Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_11CoCsp-17-2026.pdf
PDF · 143.39 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoCsp/17/2026
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, zastúpeného advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s. r. o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, proti žalovaným: 1/ A. B. C., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom D. XXX a 2/ A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom D. XXX, o zaplatenie 23.022,58 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti výroku III. a odvolaní žalovaných 1/ a 2/ proti výroku II. uznesenia Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 11Csp/61/2021-516 zo dňa 12. marca 2026 v znení jeho opravného uznesenia č. k. 11Csp/61/2021-541 zo dňa 23. apríla 2026, takto
r o z h o d o l :
Uznesenie súdu prvej inštancie v znení jeho opravného uznesenia č. k. 11Csp/61/2021-541 zo dňa 23. apríla 2026 vo výroku II. a III. mení tak, že v spoločnom výroku II. žalobcovi priznáva proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a (predchádzajúceho) odvolacieho konania v rozsahu 36,32 %.
Vo výroku I. ponecháva uznesenie súdu prvej inštancie nedotknuté.
Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) napadnutým uznesením konanie z dôvodu späťvzatia žaloby zastavil (výrok I.), žalobcovi priznal proti žalovaným náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 96,40 % (výrok II.) a žalovaným priznal proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania o odvolaní proti rozsudku zo dňa 18.01.2022, sp. zn. 11Csp/61/2021 v rozsahu 100 % (výrok III.).
1.1. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania bolo zaplatenie sumy 29.272,89 (istina 23.022,58 Eur + úrok 3.156,36 Eur + úrok z omeškania 3.093,95 Eur) aj s príslušným úrokom z omeškania. Vo veci rozhodol súd prvej inštancie (prvotne) rozsudkom č.k. 11C/61/2021-190 zo dňa 18.01.2022 tak, že uložil žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 26.176,89 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 1.416,30 Eur a 5 % ročným úrokom zo sumy 20.217,58 Eur od 18.12.2021 do zaplatenia (výrok I.), v časti o zaplatenie sumy 2.800,- Eur konanie zastavil (výrok II.), v časti o zaplatenie 296,- Eur žalobu zamietol (výrok III.) a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 98 % (výrok IV.). Na podklade odvolania žalovaných Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 11CoCsp/23/2022-275 zo dňa 30.11.2022 rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a IV. zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Následne bolo konanie prerušené až do 21.01.2026.
1.2. Podaním doručeným súdu 11.02.2026 žalobca zobral žalobu v celom rozsahu späť z dôvodu, že žalované v priebehu konania vykonali platby v celkovej výške 22.400,-Eur (pričom na preukázanie
uvedeného predložil listinný dôkaz). Navrhol, aby mu súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 92,94 %, nakoľko jeho úspech v spore predstavuje 96,47 % a neúspech 3,53 %.
1.3. Keďže žalované v podaní zo dňa 10.03.2026 vyjadrili súhlas so zastavením konania (a súčasne sa opäť vyjadrovali, že celý úver už dávno preplatili a požadovali oslobodenie od súdnych poplatkov), súd prvej inštancie konanie podľa § 145 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) zastavil (výrok I. odvolaním napadnutého uznesenia).
1.4. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP, teda zásady procesnej zodpovednosti za zavinené zastavenie konania, poukazujúc na to, že pri uplatnení tejto zásady súd o náhrade trov konania rozhoduje bez ohľadu na to, aký by bol meritórny výsledok sporu, ak by k späťvzatiu žaloby nedošlo, inak povedané neposudzuje vecnú správnosť žaloby. Uviedol, že vo všeobecnosti platí, že ak žalobca vezme žalobu späť z dôvodu, že žalovaný splnil to, čoho sa žalobca žalobou domáhal, má žalobca nárok na náhradu trov konania, pretože zastavenie konania zavinil žalovaný. V danom prípade žalované nesporne v priebehu celého konania postupne a pravidelne uhrádzali žalobcovi uplatnenú pohľadávku splátkami vo výške po 400,- Eur, na ktorú skutočnosť poukazovali v každom svojom písomnom podaní. Predmetné konanie začalo na upomínacom súde dňa 04.06.2021, pričom žalobca preukázal, že v období od 21.06.2021 do 16.01.2026 žalované uhradili celkovo 22.400,-Eur. Žalobca zobral žalobu o zaplatenie istiny 23.022,58 Eur s príslušenstvom späť v celom rozsahu. Procesne tak zavinil zastavenie konania v rozsahu konania o zaplatenie istiny 622,58 Eur, čo predstavuje 2,7 % z uplatneného nároku a v rozsahu 97,30 % zavinili zastavenie konania žalované . Po započítaní zavinenia zastavenia konania tak dospel k záveru, že žalobca má proti žalovaným nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v rozsahu 94,60 % (výrok II. odvolaním napadnutého uznesenia).
1.5. Výrok III. (odvolaním napadnutého uznesenia) súd prvej inštancie dôvodil tým, že žalované boli plne úspešné v odvolacom konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 11CoCsp/23/2022, preto im v súlade s ustanovením § 396 ods. 3 CSP priznal proti žalobcovi náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu.
1.6. Pre úplnosť dodal, že nerozhodoval o návrhu žalovaných na oslobodenie od súdnych poplatkov, nakoľko ako spotrebiteľky sú v celom tomto konaní podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. v) zákona č. 71/1992 Zb. od súdnych poplatkov oslobodené a naviac im ani vyjadrením súhlasu so zastavením konania žiadna poplatková povinnosť nevznikla.
2. V zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, a to čo do výroku III. predmetného uznesenia, z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.
