Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 304/2018
PDF · 267.46 KB
No categories available
III. ÚS 304/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Milošom Gerom, Štefánika 217, Bytča, pre namietané porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Bratislava II č. k. 50 C 126/2011-111 z 20. novembra 2013, rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co 142/2014-135 z 30. júna 2016 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 94/2017 z 25. októbra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 16. januára
2018 sa , (ďalej len „sťažovateľ“), domáhal
vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených práv,
ku ktorým malo dôjsť rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 50 C 126/2011-111 z 20. novembra 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“),
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 142/2014-135
z 30. júna 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 94/2017 z 25. októbra 2017
(ďalej len uznesenie najvyššieho súdu).
2. Z príloh pripojených ku sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa na okresnom
súde v postavení žalobcu domáhal na žalovanej – (ďalej
len „žalovaná“) vydania nezabudovaného tepelno-izolačného materiálu, eventuálne
zaplatenia sumy 1 445,86 € a trov konania. Žalobu odôvodňoval tým, že v rámci
dohodnutých rekonštrukčných prác so žalovanou priviezol do rekonštruovaného objektu
tepelno-izolačný materiál. Následne však prestal s výkonom rekonštrukčných prác, pretože
žalovaná mu nevyplatila časť dohodnutej odmeny v žalovanej výške za dovtedy vykonané
práce. V priebehu konania žiadal zastaviť konanie o návrhu na vydanie veci a ďalej
požadoval zaplatenie žalovanej sumy z dôvodu nedoplatku na vykonaných prácach.
3. Okresný súd rozsudkom konanie o vydanie veci zastavil a žalobu o zaplatenie
žalovanej sumy zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Zamietnutie žaloby odôvodnil tým,
že sťažovateľ nevykonal rekonštrukciu riadne a včas podľa písomnej dohody a žalovaná
neschválila práce a náklady zahrnuté do rozpočtu. Konkrétnejšie v odôvodnení uviedol,
že sťažovateľ pôvodne žiadal vrátiť zakúpený materiál v hodnote 1 445,83 €. Počas konania
návrh na vydanie veci (nezabudovaného tepelnoizolačného materiálu) žiadal zastaviť
a požadoval od žalovanej, aby mu vyplatila sumu vo výške 1 445,83 € z dôvodu, že
„na rekonštrukčných prácach má nedoplatok na vykonaných prácach v zmysle ním
predloženého rozpočtu zo dňa 31.01.200... Z vykonaného dokazovania však vyplynulo,
že navrhovateľ nevykonal rekonštrukciu drevenice riadne a včas, o čom svedčí protokol
o posúdení diela zo dňa 05.12.2008 a výpoveď svedkov... že navrhovateľ síce zakúpil
na rekonštrukciu drevenice materiál zn. Isover v sume 43.557.-Sk ( 1.445,83 €), avšak
pôvodne bol dohodnutý iný materiál zn. NOBASIL v sume 47.000.-Sk ( 1.560 €),
čo navrhovateľ nezohľadnil pri svojom výpočte a že navrhovateľ opustil stavbu dňa
30.09.2008 t.j. 1 mesiac pred uplynutím lehoty na ukončenie rekonštrukcie drevenice
a že navýšenie dohodnutej ceny za dielo oznámil navrhovateľ odporkyni písomne až listom
zo dňa 30.10.2008... Keďže cena za dielo bola vopred dohodnutá konštantne (podľa
rozpočtu vypracovaného navrhovateľom na sumu 187.000.-Sk), prislúchala by
v navrhovateľovi novo určená cena len v prípade, ak by odporkyňa od dohody neodstúpila
bez zbytočného odkladu po oznámení novej ceny. Odporkyni však navrhovateľ písomne
oznámil nešpecifikované navýšenie dohodnutej ceny za dielo listom zo dňa 28.08.2008
a až navýšenú sumu podľa odporkyne listom zo dňa 30.10.2008 (čl. 55) t.j. 1 mesiac pred
uplynutím lehoty na ukončenie rekonštrukcie drevenice a 1 mesiac už po faktickom
