Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 333 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (352)IV. ÚS 489/2011
PDF · 314.33 KB
No categories available
IV. ÚS 489/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť maloletých Z. Š..., J. Š..., a T. Š..., zastúpených
zákonnou zástupkyňou – matkou E. Š., všetci bytom B., právne zastúpených Advokátskou
kanceláriou JUDr. N., s. r. o., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. E.
N., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 11 CoP 122/2011-130 z 12. júla 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť maloletých Z. Š., J. Š. a T. Š. o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra
2011 doručená sťažnosť maloletých Z. Š..., J. Š..., a T. Š... (ďalej aj „sťažovatelia“),
zastúpených zákonnou zástupkyňou – matkou E. Š. (ďalej aj „matka maloletých“), všetci
bytom B., právne zastúpených Advokátska kancelária JUDr. N., s. r. o., konajúcou
prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. E. N., B., ktorou namietajú porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 CoP 122/2011-130 z 12. júla 2011 (ďalej aj
„namietaný rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi súdneho konania,
v rámci ktorého sa ich otec J. Š. návrhom doručeným Okresnému súdu Nitra 25. augusta
2010 domáhal zníženia svojej vyživovacej povinnosti voči sťažovateľom „z 500,- €/mesiac
na nižšiu sumu od 1. 9. 2009 z dôvodu, že tesne pred tým, ku dňu 31. 7. 2009 dobrovoľne
ukončil svoje lukratívne zamestnanie vedúceho IT-technika, kde vtedy už dosahoval čistý
príjem cca. 1 773,- €“.
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú:
«Otec a matka sa dohodli na vysporiadaní BSM, kde dom v hodnote cca. 110 000,-€
nadobudla z BSM do svojho výhradného vlastníctva matka, ktorá otca vyplatila sumou
26 555,- €, z ktorej si on následne kúpil byt. Suma zodpovedala i tomu, že mal príjem cca.
1 500,- € / mesiac, pričom ona žila len z materskej. Na jeho vyplatenie si zobrala pôžičku
u ostatnej rodiny.
Dôvodom dobrovoľného ukončenia lukratívneho zamestnania bola jeho vôľa
odsťahovať sa do Českej republiky, keďže v mieste dovtedajšieho bydliska mu bol ukončený
nájom, kde si ani následne nehľadal nový. V ČR nemal vopred zabezpečenú žiadnu prácu,
pričom sa nevyvinul dostatočnú snahu na priznanie podpory v nezamestnanosti (cca. 886,-
€/mesiac), keďže vyše 20 rokov bol poistený pre prípad nezamestnanosti. Namiesto toho po
obdržaní poslednej výplaty dal návrh na zníženie výživného (matka je toho názoru, že otec
konal výslovne účelovo v snahe znížiť svoju vyživovaciu povinnosť a tým sa jej za všetko
pomstiť).
Otec si momentálne našiel prácu z čistou mzdou cca. 490,- €/ mesiac (t. j. pokles
o 1 275,- €). Matka pracuje ako pomocná kuchárka v školskej jedálni s čistým príjmom
356,- € / mesiac a osobne sa stará o tri maloleté deti. Náklady na deti sú cca. 665,- € /
mesiac, t. j. vyššie ako v roku 2008. Otcovi ubudla vyživovacia povinnosť voči deťom
z prvého manželstva.
Rozsudok prvostupňového súdu znížením výživného založil to, že napriek tomu, že
matka sa o tri maloleté deti stará, tak po odpočítaní jej podielu na peňažnom výživnom jej
ostáva menej peňazí, ako otcovi, ktorý osobnú starostlivosť nevykonáva.
Súdom znížené výživné zodpovedá pomeru príjmu otca k príjmom matky na výške
nákladov na deti. Pomer 498,- € : 356,- € na nákladoch 665,- € dáva podiel na výživnom
otec 387,- € : matka 277,- €.
OS Pezinok vo svojom rozsudku na str. 6 v strede uviedol: „Vyživovaciu povinnosť
otca k maloletým deťom súd nanovo určil tak, že je približne rovnaká polovičným nákladom
na každé maloleté dieťa.“.
