Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/132/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : P. J.,

bývajúci v P., zastúpený JUDr. M. F., advokátom v P., proti ţalovaným : 1/ T. B., 2/ R.

T., 3/ F. T., 4/ J. J., 5/ M.. J., 6/ K. K., rod. H., všetci bytom P., zastúpení P., so sídlom

v P., o usporiadanie práv k neoprávnenej stavbe a o náhradu za zriadenie vecného

bremena, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. , o dovolaní ţalobcu

proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 22. marca 2012 sp. zn. ,

t a k t o :

Dovolanie o d m i e t a .

Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovaným 1/ aţ 6/ trovy dovolacieho konania, ktoré

tvoria trovy právneho zastúpenia v sume 909,36 € do rúk alebo na účet P., do troch

dní.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobca sa podaným návrhom na prvostupňovom súde dňa 27.4.2007 v znení podania

zo dňa 24.4.2008 domáhal zriadenia vecného bremena, a to práva umiestnenia stavby

bytového domu súpisné číslo X. za náhradu v prospech vlastníkov bytov v rozsahu

zodpovedajúcemu veľkosti spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných

zariadeniach domu. Zároveň ţiadal, aby súd zaviazal zaplatiť ţalovaného 1/ mu sumu

249 075 Sk, ţalovaného 2/ spolu so ţalovanou 3/ sumu 249 075 Sk spoločne a nerozdielne,

ţalovaných 4/ a 5/ sumu 249 075 Sk spoločne a nerozdielne a ţalovanú 6/ sumu 249 075 Sk

ako finančnú náhradu za vecné bremeno.

Okresný súd Prešov rozsudkom z 28. januára 2009 č.k. -143 zastavil

konanie o zriadení vecného bremena a to práva umiestnenia stavby bytového domu súpisné

číslo X., zapísaného na LV č. X. k. ú. P., stojaceho na parc. č. KNC X.-zastavaná plocha

2

2

a nádvorie o výmere X. m, zapísané na LV č. X. nachádzajúcej sa v katastrálnom území P.,

a to za náhradu v prospech vlastníkov bytov v rozsahu zodpovedajúcemu veľkosti ich

spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu.

V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Vyslovil, ţe o trovách bude rozhodnuté po

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, ţe

v danom prípade sa jedná o stavbu na cudzom pozemku v zmysle ustanovenia § 135c

, pričom napriek skutočnosti, ţe táto stavba bola postavená

socialistickou organizáciou pred rokom 1992 nešlo o stavbu oprávnenú, nakoľko v konaní

boli produkované dôkazy, podľa ktorých vtedajší vlastníci pozemku nedali súhlas k takémuto

konaniu. Samotná skutočnosť, ţe vo veci výstavby bolo vydané kolaudačné rozhodnutie

neznamená, ţe sa jedná o stavbu oprávnenú. Je však nepochybné, ţe sa jedná o bytový dom,

na ktorý sa vzťahuje špeciálny reţim o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov, pričom tento zákon upravuje o.i. aj vzťah medzi vlastníkmi bytu,

resp. bytov a práva k pozemku, na ktorom tento bytový dom stojí. Vlastník pozemku je teda

povinný niečo strpieť, niečoho sa zdrţať alebo niečo konať, pričom v danom prípade obsahom

tohto vecného bremena je povinnosť strpieť uţívanie jeho nehnuteľnosti tým, ţe je na nej

postavený bytový dom. V danom prípade súd nebol viazaný spôsobom vyporiadania vzťahu

medzi vlastníkom neoprávnenej stavby a vlastníkom pozemku, no z vykonaného dokazovania

vyplynulo, ţe nie je moţný postup podľa odsekov 1 ani 2 ,

nakoľko vzhľadom na hodnotu stavby ako aj na to, ţe slúţi na zabezpečenie bývania ako

základného ústavného práva ţalovaných, nie je dôvodné rozhodnutie o jej odstránení ani

nebol daný dôvod pre postup podľa ods. 2 cit. zákona, nakoľko vlastník pozemku nemal

snahu o prikázanie stavby do jeho vlastníctva. Taktieţ nakoľko to osobitný predpis stanovil,

