Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 261/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2019 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Sergeja

Kohuta (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpenej advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o.,

Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Juraj Bizoň,

LL.M., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa Listiny základných práv a slobôd,

ako aj porušenia práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k.

197 z 25. januára 2018 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. -197 z 25. januára 2018

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. -197 z 25. januára 2018

z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania sťažovateľke

v sume 585,76 € (slovom päťstoosemdesiatpäť eur a sedemdesiatšesť centov)

na účet advokátskej kancelárie BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo

námestie 25, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-11 z 23. mája 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a podľa

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj porušenie práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-197 z 25. januára 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“)

svojím uznesením č. k. -91 zo 17. februára 2017 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“) zastavil konanie, v ktorom sa sťažovateľka (žalobkyňa) domáhala určenia

vlastníckeho práva k pozemku nachádzajúcemu sa v katastrálnom území obce ,

keďže sťažovateľka vzala žalobu späť v celom rozsahu. Okresný súd zároveň priznal

sťažovateľke náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. , , ako žalovaná (ďalej len

„žalovaná“) podala proti uzneseniu okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania

odvolanie. Krajský súd následne svojím napadnutým uznesením zmenil uznesenie

okresného súdu tak, že žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.

4. Keďže proti napadnutému uzneseniu krajského súdu nie je prípustné dovolanie

v zmysle v spojitosti s Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“ alebo „Civilný sporový

poriadok“), sťažovateľka pred podaním sťažnosti vyčerpala všetky opravné prostriedky,

ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd účinne poskytoval a na ktorých

použitie bola oprávnená.

5. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: „Napadnutým rozhodnutím Krajský súd v Nitre

nepriznal žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania. V skutkovo totožnej veci, v ktorej

vystupovala spoločnosť taktiež v procesnom postavení

žalovanej strany, pritom Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 30.3.2017, č. k.

-312 jednohlasne potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Nitra o priznaní

práva na náhradu trov konania žalobcovi v celom rozsahu, z dôvodu procesného zavinenia

na zastavení konania.

V záujme zachovania princípu právnej istoty som na túto skutočnosť poukázala

Krajskému súdu... Napriek tomu sa Krajský súd v Nitre v Napadnutom rozhodnutí v celom

rozsahu odchýlil od svojho právneho záveru, ktorý vyslovil vo svojom skoršom uznesení...

bez akéhokoľvek presvedčivého a relevantného odôvodnenia.

K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp

právnej istoty, ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou

uvedeného princípu je aj požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri

opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (mutatis mutandis ,

a ), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom

právne posudzované.

Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej

otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne

a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. , ,

). Ak všeobecný súd rozhodol v zásade v identických veciach na základe

analogických skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun

primeraným spôsobom neodôvodnil, je jeho rozhodnutie v rozpore s chráneným

princípom právnej istoty a porušuje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a dohovoru. (-48).“

6. Sťažovateľka poukazuje na «právny názor Najvyššieho súdu, aplikovateľný

na prejednávaný prípad, ktorý zaujal v odôvodnení svojho uznesenia z 28. januára 2010,

spis. zn.: podľa ktorého: „... nepriznanie náhrady trov konania musí

zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií

je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi

konania a aby neodporovalo dobrým mravom“...

... počas prebiehajúceho konania pod sp. zn. som dosiahla to, čoho

som sa podanou žalobou domáhala, teda „evidenčného obnovenia vlastníckeho práva v

liste vlastníctva z titulu neplatnej kúpnej zmluvy,“ nakoľko

prehrala svoj spor v katastrálnom konaní pod sp. zn. V 5186/2015. Preto zastavenie

súdneho konania v zmysle ustanovenia ) treba posudzovať, že ho procesne

zavinila Procesná vina spočíva v prehre

o predbežnej otázke, v dôsledku ktorej sa tento spor pod sp. zn.

stal bezúčelný a žalobu som preto musela vziať späť.

Podľa doterajšej bežnej súdnej praxe, by mi v súlade s pôvodným ustanovením § 146

ods. 2) , ktoré nahradilo v súčasnosti

platné a účinné ust. ) , nespochybniteľne prislúchalo právo na náhradu

trov konania. V konečnom dôsledku takto rozhodol aj Okresný súd Nitra...

