Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 264/2018
PDF · 578.63 KB
No categories available
III. ÚS 264/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, Prešov, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutiami Okresného súdu Prešov č. k.
10 C 109/2010-171 zo 6. marca 2013, č. k. 10 C 109/2010-215 z 30. mája 2014 a č. k.
10 C 109/2010-263 z 23. januára 2015, rozhodnutiami Krajského súdu v Prešove sp. zn.
7 Co 77/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 7 Co 103/2013 z 28. novembra 2013 a č. k.
7 Co 127/2015-300 z 28. septembra 2015, ako aj rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Cdo 67/2016 z 22. marca 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 20. júna 2017 sa
, (ďalej len „sťažovateľ“), domáhal vydania nálezu,
ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených práv podľa Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutiami Okresného súdu Prešov (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 10 C 109/2010-171 zo 6. marca 2013, č. k. 10 C 109/2010-215
z 30. mája 2014 a č. k. 10 C 109/2010-263 z 23. januára 2015, rozhodnutiami Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 77/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn.
7 Co 103/2013 z 28. novembra 2013 a č. k. 7 Co 127/2015-300 z 28. septembra 2015, ako aj
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo
67/2016 z 22. marca 2017.
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou
doručenou okresnému súdu 5. marca 2010 domáhal voči žalovanému
(ďalej len „žalovaný“) zaplatenia sumy 5 055,89 € s prísl., a to na tom skutkovom základe,
že žalovaný spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k zničeniu osobného motorového
vozidla sťažovateľa. Sťažovateľ nadobudol motorové vozidlo na základe kúpnej zmluvy
z 26. novembra 2008 a na zaplatenie časti kúpnej ceny použil peňažné prostriedky, ktoré mu
na základe zmluvy o spotrebnom úvere a zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho
práva poskytla obchodná spoločnosť Vyčíslil „svoju majetkovú ujmu
ako rozdiel medzi zaplatenou akontáciou vo výške 4.066,25 Eur, zaplatenými splátkami vo
výške 701,85 Eur (3 x 233,75 Eur), zaplateným finančným nedoplatkom vo výške 4.195,03
Eur a zaplateným poplatkom za odtiahnutie OMV po dopravnej nehode vo výške 92,76 Eur
na jednej strane a obdržanou peňažnou sumou za predaj zvyšných dielov (vraku) OMV vo
výške 4.000 Eur na druhej strane“. Neskôr tieto peňažné sumy upresnil vo vyjadrení
z 25. januára 2013, v ktorom uviedol, že „hodnota OMV pred dopravnou nehodou
predstavovala sumu 11.077.55 Eur a po dopravnej nehode sumu 4.000 Eur, teda sťažovateľ
utrpel majetkovú ujmu vo výške 7.077,55 Eur a žalobou si uplatnil (iba) sumu 5.055,89 Eur
s prísl.“.
3. Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 109/2010-119 z 15. februára 2012 žalobe
sťažovateľa vyhovel. Krajský súd na základe odvolania podaného vedľajším účastníkom
na strane žalovaného – (ďalej len „vedľajší účastník“)
uznesením sp. zn. 7 Co 77/2012 z 25. októbra 2012 rozsudok okresného súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd následne v poradí druhým rozsudkom č. k.
10 C 109/2012-171 zo 6. marca 2013 zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 92,76 €
s prísl. (za odtiahnutie motorového vozidla) a vo zvyšku žalobu zamietol.
Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal odvolanie s výnimkou výroku, v ktorom
bolo jeho žalobe čiastočne vyhovené. Dôvodil tým, že havarijná poisťovňa
likvidujúca poistnú udalosť určila všeobecnú hodnotu vozidla pred vznikom škody na sumu
11 077,55 €, od tejto hodnoty si sťažovateľ odpočítal 4 000 € za odpredaj vraku vozidla a aj
keď vzniknutá škoda bola vyššia, požadoval priznať náhradu škody uplatnenú v pôvodnej
výške.
Krajský súd uznesením sp. zn. 7 Co 103/2013 z 28. novembra 2013 rozsudok
okresného súdu opäť zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože okresný súd
nevyhodnotil vyjadrenie sťažovateľa z 25. januára 2013 ako zmenu žaloby, čím odňal
sťažovateľovi možnosť konať pred súdom.