ţe sa zriaďuje právo zodpovedajúce vecnému bremenu zo zákona, nebol daný dôvod ani

na postup podľa . Z uvedeného dôvodu sa zaoberal len

samotnou otázkou zaplatenia finančnej náhrady za takéto zriadenie vecného bremena. Keďţe

ţalovaní vzniesli námietku premlčania, touto námietkou sa zaoberal predbeţne a zistil, ţe je

dôvodná. Mal za to, ţe právo na zaplatenie finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena

je právom majetkovým, ktoré podlieha premlčaniu v zmysle § 100 a nasl. Občianskeho

zákonníka, pričom tu nie je osobitná úprava ohľadom dĺţky premlčacej doby, takţe platí

všeobecná premlčacia doba v trvaní troch rokov, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo

vykonať po prvý raz. Predmetné právo sa mohlo vykonať v prvý deň účinnosti zákona

č. , ktorý zo zákona zriadil toto vecné bremeno, pričom tento zákon nadobudol

účinnosť dňom 1.9.1993, trojročná všeobecná premlčacia doba teda uplynula 1.9.1996,

3

pričom návrh na začatie konania bol podaný po jej márnom uplynutí, a to dňa 27.4.2007.

Vo veci nie je relevantnou skutočnosťou, ţe ţalobca nadobudol vlastnícke právo

k predmetnému pozemku v roku 2007, nakoľko na plynutie premlčacej doby nemá vplyv

zmena v osobe veriteľa alebo dlţníka. K námietke vznesenej ţalobcom ohľadom skutočnosti,

ţe právo na zriadenie vecného bremena sa nepremlčuje, uviedol, ţe s tým procesný súd

súhlasí, no v konaní nešlo o zriadenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ale

o vyplatenie finančnej náhrady za toto zriadenie, čo je nepochybne odlišnou skutočnosťou.

Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Prešove rozsudkom z 22. marca 2012 č.k.

-395, potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej

časti, t.j. vo výroku, ktorým bol návrh v prevyšujúcej časti zamietnutý. Zrušil uznesenie

zo dňa 21.1.2010 č.k. -218 o trovách konania a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe podstatným pre rozhodnutie

odvolacieho súdu v predmetnej veci bolo vyriešenie otázky, či na peňaţný nárok uplatňovaný

ţalobcom v konaní sa vzťahuje premlčanie ako všeobecný inštitút občianskeho práva,

zodpovedajúci povahe občiansko-právnych vzťahov, postaveniu ich subjektov a tým

i dispozitívnej úprave väčšiny ustanovení zaloţených na zásade

uplatnenia súkromnej autonómie vôle.

V predmetnom konaní ţalobca s poukazom na potrebu usporiadania pomerov vlastníka

pozemku a vlastníkov bytov v bytovom dome sa domáha jednorazovej náhrady za zriadené

vecné bremeno, ktoré ho ako vlastníka pozemku vo výkone jeho vlastníckych práv

obmedzuje.

Bez akýchkoľvek pochybností je v konaní preukázané, ţe ţalobca je vlastníkom pozemku

2

parcela CKN č. X.-zastavané plochy a nádvoria o výmere X. mvedeného na LV č. X. pre k.

