Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 426/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. februára 2013

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja

Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. J. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. D. B.,

Advokátska kancelária JUDr. D. B. s. r. o., K., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a základného práva na vlastníctvo podľa

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. februára

2012 a takto

rozhodol:

1. Základné právo JUDr. J. K. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 29. februára 2012 p o r u š e n é b o l o .

2. Z r u š u j e rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. februára 2012 a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

3. JUDr. J. K. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 323,50 € (slovom

tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky

p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho

právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. D. B. s. r. o., K., vedený..., č. ú...

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2012

doručená sťažnosť JUDr. J. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou sa domáhal vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva

na vlastníctvo podľa , základného práva na podnikanie a vykonávanie

inej zárobkovej činnosti podľa , práva na účinný prostriedok nápravy podľa

čl. 13 dohovoru a porušenia zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. februára 2012 a vydania tohto nálezu:

„Základné právo JUDr. J. K., nar.:..., bytom..., K. podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1

a a právo podľa , a č. 14

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, zo dňa 29. 02. 2012, sp. zn.: 9 porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 02. 2012,

sp. zn.: 9 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

JUDr. J. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- EUR, ktoré

je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť JUDr. J. K. trovy právneho

zastúpenia v sume vyčíslenej v písomnom vyhotovení nálezu na účet právneho zástupcu

JUDr. J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd uznesením č. k. -27 z 11. októbra 2012 prijal na ďalšie

konanie sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivý proces podľa dohovoru

a základného práva na vlastníctvo podľa a vo zvyšnej časti sťažnosť

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, sťažovateľ do 10. februára 2009 vykonával

advokáciu samostatne ako fyzická osoba podľa o advokácii

a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský

zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“). Potom, ako založil

spoločnosť K., s. r. o., ktorej je jediným konateľom, od 11. februára 2009 bol oprávnený

poskytovať právne služby len v mene a na účet tejto spoločnosti. Keďže od 11. februára

2009 nevykonával advokáciu samostatne ako fyzická osoba, uhrádzal poistné

na nemocenské poistenie, poistné na starobné poistenie a príspevky na starobné dôchodkové

sporenie, poistné na invalidné poistenie a poistné do rezervného fondu solidarity (ďalej len

„poistné a príspevky“) iba za obdobie do 10. februára 2009. Vychádzal z toho,

že v dôsledku zániku jeho oprávnenia vykonávať advokáciu mu podľa § 21 ods. 4 zákona

č. o sociálnom poistení v znení účinnom k 10. februáru 2009 (ďalej len

„zákon o sociálnom poistení“) povinné nemocenské a dôchodkové poistenie samostatne

zárobkovo činnej osoby [§ 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení] zaniklo k 10. februáru

2009.

Sociálna poisťovňa, pobočka K., rozhodnutím č. 700-3410073710-GC04/10

z 10. februára 2010 predpísala sťažovateľovi za obdobie júl 2009 až december 2009 poistné

a príspevky v celkovej výške 538,20 € a uviedla, že dlžnú sumu má uhradiť Sociálnej

poisťovni do 30 dní od doručenia rozhodnutia. Svoje rozhodnutie odôvodnila tým,

že poistné a príspevky riadne neuhradil, hoci tak bol povinný ako povinne nemocensky

a dôchodkovo poistená samostatne zárobkovo činná osoba urobiť.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie z 23. februára 2010, ktoré

odôvodnil tým, že od 10. februára 2009 nie je samostatne zárobkovo činnou osobou

v zmysle § 5 zákona o sociálnom poistení, pretože mu zaniklo oprávnenie vykonávať ako

fyzickej osobe advokáciu samostatne. Poukázal na stanovisko Slovenskej advokátskej

komory, z ktorého vyplýva, že advokát, ktorý je konateľom advokátskej spoločnosti

s ručením obmedzeným, nie je samostatne zárobkovo činnou osobou, ale štatutárnym

orgánom obchodnej spoločnosti konajúcim v jej mene a na jej účet. Napadnuté rozhodnutie

navrhol zrušiť.

Sociálna poisťovňa, ústredie, rozhodnutím č. 11119/2010-BA zo 7. apríla 2010

odvolanie sťažovateľa zamietla a rozhodnutie pobočky potvrdila. Poukázala na to,

že sťažovateľovi povinné nemocenské a dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej

osoby podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení vzniklo 1. júla 2009 s ohľadom

na výšku jeho príjmu z podnikania a inej samostatne zárobkovej činnosti potvrdenú

výpisom z riadneho daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2008,

pretože jeho príjem za predchádzajúci kalendárny rok presiahol zákonom ustanovenú sumu

98 496 Sk (hľadisko dosiahnutia stanoveného príjmu v rozhodnom období), ako aj na to,

že povinné nemocenské a dôchodkové poistenie sťažovateľa ako samostatne zárobkovo

činnej osoby nezaniklo k 10. februáru 2009 (napriek sťažovateľom doručenej odhláške,

na ktorú však nemožno prihliadať), pretože sťažovateľ je naďalej samostatne zárobkovo

činnou osobou podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení aj potom, ako zmenil formu

výkonu advokácie, keďže má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného

predpisu (zákona o advokácii). Každý advokát zapísaný do zoznamu advokátov vedeného

Slovenskou advokátskou komorou je na účely sociálneho poistenia samostatne zárobkovo

činnou osobou a zmena formy výkonu advokácie je vo vzťahu k postaveniu advokáta

ako samostatne zárobkovo činnej osobe právne bezvýznamná. Po zmene formy výkonu

advokácie advokátom zaniká jeho povinné nemocenské a dôchodkové poistenie samostatne

zárobkovo činnej osoby až k 30. júnu roku nasledujúceho po zdaňovacom období, v ktorom

z podnikania alebo inej samostatnej zárobkovej činnosti nedosiahol príjem vo výške podľa

§ 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Príjem advokáta, ktorý vykonáva advokáciu

ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, je zdaňovaný ako príjem zo závislej

činnosti, avšak sťažovateľ nepreukázal, že za rok 2008 mal príjem zdaňovaný ako príjem

zo závislej činnosti, naopak, z výpisu z riadneho daňového priznania k dani z príjmov

fyzickej osoby sťažovateľa za rok 2008 vyplynulo, že mal príjmy presahujúce sumu určenú

v § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení zdaňované ako príjmy z podnikania a inej

samostatnej zárobkovej činnosti.

Proti tomuto rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ústredie, podal sťažovateľ žalobu

o preskúmanie jeho zákonnosti 18. mája 2010 Krajskému súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“). Navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť ako nezákonné, pretože bolo

vydané napriek tomu, že mu zaniklo povinné nemocenské a dôchodkové poistenie

k 10. februáru 2009 z dôvodov uvedených už v konaní pred správnym orgánom, t. j. preto,

že sťažovateľovi zaniklo oprávnenie na výkon advokácie, a vychádzalo teda z nesprávneho

právneho posúdenia veci správnym orgánom. Zánikom povinného nemocenského

a dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby zaniká aj jej povinnosť

uhrádzať Sociálnej poisťovni poistné a príspevky. Krajskému súdu sťažovateľ predložil list

Slovenskej advokátskej komory č. 7/2010-JUDr. De/Ma z 27. mája 2010, v ktorom bolo

uvedené, že od 11. februára 2009 nie je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa zákona

o sociálnom poistení. Slovenská advokátska komora v ňom ďalej uviedla, že potvrdenie

je záväzné pre tretie osoby, pretože bolo vydané podľa § 71 ods. 2 písm. k) zákona

o advokácii, v zmysle ktorého Predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory vydáva

záväzné potvrdenie o forme výkonu advokácie podľa § 12 tohto zákona a o skutočnosti,

či advokát je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa osobitného predpisu. Sťažovateľ

poukázal na to, že z tohto stanoviska Slovenskej advokátskej komory je povinný súd

v zmysle (ďalej len „OSP“) vychádzať.

