Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1661 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1667)90d/391499.6f65d7.pdf
PDF · 192.16 KB
No categories available
2Cdo/132/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 132/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : P. J.,
bývajúci v P., zastúpený JUDr. M. F., advokátom v P., proti ţalovaným : 1/ T. B., 2/ R.
T., 3/ F. T., 4/ J. J., 5/ M.. J., 6/ K. K., rod. H., všetci bytom P., zastúpení P., so sídlom
v P., o usporiadanie práv k neoprávnenej stavbe a o náhradu za zriadenie vecného
bremena, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 10 C 97/2007, o dovolaní ţalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 22. marca 2012 sp. zn. 14 Co 6/2012,
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovaným 1/ aţ 6/ trovy dovolacieho konania, ktoré
tvoria trovy právneho zastúpenia v sume 909,36 € do rúk alebo na účet P., do troch
dní.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobca sa podaným návrhom na prvostupňovom súde dňa 27.4.2007 v znení podania
zo dňa 24.4.2008 domáhal zriadenia vecného bremena, a to práva umiestnenia stavby
bytového domu súpisné číslo X. za náhradu v prospech vlastníkov bytov v rozsahu
zodpovedajúcemu veľkosti spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach domu. Zároveň ţiadal, aby súd zaviazal zaplatiť ţalovaného 1/ mu sumu
249 075 Sk, ţalovaného 2/ spolu so ţalovanou 3/ sumu 249 075 Sk spoločne a nerozdielne,
ţalovaných 4/ a 5/ sumu 249 075 Sk spoločne a nerozdielne a ţalovanú 6/ sumu 249 075 Sk
ako finančnú náhradu za vecné bremeno.
Okresný súd Prešov rozsudkom z 28. januára 2009 č.k. 10 C 97/2007-143 zastavil
konanie o zriadení vecného bremena a to práva umiestnenia stavby bytového domu súpisné
číslo X., zapísaného na LV č. X. k. ú. P., stojaceho na parc. č. KNC X.-zastavaná plocha
2
a nádvorie o výmere X. m, zapísané na LV č. X. nachádzajúcej sa v katastrálnom území P.,
a to za náhradu v prospech vlastníkov bytov v rozsahu zodpovedajúcemu veľkosti ich
spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu.
V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Vyslovil, ţe o trovách bude rozhodnuté po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, ţe
v danom prípade sa jedná o stavbu na cudzom pozemku v zmysle ustanovenia § 135c
Občianskeho zákonníka, pričom napriek skutočnosti, ţe táto stavba bola postavená
socialistickou organizáciou pred rokom 1992 nešlo o stavbu oprávnenú, nakoľko v konaní
boli produkované dôkazy, podľa ktorých vtedajší vlastníci pozemku nedali súhlas k takémuto
konaniu. Samotná skutočnosť, ţe vo veci výstavby bolo vydané kolaudačné rozhodnutie
neznamená, ţe sa jedná o stavbu oprávnenú. Je však nepochybné, ţe sa jedná o bytový dom,
na ktorý sa vzťahuje špeciálny reţim zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov, pričom tento zákon upravuje o.i. aj vzťah medzi vlastníkmi bytu,
resp. bytov a práva k pozemku, na ktorom tento bytový dom stojí. Vlastník pozemku je teda
povinný niečo strpieť, niečoho sa zdrţať alebo niečo konať, pričom v danom prípade obsahom
tohto vecného bremena je povinnosť strpieť uţívanie jeho nehnuteľnosti tým, ţe je na nej
postavený bytový dom. V danom prípade súd nebol viazaný spôsobom vyporiadania vzťahu
medzi vlastníkom neoprávnenej stavby a vlastníkom pozemku, no z vykonaného dokazovania
vyplynulo, ţe nie je moţný postup podľa odsekov 1 ani 2 § 135c Občianskeho zákonníka,
nakoľko vzhľadom na hodnotu stavby ako aj na to, ţe slúţi na zabezpečenie bývania ako
základného ústavného práva ţalovaných, nie je dôvodné rozhodnutie o jej odstránení ani
nebol daný dôvod pre postup podľa ods. 2 cit. zákona, nakoľko vlastník pozemku nemal
snahu o prikázanie stavby do jeho vlastníctva. Taktieţ nakoľko to osobitný predpis stanovil,
ţe sa zriaďuje právo zodpovedajúce vecnému bremenu zo zákona, nebol daný dôvod ani
na postup podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu sa zaoberal len
samotnou otázkou zaplatenia finančnej náhrady za takéto zriadenie vecného bremena. Keďţe
ţalovaní vzniesli námietku premlčania, touto námietkou sa zaoberal predbeţne a zistil, ţe je
dôvodná. Mal za to, ţe právo na zaplatenie finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena
je právom majetkovým, ktoré podlieha premlčaniu v zmysle § 100 a nasl. Občianskeho
zákonníka, pričom tu nie je osobitná úprava ohľadom dĺţky premlčacej doby, takţe platí
všeobecná premlčacia doba v trvaní troch rokov, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo
vykonať po prvý raz. Predmetné právo sa mohlo vykonať v prvý deň účinnosti zákona
č. 182/1993 Z.z., ktorý zo zákona zriadil toto vecné bremeno, pričom tento zákon nadobudol
účinnosť dňom 1.9.1993, trojročná všeobecná premlčacia doba teda uplynula 1.9.1996,
pričom návrh na začatie konania bol podaný po jej márnom uplynutí, a to dňa 27.4.2007.