2.1. Žalobca vyjadril názor, že výrokom súdu o náhrade trov konania, resp. výrokom, ktorým prizná strane nárok na náhradu trov konania, sa rozhoduje podľa konečného pomeru úspechu vo veci, teda podľa výsledku celého konania, t. j. od jeho začiatku až do právoplatného rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súd žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 94,60 % podľa finálneho pomeru úspechu vo veci, t. j. žalobca bol v rámci jeho uplatneného nároku zo žaloby úspešný takmer v celom rozsahu. Nakoľko v zmysle ustálenej judikatúry tvorí konanie pred prvostupňovým súdom ako aj konanie pred odvolacím súdom jeden celok, tak žalobca zastáva názor, že pomer úspechu vo veci nemožno deliť na jednotlivé štádiá konania a dospieť tak k záveru, že žalobca ako vo výsledku úspešná strana bola v skutočnosti neúspešná v odvolacom konaní. Tento postup by bol podľa názoru žalobcu odôvodnený v prípade rozhodovania o náhrade trov dovolacieho konania, nakoľko takéto konanie nielenže netvorí jeden celok s konaním na prvoinštančom súde a odvolacom súde ale je navyše oddelené právoplatnosťou, ktorým jemu predchádzajúce konania skončili. Pomer úspechu vo veci pre rozhodnutie o náhrade trov prvoinštančného a odvolacieho konania je preto podľa názoru žalobcu nevyhnutné posudzovať výlučne podľa konečného rozhodnutia. Opačným výkladom, a teda že v každom štádiu konania sa má pomer úspechu vo veci posudzovať oddelene by sme mohli dospieť aj k nelogickému a právne neudržateľnému stavu, kedy žalobca nebude úspešný na okresnom súde (pričom konanie pred okresným súdom môže byť vedené aj niekoľko rokov s množstvom procesných úkonov), ale v dôsledku jeho odvolania krajský súd zmení rozsudok okresného súdu tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, ale žalobcu zaviaže na náhradu trov prvoinštančného konania, pretože pred okresným súdom bol neúspešný. Žalobca by tak
napriek svojmu úplnému úspechu so žalobou musel znášať trovy protistrany v určite nemalej výške z dôvodu, že rozsudok okresného súdu bol nezákonný a z určitého pochybenia tohto súdu musel byť zmenený. Uvedená situácia podľa názoru žalobcu dokonale odzrkadľuje neudržateľnosť a nelogickosť právneho názoru, že pomer úspechu vo veci v prvoinštančnom a odvolacom konaní sa posudzuje oddelene a nezávisle od konečného súdneho rozhodnutia vo veci.
2.2. Na podporu vyššie uvedeného názoru poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR, č. k. IV. ÚS 489/2011 a citoval rozsudky Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 7Co/56/2020 z 09.09.2020 a Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 41CoCsp/2/2024 z 08.04.2025, pričom navrhol, aby odvolací súd napádané uznesenie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobcovi prizná voči žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 94,60 %.
3. K tomuto odvolaniu sa vyjadrili žalované, pričom ich vyjadrenie obsahovo kopírovalo vyjadrenia obsiahnuté v ich odvolaní proti uzneseniu uvedené v bode 4 tohto uznesenia, preto odvolací súd (keďže obsah odvolania je popísaný nižšie) len v stručnosti zhrnie, že žalované uviedli, že úver je preplatený, pretože pravidelne mesačne uhrádzali na účet žalobcu sumy po 400,-Eur, ďalej namietali, že súd sa nevenoval preukazovaniu finančných údajov o vzájomných plneniach ani nepodrobil spotrebiteľskú zmluvu súdnej kontrole a predbežnému právnemu posúdeniu, pričom zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a jej obsah nemohol spotrebiteľ ovplyvniť a v závere opäť požadovali oslobodenie od súdneho poplatku.
4. Žalované podali proti uzneseniu súdu prvej inštancie odvolanie, a to čo do výroku II. o trovách konania, z dôvodov vymedzených ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP.
4.1. V podanom odvolaní žalované namietali, že sudca zjavne zámerne a vedome prehliadol mimoriadne dôležité skutočnosti, a to, že ony boli v tejto veci spotrebitelia a že žalobca vzal žalobu späť a tak silne pochybil, konal teda nespravodlivo a protispotrebiteľsky. Preto mali za to, že akákoľvek náhrada trov konania žalobcovi zo strany žalovaných je neprípustná a neprijateľná. Žalované uviedli, že platili splátky preto, lebo chceli preukázať konajúcemu súdu, že dražba bola nezákonná a nie preto, že súhlasili s finančnými nárokmi žalobcu. Ďalej vyjadrili názor, že súd sa nevysporiadal s dôvodmi presne popísanými v ich podaniach. Z tohto dôvodu vzniesli (opäť ako už v predchádzajúcom odvolacom konaní, pozn.) námietku zaujatosti sudcu so zreteľom na jeho vzťah k sporu, pričom v ďalšom texte túto námietku zopakovali a odôvodnili pocitom, že konajúci sudca je voči nim, spotrebiteľom, zaujatý, pretože nebral do úvahy ich doterajšie argumenty a výhrady voči obsahu žaloby.
4.2. Odvolateľky mali za to, že postupom (aj výsledkom) súdu prvej inštancie v tejto právnej veci došlo k zásahu do základných práv garantovaných Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami, predovšetkým došlo k zásahu do základného práva: v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (základné právo na súdnu ochranu), v zmysle ČL. 6 ods.1 Dohovoru (právo na spravodlivé súdne konanie), v zmysle čl. 20 Ústavy SR a postup (právo na vlastníctvo majetku) a postup súdu prvého stupňa aj predmetné rozhodnutie je rovnako v rozpore aj s ďalšími ústavnými normami (predovšetkým čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy, čl. 2 ods. 1 a 2 Ústavy, čl. 144 ods. 1 Ústavy a čl. 152 ods. 4 Ústavy). Namietali, že prvostupňový súd okrem toho, že si zjavne neprečítal ich vyjadrenia, tak zo svojej úradnej moci a úradnej povinnosti ani nepreveril zmluvnú dokumentáciu žalovaných s veriteľom a sám od seba neidentifikoval nekalé obchodné praktiky veriteľa.
