exekútorom písomne nedohodol inak, len čo sa stane splatnou. Podľa odseku 3 uvedeného

ustanovenia výplatou oprávnenému, ak sa oprávnený s exekútorom písomne nedohodol

inak, sa oslobodí dlžník povinného odo svojej povinnosti voči povinnému.

Podľa § 109 ods. 1 Exekučného poriadku ak dlžník povinného nevyplatí

oprávnenému alebo exekútorovi, ak sa na tom oprávnený s exekútorom písomne dohodol,

pohľadávku bezodkladne po tom, keď sa mu doručil exekučný príkaz alebo keď sa stala

pohľadávka splatnou, môže sa oprávnený domáhať vo vlastnom mene od dlžníka povinného

na jeho všeobecnom súde vyplatenia pohľadávky. Nesmie však s dlžníkom povinného,

ak ide o túto pohľadávku, uzavrieť na úkor povinného zmier ani odpustiť jej zaplatenie.

Dlžník povinného si v takomto prípade nemôže započítať ani svoju vlastnú pohľadávku,

ktorú má voči oprávnenému. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia ak oprávnený neuplatní včas

na súde pohľadávku povinného voči dlžníkovi povinného alebo ak neoznámi povinnému,

že ju uplatňuje, zodpovedá povinnému za škodu, ktorá by mu tým prípadne vznikla.

Okresný súd, ako aj krajský súd v odôvodnení svojich rozhodnutí konštatovali,

že tzv. poddlžnícka žaloba je osobitným typom žaloby, pričom konanie o nej je klasickým

sporovým konaním, v ktorom oprávnený vo vlastnom mene uplatňuje právo povinného

vyplývajúce z hmotnoprávneho vzťahu povinného k jeho dlžníkovi. Všeobecné súdy sa

nestotožnili s názorom sťažovateľky (oprávnenej v exekučnom konaní, žalobkyne v konaní

o poddlžníckej žalobe), že zastavením exekučného konania žalobca stráca aktívnu

legitimáciu na podanie tzv. poddlžníckej žaloby a v celom rozsahu sa obnovuje aktívna

legitimácia povinného, pretože prechod aktívnej legitimácie v tomto špecifickom type

sporového konania nie je vyslovený v žiadnom ustanovení zákona. Sťažovateľka vytýka

krajskému súdu, že sa nedostatočne vysporiadal s otázkou procesného nástupníctva

povinného do konania o poddlžníckej žalobe, najmä nevysvetlil, prečo v dôsledku

právoplatného zastavenia exekučného konania nedošlo k prechodu práv a povinností,

tak ako to ustanovuje a .

Ústavný súd konštatuje, že v súlade s § 109 ods. 2 Exekučného poriadku

ak poddlžník nevyplatí oprávnenému riadne a včas pohľadávku, má oprávnený možnosť

vo vlastnom mene a na vlastný účet túto pohľadávku vymáhať, teda využiť tzv. poddlžnícku

žalobu. Aktívnu legitimáciu na podanie žaloby získava oprávnený doručením exekučného

príkazu na vyplatenie splatnej pohľadávky dlžníkovi povinného, pokiaľ k vyplateniu

nedošlo, resp. v deň nasledujúci po jej splatnosti, ak nastala neskôr. Oprávnenému

tak vzniká procesné oprávnenie na prijatie plnenia od poddlžníka na uspokojenie vlastnej

pohľadávky. Povinný pritom naďalej zostáva veriteľom tejto pohľadávky, avšak právo ju

žalovať prechádza na oprávneného. Z tohto dôvodu nedochádza z hľadiska hmotného práva

k zmene veriteľa, teda nevzniká žiadny nový hmotnoprávny vzťah medzi oprávneným

a poddlžníkom.

Konanie o tzv. poddlžníckej žalobe je klasickým sporovým konaním vedeným podľa

tretej časti , z ktorého však pre účastníkov konania

vyplývajú určité obmedzenia, keďže nie sú oprávnení v tomto konaní na všetky právne

úkony, ktoré účastníkom konania v riadnom sporovom konaní prináležia, napr. oprávnený

nemôže uzavrieť s dlžníkom taký zmier, ktorý by bol na úkor povinného, odpustiť

zaplatenie pohľadávky či uplatniť úroky z omeškania. Zmyslom kladného rozhodnutia

o poddlžníckej žalobe je, že oprávnený získa exekučný titul voči poddlžníkovi,

proti ktorému nebol v pôvodnom exekučnom konaní v žiadnom právnom vzťahu.