ukončení prác. Tvrdenia navrhovateľa, že o navýšení dohodnutej ceny informoval
odporkyňu už v júli 2008 a potom následne listami adresovanými jej otcovi
, súd nemohol vziať do úvahy ako dôkaz postačujúci k preukázaniu úkonu
zhotoviteľa účtovať práce a náklady do rozpočtu nezahrnuté z písomným súhlasom
odporkyne. Navrhovateľovi nie je možné priznať ani primeranú náhradu za vykonané práce
a nákup materiálu ( §641 OZ) nim účtovaného naviac z dôvodu, že v konaní zmätočne
preukazoval ním vykonané práce, vyčíslenie ktorých nekorešpondentovalo so samotným
návrhom... Napokon súd dodáva, že pokiaľ by mal vyhovieť návrhu navrhovateľa na úhradu
sumy 1.445,83 € ako náhradu za materiál zn. Isover, ktorý bol zakúpený a započítaný do
pôvodného rozpočtu, táto vymáhaná suma bola evidentne navrhovateľovi uhradená podľa
pôvodného rozpočtu, a to za 1) vo vyššej sume (účtovaný iný drahší materiál), za 2) podľa
predložených dodacích listov je žalovaná suma nepresná a za 3) navrhovateľ práce
skutočne nedokončil, takže uvedená úhrada by predstavovala obohatenie v jeho prospech,
keďže skutočný výkon na základe dohody o rekonštrukcii drevenice nebol dokončený.“.
4. Proti výroku rozsudku, ktorým okresný súd zamietol žalobu, sťažovateľ podal
odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil.
Uviedol, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa všetkých tvrdení, ktorými
odôvodňoval svoj návrh, a konkrétne nepreukázal písomné schválenie prác a nákladov
nezahrnutých do rozpočtu či dodatočné písomné objednanie prác žalovanou. Proti tomuto
rozhodnutiu sťažovateľ využil aj mimoriadny opravný prostriedok, ktorý najvyšší súd
odmietol.
5. Sťažovateľ nasmeroval svoju ústavnú sťažnosť proti všetkým už uvedeným
rozhodnutiam všeobecných súdov. Namieta, že všeobecné súdy svoje rozhodnutia
presvedčivo neodôvodnili, a tým zasiahli do jeho procesných práv. Následne uvádza
rozsiahle skutkové okolnosti, ktoré podľa jeho názoru všeobecné súdy nevyriešili, prípadne
nesprávne právne posúdili. Podľa jeho názoru všeobecné súdy nevypočuli tzv. kľúčových
svedkov – a . Rovnako tak nezohľadnili
fotodokumentáciu a iné relevantné listiny, ktoré v priebehu konania predložil,
a v odôvodnení svojich rozhodnutí neuviedli, z akých dôvodov sa nimi nezaoberali. Preto
ak všeobecné súdy konštatovali, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, nebolo to preto,
že by dôkazy nepredložil, ale preto, že ním navrhované a predkladané dôkazy neboli
zohľadnené. Okrem toho namieta, že všeobecné súdy nevyhodnotili ním tvrdenú
skutočnosť, že žalovaná bola uzrozumená s navýšením rozsahu prác a ceny, čo potvrdila
svojím podpisom na listine zo 4. júla 2008 s názvom „Popis dohodnutých rekonštrukčných
prác a časový plán“. Žalovaná vedela, že bude potrebných viac finančných prostriedkov
na zakúpenie stavebného materiálu, než sťažovateľovi poskytla. Tým, že nakupoval
materiál v snahe dokončiť dielo, vzniklo na strane žalovanej bezdôvodné obohatenie, s čím
sa však všeobecné súdy nevysporiadali. Pokiaľ všeobecné súdy uzavreli, že sťažovateľ
nevykonal rekonštrukciu riadne a včas, sťažovateľ oponuje, že to bola žalovaná, ktorá mu
znemožnila dokončiť práce, pretože mu neposkytla potrebnú súčinnosť v podobe
finančných prostriedkov na ďalšie pokračovanie prác. Vo zvyšku odkázal na obsah
uplatnených opravných prostriedkov, v ktorých sú jednotlivé argumenty podrobne
rozobraté. Na tieto argumenty však nedostal odpovede od všeobecných súdov, ktoré
nereagovali ani na predložené dôkazy. Vo vzťahu k najvyššiemu súdu sťažovateľ iba
stručne skonštatoval, že formalisticky odmietol jeho dovolanie, čím dokonal porušenie jeho
práva na spravodlivosť.