4.3. Žalované tvrdili, že protistrana zasiahla do ich práv tak, že im preukázateľne spôsobila ujmu finančnú aj majetkovú. Trovy konania priznané predmetným uznesením sú pre spotrebiteľa ako osobu neprijateľné, doslova likvidačné, keď na takúto finančnú čiastku musí spravidla sporiť dlhú dobu. Preto je dôvodná obava zaujatosti súdu a súdneho úradníka voči spotrebiteľovi a súčasne aj o ich preukázanej finančnej náklonnosti v prospech veriteľa. S poukazom na ust. § 251 ods. CSP zdôraznili, že trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, pričom vyšší súdny úradník nepreveroval odôvodnenosť ani účelovosť vynaložených nákladov arogantných právnikov úžerníckej protistrany, len ich automaticky vypísal a spočítal, a práve takýto formálny prístup vyššieho súdneho úradníka považujem za neodborný a v rozpore s jeho pracovnými povinnosťami.
4.4. Opätovne poukázali na to, že pravidelne uhrádzali až do 20.01.2026 mesačne po 400,-Eur v prospech bankového účtu žalobcu, čo je možné preukázať bankovými výpismi. Žalobca však priebežne
zatajuje pred žalovanou stranou vzájomné finančné plnenia, a preto žalované považujú za dôležité trvať práve na preverení tejto závažnej skutočnosti. Konajúci sudca sa pritom doteraz absolútne vôbec nevenoval upresneniu a preukazovaniu finančných údajov o vzájomných plneniach. Mali za to, že sporný úver je aktuálne už preplatený a aj napriek tomu je sudca benevolentný a preukázateľne nadržuje stranu žalobcovi aj dražobníkovi.
4.5. Znovu pozornosť súdu zamerali na to, že súd v prejednávanej veci nepristúpil k ochrane slabšej strany - spotrebiteľa, lebo nepodrobil predmetnú zmluvnú dokumentáciu medzi veriteľom a žalobcom súdnej kontrole ani predbežnému právnemu posúdeniu, pričom žalované zdôraznili, že veriteľ vo svojich zmluvách formuluje neprijateľné zmluvné podmienky v rozpore s platnými právnymi normami a následne nekalými obchodnými praktikami ich cielene a úmyselne presadil aj v tomto prípade, pričom je nesporné, že obsah spotrebiteľskej zmluvy spotrebiteľ nemohol ovplyvniť a preukázateľne neboli dojednané individuálne.
4.6. Vzhľadom na uvedené navrhli, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a z úradnej moci podrobil predmetnú spotrebiteľskú zmluvnú dokumentáciu medzi žalobcom a žalovaným súdnej kontrole a predbežnému právnemu posúdeniu, ako aj určil a vyhlásil zmluvné podmienky veriteľa za neprijateľné a za nekalé obchodné praktiky vo výroku svojho rozhodnutia v súlade so zákonom. Opätovne sa domáhali aj uloženia povinnosti žalovanému (pozn. zrejme malo byť uvedené „žalobcovi“) v listinnej podobe predložiť stručné vyčíslenie vzájomných plnení medzi spornými stranami. Súčasne namietli svoju povinnosť platiť akékoľvek súdne trovy úžerníckej protistrane a opakovane navrhli, aby boli oslobodené od súdneho poplatku, poukazujúc na finančnú ujmu, ktorú utrpeli v súvislosti s dražbou a z toho plynúce nepriaznivé finančné pomery. Zároveň poukázali na § 257 CSP, avšak v tej súvislosti, že súd má moderačné právo zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu poplatku zo žaloby, keď strana sporu nemôže uhradiť súdny poplatok za žalobu z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami.
5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných v úvode poukázal na to, že žalované nemorálne a hrubo urážlivým spôsobom osočujú nielen žalobcu, ale aj samotného zákonného sudcu a podľa názoru žalobcu takéto konanie nemožno v súdnom spore tolerovať. Uvedené je o to viac zarážajúce, že sa nejedná o prvé podanie, v ktorom žalované neprípustným spôsobom urážajú a osočujú protistranu ako aj zákonného sudcu, preto navrhol, aby súd žalovaným uložil poriadkovú pokutu nielen za hrubo urážlivé podanie, ale aj za zjavne šikanóznu námietku zaujatosti. V tomto smere poukázal aj na odvolanie žalovaných v inom konaní sp. zn. 5Csp/5/2025, kde úplne zrkadlovým príkladom rovnako hrubo osočovali a urážali protistranu aj zákonného sudcu, aby bolo aj odvolaciemu súdu zrejmé, že zo strany žalovaných sa nejedná o ojedinelé správanie, ale o dlhodobé a opakované pohŕdanie súdnym systémom a základnými pravidlami morálky.
