Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 98/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. mája 2018 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra

Mamojku v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti Poľnohospodárska Pôda s. r. o.,

Žehrianska 3179/3, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou LawService, s. r. o.,

Stráž 3/223, Zvolen, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Pavol Konečný, ktorou

namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4

, základného práva na súdnu ochranu podľa

a Listiny základných práv a slobôd, práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Nitre č. k. -304 z 29. septembra 2017, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Poľnohospodárska Pôda s. r. o. na súdnu

ochranu podľa a Listiny základných

práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k.

304 z 29. septembra 2017 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. -304 z 29. septembra 2017

z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania obchodnej spoločnosti

Poľnohospodárska Pôda s. r. o. v sume 390,50 € (slovom tristodeväťdesiat eur a päťdesiat

centov) na účet advokátskej kancelárie LawService, s. r. o., Stráž 3/223, Zvolen, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Poľnohospodárska Pôda s. r. o. vo zvyšnej časti

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -11

z 13. marca 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti

Poľnohospodárska Pôda s. r. o., Žehrianska 3179/3, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“),

v časti, ktorou namietala porušenie svojich v záhlaví označených základných práv a slobôd

uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -304

z 29. septembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že 16. septembra 2015 bola

okresnému súdu doručená žaloba (ďalej len „žalobkyňa“), ktorou sa proti

sťažovateľke ako žalovanej domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti –

pozemku registra

v spoluvlastníckom podiele 1/4. Podaním doručeným okresnému

súdu 7. septembra 2016 vzala žalobkyňa žalobu v plnom rozsahu späť a žiadala konanie

zastaviť. Okresný súd uznesením č. k. -211 z 13. septembra 2016 konanie

o žalobe žalobkyne zastavil a zároveň rozhodol, že žalobkyňa má právo na náhradu trov

konania v rozsahu 100 %, keďže „k späťvzatiu žaloby prišlo vplyvom konania prokurátora

(vstúpil do katastrálneho konania, podal protest) a správnych orgánov, na ktoré nemala

žalobkyňa žiadny vplyv. Žalovaný popieral neplatnosť Kúpnej zmluvy a preto súd mal za

dôvodné, že žalobkyňa má právo na náhradu trov konania.“.

3. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k.

236 z 22. decembra 2016 uznesenie okresného súdu v napadnutej časti (vo výroku

o náhrade trov konania) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, aby zistil, „kedy sa

žalobkyňa dozvedela o existencii predmetného protestu prokurátora a v tejto súvislosti

posúdi aj to, či k späťvzatiu žaloby z jej strany došlo bezprostredne po získaní tejto

vedomosti alebo oveľa neskôr... V neposlednej miere sa bude prvoinštančný súd zaoberať aj

tým, či medzi aktom späťvzatia žaloby a aktom zastavenia konania existuje príčinná

súvislosť s jej prípadnými následkami na subjekt, ktorý bude v tomto konaní znášať trovy

zastaveného konania. Takisto súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho nového

uznesenia o trovách konania odôvodní druh správania sa žalovanej, pre ktoré došlo

k samotnému späťvzatiu návrhu žalobkyňou a k zastaveniu konania v tejto veci.“.

4. Okresný súd uznesením č. k. -275 z 20. júna 2017 (opätovne)

rozhodol, že žalobkyňa má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom

konštatoval, že „žalobkyňa v čase podania žaloby nemala inú možnosť ako domáhať sa

určenia svojho vlastníckeho práva súdnym rozhodnutím. Rozhodnutie Okresného úradu

Nitra, katastrálneho odboru bolo v danom čase právoplatné, pričom mala žalobkyňa

dôvodnú obavu, že žalovaný prevedie vlastnícke právo k pozemku na tretiu osobu,

na základe čoho súd nariadil neodkladné opatrenie, ktorým zakázal žalovanému

s pozemkami disponovať. K späťvzatiu žaloby však prišlo s poukazom na konanie

prokurátora (vstúpil do katastrálneho konania, podal protest, vstúpil do správnych konaní

vedených na Krajskom súde v Nitre) a správnych orgánov. K späťvzatiu žaloby došlo po

tom, čo sa žalobkyňa v septembri 2016 dozvedela, že do všetkých konaní týkajúcich sa

preskúmania zákonnosti rozhodnutí Okresného úradu Nitra vedených na Krajskom súde

v Nitre vstúpila Krajská prokuratúra Nitra, resp. na základe jej poverenia Okresná

prokuratúra Nitra ako vedľajší účastník na strane žalovaného – Okresného úradu Nitra...

Na základe vyššie uvedeného mal súd za to, že žalovaný zavinil zastavenie konania a preto

žalobkyňa má právo na náhradu trov konania.“.

5. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k.