Procesná vina na späťvzatí, je prehra v správnom

konaní, čo spôsobilo, že v dôsledku tohto jeho nezákonného správania - nezákonných

námietok, som musela žalobu vziať späť.

V priebehu súdneho konania som sa procesne domohla žalobou uplatňovaného

nároku, keď rozhodnutím Okresného úradu Nitra... bol zápis môjho vlastníckeho práva

k pozemku v katastri nehnuteľností obnovený... je preto nepochybné, že žaloba bola

z procesného hľadiska podaná dôvodne.

... bola to práve , ktorá nesúhlasila s rozhodnutiami

správnych orgánov, ktorými došlo k zastaveniu uvedeného konania o návrhu na vklad pre

absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy... následne podávala správne žaloby proti

rozhodnutiam správnych orgánov, v súdnom konaní podala obštrukčný návrh na prerušenie

konania z dôvodu prebiehajúceho vyšetrovania (v ktorom boli podozrivé osoby spriaznené

s ) a podala tiež žalobu o určenie vlastníckeho práva

k pozemku... do dnešného dňa zneisťuje moje právne postavenie, keď súdny spor

na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. , v ktorom vystupuje

v procesnom postavení žalobcu a ja v postavení žalovanej, stále prebieha

na prvej inštancii.

... účelové správanie malo imanentný vplyv nielen

na katastrálne konanie, ale v konečnom dôsledku aj na celkovú dĺžku súdneho konania pod

sp. zn. , v ktorom vyššie popísaným konaním

zapríčinila v celom rozsahu vznik trov konania.

Napadnuté rozhodnutie, v ktorom Krajský súd aplikoval ust.

na prejednávanú vec, teda tým, že nepriznal právo na náhradu trov konania žiadnej

zo strán, považujem zároveň za mimoriadne prekvapivé, nakoľko ani z mojej strany, ani

zo strany nebolo v konaní navrhované, aby súd právo

na náhradu trov konania nepriznal žiadnej zo strán. Ak mal Krajský súd za to, že na vec sa

má použiť ust. , ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité, avšak

nespochybniteľne bolo pre rozhodnutie veci rozhodujúce, bol v zmysle ust.

povinný vyzvať strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. K takémuto

procesnému postupu Krajského súdu však nedošlo, čím mi všeobecný súd znemožnil, aby

som uskutočňovala mne patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces.

Ako dôvod osobitného zreteľa na nepriznanie práva na náhrady trov konania žiadnej

zo strán videl Krajský súd v tom, že ku zrušeniu rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho

práva k pozemku v prospech pod vplyvom protestu

prokurátora malo dôjsť „z iných dôvodov“, ako som mala uvádzať vo svojej žalobe. Takéto

tvrdenie Krajského súdu považujem za nepreskúmateľné, neurčité, nejasné, ale hlavne

nesprávne.

V žalobe som svoj nárok odvodzovala od absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy.

V konaní bolo preukázané, že ku zrušeniu predmetného rozhodnutia Okresného úradu

Nitra, katastrálneho odboru o povolení vkladu vlastníckeho práva

k pozemku došlo z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy. Z právneho hľadiska

je pritom irelevantné, z akého konkrétneho dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy

došlo ku zrušeniu rozhodnutia o povolení vkladu, pretože absolútnu neplatnosť sú súdy vždy

povinné skúmať ex offo. Navyše ako žalobkyňa som v priebehu konania mohla kedykoľvek

doplniť ďalšie dôvody absolútnej neplatnosti, ktoré by súd bol povinný preskúmať a

posúdiť. Nemôže byť v žiadnom prípade v môj neprospech, ak sa správny orgán

nevysporiadal so všetkými uvádzanými dôvodmi absolútnej neplatnosti. V prípade

preukázania ktoréhokoľvek, čo i len jedného dôvodu absolútnej neplatnosti právneho

úkonu, sa na takýto právny úkon hľadí, akoby nebol nikdy vznikol. V konečnom dôsledku by

bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti a rýchlosti konania, ak by správny orgán pri

svojej rozhodovacej činnosti vyčerpávajúco prehodnocoval všetky uvádzané dôvody

absolútnej neplatnosti, ak sa v konaní už jeden dôvod absolútnej neplatnosti hodnoverným

spôsobom preukázal.