5.1. Pokiaľ ide o samotné odvolanie, a teda priznaný nárok žalobcu na náhradu trov prvoinštančného konania, tak v tomto smere žalovaní potvrdili, že pohľadávku uplatnenú žalobou uhradili po podaní žaloby splátkami, ktorých existenciu žalobca zároveň súdu preukázal. Názor, že nárok na náhradu trov konania žalobcovi napriek jednoznačnému zneniu zákona nepatrí len preto, že žalovaní sú spotrebitelia, je absurdný a popiera samotné ústavné základy každého súdneho sporu, nakoľko uvedené by bolo v absolútnom rozpore s rovnosťou strán sporu ako aj právom obchodníkov (?; pozn.) na súdnu ochranu. V tomto zmysle žalobca opätovne poukázal na to, že vzal žalobu späť v dôsledku úhrady uplatnenej pohľadávky žalovanými, a to po podaní žaloby. V zastavenej časti konania žalovaní procesne zavinili zastavenie konania a súd preto postupoval správne, ak priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci v zmysle ust. § 256 ods. 1 CSP. V súvislosti s námietkami žalovaných týkajúcich sa merita veci žalobca uviedol, že pokiaľ žalovaní uhradili uplatnenú pohľadávku po podaní žaloby a žalobca vzal žalobu späť, tak súd nemá právomoc rozhodnúť o dôvodnosti uvedeného nároku ani posudzovať hmotnoprávny základ nároku, nakoľko tento zanikol splnením a konanie má v predmetnej časti zastaviť z úradnej povinnosti, pričom skúma sa výlučne to, kto procesne zavinil zastavenie konania – v tomto prípade nepochybne žalovaní, ktorý uhradili pohľadávku žalobcu až po podaní žaloby. Žalovaní v konaní neuplatnili voči žalobcovi žiadny nárok, a preto nemôže byť povinnosťou súdu preskúmavať spotrebiteľské zmluvy, či iné vymyslené skutočnosti, ktoré žalovaní namietajú, ale práve naopak, súd je viazaný predmetom sporu, ktorý určil žalobca a pokiaľ žalobca vzal žalobu späť, tak súd nemá právomoc pokračovať v súdnom spore v rozpore s vôľou žalobu ako aj žalovaných, ktoré so zastavením konaní súhlasili. Na podporu uvedeného citoval uznesenie
Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 5CoCsp/14/2020 z 30.06.2020, že ...súd pri zastavení konania a rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v zastavenej časti je oprávnený skúmať len skutočnosť, ktorá strana sporu z procesného hľadiska zavinila, že konanie muselo byť zastavené. Súd nie je pri takomto rozhodovaní oprávnený skúmať, či bol nárok uplatnený podanou žalobou uplatnený aj dôvodne, nakoľko rozhodnou skutočnosťou je v takom prípade procesné zavinenie na zastavení konania.
5.2. Žalobca pre úplnosť dodal, že v konaní nebol preukázaný žiadny dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by žalobcovi ako úspešnej strane, resp. strane ktorá nezapríčinila zastavenie konania, nemal byť priznaný nárok na náhradu trov konania. Rovnako za dôvod hodný osobitného zreteľa v žiadnom prípade nemožno považovať spotrebiteľský charakter sporu, resp. že generálnym dôvodom uplatnenia ust. § 257 CSP je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany. V civilnom sporovom procese je zakotvená požiadavka spravodlivého súdneho procesu, obsahom ktorého je možnosť vyjadriť sa ku každému podaniu protistrany, zúčastniť sa (prostredníctvom právneho zástupcu) pojednávania a pod. Z cit. ustanovení CSP o náhrade trov konania vyplýva, že v sporových konaniach sa v súvislosti s náhradou trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu. Úspech vo veci, ktorá je predmetom sporu, je okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov konania. Zásada úspechu sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli (trovy, ktoré sú preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené) v spore v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva, pričom uvedené sa uplatní aj v sporoch s ochranou slabšej strany, t. j. v spotrebiteľských sporoch.
5.3. Úkony právnej služby vykonané právnym zástupcom žalobcu teda predstavujú náklady reálne vynaložené výlučne za účelom uplatnenia práva, ktoré žalovaní uhradili až po podaní žaloby. Prijatím šikanózneho názoru žalovaných by došlo k porušeniu zásady rovného prístupu strán sporu k spravodlivosti a článku 47 Ústavy Slovenskej republiky, preto s poukazom na to, za akých okolností bol nárok uplatnený, aký bol postoj strán sporu k veci a akou mierou zavinenia prispeli k navýšeniu trov konania, nesúhlasí s nepriznaním trov konania. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnej sporovej strane alebo strane, ktorej to priamo priznáva zákon náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 Ústavy). Aj tieto výnimky sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napr. takou výnimkou je nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP (rozhodnutie II. S 31/2004 Ústavného súdu Slovenskej republiky). Aplikácia ust. § 257 CSP je prípustná len vo výnimočných prípadoch, čo v prejednávanom prípade nie je splnené. V zmysle právnej teórie možno toto ustanovenie použiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok, pričom dôvody hodné osobitného zreteľa možno zhrnúť nasledovne: neprimeraná tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povaha a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobné pomery strany sporu, nízky príjem. S ohľadom na vyššie uvedené má žalobcu za to, že v prejednávanej veci neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by bolo dôvodné aplikovať pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania ust. § 257 CSP. Prijatím názoru žalovaných v tejto veci by bol spotrebiteľ oprávnený akýmkoľvek hoc aj šikanóznym spôsobom uplatňovať nároky voči svojmu dodávateľovi a za svoje účelové konanie (v snahe vyhnúť sa svojim zmluvným povinnostiam) by nemohol byť žiadnym spôsobom sankcionovaný, nakoľko trovy aj spotrebiteľom iniciovaného súdneho konania je podľa názoru žalovaných povinný znášať výlučne dodávateľ. V tomto smere žalobca poukázal aj na skutočnosť, že so žalovanými sa vedie/viedlo viacero súdnych konaní v dôsledku porušovania ich zmluvných povinností. Vzhľadom na vyššie uvedené je logické a žiaduce, že si žalobca trovy súdneho konania uplatnil a bez akýchkoľvek rozumných pochybností má na tieto voči žalovaným zákonný nárok.
5.4. Žalobca na základe uvedeného zastávla názor, že v danej veci neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by nemal byť žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov konania s tým, že sa zároveň pridržiava jeho vlastného odvolania voči nároku na náhradu trov odvolacieho konania.
