Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/59/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom C.. D. XXXX/XX, XXX XX E., právne zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária DPP Martaus & Partners, s.r.o., so sídlom Jána Milca 788/5, 010 01 Žilina, IČO: 51 174 227, proti žalovanému: F. C., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom C. XX, XX-XXX G., H. I., právne zastúpenému spoločnosťou JUDr. Eva Luticová, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Hviezdoslavova 51/12, 029 01 Námestovo, IČO: 52 620 751, o určenie dedičského práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. -167 zo dňa 20. januára 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalobkyni priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Námestovo (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) vyhovel žalobe žalobkyne a určil, že je dedičkou po poručiteľovi A. C., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXXX, J. XXX/XX, XXX XX E., C. I., štátna príslušnosť Poľská republika (výrok I. odvolaním napadnutého rozsudku) a žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II. odvolaním napadnutého rozsudku).

1.1. Súd prvej inštancie, preskúmajúc splnenie procesných podmienok prípustnosti určovacej žaloby (/ ; ďalej aj „CSP“), s poukazom na to, že žalobkyňa bola na podanie žaloby odkázaná notárkou, prejednávajúcou dedičstvo po poručiteľovi v konaní vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. , , ako aj jej včasnosť, vykonal dokazovanie (výsluchom sporových strán a navrhnutých svedkov) a dospel k záveru, že žalobkyňa preukázala, že s poručiteľom pred jeho smrťou prakticky od roku 2015 žili ako druh a družka v spoločnej domácnosti, ktorú mali zriadenú na adrese trvalého pobytu žalobkyne E., D. K. XXXX/XX a z toho dôvodu sa starali o spoločnú domácnosť, tak ako je to dané v ust. . Boli zasnúbení, spoločne prispievali na úhradu svojich potrieb vykonávaním nákupov a úhradami nákladov na domácnosť, absolvovali rodinné oslavy príbuzných žalobkyne na Slovensku a poručiteľa v Poľsku, pomáhali svojim deťom (a pestúnom), trávili spolu čas. Žalobkyňa pomáhala poručiteľovi, poskytovala mu podporu, dopravu (aj s pomocou rodinných príbuzných) v súvislosti s liečením poručiteľa a návštevou lekárov v Poľsku, čoho dôkazom boli predkladané (lekárske a iné) správy, či zdravotná dokumentácia. O ich skutočnom spolužití svedčí aj viacerými svedkami tvrdená okolnosť, že mali šťastný vzťah. Spoločne zveľaďovali rodinný dom poručiteľa v Poľsku, v ktorom plánovali v budúcnosti bývať. Poručiteľ bol člen spoločnej domácnosti, ktorú mal vytvorenú so žalobkyňou po obdobie dlhšie ako jeden rok

pred jeho smrťou a svojou osobnou činnosť sa každý z nich podľa svojich možností a schopností finančne alebo iným spôsobom podieľal na udržiavaní tejto domácnosti. Skutočnosť, že žalobkyňa a poručiteľ mali spoločnú domácnosť umocňoval aj fakt, že poručiteľ zomrel na území Slovenska a tu je pochovaný, pričom pohreb zabezpečovala žalobkyňa. Z uvedených skutočností dôvodil, že žalobkyňa ako spolužijúca osoba je dedičkou poručiteľa v tretej dedičskej skupine, preto jej žalobe vyhovel.