Krajský súd v Nitre však vôbec neodôvodnil, resp. nevysvetlil, aké konkrétne „iné

dôvody“ vyhovenia protestu prokurátora mal na mysli, a prečo malo ísť o iné dôvody, než

aké som mala uvádzať.

V konaní pod sp. zn. som si uplatňovala výlučne iba tie trovy, ktoré

som účelne vynaložila v súdnom konaní na bránenie svojich práv a právom chránených

záujmov.».

7. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález v znení: „Základné práva

sťažovateľky... na súdnu ochranu podľa ) a podľa

čl. 36 ods. 1) Listiny základných práv a slobôd; na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Krajského súdu v Nitre

zo dňa 25. januára 2018, č. k. -197, porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 25.1.2018, č. k. -197 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre je povinný zaplatiť sťažovateľke... náhradu trov právneho

zastúpenia vo výške 335,70 EUR s DPH, na účet právneho zástupcu sťažovateľky, v lehote

do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

8. Krajský súd vo svojom napadnutom uznesení uviedol: „... žalobkyňa žalobou

doručenou súdu prvej inštancie dňa 04. 09. 2015 voči žalovanému domáhala určenia, že je

výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti... a uplatnila si náhradu trov konania...

O trovách konania navrhla rozhodnúť podľa tak, že žalovaný bude

zaviazaný k náhrade trov konania. Uviedla, že procesné zavinenie zastavenia konania nie je

možné vzťahovať len na konkrétny úkon účastníka konania, ale je potrebné ho posudzovať

komplexne a extenzívne v celkovom kontexte v konaní uplatnených skutočností. V dôsledku

toho môže aj v prípade späťvzatia žaloby žalobkyňou byť dôvodom pre tento úkon konanie

žalovaného, príp. ďalšie skutočnosti mimo vôle žalobkyne. Uviedla, že v čase podania

žaloby nemala inú možnosť, ako domáhať sa určenia svojho vlastníckeho práva súdnym

rozhodnutím...

V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým

zásadou úspechu vo veci a zásadou zodpovednosti za zavinenie. Zásada úspechu vo veci

znamená, že strana, ktorá mala v sporovom konaní plný úspech, má právo na náhradu trov

konania. Posúdenie účelnosti pritom bude závislé od konkrétnych okolností tej - ktorej veci.

Podstatou zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania, ktoré by pri riadnom

priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Aj v prípade, ak

sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, ak súd dospeje

k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí náhradu trov konania celkom

alebo sčasti priznať ( ). Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá

na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí

aplikácia tohto ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a

musí ísť o výnimočný charakter. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú v

danej veci dané dôvody hodné osobitného zreteľa musí vychádzať z posúdenia všetkých

okolností konkrétnej veci, okolností, ktoré viedli k uplatneniu práva na súde, postoja strán v

priebehu konania a pod. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti,

teda na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania

a jeho výsledok.

Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je významným

z hľadiska aplikácie nielen charakter konania alebo charakter procesnej

situácie, ale i okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj strán v konaní,

pričom je potrebné prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom

všetkých strán. Je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania

zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery

oprávnenej strany. Vo všeobecnosti možno povedať, že vždy treba zvažovať okolnosti

konkrétneho prípadu, a to nielen okolnosti spočívajúce vo veci, ale i okolnosti na strane

strán sporu, a to nielen toho, v koho prospech má byť toto ustanovenie použité, ale aj na

strane toho, komu inak patriaci nárok nie je priznaný, či totiž možno od neho spravodlivo

požadovať, aby trovy konania znášal bez nároku na ich náhradu, keď mal v konaní úspech.

Odvolací súd sa preto rovnako ako súd prvej inštancie zaoberal posúdením toho,

ktorá zo strán zavinila zastavenie konania a prípadne aj tým, či v danej veci neexistujú

dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali použitie ustanovenia ...