Okresný súd následne uznesením č. k. 10 C 109/2010-215 z 30. mája 2014 pripustil
zmenu žaloby a nadväzne na to rozsudkom č. k. 10 C 109/2010-263 z 23. januára 2015
žalobu sťažovateľa (v zostávajúcej časti) zamietol s odôvodnením, že sťažovateľom
uplatnený právny nárok (po zmene jeho žaloby) je premlčaný a tento mu nemožno priznať
v dôsledku úspešne vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného a vedľajšieho
účastníka.
Krajský súd rozsudkom č. k. 7 Co 127/2015-300 z 28. septembra 2015 rozhodnutie
okresného súdu potvrdil. Dovolanie sťažovateľa voči rozsudku krajského súdu
z 28. septembra 2015 najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 67/2016 z 22. marca 2017
odmietol.
4. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že pociťuje ujmu na svojich právach, ktorú
dáva do súvisu s rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu i najvyššieho súdu,
považujúc ich za nespravodlivé a ústavne nekonformné. Svoju krivdu opisuje slovami, že
„bol účastníkom dopravnej nehody, ktorú nijako nezavinil, no napriek tomu v dôsledku tejto
nehody prišiel o peňažné prostriedky zaplatené za OMV spolu vo výške 4.963,13 Eur
(titulom akontácie, splátok a fin. nedoplatku po odpočítaní predaja zvyšných dielov OMV )
a v súčasnosti nemá k dispozícii ani tieto peňažné prostriedky, ani OMV ani možnosť
domôcť sa akejkoľvek náhrady“. Zastáva názor, že „hoci si splnil všetky svoje zákonné a
zmluvné povinnosti a riadne si uplatnil svoj právny nárok v konaní pred súdom, tak k
dnešnému dňu nemá ani vynaložené peňažné prostriedky, ani hodnotu vo forme
nepoškodeného OMV (princíp legitímnych očakávaní) a ani možnosť ďalej si uplatňovať
svoj právny nárok, resp. požadovať náhradu škody“.
5. Sťažovateľ predovšetkým všeobecným súdom vyčíta, že sa nezaoberali jeho
argumentáciou o tom, že mu vznikla majetková škoda „(v podobe rozdielu medzi hodnotou
OMV v čase pred nehodou a hodnotou OMV v čase po nehode) a zohľadnili iba jeho
argumentáciu o úbytku v majetkovej sfére (v podobe rozdielu medzi zaplatenou akontáciou,
splátkami a fin. nedoplatkom na jednej strane a obdržanou peňažnou sumou za predaj
zvyšných dielov OMV na druhej strane)“.
6. Sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 266/2014
zo 16. septembra 2014, v odôvodnení ktorého bolo konštatované, že „tzv. leasingový
nájomca pri zničení, resp. poškodení predmetu nájmu de facto nemôže voči priamemu
škodcovi domáhať ani ujmy v podobe náhrady škody (pre absenciu aktívnej vecnej
legitimácie - nie je vlastníkom veci) a ani ujmy v podobe úbytku vo svojej majetkovej sfére
(pre absenciu príčinnej súvislosti medzi vynaloženými platbami titulom akontácie, splátok a
pod. a protiprávnym konaním škodcu)“. Z toho podľa jeho názoru vyplýva, že „...
leasingový nájomca pri zničení, resp. poškodení predmetu nájmu nemá právo na žiadnu
náhradu voči nikomu, napriek tomu, že existuje priamy škodca a tzv. leasingový
prenajímateľ žiadnu majetkovú ani inú ujmu neutrpel (resp. ju má nahradenú či už od tzv.
leasingového nájomcu a/alebo od poisťovne škodcu titulom povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu)“. Takýto záver je však podľa jeho názoru extrémne nespravodlivý
voči osobe skutočne poškodenej, a preto sťažovateľ vníma tento nález ako prekvapivé
vybočenie z ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu. Odhliadnuc od toho uvádza,
že citovaný nález ústavného súdu sa vzťahuje na tzv. leasing motorového vozidla, pričom
v jeho prípade nebola uzatvorená tzv. leasingová zmluva ale tzv. autoúver. Sťažovateľ sa
tak stal vlastníkom motorového vozidla a uzatvoril iba zmluvu o zabezpečovacom prevode
vlastníckeho práva na účel zabezpečenia práv veriteľa. Z uvedeného dôvodu možno
vlastnícke právo veriteľa považovať iba za tzv. holé vlastníctvo, ku ktorému nemožno
viazať rovnaké následky ako v prípade leasingového nájomcu, kde leasingový prenajímateľ
je riadnym vlastníkom až do riadneho skončenia leasingu s odkúpením predmetu leasingu.