6. Žalované vo svojej odvolacej replike poukázali na to, že žalobcovi a jeho „dražobným obchodným partnerom“ adresovali list ešte začiatkom roka 2022 (ktorý aj v celosti citovali), na ktorý sa im nevyjadril ani pôvodný veriteľ, ani žalobca a ani dražobník. Popreli tvrdenia žalobcu, že platby uhrádzali po
podaní žaloby, nakoľko ako informovali súd aj právnikov žalobcu, úhrady boli vykonávané priebežne aj pred žalobou. Keby sa právnici žalobcu venovali informáciám od žalovaných, tak by späťvzatie žaloby iniciovali už o niekoľko mesiacov skôr ako to reálne urobili. Ak by sa právnici žalobcu venovali trvalo podávanej požiadavke žalovaných o vyčíslenie vzájomne vykonaných platieb, tak by k sporu ani nedošlo. Opätovne poukázali na to, že až do 20.01.2026 vykonávali žalované pravidelné mesačné úhrady po 400,-Eur v prospech žalobcu, čo tento cielene zatajoval a zatajuje. Tieto splátky platili preto, aby preukázali nezákonnosť dražby, a nie preto, že súhlasili s finančnými nárokmi žalobcu. V ďalšom ich podanie obsahovo zodpovedalo ich odvolaniu, resp. ich vyjadreniu k odvolaniu žalobcu (preplatenie úveru, nepodrobenie spotrebiteľskej zmluvy súdnej kontrole ani predbežnému právnemu posúdeniu, návrh na oslobodenie od súdneho poplatku).
7. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) uznesenie súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. o náhrade trov konania podľa ust. § 388 CSP zmenil, pretože neboli splnené podmienky na ich potvrdenie, ani na zrušenie a vo výroku I., ktorý nebol napadnutý odvolaním žiadnej zo strán, ponechal uznesenie súdu prvej inštancie nedotknuté.
8. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Pri zastavení konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorá strana z procesného hľadiska zastavenie konania zavinila. Kritérium procesného zavinenia treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Aj podľa § 256 ods. 1 CSP totiž naďalej platí, že ak sa pre správanie žalovaného vzala žaloba späť, je žalovaný povinný nahradiť trovy konania, pretože nesporne zavinil zastavenie konania.
9. Dôvodnosť žaloby sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska a bez ohľadu na to, aký by bol výsledok konania, keby k zastaveniu konania nedošlo. Pretože nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného ale procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu, je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, t.j. z hľadiska vzťahu výsledku správania žalovaného k požiadavkám žalobcu. Ide teda o to, či sa žalobca domohol uplatneného nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol žalobca v meritórnom konaní úspešný alebo nie (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/225/2010).
10. V kontexte § 256 CSP sa preto má skúmať výlučne procesný dôvod zastavenia, nie dôvodnosť nároku. Zásadne platí, že ak žalobca vezme žalobu späť, zaviní zastavenie. Výnimkou je, keď preukáže, že k späťvzatiu došlo pre následné správanie žalovaného korešpondujúce s petitom (napr. dodatočné splnenie žalobou požadovaného nároku po podaní žaloby). Vtedy zodpovedá za zastavenie konania žalovaný (porovnaj 3Obo/12/2018).
11. Vzhľadom na uvedené, keďže došlo k späťvzatiu žaloby, sú námietky žalovaných, že súd nepodrobil zmluvu skúmaniu neprijateľných zmluvných podmienok či nekalých obchodných praktík, ani nevykonal dokazovanie ohľadne vzájomných plnení, irelevantné. Pokiaľ bola žaloba vzatá späť v celom rozsahu (čo je v plnej dispozícii žalobcu ako pána sporu) a žalovaná strana so späťvzatím vyjadrila súhlas, bol správnym postup súdu, ktorý konanie bez ďalšieho zastavil, pretože strany sporu (žalobca tým, že učinil späťzvatie a žalované tým, že so späťvzatím súhlasili) už na prejednaní veci netrvali, a preto zaoberať sa ich námietkami bolo by nadbytočné a nehospodárne (pretože ich vyriešenie by neprinieslo/nemohlo priniesť iné rozhodnutie v tomto spore ako zastavenie konania). Súd pritom má povinnosť postupovať v konaní bez zbytočných prieťahov, hospodárne a efektívne tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
12. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov súd prvej inštancie v prejednávanej veci správne skúmal pri rozhodovaní o náhrade trov konania, či niektorá zo strán zavinila, že konanie muselo byť zastavené a dospel k správnym skutkovým záverom, že dôvodom späťvzatia žaloby bolo konanie žalovaných spočívajúce v pravidelnom a postupnom splácaní žalovanej pohľadávky, v dôsledku čoho žalobca netrval na ďalšom pokračovaní konania v celom pôvodne uplatnenom rozsahu, ale žalobu vzal v celom rozsahu späť. Preto odvolací súd v zhode s odôvodnením napadnutého uznesenia konštatuje, že zastavenie
konania procesne zavinili žalované, pretože iba v dôsledku nimi vykonávaných čiastkových úhrad v priebehu (aj prerušeného) konania až do výšky 22.400,-Eur, s ktorými sa žalobca uspokojil, žalobca zobral žalobu späť. Rozhodnou je teda skutočnosť, že žalované splnili to, čoho sa žalobca domáhal, a že len z tohto dôvodu žalobca nechcel v konaní ďalej pokračovať so zvyškom nároku, ale svoju žalobu voči žalovaným zobral späť. Pokiaľ žalované poukazovali na to, že hradili splátky po 400,-Eur mesačne aj pred začatím konania, uvedené bolo zohľadnené žalobcom už pri podaní návrhu na vydanie platobného rozkazu, v ktorom žalobca tieto úhrady nijako nezatajil, ale sám ich uviedol. Tvrdenia žalovaných, že úhrady vykonávali nie z dôvodu uznania finančných nárokov žalobcu, ale z dôvodu preukázania neplatnosti dražby, sú samy osobe vnútorne rozporné. Ak by žalované nepovažovali nárok žalobcu z úverovej zmluvy za dôvodný, potom by mu vôbec neplnili. Ak mu však plnili po častiach dobrovoľne, čím spôsobili postupný zánik žalovaného nároku (hoc nie v celej časti), ktorá skutočnosť potom viedla žalobcu k späťvzatiu žaloby, potom nemožno inak ako zavinenie na zastavení konania v časti predmetu konania, v ktorej bol žalobca uspokojený splnením záväzku zo strany žalovaných, pripísať žalovaným.