Voči prvostupňovému rozsudku podala matka maloletých detí odvolanie, kde
namietala najmä nasledovné skutočnosti:
1. Otec nemal objektívny dôvod na zmenu zamestnania, strata nájmu nie je dôvod
vzdať sa zárobku a odísť do ČR, keď sú možnosti ďalších nájmov. Ak chcel napriek tomu
odísť, mal so dopredu zabezpečiť v mieste plánovaného bydliska prácu, a nie okamžite po
príchode (resp. obdržania poslednej vysokej výplaty) dať návrh na zníženie výživného.
2. Presťahovaním sa do miesta bez práce prijal na seba neprimerané riziko.
3. Vzhľadom na ponuku práce v IT odvetví je na trhu dostatok pracovných príležitostí
(hľadanie práce otec len tvrdil, ale nepreukázal).
4. Za obdobie 12/2008 - 8/2009 vzhľadom na dosahovaný plat naakumuloval otec
značný obnos peňazí, najmä keď nemal žiadne iné výdavky, ktorých stratu nevedel súdu
vysvetliť.
5. Súd obligatórne neprihliadal podľa § 62 ods. 4 ZoR (pri určení rozsahu
vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne
stará) na osobnú starostlivosť matky o tri maloleté deti.
6. Súd prekročil návrh, keď namiesto požadovaného dátumu zníženia od 1. 9. 2009
priznal zníženie už od 25. 8. 2009.
Odvolací súd uviedol, v zhode s prvostupňovým, že otec sa bezdôvodne nevzdal
príjmu, keď má právo po rozvode vyriešiť svoju bytovú a osobnú otázku spôsobom ako uzná
za vhodné (str. 4 rozsudku). I keď matka s týmto názorom súdu nemôže súhlasiť, keďže
podporuje nezodpovednosť rodičov, nie je na prospech detí a zakladá nebezpečný
precedens do budúcna - návod ako si legálne znížiť vyživovaciu povinnosť, tak sa dá
povedať, že sa odvolací súd vysporiadal s jej námietkami 1 až 3 uvedenými vyššie.
Odvolací súd sa však nijak nevysporiadal s námietkami 5 a 6, ani k nim nevydal
žiadne vyjadrenie, i keď priamym príkazom zo zákona, nie len tvrdení matky, majú
rozhodujúci vplyv na vec. Odvolací súd sa vôbec nezaoberal námietkami o:
• neprihliadaní na § 62 ods. 4 ZoR (pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd
prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará),
- Matke napriek osobnej starostlivosti ostáva menej peňazí, ako otcovi, ktorý osobnú
starostlivosť nevykonáva - skutkový dôkaz,
- Rozdelenie výživného zodpovedá pomeru príjmov rodičov, t.j. výhradne len § 62
ods. 2 ZoR, a teda nezohľadňuje i osobnú starostlivosť matky podľa § 62 ods. 4 ZoR
-skutkový dôkaz,
- Sám OS súd uviedol, že nepostupoval podľa § 62 ods. 4 ZoR, keď potvrdil, že
rozdelil výživné pre každého z rodičov približne na polovicu - právny dôkaz,
• ako i na to, že súd svojim rozhodnutím prekročil návrh, keď rozšíril časové obdobie
zníženia výživného,
- Otec návrhom žiadal zníženie od 1. 9. 2010, ale súd mu priznal zníženie od 25. 8.
2010
- viď. NS SR 3Cdo 56/2005: Ak súd pri rozhodovaní prekročí návrh účastníka
a prisúdi viac, než čoho sa domáha (§ 153 ods. 2 OSP), nemá tento vadný procesný postup
súdu za následok zmätočnosť rozhodnutia v zmysle § 237 písm. e) OSP; toto pochybenie
súdu môže založiť (len) tzv. inú vadu konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.
Sťažovatelia namietajú porušenie právnej istoty a arbitrárnosť napadnutého súdneho
rozhodnutia.
a) Právna istota
1. Sťažovatelia, zastúpený matkou, sú toho názoru, že došlo k porušeniu ich
základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, v nadväznosti na čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.
K porušeniu uvedených práv malo podľa neho dôjsť tým, že súd na vec aplikoval len
niektoré ustanovenia zákona § 62 a 75 ZoR, pričom jeho povinnosťou bolo aplikovať všetky
ustanovenia zákona, najmä § 62 ods. 4 ZoR, ktorého aplikáciu mu zákon obligatórne
prikazuje. Týmto jeho postupom došlo k poškodeniu základných práv detí a matky na
právnu istotu spočívajúcu v predvídateľnosti práva, zaužívaných princípov a z toho
plynúcich rozhodnutí.
