Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 26 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (31)III. ÚS 240/09
PDF · 193.54 KB
No categories available
III. ÚS 240/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. septembra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. K. a Z. K., obaja bytom L., zastúpených advokátom
JUDr. P. M., D., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 19/2008 z 30. marca 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. K. a Z. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2009
doručená sťažnosť Ľ. K. a Z. K., obaja bytom L. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených
advokátom JUDr. P. M., D., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 19/2008
z 30. marca 2009.
Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovatelia boli odporcami v konaní o zaplatenie
pohľadávky s príslušenstvom vedenom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 10 C/46/2002. Rozsudkom okresného súdu zo 16. januára 2007
boli zaviazaní zaplatiť žalovanú istinu s príslušenstvom a trovy konania. Na základe
odvolania sťažovateľov rozhodoval o opravnom prostriedku Krajský súd v Žiline (ďalej len
„krajský súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. 9 Co/105/2007 z 10. júla 2007 potvrdil rozsudok
okresného súdu vo výroku, ktorým boli sťažovatelia zaviazaní zaplatiť žalobcovi sumu
174 839 Sk, a tiež vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania. Odvolací súd zmenil
rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku, ktorým bolo rozhodnuté o úrokoch
z omeškania. Sťažovatelia podali proti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým tento
potvrdil výrok rozsudku prvého stupňa zaväzujúci odporcov zaplatiť žalovanú istinu a trovy
prvostupňového konania, dovolanie. Prípustnosť dovolania odôvodnili § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Najvyšší súd uznesením sp. zn.
3 Cdo 19/2008 z 30. marca 2009 dovolanie sťažovateľov odmietol s odôvodnením,
že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku.
Týmto rozhodnutím boli podľa sťažovateľov „porušené práva sťažovateľov zaručené
článkom 46 ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a to z toho dôvodu, že sa Najvyšší súd nezaoberal
dôvodmi dovolania zákonným spôsobom, ale v odôvodnení určil sám dovolací dôvod
sťažovateľov“.
V sťažnosti je ďalej uvedené: „Sťažovatelia v dovolaní uviedli ako dovolací dôvod
skutočnosť, že sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
v tom zmysle, že sa odvolací súd nezaoberal v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 všetkými
dôvodmi a celým rozsahom odvolania.
Takýto postup Krajského súdu nemôže byť, podľa nášho názoru, vyhodnotený ako
námietka nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože sa jedná o procesný postup súdu
pri rozhodovaní o odvolaní.
Sme toho názoru, že právo na spravodlivý proces zaručené v uvedených
ustanoveniach Ústavy SR ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v sebe zahŕňa aj právo na zákonné posúdenie akéhokoľvek podania resp. návrhu a v zmysle
uvedeného, je podľa nášho názoru, neprípustné, aby sa akýkoľvek súd nezaoberal podaním
účastníka konania v celom jeho rozsahu.
Podaním zo dňa 17. 4. 2008 sťažovatelia doručili Najvyššiemu súdu SR jeho
rozsudok sp. zn.: 1 Cdo 235/2006, 1 Cdo 239/2006, v ktorom v rámci dovolania rozhodol
v obdobnej veci. Sme toho názoru, že v právnom štáte sa od súdu očakáva, že právnu
úpravu, ktorá sa nezmenila, uplatní rovnako v rovnakých veciach.
Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd mal rovnakým spôsobom rozhodnúť
aj o dovolaní sťažovateľov.“
Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Právo sťažovateľov Ľ. K. a manželky Z. K., obaja bytom L. na súdnu a inú
právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd boli porušené rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 3.
2009, sp. zn.: 3 Cdo 19/2008.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 30. 3. 2009, sp. zn.: 3 Cdo 19/2008.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľom Ľ. K.
a manželke Z. K., obaja bytom L. trovy právneho zastúpenia v čiastke 233,90 € na účet ich
právneho zástupcu JUDr. P. M.“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo
osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného
zákona.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s právnym
názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.
Ústavný súd preskúmal sťažovateľmi namietané rozhodnutie najvyššieho súdu,
ako aj ostatné prílohy podania. Z podania a jeho príloh vyplynulo, že najvyšší súd
po preskúmaní dovolacieho dôvodu sťažovateľov usúdil, že v prípade sťažovateľov nedošlo
k procesným vadám odvolacieho konania a že námietky dovolateľov sa v skutočnosti týkajú
právneho posúdenia veci, ktoré však nezakladá samo osebe prípustnosť dovolania.
Najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie takto:
„Treba zdôrazniť, že nesprávne právne posúdenie veci je síce považované
za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.), samo o sebe
ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby námietky dovolateľov o nesprávnej aplikácii
ustanovenia § 636 Občianskeho zákonníka boli opodstatnené (dovolací súd ich z tohto
aspektu neposudzoval), nimi vytýkaná skutočnosť by mohla mať za následok vecnú
nesprávnosť napadnutého rozsudku, nebola by ale spôsobilá založiť prípustnosť ich
dovolania v zmysle § 237 O. s. p. Posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval, alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, by preto prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Keďže dovolanie
odporcov nie je procesné prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti
právneho posúdenia veci odvolacím súdom.
K námietkam odporcov, že odvolací súd založil rozhodnutie na dôkazoch nesprávne
vyhodnotených, dovolací súd uvádza, že nesprávne hodnotenie dôkazov nieje vadou konania
v zmysle § 237 O. s. p. Súd neodníme účastníkovi možnosť pred ním konať tým, že
nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov; jeho rozhodnutie môže byť z tohto
dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť prípustnosť dovolania nezakladá.
Aj k námietke odporcov, že súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných skutkových
zistení, treba uviesť, že nimi tvrdená vada (ak k nej došlo) by mala povahu (len)
tzv. inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto procesná
vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.), nezakladá
ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.
Pokiaľ odporcovia dovolaním napadli výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo
rozhodnuté o trovách konania, smeruje ich opravný prostriedok proti rozhodnutiu, proti
ktorému dovolanie nie je prípustné (viď § 239 ods. 3 O. s. p.). V súvislosti s tým treba
pripomenúť, že procesné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. nevyšli v dovolacom konaní
najavo.
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania odporcov nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky
ich dovolanie podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p.
ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom
na odmietnutie dovolania sa nezaoberal v tejto časti napadnutým rozhodnutím odvolacieho
súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“
Ústavný súd už judikoval, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí
aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní,
v ktorom sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany
pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo. Jedným
z takých dôvodov je aj odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP.
Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany
v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť
v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej ochrany v takom
konaní.
V sťažovateľmi napadnutom dovolacom konaní najvyšší súd vychádzajúc z dôvodov
dovolania označených sťažovateľmi preskúmal jeho prípustnosť z hľadiska ustanovenia
§ 237 písm. f) OSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom. Sťažovatelia naplnenie tohto dôvodu odôvodnili tým, že súd sa nezaoberal ich
tvrdeniami o spôsobe určenia ceny diela (či bola v zmluve o výstavbe domu cena diela
stanovená rozpočtom alebo odhadom) a o spôsobe vyúčtovania prác (či žalobca indexoval
nielen práce, ale aj materiál).
Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že odňatím možnosti konať pred
súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorý znemožní účastníkovi konania realizáciu jeho
procesných oprávnení. Podľa názoru najvyššieho súdu v posudzovanom prípade nešlo
o procesnú vadu, ale o právne posúdenie veci, čo nemožno považovať za odňatie možnosti
konať pred súdom. Najvyšší súd konštatoval, že rozsudok odvolacieho súdu netrpí vadou
podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP. Sťažovateľmi tvrdená vada, ak by k nej došlo,
by mala povahu len tzv. inej vady, ktorá však nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237
OSP. Dovolanie sťažovateľov preto podľa ustanovenia § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218
ods. 1 písm. c) OSP ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie
prípustné, odmietol.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne
závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov
a ktoré sa stali základom na ich rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (podobne
aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj I. ÚS 13/00,
Podľa ustanovenia § 132 OSP súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Najvyšší súd prostredníctvom výkladu patriaceho do jeho výlučnej právomoci,
a síce posúdením relevantnej právnej úpravy ustanovenia § 237 písm. f) OSP v kontexte
súvisiaceho ustanovenia § 132 OSP, dospel k právnemu záveru, že sťažovateľmi označený
dovolací dôvod nie je daný, pretože procesné vady konania v dovolacom konaní nevyšli
najavo. Výsledok tejto interpretácie považuje ústavný súd za logický a dostatočný, majúci
základ v aplikovanej právnej úprave, a ak jeho posúdenie nie je v súlade s názorom
účastníka, tento postup nie je odňatím možnosti konať pred súdom.
Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci
predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú
(I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Ústavný súd vzhľadom na uvedené odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. septembra 2009