6. Na tomto základe sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1. čl. 2 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava II,
z 20. 11. 2013, sp. zn. 50 C 126/2011- 111, v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave, z 30. 6. 2016 sp. zn. 3 Co 142/2014-135 a uznesením Najvyššieho súdu SR
25. 10. 2017. sp. zn. 5 Co 94/2017, porušené bolo.
Rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 20. 11. 2013. sp. zn. 50 C 126/2011-111,
sa zrušuje.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, z 30. 6. 2016 sp. zn. 3 Co 142/2014-135,
sa zrušuje.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. 10. 2017, sp. zn. 5 Co 94/2017, sa zrušuje.
Najvyšší súdu SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho
právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa
na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
11. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa ods. 2 citovaného článku, kto tvrdí,
že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť
na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.
Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich
sa základných práv a slobôd. Podľa ods. 3 citovaného článku, každý má právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej
správy alebo nesprávnym úradným postupom.
13. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
15. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. k čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6
ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca
v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva
na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97).
Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(IV. ÚS 195/07) a ich prípadné porušenie možno posudzovať spoločne.
II.1 K námietke o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom okresného
súdu č. k. 50 C 126/2011-111 z 20. novembra 2013
16. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
17. Z princípu subsidiarity plynie, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto
je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (pozri. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
18. Napadnutým rozhodnutím je okrem iného i rozsudok okresného súdu.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti tomuto rozhodnutiu
opravný prostriedok, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, ktorý
v prípade zistenia zásahu okresného súdu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa bol
zároveň povinný týmto právam alebo slobodám poskytnúť ochranu.
19. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade
vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.2 K námietke o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom krajského
súdu č. k. 3 Co 142/2014-135 z 30. júna 2016 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
5 Cdo 94/2017 z 25. októbra 2017
20. Ústavný súd sa musel v prvom rade zaoberať otázkou včasnosti podania ako
jednou z procesných podmienok prípustnosti sťažnosti. V tejto súvislosti bral do úvahy
svoju pravidelnú judikatúru vychádzajúcu z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 53 a 54, z ktorej vyplýva, že v prípade podania dovolania
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a jeho procesného odmietnutia najvyšším súdom
je lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu
považovaná za zachovanú. V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho
súdu. Ústavný súd v okolnostiach prípadu nepovažoval predloženú sťažnosť, ktorou
sťažovateľ namieta napadnuté rozhodnutie krajského súdu, za oneskorene podanú, preto
preskúmal jej dôvodnosť v rámci predbežného prerokovania sťažnosti.
21. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu,
ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ale ani vo vzťahu k uzneseniu
najvyššieho súdu sa v celom odôvodnení sťažnosti nenachádza čo i len jediná dostatočne
konkrétna a určitá ústavnoprávne relevantná námietka, ktorá by mala svedčať v prospech
záveru o porušení označených práv. Prevažná časť sťažnosti je venovaná opisu skutkového
stavu sťažovateľovej veci, ktorú všeobecné súdy prerokúvali, ako aj právnym názorom,
ktoré ich viedli k zamietnutiu jeho žalobného návrhu. Následne sťažovateľ predostiera
vlastné hodnotenie dôkazov a svoj nesúhlas s právnymi závermi všeobecných súdov.