Prvostupňový súd potvrdil, že podľa § 62 ods. 4 ZoR nepostupoval (str. 6 rozsudku -
v strede), čoho dôkazom je okrem jeho vlastného prehlásenia i výsledné určené výživné,
ktoré zodpovedá len pomerom príjmom rodičov, kde dokonca matke ostáva menej ako
otcovi napriek osobnej starostlivosti.
2. Rovnako súdy pri vydávaní rozhodnutia nepostupovali podľa § 153 ods. 2 OSP,
súd pri vydávaní rozsudku nemôže prisúdiť viac, ako sa navrhovateľ domáha; keďže otec sa
domáhal zníženia od 1. 9. 2010 a nie 25. 8. 2010, ako určil prvostupňový súd, čo následne
matka namietala na odvolacom súde, a položila to i všeobecne známym judikátom vo veci
(NS SR 3Cdo 56/2005), ale odvolací súd na jej námietku neprihliadol.
Odvolací súd tieto pochybenia neodstránil, nechal ich dokonca napriek námietkam,
ako i prejudikovaniu vo veci nepovšimnuté. Z tohto dôvodu narušil princíp právnej istoty
a predvídateľnosti práva, ako i súdnych rozhodnutí z práva vyplývajúcich.
b) Arbitrárnosť
Okrem vyššie uvedeného porušenia základných práv je odvolací rozsudok postihnutý
i vadou arbitrárnosti tým, že odvolací súd nechal nepovšimnuté námietky matky vo veci
aplikácie § 62 ods. 4 ZoR a § 153 ods. 2 OSP, ktoré boli rozhodné pre vynesenie záverov
súdov, najmä keď ich nedodržanie matka dôrazne namietala - nijak sa k nim odvolací súd
nevyjadril, ani ich nezohľadnil, pričom ich nedodržanie prvostupňovým súdom je okamžite
viditeľné. Podľa nálezu Ústavného súdu SR zverejnený v ZSR pod č. R 20/2004: „Pokiaľ
súdy vôbec neodpovedali no námietku sťažovateľa, treba absenciu argumentácie v tomto
smere považovať za prejav arbitrárnosti“.
V kontexte vyššie uvedeného odôvodnenie odvolacieho rozsudku nedáva žiadne
odpovede na základné otázky vyžadované zákonom na určenie výživného, čo do výšky
(osobná starostlivosť) i času (petit návrhu), čo jeho závery v kontexte § 62 ods. 4 ZoR
a § 153 ods. 2 OSP robí nepreskúmateľným vo vzťahu k zákonu a návrhu na zníženie. Súd
napr. samovoľne bez návrhu určil zníženie výživného i na obdobie 25. 8. 2010 - 31. 8. 2010,
rovnako napriek obligatórnej aplikácii § 62 ods. 4 ZoR tento neaplikoval.
Nedostatočné odôvodnenie a arbitrárnosť napadnutých rozsudkov treba v tomto
konkrétnom prípade považovať tak za porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1
Dohovoru (inak nech súd uvedie, kde v rozsudku sa venuje aplikácii § 62 ods. 4 ZoR
a dodržaniu § 153 ods. 2 ZoR).»
Sťažovatelia zároveň navrhujú, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení
a odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, „Nakoľko rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave, č. k. 11CoP/122/2011-130 z 12. 7. 2011 o potvrdení rozsudku
Okresného súdu Pezinok, č. k. 28P/289/2010-99 z 1. 2. 2011 bolo znížené výživné o 24 %,
pričom zostatok príjmov matky nepokrýva ani jej životné minimum, a došlo i k zníženiu
výživného na deti v čase rastu cien a zvýšených potrieb v dôsledku ich veku, tak žiadame
o odklad vykonateľnosti oboch rozsudkov.“.
Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
rozhodol o nej nálezom takto:
„1. Základné právo maloletých detí Z. Š..., J. Š..., T. Š..., všetky bytom B., podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č.
k. 11 CoP/122/2011-130 z 12. 7. 2011 porušené.