1.2. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania zároveň konštatoval, že nebolo preukázané, že by poručiteľ pred svojou smrťou so žalobkyňou žil len dočasne a prechodne mimo svojho pobytu z dôvodu liečenia, či z dôvodu inej skutočnosti alebo že by trvale žil v Poľsku, hoci bol poľským občanom. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že poručiteľ chodieval do G. 2-3 krát do týždňa, aby sa staral o nový dom, kosil trávu, upravoval okolie, pracoval na dome, tak uvedené podľa záverov súdu prvej inštancie nevyvracalo tvrdenia o splnení hmotnoprávnych podmienok o spolužití poručiteľa a žalobkyne v spoločnej domácnosti a ani samo osebe nemohlo byť dôvodom na konštatovanie, že nie sú splnené podmienky tvrdené žalobkyňou. Tá (zhodne ako svedkovia) potvrdila, že chodievali do Poľska za účelom zveľaďovania rodinného domu, kde plánovali bývať, pričom žalovaný sám potvrdil, že je pravdou, že poručiteľ žil so žalobkyňou tri roky pred smrťou a aj keď bol v Poľsku, na večer sa vracal späť k žalobkyni, teda do spoločnej domácnosti. Súd prvej inštancie potom uzavrel, že nie je pravdivé vyhlásenie žalovaného v Zápisnici o vydaní osvedčenia o dedičstve, že neexistujú osoby, ktoré by známeho dediča vylúčili z dedenia alebo by dedili spolu s ním, pretože takou osobou je žalobkyňa. Dospel k záveru, že hoci bol poručiteľ poľským občanom, nežil v Poľsku a v čase smrti bolo obvyklým miestom jeho pobytu mesto E..

1.3. Žalobkyni ako úspešnej strane sporu priznal náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 %. O trovách štátu spojených so zabezpečením práva žalovaného (ako občana Poľskej republiky, ktorý nerozumie slovenskému jazyku) konať pred súdom v materinskom jazyku nerozhodoval, majúc za to, že tieto trovy znáša štát, bez nároku na ich náhradu. 2. V zákonnej lehote podal žalovaný prostredníctvom advokáta proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie z dôvodov vymedzených v / a domáhal sa jeho zrušenia a vrátenia prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie, resp. aby odvolací súd vec v súlade s zastavil.

2.1. Kľúčovo namietal, že v danej veci nie je daná právomoc slovenského súdu, zdôrazňujúc, že prvostupňový súd ani žiadnym spôsobom svoju právomoc nezisťoval, resp. ju neodôvodnil v rozsudku. Žalovaný je toho názoru, že na konanie je daná právomoc súdov Poľskej republiky. Poukázal na článok 4 Nariadenia Európskeho Parlamentu a Rady (EÚJ č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávania výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve (ďalej len „Nariadenie“), v zmysle ktorého právomoc konať vo veci celého dedičstva majú súdy členského štátu, v ktorom mal zosnulý obvyklý pobyt v čase smrti, ako aj článok 23 a 24 tohto Nariadenia, namietajúc, že súd v predmetnej veci neskúmal toto kritérium a neustálil, kde mal poručiteľ obvyklý pobyt (súd sa vo svojom rozhodovaní obmedzil na skúmanie toho, či žalobkyňa žila s poručiteľom v spoločnej domácnosti dostatočne dlhú dobu na splnenie predpokladov podľa ). Žalovaný je toho názoru, že obvyklý pobyt poručiteľa bol v Poľskej republike, a to z nasledovných dôvodov: poručiteľ mal v Poľskej republike nehnuteľnosti (dom a pozemky), o ktoré sa pravidelne staral, obhospodaroval ich a zveľaďoval; samotná žalobkyňa v konaní uviedla, že mali v pláne v domu v G. (v Poľskej republike) v budúcnosti bývať; uvedené preukazuje užšiu väzbu na Poľskú republiku, poručiteľ chodil do G. často, jednak z dôvodu údržby domu ako aj z dôvodu návštev svojich príbuzných (žalovaného, tety F. L., uja G. L.) a susedov, od ktorých pravidelne nakupoval mlieko a vajíčka; dôchodok si preberal osobne v Poľskej republike; poručiteľ využíval zdravotnú starostlivosť a navštevoval lekárov v Poľskej republike; poručiteľ chcel byť pochovaný v Poľskej republike. Podľa žalovaného je uvedené skutočnosti možné preukázať výsluchom svedkov. Tieto skutočnosti vyslovil aj v konaní pred prvostupňovým súdom, avšak neboli brané do úvahy s tým, že prítomnosť svedkov a nové tvrdenia uvedené vyššie nemohol zabezpečiť pred konaním na súde prvého stupňa z dôvodu svojho nepriaznivého zdravotného stavu (mŕtvica, zlá mobilita), ktorý zdokladoval v predmetnom konaní. Uvedenými argumentami je podľa žalovaného možné preukázať skutočnosť, že poručiteľov obvyklý pobyt bol v Poľskej republike, a tým bola daná právomoc súdov Poľskej republiky, a preto ak konajúci súd túto otázku neposudzoval v predmetnom konaní, došlo k vade konania, ktorá mohla mať, resp. mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 2.2. Zároveň uvádzal, že dedičstvo po poručiteľovi už bolo právoplatne prejednané notárom v Poľskej republike, a to M. N., I. F. L. XXXX/XXXX, ktorý dňa 29.09.2020 vydal „Osvedčenie o dedení“ (po poľsky