Z obsahu ústavnej sťažnosti možno vyvodiť iba jeho nespokojnosť s rozhodnutiami
všeobecných súdov a jeho očakávanie, že ústavný súd prehodnotí záver, ku ktorému dospeli
v otázke posúdenia jeho žaloby, ktorou si uplatňoval nárok na zaplatenie sumy
zodpovedajúcej ním vykonaných prác. V súvislosti s tým namieta nedostatočné
odôvodnenie napadnutých rozhodnutí, z čoho vyvodzuje porušenie svojich práv.
22. Ústavný súd tak považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že iba strohé
konštatovanie o porušení práv sťažovateľa, resp. nesúhlas s rozhodnutím všeobecného súdu
bez ďalšieho, nie je dostačujúcim odôvodnením, na základe ktorého by ústavný súd mohol
a mal preskúmať sťažovateľom tvrdené porušenie ústavou, listinou či dohovorom
zaručeného práva, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň
na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. Kritika právnych záverov všeobecných súdov
pri poskytovaní ochrany subjektívnym právam účastníkov konania musí mať v sťažnosti
nevyhnutné prepojenie na základné práva a slobody sťažovateľa, a to nielen na úrovni
návrhu na rozhodnutie vo veci samej, ale aj v rovine odôvodnenia sťažnosti, čo v prípade
sťažnosti sťažovateľa absentuje.
23. Napriek uvedenému nedostatku sa ústavný súd oboznámil s obsahom
napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorý v rámci odôvodnenia poukázal
na argumentáciu okresného súdu a na zdôraznenie jej správnosti doplnil nasledujúce: „Ak
teda navrhovateľ v konaní tvrdil, že pôvodne dojednaná cena podľa rozpočtu na 187.400,-
Sk (odporkyňou uhradených) bola so súhlasom odporkyne zvýšená na sumu 231.820,- Sk,
bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť dôkazy na preukázanie tohto tvrdenia...
navrhovateľ v konaní nepreukázal a nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by ním tvrdenú
skutočnosť preukazoval. Pri popretí uvedeného tvrdenia odporkyňou i svedkom
tak navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ohľadom ním tvrdenej
skutočnosti o zvýšení pôvodne dojednanej ceny so súhlasom odporkyne (podľa § 635 ods. 1
veta prvá Občianskeho zákonníka ak sa cena dohodla podľa rozpočtu, nesmie sa bez
súhlasu objednávateľa zvýšiť). Rovnako navrhovateľ nepreukázal písomné schválenie prác
a nákladov do rozpočtu nezahrnutých, či dodatočné písomné objednanie prác odporkyňou
(podľa § 635 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka práce a náklady do rozpočtu
nezahrnuté možno účtovať len vtedy, ak ich schválil objednávateľ písomne alebo ak práce
dodatočne písomne objednal). Vzhľadom na mimoriadne stručný rozpočet na sumu
187.400,- Sk totiž nemožno dospieť bez ďalšieho k záveru, že práce a náklady uvedené
v popise dohodnutých rekonštrukčných prác rekonštrukcie drevenice, ohľadom ktorého
navrhovateľ tvrdil, že bol predložený 4.7.2008 a ním podpísaný 7.7.2008, a ktorý
je podpísaný odporkyňou, predstavujú (resp. časť z nich) práce a náklady nezahrnuté
do pôvodného rozpočtu, ktoré svojim podpisom odporkyňa schválila. Neunesenie dôkazného
bremena navrhovateľom ohľadom ním tvrdených skutočností tak muselo viesť nevyhnutne
k zamietnutiu návrhu.“
24. Vo vzťahu k námietkam o nevyhovení návrhu sťažovateľa na vykonanie dôkazov
výsluchom svedkov a krajský súd poukázal
na § 120 ods. 1 prvú vetu Občianskeho súdneho poriadku a nadväzne skonštatoval, že
„Výsluch navrhovateľ nenavrhol (ani v návrhu na začatie konania,
ani v písomných podaniach a ani na pojednávaniach); jej výsluch navrhol právny zástupca
odporkyne na pojednávaní 24.4.2013. Na pojednávaní dňa 20.11.2013 navrhovateľ
na dopyt súdu prvého stupňa, či žiada vykonať dokazovanie výsluchom
uviedol, že vykonanie ďalších dôkazov ponechá na posúdení súdu. Na uvedenom základe
súd prvého stupňa vyhlásil uznesenie, podľa ktorého ďalšie dokazovanie vo veci nenariadil
a dokazovanie vyhlásil za skončené. Výsluch svedkyne navrhovateľ
nenavrhol pred súdom prvého stupňa a v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, na základe
ktorých by bol uvedený dôkaz odvolacím dôvodom v zmysle § 205a ods. 1 O.s.p. (keď bol
súdom prvého stupňa riadne poučený v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. a netvrdil, že by tento
dôkaz bez svojej viny nemohol označiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa). Nakoľko
navrhovateľ uvedený dôkaz neoznačil najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končilo