13. Avšak súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil, že predmetom konania bola iba istina vo výške 23.022,58 Eur, pretože okrem uvedenej istiny žalobca uplatňoval si aj úrok 3.156,36 Eur a úrok z omeškania 3.093,95 Eur a zároveň úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 5,00 % ročne zo sumy 26.017,58 od 02.10.2020 do 29.10.2020, zo sumy 25.617,58 Eur od 30.10.2020 do 27.01.2021, zo sumy 24.817,58 Eur od 28.01.2021 do 09.02.2021, zo sumy 24.417,58 Eur od 10.02.2021 do 22.02.2021, zo sumy 24.217,58 Eur od 23.02.2021 do 05.03.2021, 5,00 % ročne zo sumy 23.817,58 Eur od 06.03.2021 do 07.04.2021, 5,00 % ročne zo sumy 23.417,58 Eur od 08.04.2021 do 20.05.2021 a 5,00 % ročne zo sumy 23.017,58 Eur od 21.05.2021 do zaplatenia. Vyčísliac potom (celkový) predmet konania na sumu 32.864,96 Eur (počítajúc úrok z omeškania 5 % ročne z jednotlivých dlžných súm ponižovaných o čiastočné úhrady po 400,-Eur mesačne od 21.06.2021 do 14.01.2026 až do vykonania úkonu späťvzatia 11.02.2026, čo predstavuje suma 3.592,07 Eur) potom treba mať na zreteli, že žalované uhradili na účet žalobcu po začatí konania celkovo „len“ sumu 22.400,-Eur, a teda iba v časti tejto sumy (ktorá tvorí 68,16 % predmetu konania) zavinenie leží na ich strane, pretože žalobcovi plnili to, čo od nich požadoval. Naopak, v časti nároku (296,- Eur), v ktorej bola žaloba zamietnutá (viď výrok II. rozsudku č.k. 11C/61/2021-190 zo dňa 18.01.2022) a v časti v ktorej žalované dobrovoľne neplnili pohľadávku žalobcu (teda nezachovali sa v zmysle jeho žalobnej požiadavky), žalobca nebol úspešný, nakoľko zobral voči žalovaným žalobu späť bez právneho dôvodu, a teda v tejto časti (t.j. vo vyčíslenej výške 10.168,96 Eur) zavinil zastavenie konania žalobca, resp. bol neúspešný (vo výške 296,-Eur). Pri konečnom posúdení zodpovednosti za zavinenie potom žalované zavinili zastavenie konania v rozsahu 22.400,- Eur a žalovaný bol neúspešný v rozsahu 296,- Eur a v rozsahu 10.168,96 Eur žalovaný zavinil zastavenie konania. Potom zavinenie žalovaných na zastavení konania predstavovalo 68,16 % predmetu konania a neúspech žalobcu v spore a jeho zavinenie na zastavení konania rozsah 31,84 % predmetu konania. Odvolací súd preto pristúpil k zmene výrokov II. a III. uznesenia súdu prvej inštancie tak, že priznal žalobcovi voči žalovaným nárok na pomernú náhradu trov konania (prvostupňového a predchádzajúceho odvolacieho konania) v rozsahu 36,32 %, čo predstavuje rozdiel zavinenia žalovaných na zastavení konania v rozsahu 68,16 % a neúspechu/zavinenia žalobcu na zastavení konania v rozsahu 31,84 %).
14. Žalované pritom nečinili sporným, že v priebehu konania (aj počas jeho prerušenia) pravidelne plnili na účet žalobcu splátky vo výške 400,-Eur mesačne. Túto skutočnosť nesporoval ani žalobca (a do konania predložil prehľad obratov aj s úkonom späťvzatia), preto nemožno nijako súhlasiť s tvrdením žalovaných, že by žalobca zatajoval a zatajuje ich úhrady. Rovnako v konaní nebolo sporné, že žalované uhrádzali pohľadávku nielen v priebehu konania, ale aj pred jeho začatím, pričom túto skutočnosť (ich úhrady) žalobca opäť „nezatajil“, ale zohľadnil už v podanom návrhu na začatie konania.
15. Pokiaľ žalované tvrdili, že úver preplatili, jednak tieto tvrdenia nijako nepreukázali (hoci im v tom nebránila žiadna skutočnosť a ako odvolací súd uviedol už v predchádzajúcom odvolacom konaní, ani postavenie spotrebiteľa neznamená, že strana sporu nenesie dôkazné bremeno spojené so svojimi tvrdeniami), a jednak sú tieto skutočnosti pre toto konanie vzhľadom na jeho výsledok irelevantné. Nie je totiž rozhodné, či žalované uhradili sumu 22.400,-Eur, ako tvrdí žalobca, alebo vyššiu sumu, ako tvrdia žalované (ak by uhradili vyššiu sumu, uvedené by akurát navýšilo procesný úspech žalobcu, pozn.), keď rozhodné je, že žalované plnili na účet žalobcu pravidelné splátky v priebehu celého konania (a túto skutočnosť ani samy nesporujú), ako aj pred jeho začatím (čo rovnako medzi stranami nebolo sporné a rozhodne žalobca uvedené „nezatajoval“), a teda ich pohľadávka uplatňovaná v tomto konaní voči žalobcovi zanikla ich dobrovoľným (hoc vychádzajúc zo žaloby oneskoreným) plnením. Ak žalované
tvrdia, že plnili nad rámec ich povinnosti a uhradili na úver viac ako mali, nič im nebráni uplatňovať si (v pozícii žalujúcej strany) voči žalovanému akékoľvek nároky, o ktorých sú presvedčené, že im patria. Toto konanie však bolo skončené nemeritórnym procesným spôsobom (zastavením konania), a preto požiadavky žalovaných na preskúmavanie zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve či posudzovanie vzájomných plnení presahuje jeho rámec. Zároveň, pokiaľ žalované neustále požadujú predložiť od žalobcu doklady o tom, koľko mu plnili, samy predsa musia disponovať vlastnými dokladmi (výpismi z bankových účtov, na ktoré sa odkazujú) ohľadne toho, akú celkovú sumu na účet žalobcu (resp. jeho právneho predchodcu) od začiatku zmluvného vzťahu uhradili.