2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 11 CoP/122/2011-130
z 12. 7. 2011 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť náhradu trov konania sťažovateľom
v sume 314,18 € v prospech účtu jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. N.,
s. r. o... do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ zákon o ústavnom
súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na
odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Ústavný súd považoval v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti za
potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach, ktoré
patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívou alebo mimoriadnou opravnou
inštitúciou. Ústavný súd preto vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že v týchto
veciach nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01), resp.
posúdenie, či nie sú skutkové a právne závery všeobecného súdu, na ktorých je založené
namietané rozhodnutie, zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom majú zároveň za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd v súlade s uvedenými východiskami vyplývajúcimi z jeho konštantnej
judikatúry predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
V relevantnej časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajský súd uviedol:
„Odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. poukazuje na správne dôvody súdu prvého
stupňa, s ktorými sa stotožňuje.
Odvolací súd k veci samej dopĺňa, že už pôvodne určené výživné bolo určené skôr
v hornej hranici, pričom boli zohľadnené všetky skutočnosti potrebné pre určovanie
výživného. V súčasnosti je potrebné konštatovať, že zmena pomerov na strane otca nastala
a túto zmenu tak, ako správne posúdil súd prvého stupňa nemožno posudzovať ako
bezdôvodné vzdanie sa majetkového prospechu. Otec má právo po rozvode manželstva
vyriešiť si svoju osobnú, ako aj bytovú situáciu spôsobom akým uzná za vhodné, pričom
spôsob, ktorý otec zvolil nijakým spôsobom neohrozuje výživu mal. detí. Pokiaľ ide
o procesné námietky matky, odvolací súd k tomu udáva, že matka v konaní mala právne
zastúpenie, takže mohla kvalifikovane reagovať na skutočnosti, ktoré potom uvádzala
v odvolaní a taktiež procesné pochybenia odvolacím súdom zistené neboli.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne, odvolací súd ho potvrdil podľa § 219
V nadväznosti na citované ústavný súd považoval ďalej za potrebné poukázať na
§ 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
prvostupňového súdu, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
V danom prípade k námietkam sťažovateľov vyjadreným v ich odvolaní zaujal
podrobné stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia už Okresný súd Pezinok (ďalej len
„okresný súd“), pričom z citovanej časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu
vyplýva, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového
súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí, t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Z toho
možno vyvodiť, že sa stotožnil so závermi okresného súdu k námietkam matky maloletých
(sťažovateľov, pozn.) vyjadreným v odvolaní.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie
všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,
v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný
súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok.
Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. 28 P 289/2010-99
z 1. februára 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 1. februára 2011“), ktorý zmenil
„rozsudok Okresného súdu Nitra, č. k. 25 C 181/2008 zo dňa 09. 12. 2008 v časti
vyživovacej povinnosti otca na maloletú Z. Š..., maloletú J. Š... a maloletého T. Š... tak, že
vyživovacia povinnosť otca na maloletú Z. Š... sa znižuje od 25. 08. 2010 zo sumy 7 000,- Sk
mesačne na sumu 160 eur mesačne, vyživovacia povinnosť otca na maloletú J. Š... sa
znižuje od 25. 08. 2010 zo sumy 5.000,- Sk mesačne na sumu 130 eur mesačne
a vyživovacia povinnosť otca na maloletého T. Š... sa znižuje od 25. 08. 2010 zo sumy
3.000,-Sk mesačne na sumu 90 eur mesačne“ , a v tejto súvislosti považoval za potrebné
poukázať najmä na túto časť jeho odôvodnenia:
„Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, rodným listom maloletých
detí Š., rozsudkom Okresného súdu Nitra, č. k. 25 C 181/2008 zo dňa 09. 12 .2008. kópiou
dohody o vyporiadaní BSM zo dňa 29. 07. 2009, kúpnou zmluvou zo dňa 11. 06. 2010,
potvrdením o evidencii záujemcov o zamestnanie zo dňa 04. 08. 2010, výpoveďou
z rodinného domu zo dňa 28. 04. 2010, odpoveďou Úradu práce v Šumperku zo dňa 13. 12.
2010, potvrdením o výške príjmu otca, lekárskymi správami o zdravotnom stave otca,
potvrdením o výške príjmu matky, ďalšími v spise priloženými dokladmi a zistil nasledovný
skutkový a právny stav:
Z výpovede účastníkov konania a z rodných listov maloletých detí Š. mal súd
preukázané, že maloleté deti: Z. Š..., J. Š... a T. Š... sú deťmi Ing. J. Š... a E. Š..., ktorí sú
účastníkmi tohto konania.