dokazovanie na súde prvého stupňa, na uvedený dôkaz nemožno v zmysle § 120 ods. 4
O.s.p. prihliadať.“. Pokiaľ išlo o navrhovaný výsluch svedka , krajský
súd uviedol, že „Vzhľadom na nepreukázanie dojednania ceny diela 231.820,- Sk a
dojednania naviac prác bolo pre rozhodnutie vo veci samej nepodstatné preukazovanie
skutočnosti, že označená osoba vypomáhala navrhovateľovi pri rekonštrukčných prácach.
Skutočnosť, že v určitom rozsahu navrhovateľ rekonštrukčné práce vykonal, sporná nebola
a preto by výsluch na preukázanie tejto skutočnosti bol nadbytočný.“.
25. Vo vzťahu k výhradám sťažovateľa sa ústavnému súdu žiada pripomenúť, že nie
je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,
že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré
mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
26. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd konal
v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia na vec vzťahujúcich sa právnych
predpisov interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, legitímne a právne akceptovateľné. Okrem toho sa krajský
súd zaoberal i námietkami sťažovateľa (v podstate obsahovo zhodnými s tými, ktorými
odôvodňuje i ústavnú sťažnosť), a to v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,
že sťažovateľ v tomto konaní (v spojení s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu) dostal
odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol,
že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia (m. m. I. ÚS 241/07).
27. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ústavného
súdu vyplýva, že ako základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak i právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú okrem iných záruk právo na odôvodnenie rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia musí jasne a zrozumiteľne dávať odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Odôvodnenie splňujúce
už uvedené kritéria sa sťažovateľovi dostalo.
28. Do obsahu práva na súdnu ochranu nepochybne patrí aj ochrana, ktorá
sa účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe
mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov,
ktoré výslovne upravuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady
vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný
súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu
na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní (II. ÚS 249/05, III. ÚS 171/06
III. ÚS 307/07, III. ÚS 240/09).
29. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú
splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.
Úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom
doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných
súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite
zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať.
30. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu konštatuje, že právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť
ako arbitrárne. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným
spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade nie sú založené sťažovateľom tvrdené dôvody
prípustnosti jeho dovolania. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu preto nemožno
považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo
zmysel práva na spravodlivý súdny proces.
31. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutých rozhodnutí krajského súdu
a najvyššieho súdu nie je dôkazom o ich neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným. V tejto súvislosti ústavný
súd dodáva, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane
ich dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho
dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné
úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však
povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní
druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni
proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05,
III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010). Týmto požiadavkám učinili všeobecné súdy
vo veci sťažovateľa zadosť.
32. Na základe v tejto časti uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
33. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu však v tomto prípade
nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. augusta 2018