Vo veci nie je relevantnou skutočnosťou, ţe ţalobca nadobudol vlastnícke právo
k predmetnému pozemku v roku 2007, nakoľko na plynutie premlčacej doby nemá vplyv
zmena v osobe veriteľa alebo dlţníka. K námietke vznesenej ţalobcom ohľadom skutočnosti,
ţe právo na zriadenie vecného bremena sa nepremlčuje, uviedol, ţe s tým procesný súd
súhlasí, no v konaní nešlo o zriadenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ale
o vyplatenie finančnej náhrady za toto zriadenie, čo je nepochybne odlišnou skutočnosťou.
Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Prešove rozsudkom z 22. marca 2012 č.k.
14 Co 6/2012-395, 14 Co 26/2012 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej
časti, t.j. vo výroku, ktorým bol návrh v prevyšujúcej časti zamietnutý. Zrušil uznesenie
zo dňa 21.1.2010 č.k. 10 C 97/2007-218 o trovách konania a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe podstatným pre rozhodnutie
odvolacieho súdu v predmetnej veci bolo vyriešenie otázky, či na peňaţný nárok uplatňovaný
ţalobcom v konaní sa vzťahuje premlčanie ako všeobecný inštitút občianskeho práva,
zodpovedajúci povahe občiansko-právnych vzťahov, postaveniu ich subjektov a tým
i dispozitívnej úprave väčšiny ustanovení Občianskeho zákonníka zaloţených na zásade
uplatnenia súkromnej autonómie vôle.
V predmetnom konaní ţalobca s poukazom na potrebu usporiadania pomerov vlastníka
pozemku a vlastníkov bytov v bytovom dome sa domáha jednorazovej náhrady za zriadené
vecné bremeno, ktoré ho ako vlastníka pozemku vo výkone jeho vlastníckych práv
obmedzuje.
Bez akýchkoľvek pochybností je v konaní preukázané, ţe ţalobca je vlastníkom pozemku
2
parcela CKN č. X.-zastavané plochy a nádvoria o výmere X. mvedeného na LV č. X. pre k.
ú. P.. Ako titul nadobudnutia vlastníctva je v označenom liste vlastníctva uvedená kúpna
zmluva č. V.. Na uvedenom pozemku je postavený bytový dom číslo súpisné X. so štyrmi
bytmi, ktoré podľa listu vlastníctva č. X. pre k. ú. P. sú vlastníctvom ţalovaných. V konaní
nebolo popierané, či spochybňované to, ţe byty ţalovaní nadobudli kúpnymi zmluvami
v roku 1994. Napokon tomuto záveru zodpovedá aj obsah uvedeného listu vlastníctva,
v ktorom sú ako tituly nadobudnutia bytov do vlastníctva uvedené listiny zavkladované
Správou katastra P. pod č. V., V., V., či V.. V uvedenom liste vlastníctva je zaznamenané
aj to, ţe k pozemku je zriadené vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993
Z.z. Zákonodarca ustanovením § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. v podstate riešil úpravu
pomerov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom bytov v bytovom dome takým spôsobom,
ţe zo zákona zriadil pre vlastníkov bytov vecné bremeno, ktorého obsahom bolo a je právo
spoluuţívania zastavaného pozemku v rozsahu zodpovedajúcemu veľkosti spoluvlastníckeho
podielu na spoločných častiach domu. Za takéhoto stavu vzťah medzi vlastníkom pozemku
a vlastníkom bytov v bytovom dome bol uţ usporiadaný zákonnou úpravou. Postup, ktorého
sa ţalobca v konaní domáha s odkazom na ustanovenie § 135c Občianskeho zákonníka preto
uţ neprichádza do úvahy. Zákon č. 182/1993 Z.z. neobsahuje bliţšiu úpravu, ktorá by riešila
náhradu za zriadenie vecného bremena v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 23 ods. 5.