16. Svoje opodstatnenie má však odvolacia argumentácia žalobcu týkajúca sa výroku III. napadnutého uznesenia smerujúca k tomu, že konanie na súde prvej inštancie a odvolacie konanie tvoria jeden celok, pričom z hľadiska náhrady trov konania hodnotí sa konečný úspech tej-ktorej sporovej strany (resp. jej zavinenie na skončení konania zastavením, ako v tomto prípade). Keďže súd prvej inštancie bol povinný po zrušení a vrátení veci na nové konanie a rozhodnutie povinný rozhodnúť o nároku na náhradu trov celého konania (teda nielen prvoinštančného konania, ale aj predchádzajúceho konania na odvolacom súde), potom ak konštatoval úspech žalobcu v prvoinštančnom konaní v určitom rozsahu, v rovnakom rozsahu bolo potrebné priznať žalobcovi náhradu trov aj čo do predchádzajúceho odvolacieho konania. Postup a rozhodnutie súdu (výrok III.), ktorým priznal náhradu trov odvolacieho konania žalovaným, nezodpovedá zákonným ustanoveniam ani judikatórnej praxi, na ktorú príkladmo poukázal žalobca. Práve preto odvolací súd musel pristúpiť (tak ako to už vyplýva z bodu 13. odôvodnenia tohto rozhodnutia) aj k zmene výroku III. o nároku na náhradu trov predchádzajúceho odvolacieho konania tak, že v zmenenom výroku II. (ktorým menil výroky II. a III. uznesenia súdu prvej inštancie) priznal žalobcovi voči žalovaným (popri nároku na náhradu trov prvoinštančného konania) aj nárok na náhradu trov predchádzajúceho odvolacieho konania v rozsahu 36,32 %.
17. Ďalej je nutné do pozornosti žalovaných, ktoré sa v závere každého podania neúnavne domáhajú oslobodenia od súdnych poplatkov, dať tú skutočnosť, že ani zákonné ani prípadné súdne oslobodenie od súdnych poplatkov nezbavuje stranu sporu povinnosti znášať v prípade neúspechu v spore náhradu trov konania úspešnej protistrany (k tomu pozri napr. 6Obo 181/2007, 6Obo 103/2008). Pre použitie ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. (teraz § 255 ods. 1 CSP, pozn.), podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal, nemá vplyv skutočnosť, že účastník, ktorý má platiť náhradu trov konania, bol sám oslobodený od súdnych poplatkov. Meradlom pre nárok na náhradu trov je miera úspechu vo veci (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 89/2010 zo dňa 13. 10. 2010). V danom prípade (ako to uviedol aj súd prvej inštancie v napadnutom uznesení), žalované sú ako spotrebiteľky v tomto konaní oslobodené od súdnych poplatkov, pričom v súvislosti s inak podľa zákona spoplatňovanými procesnými úkonmi (napr. odvolanie) priamo im súd neuložil v celom priebehu konania povinnosť uhradiť akýkoľvek súdny poplatok. Povinnosť zaplatiť súdny poplatok v tomto konaní vznikla vždy iba žalobcovi (ktorý na výzvy súdu aj všetky súdne poplatky uhradil). Je potom nutné si uvedomiť, že povinnosť uhradiť súdny poplatok (štátu) a povinnosť nahradiť trovy konania (protistrane) sú dva samostatné, odlišné inštitúty, ktoré nemožno zamieňať. Pokiaľ si teda žalobca splnil svoju poplatkovú povinnosť, t.j. vynaložil v súvislosti so súdnym konaním vedeným proti žalovaným (aj) tieto trovy, žalobcovi ich náhrada voči žalovaným ako protistrane nepochybne patrí, a to bez ohľadu na to, že žalovaným prináleží zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov.
18. Pokiaľ sa žalované domáhali v súdenej veci aplikácie ustanovenia § 257 CSP (i keď zmätočne, vo vzťahu k súdnemu poplatku za žalobu), odvolací súd dôvody na taký postup nevzhliadol. Zákonná dikcia vyžaduje pre aplikáciu moderačného oprávnenia súdu naplnenie dvoch podmienok, a to musí ísť v danom prípade o dôvody hodné osobitného zreteľa a súbežne musí ísť o výnimočnosť okolností, ktoré odôvodňujú opodstatnenosť použitia tohto zákonného ustanovenia. Dôvody hodné osobitného zreteľa môžu spočívať v charaktere určitého druhu konania alebo môžu byť dané charakterom určitej procesnej situácie, prípadne sa môžu týkať celkom špecifických skutkových či sociálnych aspektov strán sporu. V zásade však je nutné zdôrazniť, že aplikácia moderačného oprávnenia súdu v zmysle ustanovenia § 257 CSP má mať charakter ojedinelosti a výnimočnosti. V tejto súvislosti súd poukazuje i na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 261/2018-43, ktorý vyslovil, že „podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Nevytvára však priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale
ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.“.
18.1. V prejednávanej veci žalované dôvody hodné osobitného zreteľa zakladali na ich statuse spotrebiteľa, avšak tieto úvahy nie sú na mieste. Iba samotné postavenie spotrebiteľa v spore neznamená bez ďalšieho, že v prípade neúspechu v spore spotrebiteľ nemôže byť zaviazaný nahradiť trovy konania úspešnej protistrane.