Z rozsudku Okresného súdu v Nitre č. k. 25 C 181/2008 zo dňa 09. 12. 2008 mal súd
preukázané, že naposledy bolo o vyživovacej povinnosti otca k maloletým deťom Š.
rozhodnuté vyššie uvedeným rozsudkom. V čase posledného rozhodovania súdu
o vyživovacej povinnosti otca k maloletým deťom Š. bol otec maloletých zamestnaný
v spoločnosti V., a.s. s čistým mesačným príjmom 42.433,-Sk, čo je v prepočte 1 408,51 eur.
Otec maloletých mal ďalšiu vyživovaciu povinnosť voči synovi z prvého manželstva vo výške
3.000,-Sk, teda približne 100 eur.
Z dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva rozvedených manželov
k nehnuteľnostiam zo dňa 29. 07. 2009 a z výpovede účastníkov konania mal súd
preukázané, že matka maloletých nadobudla na základe uvedenej dohody nehnuteľnosti
zapísané na liste vlastníctva č. 1681 v katastrálnom území L. a otcovi maloletých vyplatila
sumu 26.555,14 eur (cca 800.000,-Sk).
Z výpovede z nájmu zo dňa 28. 04. 2010 mal súd preukázané, že matka maloletých
vypovedala otcovi maloletých nájom v rodinnom dome, ktorý im pôvodne patril ku dňu
31. 07. 2010.
Z kúpnej zmluvy uzavretej medzi otcom maloletých ako kupujúcim a manželmi M.
ako predávajúcimi mal súd preukázané, že otec maloletých v roku 2010 kúpil v Českej
republike v obci... byt za cenu 700.000,-Kč (cca 29.060,11 eur alebo 875.464,87 Sk).
Z výpovede otca mal súd preukázané, že otec ukončil dohodou pracovný pomer
v spoločnosti V. k 31. 07. 2010.
Z potvrdenia Úradu práce v Šumperku zo dňa 04. 08. 2010 mal súd preukázané, že
otec je evidovaný v evidencii záujemcov o zamestnanie od 01. 08. 2010.
Z potvrdení doložených v spise mal súd preukázané, že otec si hľadá prácu na
rôznych miestach v Českej republike.
Podľa potvrdenia správnej komisie pre sociálne zabezpečenie migrujúcich
pracovníkov zo dňa 26. 10. 2010, ktoré vydala Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra mal súd
preukázané, že otcovi neboli priznané dávky v nezamestnanosti „pretože podľa výroku
Správnej komisie neexistuje nárok podľa legislatívy, ktorú vykonala inštitúcia, ktorá
vystavuje toto potvrdenie“.
Podľa potvrdenia o výške príjmu za obdobie január 2010 až júl 2010 mal súd
preukázané, že otec mal za uvedené obdobie v spoločnosti V., a. s. priemerný čistý mesačný
príjem vo výške 1773 eur v čistom. Z výpovede otca mal súd preukázané, že otec je od 01.
02. 2011 zamestnaný v spoločnosti E. s. r. o. v Š., kde bude jeho hrubá mzda 15.000,-Kč
(cca 622,72 eur) a predpokladaná čistá mzda 12.000,-Kč (cca 498,17 eur).
Z lekárskej správy MUDr. J. B., všeobecnej praktickej lekárky, zo dňa 20. 12. 2010
mal súd preukázané, že vzhľadom k zdravotnému stavu je otec neschopný pracovať v
chlade, v prievane, nemôže zdvíhať a prenášať ťažké bremená a vykonávať práce
vyžadujúce nemennú strnulú polohu tela.
Z potvrdenia o výške príjmu matky a z výpovede matky mal súd preukázané, že matka
je zamestnaná ako pomocná kuchárka na Základnej škole..., B. s priemerným čistým
mesačným príjmom za obdobie jún 2010 až november 2010 vo výške 356,11 eur.
Z výpovede matky mal súd ďalej preukázané, že matka býva s maloletými deťmi
v rodinnom dome, ktorý patrí jej matke. Súd má ďalej preukázané, že matka nebýva
v rodinnom dome, ktorý nadobudla po rozdelení bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
celková predpokladaná cena nehnuteľností, ktoré nadobudla po rozdelení BSM a ktoré
ponúkla prostredníctvom realitnej kancelárie na predaj je 3.300.000.-Sk (109.539 eur).