... odvolací súd dospel k záveru, že k zastaveniu konania v danej veci došlo

v dôsledku späťvzatia žaloby žalobkyňou, čomu predchádzalo rozhodnutie Okresného úradu

Nitra, katastrálny odbor zo dňa 02. 11. 2015 č. -9, ktorým bolo protestu

prokurátora vyhovené a rozhodnutie Okresného úradu Nitra, katastrálneho odboru

č. V 5186/15 zo dňa 23. júla 2015 o povolení vkladu vlastníckeho právo v prospech

žalovaného do katastra nehnuteľností zrušené. V dôsledku tohto bola žalobkyňa opätovne

zapísaná ako vlastníčka predmetnej parcely, teda dosiahla rovnaký následok, aký by nastal,

ak by bola úspešná v predmetnom konaní. Na druhej strane k tomuto nedošlo pričinením

žalovaného, ale v dôsledku vyhovenia protestu prokurátora a následnému zrušeniu

rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech žalovaného. Zohľadniť je

potrebné aj špecifické okolnosti danej veci, spočívajúce v tom, že dôvody, pre ktoré bolo

protestu prokurátora vyhovené a rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva

žalovaného zrušené, došlo z iných dôvodov, ako uvádzala žalobkyňa v žalobe. Práve

v týchto špecifických okolnostiach danej veci odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej

inštancie, videl dôvody pre aplikáciu ustanovenia a za najspravodlivejšie v

danej veci videl to, aby každá zo strán znášala svoje trovy, preto potom podľa

uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku týkajúcom sa náhrady trov konania

zmenil a rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.“

9. Predseda krajského súdu sa na výzvu ústavného súdu vyjadril k sťažnosti tak, že

okrem už uvedených argumentov uviedol: „Vychádzajúc z ust. § 234 ods. 2 v spojení

s , ako i z obsahu uznesenia krajského súdu je zrejmé, že odôvodnenie

sťažnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu jasným a zrozumiteľným spôsobom

sa vysporiadalo so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, z ktorého dôvodu ho nemožno

považovať za nepreskúmateľné. Z odôvodnenia rozhodnutia plynie, ako sa odvolací súd

vysporiadal s procesným zavinením žalovaného na potrebe podať žalobu a jeho procesným

zavinením na potrebe vziať žalobu späť, ktorého dôsledkom bolo zastavenie konania, ako

i ozrejmil okolnosti, v ktorých vzhliadol dôvod pre aplikáciu v danom prípade.

V postupe odvolacieho súdu nemožno vzhliadnuť ani porušenie práva sťažovateľky

na spravodlivý proces tým, že ju v intenciách nevyzval na vyjadrenie sa

k možnému použitiu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, ktoré

pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité a je pre rozhodnutie rozhodujúce. Judikatúra

Najvyššieho súdu SR totiž už dospela k záveru, že postup odvolacieho súdu podľa § 213

ods. 2 (znenie totožné, ako podľa ) neprichádza do úvahy pri rozhodovaní

o trovách konania a procesné rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania nemôže mať

preto atribúty tzv. prekvapivého rozhodnutia (napr. R 134/2014, uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. , sp.zn. ).

Nenáležitý je i poukaz sťažovateľky na okolnosť, že odvolací súd sa odchýlil

vo svojom rozhodnutí od právneho záveru vysloveného v identickej veci uznesením zo dňa

30. 03. 2017, č.k. -132, ktorým potvrdil rozhodnutie prvoinštančného súdu

priznávajúce jej náhradu trov konania, čím porušil princíp právnej istoty. Na tomto miesto

je potrebné uviesť, že označené rozhodnutie odvolacieho súdu je na Krajskom súde v Nitre

doposiaľ jediné, v ktorom bol vyslovený právny názor, že žalobkyni vzniklo právo

na náhradu trov konania, pričom nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 20.3.2018, sp. zn.

-48 bolo uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 03. 2017, č. k.

-312 zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Právna otázka tak

nebola uvedeným rozhodnutím právoplatne vyriešená a ústavný súd už v minulosti vyslovil,

že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú

charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach

zaväzoval rozhodnúť identicky.