„Akt pošwiadczenia dziedziczenia“), pričom toto „Osvedčenie o dedení“ je aktuálne právoplatné a nebolo zo strany žiadneho príslušného poľského orgánu zrušené. Na tomto mieste poukázal na to, že v zmysle článku 41 Nariadenia sa rozhodnutie vydané v členskom štáte za žiadnych okolností nesmie skúmať vo veci samej. Nakoľko žalovaný v predmetnom prípade súdu predložil právoplatné rozhodnutie o dedičstve po poručiteľovi, konajúci súd nemal právomoc konať vo veci dedičského konania. Ustanovenia článku 17 a 18 Nariadenia pojednávajú len o veciach začatých, kedy neumožňujú súdom jednotlivých členských štátov konať paralelne v jednej dedičskej veci. Uvedené sa ale nevzťahuje na situáciu, kedy jedno dedičské konanie už bolo právoplatne skončené a až následne začalo ďalšie. Preto má za to, že slovenský súd nemá právomoc konať vo veci aj z dôvodu prekážky res iudicata. 2.3. Na odôvodnenie odvolania voči výroku o povinnosti nahradiť trovy konania žalobkyne žalovaný uviedol, že v predmetnom prípade je nevyhnutné aplikovať ustanovenie , nakoľko žalovaný žiadnym spôsobom nezavinil začatie predmetného konania, preto mu nemožno následne pričítať zodpovednosť za neúspech vo veci. Žalobkyňa bola na podanie predmetného žalobného návrhu vyzvaná zo strany príslušného súdneho komisára (notára), pričom žalovaný na tom nenesie žiadne procesné zavinenie. Uvedené napĺňa podmienky odvolacieho dôvodu v zmysle , kedy rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 3. Žalobkyňa nesúhlasila s podaným odvolaním považujúc dôvody, o ktoré sa opiera (ohľadne nedostatku právomoci súdu), za irelevantné, nakoľko súd sa touto skutočnosťou už v tejto veci zaoberal a o tejto veci súd právoplatne rozhodol. Konanie v tejto veci je len čiastkovým konaním k hlavnému dedičskému konaniu po poručiteľovi, sp. zn. , vedenému na Okresnom súde Námestovo. Toto dedičské konanie začalo ešte v roku 2020. V tomto dedičskom konaní súd už svoju právomoc skúmal a o svojej právomoci už súd rozhodol a to uznesením zo dňa 05.05.2022, sp. zn. . Súčasťou tohto dedičského konania je rovnako aj poľské rozhodnutie Okresného súdu v Novom Targu, zo dňa 24.08.2021, ktorým poľský súd rozhodol, že nemá právomoc v tejto dedičskej veci konať a túto právomoc má slovenský súd. Možno teda bez pochýb konštatovať, že predmetné poľské dedičské rozhodnutie - len od poľského notára, nie súdu, ktorým argumentuje žalovaný, bolo vydané v rozpore s právnym poriadkom, nakoľko poľský notár nemal právomoc na jeho vydanie a je teda nulitné. 3.1. Pokiaľ odvolanie žalovaného smeruje aj proti výroku o povinnosti nahradiť trovy konania, žalobkyňa má za to, že ustanovenie nemožno v tomto prípade aplikovať, nakoľko to bol práve žalovaný, ktorý si vedome zabezpečil nezákonné dedičské rozhodnutie z Poľska, kedy zamlčal podstatné skutočnosti rozhodné v dedičskej veci po poručiteľovi a ktorý už 5 rokov vedome bráni žalobkyni k jej nároku na dedičstvo, hoci žalovaný dobre vie, že žalobkyňa je dedičkou po poručiteľovi, čo v podstate vyplýva aj z výsluchu žalovaného z pojednávania zo dňa 20.01.2025. 4. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané oprávneným subjektom ( ), t. j. žalovaným, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté, keďže súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel, včas ( ) a proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný [ í s ], preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. , viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. a bez nariadenia pojednávania postupom podľa a contrario v spojení s rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ako aj v závislom výroku II. o nároku na náhradu trov konania podľa ust. ako vecne správny potvrdil. 5. Východiskovo je zo strany odvolacieho súdu nevyhnutné poukázať na principiálnu zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a súvisiacu viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi ( ). Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd nemôže v sporovom/ kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných než stranou sporu v odvolaní vnesených námietok. Výnimku z tohto pravidla tvoria vady týkajúce sa podmienok konania, na ktoré je súd povinný prihliadať, aj keby neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené ( ). Uvedené vady však odvolací súd nezistil. 6. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho obsahu spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľ – žalovaný, konštatuje, že súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre právne posúdenie a rozhodnutie vo veci samej. Zároveň je nutné konštatovať, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku v dostatočnej miere vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie súdnych rozhodnutí v zmysle ust. z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie relevantných skutkových a právnych otázok, na ktorých súd prvej