V samostatnom podaní predložil sťažovateľ krajskému súdu rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. marca 2010, ktorým najvyšší súd v obdobnej veci podanej

žalobe vyhovel vychádzajúc z toho, že pre posúdenie veci je rozhodujúca faktická možnosť

držiteľa oprávnenia regulovanú činnosť reálne vykonávať, a nie iba existencia osobitného

oprávnenia vo forme listiny (preukazu) s následkom, že ak advokát nie je oprávnený

vykonávať advokáciu vo svojom mene (ale iba v mene spoločnosti), nemôže byť ani

samostatne zárobkovo činnou osobou; navyše, ak by to tak bolo, nastala by situácia,

že takýto advokát je povinný odvádzať príspevky a poistenie ako samostatne zárobkovo

činná osoba, avšak sám zo samostatnej zárobkovej činnosti nemá príjem, pretože advokáciu

vykonáva na účet spoločnosti.

Krajský súd rozsudkom č. k. -64 z 25. novembra 2010 žalobu

sťažovateľa zamietol. Stotožnil sa s právnym posúdením veci žalovaným správnym

orgánom a zopakoval, že „zápis advokáta v zozname advokátov vedenom Slovenskou

advokátskou komorou má za následok, že advokát musí byť považovaný za SZČO na účely

zákona o sociálnom poistení a teda je povinne nemocensky poistený (§ 14 ods. 1 písm. b/)

a povinne dôchodkovo poistený (§ 15 ods. 1 písm. b/). ... Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť

ani právna úprava v § 12 zákona o advokácii upravujúca formu, ktorou môže advokát

vykonávať advokáciu, lebo základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie

tejto činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon

advokátskej činnosti je oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov,

ktorý vedie SAK. Vymedzenie SZČO podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení

je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.“. Neobstojí ani názor

sťažovateľa, podľa ktorého je súd povinný vychádzať z potvrdenia Slovenskej advokátskej

komory z 27. mája 2010, že sťažovateľ od 10. februára 2009 nie je samostatne zárobkovo

činnou osobou podľa zákona o sociálnom poistení, pretože rozhodovať o vzniku, prerušení

a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch patrí Sociálnej poisťovni [§ 178 ods. 1

písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení], a nie Slovenskej advokátskej komore. Ostatne,

Sociálna poisťovňa, pobočka K., už rozhodnutím č. 704-3440151609-GC-09/09-376

zo 16. júna 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 27. júla 2009, rozhodla, že sťažovateľovi

povinné nemocenské a dôchodkové poistenie na základe odhlášky s dátumom zániku

10. februára 2009 k tomuto dňu nezaniklo.

Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku odvolanie 10. januára 2011, ktorým navrhol

odvolaciemu súdu napadnuté rozhodnutie krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutia

správnych orgánov sa zrušujú. Sťažovateľ zopakoval už skôr prednesené argumenty,

poukázal na to, že ako fyzická osoba nemá oprávnenie na výkon advokácie a nemožno

ho považovať za samostatne zárobkovo činnú osobu, pretože právne služby poskytuje

v mene a na účet obchodnej spoločnosti. Povinne nemocensky a dôchodkovo poistenou

osobou podľa § 14 ods. 1 písm. b) a § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení môže

byť iba samostatne zárobkovo činná osoba. Ak by bol správny názor krajského súdu, potom

by odvádzal príspevky a poistné Sociálnej poisťovni jednak sťažovateľ a jednak spoločnosť,

teda duplicitne. Viazanosť všeobecného súdu predloženým stanoviskom Slovenskej

advokátskej komory vyplýva z § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii, ktorým bola

právomoc rozhodovať o tejto otázke u špecifickej skupiny osôb (advokátov) zverená

Slovenskej advokátskej komore. Napriek tomu, že sťažovateľ poukazoval na rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2010, krajský súd hoci dospel

k opačnému záveru, žiadnym spôsobom sa s názorom najvyššieho súdu nevysporiadal.

Najvyšší súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn.

z 29. februára 2012 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Stotožnil

sa s právnym posúdením veci krajským súdom, námietku sťažovateľa o záväznosti

stanoviska Slovenskej advokátskej komory pre správny súd považoval za nedôvodnú

a vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2010 uviedol,

že ide o rozhodnutie ojedinelé a iba to, že krajský súd sa k jeho existencii a obsahu

nevyjadril, nezakladá vadu, ktorá by mala vplyv na zákonnosť jeho rozhodnutia.

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 29. februára 2012 nadobudol

právoplatnosť 16. marca 2012.

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. februára 2012 odôvodnil tým, že dotknuté

ustanovenia právneho poriadku, najmä § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení a príslušné

ustanovenia zákona o advokácii aplikoval ústavne nekonformným spôsobom. Ústavne

súladnému výkladu týchto ustanovení zodpovedá ich výklad najvyšším súdom v rozsudku

sp. zn. z 30. marca 2010, s ktorým sa sťažovateľ stotožňuje. Z tohto hľadiska

neobstojí najmä právny záver vyslovený správnym súdom vo veci sťažovateľa, podľa

ktorého zmenou formy výkonu advokácie nezaniká postavenie advokáta ako samostatne

zárobkovo činnej osoby, tento záver nemá oporu v žiadnom ustanovení právneho poriadku.

Najvyšší súd sa vo veci sťažovateľa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal

s argumentáciou obsiahnutou v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. marca 2010, iba uviedol, že ide o rozhodnutie ojedinelé. Takýto postup nezodpovedá

požiadavke právnej istoty; sťažovateľ sa nachádza v situácii, v ktorej nepozná dôvody,

pre ktoré správny súd v jeho veci odmietol závery vyslovené vo veci sp. zn. ;

najvyšší súd v jeho veci uviedol svoje právne posúdenie bez toho, aby dostatočne

odôvodnil, ako k nemu dospel. Ústavne nekonformným spôsobom sa najvyšší

súd vysporiadal aj s otázkou záväznosti potvrdenia Slovenskej advokátskej komory

č. 7/2010-JUDr. De/Ma z 27. mája 2010, z ktorého je zrejmé, že sťažovateľ od 11. februára

2009 nie je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa zákona o sociálnom poistení,

pretože názor vyslovený najvyšším súdom je v priamom rozpore so znením § 71 ods. 2

písm. k) zákona o advokácii.

Sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20

ods. 1 rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 29. februára 2012

sťažovateľ odôvodnil tým, že najvyšší súd neodstránil stav, ktorý nastal nezákonným

predpísaným príspevkov a poistného zo strany Sociálnej poisťovne. Sťažovateľ očakáva,

že Sociálna poisťovňa pristúpi k vymáhaniu predpísaného poistného a príspevkov a takto

dosiahne vymoženie prepísaných súm.

K sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ okrem iného pripojil

aj vyjadrenie Slovenskej advokátskej komory č. 7/2009-JUDr. Pp/Ma z 9. marca 2009,

jej list č. 7/2010-JUDr. De/Ma z 27. mája 2010, ako aj fotokópiu rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. marca 2010.

Najvyšší súd sa na výzvu ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

č. k. -67 doručeným ústavnému súdu 30. januára 2013. Navrhol, aby ústavný súd

sťažnosti nevyhovel, pretože napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a v danom prípade preto nemohli byť sťažovateľom

označené základné práva porušené nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva.

Uviedol, že predmetom súdneho konania bolo preskúmanie zákonnosti a postupu žalovanej

o predpísaní poistného na nemocenské poistenie, starobné poistenie a príspevky na starobné

dôchodkové sporenie, poistné na invalidné poistenie a poistné do rezervného fondu

solidarity v celkovej sume 538,20 € za obdobie mesiacov júl 2009 až december 2009.

Poukázal na to, že v zmysle súd preskúmava rozhodnutie a postup

správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, teda v medziach žaloby,

pričom sťažovateľove námietky smerovali ku skoršiemu právoplatnému deklaratórnemu

rozhodnutiu Sociálnej poisťovne zo 16. júla 2009 č. 704-3440151609-GC09/09-376 o tom,

že mu nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie

11. februára 2009. K samotnej výške predpísaného poistného za obdobie júl až december

2009 námietky sťažovateľ nemal a nenamietal ani skutočnosť, že by mu 30. júna 2009

zaniklo sociálne poistenie podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, a teda že by jeho

príjem z podnikania za rok 2008 nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho

základu uvedeného v § 138 ods. 9 zákona o sociálnom poistení. Otázka zániku

povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia k 11. februáru 2009

bola právoplatne vyriešená rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo 16. júla 2009

č. 704-3440151609-GC09/09-376, proti ktorému sťažovateľ odvolanie nepodal. Ako ďalej

uviedol najvyšší súd, v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal so všetkými námietkami

sťažovateľa a poukázal na obsah napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ ide o potvrdenie

Slovenskej advokátskej komory z 27. mája 2010, najvyšší súd poukázal na to, že toto

potvrdenie bolo vydané až potom, čo Sociálna poisťovňa vydala svoje druhostupňové

rozhodnutie (7. apríla 2010), v čase rozhodovania Sociálnej poisťovne preskúmavaným

rozhodnutím potvrdenie ešte neexistovalo, a preto nemohlo mať ani vplyv na jeho súdny

prieskum. Podľa názoru najvyššieho súdu toto potvrdenie v konaní vo veciach sociálneho

poistenia by bolo len jedným z dôkazov ako potvrdenie inej fyzickej alebo právnickej osoby

(§ 196 ods. 1 zákona o sociálnom poistení), a teda podkladom na rozhodovanie Sociálnej

poisťovne. Rozhodnutie Sociálnej poisťovne je výsledkom rozhodovacej činnosti podľa

zákona o sociálnom poistení, čomu kvalitatívne nemôže a ani nezodpovedá potvrdenie

Slovenskej advokátskej komory vydané podľa § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii,

ktoré nie je výsledkom rozhodovacej činnosti správneho orgánu. Vzhľadom na to,

že predmetom súdneho prieskumu, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu, bolo rozhodnutie Sociálnej poisťovne o predpísaní poistného

a príspevkov za druhý polrok 2009, k ostatným námietkam sa najvyšší súd nepovažoval

za potrebné vyjadriť, keďže tieto námietky sa týkali skoršieho právoplatného deklaratórneho

rozhodnutia Sociálnej poisťovne o tom, že sťažovateľovi nezaniklo povinné nemocenské

poistenie a povinné dôchodkové poistenie 10. februára 2009.

Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 29. novembra 2012 oznámil,

že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania. S rozhodnutím ústavného súdu

bez ústneho pojednávania vyslovil svoj súhlas aj najvyšší súd (v podaní doručenom

ústavnému súdu 30. januára 2013).

Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Citovaný je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152

ods. 4 musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s , a súčasne v zmysle c

ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť

pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Sťažovateľ v sťažnosti porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa , práva na spravodlivý proces podľa dohovoru

a základného práva na vlastníctvo podľa rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. februára 2012 odôvodnil najmä tým, že najvyšší súd aplikoval

ústavne nekonformným spôsobom ustanovenie § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení

a s tým súvisiace ustanovenia zákona o advokácii, keď dospel na ich základe k záveru,

podľa ktorého pre vznik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia advokáta

vykonávajúceho advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, teda

v jej mene a na jej účet, a pre záver o tom, že takýto advokát je samostatne zárobkovo

činnou osobou, je rozhodujúci jeho zápis v zozname advokátov vedenom Slovenskou

advokátskou komorou. Neuviedol však dostatočné dôvody, ktoré ho k takémuto záveru

viedli. Ďalšími dôvodmi porušenia týchto práv malo byť nevysporiadanie sa najvyššieho

súdu s argumentáciou v odlišnom rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu v obdobnej

veci a ústavne nekonformný výklad ustanovenia § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii.

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. z 29. februára 2012 odôvodnil takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

v rozsahu odvolania v medziach žaloby, v súlade s bez pojednávania

a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

Námietky, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu boli

v zásade zhodné s námietkami, ktoré žalobca uplatňoval už v konaní na súde prvého stupňa.

Podľa názoru najvyššieho súdu už správny orgán a následne aj krajský súd ako súd prvého

stupňa sa s týmito námietkami žalobcu vysporiadali, pričom odvolací súd už vyslovený

argumentáciu považuje za relevantnú, výstižnú a dostatočnú. Žalovaný ako aj krajský súd

podrobne odôvodnili, prečo žalobca, ktorý od 11. februára 2009 vykonáva činnosť advokáta

ako spoločník a zároveň konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným poskytujúcej

advokátske služby podľa § 15 zákona o advokácii, je naďalej SZČO, pričom bolo

dostatočne zrozumiteľne a jasne ozrejmené, že v danom prípade nedošlo k zániku povinného

sociálneho poistenia podľa § 21 zákona o sociálnom poistení. Odvolací súd sa stotožnil s

odôvodnením rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa, že § 5

písm. c/ zákona o sociálnom poistení vymedzuje pojem SZČO na účely tohto zákona a

upravuje tak aj postavenie advokáta, ktorý má oprávnenie na vykonávanie advokátskej

činnosti. Vymedzenie SZČO podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení v znení účinnom

do 31. decembra 2010 je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať advokáciu

ako takú. Nositeľom tohto oprávnenia môže byť len subjekt, ktorému toto oprávnenie bolo

udelené. Len advokát (fyzická osoba) je zapísaný v zozname advokátov, hoci zákon

mu následne umožňuje, aby právne služby poskytoval napríklad aj prostredníctvom

spoločnosti s ručením obmedzeným. Je len jedno oprávnenie na vykonávanie advokácie

a je udeľované výlučne advokátovi a bez ohľadu na formu výkonu advokácie. Práve

od statusu advokáta, ktorému takéto oprávnenie bolo udelené, teda nie od konkrétnej formy

výkonu advokácie, sa v zmysle § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení odvíja postavenie

SZČO. Žalobcovi oprávnenie na vykonávanie činnosti ako také ani v dôsledku zmeny formy

výkonu advokácie, nezaniklo. Je len osobitným zákonom limitovaný v tom, že túto činnosť

nemôže súčasne vykonávať samostatne, keď si sám zvolil, že advokátske služby bude

poskytovať prostredníctvom s. r. o. Žalobcovi po celý čas status advokáta zostáva,

je zapísaný v zozname advokátov, ktorý SAK vedie, svoje profesijné označenie je povinný

podľa zákona o advokácii používať aj v prípade, že právne služby poskytuje

prostredníctvom združenia, verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo

spoločnosti s ručením obmedzeným a až k nemu následne pripája meno združenia alebo

obchodné meno spoločnosti. Žalobca sa preto mylne domnieva, že ako konateľ

„advokátskej“ spoločnosti nie je už SZČO a že v dôsledku nemožnosti súčasného výkonu

advokácie ako fyzická osoba, došlo aj k zániku jeho oprávnenia.