Ak je oprávnený v tomto konaní neúspešný, nemá to za následok zánik dlhu povinného.

Ústavný súd pri výklade ustanovenia a v spojení s

Exekučného poriadku prisvedčuje sťažovateľke, že pokiaľ dôjde k zastaveniu exekučného

konania z dôvodu uspokojenia pohľadávky oprávneného iným spôsobom ako splnením

pohľadávky, v konaní o tzv. poddlžníckej žalobe stratí oprávnený aktívnu legitimáciu

bez ohľadu na to, v akom štádiu sa uvedené konanie nachádza, a obnovuje sa v plnom

rozsahu aktívna legitimácia povinného (veriteľa pohľadávky). Právoplatné uznesenie

o zastavení exekučného konania tak možno v konaní o poddlžníckej žalobe považovať

za právnu skutočnosť, s ktorou je spojený prechod práv a povinností z oprávneného

(žalobcu) na povinného, tak ako to predpokladá a .

Nepripustenie zmeny účastníka konania na strane žalobcu by v danom prípade malo

v podstate právny následok porovnateľný s neuplatnením práva na zaplatenie pohľadávky

oprávneným prostredníctvom poddlžníckej žaloby v súlade s § 109 ods. 2 Exekučného

poriadku, v zmysle ktorého oprávnený zodpovedá povinnému za škodu, ktorá by mu tým

prípadne vznikla.

Uvedený výklad tak podľa názoru ústavného súdu zohľadňuje i ochranu záujmov

povinného, ktorý by v okolnostiach danej veci v dôsledku uplynutia času mohol stratiť

oprávnenie úspešne uplatniť svoju pohľadávku proti svojmu dlžníkovi (poddlžníkovi),

resp. by sa jeho právo oslabilo. Pripustenie zmeny účastníka konania na strane žalobcu

v konaní o poddlžníckej žalobe by tak mohlo znamenať jedinú právnu cestu k uplatneniu

pohľadávky povinného voči poddlžníkovi.

V tejto súvislosti ústavný súd prihliadol aj na účel exekučného konania, ktorým

je ochrana práv povinného, ako aj tretích osôb pri nútenom výkone exekučných titulov,

čo je súčasne prejavom právneho štátu a legitímnym produktom toho, že proces exekúcie

je predmetom štátnej regulácie. Preto pri výklade procesných (ale aj hmotnoprávnych)

inštitútov týkajúcich sa vykonávacieho konania je v prvom rade potrebné posudzovať,

či tento výklad umožňuje naplnenie účelu konania. Možnosť zmarenia uplatnenia

pohľadávky povinného za situácie, že sa mu vstup do skôr začatého konania o poddlžníckej

žalobe neumožní, by tento účel naplniť nemohlo.

Námietku nedostatočného odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu

ústavný súd nepovažoval za právne relevantnú, keďže krajský súd svoje právne úvahy

odôvodnil relatívne podrobne, pri výklade a aplikácii relevantnej procesnoprávnej normy

však nezohľadnil ústavné požiadavky zaručené v .

Vo vzťahu k právnemu názoru krajského súdu sťažovateľka namietala okrem jeho

nesprávnosti aj jeho rozpor s rozhodovaním iných senátov tohto odvolacieho súdu, ktorý

v totožných veciach návrhu sťažovateľky na zmenu účastníka konania na strane žalobcu

v konaní o poddlžníckej žalobe vyhovel, keď zastavenie exekučného konania považoval

za právnu skutočnosť, s ktorou sa uvedený právny následok spája. Podľa sťažovateľky táto

skutočnosť len potvrdzuje arbitrárnosť právnych názorov krajského súdu uvedených

v namietaných uzneseniach. Ústavný súd sa oboznámil s rozhodovacou činnosťou krajského

súdu v obdobných veciach, pričom zistil, že tieto sa zásadným spôsobom odchyľujú.

Súčasne ústavný súd zistil, že sťažovateľka na tieto odlišné rozhodnutia nepoukázala

v odvolaniach proti uzneseniam okresného súdu, ale až v dovolaniach podaných

na najvyššom súde, a to zrejme z dôvodu ich vydania v krátkom čase pred prijatím

namietaných uznesení krajského súdu (menej ako 1 mesiac). Krajský súd teda objektívne

nemohol reagovať na opačné rozhodnutia iných senátov krajského súdu, a preto absenciu

tejto časti argumentácie v odôvodnení jeho rozhodnutí ústavný súd nemohol posúdiť

ako nedostatočnú.