304 z 29. septembra 2017 uznesenie okresného súdu zmenil tak, že žiadnej zo strán

nepriznal náhradu trov prvoinštančného konania a zároveň rozhodol, že žiadnej zo strán

nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania [§ 257 v spojení s § 388 a § 396 ods. 2

(ďalej aj „“)]. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia

vyplýva, že krajský súd (na rozdiel od okresného súdu) „zdieľa ten názor, že to bola

žalobkyňa, ktorá svojim späťvzatím žaloby zo dňa 07. 09. 2016 zavinila zastavenie konania

v prejednávanej veci, nakoľko na strane žalovaného subjektu nebolo preukázané také

neskoršie správanie sa z jeho strany, ktoré by bolo možné považovať za súladné

s navrhnutým žalobným petitom. Záver súdu o tom, že je splnený predpoklad na náhradu,

nevylučuje, aby súd súčasne nedospel k záveru, že sú splnené predpoklady k aplikácii ust.

, práve z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Súd za danej situácie napriek

existujúcemu procesnému zavineniu vyslovil, že žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov

konania. Pokiaľ ide o dôvody hodné osobitného zreteľa, resp. výnimočné okolnosti, tak tieto

nie sú v súčasnej dobe špecifikované zákonom, pričom ich kvalifikovanie a samotný výklad

sa ponecháva na súdnu prax. Odvolací súd v danom prípade za dôvody hodné osobitného

zreteľa vzhliadol celý proces týkajúci sa priebehu výkupu pozemkov v kat. úz.

ktorého účelom bude vybudovanie strategického objektu v okrese Nitra (automobilová

továreň pre výrobu osobných automobilov zn. Jaguár). V období po podaní žaloby, t. j. po

16. 09. 2015 došlo k podaniu protestu prokurátorky okresnej prokuratúry v Nitre proti

rozhodnutiu OÚ Nitra zo dňa 24. 07. 2015 č. V-5235/2015, ktorým bol povolený vklad

vlastníckeho práva v prospech žalovanej na základe kúpnej zmluvy. OÚ Nitra, katastrálny

odbor v konaní V-5235/2015 predmetnému protestu prokurátora vyhovel rozhodnutím

zo dňa 26. 01. 2016 č. Upo 27/2016-4/TO, pričom v ňom skonštatoval, že vlastnícke právo

na žalovanú nebolo platne prevedené a do katastra nehnuteľností opäť zapísal ako

vlastníčku žalobkyňu, nakoľko išlo o absolútne neplatný právny úkon. Žalobkyňa už

vlastníčkou pozemku nie je, nakoľko štát si k predmetnému pozemku zap. na pre

kat. úz. uplatnil predkupné právo. Takto načrtnuté dôvody hodné osobitného

zreteľa, po intervencii zo strany Okresnej prokuratúry v Nitre navodili množstvo

prebiehajúcich súdnych konaní na OS Nitra, predmetom ktorých bolo v prevažnej miere

určenie vlastníctva fyzických osôb k pozemkom nachádzajúcim sa v predmetnom

strategickom objekte s ich následným prevodom na štát, ku ktorým vlastníctvo na základe

neplatných právnych úkonov pôvodne získala žalovaná. Spomínané dôvody hodné

osobitného zreteľa majú svoj vzťah predovšetkým k týmto konaniam, pretože sa v týchto

konaniach často vyskytujú, resp. sa ich bezprostredne aj týkajú. V tejto súvislosti odvolací

súd poznamenáva, že svojim charakterom nejde o dôvody osobitného zreteľa, ktoré majú

sociálny dôvod, pričom pri ich aplikácii sa musí skúmať dopad týchto dôvodov na všetky

strany sporu. Samotným poslaním tohto ustanovenia ( ) je to, že súd ho používa

iba vo výnimočných prípadoch, pričom má zabezpečiť odstránenie neprimeranej tvrdosti

pre strany sporu. Pokiaľ sa jedná o odvolacím súdom uplatnený stupeň moderácie, účelom

ktorého je nepriznanie žiadnej zo strán (úspešnej a aj neúspešnej) náhrady trov konania,

tak odvolací súd ho aplikoval najmä vzhľadom na postoj a správanie sa žalovanej v čase

odkupovania predmetných nehnuteľností od fyzických osôb a takisto aj s pohľadom

na postoj a správanie sa žalobkyne v čase pred podaním a v čase po podaní určovacej

žaloby z jej strany, ktorý s prihliadnutím na časový aspekt, nebol vo všetkých smeroch,

až taký efektívny. Na margo existencia rozhodnutia odvolacieho senátu KS v Nitre

č. k. -236 zo dňa 13. 09. 2015, na ktorého existenciu v písomnom vyjadrení

k podanému odvolaniu poukazuje žalobkyňa, tak uvedené rozhodnutie bolo prijaté v inom

zložení senátu, ako bolo prijaté toto rozhodnutie, pričom časť právnych záverov v ňom

obsiahnutých je už v súčasnej dobe prekonaná rozhodovacou činnosťou v tejto oblasti.“.