ú. P.. Ako titul nadobudnutia vlastníctva je v označenom liste vlastníctva uvedená kúpna

zmluva č. V.. Na uvedenom pozemku je postavený bytový dom číslo súpisné X. so štyrmi

bytmi, ktoré podľa listu vlastníctva č. X. pre k. ú. P. sú vlastníctvom ţalovaných. V konaní

nebolo popierané, či spochybňované to, ţe byty ţalovaní nadobudli kúpnymi zmluvami

v roku 1994. Napokon tomuto záveru zodpovedá aj obsah uvedeného listu vlastníctva,

v ktorom sú ako tituly nadobudnutia bytov do vlastníctva uvedené listiny zavkladované

Správou katastra P. pod č. V., V., V., či V.. V uvedenom liste vlastníctva je zaznamenané

aj to, ţe k pozemku je zriadené vecné bremeno podľa

Z.z. Zákonodarca ustanovením v podstate riešil úpravu

pomerov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom bytov v bytovom dome takým spôsobom,

ţe zo zákona zriadil pre vlastníkov bytov vecné bremeno, ktorého obsahom bolo a je právo

spoluuţívania zastavaného pozemku v rozsahu zodpovedajúcemu veľkosti spoluvlastníckeho

podielu na spoločných častiach domu. Za takéhoto stavu vzťah medzi vlastníkom pozemku

a vlastníkom bytov v bytovom dome bol uţ usporiadaný zákonnou úpravou. Postup, ktorého

sa ţalobca v konaní domáha s odkazom na ustanovenie preto

uţ neprichádza do úvahy. neobsahuje bliţšiu úpravu, ktorá by riešila

náhradu za zriadenie vecného bremena v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 23 ods. 5.

V tejto súvislosti však treba mať na zreteli to, ţe vecné bremená zriaďované na základe

zákona majú špecifický reţim upravený verejnoprávnymi predpismi, na ktorých základe boli

zriadené. Aj keď majú nesporný verejnoprávny prvok daný spôsobom ich vzniku a účelom,

ktorému slúţia, nemoţno prehliadať, ţe majú významný prvok súkromnoprávny. Občianske

právo definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného neţ vlastníka veci, ktorého

obmedzuje tak, ţe je povinný niečo strpieť, niečoho sa zdrţať alebo niečo konať. Vecné

bremená zriaďované zo zákona tento charakter majú. Napokon zákony, podľa ktorých

vznikajú, ich aj týmto pojmom označujú. Tak je to aj v predmetnej veci, keď citovaným

ustanovením bolo zriadené vecné bremeno. Reţim vecných

bremien zriaďovaných zo zákona nie je celkom totoţný s reţimom zmluvných vecných

bremien, pretoţe sa riadi špeciálnou úpravou právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti,

k realizácii ktorých vznikli. Špeciálna právna úprava však nie je komplexnou, ktorá by

vylučovala pouţitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Ak

špeciálna úprava o zriadení vecného bremena zo zákona neobsahuje riešenie týkajúce sa

náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom, takáto situácia je riešiteľná aj

s vyuţitím čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd. Podľa tohto článku moţno

obmedziť vlastnícke právo len za náhradu. Pritom platí zásada, ţe jednotlivé ustanovenia

listiny sú bezprostredne platným právom a práv v nich obsiahnutých sa moţno domáhať

priamo s odkazom na ich znenie. Výnimkou sú len základné práva, ktoré listina vymenováva

v čl. 41 ods. 1 pomocou odkazov na konkrétne články listiny. Pri týchto výnimkách je

stanovené, ţe príslušných práv sa moţno domáhať len v medziach zákona, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú. To a contrario znamená, ţe všetkých ostatných práv sa moţno

domáhať priamo a zákon nemôţe prekročiť medze, ktoré sú stanovené v listine. Pretoţe právo

na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva nie je uvedené medzi výnimkami, môţe sa

dotknutý vlastník dovolávať práva na poskytnutie náhrady priamo s odvolaním na čl. 11

ods. 4 Listiny bez toho, aby bolo nevyhnutné, z hľadiska ústavnej istoty toto právo

konštituovať ešte predpisom niţšej právnej sily. Vlastník pozemku, ktorému bolo zákonom

obmedzené jeho vlastnícke právo zriadením vecného bremena, má tak nárok na peňaţnú

náhradu za toto obmedzenie s tým, ţe tento nárok je peňaţnou pohľadávkou, ktorá sa ako

záväzkové právo, a nie ako vecné právo, premlčuje.