Ústavný súd na základe uvedeného uzatvára, že krajský súd z dôvodu prísne

formálnej interpretácie aplikovaných ustanovení príslušných právnych predpisov, opomenul

vziať do úvahy všetky súvislosti, ako aj dôsledky svojho rozhodnutia, čím zasiahol

do označeného základného práva sťažovateľky, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

rozhodnutia.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 uzneseniami najvyššieho súdu a im predchádzajúcim postupom

Sťažnosti sťažovateľky smerujú aj proti postupu a uzneseniam najvyššieho súdu,

ktorými boli dovolania sťažovateľky proti uzneseniam krajského súdu odmietnuté

ako procesne neprípustné pre nesplnenie podmienok ustanovených v a

a za súčasného konštatovania, že uznesenia krajského súdu nie sú postihnuté žiadnou z vád

zmätočnosti uvedených v . Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky

nevysporiadal s jej námietkami uvedenými v dovolaniach, keďže dospel k nesprávnemu

záveru, že odôvodnenie uznesení krajského súdu zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim

z v spojení s napriek tomu, že krajský súd

sa podľa sťažovateľky v predmetných uzneseniach nevysporiadal s rozsiahlou

argumentáciou sťažovateľky uvedenou v odvolaniach a svoje rozhodnutia nedostatočne

právne odôvodnil. Krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď uznesenia okresného

súdu, ktorými boli návrhy sťažovateľky na pripustenie zmeny účastníka konania

o poddlžníckej žalobe (podanej sťažovateľkou proti dlžníkom povinného) na strane žalobcu

zamietnuté, potvrdil.

Postupu najvyššieho súdu sťažovateľka tiež vytýka nesprávne posúdenie splnenia

podmienok prípustnosti dovolania, keďže toto bolo podané na základe samostatného

uznesenia krajského súdu, ktorým pripustil dovolanie z dôvodu, že ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu. Najvyšší súd však pri posudzovaní prípustnosti

dovolania podľa sťažovateľky aplikoval príliš formalistický a reštriktívny výklad § 239

ods. 1 a 2 , keď uviedol, že prípustnosť dovolania nie je možné vyvodiť z uvedených

ustanovení , keďže tento výrok nebol súčasťou

potvrdzujúceho rozhodnutia krajského súdu.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky najvyšší súd pri skúmaní prípustnosti

dovolania v daných veciach dospel v oboch uzneseniach k záveru:

„V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Z ustanovenia § 239 ods. 1

a 2 (v znení účinnom od 01. 01. 2015) vyplýva, že ak dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa, odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska, dovolanie je tiež

prípustné, ak odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení vyslovil, že dovolanie je

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ide o

uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej

republiky.

Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky žiadneho

z uznesení uvedených v Odvolací súd síce pripustil dovolanie proti

napadnutému uzneseniu, však urobil tak v samostatnom uznesení č. k. -139

zo dňa 11. 09. 2014 a nie vo svojom potvrdzujúcom uznesení č. k. -137 zo dňa

28. 08. 2014 ako to ukladá , a preto prípustnosť dovolania v tejto veci

nie je možné vyvodiť z ust. a “

Najvyšší súd sa ďalej vyslovil aj k otázke existencie prípadných procesných vád

uvedených v , keď uviedol, že „Dovolateľ namietol nedostatočné právne

odôvodnenie napadnutého uznesenia a nevysporiadanie sa s argumentáciou žalobcu

uvedenou v podanom odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa. Z toho možno vyvodiť,

že dovolateľ namieta vadu konania uvedenú v , t. j.,

že účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Ak by

k takémuto nesprávnemu postupu súdu došlo, zakladalo by to prípustnosť dovolania podľa

Existenciu iných vád konania v zmysle

dovolateľ netvrdil.

