Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 304/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Milošom Gerom, Štefánika 217, Bytča, pre namietané porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa , 2 a 3

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Bratislava II č. k. -111 z 20. novembra 2013, rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -135 z 30. júna 2016 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. októbra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 16. januára

2018 sa , (ďalej len „sťažovateľ“), domáhal

vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených práv,

ku ktorým malo dôjsť rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -111 z 20. novembra 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“),

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -135

z 30. júna 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. októbra 2017

(ďalej len uznesenie najvyššieho súdu).

2. Z príloh pripojených ku sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa na okresnom

súde v postavení žalobcu domáhal na žalovanej – (ďalej

len „žalovaná“) vydania nezabudovaného tepelno-izolačného materiálu, eventuálne

zaplatenia sumy 1 445,86 € a trov konania. Žalobu odôvodňoval tým, že v rámci

dohodnutých rekonštrukčných prác so žalovanou priviezol do rekonštruovaného objektu

tepelno-izolačný materiál. Následne však prestal s výkonom rekonštrukčných prác, pretože

žalovaná mu nevyplatila časť dohodnutej odmeny v žalovanej výške za dovtedy vykonané

práce. V priebehu konania žiadal zastaviť konanie o návrhu na vydanie veci a ďalej

požadoval zaplatenie žalovanej sumy z dôvodu nedoplatku na vykonaných prácach.

3. Okresný súd rozsudkom konanie o vydanie veci zastavil a žalobu o zaplatenie

žalovanej sumy zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením

po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Zamietnutie žaloby odôvodnil tým,

že sťažovateľ nevykonal rekonštrukciu riadne a včas podľa písomnej dohody a žalovaná

neschválila práce a náklady zahrnuté do rozpočtu. Konkrétnejšie v odôvodnení uviedol,

že sťažovateľ pôvodne žiadal vrátiť zakúpený materiál v hodnote 1 445,83 €. Počas konania

návrh na vydanie veci (nezabudovaného tepelnoizolačného materiálu) žiadal zastaviť

a požadoval od žalovanej, aby mu vyplatila sumu vo výške 1 445,83 € z dôvodu, že

„na rekonštrukčných prácach má nedoplatok na vykonaných prácach v zmysle ním

predloženého rozpočtu zo dňa 31.01.200... Z vykonaného dokazovania však vyplynulo,

že navrhovateľ nevykonal rekonštrukciu drevenice riadne a včas, o čom svedčí protokol

o posúdení diela zo dňa 05.12.2008 a výpoveď svedkov... že navrhovateľ síce zakúpil

na rekonštrukciu drevenice materiál zn. Isover v sume 43.557.-Sk ( 1.445,83 €), avšak

pôvodne bol dohodnutý iný materiál zn. NOBASIL v sume 47.000.-Sk ( 1.560 €),

čo navrhovateľ nezohľadnil pri svojom výpočte a že navrhovateľ opustil stavbu dňa

30.09.2008 t.j. 1 mesiac pred uplynutím lehoty na ukončenie rekonštrukcie drevenice

a že navýšenie dohodnutej ceny za dielo oznámil navrhovateľ odporkyni písomne až listom

zo dňa 30.10.2008... Keďže cena za dielo bola vopred dohodnutá konštantne (podľa

rozpočtu vypracovaného navrhovateľom na sumu 187.000.-Sk), prislúchala by

v navrhovateľovi novo určená cena len v prípade, ak by odporkyňa od dohody neodstúpila

bez zbytočného odkladu po oznámení novej ceny. Odporkyni však navrhovateľ písomne

oznámil nešpecifikované navýšenie dohodnutej ceny za dielo listom zo dňa 28.08.2008

a až navýšenú sumu podľa odporkyne listom zo dňa 30.10.2008 (čl. 55) t.j. 1 mesiac pred

uplynutím lehoty na ukončenie rekonštrukcie drevenice a 1 mesiac už po faktickom

ukončení prác. Tvrdenia navrhovateľa, že o navýšení dohodnutej ceny informoval

odporkyňu už v júli 2008 a potom následne listami adresovanými jej otcovi

, súd nemohol vziať do úvahy ako dôkaz postačujúci k preukázaniu úkonu

zhotoviteľa účtovať práce a náklady do rozpočtu nezahrnuté z písomným súhlasom

odporkyne. Navrhovateľovi nie je možné priznať ani primeranú náhradu za vykonané práce

a nákup materiálu ( ) nim účtovaného naviac z dôvodu, že v konaní zmätočne

preukazoval ním vykonané práce, vyčíslenie ktorých nekorešpondentovalo so samotným

návrhom... Napokon súd dodáva, že pokiaľ by mal vyhovieť návrhu navrhovateľa na úhradu

sumy 1.445,83 € ako náhradu za materiál zn. Isover, ktorý bol zakúpený a započítaný do

pôvodného rozpočtu, táto vymáhaná suma bola evidentne navrhovateľovi uhradená podľa

pôvodného rozpočtu, a to za 1) vo vyššej sume (účtovaný iný drahší materiál), za 2) podľa

predložených dodacích listov je žalovaná suma nepresná a za 3) navrhovateľ práce

skutočne nedokončil, takže uvedená úhrada by predstavovala obohatenie v jeho prospech,

keďže skutočný výkon na základe dohody o rekonštrukcii drevenice nebol dokončený.“.