18.2. Rovnako, pokiaľ žalované poukazovali (vo všeobecnosti) na sociálny aspekt, ktorý pri aplikácii § 257 CSP vystupuje do popredia, samy nijako nekonkretizovali také tiesnivé sociálne či majetkové pomery, ktoré by mali súd viesť k výnimke zo všeobecných zásad náhrady trov konania. Iba zo samotnej skutočnosti, že bola vedená dražba na nehnuteľnosť (ktorá bola následne vyhlásená za neplatnú) nie je možné vyvodiť, že osobné a majetkové pomery žalovaných odôvodňujú nepriznanie náhrady trov konania úspešnej protistrane z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani vedenie dražby (a to obzvlášť, ak bola následne vyhlásená za neplatnú) nemôže byť dôvodom, pre ktorý by súd nemal priznať (celkom alebo sčasti) náhradu trov konania úspešnej strane v konaní. Ustanovenie § 257 slúži na riešenie situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje práva alebo právom chránené záujmy dostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Nemá byť nástrojom na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami. Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u protistrany. Osobné pomery či nízky príjem sú jedným (nemôžu byť však jediným) kritériom, ktoré súd hodnotí z hľadiska existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa. Zároveň ani okolnosti, ktoré viedli žalobcu k uplatneniu si práva na súde, či postoj strán v konaní nemožno hodnotiť ako zvláštne (osobité), ktoré by mali viesť súd k výnimke zo všeobecných zásad uplatňovaných pri náhrade trov konania.
18.3. Vzhľadom na uvedené odvolací súd má za to, že výnimočné okolnosti pre zníženie, resp. nepriznanie náhrady trov úspešnému žalobcovi žalované v konaní nepreukázali, resp. ich odvolací súd (aj vzhľadom na reštriktívny výklad ustanovenia § 257 CSP presadzovaný judikatúrou) ako výnimočné okolnosti v tomto prípade neuznal. K takto prijatému záveru odvolací súd primerane poukazuje napr. na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 144/2010 zo dňa 25. mája 2010, podľa ktorého „...použitie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. (pozn.: teraz § 257 CSP) musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. V opačnom prípade nepriznanie trov súdneho konania je zásahom do práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“.
19. Zároveň, aj ďalšie úvahy žalovaných (týkajúce sa účelnosti a dôvodnosti vynaloženia jednotlivých nákladov a namietania postupu a rozhodovania „súdneho úradníka“, ako aj ich „likvidačnej“ výšky) sú predčasné. V tomto štádiu konania sa rozhoduje o práve na náhradu trov konania, nie o ich výške. Konkrétna výška trov konania bude určená samostatným uznesením, ktoré (ešte len) vydá súdny úradník. Ani plný (100 %-ný) rozsah nároku na náhradu trov konania totiž bez ďalšieho neznamená, že žalobcovi budú refundované v rámci náhrady trov konania všetky vykonané, resp. vyčíslené úkony právnych služieb, ale tieto budú posudzované z hľadiska účelnosti a dôvodnosti ich vynaloženia, ako to žalované požadujú. Vyjadrovať sa k rozsahu uplatnených trov úspešnej strany v spore (k dôvodnosti či účelnosti jednotlivých úkonov právnej služby, alebo k ich celkovej výške) pritom nijako nemôže odvolací súd v tomto odvolacom konaní, ale uvedené bude vecou súdu prvej inštancie, ktorý bude rozhodovať o konkrétnej výške trov konania. Nič nebráni žalovaným využiť v nasledujúcom štádiu konania, t.j. v rámci rozhodovania o výške trov konania, procesný prostriedok nápravy prípadného nesprávneho rozhodnutia súdneho úradníka, ktorým je sťažnosť, a v tomto produkovať argumentáciu smerujúcu proti výške trov konania.
20. Na záver, odvolací súd musí žalované upozorniť, že nie je povinný sa vyjadrovať k všetkým nimi formulovaným námietkam, pokiaľ presahujú rámec tohto odvolacieho konania a pokiaľ im už aj v konaní bola daná relevantná odpoveď, a to tak ohľadne ich požiadaviek na súdny prieskum neprijateľných podmienok v zmluve (viď bod 11 uznesenia č.k. 11CoCsp/23/2022-275 zo dňa 30.11.2022) či (opäť a neustále v konaní opakovanú) námietku zaujatosti vznesenú voči konajúcemu sudcovi súdu prvej inštancie (viď bod 16. uznesenia č.k. 11CoCsp/23/2022-275 zo dňa 30.11.2022).
21. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti rozhodol odvolací súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
22. Aplikujúc § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP rozhodol odvolací súd aj o práve na náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania, pretože každá zo strán sporu mala čiastočný úspech. Žalobca bol so svojím odvolaním úspešný čo do priznania nároku na náhradu trov prechádzajúceho odvolacieho konania (avšak nie v požadovanom rozsahu 94,60 %, ale „iba“ v rozsahu 36,32 %) a žalované vo vzťahu trovám predchádzajúceho odvolacieho konania boli tiež so svojím odvolaním úspešné len v časti (pretože žiadali žalobcovi nepriznať náhradu trov konania, avšak odvolacím súdom mu bola priznaná náhrada trov prvoinštnačného konania ako aj predchádzajúceho odvolacieho konania v rozsahu 36,32 %). Keďže odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a nanovo rozhodol o nároku na náhradu trov konania (ktorým zmenil výrok II. uznesenia súdu prvej inštancie čo do nároku na náhradu trov prvoinštančného konania tak, že namiesto súdom prvej inštancie priznanému úspechu žalobcu v rozsahu 94,60 % mu priznal nárok na náhradu trov tohto štádia konania v rozsahu 36,32 % a namiesto súdom prvej inštancie výrokom III. priznanému nároku na náhradu trov predchádzajúceho odvolacieho konania v rozsahu 100% v prospech žalovaných rozhodol o priznaním tohto nároku na náhradu trov konania v prospech žalobcu v rozsahu 36,32 %), možno dôvodne vysloviť (prihliadnuc aj na to, že od počiatku nebol daný dôvod na „oddeľovanie“ trov prvoinštančného konania a predchádzajúceho odvolacieho konania), že v aktuálnom odvolacom konaní nemala ani jedna zo strán sporu prevažný úspech a preto žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania nepriznal.
23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)
V Žiline, dňa 30. júla 2026.
JUDr. Vladimír Topoľančík predseda senátu
JUDr. Eva Malíková
člen senátu
JUDr. Roman Tichý
člen senátu