Zároveň dovolateľ namietol aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ). Túto dovolaciu námietku by však bolo možné dovolacím súdom posúdiť

len v prípade, ak by bolo dovolanie prípustné podľa Pokiaľ však dovolanie

nie je prípustné podľa , nie je možné napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému

preskúmavaniu a ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Podľa ust. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred. súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd

nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/

sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania realizáciu

procesných práv priznaných mu za účelom obhájenia

a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie

konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých

bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Nie je pritom rozhodujúce, či bola

účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom odvolacieho súdu alebo či sa tak stalo

v dôsledku postupu súdu prvého stupňa a odvolací súd neurobil v tomto smere nápravu...

Dovolací súd zistil, že odvolací súd sa v napadnutom uznesení vysporiadal

so všetkými pre rozhodnutie relevantnými námietkami a tvrdeniami účastníkov konania,

a preto dospel k záveru, že namietaná vada konania uvedená v ,

teda, že postupom súdu bola účastníkovi (žalobcovi) odňatá možnosť konať pred súdom sa

v odvolacom konaní nevyskytla.

Vada konania vymedzená v ustanovení je vo svojej

podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces,

ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem

zákonov aj a nasl. a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR

č. ). Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija

c/a Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci

E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej

republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. ) treba za porušenie práva

na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu

vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje , podľa

ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník

konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré

nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V spojitosti s toto ustanovenie

primerane platí aj pre odôvodnenie uznesenia súdu.

Ústavne konformným výkladom ustanovenia pritom treba

dospieť k záveru, že s požiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore nielen úplný či čiastočný

nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu

medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery

zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné

súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia

vyvodené. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka

na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada

i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej

strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva

dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníma možnosť

náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho

dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných

prostriedkov, a teda sa mu odníma možnosť konať pred súdom.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní

a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu zodpovedá jednak základnej (formálnej) štruktúre

odôvodnenia rozhodnutia v zmysle v spojení s ust.

a súčasne odvolací súd v ňom dostatočným spôsobom objasnil dôvody, pre ktoré

rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, preukázané

skutočnosti, obsah odvolania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný

prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. To, že s právnymi závermi odvolacieho súdu

žalobca nesúhlasí a sú v rozpore s jeho právnym názorom, nie je možné vyhodnotiť ako

vadu uvedenú v Vecnú správnosť rozhodnutia je možné skúmať

len pri dovolaní prípustnom podľa (čo sa však v tomto prípade nestalo).

Pokiaľ sa aj odvolací súd nevysporiadal s inými rozhodnutiami odvolacieho súdu, na ktoré

poukázal dovolateľ v dovolaní, tieto boli vydané len v krátkom čase pred prijatím

napadnutého rozhodnutia a neboli pre odvolací súd záväzné. Z odôvodnenia napadnutého

uznesenia tiež nevyplýva, že by odvolací súd neakceptoval alebo že by odlišne, bez riadneho

zdôvodnenia riešil vznik aktívnej legitimácie oprávneného (žalobcu) z pohľadávky

povinného (spoločnosť ) po doručení exekučného príkazu na prikázanie

tejto pohľadávky povinného v exekučnom konaní, ako túto otázku riešil Najvyšší súd

Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. . Odvolací súd právne posudzoval,

či po zastavení exekučného konania v priebehu súdneho konania o poddlžníckej žalobe

prešli práva a povinnosti žalobcu v poddlžníckej žalobe na povinného, t. j. v danom prípade

na spoločnosť

Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov dospel k záveru, že závery

odvolacieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s

Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu

ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia ( v spojení s ust.

). Za porušenie základného práva zaručeného v

Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Ako vyplýva aj z judikatúry

ústavného súdu iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací súd konštatoval, že uznesenie

odvolacieho súdu netrpí vadou uvedenou v a dovolací súd

nezistil ani to, že by rozhodnutie odvolacieho súdu bolo postihnuté inou vadou taxatívne

vymenovanou v Záverom dovolací súd ešte považuje za potrebné

uviesť, že otázka zamedzenia prístupu k súdu by skôr bola aktuálna (pri určitom

nesprávnom postupe súdu) zo strany spoločnosti , pretože jej vstup do

konania nebol pripustený, avšak táto spoločnosť dovolanie nepodala, a teda sa nedomáha

ochrany svojho práva na prístup k súdu.“.

Z citovaného odôvodnenia uznesení najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

napadnutými uzneseniami dovolania sťažovateľky odmietol ako neprípustné bez toho,

aby sa venoval materiálnej správnosti skutkových alebo právnych záverov napadnutých

uznesení krajského súdu, ktorými boli potvrdené uznesenia okresného súdu o zamietnutí

návrhu sťažovateľky na pripustenie zmeny účastníkov konania na strane žalobcu v konaní

o poddlžníckej žalobe.