7. Sťažovateľ nesúhlasí ani s postupom okresného súdu, ktorým (na základe
záväzného právneho názoru krajského súdu) pripustil zmenu žaloby sťažovateľa v zmysle
prednesu jeho právneho zástupcu na pojednávaní 6. marca 2013. O zmenu žaloby v danom
prípade nešlo. Malo ísť o tvrdenie, že sťažovateľ sa voči žalovanému domáha náhrady
majetkovej ujmy v podobe rozdielu medzi hodnotou motorového vozidla v čase
pred nehodou a po nehode. Avšak pravdou nie je to, že išlo o zmenu žaloby v podobe
zmeny rozhodujúcich skutkových tvrdení. Tento prísne formalistický postup napokon
umožnil žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi vzniesť námietku premlčania. Všeobecné
súdy podľa názoru sťažovateľa nezohľadnili, že takto vznesená námietka premlčania
(v danom štádiu konania) je v rozpore s dobrými mravmi, a preto by sa na ňu nemalo
prihliadať.
8. Okrem toho sťažovateľ všeobecným súdom vyčíta, že pokiaľ zaujali právny názor
o tom, že žalobou uplatnený právny nárok sťažovateľa je nedôvodný (či už pre nedostatok
aktívnej vecnej legitimácie alebo absenciu príčinnej súvislosti) mali k vysloveniu takéhoto
názoru pristúpiť bezodkladne. Plynutím času totiž došlo k navýšeniu trov konania,
k náhrade ktorých všeobecné súdy (opäť nesprávne) zaviazali sťažovateľa. V tomto smere
predostiera názor, že celkový priebeh súdneho konania, ako aj jeho výsledok opodstatňoval
aplikáciu zákonného ustanovenia o nepriznaní práva na náhradu trov konania žalovanej
strane.
9. Na základe uvedeného sťažovateľ konštatuje, že právne závery všeobecných súdov
sú extrémne nespravodlivé a nezohľadňujú zásadu materiálnej ochrany práv a právom
chránených záujmov sťažovateľa, a preto zasiahli do jeho práv. Z uvedených dôvodov
navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR postupom a rozhodnutím
Najvyššieho súdu SR č. k 4 Cdo 67/2016 zo dňa 22.03.2017, postupom a rozhodnutiami
Krajského súdu v Prešove č. k 7 Co 77/2012 zo dňa 25.10.2012, č. k 7 Co 103/2013 zo dňa
28.11.2013, č. k. 7 Co 127/2015 zo dňa 28.09.2015 a postupom a rozhodnutiami
Okresného súdu Prešov č. k. 10 C 109/2010 zo dňa 06.03.2013, č. k. 10 C 109/2010 zo dňa
30.05.2014, č. k. 10 C 109/2010 zo dňa 23.01.2015 porušené boli.
Zrušuje sa rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Cdo 67/2016 zo dňa 22.03.2017,
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č. k 7 Co 77/2012 zo dňa 25.10.2012, č. k 7 Co
103/2013 zo dňa 28.11.2013, č. k 7 Co 127/2015 zo dňa 28.09.2015 a rozhodnutie
Okresného súdu Prešov č. k. 10 C 109/2010 zo dňa 06.03.2013, č. k. 10 C 109/2010 zo dňa
30.05.2014, č. k. 10 C 109/2010 zo dňa 23.01.2015 a vec sa vracia Okresnému súdu Prešov
na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 Eur
(slovom tritisíc eur – zrejme malo byť päťtisíc, pozn.), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný
zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 312,34 Eur
(slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto
nálezu na účet právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2, 080 01 Prešov.“
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu
ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie.
12. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
15. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
16. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu požíva. Dedenie sa zaručuje.
17. Vzhľadom na to, že sťažovateľ ústavnou sťažnosťou napáda všetky rozhodnutia,
ktoré boli v jeho veci zo strany všeobecných súdov vydané, ústavný súd najskôr skúmal
existenciu dôvodov, ktoré by mohli brániť prijatiu jeho sťažnosti na ďalšie konanie.