Pre túto vec je rozhodujúcim, ţe vzťah vlastníka pozemku a vlastníkov bytov v bytovom

dome bol vyriešený ustanovením Po takejto úprave mal

vlastník pozemku moţnosť domáhať sa náhrady za zriadenie vecného bremena. Tento nárok

na peňaţnú náhradu podlieha reţimu premlčania. Aplikácii inštitútu premlčania nebránia ani

tie ustanovenia SR, či Listiny základných práv a slobôd, na ktoré poukazuje odvolateľ.

Odvolacie dôvody sa bliţšie nedotýkajú výhrad proti záverom súdu, kedy vlastník pozemku

mohol prvýkrát vykonať svoje právo a teda ani proti začiatku plynutia premlčacej lehoty či jej

behu. Pri absencii takýchto výhrad nemá odvolací súd dôvod ani v tomto smere závery súdu

prvého stupňa bliţšie preskúmavať.

Oproti predchádzajúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu v tejto veci odvolací súd dospel

k záveru, ţe uţ nastali skutočnosti, ktoré neţiadajú vyriešenie otázky pre vec významnej

dovolacím súdom. Odvolací súd vtedy pri pripúšťaní dovolania poukazoval na vtedajšiu

rôznu aplikačnú prax. Súdna prax sa uţ odvtedy zjednotila. O sporoch medzi ţalobcom

a vlastníkmi bytov v bytových domoch sa rozhodovalo, o.i., uţ vo vyššie spomenutých

veciach Krajského súdu Prešov (vec OS Prešov ),

(vec OS Prešov ), či (vec OS Prešov

– ide o nové rozhodnutie po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu

, na ktoré sa poukazovalo v súvislosti s poloţenou dovolacou otázkou).

Za takéhoto stavu uţ pripustenie dovolania na zodpovedanie predtým poloţených otázok je

neaktuálne.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu do výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, podal ţalobca dovolanie, ktorého prípustnosť

odvodzoval z ustanovenia Namietal, ţe ani súd prvého stupňa ani

odvolací súd nie sú oprávnení meniť ţalobný návrh. Zdôraznil, ţe podanou ţalobou sa

domáhal vysporiadania práv k neoprávnenej stavbe podľa § 135c ods. 3 Občianskeho

zákonníka. Túto skutočnosť je moţné zistiť aj z prvej strany podaného ţalobného návrhu

zo dňa 27.4.2007. Tvrdí, ţe právo na ochranu proti neoprávnenej stavbe sa nepremlčuje, teda

nepremlčuje sa právo vlastníka pozemku ţiadať súd o rozhodnutie o neoprávnenej stavbe

6

podľa . Aţ súčasťou rozhodnutia súdu o neoprávnenej stavbe

na návrh vlastníka pozemku sa priznáva náhrada pri vysporiadaní práv k neoprávnenej stavbe

a o to ţalobcovi v predmetnom konaní ide. Ani pri najlepšej vôli nemôţe súhlasiť s tvrdením

súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu, ţe účinnosťou bytového zákona, ktorým bolo

zriadené vecné bremeno, začína plynúť premlčacia doba uplatneného nároku. Bytový zákon

nevysporiadava právne vzťahy k neoprávneným stavbám. Tvrdenie súdov je preto právne

nesprávne. Súdy sa nezaoberali meritom ţaloby (t.j. vysporiadaním práv k neoprávnenej

stavbe), preto ţalobca zastáva názor, ţe súdy nevenovali dostatočnú pozornosť posúdeniu

neoprávneného zásahu do jeho vlastníckeho práva a spôsobu, ako je moţné jeho vlastnícke

právo chrániť. Tým zasiahli do ţalobcovho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 11

ods. 1 Listiny, resp. neposkytli tomuto ţalobcovmu základnému právu ochranu a to v rozpore

s SR. Takýto postup súdov je v rozpore s právom ţalobcu na spravodlivý

proces podľa čl. 36 ods. 1 Listiny. Odvolací súd neakceptoval ani nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 23.6.2011, na ktorý v konaní poukazoval,