inštancie svoje rozhodnutie založil. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ( ). Súčasne odvolací súd akcentuje, že v prvoinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie. Odvolací súd pritom ani s prihliadnutím na argumenty prezentované odvolateľom nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť. Iba prostý nesúhlas či polemika s rozhodnutím súdu nenapĺňa žalovaným vymedzené odvolacie dôvody. Dôvody preskúmavaného rozsudku odvolací súd vyhodnotil ako správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na tieto odkazuje. Za vadu konania pritom nemožno považovať to, že súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv odvolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. 7. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a vo vzťahu ku kľúčovej odvolacej argumentácii žalovaného o nedostatku právomoci súdu na konanie (na ktorú žalovaný naviazal prakticky všetky uplatnené odvolacie dôvody) odvolací súd uvádza nasledovné. 7.1. Nie je sporným, že dedičské konanie po poručiteľovi je konaním s cudzím prvkom, keď poručiteľ, ktorý bol štátnym príslušníkom Poľskej republiky, a ktorý vlastnil aj nehnuteľný majetok nachádzajúci sa v Poľskej republike, žil po dobu cca. troch rokov pred svojou smrťou v Slovenskej republike v spoločnej domácnosti so žalobkyňou, tu zomrel a aj je tu pochovaný. Nemožno preto na uvedenú vec neaplikovať ustanovenia príslušného nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 650/2012 zo dňa 4. júla 2012, upravujúceho otázky dedenia vo veciach s cezhraničným prvkom (na ktoré sa odkazuje aj odvolateľ), pričom súhlasiť možno s tým, že všeobecné kolízne kritérium uvedené v tomto nariadení zveruje právomoc konať vo veci celého dedičstva súdom toho členského štátu, v ktorom mal zosnulý obvyklý pobyt v čase smrti. 7.2. Žalovaný v podanom odvolaní v prvom rade napáda správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, majúc za to, že súd neskúmal splnenie vyššie uvedeného kritéria obvyklého pobytu poručiteľa, potrebného na založenie právomoci slovenského súdu konať (a rozhodnúť) a prejavujúc názor, že právomoc konať v tejto veci má mať poľský súd. Táto hlavná odvolacia námietka (od ktorej žalovaný odvíja prakticky všetky uplatnené odvolacie dôvody) však v tomto konaní nemá opodstatnenie. Pozornosť žalovaného odvolací súd upriamuje na skutočnosť, že toto sporové konanie (de facto ide o konanie o určenie okruhu „oprávnených osôb“, ktorý pojem nariadenie používa) je konaním o hmotnoprávnej otázke spadajúcej do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia a nepochybné je, že je v podstate čiastkovou otázkou (jednou z mnohých iných) samotného prebiehajúceho dedičského konania (podobne ako napr. dedičská spôsobilosť, vydedenie, zodpovednosť za dlhy poručiteľa, výška povinných dedičských podielov, započítanie darov dedičom za života poručiteľa...). V danom prípade nie je sporné, že v dedičskej veci poručiteľa prebieha (hlavné) dedičské konanie pred slovenským súdom (Okresný súd Námestovo) pod sp. zn. a v rámci tohto konania bola aj žalobkyňa uznesením odkázaná notárkou (ako poverenou súdnou komisárkou) na podanie žaloby o určenie, že je dedičkou po poručiteľovi, a to za účelom vyriešenia tejto spornej otázky, ktorú nebola notárka, resp. ani samotný dedičský súd oprávnený v dedičskom konaní (ako konaní nesporovom) vyriešiť. Je potom zrejmé, že právomoc tohto súdu (na konanie v prejednávanom spore) je daná, resp. odvíja sa od právomoci samotného dedičského súdu konajúceho vo veci prejednania dedičstva po poručiteľovi (svojím spôsobom ide o „konanie v konaní“). Námietky, ktoré prezentuje odvolateľ (a ohľadne ktorých aj navrhuje vykonať ďalšie dokazovanie, za účelom preukázania obvyklého pobytu poručiteľa v Poľskej republike), nemôžu nájsť v tomto konaní svoje uplatnenie, keďže žalovaný nimi brojí proti samotnej právomoci (slovenského) dedičského súdu na konanie o dedičstve. Toto konanie (a rozhodnutie vo veci) slúži však len na určenie okruhu oprávnených dedičov po poručiteľovi (t.j. na vyriešenie jednej z čiastkových sporných otázok v dedičskom konaní), a preto súd konajúci v tejto veci nemôže nijako zasahovať do (určenia) právomoci dedičského súdu vo veci prejednania dedičstva. Výlučne súd konajúci v dedičskej veci môže na účely založenia svojej právomoci konať zisťovať kritéria pre určenie obvyklého pobytu poručiteľa (posúdiť okolnosti života zosnulého počas rokov pred jeho úmrtím a v čase jeho smrti, zohľadniť všetky relevantné skutkové prvky, najmä trvanie a pravidelnosť prítomnosti zosnulého v dotknutom štáte, ako aj podmienky a dôvody tejto prítomnosti...). Zjednodušene povedané, súd v tomto (čiastkovom, subsidiárnom) konaní nie je oprávnený riešiť žalovaným namietanú otázku právomoci súdu konať o dedičstve, pretože by tým (neprípustne) zasiahol do právomoci samotného dedičského súdu, ktorý jediný je oprávnený túto otázku posúdiť, pretože tento (dedičský) súd koná o prejednaní dedičstva a bude autoritatívne o dedičstve rozhodovať. Nič preto nebráni žalovanému uplatňovať tieto