II.1. K námietke o porušení práv sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru
rozhodnutiami okresného súdu č. k. 10 C 109/2010-171 zo 6. marca 2013, č. k.
10 C 109/2010-215 z 30. mája 2014 a č. k. 10 C 109/2010-263 z 23. januára 2015
18. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv
a slobôd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je splnenie všeobecných a osobitných
náležitostí vyplývajúcich z § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, ako aj ďalších procesných
podmienok vyplývajúcich z § 53 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti ústavný súd
stabilne pripomína, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak
náležitosti týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je následne viazaný
návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
19. Ústavný súd tak so zreteľom na dikciu ustanovenia § 20 zákona o ústavnom súde
konštatuje, že hoci mu sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu
spolu s návrhom doručil aj splnomocnenie na jeho zastupovanie advokátom v konaní
pred ústavným súdom, predmetné splnomocnenie bolo udelené na podanie ústavnej
sťažnosti proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 67/2016 z 22. marca 2017
a rozhodnutiam krajského súdu č. k. 7 Co 127/2015-300 z 28. septembra 2015, sp. zn.
7 Co 103/2013 z 28. novembra 2013 a sp. zn. 7 Co 77/2012 z 25. októbra 2012. Predložené
splnomocnenie však neoprávňuje advokáta na podanie ústavnej sťažnosti voči rozhodnutiam
okresného súdu č. k. 10 C 109/2010-171 zo 6. marca 2013, č. k. 10 C 109/2010-215
z 30. mája 2014 a č. k. 10 C 109/2010-263 z 23. januára 2015.
20. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je,
že sa udeľuje inej osobe v rozsahu presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom
splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho
splnomocnená osoba zastupuje.
21. S ohľadom na tento nedostatok ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti
smerujúcej proti rozhodnutiam okresného súdu bez ďalšieho odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
22. Ústavný súd okrem toho dáva navyše do pozornosti, že z princípu subsidiarity
vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným právam a slobodám iba vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní
podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané
chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Ochrana základných práv a slobôd poskytovaná
ústavným súdom prostredníctvom ústavou a zákonom o ústavnom súde upraveného konania
o sťažnosti je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú
všeobecné súdy (porov. m.m. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Na preskúmanie postupu
a rozsudku okresného súdu (v danom prípade rozsudkov č. k. 10 C 109/2012-171
zo 6. marca 2013 a č. k. 10 C 109/2010-263 z 23. januára 2015) bol v prvom rade príslušný
krajský súd ako súd odvolací. Jeho právomoc rozhodnúť o odvolaní vylučuje právomoc
ústavného súdu bezprostredne preskúmavať postup a rozhodnutie súdu prvej inštancie. Ak
teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
základných práv alebo slobôd môže resp. mohol domôcť využitím jemu dostupných
a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť (porov.
m. m. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03, III. ÚS 133/05, III. ÚS 288/07, III. ÚS 72/09,
I. ÚS 707/2014, II. ÚS 13/2018 a iné).
II.2. K námietke o porušení práv sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru
rozhodnutiami krajského súdu sp. zn. 7 Co 77/2012 z 25. októbra 2012 a sp. zn.
7 Co 103/2013 z 28. novembra 2013
23. Vzhľadom na princíp subsidiarity (bližšie bod 22) vo vzťahu k rozhodnutiam
krajského súdu sp. zn. 7 Co 77/2012 z 25. októbra 2012 a sp. zn. 7 Co 103/2013
z 28. novembra 2013, ktorými krajský súd (dvakrát) zrušil rozhodnutie okresného súdu
vo veci samej a vec mu vrátil na ďalšie konanie, je potrebné uviesť, že ide o kasačné
rozhodnutia, ktorými nebolo rozhodnuté o veci konečným spôsobom, ale konanie
pokračovalo opäť na úrovni okresného súdu.
24. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd poukazuje na to, že
základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je
výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či
napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania
a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,
II. ÚS 155/08). Po zrušení rozhodnutí okresného súdu tento opätovne vo veci rozhodol
(rozsudkom č. k. 10 C 109/2012-171 zo 6. marca 2013 a rozsudkom č. k. 10 C 109/2010-
263 z 23. januára 2015).
25. Okrem toho nemožno opomenúť, že podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde
sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia
opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu
počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom
ustanovenej lehoty neumožňuje kogentná povaha § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde
zmeškanie tejto lehoty odpustiť (m. m. IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 338/08), prípadne túto lehotu
predĺžiť.
26. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ podal sťažnosť proti zrušujúcim
uzneseniam krajského súdu 20. júna 2017, teda zjavne po uplynutí zákonom stanovenej
lehoty, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nielen pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie, ale aj
ako podanú oneskorene.
II.3. K námietke o porušení práv sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru
rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co 127/2015-300 z 28. septembra 2015 a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 67/2016 z 22. marca 2017
27. Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje „revíziu“
rozsudku krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie okresného súdu z dôvodu
uplatnenia si svojho nároku z titulu náhrady škody, ktorú mu spôsobil žalovaný
pri dopravnej nehode. Sťažovateľ nesúhlasí so zamietnutím žaloby a ani s odôvodnením
záveru všeobecných súdov. Je presvedčený, že v jeho prípade nešlo o takú zmenu
rozhodujúcich skutkových tvrdení, ktoré by odôvodňovali pripustenie zmeny žaloby. Tento
prísne formalistický postup všeobecných súdov umožnil žalovanému a vedľajšiemu
účastníkovi úspešne vzniesť námietku premlčania, a preto považuje výsledok konania
za nespravodlivý.
28. Na účel posúdenia opodstatnenosti argumentácie sťažovateľa sa ústavný súd
najskôr oboznámil s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorý v rámci
odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal na závery uvedené v rozsudku okresného súdu
a na zdôraznenie ich správnosti doplnil nasledujúce: „V danom prípade, ako to vyplýva z
obsahu spisu, žalobca svoj nárok na náhradu škody vo výške 5.055,89 Eur síce odvodzoval
od dopravnej nehody zo dňa 30.01.2009 zavinenej žalovaným, avšak skutkový základ tohto
nároku, z ktorého pôvodne vychádzal v priebehu konania zásadne zmenil. V pôvodnej
žalobe žalobcom požadovaná suma 5.055,89 Eur mala predstavovať rozdiel medzi reálne
vynaloženými nákladmi na zabezpečenie vozidla žalobcom v sume 9.055,89 Eur a sumou
4.000 Eur získanou žalobcom za odpredaj vraku vozidla... Až podaním zo dňa 25.01.2013
(č.l. 153 spisu) sa žalobca rovnako ako v pôvodnej žalobe domáhal zaplatenia sumy
5.055,89 Eur, avšak na inom skutkovom základe. V tomto podaní škoda na motorovom
vozidle bola vypočítaná ako rozdiel ceny motorového vozidla pred dopravnom nehodou
stanovenej na sumu 11.077,55 Eur a čiastkou 4.000 Eur, tvoriacou hodnotu zvyškov
poškodeného vozidla. Zo škody vzniknutej v reálnej výške 7.077,55 Eur si žalobca uplatnil
len sumu 5.055,89 Eur, teda čiastku uvedenú v pôvodnej žalobe.“
29. Porovnávajúc znenie skutkového základu, o ktorý žalobca oprel svoj nárok
v pôvodnej žalobe a skutkového základu uvedeného v podaní sťažovateľa z 25. januára
2013 a predneseného na pojednávaní uskutočnenom 6. marca 2013, krajský súd dospel
k rovnakému záveru ako okresný súd, a síce, že „ide o úplne rozdielny skutkový dej,
z ktorého sa uplatňovaný nárok odvodzuje. Táto zásadná zmena pôvodne tvrdeného
skutkového stavu si vyžadovala rozhodnutie o pripustení či nepripustení zmeny žaloby podľa
ustanovenia § 95 O.s.p. Za zmenu žaloby treba považovať aj procesný úkon, ktorým
žalobca, hoci požaduje rovnaké plnenie, tak následne robí na základe iných skutočností než
tých, ktoré uviedol v žalobe. Zmena žaloby bola následne pripustená uznesením zo dňa
30.05.2014 č.k. 10C/109/2010-215.“.