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že od posledného rozhodovania
súdu o výživnom na maloleté deti Š. sa zmenili pomery na strane otca maloletých detí i na
strane matky maloletých detí.
Pomery na strane otca maloletých detí sa zmenili tak, že otec dohodou ukončil
pracovný pomer k 01. 08. 2010, od uvedeného dátumu bol otec evidovaný v Českej
republike ako nezamestnaný. V pôvodnom zamestnaní otec zarábal 1.700 eur mesačne.
V súčasnosti, teda od 01. 02. 2010 je otec zamestnaný s priemerným čistým mesačným
príjmom vo výške 12.000,-Kč, čo je v prepočte 498,17 eur mesačne (pri prepočte mzdy otca
a výpočte výživného súd vychádzal z kurzu 1 EUR=24,088 CZK - kurz uvedený na
internetovej stránke Národnej banky Slovenska platný v deň vyhlásenia rozsudku).
Otec maloletých sa presťahoval zo Slovenska do Českej republiky, kde si kúpil v obci
Š. byt v cene 700.000,- Kč, čo je v prepočte 29.060,11 eur (cca 875.464.87 Sk). Otcovi
maloletých zanikla vyživovacia povinnosť k synovi z prvého manželstva, ktorú si plnil vo
výške 3.000,- Sk mesačne.
Pomery na strane matky maloletých sa zmenili tak, že matka maloletých nadobudla
po rozdelení BSM nehnuteľnosti - rodinný dom a pôdu, ktorú ponúkla na predaj. Podľa
vyjadrenia matky je predpokladaná cena uvedených nehnuteľností 3.300.000,- Sk.
Pri rozhodovaní o znížení vyživovacej povinností otca sa musel súd v prvom rade
vysporiadať s otázkou, či sa otec vzdal pôvodného zamestnania z dôležitého dôvodu tak, ako
je uvedené v § 75 ods. 1 Zákona o rodine. V situácii, keď sa otec maloletých s matkou
maloletých rozviedol, matka maloletých mu vypovedala nájom z ich bývalého spoločného
domu a v situácii, keď otec pracoval v meste, kde okrem zamestnania nemal po rozvode
manželstva iné zázemie súd považuje skončenie pracovného pomeru otca za dôvodné, teda
také, ktoré je predpokladané § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Vzhľadom na vek otca a nové
prostredie, v ktorom otec býva môže byť hľadanie novej práce v primeranom finančnom
hodnotení problematické. Ani doterajšie skúsenosti otca a prax v odbore nemusia byť v tejto
situácii otcovi výrazne na prospech.
Otec maloletých musel riešiť svoju bytovú otázku pretože matka maloletých mu
preukázateľne vypovedala nájom v dome, ktorý pôvodne patril do BSM. Argumentáciu
právnej zástupkyne matky, že otec mohol v uvedenom dome naďalej bývať, súd považoval za
nedôvodnú.
Súd prihliadol aj na skutočnosť, že otec maloletých si aj napriek prechodne
zhoršenej finančnej situácii svoju vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom podľa svojich
možností plnil.
Pri určení vyživovacej povinnosti otca súd vychádzal z odôvodnených potrieb
maloletých detí, ktoré matka uviedla na pojednávaní. Vzhľadom na vek maloletých detí súd
považoval náklady, ktoré matka v priebehu konania uviedla za primerané. Súd vychádzal zo
zásady, že rodičia by mali plniť vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom primerane svojím
možnostiam a v zásade by sa mali podieľať na výžive maloletých detí rovným dielom.
Vyživovaciu povinnosť otca k maloletým deťom súd nanovo určil tak, že je približne rovná
polovičným nákladom na každé maloleté dieťa, ktoré matka v konaní uviedla.
Pri rozhodovaní o výživnom súd ďalej zohľadnil aj tú skutočnosť, že matka
maloletých detí sa po rozdelení BSM stala vlastníčkou nehnuteľností z predpokladanou
hodnotou 3.300.000,- Sk. Matka takto nadobudnuté nehnuteľnosti (dom
a poľnohospodársku pôdu) nevyužíva. S maloletými deťmi býva u svojej matky.