... navrhujem sťažnosť sťažovateľky odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú, majúc

za to, že v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre pod sp.zn. neboli

porušené základné práva sťažovateľky...“

10. Sťažovateľka na výzvu ústavného súdu zaujala k vyjadreniu predsedu krajského

súdu nasledujúce stanovisko: «... Krajský súd v Nitre evidentne nie je ustálený vo svojich

názoroch na kompetencie svojho vyjadrovania sa k ústavným sťažnostiam, keď sa snaží...

obhajovať vecnú správnosť sťažnosťou Napadnutého rozhodnutia, vedomý si diametrálne

odlišných právnych záverov ústavného súdu v predchádzajúcich obdobných konaniach.

... Krajský súd... len formálne konštatoval, že sa v prípade napadnutého rozhodnutia

(vydaného v rozpore so závermi Nálezu č. 2 [ide o nález ústavného súdu sp. zn.

, pozn.]), jedná o zákonný postup...

Práve presvedčenie krajského súdu o zákonnosti rozhodovacieho postupu (v rozpore

s ustanovením ), ktorý bol Nálezom č. 2 v rovnakej veci

jednoznačne vyhodnotený ako protiústavný, odôvodňuje naliehavosť potreby každé

rozhodnutie, ktoré je výsledkom a priori protiústavného postupu odvolacieho súdu, označiť

ako opakujúci sa procesný exces.

Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým mi nepriznal náhradu trov konania

(ako strane, ktorá by ju inak získala) bez ďalšieho malo atribúty tzv. neústavného,

prekvapivého rozhodnutia, keď som nebola explicitne vyzvaná, aby som k prípadnej

aplikácii vyjadrila svoje stanovisko.

Ústavný súd Slovenskej republiky vyhodnotil (pozri Nález č. 1 [ide o nález ústavného

súdu sp. zn. , pozn.], Nález č. 2) rozhodnutia Krajského súdu v Nitre

o aplikácii ustanovenia o nepriznaní náhrady trov

konania žiadnej strane ako procesný exces, ktorý založil zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého konania...

O to naliehavejšia je potreba takéto rozhodnutie krajského súdu vyhodnotiť ako

procesný exces, ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania,

keď ho namieta práve strana, ktorej bolo v pôvodnom (odvolaním napadnutom rozhodnutí)

priznané právo na náhradu trov konania v plnej výške, materiálnej pravdy (úspechu) sa

domohla v inom (katastrálnom) konaní nezávislom od jej vôle a zrušené rozhodnutie

krajského súdu jej toto právo na náhradu trov konania nezákonne právoplatne odňalo.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. R 134/2014, na ktoré krajský

súd poukázal, ako na relevantný dôkaz o zákonnosti postupu krajského súdu v rozhodovaní

o trovách, vychádzalo z pôvodnej koncepcie , podľa ktorej

rozhodnutie o trovách konania „je vnútorne jednotnou procesnoprávnou otázkou, pri ktorej

nemožno samostatne hovoriť na jednej strane o ustanoveniach upravujúcich náhradu trov

konania podľa zásady úspechu, resp. výsledku konania a na druhej strane o odlišných

ustanoveniach (v zmysle ustanovenie ) tieto princípy modifikujúcich.“

Dodal, že tento názor je ovplyvnený názormi prezentovanými v odbornej literatúre - napr.

v komentári k (Števček/Ficová). Toto rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR je neaplikovateľné pre aktuálne platnú zákonnú úpravu koncepcie

náhrady trov konania ( ), a preto bolo prekonané

citovaným Nálezom č. 2.

... súd sám argumentuje judikatúrou Najvyššieho súdu SR v otázkach rozhodovania

odvolacieho súdu o trovách konania, napriek tomu že uvádza že rozhodnutia všeobecných

súdov nemajú precedenčný účinok.

... Ústavný súd Slovenskej republiky konštatuje (bod 21. Nálezu č. 1), že z právneho

hľadiska (na základe ktorého všeobecné súdy

otázku náhrady trov posudzovali) je z obsahového hľadiska v podstate zhodný so skorším

, ktorý stratil účinnosť 30. júna 2016. Niet preto

dôvodu neaplikovať ustálenú judikatúru všeobecných súdov, ktorá sa týka § 146 ods. 2

.

Právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky je podľa

Slovenskej republiky pre súd záväzný a vzhľadom na jeho precedenčný účinok je

povinnosťou všeobecných súdov vykladať a aplikovať ustanovenie §256 ods. 1 Civilného

sporového poriadku totožné ako skoršie ustanovenie §146 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku.

Okresný súd Nitra vecne správne, konzistentne a v súlade s ustálenou 50-ročnou

aplikačnou praxou usmerňovanou krajským súdom (teda v súlade s názorom ústavného

súdu vyjadreným v citovanom Náleze č. 1) rozhodoval o priznaní náhrady trov osobám

poškodeným podvodným správaním po späťvzatí žaloby,

a to v konaniach Okresného súdu Nitra vedenými pod sp. zn. , ,

, , , , , ,

, , , , ,

, , , , , ,

, . Práve v Napadnutom rozhodnutí sa krajský súd sám

„prekvapivo“ kategoricky odchýlil bez náležitého odôvodnenia odklonu od skoršej

dlhoročnej praxe.

Z argumentácie ústavného súdu obsiahnutej v bode 33. Nálezu č. 2 vyplýva, že „aj

keď právne závery všeobecných súdov nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných

sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, protichodné

právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného

účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie ().

Pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne

vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal

so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle

a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu

ochranu podľa ().“...

Krajský súd (bod 12. Napadnutého rozhodnutia) sa len stručne zaoberal posúdením

toho, ktorá zo strán zavinila zastavenie konania a tým, či v danej veci neexistujú dôvody

hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali použitie §257 Civilného sporového

poriadku. Následne v bode 17. uviedol, že zohľadniť je potrebné špecifické okolnosti danej

veci, spočívajúce v tom, že dôvody, pre ktoré bolo protestu prokurátora vyhovené

a rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva žalovaného zrušené, došlo z iných

dôvodov, ako uvádza žalobkyňa a v týchto špecifických okolnostiach danej veci odvolací

súd videl dôvody pre aplikáciu ustanovenia

a za najspravodlivejšie v danej veci videl to, aby každá zo strán znášala svoje trovy.

Ústavný súd Slovenskej republiky v skutkovo obdobnej veci konštatuje v bode 30.

Nálezu č. 2, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je k aplikácii § 257 Civilného

sporového poriadku presvedčivo odôvodnené, a táto skutočnosť v konečnom dôsledku

zakladá nepreskúmateľnosť a ústavnú neudržateľnosť ním vydaného rozhodnutia.

... Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.05.2018, sp. zn.

(konanie o kasačnej sťažnosti proti rozsudku

Krajského súdu v Nitre č.k. -120 zo dňa 23.10.2017), v ktorom kasačný súd v

bode 65. konštatuje, že hoci predkupné právo štátu vzniklo až po uzavretí kúpnej zmluvy,

okresný úrad je povinný skúmať, či po uzavretí zmluvy do rozhodnutia o povolení vkladu

nenastali skutkové alebo právne zmeny, ktoré by bránili vkladu vlastníckeho práva do

katastra nehnuteľností. To znamená, že nemalo dôjsť k povoleniu vkladu vlastníckeho práva

do katastra, a v dôsledku tohto nezákonného postupu orgánu verejnej správy som bola

nútená obrátiť sa so žalobou na ochranu svojho vlastníckeho práva na súd.

Ústavný súd v skutkovo obdobnej veci jednoznačne konštatoval (bod 23. Nálezu č. 1),

že v čase podania určovacej žaloby žalobca nemal inú právnu možnosť domôcť sa ochrany

svojich práv, a preto treba z procesného aspektu urobiť záver, že žaloba bola podaná

dôvodne (to sa samozrejme môže, ale nemusí vzťahovať na hmotnoprávnu dôvodnosť

žaloby, ktorá sa však v takomto prípade neskúma a neposudzuje)...

Uplatňujem si náhradu trov právneho zastúpenia za doposiaľ tri úkony právnych

služieb (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť a stanovisko na vyjadrenie krajského

súdu) v sume po 153,50 EUR, 3 režijné paušály v sume po 9,21 EUR a daň z pridanej

hodnoty vo výške 97,63 EUR, teda celkom vo výške 585,76 EUR.»

11. Predseda krajského súdu v podaní sp. zn. Spr 589/18 z 19. júna 2018

a sťažovateľka v podaní z 11. júla 2018 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom

pojednávaní.

12. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

13. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

15. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , , , , ,

).

16. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a listiny, práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

20. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa , listiny a obsahom práva podľa

dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (). Z tohto vyplýva, že právne

východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú

vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické ().

21. Článok 46 ods. 1 je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152

ods. 4 musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s a súčasne v zmysle c

ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť

pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

22. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je

nepochybne aj rozhodovanie o náhrade trov konania (napr. , ).

Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je

v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (obdobne ). Či je základné právo na súdnu ochranu

naplnené reálnym obsahom ( v spojení s ), určuje zákonná

úprava náhrady trov konania obsiahnutá v . Procesné predpisy,

ktoré upravujú náhradu trov konania, preto treba vykladať v súlade s takto vymedzeným

obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu.

23. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba

v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania

pristupuje len za celkom výnimočných okolností (, ,

), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,

ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

24. V preskúmavanom prípade krajský súd využitím moderačného práva

vyplývajúceho z (v spojení s a ) napadnutým uznesením

zmenil uznesenie okresného súdu tak, že žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov

prvoinštančného konania, a zároveň rozhodol, že žiadnej zo strán nepriznáva náhradu trov

odvolacieho konania.

25. Podľa súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú

dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku

zo zásady zodpovednosti za výsledok ( ) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie

( ). Súd podľa neho «nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť

trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov

svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane... Dôvody hodné osobitného zreteľa

ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok

ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú

úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. , sp. zn. či sp. zn.

) ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal

jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je

súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného

zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne

prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné

prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.

Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného

ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom

druhu nárokov... Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu

k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. či

sp. zn. ), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri

nález Ústavného súdu ČR sp. zn. )... Hranice sudcovskej úvahy sú dané

účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi

pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok

sporového konania (§ 255 ods. 1). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by

mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch... Zmyslom predmetného

zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí postup podľa neho, nemôže žiadnej zo strán (ani

úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov konania. Napriek doslovnému zneniu

ustanovenia § 257 nepriznanie sa môže týkať všetkých trov alebo len ich časti... Na účely

moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené a ktorá strana ich

má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného konania. Ak súd má v úmysle použiť

moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby

sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému

presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257, a strane, ktorá by inak trovy

získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade použitia

ustanovenia § 257 je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu

vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia [pozri k tomu rozsudok

ESĽP Čepek proti Českej republike (sťažnosť č. 9815/10), ako aj nálezy Ústavného súdu ČR

sp. zn. a sp. zn. ]. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná,

aby včas k prípadnej aplikácii § 257 vyjadrila svoje stanovisko. Výrok rozhodnutia

v prípade úplnej moderácie by mal znieť „stranám sa nárok na náhradu trov konania

nepriznáva“, resp. „súd stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva“. Výrok, že

„žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“, už nemá v oporu. Existenciu

dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo

odôvodniť, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať znaky

svojvôle. Nie je prípustné odôvodnenie obsahujúce iba odkaz na výpoveď účastníka konania

bez toho, aby z neho bolo možné zistiť, z akých dôkazných prostriedkov súd čerpal svoje

zistenia pre následný záver o odôvodnenosti aplikácie . Aj podľa ustálenej súdnej

praxe (pozri bližšie napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. či uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. ) musia byť výnimočnosť použitia ustanovenia

§ 257, ako aj to, v čom súd videl, že išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, náležite

odôvodnené.» (ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S.,

BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. . Komentár. Praha :

C. H. Beck, 2016. s. 940 – 943).

26. Rovnako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa

zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby

na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

27. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že okrem toho, že formulácia

výroku napadnutého uznesenia krajského súdu nemá oporu v ,

napadnuté uznesenie krajského súdu nie je vo vzťahu k aplikácii presvedčivo

odôvodnené a táto skutočnosť v konečnom dôsledku zakladá nepreskúmateľnosť a ústavnú

neudržateľnosť ním vydaného uznesenia. Krajský súd v napadnutom uznesení nezohľadnil

citované východiská ochrany základných práv a slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní

o podanom odvolaní nemožno hodnotiť inak ako prísne formalistický, odporujúci obsahu

základného práva na súdnu ochranu zaručeného a listiny

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

28. Krajský súd sťažovateľku (ale ani žalovanú) k prípadnej aplikácii

explicitne nevyzval, a teda o podanom odvolaní rozhodol spôsobom, ktorý je arbitrárny,

a tým ústavne nesúladný, pretože nevytvoril procesný priestor umožňujúci sťažovateľke

(strane sporu) vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia.