Rovnako ako žalobcovi napriek zmene formy výkonu advokácie zostal zachovaný

status advokáta podľa zákona o advokácii, zostal mu zachovaný aj status SZČO pre účely

zákona o sociálnom poistení. Tak ako žalobcovi ako SZČO povinné nemocenské poistenie

a povinné dôchodkové poistenie zo zákona vzniklo od 01. 07. kalendárneho roka

nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jeho príjem z podnikania a z inej samostatnej

zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho

základu podľa § 138 ods. 9 zákona o sociálnom poistení, zanikne mu zo zákona 30. júna

kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý tento príjem nebude

prevyšovať uvedený násobok vymeriavacieho základu. V danej právnej veci bol pre určenie

vymeriavacieho základu žalobcu ako povinne nemocensky a dôchodkovo postenej SZČO

rozhodujúcim obdobím rok 2008, za ktorý žalobca vykázal v daňovom priznaní k dani

z príjmov fyzickej osoby príjmy zo samostatnej zárobkovej činnosti a preto mu v zmysle

ustanovenia § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení vzniklo za obdobie od 1. júla 2009

do 30. júna 2010 povinné nemocenské a dôchodkové poistenie.

Námietku žalobcu, že ustanovenie § 71 ods. 2 písm. k/ zákona o advokácii je nutné

chápať ako zákonné zverenie právomoci Predsedníctvu SAK rozhodovať aj o skutočnosti,

ktorá osoba zo špeciálne úzko vymedzenej skupiny osôb, a to advokátov, je alebo nie je

SZČO v zmysle zákona o sociálnom poistení, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.

Odvolací súd zdôrazňuje, že rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia

v sporných prípadoch zákon zveruje do vecnej pôsobnosti pobočky Sociálnej poisťovne.

Vzhľadom na uvedené potvrdenie SAK ako samosprávnej stavovskej organizácie, nemá

vplyv na zánik oprávnenia žalobcu vykonávať advokáciu samostatne a tým na zánik

povinného nemocenského a dôchodkového poistenia.

Pokiaľ žalobca poukazoval na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. ,

odvolací súd uvádza, že v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu ide o ojedinelé rozhodnutie.

V tejto súvislosti dáva do pozornosti aj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky

č. -8 zo dňa 7. septembra 2010, kde v obdobnej veci už bola riešená otázka

základných práv advokáta v súvislosti s aplikáciu práva sociálneho zabezpečenia na zánik

a trvanie účasti SZČO na povinnom poistení. Aj napriek tomu, že krajský súd sa konkrétne

tejto námietke žalobcu vo svojom rozhodnutí nevyjadril, odvolací súd toto opomenutie

nepovažoval za vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia

a s poukazom na vyššie uvedené rozsudok krajského súdu podľa a

ako vecne správny potvrdil.»

Ústavný súd sa najprv zaoberal tvrdeniami sťažovateľa, podľa ktorých týmto

rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý proces v dôsledku ústavne nekonformného výkladu dotknutých

ustanovení. Ide o tieto ustanovenia zákona o sociálnom poistení (v rovnakom znení

k 10. februáru 2009, ako aj k 1. júlu 2009):

Podľa § 3 písm. a) bodu 2 zákona o sociálnom poistení zárobková činnosť podľa

tohto zákona je na účely nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia... činnosť

samostatne zárobkovo činnej osoby, z ktorej je povinne nemocensky poistená a povinne

dôchodkovo poistená.

Podľa § 14 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení povinne nemocensky poistení

sú... samostatne zárobkovo činná osoba, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej

zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou

samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu

uvedeného v § 138 ods. 9.

Podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení povinne dôchodkovo poistení

sú... samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá je povinne nemocensky poistená.

Podľa § 128 ods. 1 písm. c) zákona o sociálnom poistení poistné na nemocenské

poistenie platí... povinne nemocensky poistená samostatne zárobkovo činná osoba.

Podľa § 128 ods. 2 písm. c) zákona o sociálnom poistení poistné na nemocenské

poistenie platí... povinne nemocensky poistená samostatne zárobkovo činná osoba.

Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení povinné nemocenské

poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy... b) samostatne zárobkovo činnej

osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo

činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom

na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa

podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej

v § 5 písm. c).

Podľa § 5 (nazvanom Samostatne zárobková činná osoba) písm. c) zákona

o sociálnom poistení samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická

osoba, ktorá... c) má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu...,

pričom osobitným predpisom je v zmysle odkazu č. 19 napríklad zákon Slovenskej národnej

rady č. o advokácii v znení , zákon Slovenskej

národnej rady č. o komerčných právnikoch v znení neskorších predpisov.

Ako vyplýva z citovaných ustanovení, poistné na nemocenské poistenie je povinná

platiť povinne nemocensky poistená samostatne zárobkovo činná osoba [§ 128 ods. 1

písm. c) zákona o sociálnom poistení] a poistné na nemocenské poistenie povinne

nemocensky poistená samostatne zárobkovo činná osoba [§ 128 ods. 2 písm. c) zákona

o sociálnom poistení]. Povinne nemocensky poistenou je samostatne zárobkovo činná

osoba, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného

predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou

bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9 [§ 14 ods. 1

písm. b) zákona o sociálnom poistení], pričom vo veci sťažovateľa splnenie týchto

podmienok je potrebné posudzovať k 1. júlu 2009. Ako vyplýva z uvedeného, povinnosť

platiť poistné na nemocenské a dôchodkové poistenie vzniká iba za súčasného splnenia

podmienky výšky definovaného príjmu za rozhodné obdobie a skutočnosti, že daný subjekt

je samostatne zárobkovo činnou osobou. Keďže sťažovateľ nespochybňuje správnosť

záveru správnych orgánov o tom, že v roku 2008 dosiahol príjem z podnikania a z inej

samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci

s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok

vymeriavacieho základu, je potrebné sa zaoberať ďalej iba definíciou samostatne zárobkovo

činnej osoby. Tou je (okrem iného) fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie

činnosti podľa osobitného predpisu, v tomto prípade na výkon advokácie [§ 5 písm. c)

zákona o sociálnom poistení]. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové

poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom

zániku oprávnenia na výkon advokácie (§ 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení).