V tejto súvislosti však treba mať na zreteli to, ţe vecné bremená zriaďované na základe
zákona majú špecifický reţim upravený verejnoprávnymi predpismi, na ktorých základe boli
zriadené. Aj keď majú nesporný verejnoprávny prvok daný spôsobom ich vzniku a účelom,
ktorému slúţia, nemoţno prehliadať, ţe majú významný prvok súkromnoprávny. Občianske
právo definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného neţ vlastníka veci, ktorého
obmedzuje tak, ţe je povinný niečo strpieť, niečoho sa zdrţať alebo niečo konať. Vecné
bremená zriaďované zo zákona tento charakter majú. Napokon zákony, podľa ktorých
vznikajú, ich aj týmto pojmom označujú. Tak je to aj v predmetnej veci, keď citovaným
ustanovením § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. bolo zriadené vecné bremeno. Reţim vecných
bremien zriaďovaných zo zákona nie je celkom totoţný s reţimom zmluvných vecných
bremien, pretoţe sa riadi špeciálnou úpravou právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti,
k realizácii ktorých vznikli. Špeciálna právna úprava však nie je komplexnou, ktorá by
vylučovala pouţitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Ak
špeciálna úprava o zriadení vecného bremena zo zákona neobsahuje riešenie týkajúce sa
náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom, takáto situácia je riešiteľná aj
s vyuţitím čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd. Podľa tohto článku moţno
obmedziť vlastnícke právo len za náhradu. Pritom platí zásada, ţe jednotlivé ustanovenia
listiny sú bezprostredne platným právom a práv v nich obsiahnutých sa moţno domáhať
priamo s odkazom na ich znenie. Výnimkou sú len základné práva, ktoré listina vymenováva
v čl. 41 ods. 1 pomocou odkazov na konkrétne články listiny. Pri týchto výnimkách je
stanovené, ţe príslušných práv sa moţno domáhať len v medziach zákona, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú. To a contrario znamená, ţe všetkých ostatných práv sa moţno
domáhať priamo a zákon nemôţe prekročiť medze, ktoré sú stanovené v listine. Pretoţe právo
na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva nie je uvedené medzi výnimkami, môţe sa
dotknutý vlastník dovolávať práva na poskytnutie náhrady priamo s odvolaním na čl. 11
ods. 4 Listiny bez toho, aby bolo nevyhnutné, z hľadiska ústavnej istoty toto právo
konštituovať ešte predpisom niţšej právnej sily. Vlastník pozemku, ktorému bolo zákonom
obmedzené jeho vlastnícke právo zriadením vecného bremena, má tak nárok na peňaţnú
náhradu za toto obmedzenie s tým, ţe tento nárok je peňaţnou pohľadávkou, ktorá sa ako
záväzkové právo, a nie ako vecné právo, premlčuje.
Pre túto vec je rozhodujúcim, ţe vzťah vlastníka pozemku a vlastníkov bytov v bytovom
dome bol vyriešený ustanovením § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. Po takejto úprave mal
vlastník pozemku moţnosť domáhať sa náhrady za zriadenie vecného bremena. Tento nárok
na peňaţnú náhradu podlieha reţimu premlčania. Aplikácii inštitútu premlčania nebránia ani
tie ustanovenia Ústavy SR, či Listiny základných práv a slobôd, na ktoré poukazuje odvolateľ.
Odvolacie dôvody sa bliţšie nedotýkajú výhrad proti záverom súdu, kedy vlastník pozemku
mohol prvýkrát vykonať svoje právo a teda ani proti začiatku plynutia premlčacej lehoty či jej
behu. Pri absencii takýchto výhrad nemá odvolací súd dôvod ani v tomto smere závery súdu
prvého stupňa bliţšie preskúmavať.