Nehnuteľnosti, ktoré matka nadobudla po rozdelení BSM môže predať a tým výrazne zlepšiť
svoju majetkovú situáciu a majetkovú situáciu maloletých detí. Súd prihliadol v tejto
súvislosti aj na argumentáciu otca, ktorý matke maloletých detí dobrovoľne pri vyporiadaní
BSM nechal nehnuteľnosti vo výrazne vyššej hodnote akú z vyporiadania BSM sám získal.
Súd má za to, že výživné, ktoré určil vo výroku rozsudku je vzhľadom na majetkové
pomery rodičov a preukázané potreby maloletých detí dostačujúce. Súd znížil vyživovaciu
povinnosť otcovi od 25. 08. 2010, teda od podania návrhu tak, ako otec žiadal.“
Sťažovatelia formulujú v sťažnosti dve kľúčové námietky proti namietanému
rozsudku krajského súdu. Prvá sa dotýka nezohľadnenia právnej úpravy obsiahnutej v § 62
ods. 4 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), čím malo dôjsť „k poškodeniu
základných práv detí a matky na právnu istotu spočívajúcu v predvídateľnosti práva,
zaužívaných princípov a z toho plynúcich rozhodnutí“. V zmysle druhej kľúčovej námietky
vo veci konajúce všeobecné súdy rozhodli „ultra petitum“, keďže tak okresný súd, ako aj
krajský súd v danom prípade „prisúdili viac, ako sa navrhovateľ domáhal“, keďže „otec sa
domáhal zníženia od 1. 9. 2010 a nie 25. 8. 2010, ako určil prvostupňový súd...“.
1. K námietke sťažovateľov týkajúcej sa nezohľadnenia § 62 ods. 4 zákona
o rodine
Podľa § 62 ods. 2 zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí
podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na
životnej úrovni rodičov.
Podľa § 62 ods. 3 zákona o rodine každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti,
možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom
rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo
na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona.
Podľa § 62 ods. 4 zákona o rodine pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd
prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu,
prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť.
Podľa § 75 ods. 1 zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na
odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery
povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj
vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku,
majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré
povinný na seba berie.
Z citovanej časti namietaného rozsudku krajského súdu v spojení s citovanou časťou
rozsudku okresného súdu z 1. februára 2011, na ktorý sa odvoláva a s ktorého závermi sa
stotožňuje, podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že tieto rozsudky obsahujú vecné,
dôsledné a vyčerpávajúce vysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami, ktoré boli rozhodné
na ustálenie rozsahu vyživovacej povinnosti otca k maloletým deťom (zníženie, pozn.). Za
daných okolností ústavný súd považuje namietaný rozsudok krajského súdu za ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnený a reagujúci primeraným spôsobom na všetky
podstatné námietky matky maloletých detí obsiahnuté v odvolaní. Podľa názoru ústavného
súdu krajský súd vyvodil zo skutkových okolností preskúmavanej veci právne závery, ktoré
zodpovedajú ústavne konformnej interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem.
Sťažovatelia neuviedli vo svojej sťažnosti žiadne také argumenty, ktoré by mohli
spochybniť ústavnosť záverov krajského súdu a signalizovali by ich arbitrárnosť.
Z citovanej časti rozsudku okresného súdu z 1. februára 2011 vyplýva, že
prvostupňový súd považoval za preukázané, že došlo k zmene pomerov na strane otca
(ukončenie pracovného pomeru u otca, vypovedanie nájmu zo strany matky maloletých,
nový pracovný pomer), ako aj na strane matky maloletých detí (nadobudnutie vlastníctva
k nehnuteľnostiam), pričom k tomuto záveru dospel na základe dôsledného zhodnotenia
všetkých nových okolností, ktoré nastali v porovnaní so stavom k 9. decembru 2008, keď
Okresný súd Nitra rozsudkom č. k. 25 C 181/2008-32 z 9. decembra 2008 rozhodol
pôvodne o vyživovacej povinnosti otca k maloletým deťom. Krajský súd sa s týmto
záverom okresného súdu stotožnil a potvrdil ho vo svojom rozsudku. V okolnostiach
namietanej veci pritom išlo aj podľa názoru ústavného súdu o také závažné zmeny pomerov,
ktoré odôvodňovali záver o znížení vyživovacej povinnosti otca k sťažovateľom. Ak
sťažovatelia namietajú nezohľadnenie § 62 ods. 4 zákona o rodine, teda to, že tak okresný
súd, ako aj krajský súd neprihliadali „pri určení výšky výživného na to, ktorý z rodičov
a v akej miere sa o dieťa osobne stará“, ústavný súd poukazuje v súlade s už citovaným na
závery okresného súdu obsiahnuté v rozsudku z 1. februára 2011, podľa ktorých „Pri
určení vyživovacej povinnosti otca súd vychádzal z odôvodnených potrieb maloletých detí,
ktoré matka uviedla na pojednávaní. Vzhľadom na vek maloletých detí súd považoval
náklady, ktoré matka v priebehu konania uviedla za primerané. Súd vychádzal zo zásady, že
rodičia by mali plniť vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom primerane svojím
možnostiam a v zásade by sa mali podieľať na výžive maloletých detí rovným dielom.