resp. neodôvodnil jeho irelevantnosť. Aj v prípade zriadenia vecného bremena v zmysle § 23

ods. 5 bytového zákona nemôţe súd tvrdiť, ţe nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho

práva vecným bremenom zriadeným zákonom podľa § 23 ods. 5 bytového zákona sa

premlčiava, ţe náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom podľa § 23

ods. 5 bytového zákona môţe byť iba jednorazová, pričom premlčacia doba v danom prípade

začala plynúť od okamihu účinnosti bytového zákona. Tvrdenie ohľadne premlčania nemá

absolútne ţiadnu oporu v zákone. Taktieţ neobstojí tvrdenie náhrady za obmedzenie

vlastníckeho práva, ktorá môţe byť iba jednorazová. Odvolací súd v napadnutom rozsudku

neposudzoval ţalobcom uplatnený nárok, ale posudzoval premlčanie nároku, ktoré si ţalobca

neuplatnil, a ktoré nebolo predmetom sporu v tomto konaní. Z uvedeného vyplýva, ţe

odvolací súd nevyvrátil argumenty, na ktoré v konaní poukazoval ţalobca. V rámci

hodnotenia dôkazov sa adekvátne čo do myšlienkových konštrukcií racionálne logickým

spôsobom nevysporiadal s argumentačnými tvrdeniami, na ktoré poukazoval ţalobca. Nedal

odpoveď na kľúčové námietky ţalobcu, hoci tieto námietky uviedol ţalobca písomne

vo svojom návrhu, vyjadreniach ako aj vo svojom odvolaní. Medzi kľúčové námietky ţalobcu

patrí nález Ústavného súdu SR sp. zn. z 23.6.2011 a rozsudok Najvyššieho

súdu SR sp. zn. z 21.12.2009, ktoré odvolací súd neakceptoval,

resp. neodôvodnil ich irelevantnosť. Tzv. opomenuté dôkazy, t.j. dôkazy, o ktorých nebolo

v konaní sudcom rozhodnuté, poprípade dôkazy, ktorými sa súd pri postupe podľa voľného

hodnotenia dôkazov nezaoberal, preto skoro vţdy zaloţia nielen nepreskúmateľnosť

vydaného rozhodnutia, ale súčasne tieţ jeho protiústavnosť. Rozhodnutie odvolacieho súdu je

tak nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva, ţe

súd rozhodoval o námietkach ţalobcu a jeho právne odôvodnenie je nedostačujúce. Navrhol,

aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu, alebo aby rozsudok odvolacieho súdu

zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Ţalovaní 1/ aţ 6/ vo svojich vyjadreniach navrhli dovolanie ţalobcu odmietnuť

a priznať im trovy dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), skúmal najskôr

to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa

( a nasl. ).

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len)

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna

úprava pripúšťa ( ). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom

konaní oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol

jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako

ho dovolateľ obsahovo vymedzil ( ). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom

dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení aţ d/ Ak

nejde o vady uvedené v , neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené

v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je

„ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov

niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie bez akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť

správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením

veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať

vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú

povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho

súdu – nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď veta druhá ).

Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je

dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,

vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,

ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,

ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

a Dovolací súd v prejednávanej veci nevyslovil právny názor, ktorým by

boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe

dovolanie ţalobcu nie je podľa aţ 3 (procesne) prípustné.

Dovolanie ţalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol

vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád

uvedených v Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich,

vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia Dovolací súd sa preto neobmedzil

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale zaoberal sa tieţ otázkou, či

konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v (tzv. vady

zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj

uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej vec sa uţ prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, ţe z hľadiska sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto

ustanovenia. Iné vady ( ) a prípadné nesprávne právne posúdenie

veci ( ), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.

Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle ako

dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je

pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté

niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle aţ e/ a

netvrdil, a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd

osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať

pred súdom.