S ohľadom na uvedené je potrebné zaoberať sa pojmami „fyzická osoba, ktorá

má oprávnenie na vykonávanie advokácie“, resp. „fyzická osoba, ktorej oprávnenie

na vykonávanie advokácie zaniklo“, a to z hľadiska, či ich ústavne konformnému výkladu

zodpovedá prístup, podľa ktorého je takouto osobou každý advokát zapísaný do zoznamu

advokátov už len z dôvodu jeho zápisu v zozname advokátov (a prestáva takouto osobou

byť iba jeho vyškrtnutím zo zoznamu advokátov), alebo taký výklad, podľa ktorého takouto

osobou nie je (alebo ňou prestáva byť) advokát, ktorý vo vlastnom mene nie je oprávnený

advokáciu vykonávať, hoci je síce zapísaný v zozname advokátov vedenom Slovenskou

advokátskou komorou (napr. aj z dôvodu, že vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti

s ručením obmedzeným zapísanej do zoznamu spoločností vedenom Slovenskou

advokátskou komoru [§ 12 ods. 2 a § 71 ods. 2 písm. b) zákona o advokácii].

Podľa § 1 ods. 2 zákona o advokácii výkon advokácie je zastupovanie klientov

v konaní pred súdmi, orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektmi, obhajoba

v trestnom konaní, poskytovanie právnych rád, spisovanie listín o právnych úkonoch,

spracúvanie právnych rozborov, správa majetku klientov a ďalšie formy právneho

poradenstva a právnej pomoci, ak sa vykonáva sústavne a za odmenu (ďalej len „právne

služby“).

Podľa § 2 ods. 1 zákona o advokácii advokátom je ten, kto je zapísaný do zoznamu

advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora.

Podľa § 12 ods. 1 zákona o advokácii advokát môže vykonávať advokáciu

a) samostatne,

b) v združení spolu s inými advokátmi,

c) ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti,

d) ako komplementár komanditnej spoločnosti alebo

e) ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným.

Podľa § 12 ods. 2 zákona o advokácii komora vedie zoznam združení podľa § 13,

zoznam verejných obchodných spoločností a komanditných spoločností podľa § 14

a zoznam spoločností s ručením obmedzeným podľa § 15; ustanovenia osobitného predpisu

tým nie sú dotknuté.

Podľa § 71 ods. 2 písm. b) zákona o advokácii predsedníctvo komory... vedie zoznam

advokátov..., zoznam spoločností s ručením obmedzeným..., vykonáva v nich zápisy...

Podľa § 15 ods. 1 zákona o advokácii advokáti môžu na účel výkonu advokácie

založiť spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorej predmetom podnikania je poskytovanie

právnych služieb. Táto spoločnosť s ručením obmedzeným nesmie mať iný predmet

podnikania, jej spoločníkmi a konateľmi môžu byť len advokáti a musí byť poistená...

Podľa § 15 ods. 2 prvej vety zákona o advokácii advokáti ako konatelia spoločnosti

s ručením obmedzeným vykonávajú advokáciu v mene a na účet spoločnosti.

Podľa § 15 ods. 6 zákona o advokácii advokát, ktorý vykonáva advokáciu ako

konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, nemôže súčasne vykonávať advokáciu

samostatne, v združení, ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti alebo komanditnej

spoločnosti, alebo ako konateľ inej spoločnosti s ručením obmedzeným. Advokáti sa však

môžu dohodnúť na dočasnom samostatnom poskytovaní právnych služieb v jednej veci

alebo vo viacerých vopred vymedzených veciach, ak spoločenská zmluva neurčuje inak.

Z týchto ustanovení je zrejmé, že spoločníkom a konateľom spoločnosti s ručením

obmedzeným založenej na účely výkonu advokácie môže byť iba advokát (§ 15 ods. 1

zákona o advokácii), pričom advokátom je ten, kto je zapísaný do zoznamu advokátov

vedenom Slovenskou advokátskou komorou (§ 2 ods. 1 zákona o advokácii). Advokáti

ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným vykonávajú advokáciu v mene a na účet

spoločnosti (§ 15 ods. 2 zákona o advokácii). Pritom platí, že advokát, ktorý vykonáva

advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, nemôže súčasne vykonávať

advokáciu samostatne (§ 15 ods. 6 zákona o advokácii). S ohľadom na skutočnosť,

že v priebehu konania pred správnym orgánom a správnymi súdmi nebolo preukázané,

že by sťažovateľ postupoval podľa druhej vety § 15 ods. 6 zákona o advokácii, týmto

prípadom sa nezaoberal ani ústavný súd a vychádzal z toho, že na sťažovateľa sa v celom

rozsahu vzťahuje prvá veta tohto ustanovenia, teda že nemôže súčasne vykonávať

advokáciu samostatne.

Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovateľ tvrdí, že advokát – konateľ spoločnosti

nie je „fyzickou osobou, ktorá má oprávnenie na vykonávanie advokácie“, pretože

nie je oprávnený vykonávať advokáciu samostatne, resp. je „fyzickou osobou, ktorej

oprávnenie na vykonávanie advokácie zaniklo“, pričom vychádza z toho, že rozhodujúce

nie je to, či je v zozname advokátov zapísaný, ale to, či aj skutočne je ako fyzická osoba

oprávnený poskytovať právne služby podľa § 1 ods. 2 zákona o advokácii, pričom

svoj názor bližšie odôvodňuje poukazom na odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. marca 2010, ktorý uviedol:

«... Najvyšší súd v predmetnej veci predovšetkým poukazuje na ust. § 5 písm. c/ zák.

č. , ktoré je základom pre vyhodnotenie právnej situácie žalobcu vzniknutej

zaslaním oznámenia žalovanej o zrušení poistenia zo dňa 9. 7. 2007...

... pre riadny výklad tohto ustanovenia je významné slovné spojenie „oprávnenie

na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu“, z ktorého jednoznačne vyplýva,

že nie len existencia tohto osobitného oprávnenia vo forme listiny alebo preukazu

(tzv. formálny základ pre výkon platených činností), ale aj samotná faktická možnosť

držiteľa tohto oprávnenia regulovanú činnosť vykonávať (tzv. materiálna stránka výkonu

činnosti), tzn. možnosť reálne vykonávať advokáciu, sú podmienkami conditio sine qua non,

bez naplnenia ktorých nie je možné hovoriť o samostatne zárobkovo činnej osobe v zmysle

predpisov sociálneho poistenia.

... advokát spadá do kategórie samostatne zárobkovo činných osôb, lebo právny

základ na charakteristiku „zárobkovo činný“ vychádza z prezumpcie skutočnosti,

že neexistujú žiadne právne prekážky pre výkon konkrétnych činností, v danom prípade

advokácie. Avšak súčasne vymedzuje dve základné prekážky pre výkon

advokácie fyzickou osobou počas držby osobitného oprávnenia na výkon advokácie a to

- pozastavenie výkonu advokácie ( ) a

- postavenie konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným (§ 15 ods. 6 zák.

č. ).

Práve existencia týchto prekážok spôsobuje u advokáta – fyzickej osoby dočasný

zánik oprávnenia na výkon advokácie, ktorého trvanie je podmienené časovou existenciou

prekážky. Uvedená podmienenosť je daná prechodným (nie trvalým) charakterom hore

uvedených zákonných prekážok, ktoré smerujú proti materiálnej stránke a nie proti

formálnej stránke výkonu advokácie. Takýto dočasný zánik oprávnenia so všetkými jeho

dôsledkami je nutné striktne odlišovať od inštitútu vyčiarknutia advokáta zo zoznamu

( ), lebo vyčiarknutie advokáta zo zoznamu má za následok trvalý

(v zmysle formálnom) zánik oprávnenia na výkon advokácie. ...