30. K tomu ústavný súd uvádza, že zmena žaloby je prejavom dispozičnej zásady
sporového konania, ktorá umožňuje strane sporu, aby modifikovala svoj žalobný návrh. Tak
to bolo aj v prípade sťažovateľa, ktorý zmenu žaloby sám navrhol podaním z 25. januára
2013. Okrem toho je podstatné uviesť, že na tejto argumentácii sťažovateľ založil aj
opravný prostriedok, ktorý nasmeroval proti rozsudku okresného súdu zo 6. marca 2013,
a na základe ktorého bol tento rozsudok krajským súdom zrušený a vec vrátená okresnému
súdu na ďalšie konanie. V tomto smere mu bola zmena žaloby na prospech.
31. Odhliadnuc od uvedeného, v súčasnosti účinný zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) v porovnaní
s predchádzajúcou právnou úpravou – zákonom č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) už výslovne v texte zákona uvádza, čo sa
rozumie pod zmenou žaloby (§ 140 CSP). Za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku tieto
závery vyplývali z judikatúry a právnej vedy. Za zmenu žaloby sa v zmysle judikatúry
považovala (okrem iného aj) zmena rozhodujúcich skutkových okolností, na ktorých žaloba
spočívala. Ak chcel žalobca rozhodujúce skutočnosti akýmkoľvek spôsobom meniť,
dopĺňať, zužovať či rozširovať, išlo vždy o zmenu návrhu podľa § 95 OSP. Odpoveď
na otázku, či sťažovateľom uvádzané skutočnosti boli svojou povahou rozhodujúce, dal
vo svojom rozhodnutí už okresný súd (strana 5 rozsudku okresného súdu), s čím sa krajský
súd stotožnil. Uvedenému záveru prisvedčil aj najvyšší súd, keď uviedol, že „Z obsahu
podania žalobcu z 25. januára 2013 vyplýva, že toto podanie skutočne obsahovalo zmenu
tzv. rozhodujúcich skutkových okolností... “.
32. Záver všeobecných súdov o tom, že ak žalobca v priebehu konania vo svojom
doplňujúcom podaní uvedie úplne iné skutkové okolnosti, z ktorých odvodzuje žalobou
uplatnený nárok hoci ide o rovnaké plnenie, a preto nemožno takéto podanie považovať
za doplnenie v žalobe uvedených rozhodujúcich skutočností, ale za zmenu žaloby, o ktorej
musí súd rozhodnúť v zmysle § 95 ods. 2 OSP, preto možno z pohľadu ústavného súdu
považovať za ústavne udržateľný. Aj Najvyšší súd Českej republiky vo svojej judikatúre
zhodne uvádza, že o zmenu žaloby pôjde aj v prípade, ak žalobca síce naďalej požaduje
rovnaké plnenie (rovnakej kvality a rozsahu), ale na základe iného skutkového stavu než
uviedol v pôvodnej žalobe (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
21 Cdo 2502/2000 z 30. augusta 2001, obdobne aj rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 21/2013).
33. Po vyriešení problematiky zmeny žaloby krajský súd považoval za kľúčovú
otázku posúdenie námietky premlčania nároku na náhradu škody, ktorú vzniesol žalovaný
a vedľajší účastník. Aj v tomto smere krajský súd poukázal na podrobné odôvodnenie
rozsudku okresného súdu, ktorý vo vzťahu k námietke premlčania uviedol: „Pokiaľ sa týka
okamihu začatia plynutia premlčacej doby, tento okamih súd ustálil v zmysle § 101
Občianskeho zákonníka, z ktorého je zrejmé, že premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa
právo mohlo vykonať po prvý raz, teda keď vznikla možnosť podať na jeho základe žalobu.
Tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený
vedel alebo nevedel o svojom práve V prípade žaloby o náhradu škody je ustanovená
kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna. Začiatok subjektívnej i
objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne, na sebe nezávisle, a ich plynutie a
skončenie je tiež nezávislé s tým, že subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci
objektívnej premlčacej doby, ktorú prekročiť nemôže. Pri začatí plynutia subjektívnej
premlčacej doby je rozhodujúci subjektívny prvok, ktorý pozostáva z dvoch zložiek, teda po
prvé, kedy sa poškodený dozvedel o škode určitého druhu do tej miery, aby mohol svoj
nárok vyčísliť v žalobnom návrhu na súde, a kedy sa poškodený o škode dozvedel z pohľadu
toho, kto za túto zodpovedá. Podľa názoru súdu sa navrhovateľ o tom, kto za škodu
zodpovedá dozvedel hneď pri samotnej dopravnej nehode, t. j. dňa 30.01.2009. O ustálení
vzniknutej škody sa mohol objektívne po prvý krát dozvedieť navrhovateľ nasledujúcim
dňom pri uzavretí kúpnej zmluvy, ktorou odpredal zvyšky motorového vozidla, teda dňa
02.04.2009. Subjektívna premlčacia doba preto začala plynúť dňa 03.04.2009 a uplynula
dňa 03.04.2011. Objektívna premlčacia doba, ktorá ohraničuje plynutie subjektívnej
premlčacej doby, začala plynúť dňa 30.01.2009 a uplynula 30.01.2012. V danom prípade sa
nejedná o škodu spôsobenú úmyselne, no v danom prípade uplynula dvojročná subjektívna
premlčacia doba dňa 03.04.2011 na uplatnenie nárokov z predmetnej udalosti, pri ktorej
došlo ku škode. K uplatneniu predmetného nároku, ako bolo vyššie uvedené, došlo dňa
06.03.2013, teda po márnom uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, ako aj po
márnom uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej doby. Z týchto dôvodov súd považoval
vznesenú námietku premlčania za dôvodnú, a pokiaľ súd vyhodnotil premlčaciu námietku
ako dôvodnú, postupom podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka bol návrh zamietnutý.“
34. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa čl. 124 ústavy je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, a teda nie je súdom vyššej inštancie
rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
35. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre
ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však
neznamená, že na každý argument účastníka konania je súd povinný dať podrobnú
odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil
III/1997).
36. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového aj odvolacieho),
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý
proces (m. m. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03).
37. Ústavný súd sa z obsahu preskúmavaného napadnutého rozsudku presvedčil,
že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia na vec
vzťahujúcich sa právnych predpisov interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom.
Namietaný rozsudok krajského súdu je primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho
považovať za exces alebo za prejav aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho
všeobecného súdu a ako taký ho nemožno kvalifikovať ako arbitrárny. Ústavný súd chápe,
že sťažovateľ sa cíti byť výsledkom konania ukrivdený a pociťuje nespravodlivosť,
na druhej strane je však potrebné uviesť, že opísanie skutkového stavu bolo jeho ťažiskovou
úlohou ako žalobcu. Žalobca nesie bremeno tvrdenia, a preto je v tomto smere dôležitá
jednoznačnosť, určitosť a zrozumiteľnosť žaloby, ktorá má význam kvôli určeniu predmetu
konania. Určenie predmetu konania je dôležité z toho hľadiska, že súd je následne žalobným
návrhom viazaný. Až následne je vecou súdu, aby tvrdený skutkový stav podradil pod
hmotnoprávnu normu, ktorá tomuto skutkovému stavu zodpovedá. Za tvrdený skutkový stav
však zodpovedá žalobca, a pokiaľ sa žalobca rozhodol v priebehu konania tvrdené skutkové
okolnosti zmeniť, musel počítať i s prípadnými následkami v podobe hmotnoprávnych
účinkov zmeny žaloby, t. j. najmä z pohľadu plynutia premlčacích lehôt.
38. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa jeho povinnosti nahradiť
vedľajšiemu účastníkovi trovy konania, okresný súd v rozsudku aplikoval § 142 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku s prihliadnutím na zásadu úspechu, keďže neúspech
vedľajšieho účastníka bol v pomerne nepatrnej časti (zo sumy 5 055,89 € bol neúspešný len
v sume 92,76 €, pozn.). Krajský súd sa s týmto záverom stotožnil a vysporiadal sa aj
s odvolacou námietkou sťažovateľa o možnosti aplikácie § 150 ods. 1 OSP, ktorú
vyhodnotil negatívne (strana 8 rozsudku krajského súdu).
39. Vrátiac sa tak k hodnoteniu rozhodnutia krajského súdu z ústavnoprávneho
hľadiska, ústavný súd konštatuje, že jeho závery nemožno považovať za zjavne
neopodstatnené či ústavne neakceptovateľné v takej miere, aby bol potrebný zásah
ústavného súdu. Krajský súd sa dostatočne zaoberal i námietkami sťažovateľa (v podstate
obsahovo zhodnými s tými, ktorými odôvodňuje i ústavnú sťažnosť) v rozsahu, ktorý
postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní (v spojení s odôvodnením
rozhodnutia okresného súdu) dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
40. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu nie je
dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor všeobecného súdu svojím vlastným. V tejto súvislosti ústavný súd dodáva,
že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne
konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka
konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov
a námietok. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto
procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07,
III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010). Týmto požiadavkám učinil podľa názoru ústavného súdu
krajský súd vo veci sťažovateľa zadosť.
41. Predmetom sťažovateľovej kritiky je napokon aj rozhodnutie najvyššieho súdu,
ktorý jeho dovolanie odmietol ako procesne neprípustné.
42. V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým uvádza, že je nepochybné,
že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania (strane
sporu) poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho
opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne
upravuje procesné právo.
43. Jedným z takýchto dôvodov bolo (s účinnosťou do 30. júna 2016) aj odňatie
možnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ktorý uplatnil i sťažovateľ
a v súvislosti s ktorým ústavný súd už judikoval, že ak účastník konania splní predpoklady
vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný
súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu
na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní (II. ÚS 249/05, III. ÚS 171/06
III. ÚS 307/07, III. ÚS 240/09). Právo na súdnu ochranu sa však v občianskoprávnom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky
štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní.
44. Najvyšší súd v sťažovateľovej veci najskôr skonštatoval, že predmetom
dovolacieho prieskumu bol potvrdzujúci rozsudok krajského súdu a nie rozsudok
zmeňujúci, ako sa mylne domnieval sťažovateľ, a preto uzavrel, že jeho dovolanie nie je
podľa § 238 ods. 1 až 3 OSP procesne prípustné. Následne sa zaoberal otázkou, či je
dovolanie prípustné podľa § 237 ods. 1 OSP, najmä z hľadiska vady uvedenej v § 237 ods. 1
písm. f) OSP, ktorú sťažovateľ v dovolaní výslovne namietal. Nadväzne skonštatoval, že
„Úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred žalobcom požadovanou zmenou
návrhu, (ne)môžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, súvisí s predbežným
hodnotením dôkazov a je výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového
postupu. Táto úvaha patri len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny návrhu.
Pokiaľ je ním súd prvého stupňa, žalobca nie je oprávnený napadnúť odvolaním správnosť
tejto jeho úvahy, lebo odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila
zmena návrhu, nie je prípustné (viď § 202 ods. 3 písm. f/ O.s.p.). Ani dovolací súd,
posudzujúci prípustnosť dovolania z hľadiska možnosti výskytu procesnej vady konania v
zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v konaní odvolacieho súdu, nemôže prehodnocovať
správnosť tejto úvahy súdu (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.
septembra 2011 sp. zn. 2 Cdo 161/2011, schválené dňa 13. decembra 2011
občianskoprávnym kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na uverejnenie v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).“.
45. Najvyšší súd tak podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným
spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade nie je založený sťažovateľom tvrdený dôvod
prípustnosti jeho dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Keďže prípustnosť dovolania nebolo
možné založiť ani na sťažovateľom namietanom dôvode podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP,
následne sformuloval svoj právny záver o odmietnutí dovolania.
46. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že samotná otázka
posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky
prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.
Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade
s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30. júna 2016),
resp. Civilného sporového poriadku (účinného od 1. júla 2016), ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4
ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu
vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru
o porušení označeného práva sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani
nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska dovolateľom namietaného
nesprávneho právneho posúdenia veci.
47. Ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť,
ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti
dovolania, pozn.) nemajúci oporu v procesných kódexoch, ktoré bol najvyšší súd v čase
svojho rozhodovania povinný na daný prípad aplikovať. Napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu tak nevykazuje znaky arbitrárnosti a zjavnej nezlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom
v záhlaví označených základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ namieta.
48. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu
a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
49. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak v danom
prípade nemožno uvažovať ani o porušení jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
O prípadnom porušení tohto práva by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by
zo strany všeobecných súdov primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy a tiež v čl. 6 ods. 1
dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 278/2010).
50. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto
časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
51. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa
v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júla 2018