Oproti predchádzajúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu v tejto veci odvolací súd dospel
k záveru, ţe uţ nastali skutočnosti, ktoré neţiadajú vyriešenie otázky pre vec významnej
dovolacím súdom. Odvolací súd vtedy pri pripúšťaní dovolania poukazoval na vtedajšiu
rôznu aplikačnú prax. Súdna prax sa uţ odvtedy zjednotila. O sporoch medzi ţalobcom
a vlastníkmi bytov v bytových domoch sa rozhodovalo, o.i., uţ vo vyššie spomenutých
veciach Krajského súdu Prešov 18 Co 10/2011 (vec OS Prešov 12 C 267/2008),
3 Co 165/2008 (vec OS Prešov 25 C 196/2007), či 17 Co 104/2010 (vec OS Prešov
11 C 97/2007 – ide o nové rozhodnutie po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu
5 Co 81/09, na ktoré sa poukazovalo v súvislosti s poloţenou dovolacou otázkou).
Za takéhoto stavu uţ pripustenie dovolania na zodpovedanie predtým poloţených otázok je
neaktuálne.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu do výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, podal ţalobca dovolanie, ktorého prípustnosť
odvodzoval z ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. Namietal, ţe ani súd prvého stupňa ani
odvolací súd nie sú oprávnení meniť ţalobný návrh. Zdôraznil, ţe podanou ţalobou sa
domáhal vysporiadania práv k neoprávnenej stavbe podľa § 135c ods. 3 Občianskeho
zákonníka. Túto skutočnosť je moţné zistiť aj z prvej strany podaného ţalobného návrhu
zo dňa 27.4.2007. Tvrdí, ţe právo na ochranu proti neoprávnenej stavbe sa nepremlčuje, teda
nepremlčuje sa právo vlastníka pozemku ţiadať súd o rozhodnutie o neoprávnenej stavbe
podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Aţ súčasťou rozhodnutia súdu o neoprávnenej stavbe
na návrh vlastníka pozemku sa priznáva náhrada pri vysporiadaní práv k neoprávnenej stavbe
a o to ţalobcovi v predmetnom konaní ide. Ani pri najlepšej vôli nemôţe súhlasiť s tvrdením
súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu, ţe účinnosťou bytového zákona, ktorým bolo
zriadené vecné bremeno, začína plynúť premlčacia doba uplatneného nároku. Bytový zákon
nevysporiadava právne vzťahy k neoprávneným stavbám. Tvrdenie súdov je preto právne
nesprávne. Súdy sa nezaoberali meritom ţaloby (t.j. vysporiadaním práv k neoprávnenej
stavbe), preto ţalobca zastáva názor, ţe súdy nevenovali dostatočnú pozornosť posúdeniu
neoprávneného zásahu do jeho vlastníckeho práva a spôsobu, ako je moţné jeho vlastnícke
právo chrániť. Tým zasiahli do ţalobcovho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 11
ods. 1 Listiny, resp. neposkytli tomuto ţalobcovmu základnému právu ochranu a to v rozpore
s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Takýto postup súdov je v rozpore s právom ţalobcu na spravodlivý
proces podľa čl. 36 ods. 1 Listiny. Odvolací súd neakceptoval ani nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 70/2011 z 23.6.2011, na ktorý v konaní poukazoval,
resp. neodôvodnil jeho irelevantnosť. Aj v prípade zriadenia vecného bremena v zmysle § 23
ods. 5 bytového zákona nemôţe súd tvrdiť, ţe nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho
práva vecným bremenom zriadeným zákonom podľa § 23 ods. 5 bytového zákona sa
premlčiava, ţe náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom podľa § 23
ods. 5 bytového zákona môţe byť iba jednorazová, pričom premlčacia doba v danom prípade
začala plynúť od okamihu účinnosti bytového zákona. Tvrdenie ohľadne premlčania nemá
absolútne ţiadnu oporu v zákone. Taktieţ neobstojí tvrdenie náhrady za obmedzenie
vlastníckeho práva, ktorá môţe byť iba jednorazová. Odvolací súd v napadnutom rozsudku
neposudzoval ţalobcom uplatnený nárok, ale posudzoval premlčanie nároku, ktoré si ţalobca
neuplatnil, a ktoré nebolo predmetom sporu v tomto konaní. Z uvedeného vyplýva, ţe
odvolací súd nevyvrátil argumenty, na ktoré v konaní poukazoval ţalobca. V rámci
hodnotenia dôkazov sa adekvátne čo do myšlienkových konštrukcií racionálne logickým
spôsobom nevysporiadal s argumentačnými tvrdeniami, na ktoré poukazoval ţalobca. Nedal
odpoveď na kľúčové námietky ţalobcu, hoci tieto námietky uviedol ţalobca písomne
vo svojom návrhu, vyjadreniach ako aj vo svojom odvolaní. Medzi kľúčové námietky ţalobcu
patrí nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 70/2011 z 23.6.2011 a rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4 Cdo 89/2008 z 21.12.2009, ktoré odvolací súd neakceptoval,
resp. neodôvodnil ich irelevantnosť. Tzv. opomenuté dôkazy, t.j. dôkazy, o ktorých nebolo
v konaní sudcom rozhodnuté, poprípade dôkazy, ktorými sa súd pri postupe podľa voľného
hodnotenia dôkazov nezaoberal, preto skoro vţdy zaloţia nielen nepreskúmateľnosť
vydaného rozhodnutia, ale súčasne tieţ jeho protiústavnosť. Rozhodnutie odvolacieho súdu je
tak nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva, ţe
súd rozhodoval o námietkach ţalobcu a jeho právne odôvodnenie je nedostačujúce. Navrhol,
aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu, alebo aby rozsudok odvolacieho súdu
zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Ţalovaní 1/ aţ 6/ vo svojich vyjadreniach navrhli dovolanie ţalobcu odmietnuť
a priznať im trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr
to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len)
právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna
úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom
konaní oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol
jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako
ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom
dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm.a/ aţ d/ O.s.p. Ak
nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené
v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je
„ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov
niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie bez akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením
veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať
vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú
povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho
súdu – nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,
ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci nevyslovil právny názor, ktorým by
boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe
dovolanie ţalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. (procesne) prípustné.
Dovolanie ţalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol
vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich,
vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tieţ otázkou, či
konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady
zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj
uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej vec sa uţ prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto
ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) a prípadné nesprávne právne posúdenie
veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.
Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako
dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je
pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
netvrdil, a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd
osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať
pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka
konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm.f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva.
Dovolateľ v dovolaní namietal, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou
zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho
súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.), čo súčasne zakladá porušenie jeho práv na súdnu ochranu (čl. 46
ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru) v tom, ţe 1/ odvolací súd sa
nezaoberal odvolacími námietkami ţalobcu spochybňujúcimi právne posúdenie veci súdom
prvého stupňa – medzi kľúčové námietky patrí nález Ústavného súdu SR sp. zn.
IV. ÚS 70/2011 z 23.6.2011 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 89/2008
z 21.12.2009, ktoré odvolací súd neakceptoval, resp. neodôvodnil ich irelevantnosť, 2/ nezistil
úplne a správne skutkový stav veci, 3/ vec nesprávne právne posúdil, keď neposudzoval
ţalobcom uplatnený nárok alebo posudzoval premlčanie nárokov, ktoré si ţalobca neuplatnil
a ktoré neboli predmetom sporu v tomto konaní.
Pokiaľ ţalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej
súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným
z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako
aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo
na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006);
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu.
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,
ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu, ako vyplýva i z článku 46 a nasl. ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru.
Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu
presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132
a § 157 ods. 1 O.s.p., m.m. I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by
mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho
celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj
laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.,
obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/2004. III. ÚS 117/2007, III. ÚS 332/2009,
I. ÚS 501/2011). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán
(avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne
Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva
na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj
v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd
zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),
pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu
a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený, treba povaţovať rozsudok
všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých
zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006).
Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietavej časti
(v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu – vo výroku, ktorým bol návrh
v prevyšujúcej časti zamietnutý v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p.) spĺňa vyššie uvedené kritériá
pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a preto ho
nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný).
Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia,
čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako aj pre rozsudok
odvolacieho súdu (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich
obsahové (materiálne) náplne, zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú
interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka
správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.
Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobu
zamietli. Zhodli sa na tom, ţe zákonodarca ustanovením § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z.