Zavinené nerešpektovanie uvedených znakov má relevantné právne následky, lebo

je spojené so vznikom disciplinárneho previnenia advokáta a s nasledujúcou hrozbou

možného uloženia disciplinárnych sankcií. ...

Za tejto právnej situácie sa žalobca snažil svojim podaním ukončiť ku dňu 30. 6.

2007 svoj sociálno-poistný vzťah so žalovanou ako samostatne zárobkovo činná osoba. ...

Ak potom ust. podmieňuje zánik povinného

nemocenského a dôchodkového poistenia zánikom oprávnení samostatne zárobkovo činných

osôb, tzn. v prípade advokáta zánikom oprávnenia na výkon advokácie, nie je možné

pri aplikácii cit. ustanovenia § 21 ods. 4 písm. a/ prehliadnuť alebo opomenúť právne

účinky podmieneného dočasného zániku oprávnenia na výkon advokácie v zmysle § 9 ods. 1

písm. a/ a

Preto je odôvodnené konštatovanie žalobcu podporené odborným stanoviskom

Slovenskej advokátskej komory, že skutočnosti majúce svoj základ v prerušení výkonu

advokácie alebo vo vstupe do funkcie konateľa advokátskej spoločnosti s ručením

obmedzeným, musí advokát oznámiť žalovanej a súčasne, ak tieto prekážky samostatného

výkonu advokácie pominú musí advokát túto skutočnosť opätovne oznámiť žalovanej

(, najmä jeho odsek 3 ). Následne je povinnosťou žalovanej

k 30. 6. kalendárneho roka toto oznámenie vyhodnotiť vo vzťahu k ďalšej existencii

povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia a vyvodiť z toho

právne závery.

Je preto celkom právne irelevantný záver žalovanej, že rozhodujúcou skutočnosťou

pre existenciu povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia

v tomto prípade je iba existencia oprávnenia žalobcu na výkon advokácie, ktoré žalobcovi

bolo udelené 3. júna 1996. Ak by si konajúci súd v rozpore s výkladovým pravidlom

„redukcio ad absurdum“ takýto záver osvojil, potom by potvrdil neželanú situáciu, že hoci

by advokát v pozícii konateľa advokátskej spoločnosti s ručením obmedzeným nesmel

vykonávať advokáciu samostatne ( ) a z uvedeného dôvodu

by bol bez príjmu (odmeny) za samostatný výkon advokácie, ak by aj tak mal počas výkonu

funkcie konateľa advokátskej spoločnosti (prinajmenej prvý rok) uloženú povinnosť

odvádzať poistné na nemocenské a dôchodkové poistenie, čím by došlo k nezákonnému

zásahu do vlastníctva chráneného .

Naopak zákon existenciu oprávnenia (vo formálnom zmysle) u advokáta, ktorý

sa chce stať spoločníkom a súčasne konateľom advokátskej spoločnosti s ručením

obmedzeným, vyžaduje iba v tom zmysle, že ide o nevyhnutnú podmienku na výkon tejto

funkcie ( )...

Takisto je pre prejednávanú vec irelevantné, že žalobca v daňovom priznaní k dani

z príjmov fyzickej osoby za rok 2006, ktoré bolo predložené pobočke žalovanej 28. 5. 2007

mal zachytené príjmy z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti. Tieto údaje

slúžia za základ výpočtu odvodov poistného iba v tom prípade, ak je u fyzickej osoby

splnená základná podmienka sociálneho poistenia a to, že v zmysle predpisov sociálneho

poistenia spĺňa predpoklady pre označenie za samostatne zárobkovo činnú osobu v súlade

s a Tento stav, ako už najvyšší súd hore odôvodnil,

nenastal. ...

... argumentácia prvostupňového orgánu žalovanej, že „zmenou formy výkonu

advokácie nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5

písm. c/ a tým ani povinné nemocenské a dôchodkové poistenia podľa

§ 21 ods. 4 písm. b/ cit zákona „nemá oporu v hore uvedených zákonných ustanoveniach“.»

Sťažovateľ teda tvrdí, že ústavne konformný výklad pojmu „fyzická osoba, ktorá

má oprávnenie na vykonávanie advokácie“ pre účely § 5 písm. c) zákona o sociálnom

poistení, je taký, že takouto osobou nie je advokát vykonávajúci advokáciu ako konateľ

spoločnosti s ručením obmedzeným, a to z dôvodu, že takáto osoba nemá oprávnenie

na vykonávanie advokácie. Slová „mať oprávnenie“ na vykonávanie advokácie možno

ústavne konformne podľa názoru sťažovateľa vykladať iba tak, že tento pojem je chápaný

materiálne, a nie formálne, to znamená, že nestačí na splnenie podmienky „mať oprávnenie“

iba byť zapísaný do zoznamu advokátov, ale musí existovať aj reálna možnosť vykonávať.

To v prípade konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, hoci je zapísaný v zozname

advokátov, vylučuje § 15 ods. 6 zákona o advokácii. Potom aj pojem „fyzická osoba, ktorej

oprávnenie na vykonávanie advokácie zaniklo“ treba vykladať tak, že ňou je práve takýto

advokát – konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným.

Na rozdiel od sťažovateľa najvyšší súd v napadnutom rozsudku tieto pojmy vykladá

tak, že rozhodujúci je zápis advokáta v zozname advokátov vedenom komorou (a potom

už len jeho vyškrtnutie zo zoznamu advokátov), pričom zmena formy výkonu advokácie

je bezvýznamná, a tento svoj výklad odôvodňuje tým, že nositeľom samotného oprávnenia

vykonávať advokáciu ako takú je vždy len advokát (fyzická osoba), pretože je len jedno

oprávnenie na vykonávanie advokácie a je udeľované výlučne advokátovi a bez ohľadu

na formu výkonu advokácie.

Zatiaľ čo sťažovateľ za jediný správny výklad sporných pojmov považuje ich výklad

z hľadiska materiálneho, najvyšší súd vychádza z jeho formálneho chápania.

Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu

abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je

zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho

výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových

metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom

dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho

predpisu.

Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné

vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného

ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia

právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel

zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme,

že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju

interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.

V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho

predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto

znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet

pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým

(jazykovým) výkladom.

Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle totiž neznamená

výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných

zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych

orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona ().

Ústavný súd je toho názoru, že pri výklade uvedených pojmov (§ 5 a § 21 ods. 4

zákona o sociálnom poistení) je potrebné uprednostniť výklad materiálny a dospieť

k záveru, podľa ktorého „fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie advokácie“,

je iba advokát, ktorý môže ako fyzická osoba pri samostatnom výkone advokácie skutočne

právne služby klientom poskytovať a prijímať za nich ako fyzická osoba aj odmenu.

„Fyzickou osobou, ktorá má oprávnenie na vykonávanie advokácie“, je teda iba advokát

vykonávajúci advokáciu samostatne a iba v prípade ak nemá výkon advokácie pozastavený.