Odňatím moţnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký závadný

postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka

konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

písm.f/ ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne

ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi

konania jeho procesné práva.

Dovolateľ v dovolaní namietal, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou

zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho

súdu ( ), čo súčasne zakladá porušenie jeho práv na súdnu ochranu (

) a práva na spravodlivé súdne konanie ( Dohovoru) v tom, ţe 1/ odvolací súd sa

nezaoberal odvolacími námietkami ţalobcu spochybňujúcimi právne posúdenie veci súdom

prvého stupňa – medzi kľúčové námietky patrí nález Ústavného súdu SR sp. zn.

z 23.6.2011 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

z 21.12.2009, ktoré odvolací súd neakceptoval, resp. neodôvodnil ich irelevantnosť, 2/ nezistil

úplne a správne skutkový stav veci, 3/ vec nesprávne právne posúdil, keď neposudzoval

ţalobcom uplatnený nárok alebo posudzoval premlčanie nárokov, ktoré si ţalobca neuplatnil

a ktoré neboli predmetom sporu v tomto konaní.

10

Pokiaľ ţalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej

súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným

z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako

aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo

podľa ako aj právo podľa Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo

na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia ();

právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého

súdneho procesu.

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav

a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,

ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej

republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho

a spravodlivého procesu, ako vyplýva i z článku 46 a nasl. a článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1

, Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu

presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132

a , m.m. ), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo

počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia

( ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri

hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by

mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho

celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako

ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj

laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby

bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ,

obdobne napr. , . , ,

). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť

všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán

11

(avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (, , obdobne

Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva

na odôvodnenie je rámcovo upravená v Táto norma sa uplatňuje aj

v odvolacom konaní ( ). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd

zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno

posudzovať izolovane (m. m. , , , ),

pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok

(). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu

a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený, treba povaţovať rozsudok

všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých

zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. februára 2006).

Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietavej časti

(v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu – vo výroku, ktorým bol návrh

v prevyšujúcej časti zamietnutý v zmysle ) spĺňa vyššie uvedené kritériá

pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle (, ) a preto ho

nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný).

Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia,

čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa ( ), ako aj pre rozsudok

odvolacieho súdu ( ). Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich

obsahové (materiálne) náplne, zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú

interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka

správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.

Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobu

zamietli. Zhodli sa na tom, ţe zákonodarca ustanovením

riešil úpravu pomerov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom bytov v bytovom dome

takým spôsobom, ţe zo zákona zriadil pre vlastníkov bytov vecné bremeno, ktorého obsahom

bolo a je právo spoluuţívania zastavaného pozemku v rozsahu zodpovedajúcemu veľkosti

spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach domu. Za takéhoto stavu vzťah medzi

12

vlastníkom pozemku a vlastníkov bytov v bytovom dome bol uţ usporiadaný zákonnou

úpravou. Postup, ktorého sa ţalobca v konaní domáhal s odkazom na ustanovenie

preto uţ neprichádza do úvahy. neobsahuje bliţšiu úpravu, ktorá by

riešila náhradu za zriadenie vecného bremena v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 23

ods. 5. Dotknutý vlastník sa teda môţe dovolávať práva na poskytnutie náhrady priamo

s odvolaním na čl. 11 ods. 4 Listiny bez toho, aby bolo nevyhnutné z hľadiska ústavnej istoty

toto právo konštituovať ešte predpisom niţšej právnej sily. Vlastník pozemku, ktorému bolo

zákonom obmedzené jeho vlastnícke právo zriadením vecného bremena má tak nárok

na peňaţnú náhradu za toto obmedzenie s tým, ţe tento nárok je peňaţnou pohľadávkou, ktorá

sa ako záväzkové právo, a nie ako vecné právo, premlčuje. Právo na zaplatenie finančnej

náhrady za zriadenie vecného bremena je právom majetkovým, ktoré podlieha premlčaniu

v zmysle a nasl. , pričom tu nie je osobitná úprava ohľadom dĺţky premlčacej doby.