riešil úpravu pomerov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom bytov v bytovom dome
takým spôsobom, ţe zo zákona zriadil pre vlastníkov bytov vecné bremeno, ktorého obsahom
bolo a je právo spoluuţívania zastavaného pozemku v rozsahu zodpovedajúcemu veľkosti
spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach domu. Za takéhoto stavu vzťah medzi
vlastníkom pozemku a vlastníkov bytov v bytovom dome bol uţ usporiadaný zákonnou
úpravou. Postup, ktorého sa ţalobca v konaní domáhal s odkazom na ustanovenie § 135c OZ
preto uţ neprichádza do úvahy. Zákon č. 182/1993 Z.z. neobsahuje bliţšiu úpravu, ktorá by
riešila náhradu za zriadenie vecného bremena v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 23
ods. 5. Dotknutý vlastník sa teda môţe dovolávať práva na poskytnutie náhrady priamo
s odvolaním na čl. 11 ods. 4 Listiny bez toho, aby bolo nevyhnutné z hľadiska ústavnej istoty
toto právo konštituovať ešte predpisom niţšej právnej sily. Vlastník pozemku, ktorému bolo
zákonom obmedzené jeho vlastnícke právo zriadením vecného bremena má tak nárok
na peňaţnú náhradu za toto obmedzenie s tým, ţe tento nárok je peňaţnou pohľadávkou, ktorá
sa ako záväzkové právo, a nie ako vecné právo, premlčuje. Právo na zaplatenie finančnej
náhrady za zriadenie vecného bremena je právom majetkovým, ktoré podlieha premlčaniu
v zmysle § 100 a nasl. OZ, pričom tu nie je osobitná úprava ohľadom dĺţky premlčacej doby.
Platí preto všeobecná premlčacia doba v trvaní troch rokov, ktorá plynie odo dňa, keď sa
právo mohlo vykonať po prvý raz. Predmetné právo sa mohlo vykonať prvýkrát v deň
účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z., ktorým sa právo vecného bremena zriadilo. Všeobecná
trojročná premlčacia doba začala tak plynúť dňom 1.9.1993 a uplynula dňom 1.9.1996.
Ţaloba v predmetnej veci bola podaná aţ 27.4.2007. Odvolacie dôvody sa bliţšie nedotýkajú
výhrad proti záverom súdu, kedy vlastník pozemku mohol prvýkrát vykonať svoje právo
a teda ani proti začiatku plynutia premlčacej lehoty či jej behu. Pri absencii takýchto výhrad
nemal odvolací súd dôvod ani v tomto smere závery súdu prvého stupňa bliţšie preskúmavať.
Za dôvodné nemoţno povaţovať ani ďalšie námietky dovolateľa týkajúce sa
nesprávneho vyhodnotenia dôkazov. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na svoju
ustálenú judikatúru uverejnenú pod R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000. Treba zdôrazniť, ţe
do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97). Súd neodníme účastníkovi moţnosť pred ním konať ani tým, ţe (prípadne)
nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov (§ 132 O.s.p.); jeho rozhodnutie môţe
byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo osebe nevedie k zmätočnosti
rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. (viď rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 42/1993). Nesprávne vyhodnotenie dôkazov
nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď
§ 241 ods. 2 písm.a/ aţ c/ O.s.p. Pokiaľ dovolateľ namieta, ţe súdy pri rozhodovaní
vychádzali z neúplných skutkových zistení, ide po stránke obsahovej o námietku, ţe v konaní
došlo k tzv. inej (neţ v § 237 O.s.p. vymenovanej) procesnej vade majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto dovolateľom tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo)
by bola relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.), sama osebe ale
nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho
posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania
moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. (viď uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je
relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď
§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov však nie
je procesne prípustnou vadou konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p., lebo (ani prípadným)
nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu
ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 269/2010).
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobca neopodstatnene
namietal, ţe v konaní mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237
písm.f/ O.s.p.).
Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania
ţalobcu nevyplýva z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p., ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. bez toho, aby
skúmal opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2
písm.b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým
rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Ţalobca nebol v dovolacom konaní úspešný. Právo na náhradu trov konania vznikla
ţalovaným a neboli zistené ţiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p.). Ţalovaní podali návrh na rozhodnutie o priznaní
náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a tieto
aj vyčíslili. Dovolací súd im priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ich
zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za jeden úkon právnej sluţby poskytnutej
vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu zo 16.5.2012 pre ţalovaného 1/, z 18.5.2012 pre
ţalovaných 2/, 3/, zo 17.5.2012 pre ţalovaných 4/, 5/ a zo 17.5.2012 pre ţalovaného 6/ [§ 14
ods. 1 písm.b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon
právnej sluţby (pri zastupovaní viacerých účastníkov) určil podľa § 10 ods. 1 v spojení s § 13
ods. 2 vyhlášky [237,34 € + (237,34 € - 50 %)] vychádzajúc zo základu 8 267,78 €, kde jeden
úkon činí 118,67 €, k tomu náhrada za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné
(§ 16 ods. 3 vyhlášky) 7,63 € a 20 % DPH, čo činí 25,26 €, teda jeden úkon predstavuje
151,56 € x 6 ţalovaných, čo predstavuje spolu 909,36 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2013
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová