Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 144/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. mája 2010 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci

sťažnosti O., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. M. R., Ž., pre namietané porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 30. októbra

2009 vo výrokoch o náhrade trov konania takto

rozhodol:

1. Základné právo O. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co

62/2009 z 30. októbra 2009 vo výrokoch o náhrade trov konania (3. a 4. výrok rozsudku)

p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 30. októbra 2009

vo výrokoch o náhrade trov konania (3. a 4. výrok rozsudku) z r u š u j e a vec mu v r a c i a

na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia O. v

sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho

advokáta JUDr. M. R., Ž., č..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -10

zo 7. apríla 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť O. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30.

októbra 2009 vo výrokoch o náhrade trov konania.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci podaním sp. zn. Spr 268/2010 z 10. mája

2010 vyjadril predseda krajského súdu, pričom poukázal na dôvody uvedené v odôvodnení

napádaného rozhodnutia a uviedol, že „podľa vyjadrenia vec prejednávajúceho predsedu

senátu, výnimočné použitie ustanovenia je odôvodnené obidvoma odsekmi

tohto ustanovenia, t. j. neprimeranosťou trov konania účastníka voči uplatnenej pohľadávke

(odsek 2 tohto ustanovenia), ako i prihliadnutím k okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu

nároku na súde, postoja navrhovateľa, ktorý až do opätovného rozhodnutia okresného súdu

(i po predchádzajúcom zrušení krajským súdom) sám nevedel jednoznačne ustáliť, kto je

aktívne legitimovaným v tomto (drobnom) spore, pričom samotnú žalobnú pohľadávku

v sume 556,50 Sk s príslušenstvom vymáhal spolu s iným subjektom – v konaní označenom

ako navrhovateľ 1) a trovy právneho zastúpenia boli uplatňované i v prospech tohto

neúspešného účastníka, a tieto neujasnené postoje navrhovateľov v konaní (či už

sťažovateľa alebo organizácie navrhovateľa 1) v tomto konaní, ktorý ako poskytovateľ

služby, za ktorú zodpovedal sťažovateľ, i vystupoval a jednal), bol zohľadnený v použití

ustanovenia To, že sťažovateľ ako navrhovateľ 2) v tomto konaní, sám

nevedel jednoznačne, či je oprávnený a žaloval spolu i s navrhovateľom 1) (pre istotu),

viedli odvolací súd k tomu, že rozhodol, aby každá z procesných strán znášala trovy

konania sama. Túto istú zásadu použil odvolací súd pre obidva stupne konania. Máme za to,

že sťažnosť je nedôvodná.“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 30. októbra 2009 v časti, v ktorej zmenil výrok rozsudku Okresného súdu

Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. -82 z 30. septembra 2008 o náhrade

trov konania tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov prvostupňového konania,

a rovnako mu nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ), preto ústavný súd primerane k problému používa aj

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ratione materiae aj právo na rozhodnutie

o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené

kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Ústavný súd k tomu považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani

povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov,

ktoré sú základom ich rozhodnutí.

Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má

opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo napadnutým

rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

, ).

V sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj

zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom

poriadku (ďalej aj „OSP“) určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym

obsahom ( v spojení s ). Pritom treba dbať na to, aby nikto

len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu

v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol

úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. ).

Sťažovateľ si uplatnil svoje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

podaním žaloby o zaplatenie peňažnej sumy 566, 50 Sk s prísl.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 30. septembra 2008 vyhovel žalobe

sťažovateľa ako žalobcu v druhom rade a priznal mu trovy konania (pozostávajúce aj z trov

právneho zastúpenia v sume 5 700 Sk). Vo vzťahu k žalobcovi v prvom rade zamietol

žalobu a nepriznal mu trovy konania.

Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalovaná, o ktorom krajský súd rozhodol

tak, že rozsudok okresného súdu v nevyhovujúcej časti vo vzťahu k žalobcovi v prvom rade

potvrdil a o náhrade trov konania rozhodol tak, že vo svojom rozsudku (výrok 3) zmenil

rozhodnutie okresného súdu a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov prvostupňového

konania, a rovnako mu nepriznal (výrok 4) ani náhradu trov odvolacieho konania z titulu

právneho zastúpenia, ktoré požadoval vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu

z 28. januára 2009 doručenému okresnému súdu 2. februára 2009 v sume 23,55 €.

Ústavný súd najprv zdôrazňuje, že rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách

konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách konania

možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu. Ústavný súd už rozhodoval

o ústavnosti rozhodnutím o trovách (napr. , , ).

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu a konštatoval, že jeho

rozhodnutie týkajúce sa nepriznania náhrady trov konania úspešnému sťažovateľovi je

v rozpore so zásadou spravodlivého súdneho konania obsiahnutou v

a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že všeobecný súd musí vykladať a používať

ustanovenia v súlade s účelom základného práva na súdnu

ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na

súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že

všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu

zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov ( , obdobne , ).

Z vyplýva, že ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého

stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Podľa súdy rozhodujú o náhrade trov konania medzi účastníkmi

so zreteľom na plný úspech toho-ktorého účastníka v konaní. Toto zákonné ustanovenie

vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok konania (zásadu úspechu), čo znamená, že

účastník, ktorý mal vo veci plný úspech, má právo na náhradu všetkých trov konania proti

účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Táto zásada platí ako v konaní na prvom stupni, tak aj v odvolacom konaní,

a neposudzuje sa za každé štádium konania osobitne, ale podľa úspechu vo veci.

Za určitú výnimku z tejto zásady možno považovať ustanovenie .

Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na

okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto

skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči

pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

K uvedenému ústavný súd dodáva, že prax všeobecných súdov je jednotná v názore,

že „aplikácia ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do

úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania,

avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu

trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí

byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach

danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností

hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery

všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva

na súde a ich postoj v konaní“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

M Cdo 14/99 z 1. septembra 2000). „Účastníkovi, ktorý mal v konaní úspech, nemožno

s odvolaním sa na § 150 nepriznať náhradu trov konania len na základe všeobecného záveru

hodnotiaceho dopad rozhodovania v určitom druhu nároku. Jeho použitie musí zodpovedať

osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter“

(Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk – judikát č. R 34/1982). „Nepriznanie náhrady trov

konania podľa ustanovenia nemožno odôvodniť len všeobecným záverom

hodnotiacim význam rozhodovania o určitom nároku“ (Zbierka súdnych rozhodnutí

a stanovísk – judikát č. R 23/1989).

Krajský súd svoje rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania vo vzťahu

k sťažovateľovi odôvodnil síce tým, že „súd pri rozhodovaní o trovách konania nie je

viazaný len výsledkom konania, t. j. z hľadiska pomeru úspechu toho-ktorého účastníka

v konaní, ale aj účelnosťou vykonaných úkonov právnej pomoci právnym zástupcom,

s možnosťou postupu súdu podľa O trovách konania potom odvolací súd

rozhodol podľa ustanovenia v spojení s ustanovením Súd

prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania,

uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril, to neplatí, ak účastník

konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Účelom tohto náhradového

ustanovenia je odstránenie tvrdostí pri náhrade trov konania, ktoré by nastali, ak by sa plne

presadila zásada úspešnosti pri tejto náhrade...“, alebo aj tým, že „v tomto prípade by bolo

uloženie povinnosti odporkyni nahradiť trovy konania navrhovateľovi v rade 2)

neprimerane prísne a zároveň je potrebné uviesť, že výška trov právneho zastúpenia je

neprimeraná voči výške pohľadávky, teda jedná sa o prípad v zmysle v ust. § 150 ods. 2

Odvolací súd má za to, že aj vzhľadom na skutočnosť, že samotný navrhovateľ

v rade 1) nevedel na začiatku konania jasne určiť, že kto je aktívne legitimovaným na

podanie návrhu na začatie konania, teda za tejto procesnej situácie sa javí byť dôvodné,

aby si každá z procesných strán znášala trovy konania sama“, aj napriek tomu však

považuje ústavný súd jeho rozhodnutie za neodôvodnené, a tým aj nespravodlivé vo vzťahu

k sťažovateľovi.

V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil ako vecne správny právny záver

prvostupňového súdu, že nárok sťažovateľa (žalobcu) na zaplatenie peňažnej sumy s prísl.

je opodstatnený, pričom pri svojom rozhodnutí nebral do úvahy to, čo mu ukladá

ustanovenie (zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov

účastníkov).

Napriek tomu, že okresný súd mu priznal právo na náhradu trov konania v sume

5 700 Sk, pretože bol v konaní plne úspešný (priznané trovy konania pozostávali z 500 Sk

za zaplatený súdny poplatok zo žalobného návrhu, 500 Sk za podané odvolanie proti

napadnutému rozsudku okresného súdu zo 17. apríla 2007 (ktorý bol neskôr zrušený)

a 4 700 Sk – trovy právneho zastúpenia za sedem úkonov právnej služby, krajský súd mu

podľa v spojení s a za celé konanie nepriznal

žiadne trovy konania.