4. Proti výroku rozsudku, ktorým okresný súd zamietol žalobu, sťažovateľ podal

odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Uviedol, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa všetkých tvrdení, ktorými

odôvodňoval svoj návrh, a konkrétne nepreukázal písomné schválenie prác a nákladov

nezahrnutých do rozpočtu či dodatočné písomné objednanie prác žalovanou. Proti tomuto

rozhodnutiu sťažovateľ využil aj mimoriadny opravný prostriedok, ktorý najvyšší súd

odmietol.

5. Sťažovateľ nasmeroval svoju ústavnú sťažnosť proti všetkým už uvedeným

rozhodnutiam všeobecných súdov. Namieta, že všeobecné súdy svoje rozhodnutia

presvedčivo neodôvodnili, a tým zasiahli do jeho procesných práv. Následne uvádza

rozsiahle skutkové okolnosti, ktoré podľa jeho názoru všeobecné súdy nevyriešili, prípadne

nesprávne právne posúdili. Podľa jeho názoru všeobecné súdy nevypočuli tzv. kľúčových

svedkov – a . Rovnako tak nezohľadnili

fotodokumentáciu a iné relevantné listiny, ktoré v priebehu konania predložil,

a v odôvodnení svojich rozhodnutí neuviedli, z akých dôvodov sa nimi nezaoberali. Preto

ak všeobecné súdy konštatovali, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, nebolo to preto,

že by dôkazy nepredložil, ale preto, že ním navrhované a predkladané dôkazy neboli

zohľadnené. Okrem toho namieta, že všeobecné súdy nevyhodnotili ním tvrdenú

skutočnosť, že žalovaná bola uzrozumená s navýšením rozsahu prác a ceny, čo potvrdila

svojím podpisom na listine zo 4. júla 2008 s názvom „Popis dohodnutých rekonštrukčných

prác a časový plán“. Žalovaná vedela, že bude potrebných viac finančných prostriedkov

na zakúpenie stavebného materiálu, než sťažovateľovi poskytla. Tým, že nakupoval

materiál v snahe dokončiť dielo, vzniklo na strane žalovanej bezdôvodné obohatenie, s čím

sa však všeobecné súdy nevysporiadali. Pokiaľ všeobecné súdy uzavreli, že sťažovateľ

nevykonal rekonštrukciu riadne a včas, sťažovateľ oponuje, že to bola žalovaná, ktorá mu

znemožnila dokončiť práce, pretože mu neposkytla potrebnú súčinnosť v podobe

finančných prostriedkov na ďalšie pokračovanie prác. Vo zvyšku odkázal na obsah

uplatnených opravných prostriedkov, v ktorých sú jednotlivé argumenty podrobne

rozobraté. Na tieto argumenty však nedostal odpovede od všeobecných súdov, ktoré

nereagovali ani na predložené dôkazy. Vo vzťahu k najvyššiemu súdu sťažovateľ iba

stručne skonštatoval, že formalisticky odmietol jeho dovolanie, čím dokonal porušenie jeho

práva na spravodlivosť.

6. Na tomto základe sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Základné právo na súdnu ochranu podľa . a 3 Slovenskej

republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava II,

z 20. 11. 2013, sp. zn. - 111, v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave, z 30. 6. 2016 sp. zn. -135 a uznesením Najvyššieho súdu SR

25. 10. 2017. sp. zn. , porušené bolo.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 20. 11. 2013. sp. zn. -111,

sa zrušuje.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, z 30. 6. 2016 sp. zn. -135,

sa zrušuje.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. 10. 2017, sp. zn. , sa zrušuje.

Najvyšší súdu SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho

právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa

na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

11. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa ods. 2 citovaného článku, kto tvrdí,

že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť

na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich

sa základných práv a slobôd. Podľa ods. 3 citovaného článku, každý má právo na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej

správy alebo nesprávnym úradným postupom.

13. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

15. Ústavný súd vo vzťahu k , resp. k listiny a

ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca

v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru ().

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

() a ich prípadné porušenie možno posudzovať spoločne.