Na tomto závere nič nemôže zmeniť ani skutočnosť, že aj advokát – konateľ spoločnosti

s ručením obmedzeným musí byť v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou

komorou zapísaný. Ako správne uviedol najvyšší súd – tento zápis je podmienkou na to,

aby mohol advokát v mene a na účet iného subjektu (spoločnosti s ručením obmedzeným)

advokáciu vykonávať. „Fyzickou osobou, ktorej oprávnenie na vykonávanie advokácie

zaniklo“, je preto každý advokát, ktorý vykonával advokáciu samostatne a následne začal

advokáciu vykonávať ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, pretože samostatne

advokáciu vykonávať v takom prípade už nie je oprávnený, čo vyplýva priamo zo zákona

o advokácii. K tomuto názoru dospel ústavný súd použitím metódy gramatického,

logického, ale najmä systematického výkladu sporných ustanovení zákona o sociálnom

poistení v kontexte ustanovení zákona o advokácii tak, ako sú už citované.

Neobstojí preto z týchto dôvodov ani názor najvyššieho súdu (vyslovený rozsudkom

sp. zn. z 1. júla 2010, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 66/2012), podľa ktorého na účely

zákona o sociálnom poistení treba advokáta zapísaného v zozname advokátov vedenom

Slovenskou advokátskou komorou považovať za povinne nemocensky a dôchodkovo

poistenú samostatne zárobkovo činnú osobu, a to bez ohľadu na skutočnosť, či advokátsku

činnosť vykonáva ako advokát vo svojom mene alebo ako spoločník, prípadne konateľ

právnickej osoby poskytujúcej služby advokácie.

Takto formulovaný názor totiž vychádza iba z formalistického výkladu dotknutých

ustanovení, ktorý nezohľadňuje ich materiálnu podstatu, a tým ani zmysel a účel právnej

úpravy.

Pre úplnosť je potrebné poukázať na ďalšie dva súvisiace aspekty tejto veci –

chápanie následkov pozastavenia samostatného výkonu advokácie advokátovi pre jeho

postavenie v systéme sociálneho poistenia a následnú zmenu právnej úpravy zákona

o sociálnom poistení, ku ktorej došlo od 1. januára 2011

Ako je zrejmé z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. z 28. septembra

2011 (uverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky ako R 67/2012), z § 9 ods. 1 písm. a) zákona o advokácii vyplýva, že od okamihu

pozastavenia výkonu advokácie advokát už nie je oprávnený poskytovať právne služby,

a teda nemá oprávnenie na vykonávanie činností podľa osobitného predpisu, ak je naďalej

zapísaný v zozname advokátov; táto skutočnosť má za následok na účely zákona

o sociálnom poistení, že od tohto okamihu nemožno advokáta považovať za samostatne

zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Ako vyplýva

z uvedeného, aj v tomto prípade naďalej ide o advokáta, ktorý je v zozname advokátov

vedenom komorou zapísaný, avšak zákon o advokácii nepripúšťa, aby poskytoval právne

služby klientom, obdobne ako v prípade zmeny formy výkonu advokácie rovnako

nepripúšťa, aby advokát – fyzická osoba poskytoval právne služby samostatne. Aj toto

rozhodnutie najvyššieho súdu je teda založené na materiálnom výklade sporných pojmov

a upúšťa od prísne formalistického chápania oprávnenia vykonávať advokáciu patriaceho

každému iba z dôvodu jeho zápisu v zozname advokátov.

od 1. januára 2011

obsahuje už odlišnú úpravu nielen § 5, ale aj § 21 ods. 4. Od 1. januára 2011 tieto

ustanovenia znejú takto:

Podľa § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení povinné nemocenské a dôchodkové

poistenie SZČO zaniká vždy dňom, od ktorého nie je oprávnená na výkon alebo

prevádzkovanie činnosti uvedenej v § 3 ods. 1 písm. 2 a ods. 2 a 3. Povinné nemocenské

poistenie a povinné dôchodkové poistenie SZČO, ktorá nemá oprávnenie na výkon alebo

prevádzkovanie činnosti uvedenej v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2, 3, zaniká dňom zrušenia

registrácie podľa osobitného predpisu (tým je zákon o správe daní a poplatkov).

Podľa § 5 zákona o sociálnom poistení samostatne zárobkovo činná osoba podľa

tohto zákona je fyzická osoba, ktorá dovŕšila 18 rokov veku a je registrovaná podľa

osobitného predpisu [ o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, § 67 zákona

č. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých

zákonov].

Ako vyplýva z týchto novelizovaných ustanovení, zákonodarca považoval

v súvislosti s § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení za potrebné spresniť podmienky

zániku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia SZČO, pričom postupoval tak,

že výslovne stanovil, že toto zaniká vždy dňom, od ktorého fyzická osoba nie je

oprávnená na výkon alebo prevádzkovanie činnosti. Takto zákonodarca nahradil sporné

„mať oprávnenie“ jednoznačným „byť oprávneným“, čo podľa názoru ústavného súdu

posunulo dikciu ustanovenia k jej materiálnemu chápaniu a potvrdzuje správnosť

už uvedených úvah. Tomu nasvedčuje aj úprava § 5 zákona o sociálnom poistení.

Vo vzťahu k odôvodneniu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. februára 2012 považuje ústavný súd za potrebné uviesť aj to, že ústavne nekorektný

sa javí názor, ktorým bolo rozhodnutie odôvodnené a podľa, ktorého „len advokát (fyzická

osoba) je zapísaný v zozname advokátov... Je len jedno oprávnenie na vykonávanie

advokácie a je udeľované výlučne advokátovi a bez ohľadu na formu výkonu advokácie.“.

Je síce pravdou, že spoločníkom a konateľom advokátskej spoločnosti s ručením

obmedzeným môže byť iba ten, kto je zapísaný do zoznamu advokátov (ako na to na inom

správne najvyšší súd poukazuje), avšak aj advokátske spoločnosti sú zapisované

do zoznamu spoločností vedeného komorou, a to až po splnení zákonných podmienok [§ 12

ods. 2, § 71 ods. 2 písm. b) zákona o advokácii]. Nemožno preto stotožňovať oprávnenie

advokáta vykonávať advokáciu samostatne a oprávnenie spoločnosti vo vlastnom mene

právne služby poskytovať, a tým vykonávať advokáciu, hoci na druhej strane zápis

advokáta v zozname advokátov je jednou z podmienok na zápis spoločnosti do zoznamu

spoločností vedenom komorou.

Pokiaľ preto sťažovateľovi po zmene formy výkonu advokácie nezostal zachovaný

(v materiálnom slova zmysle) status advokáta podľa zákona o advokácii, nemohol

mu zostať zachovaný ani status samostatne zárobkovo činnej osoby pre účely zákona

o sociálnom poistení.

S ohľadom na uvedené už len z týchto uvedených dôvodov došlo rozsudkom

najvyššieho súdu k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru, a to preto,

že napadnutý rozsudok je založený na ústavne nekonformnej aplikácii jednoduchého práva.

Sťažovateľ však ďalej argumentuje aj tým, že k porušeniu týchto jeho práv došlo

aj z dôvodu, že najvyšší súd odmietol vychádzať z potvrdenia Slovenskej advokátskej

komory, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ nie je samostatne zárobkovo činnou osobou,

pričom tak postupoval výslovne proti zneniu právnej úpravy [§ 71 ods. 2. písm. k) zákona

o advokácii].