Krajský súd v odôvodnení svoje rozhodnutie oprel najmä o to, že „výška trov

právneho zastúpenia je neprimeraná voči výške pohľadávky, teda jedná sa o prípad

v zmysle v ust. “.

Ak na jednej strane mu čiastočne ústavný súd dal za pravdu v tom smere, že suma

trov právneho zastúpenia je neprimeraná k výške pohľadávky (4 700 Sk) a právny zástupca

sťažovateľa i žalobcu v prvom rade, ktorý v spore „nevedel na začiatku konania jasne určiť,

že kto je aktívne legitimovaným na podanie návrhu na začatie konania, preto sa javilo byť

dôvodné, aby si každá z procesných strán znášala trovy konania sama“, na druhej strane

však krajský súd nedbal na to, aby úspešný účastník konania len z dôvodu, že si uplatní

svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel majetkovú ujmu v dôsledku platenia trov

konania (a to najmä vo vzťahu k zaplateným súdnym poplatkom spolu v sume 1 000 Sk).

Tak v dôsledku tohto rozhodnutia krajského súdu došlo nielen k znehodnoteniu plného

úspechu sťažovateľa v predmetnom súdnom konaní, ale predovšetkým týmto rozhodnutím

o nepriznaní žiadnych trov konania bolo zasiahnuté aj do majetkovej sféry sťažovateľa,

i keď v nepatrnej miere.

Ak dospel krajský súd k záveru, že výrok prvostupňového súdu o priznaní trov

právneho zastúpenia je neprimeraný pohľadávke, mal rozhodnutie o tomto výroku zrušiť,

resp. zmeniť a prípadne nariadiť preskúmanie dôvodov vedúcich k aplikácii § 150 ods. 1 a 2

. Nemohol však postupovať bezdôvodne tak, aby sa sťažovateľovi nepriznala ani

náhrada trov konania pozostávajúca zo zaplatených súdnych poplatkov. Obdobne sa tiež

vôbec nezaoberal osobitnou požiadavkou sťažovateľa k uplatneniu trov právneho zastúpenia

v odvolacom konaní.

Ústavný súd sa preto stotožnil s argumentáciou sťažovateľa, že krajský súd mu

nemôže nepriznať nárok na náhradu trov konania iba na základe všeobecného zdôvodnenia,

že v tomto prípade by bolo uloženie povinnosti žalovanej nahradiť trovy konania

sťažovateľovi „neprimerane prísne“ alebo „že výška trov právneho zastúpenia je

neprimeraná voči výške pohľadávky...“.

Odvolací súd „riadne nezdôvodnil a neobjasnil takýto svoj postup“ a „absentuje aj

skutočnosť, že súd vôbec neskúmal majetkové, osobné a iné pomery účastníka konania –

žalovanej...“.

Ústavný súd preto konštatoval, že odôvodnenie výroku rozsudku krajského súdu

o trovách konania je vzhľadom na obsah základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z ústavného hľadiska neakceptovateľné.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že napadnutými

výrokmi (3. a 4. výrok) rozsudku krajského súdu sp. zn. z 30. októbra 2009

o trovách konania bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné

právo, zruší ( ) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [

ods. 3 písm. b) ]. V danom prípade bolo v záujme ochrany

základných práv sťažovateľa potrebné nielen napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn.

z 30. októbra 2009 v časti výroku o náhrade trov konania (bod 3 a 4) zrušiť,

ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom krajský súd opätovne rozhodne o náhrade trov

účastníkov konania. V ďalšom postupe bude krajský súd viazaný právnym názorom

ústavného súdu vysloveným v II. časti tohto rozhodnutia (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom

súde). Krajský súd bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je

vykonateľné jeho doručením ( ).

Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 30. októbra 2009 vo výrokoch o náhrade trov konania za ústavne

neakceptovateľný, a preto vyslovil, že ním bolo porušené základné právo sťažovateľa na

súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon podľa rozhodol aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia

v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si v sťažnosti uplatnil trovy právneho

zastúpenia v celkovej sume 254,88 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z výšky priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá

bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia

a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v sume 120,23 €

za jeden úkon a dva režijné paušály v sume 7,21 € za jeden režijný paušál. Úhrada trov

konania predstavuje celkovú sumu 254,88 €, ktorú je krajský súd povinný zaplatiť

právnemu zástupcovi sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2010