Podľa názoru ústavného súdu sa základné právo na súdnu ochranu

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky prípustnosti dovolania upravujú

ustanovenia a nasl. .

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

a nie do právomoci ústavného súdu (napr. , ). Ústavný súd

dodáva, že právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého samotné nedostatočné zistenie

skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie veci alebo nepreskúmateľnosť dovolaním

napadnutého rozhodnutia nepredstavujú samy osebe odňatie možnosti konať pred súdom

[podľa ] ani iný dôvod prípustnosti dovolania, navyše, ak odôvodnenie

dovolaním napadnutého rozsudku ako celok zodpovedá parametrom zákonného

odôvodnenia ( ), spĺňa podmienky ústavne konformného výkladu

ustanovení vymedzujúcich podmienky prípustnosti

dovolania (m. m. , , , ,

, ).

V súvislosti s námietkou sťažovateľky o nesprávnom posúdení splnenia podmienok

prípustnosti dovolania najvyšším súdom ústavný súd konštatuje, že zo sťažnosti

a z jej príloh vyplýva, že krajský súd uzneseniami z 28. augusta 2014 potvrdil uznesenia

okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľky na zmenu účastníka konania na strane

žalobcu (v konaní poddlžníckej žalobe) a následne samostatnými uzneseniami

z 11. septembra 2014 pripustil dovolanie proti týmto potvrdzujúcim uzneseniam z dôvodu,

že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (teda dopĺňacím uznesením).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. mája 1998, v ktorom najvyšší súd k danej skutočnosti už zaujal stanovisko,

keď uviedol: „Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd pri vyhlásení rozsudku

na pojednávaní 12. novembra 1997 nevyslovil, že proti nemu pripúšťa dovolanie. Výrok

o prípustnosti dovolania proti svojmu rozsudku pojal až do výroku dopĺňacieho rozsudku.

Predpokladom doplnenia rozsudku (na návrh alebo bez návrhu) je, že súd v rozsudku

nerozhodol o niektorej časti predmetu konania, o trovách konania alebo o predbežnej

vykonateľnosti ( ). Výpočet dôvodov doplnenia rozsudku je taxatívny,

doplnenie rozsudku nie je možné z iných, v tomto ustanovení neuvedených dôvodov.

Doplnenie rozsudku výrokom o prípustnosti dovolania nie je doplnením rozhodnutia o časti

predmetu konania. Ten je vymedzený skutkovým stavom opísaným v žalobe a žalobným

návrhom. Napadnutým rozsudkom odvolací súd rozhodol o celom predmete konania,

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil v celom rozsahu. Z uvedeného dovolací súd

vyvodzuje, že dopĺňacím rozsudkom nie je možné vysloviť prípustnosť dovolania

podľa “

Totožné právne závery vo veci posudzovania prípustnosti dovolania za obdobných

okolností vyslovil aj prof. Bulín, keď uviedol: «Téměř obecně se soudí, že v § 239 odst. 1

písm. a) jde o „legislativní opomenutí“, neboť každé rozhodnutí soudu, má-li být závazné,

musí být vyjádřeno ve výroku. Z toho se dále vyvozuje, že vysloví-li odvolací soud

přípustnost dovolání, musí tak učinit vždy ve výroku svého rozhodnutí, což platí nejen

o rozsudku, ale i o usnesení, i když to – na rozdíl od § 238 – v § 239 výslovně uvedeno

není. ... Přípustnost dovolání musí vyslovit odvolací soud ve výroku toho rozhodnutí, o jehož

napadatelnost jde. Jde-li o částečný rozsudek odvolacího soudu nebo o jeho mezitímní

rozsudek (§ 152 odst. 2), musí být přípustnost dovolání proti takovému rozsudku vyslovena

již ve výroku tohoto rozsudku a ne až ve výroku konečného rozsudku. Odvolací soud nemůže

totiž dodatečně připustit dovolání proti rozsudkům dříve vydaným (částečným nebo

mezitímním). Rovněž nemůže vyslovit přípustnost dovolání tzv. doplňujícím rozsudkem nebo

doplňujícím usnesením.» (Bulín, H.: Přípustnost dovolání založená výrokem odvolacího

soudu, Právní praxe č. 8/1995, s. 482 a nasl.)