Podľa § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii v znení od 1. septembra 2009

predsedníctvo komory... vydáva záväzné potvrdenie o forme výkonu advokácie podľa § 12

tohto zákona a o skutočnosti, či advokát je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa

osobitného predpisu.

Najvyšší súd dospel v tejto súvislosti k záveru, podľa ktorého (bez bližšieho

odôvodnenia) „rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných

prípadoch zákon zveruje do vecnej pôsobnosti pobočky Sociálnej poisťovne. Vzhľadom

na uvedené potvrdenie SAK ako samosprávnej stavovskej organizácie, nemá vplyv na zánik

oprávnenia žalobcu vykonávať advokáciu samostatne a tým na zánik povinného

nemocenského a dôchodkového poistenia.“.

Nepochybne správny je názor najvyššieho súdu, pokiaľ uvádza, že o vzniku,

prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch patrí rozhodovanie do vecnej

pôsobnosti pobočky Sociálnej poisťovne. To, že Slovenskej advokátskej komore bolo

zverené vydávanie potvrdenia o tom, či advokát je samostatne zárobkovo činnou osobou

podľa osobitného predpisu, však neznamená, že Sociálna poisťovňa nerozhoduje naďalej

o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. Znamená to iba

toľko, že pri posudzovaní otázky, či advokát je samostatne zárobkovo činnou osobou,

je povinná vychádzať zo stanoviska Slovenska advokátskej komory, ostatné okolnosti

rozhodujúce pre zánik povinného poistenia posudzuje Sociálna poisťovňa naďalej

samostatne. Z uvedeného je zrejmé, že v prípade, ak Slovenská advokátska komora vydá

záväzné stanovisko podľa citovaného ustanovenia, nemôže už z hľadiska Sociálnej

poisťovne ísť v tejto otázke o „sporný prípad“ (čo je jedným z predpokladov a podmienkou

vzniku právomoci rozhodovania Sociálnej poisťovne o zániku poistného vzťahu). Tieto

závery vyplývajú zo vzťahu špeciality zákona o advokácii vo vzťahu k advokátom oproti

zákonu o sociálnom poistení upravujúcemu otázky všeobecne. Záväznosť potvrdenia

Slovenskej advokátskej komory je pritom vyjadrená priamo v normatívnom texte.

Ani tento záver však neznamená, že vo veci sťažovateľa mala Sociálna poisťovňa

vychádzať z potvrdenia Slovenskej advokátskej komory, a to z dôvodu, že právomoc

Slovenskej advokátskej komore vydávať potvrdenie o skutočnosti, či advokát je samostatne

zárobkovo činnou osobou podľa osobitného predpisu, bola Slovenskej advokátskej komore

zverená až novelou zákona o advokácii s účinnosťou od 1. septembra 2009, teda potom,

ako vo veci sťažovateľa Sociálna poisťovňa rozhodla.

Nakoniec sťažovateľ odôvodňoval porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivý proces rozhodnutím najvyššieho súdu v jeho veci aj tým,

že najvyšší súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal so závermi a argumentáciou

rozhodnutia najvyššieho súdu vo veci sp. zn. z 30. marca 2010, hoci

sťažovateľ jeho dôvodmi argumentoval a poukazoval na ne. Najvyšší súd totiž v tejto

súvislosti uviedol iba to, že v prípade tohto rozhodnutia „v rozhodovacej praxi najvyššieho

súdu ide o ojedinelé rozhodnutie. V tejto súvislosti dáva do pozornosti aj rozhodnutie

Ústavného súdu Slovenskej republiky č. -8 zo dňa 7. septembra 2010,

kde v obdobnej veci už bola riešená otázka základných práv advokáta v súvislosti

s aplikáciu práva sociálneho zabezpečenia na zánik a trvanie účasti SZČO na povinnom

poistení.“. Potreba vysporiadať sa so známym rozhodnutím súdu v obdobnej veci (osobitne,

ak ide o rozhodnutie najvyššieho súdu) z hľadiska jeho dôvodov, pokiaľ súd dospeje

následne k opačnému názoru, je súčasťou požiadavky na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia zvlášť v situácii, keď účastník konania výslovne svoje odvolanie, o ktorom súd

rozhoduje, odôvodňuje dôvodmi zhodnými s tými, ktoré sú uvedené v inom rozhodnutí.

Pritom je nerozhodné, či v prípade iného súdneho rozhodnutia, na ktoré účastník

konania poukazuje, ide o názor menšinový alebo väčšinový, významné je iba to, či ide

o argumentáciu logickú a konzistentnú a túto požiadavku rozhodnutie najvyššieho súdu

vo veci sp. zn. z 30. marca 2010 nepochybne spĺňalo. Pokiaľ najvyšší súd

poukázal na rozhodnutie ústavného súdu č. k. -8 zo 7. septembra 2010,

v tomto prípade ide jednak o rozhodnutie, ktorým nebolo konštatované porušenie alebo

neporušenie práv sťažovateľa (iba neprijateľnosť jeho sťažnosti), ale najmä je významné

to, že ak v tomto rozhodnutí ústavný súd riešil potrebu vysporiadať sa s rovnakým

rozhodnutím najvyššieho súdu v prípade, v ktorom nebola objektívne daná možnosť súdu

takto postupovať, pretože bolo vydané iba bezprostredne pred rozhodovaním súdu, ktoré

preskúmaval ústavný súd (bod 22 uznesenia ústavného súdu vo veci sp. zn. ).

Ústavný súd konštatuje, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu bolo porušené

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na uvedený záver už nebolo potrebné osobitne sa zaoberať

namietaným porušením a a a dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,

aby vo veci konal. Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,

ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva podľa dohovoru, ako aj základného práva

na vlastníctvo podľa , ktoré u boli sťažovateľa porušené, ústavný súd zrušil

rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 29. februára 2012 a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

V ďalšom priebehu odvolacieho konania bude úlohou najvyššieho súdu znova

posúdiť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu s ohľadom na zákonnosť

rozhodnutí správneho orgánu a vo veci znova rozhodnúť takým spôsobom, ktorý bude

ústavne konformný a bude v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným

v tomto náleze.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovateľ si z tohto dôvodu

uplatňoval finančný nárok vo výške 3 000 € a dôvodil tým, že najvyšší súd neznemožnil

Sociálnej poisťovni rozširovať o ňom údaj, že má dlh na poistnom a príspevkoch.

Ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie nepriznal s poukazom

na to, že za dostatočnú satisfakciu pre sťažovateľa považoval už len konštatovanie

porušenia jeho základných práv týmto nálezom. Navyše, pokiaľ sťažovateľ argumentoval

ďalším postupom Sociálnej poisťovne voči sťažovateľovi, ktorým došlo k zverejneniu

údajov o jeho dlhu, poskytnúť ochranu pred takýmto konaním Sociálnej poisťovne nepatrilo

najvyššiemu súdu v ním rozhodovanej veci sťažovateľa. Nároky tohto druhu si musí

sťažovateľ uplatňovať v samostatnom a konaní, a to proti pôvodcovi zásahov tvrdených

sťažovateľom.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa. S poukazom

na a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu

trov konania pred ústavným súdom v sume 323,50 € tak, ako si ju sťažovateľ uplatnil

(2 úkony právnej pomoci po 127,16 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť

a 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,63 €, zvýšené o DPH), ktorú zaviazal

najvyšší súd zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu. Vzhľadom na , podľa ktorého proti

rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2013