Platí preto všeobecná premlčacia doba v trvaní troch rokov, ktorá plynie odo dňa, keď sa

právo mohlo vykonať po prvý raz. Predmetné právo sa mohlo vykonať prvýkrát v deň

účinnosti , ktorým sa právo vecného bremena zriadilo. Všeobecná

trojročná premlčacia doba začala tak plynúť dňom 1.9.1993 a uplynula dňom 1.9.1996.

Ţaloba v predmetnej veci bola podaná aţ 27.4.2007. Odvolacie dôvody sa bliţšie nedotýkajú

výhrad proti záverom súdu, kedy vlastník pozemku mohol prvýkrát vykonať svoje právo

a teda ani proti začiatku plynutia premlčacej lehoty či jej behu. Pri absencii takýchto výhrad

nemal odvolací súd dôvod ani v tomto smere závery súdu prvého stupňa bliţšie preskúmavať.

Za dôvodné nemoţno povaţovať ani ďalšie námietky dovolateľa týkajúce sa

nesprávneho vyhodnotenia dôkazov. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na svoju

ustálenú judikatúru uverejnenú pod R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000. Treba zdôrazniť, ţe

do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí

právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov

súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

(). Súd neodníme účastníkovi moţnosť pred ním konať ani tým, ţe (prípadne)

nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov ( ); jeho rozhodnutie môţe

byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo osebe nevedie k zmätočnosti

rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle (viď rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 42/1993). Nesprávne vyhodnotenie dôkazov

nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď

aţ c/ Pokiaľ dovolateľ namieta, ţe súdy pri rozhodovaní

vychádzali z neúplných skutkových zistení, ide po stránke obsahovej o námietku, ţe v konaní

došlo k tzv. inej (neţ v vymenovanej) procesnej vade majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto dovolateľom tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo)

by bola relevantným dovolacím dôvodom ( ), sama osebe ale

nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle

Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho

posúdenia veci konajúcimi súdmi ( ). Právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania

moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle (viď uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. uverejnené v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. uverejnené

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je

relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď

). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov však nie

je procesne prípustnou vadou konania v zmysle , lebo (ani prípadným)

nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu

ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , , , ,

, a ).

Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobca neopodstatnene

namietal, ţe v konaní mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237

písm.f/ ).

Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania

ţalobcu nevyplýva z ustanovenia aţ 3 , ani z Dovolanie preto

14

odmietol podľa v spojení s bez toho, aby

skúmal opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2

písm.b/ a c/ So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým

rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Ţalobca nebol v dovolacom konaní úspešný. Právo na náhradu trov konania vznikla

ţalovaným a neboli zistené ţiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali

nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania ( v spojení s

a a ). Ţalovaní podali návrh na rozhodnutie o priznaní

náhrady trov dovolacieho konania ( v spojení s ) a tieto

aj vyčíslili. Dovolací súd im priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ich

zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za jeden úkon právnej sluţby poskytnutej

vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu zo 16.5.2012 pre ţalovaného 1/, z 18.5.2012 pre

ţalovaných 2/, 3/, zo 17.5.2012 pre ţalovaných 4/, 5/ a zo 17.5.2012 pre ţalovaného 6/ [§ 14

ods. 1 písm.b/ vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon

právnej sluţby (pri zastupovaní viacerých účastníkov) určil podľa § 10 ods. 1 v spojení s § 13

ods. 2 vyhlášky [237,34 € + (237,34 € - 50 %)] vychádzajúc zo základu 8 267,78 €, kde jeden

úkon činí 118,67 €, k tomu náhrada za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné

(§ 16 ods. 3 vyhlášky) 7,63 € a 20 % DPH, čo činí 25,26 €, teda jeden úkon predstavuje

151,56 € x 6 ţalovaných, čo predstavuje spolu 909,36 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. septembra 2013

JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová