Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (23)III. ÚS 307/07
PDF · 163.38 KB
No categories available
III. ÚS 307/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2007
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. A. Š., S., zastúpenej advokátom Mgr. A. M.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva zaručeného
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vydanom v konaní vedenom pod sp. zn. 1Cdo 136/2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. A. Š. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra
2006 doručená sťažnosť Mgr. A. Š., S. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej lej „najvyšší súd“) vydanom v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo
136/2006.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že v konaní vedenom Okresným súdom
Humenné (ďalej len okresný súd“) pod sp. zn. 17 C 116/2004 jej bol rozsudkom
z 24. októbra 2005 v plnom rozsahu priznaný uplatnený nárok na doplatenie platu. Právny
zástupca sťažovateľky podal následne 27. októbra 2005, t. j. do troch dní po vynesení
rozhodnutia vo veci samej, vyčíslenie trov konania na poštovú prepravu. Okresný súd však
náhradu trov konania nepriznal v požadovanej výške s odôvodnením, že lehota zachovaná
nebola (náhrada trov konania bola teda priznaná iba sčasti). Sťažovateľka následne podala
odvolanie proti rozsudku okresného súdu v časti týkajúcej sa trov konania. Krajský súd
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 30. marca 2006 rozhodnutie okresného
súdu potvrdil. Proti rozhodnutiu krajského súdu, ktoré bolo vydané v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Co 465/05, podala sťažovateľka dovolanie, v ktorom ako dovolací dôvod
uplatnila odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Podľa
sťažovateľky „k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tým, že súdy nevzali do úvahy
riadne a včasne urobené podanie, čím odňali jej procesné právo – právo na uplatnenie
a priznanie trov konania“.
Najvyšší súd podané dovolanie uznesením zo 7. augusta 2006 odmietol
s odôvodnením, že:
1. dovolanie sťažovateľky smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný
prostriedok nie je prípustný, pričom najvyšší súd tu poukázal na znenie § 239 ods. 3 OSP;
2. postupom a rozhodnutím krajského súdu nebola žalovanej znemožnená realizácia
tých procesných práv, ktoré jej OSP priznáva na zabezpečenie jej práv a právom chránených
záujmov.
Najvyšší súd v tejto súvislosti s poukazom na príslušné ustanovenia OSP zdôraznil,
že „ako prvostupňový tak aj odvolací súd o trovách konania vecne (meritórne) rozhodol.
Jeho právne posúdenie veci, v rámci ktorého považoval lehotu uvedenú v ustanovení § 151
ods. 1 za lehotu hmotnoprávnu a nie procesnoprávnu, a preto trovy konania priznal
žalobkyni len sčasti, nemôže dovolací súd vecne preskúmavať“. Zároveň v odôvodnení
sťažnosťou napadnutého rozhodnutia uviedol, že „podľa ustálenej súdnej praxe nie je
postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom skutočnosť, že by
rozhodnutie spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci. Táto skutočnosť môže byť
len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ OSP v prípade, ak je dovolanie
prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. OSP“.
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 7.8.2006 sp. zn.: 1Cdo
136/2006 bolo porušené právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Súd rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 7.8.2006
sp. zn.: 1Cdo 136/2006 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania
vo výške 3.412,70 Sk k rukám právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda
môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Vzhľadom na to, že sťažovateľka napadla uznesenie najvyššieho súdu, ústavný súd
sa pri rozhodovaní o podanej sťažnosti zameral na preskúmanie tohto rozhodnutia
v súvislosti s obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného
Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa ústavný súd stotožnil
s jeho konštatovaním, že: „nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých
rozhodnutí, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O. s. p. ako
rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné, je nepochybné, že prípustnosť dovolania
žalobkyne z ustanovenia § 239 O. s. p. nemožno vyvodiť.“ Najvyšší súd postupoval správne,
ak odôvodnenie odmietnutia podaného dovolania týmto konštatovaním neukončil,
ale rešpektujúc svoju vlastnú judikatúru (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. Rc 4/2003
z 30. augusta 2001, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. Rc 104/2001 z 27. februára 2001
alebo aj sťažovateľkou uvedený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. Rc 117/98 z 29. októbra
1998) sa zameral na preskúmanie dovolaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu
z pohľadu, či neexistuje sťažovateľkou tvrdený dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP.
Podľa zistenia ústavného súdu (z podanej sťažnosti a z jej príloh) základným
problémom celého sporu je skutočnosť, že všeobecné súdy posúdili lehotu zakotvenú
v § 151 ods. 1 OSP v znení platnom a účinnom do 30. júna 2007 ako lehotu hmotnoprávnu,
a nie procesnoprávnu. Posúdenie lehoty uvedenej v § 151 ods. 1 OSP v znení platnom
a účinnom v čase rozhodovania okresného súdu i krajského súdu z toho hľadiska, či ide
o lehotu hmotnoprávnu alebo procesnoprávnu, je však otázkou právnych názorov okresného
súdu aj krajského súdu, ktoré ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
V tejto súvislosti ústavný súd súhlasí s názorom sťažovateľky, že právo na náhradu
trov konania „tvorí integrálnu súčasť práva na súdnu ochranu“, nestotožnil sa však s jej
tvrdením, podľa ktorého najvyšší súd pri rozhodovaní o ňou podanom dovolaní vychádzal
zo záveru, že právo na priznanie náhrady trov konania „nie je takým procesným právom,
odopretie ktorého by znamenalo odňatie možnosti konať pred súdom“. Odôvodnenie
uznesenia nepreukazuje, že by najvyšší súd zastával tento názor, alebo že by z takéhoto
názoru pri rozhodovaní o podanom dovolaní vychádzal. Najvyšší súd však správne
zdôraznil, že „ako prvostupňový súd tak aj odvolací súd o trovách konania vecne
(meritórne) rozhodol“.
Ústavný súd už judikoval, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí
aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní,
v ktorom sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany
pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo. Jedným
z takých dôvodov je aj odňatie možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].
Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany
v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť
v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej ochrany v takom
konaní. Poskytnutie tejto ochrany však neznamená len úspech v mimoriadnom opravnom
konaní, ak každé také rozhodnutie odpovedá na obsah dovolania ústavne súladným
spôsobom v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy) (II. ÚS 249/05,
Najvyšší súd sa neodmietol zaoberať opravným prostriedkom sťažovateľky,
napadnuté rozhodnutie krajského súdu riadne preskúmal z pohľadu tvrdených námietok
a následne, sformulujúc svoj právny názor na prerokúvanú vec, o podanom dovolaní
rozhodol predpísaným spôsobom, pričom dostatočne objasnil dôvody rozhodnutia. Ústavný
súd ani v tejto časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu nezistil dôvody, pre ktoré by
bolo možné uvažovať o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu
ochranu. Najvyšší súd sa s námietkami sťažovateľky riadne vysporiadal, keď v odôvodnení
svojho uznesenia vysvetlil všetky sporné otázky, ktorých riešenie ho viedlo k samotnému
rozhodnutiu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd zhodnotil posudzovanú sťažnosť ako zjavne
neopodstatnenú a rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. novembra 2007