námietky (o nedostatku právomoci dedičského súdu na konanie o dedičstve) v prebiehajúcom (hlavnom) dedičskom konaní; povinný vysporiadať sa s takými námietkami je dedičský súd, ak tak už neučinil (pozn.: z vyjadrenia žalobkyne v odvolacom konaní vyplýva, že spor medzi súdmi dvoch členských štátov týkajúci sa právomoci bol už v rámci predmetného dedičského konania právoplatne vyriešený a skutočnosť, že slovenský dedičský súd si založil právomoc na konanie napokon ipso facto vyplýva aj zo samotnej skutočnosti, že odkázal žalobkyňu na podanie tejto žaloby, a teda vo veci začal konať a aj naďalej koná). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že predmetná odvolacia námietka žalovaného je v samotnom základe nedôvodná. 7.3. Uvedené rovnako platí, aj pokiaľ ide o ďalšiu námietku žalovaného, ktorý v podanom odvolaní poukazoval na existenciu právoplatného dedičského rozhodnutia – osvedčenia o dedičstve potvrdzujúceho nadobudnutie nehnuteľného majetku po poručiteľovi nachádzajúceho sa v Poľskej republike žalovanému (ako jedinému dedičovi), vydaného notárom v Poľsku. Opäť nie je vecou tohto súdu v tomto konaní, ktorého predmet je obmedzený len na určenie okruhu osôb oprávnených dediť podľa slovenského právneho poriadku (pozn. rozhodné právo tu určuje článok 23 nariadenia), posudzovať, či je daná prekážka rei iudicatae pre samotné dedičské konanie alebo nie, či bolo vydané rozhodnutie iného členského štátu o dedičstve, za akých podmienok, s akými účinkami, či je právoplatné, či môže byť na území Slovenskej republiky uznané atď. Toto sú opäť otázky majúce právnu relevanciu pre samotné dedičské konanie, nie pre toto konanie. Len na okraj žiada sa však dodať, že súčasťou spisu (ako dôkaz, ktorý žalovaný do konania predložil) je len zápisnica spísaná na notárskom úrade dňa 29.09.2024 (Akt notarialny), ktorá nie je osvedčením o dedičstve (ako je to v nej aj výslovne uvedené), preto táto listina je v zmysle vyššie spomínaného nariadenia len „verejnou listinou“, a nie rozhodnutím iného členského štátu.