Poukazujúc na citované právne názory, s ktorými sa ústavný súd stotožňuje,

nemožno preto napadnuté uznesenia najvyššieho súdu považovať za arbitrárne

a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami . Takýto

postup a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňuje,

preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol viesť k odopretiu prístupu k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Ústavný súd s poukazom na uvedené zastáva názor, že najvyšší súd sa ústavne

udržateľným spôsobom vysporiadal s dôvodmi prípustnosti dovolania v rozsahu potrebnom

na rozhodnutie. V rozsahu potrebnom na posúdenie prípustnosti dovolania a bez toho,

aby posudzoval správnosť skutkových alebo právnych záverov, ku ktorým dospel krajský

súd, najvyšší súd v napadnutých uzneseniach podľa názoru ústavného súdu dostatočne

reagoval na tvrdenia sťažovateľky o prípustnosti dovolania a tiež jej námietkam týkajúcim

sa posúdenia naplnenia dovolacieho dôvodu podľa . Na tomto

základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom sú založené napadnuté

uznesenia najvyššieho súdu, ktorými boli odmietnuté dovolania sťažovateľky z dôvodu

ich neprípustnosti, je odôvodnený z ústavného hľadiska akceptovateľným spôsobom,

a v okolnostiach danej veci preto nič nesignalizuje možnosť vysloviť porušenie základného

práva sťažovateľky podľa , a preto ústavný súd tejto časti sťažnosti

sťažovateľky nevyhovel, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Vzhľadom na konštatovanie porušenia práv zaručených dohovorom ústavný súd

vyhovel aj návrhu sťažovateľky na zrušenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu

a vrátenie vecí tomuto súdu na ďalšie konanie, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto

rozhodnutia.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Podľa a ústavný súd môže

svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127

ods. 1 boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume

1 000 € v oboch sťažnostiach z dôvodu, že postupom a rozhodnutiami krajského súdu,

ako aj postupom a rozhodnutiami najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo

na súdnu ochranu zaručené v .

Z citovaného textu a vyplýva, že toto zadosťučinenie

sa môže, ale nemusí priznať. Ústavný súd je toho názoru, že priznanie finančného

zadosťučinenia je namieste predovšetkým vtedy, keď nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť

ochranu porušeného základného práva iným a zákonom upraveným spôsobom,

a tiež vtedy, ak bola sťažovateľovi neústavným postupom alebo rozhodnutím spôsobená

reálna ujma. Podľa názoru ústavného súdu je v danom prípade ochrana práv sťažovateľky,

ktorej sa týmito sťažnosťami domáhala, účinne poskytnutá tým, že ústavný súd napadnuté

uznesenia krajského súdu zrušil a veci mu vrátil na ďalšie konanie, a na jej dovŕšenie

postačujú v tomto konaní vyslovené a pre krajský súd záväzné právne názory ústavného

súdu. Preto ústavný súd sťažovateľke požadované finančné zadosťučinenie nepriznal.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka si v každej zo sťažnosti uplatnila trovy konania v sume 355,73 €

za 2 úkony právnej služby vykonané v roku 2015 spolu s režijným paušálom a pripočítaním

20 % dane z pridanej hodnoty.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal

z ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2015

je 139,83 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky) a hodnota režijného paušálu predstavuje 8,39 € (§ 16

ods. 3 vyhlášky). Vzhľadom na to, že ústavný súd už v uznesení č. k. -16

zo 16. septembra 2015 skonštatoval právnu a skutkovú súvislosť predložených sťažností,

a keďže v okolnostiach daného prípadu osobitné písomné vyhotovenie každej zo sťažností

právnou zástupkyňou sťažovateľky nebolo nutné ani hospodárne, ústavný súd priznal

s poukazom na výsledok konania i na sťažovateľkou požadovaný rozsah náhrady trov

právneho zastúpenia (za dva úkony právnej služby) nárok na náhradu trov konania

za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia,

písomné podanie – sťažnosť) v sume 296,44 € (vrátane paušálu). Ústavný súd k tejto sume

nepripočítal daň z pridanej hodnoty, pretože dôkaz o registrácii advokáta pre tento druh

dane mu ku dňu rozhodovania o sťažnostiach nebol predložený.

Trovy konania je krajský súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne

sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2016