II.1 K námietke o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa , 2 a 3 a listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom okresného

súdu č. k. -111 z 20. novembra 2013

16. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

17. Z princípu subsidiarity plynie, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto

je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (pozri. , ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(, ).

18. Napadnutým rozhodnutím je okrem iného i rozsudok okresného súdu.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti tomuto rozhodnutiu

opravný prostriedok, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, ktorý

v prípade zistenia zásahu okresného súdu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa bol

zároveň povinný týmto právam alebo slobodám poskytnúť ochranu.

19. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K námietke o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa , 2 a 3 a listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom krajského

súdu č. k. -135 z 30. júna 2016 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. októbra 2017

20. Ústavný súd sa musel v prvom rade zaoberať otázkou včasnosti podania ako

jednou z procesných podmienok prípustnosti sťažnosti. V tejto súvislosti bral do úvahy

svoju pravidelnú judikatúru vychádzajúcu z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54, z ktorej vyplýva, že v prípade podania dovolania

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a jeho procesného odmietnutia najvyšším súdom

je lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu

považovaná za zachovanú. V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3

počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho

súdu. Ústavný súd v okolnostiach prípadu nepovažoval predloženú sťažnosť, ktorou

sťažovateľ namieta napadnuté rozhodnutie krajského súdu, za oneskorene podanú, preto

preskúmal jej dôvodnosť v rámci predbežného prerokovania sťažnosti.

21. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu,

ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ale ani vo vzťahu k uzneseniu

najvyššieho súdu sa v celom odôvodnení sťažnosti nenachádza čo i len jediná dostatočne

konkrétna a určitá ústavnoprávne relevantná námietka, ktorá by mala svedčať v prospech

záveru o porušení označených práv. Prevažná časť sťažnosti je venovaná opisu skutkového

stavu sťažovateľovej veci, ktorú všeobecné súdy prerokúvali, ako aj právnym názorom,

ktoré ich viedli k zamietnutiu jeho žalobného návrhu. Následne sťažovateľ predostiera

vlastné hodnotenie dôkazov a svoj nesúhlas s právnymi závermi všeobecných súdov.

Z obsahu ústavnej sťažnosti možno vyvodiť iba jeho nespokojnosť s rozhodnutiami

všeobecných súdov a jeho očakávanie, že ústavný súd prehodnotí záver, ku ktorému dospeli

v otázke posúdenia jeho žaloby, ktorou si uplatňoval nárok na zaplatenie sumy

zodpovedajúcej ním vykonaných prác. V súvislosti s tým namieta nedostatočné

odôvodnenie napadnutých rozhodnutí, z čoho vyvodzuje porušenie svojich práv.

22. Ústavný súd tak považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že iba strohé

konštatovanie o porušení práv sťažovateľa, resp. nesúhlas s rozhodnutím všeobecného súdu

bez ďalšieho, nie je dostačujúcim odôvodnením, na základe ktorého by ústavný súd mohol

a mal preskúmať sťažovateľom tvrdené porušenie , listinou či dohovorom

zaručeného práva, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň

na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. Kritika právnych záverov všeobecných súdov

pri poskytovaní ochrany subjektívnym právam účastníkov konania musí mať v sťažnosti

nevyhnutné prepojenie na základné práva a slobody sťažovateľa, a to nielen na úrovni

návrhu na rozhodnutie vo veci samej, ale aj v rovine odôvodnenia sťažnosti, čo v prípade

sťažnosti sťažovateľa absentuje.

23. Napriek uvedenému nedostatku sa ústavný súd oboznámil s obsahom

napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorý v rámci odôvodnenia poukázal

na argumentáciu okresného súdu a na zdôraznenie jej správnosti doplnil nasledujúce: „Ak

teda navrhovateľ v konaní tvrdil, že pôvodne dojednaná cena podľa rozpočtu na 187.400,-

Sk (odporkyňou uhradených) bola so súhlasom odporkyne zvýšená na sumu 231.820,- Sk,

bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť dôkazy na preukázanie tohto tvrdenia...

navrhovateľ v konaní nepreukázal a nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by ním tvrdenú

skutočnosť preukazoval. Pri popretí uvedeného tvrdenia odporkyňou i svedkom

tak navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ohľadom ním tvrdenej

skutočnosti o zvýšení pôvodne dojednanej ceny so súhlasom odporkyne (podľa § 635 ods. 1

veta prvá ak sa cena dohodla podľa rozpočtu, nesmie sa bez

súhlasu objednávateľa zvýšiť). Rovnako navrhovateľ nepreukázal písomné schválenie prác

a nákladov do rozpočtu nezahrnutých, či dodatočné písomné objednanie prác odporkyňou