7.4. Ako vyplýva aj z preambuly samotného nariadenia (body 63 až 65) pojem „právne úkony alebo právne vzťahy zaznamenané vo verejnej listine“ by sa mal vykladať ako odkaz na vecný obsah zaznamenaný vo verejnej listine. Právnym úkonom zaznamenaným vo verejnej listine môže byť napríklad dohoda medzi stranami o rozdelení dedičstva alebo závet, dedičská zmluva alebo iný prejav vôle. Právnymi vzťahmi môže byť napríklad určenie dedičov a iných oprávnených osôb podľa práva rozhodného pre dedenie, ich príslušné podiely, existencia povinného dedičského podielu alebo akákoľvek iná otázka určená podľa rozhodného práva pre dedenie. Strana, ktorá chce napadnúť právne úkony alebo právne vzťahy zaznamenané vo verejnej listine, by tak mala urobiť na súdoch, ktoré majú právomoc podľa tohto nariadenia a ktoré by mali rozhodnúť o napadnutej veci v súlade s rozhodným právom pre dedenie. Ak v konaní na súde členského štátu nastane otázka týkajúca sa právnych úkonov alebo právnych vzťahov zaznamenaných vo verejnej listine ako predbežná otázka, daný súd by mal mať právomoc rozhodnúť o predmetnej otázke. Napadnutá verejná listina by v inom členskom štáte, ako je členský štát pôvodu, nemala mať žiadne dôkazné účinky, pokým sa o veci nerozhodne. Ak sa napadnutie týka len špecifickej otázky súvisiacej s právnymi úkonmi alebo právnymi vzťahmi zaznamenanými vo verejnej listine, dotknutá verejná listina by nemala mať dôkazné účinky v inom členskom štáte, ako je členský štát pôvodu, pokiaľ ide o túto špecifickú otázku, a to pokým sa o nej nerozhodne. Verejná listina, ktorá bola vyhlásená za neplatnú v dôsledku jej napadnutia, by už nemala mať dôkazné účinky. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ si dedičský súd založil vo veci právomoc na konanie, je oprávnený posudzovať všetky s tým súvisiace otázky, vrátane dôkaznej sily verejných listín s týmto konaním súvisiacich (a to aj listín vydaných v inom členskom štáte). Platnosť údajov zaznamenaných v predmetnej zápisnici pritom žalobkyňa namieta (rovnako ako platnosť vydaného osvedčenia o dedičstve v Poľsku – ktoré však nie je súčasťou tohto spisu), pričom s uvedeným sa musí (opäť) vysporiadať dedičský súd. 8. V nadväznosti na uvedené, odvolací súd musí konštatovať, že nebol dôvodne uplatnený ani jeden z odvolacích dôvodov, teda že by neboli splnené podmienky konania (že by vo veci konal súd, ktorý nemá vo veci právomoc, lebo že by pre toto konanie existovala prekážka rei iudicatae), ani nebola zistená „iná vada“, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ani sa nemožno stotožniť s námietkami odvolateľa, že súd nevykonal ďalšie dôkazy, ktoré navrhoval, ani že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. Rovnako k námietke žalovaného, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd len v stručnosti uvádza, že v posudzovanom prípade súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, preto ani táto namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.