Vyživovacia povinnosť otca k maloletým deťom súd nanovo určil tak, že je približne rovná
polovičným nákladom na každé maloleté dieťa, ktoré matka v konaní uviedla. Pri
rozhodovaní o výživnom súd ďalej zohľadnil aj tú skutočnosť, že matka maloletých detí sa
po rozdelení BSM stala vlastníčkou nehnuteľností z predpokladanou hodnotou 3.300.000,-
Sk.“.
Obligatórnym zákonným hľadiskom pri určovaní výšky výživného je osobný výkon
starostlivosti, ktorý zákon o rodine nepochybne kladie na roveň finančnému zabezpečeniu
výživy. Z citovanej časti odôvodnenia okresného súdu (aj keď len implicitne, pozn.)
vyplýva, že okresný súd určil vyživovaciu povinnosť oboch rodičov v zásade rovnako,
pričom sa riadil úvahou, že majetkové pomery matky maloletých, keďže sa „po rozdelení
BSM stala vlastníčkou nehnuteľností...“, takýto záver odôvodňujú, aj napriek tomu, že sa
matka o maloleté deti osobne stará.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd po preskúmaní namietaného rozsudku
krajského súdu z 12. júla 2011 dospel k záveru, že námietka sťažovateľov týkajúca sa
nezohľadnenia § 62 ods. 4 zákona o rodine nie je opodstatnená, naopak, krajský súd pri
rozhodovaní podľa názoru ústavného súdu jeho text primeraným spôsobom zohľadnil, a na
tomto základe vo veci rozhodol.
Skutočnosť, že sa sťažovatelia nestotožňujú s právnymi závermi krajského súdu,
nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a neznamená ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právne názory všeobecných súdov svojimi vlastnými.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení
právneho predpisu (v danom prípade § 62 ods. 4 zákona o rodine), že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu namietaný rozsudok krajského súdu takýmito
vadami netrpí.
2. K námietke rozhodovania „ultra petitum“
Podľa § 153 ods. 2 OSP súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než
čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho
predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.
Podľa § 81 ods. 1 OSP aj bez návrhu môže súd začať konanie vo veciach
starostlivosti o maloletých, konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia alebo držania
v ústave zdravotníckej starostlivosti, konanie o spôsobilosti na právne úkony, opatrovnícke
konanie, konanie o vyhlásenie za mŕtveho, konanie o dedičstve a ďalšie konania, kde to
pripúšťa zákon.
Podľa § 78 zákona o rodine dohody o súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť,
ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie
výživného možné len na návrh.
Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že krajský súd nepochybil, ak svojím rozsudkom
č. k. 11 CoP 122/11-130 z 12. júla 2011 potvrdil rozsudok okresného súdu
z 1. februára 2011, ktorým okresný súd rozhodol o znížení výživného s účinnosťou od
25. augusta 2010 aj napriek skutočnosti, že otec maloletých (navrhovateľ, pozn.) sa
vo svojom návrhu domáhal zníženia výživného „počnúc dňom 1. 09. 2010“, keďže
v danom prípade išlo o konanie vo veci starostlivosti o maloletých, ktoré možno začať aj
bez návrhu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje aj druhú námietku sťažovateľov za
neopodstatnenú.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
namietaný rozsudok krajského súdu je z hľadiska kľúčových námietok sťažovateľov
ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať za arbitrárny,
a preto ním ani nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu ich základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ich
sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch
na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2011