(podľa veta druhá a náklady do rozpočtu

nezahrnuté možno účtovať len vtedy, ak ich schválil objednávateľ písomne alebo ak práce

dodatočne písomne objednal). Vzhľadom na mimoriadne stručný rozpočet na sumu

187.400,- Sk totiž nemožno dospieť bez ďalšieho k záveru, že práce a náklady uvedené

v popise dohodnutých rekonštrukčných prác rekonštrukcie drevenice, ohľadom ktorého

navrhovateľ tvrdil, že bol predložený 4.7.2008 a ním podpísaný 7.7.2008, a ktorý

je podpísaný odporkyňou, predstavujú (resp. časť z nich) práce a náklady nezahrnuté

do pôvodného rozpočtu, ktoré svojim podpisom odporkyňa schválila. Neunesenie dôkazného

bremena navrhovateľom ohľadom ním tvrdených skutočností tak muselo viesť nevyhnutne

k zamietnutiu návrhu.“

24. Vo vzťahu k námietkam o nevyhovení návrhu sťažovateľa na vykonanie dôkazov

výsluchom svedkov a krajský súd poukázal

na prvú vetu a nadväzne skonštatoval, že

„Výsluch navrhovateľ nenavrhol (ani v návrhu na začatie konania,

ani v písomných podaniach a ani na pojednávaniach); jej výsluch navrhol právny zástupca

odporkyne na pojednávaní 24.4.2013. Na pojednávaní dňa 20.11.2013 navrhovateľ

na dopyt súdu prvého stupňa, či žiada vykonať dokazovanie výsluchom

uviedol, že vykonanie ďalších dôkazov ponechá na posúdení súdu. Na uvedenom základe

súd prvého stupňa vyhlásil uznesenie, podľa ktorého ďalšie dokazovanie vo veci nenariadil

a dokazovanie vyhlásil za skončené. Výsluch svedkyne navrhovateľ

nenavrhol pred súdom prvého stupňa a v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, na základe

ktorých by bol uvedený dôkaz odvolacím dôvodom v zmysle (keď bol

súdom prvého stupňa riadne poučený v zmysle a netvrdil, že by tento

dôkaz bez svojej viny nemohol označiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa). Nakoľko

navrhovateľ uvedený dôkaz neoznačil najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končilo

dokazovanie na súde prvého stupňa, na uvedený dôkaz nemožno v zmysle § 120 ods. 4

prihliadať.“. Pokiaľ išlo o navrhovaný výsluch svedka , krajský

súd uviedol, že „Vzhľadom na nepreukázanie dojednania ceny diela 231.820,- Sk a

dojednania naviac prác bolo pre rozhodnutie vo veci samej nepodstatné preukazovanie

skutočnosti, že označená osoba vypomáhala navrhovateľovi pri rekonštrukčných prácach.

Skutočnosť, že v určitom rozsahu navrhovateľ rekonštrukčné práce vykonal, sporná nebola

a preto by výsluch na preukázanie tejto skutočnosti bol nadbytočný.“.

25. Vo vzťahu k výhradám sťažovateľa sa ústavnému súdu žiada pripomenúť, že nie

je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré

mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

26. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd konal

v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia na vec vzťahujúcich sa právnych

predpisov interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, legitímne a právne akceptovateľné. Okrem toho sa krajský

súd zaoberal i námietkami sťažovateľa (v podstate obsahovo zhodnými s tými, ktorými

odôvodňuje i ústavnú sťažnosť), a to v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľ v tomto konaní (v spojení s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu) dostal

odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol,

že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia (m. m. ).

27. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ústavného

súdu vyplýva, že ako základné právo podľa , tak i právo podľa

ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú okrem iných záruk právo na odôvodnenie rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia musí jasne a zrozumiteľne dávať odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu (). Odôvodnenie splňujúce

už uvedené kritéria sa sťažovateľovi dostalo.

28. Do obsahu práva na súdnu ochranu nepochybne patrí aj ochrana, ktorá

sa účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe

mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov,

ktoré výslovne upravuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady

vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný

súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu

na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní (,

, ).

29. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú

splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.

Úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom

doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných

súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať.

30. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu konštatuje, že právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť

ako arbitrárne. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným

spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade nie sú založené sťažovateľom tvrdené dôvody

prípustnosti jeho dovolania. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu preto nemožno

považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo

zmysel práva na spravodlivý súdny proces.

31. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutých rozhodnutí krajského súdu

a najvyššieho súdu nie je dôkazom o ich neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným. V tejto súvislosti ústavný

súd dodáva, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane

ich dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho

dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné

úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však

povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným

spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní

druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni

proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, , ). Týmto požiadavkám učinili všeobecné súdy

vo veci sťažovateľa zadosť.

32. Na základe v tejto časti uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

33. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu však v tomto prípade

nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2018