29. Ústavný súd zároveň ako ústavne nesúladný vníma prístup krajského súdu

k posudzovaniu podobných, skutkovo identických prípadov. Zo svojej rozhodovacej

činnosti () má ústavný súd vedomosť aj o existencii uznesenia krajského

súdu č. k. -312 z 30. marca 2017, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie

okresného súdu o priznaní náhrady trov konania žalobcovi v rozsahu 100 % a zároveň

rozhodol o priznaní nároku žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania. Toto uznesenie

bolo nálezom ústavného súdu sp. zn. z 20. marca 2018 zrušené, no

v komparácii s napadnutým uznesením krajského súdu ilustruje nesúrodé právne závery

krajského súdu.

30. V tejto súvislosti ústavný súd už v minulosti vyslovil, že aj keď právne závery

všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,

ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť

identicky, protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú

k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne

konanie (). Pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už

bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne

vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty

v zmysle a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania

na súdnu ochranu podľa (). Potreba vysporiadať sa

so známym rozhodnutím súdu v obdobnej veci (osobitne, ak ide o rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky) z hľadiska jeho dôvodov, pokiaľ súd dospeje následne

k opačnému názoru, je súčasťou požiadavky na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia (). Právna istota spolu s požiadavkou ochrany legitímnych

očakávaní principiálne neznamená právo účastníka konania na rovnaké právne posúdenie

jeho veci. Nesporne však znamená právo na vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa konajúci

orgán verejnej moci od stabilného, doteraz zastávaného právneho názoru odchyľuje

().

31. Na uvedenom skutkovom základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým

uznesením krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa dohovoru, preto ho podľa a jemu

zodpovedajúceho a zrušil a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku nálezu).

32. Podľa ak ústavný súd právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci

vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova

prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom

ústavného súdu.

33. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím podľa odseku 3, ktoré

je vykonateľné jeho doručením.

34. Úlohou krajského súdu preto bude opätovne rozhodnúť o odvolaní žalovanej,

majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v (ako aj v

ods. 1 dohovoru), je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať

také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce

zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.

35. Sťažovateľka v petite sťažnosti požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov

konania vo výške 335,70 € s daňou z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) a následne

vo svojom stanovisku túto sumu zvýšila na sumu 585,76 € [za tri úkony právnych služieb

(prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť a stanovisko na vyjadrenie krajského súdu)

v sume po 153,50 €, 3 režijné paušály v sume po 9,21 € a DPH vo výške 97,63 €].

36. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

37. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným

súdom nie je možné oceniť peniazmi. Základná sadzba odmeny (vypočítaná z priemernej

mesačnej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky zverejnenej Štatistickým úradom

Slovenskej republiky, ktorá bola v prvom polroku 2018 v sume 921 €) za úkon právnej

služby uskutočnený v roku 2018 je vo výške 153,50 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke

( ) náhradu trov konania za tri úkony právnej služby

vykonané v roku 2018 (prevzatie a príprava zastupovania, podanie ústavnej sťažnosti

a stanovisko k vyjadreniu krajského súdu) v súhrnnej výške 460,50 €, náhradu troch

režijných paušálov v súhrnnej výške 27,63 € a DPH vo výške 20 %. Náhrada trov konania,

ktorú ústavný súd priznal sťažovateľke, spolu takto predstavuje sumu 585,76 €.

38. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené

v bode 3 výroku tohto nálezu.

39. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť

na účet právnej zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s

ods. 1 ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu ( zákona

o ústavnom súde).

40. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok; to

neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie

medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej

republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté

rozhodnutie ústavného súdu ( ).

V Košiciach 10. januára 2019