Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 307/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2007

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. A. Š., S., zastúpenej advokátom Mgr. A. M.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva zaručeného

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vydanom v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. A. Š. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra

2006 doručená sťažnosť Mgr. A. Š., S. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej lej „najvyšší súd“) vydanom v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo

136/2006.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že v konaní vedenom Okresným súdom

Humenné (ďalej len okresný súd“) pod sp. zn. jej bol rozsudkom

z 24. októbra 2005 v plnom rozsahu priznaný uplatnený nárok na doplatenie platu. Právny

zástupca sťažovateľky podal následne 27. októbra 2005, t. j. do troch dní po vynesení

rozhodnutia vo veci samej, vyčíslenie trov konania na poštovú prepravu. Okresný súd však

náhradu trov konania nepriznal v požadovanej výške s odôvodnením, že lehota zachovaná

nebola (náhrada trov konania bola teda priznaná iba sčasti). Sťažovateľka následne podala

odvolanie proti rozsudku okresného súdu v časti týkajúcej sa trov konania. Krajský súd

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 30. marca 2006 rozhodnutie okresného

súdu potvrdil. Proti rozhodnutiu krajského súdu, ktoré bolo vydané v konaní vedenom

pod sp. zn. , podala sťažovateľka dovolanie, v ktorom ako dovolací dôvod

uplatnila odňatie možnosti konať pred súdom podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Podľa

sťažovateľky „k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tým, že súdy nevzali do úvahy

riadne a včasne urobené podanie, čím odňali jej procesné právo – právo na uplatnenie

a priznanie trov konania“.

Najvyšší súd podané dovolanie uznesením zo 7. augusta 2006 odmietol

s odôvodnením, že:

1. dovolanie sťažovateľky smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný

prostriedok nie je prípustný, pričom najvyšší súd tu poukázal na znenie ;

2. postupom a rozhodnutím krajského súdu nebola žalovanej znemožnená realizácia

tých procesných práv, ktoré jej priznáva na zabezpečenie jej práv a právom chránených

záujmov.

Najvyšší súd v tejto súvislosti s poukazom na príslušné ustanovenia zdôraznil,

že „ako prvostupňový tak aj odvolací súd o trovách konania vecne (meritórne) rozhodol.

Jeho právne posúdenie veci, v rámci ktorého považoval lehotu uvedenú v ustanovení § 151

ods. 1 za lehotu hmotnoprávnu a nie procesnoprávnu, a preto trovy konania priznal

žalobkyni len sčasti, nemôže dovolací súd vecne preskúmavať“. Zároveň v odôvodnení

sťažnosťou napadnutého rozhodnutia uviedol, že „podľa ustálenej súdnej praxe nie je

postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom skutočnosť, že by

rozhodnutie spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci. Táto skutočnosť môže byť

len odôvodnením dovolania v zmysle v prípade, ak je dovolanie

prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa a nasl. “.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 7.8.2006 sp. zn.: 1Cdo

136/2006 bolo porušené právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46

ods. 1 .

Súd rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 7.8.2006

sp. zn.: zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania

vo výške 3.412,70 Sk k rukám právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Vzhľadom na to, že sťažovateľka napadla uznesenie najvyššieho súdu, ústavný súd

sa pri rozhodovaní o podanej sťažnosti zameral na preskúmanie tohto rozhodnutia

v súvislosti s obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného

.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa ústavný súd stotožnil

s jeho konštatovaním, že: „nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých

rozhodnutí, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení ako

rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné, je nepochybné, že prípustnosť dovolania

žalobkyne z ustanovenia nemožno vyvodiť.“ Najvyšší súd postupoval správne,

ak odôvodnenie odmietnutia podaného dovolania týmto konštatovaním neukončil,

ale rešpektujúc svoju vlastnú judikatúru (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. Rc 4/2003

z 30. augusta 2001, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. Rc 104/2001 z 27. februára 2001

alebo aj sťažovateľkou uvedený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. Rc 117/98 z 29. októbra

1998) sa zameral na preskúmanie dovolaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu

z pohľadu, či neexistuje sťažovateľkou tvrdený dovolací dôvod podľa .

Podľa zistenia ústavného súdu (z podanej sťažnosti a z jej príloh) základným

problémom celého sporu je skutočnosť, že všeobecné súdy posúdili lehotu zakotvenú

v v znení platnom a účinnom do 30. júna 2007 ako lehotu hmotnoprávnu,

a nie procesnoprávnu. Posúdenie lehoty uvedenej v v znení platnom

a účinnom v čase rozhodovania okresného súdu i krajského súdu z toho hľadiska, či ide

o lehotu hmotnoprávnu alebo procesnoprávnu, je však otázkou právnych názorov okresného

súdu aj krajského súdu, ktoré ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. ,

, ).

V tejto súvislosti ústavný súd súhlasí s názorom sťažovateľky, že právo na náhradu

trov konania „tvorí integrálnu súčasť práva na súdnu ochranu“, nestotožnil sa však s jej

tvrdením, podľa ktorého najvyšší súd pri rozhodovaní o ňou podanom dovolaní vychádzal

zo záveru, že právo na priznanie náhrady trov konania „nie je takým procesným právom,

odopretie ktorého by znamenalo odňatie možnosti konať pred súdom“. Odôvodnenie

uznesenia nepreukazuje, že by najvyšší súd zastával tento názor, alebo že by z takéhoto

názoru pri rozhodovaní o podanom dovolaní vychádzal. Najvyšší súd však správne

zdôraznil, že „ako prvostupňový súd tak aj odvolací súd o trovách konania vecne

(meritórne) rozhodol“.

Ústavný súd už judikoval, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí

aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní,

v ktorom sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany

pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo. Jedným

z takých dôvodov je aj odňatie možnosti konať pred súdom [ ].

Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany

v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť

v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej ochrany v takom

konaní. Poskytnutie tejto ochrany však neznamená len úspech v mimoriadnom opravnom

konaní, ak každé také rozhodnutie odpovedá na obsah dovolania ústavne súladným

spôsobom v rozsahu upravenom zákonom ( ) (,

).

Najvyšší súd sa neodmietol zaoberať opravným prostriedkom sťažovateľky,

napadnuté rozhodnutie krajského súdu riadne preskúmal z pohľadu tvrdených námietok

a následne, sformulujúc svoj právny názor na prerokúvanú vec, o podanom dovolaní

rozhodol predpísaným spôsobom, pričom dostatočne objasnil dôvody rozhodnutia. Ústavný

súd ani v tejto časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu nezistil dôvody, pre ktoré by

bolo možné uvažovať o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu

ochranu. Najvyšší súd sa s námietkami sťažovateľky riadne vysporiadal, keď v odôvodnení

svojho uznesenia vysvetlil všetky sporné otázky, ktorých riešenie ho viedlo k samotnému

rozhodnutiu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd zhodnotil posudzovanú sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú a rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2007