9. Vychádzajúc zo všetkých uvedených okolnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

10. Vzhľadom na potvrdenie rozsudku čo do veci samej vykazujú vecnú správnosť aj od úspechu v spore sa odvíjajúci výrok o trovách prvoinštančného konania. 10.1. Pokiaľ sa žalovaný domáhal v súdenej veci aplikácie ustanovenia , odvolací súd dôvody na taký postup nevzhliadol. Zákonná dikcia vyžaduje pre aplikáciu moderačného oprávnenia súdu naplnenie dvoch podmienok, a to musí ísť v danom prípade o dôvody hodné osobitného zreteľa a súbežne musí ísť o výnimočnosť okolností, ktoré odôvodňujú opodstatnenosť použitia tohto zákonného ustanovenia. Dôvody hodné osobitného zreteľa môžu spočívať v charaktere určitého druhu konania alebo môžu byť dané charakterom určitej procesnej situácie, prípadne sa môžu týkať celkom špecifických skutkových či sociálnych aspektov strán sporu. V zásade však je nutné zdôrazniť, že aplikácia moderačného oprávnenia súdu v zmysle ustanovenia by mala mať charakter ojedinelosti a výnimočnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, môžu spočívať v charaktere určitého druhu konania alebo môžu byť dané charakterom určitej procesnej situácie, prípadne sa môžu týkať celkom špecifických skutkových či sociálnych aspektov strán sporu. Po zohľadnení týchto skutočností môže súd dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa.

10.2. V tejto súvislosti súd poukazuje i na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. -43, ktorý vyslovil, že „podľa súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Nevytvára však priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.“ 10.3. V prejednávanej veci žalovaný dôvody hodné osobitného zreteľa zakladá na „nezavinení začatia konania“ či „nemožnosti pričítania zodpovednosti za neúspech v spore“, avšak tieto úvahy nie sú na mieste a sú aj formulačne mätúce. Je nutné upozorniť, že zásada zavinenia sa uplatňuje iba v prípade zastavenia konania, kedy súd skúma, ktorá zo strán procesne zavinila zastavenie konania ( ), resp. v prípade sankčnej náhrady trov konania, ktoré by inak neboli strane vznikli ( ); v prípade autoritatívneho rozhodnutia súdu o žalobnom nároku (vyhovenie alebo zamietnutie žaloby a v akej časti) je náhrada nákladov konania ovládaná zásadou úspechu vo veci ( c teda pravdou je, že žalovaný „nezavinil začatie konania“ (to predsa v každom sporovom konaní „zaviní“ žalobca ako dominus litis), je nepochybné, že žalovaný bol v spore neúspešný, pretože súd žalobe v celom rozsahu vyhovel, a teda platí, že je povinný nahradiť trovy konania úspešnej protistrane. Výnimočné okolnosti pre zníženie, resp. nepriznanie náhrady trov úspešnej žalobkyni žalovaný v konaní nepreukázal, resp. ich odvolací súd (aj vzhľadom na reštriktívny výklad ustanovenia presadzovaný judikatúrou) ako výnimočné okolnosti v tomto prípade neuznal. V tejto súvislosti tiež uvádza, že s rizikom iniciovania súdneho sporu musí žalobca prijať aj riziko prípadnej prehry v spore (a s tým spojenej náhrady trov konania úspešnej protistrane) rovnako tak, ako očakávaný zisk v prípade výhry. Uvedené však rovnako platí aj pre stranu žalovaného, ktorý sa proti uplatnenému nároku bráni. Toto riziko nemožno bez ďalšieho – bez preukázania výnimočných okolností – eliminovať prostredníctvom inštitútu moderácie trov konania a uvedené vydávať za dôvod hodný osobitného zreteľa, na ktorý by mal súd prihliadať. K takto prijatému záveru súd primerane poukazuje napr. na nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 25. mája 2010, podľa ktorého „...použitie ust. (pozn.: teraz ) musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. V opačnom prípade nepriznanie trov súdneho konania je zásahom do práva na súdnu ochranu v zmysle SR“. 10.4. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje tiež na to, že žalovaný svojím postojom pred začatím konania (zamlčanie žalovanej ako potenciálnej dedičky v konaní pred poľským notárom) spôsobil, že žalobkyňa sa musela svojho nároku domáhať na súde (iniciovať tak dedičské konanie, ako aj žalobu o určenie, že je dedičkou po poručiteľovi) a tento (vo vzťahu k žalobkyňou uplatnenému nároku) odmietavý postoj nezmenil ani v priebehu tohto súdneho konania (o čom napokon svedčí aj podané odvolanie). Aj keby teda odvolací súd prihliadol na žalovaným v konaní deklarovaný vyšší vek a nepriaznivé zdravotné pomery (mŕtvica a s tým spojené ťažkosti so spomienkami či rozmýšľaním celkovo), v dôsledku ktorých mohlo dôjsť na strane žalovaného k omylu v rámci dedičského konania pred notárom v Poľsku, kedy opomenul uviesť žalobkyňu ako družku poručiteľa, uvedené skutočnosti už nemožno zohľadniť v rámci tohto súdneho konania (prebiehajúceho o cca. päť rokov neskôr), kedy

už žalovaný vedel, čoho sa žalobkyňa domáha a čo sleduje (že podala návrh na začatie dedičského konania na Slovensku a žiada, aby jej bolo priznané rovnaké postavenie dediča, ako má žalovaný), avšak jej nárok dobrovoľne neuznal. 10.5. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie nepochybil, pokiaľ v spore úspešnej žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania a na ich úhradu zaviazal žalovaného podľa , pretože dôvody na výnimočnú aplikáciu podľa neboli preukázané. 11. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa v spojení s a , keď žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní úspech v plnom rozsahu, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 %. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným rozhodnutím. 12. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( )

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). ( a 2 )

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a 2 )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( a 2 )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( )

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( )

V Žiline, dňa 26. novembra 2025. JUDr. Vladimír Topoľančík predseda senátu

JUDr. Eva Malíková

člen senátu

(z dôvodu čerpania rehabilitácie JUDr. Eva Malíková nemohla písomné vyhotovenie rozhodnutia podpísať/ /)

JUDr. Roman Tichý

člen senátu

(z dôvodu čerpania rehabilitácie JUDr. Roman Tichý nemohol písomné vyhotovenie rozhodnutia podpísať/ /)