Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 240/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. septembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. K. a Z. K., obaja bytom L., zastúpených advokátom

JUDr. P. M., D., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. marca 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. K. a Z. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2009

doručená sťažnosť Ľ. K. a Z. K., obaja bytom L. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených

advokátom JUDr. P. M., D., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa

(ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. marca 2009.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovatelia boli odporcami v konaní o zaplatenie

pohľadávky s príslušenstvom vedenom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. . Rozsudkom okresného súdu zo 16. januára 2007

boli zaviazaní zaplatiť žalovanú istinu s príslušenstvom a trovy konania. Na základe

odvolania sťažovateľov rozhodoval o opravnom prostriedku Krajský súd v Žiline (ďalej len

„krajský súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. z 10. júla 2007 potvrdil rozsudok

okresného súdu vo výroku, ktorým boli sťažovatelia zaviazaní zaplatiť žalobcovi sumu

174 839 Sk, a tiež vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania. Odvolací súd zmenil

rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku, ktorým bolo rozhodnuté o úrokoch

z omeškania. Sťažovatelia podali proti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým tento

potvrdil výrok rozsudku prvého stupňa zaväzujúci odporcov zaplatiť žalovanú istinu a trovy

prvostupňového konania, dovolanie. Prípustnosť dovolania odôvodnili § 237 písm. f)

(ďalej aj „OSP“). Najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 30. marca 2009 dovolanie sťažovateľov odmietol s odôvodnením,

že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku.

Týmto rozhodnutím boli podľa sťažovateľov „porušené práva sťažovateľov zaručené

článkom 46 ods. 1, a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a to z toho dôvodu, že sa Najvyšší súd nezaoberal

dôvodmi dovolania zákonným spôsobom, ale v odôvodnení určil sám dovolací dôvod

sťažovateľov“.

V sťažnosti je ďalej uvedené: „Sťažovatelia v dovolaní uviedli ako dovolací dôvod

skutočnosť, že sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom

v tom zmysle, že sa odvolací súd nezaoberal v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 všetkými

dôvodmi a celým rozsahom odvolania.

Takýto postup Krajského súdu nemôže byť, podľa nášho názoru, vyhodnotený ako

námietka nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože sa jedná o procesný postup súdu

pri rozhodovaní o odvolaní.

Sme toho názoru, že právo na spravodlivý proces zaručené v uvedených

ustanoveniach SR ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v sebe zahŕňa aj právo na zákonné posúdenie akéhokoľvek podania resp. návrhu a v zmysle

uvedeného, je podľa nášho názoru, neprípustné, aby sa akýkoľvek súd nezaoberal podaním

účastníka konania v celom jeho rozsahu.

Podaním zo dňa 17. 4. 2008 sťažovatelia doručili Najvyššiemu súdu SR jeho

rozsudok sp. zn.: , , v ktorom v rámci dovolania rozhodol

v obdobnej veci. Sme toho názoru, že v právnom štáte sa od súdu očakáva, že právnu

úpravu, ktorá sa nezmenila, uplatní rovnako v rovnakých veciach.

Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd mal rovnakým spôsobom rozhodnúť

aj o dovolaní sťažovateľov.“

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Právo sťažovateľov Ľ. K. a manželky Z. K., obaja bytom L. na súdnu a inú

právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 46 ods. 1

Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd boli porušené rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 3.

2009, sp. zn.: .

2. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 30. 3. 2009, sp. zn.: .

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľom Ľ. K.

a manželke Z. K., obaja bytom L. trovy právneho zastúpenia v čiastke 233,90 € na účet ich

právneho zástupcu JUDr. P. M.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo

osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného

zákona.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s právnym

názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

Ústavný súd preskúmal sťažovateľmi namietané rozhodnutie najvyššieho súdu,

ako aj ostatné prílohy podania. Z podania a jeho príloh vyplynulo, že najvyšší súd

po preskúmaní dovolacieho dôvodu sťažovateľov usúdil, že v prípade sťažovateľov nedošlo

k procesným vadám odvolacieho konania a že námietky dovolateľov sa v skutočnosti týkajú

právneho posúdenia veci, ktoré však nezakladá samo osebe prípustnosť dovolania.

Najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie takto:

„Treba zdôrazniť, že nesprávne právne posúdenie veci je síce považované

za relevantný dovolací dôvod (viď ), samo o sebe

ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby námietky dovolateľov o nesprávnej aplikácii

ustanovenia boli opodstatnené (dovolací súd ich z tohto

aspektu neposudzoval), nimi vytýkaná skutočnosť by mohla mať za následok vecnú

nesprávnosť napadnutého rozsudku, nebola by ale spôsobilá založiť prípustnosť ich

dovolania v zmysle Posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretoval, alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

(ne)správne právne závery, by preto prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Keďže dovolanie

odporcov nie je procesné prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti

právneho posúdenia veci odvolacím súdom.

K námietkam odporcov, že odvolací súd založil rozhodnutie na dôkazoch nesprávne

vyhodnotených, dovolací súd uvádza, že nesprávne hodnotenie dôkazov nieje vadou konania

v zmysle Súd neodníme účastníkovi možnosť pred ním konať tým, že

nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov; jeho rozhodnutie môže byť z tohto

dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť prípustnosť dovolania nezakladá.

Aj k námietke odporcov, že súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných skutkových

zistení, treba uviesť, že nimi tvrdená vada (ak k nej došlo) by mala povahu (len)

tzv. inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto procesná

vada je síce relevantným dovolacím dôvodom ( ), nezakladá

ale prípustnosť dovolania v zmysle

Pokiaľ odporcovia dovolaním napadli výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo

rozhodnuté o trovách konania, smeruje ich opravný prostriedok proti rozhodnutiu, proti

ktorému dovolanie nie je prípustné (viď ). V súvislosti s tým treba

pripomenúť, že procesné vady konania v zmysle nevyšli v dovolacom konaní

najavo.

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania odporcov nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia , odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky

ich dovolanie podľa v spojení s

ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom

na odmietnutie dovolania sa nezaoberal v tejto časti napadnutým rozhodnutím odvolacieho

súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Ústavný súd už judikoval, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí

aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní,

v ktorom sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany

pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo. Jedným

z takých dôvodov je aj odňatie možnosti konať pred súdom podľa .

Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany

v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť

v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej ochrany v takom

konaní.

V sťažovateľmi napadnutom dovolacom konaní najvyšší súd vychádzajúc z dôvodov

dovolania označených sťažovateľmi preskúmal jeho prípustnosť z hľadiska ustanovenia

, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom. Sťažovatelia naplnenie tohto dôvodu odôvodnili tým, že súd sa nezaoberal ich

tvrdeniami o spôsobe určenia ceny diela (či bola v zmluve o výstavbe domu cena diela

stanovená rozpočtom alebo odhadom) a o spôsobe vyúčtovania prác (či žalobca indexoval

nielen práce, ale aj materiál).

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že odňatím možnosti konať pred

súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorý znemožní účastníkovi konania realizáciu jeho

procesných oprávnení. Podľa názoru najvyššieho súdu v posudzovanom prípade nešlo

o procesnú vadu, ale o právne posúdenie veci, čo nemožno považovať za odňatie možnosti

konať pred súdom. Najvyšší súd konštatoval, že rozsudok odvolacieho súdu netrpí vadou

podľa ustanovenia . Sťažovateľmi tvrdená vada, ak by k nej došlo,

by mala povahu len tzv. inej vady, ktorá však nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237

. Dovolanie sťažovateľov preto podľa ustanovenia v spojení s

ods. 1 písm. c) ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie

prípustné, odmietol.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne

závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov

a ktoré sa stali základom na ich rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (podobne

aj , , , , ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ,

, ).

Podľa ustanovenia súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada

na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Najvyšší súd prostredníctvom výkladu patriaceho do jeho výlučnej právomoci,

a síce posúdením relevantnej právnej úpravy ustanovenia v kontexte

súvisiaceho ustanovenia , dospel k právnemu záveru, že sťažovateľmi označený

dovolací dôvod nie je daný, pretože procesné vady konania v dovolacom konaní nevyšli

najavo. Výsledok tejto interpretácie považuje ústavný súd za logický a dostatočný, majúci

základ v aplikovanej právnej úprave, a ak jeho posúdenie nie je v súlade s názorom

účastníka, tento postup nie je odňatím možnosti konať pred súdom.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú

(, , ).

Ústavný súd vzhľadom na uvedené odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009