6. So závermi napadnutého uznesenia krajského súdu sťažovateľka nesúhlasí

a v sťažnosti poukazuje na to, že „žalobca Pozemok predal najskôr Sťažovateľovi, pričom

túto kúpnu cenu nevrátil a následne Pozemok predal spoločnosti ..

Z obsahu protestu prokurátora bolo podľa názoru Sťažovateľa zrejmé, že prokurátor podal

protest z dôvodu porušenia predkupného práva štátu k dotknutým nehnuteľnostiam. Toto

údajné predkupné právo mohol porušiť jedine Žalobca ako predávajúci a ako subjekt

povinný z predkupného práva, nie žalovaný ako kupujúci... Žalobca vzal žalobu späť

z dôvodu, že stratil aktívnu vecnú legitimáciu po tom, ako Kúpnou zmluvou

zo dňa 04. 03. 2016 previedol vlastnícke právo

k dotknutej nehnuteľnosti na spoločnosť , ako to vyplývalo z priloženej

zmluvy uverejnenej v Centrálnom registri zmlúv. Ani po tomto úkone, plne v réžii Žalobcu,

nemal Žalobca potrebu vziať späť žalobu alebo zmeniť účastníka konania na strane Žalobcu

na uvedenú spoločnosť. Tým, že ani Žalobca, ani uvedená spoločnosť nepodali do konania

návrh na zmenu žalobcu, je zrejmé, že minimálne od marca 2016 (od povolenia vkladu

vlastníckeho práva v prospech uvedenej spoločnosti) žaloba Žalobcu nemohla byť vo veci

samej objektívne dôvodná, nakoľko Žalobca právo, ktorého určenia sa domáhal, previedol

na tretiu osobu... Sťažovateľ poukazuje na to, že s prihliadnutím na náročnosť predmetného

súdneho konania musel byť za účelom dostatočne kvalifikovanej obrany jeho práv a právom

chránených záujmov, zastúpený odborne spôsobilou osobu – t. j. advokátom. Z dôvodu

podania žaloby Žalobcu ako aj z dôvodu vykonania iných úkonov Žalobcu počas súdneho

konania, vznikla na strane Sťažovateľa potreba vykonania viacerých úkonov, ktorými

reagoval na úkony Žalobcu. Tieto úkony vykonal v jeho zastúpení jeho právny zástupca.

Sťažovateľ tým, že sa dal v súdnom konaní zastúpiť advokátom, sa snažil len brániť svoje

práva a právom chránené záujmy. Sťažovateľovi teda z dôvodu jeho zastupovania

advokátom vznikli náklady, ktoré mu za terajšieho stavu reálne nikto nenahradí. Sťažovateľ

poukazuje, že z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že žiadnym svojím konaním

procesne nezavinil zastavenie tohto súdneho konania a v konečnom dôsledku nedal ani

príčinu na začatie tohto súdneho konania (a to predovšetkým s poukazom na to,

že predkupné právo štátu porušil Žalobca). Sťažovateľ má za to, že Porušovateľ... 2 mal pri

rozhodovaní... posudzovať aj tieto vyššie uvedené skutočnosti.“.

7. Podľa názoru sťažovateľky „v Uznesení 2 absentujú jasné a zrozumiteľné

odpovede na všetky relevantné právne a skutkové otázky. Uznesenie 2 vychádza zo

skutočností, ktoré neboli preukázané a je nedostatočne odôvodnené v časti dôvodov

hodných osobitného zreteľa... Súd neuvádza konkrétne dôvody, len všeobecne konštatuje,

že k aplikácii pristúpil vzhľadom na postoj a správanie Sťažovateľa, i postoj a správanie

Žalobcu, pričom nijako nekonkretizuje, čo ho viedlo k takému záveru. Dôvod rozhodnutia

súdu teda zostáva naďalej v rovine dohadov. Sťažovateľ pre úplnosť dodáva, že v čase

späťvzatia nebolo (a ani nemohlo byť vzhľadom na fázu konania) preukázané, či žaloba

bola dôvodná, nakoľko nedošlo k prejednaniu merita veci. Argumenty súdu ohľadne

aplikácie dôvodov hodných osobitného zreteľa tak nie sú spätne verifikovateľné, a teda

odôvodnenie nemá kvalitu, ktorá je implikovaná v práve na spravodlivý proces. Navyše

Porušovateľ 2 svoj záver neodôvodnil zo všetkých relevantných právnych hľadísk.

Porušovateľ 2 neuvádza o aké okolnosti uzatvárania kúpnej zmluvy ide. Zrejme vychádza

len zo skutočností popísaných v žalobe. Aby z nich Porušovateľ 2 mohol vychádzať (aj keď

len pri posudzovaní nároku na náhradu trov), musí mať skutkové okolnosti preukázané.

Z odôvodnenia nie je zrejmé, aké dôkazy súd vykonal za účelom zisťovania skutkového stavu

veci. Odôvodnenie súdu je nedostatočné a nezrozumiteľné a nedostatok riadneho

odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť napadnutého Uznesenia 2.

Nezrozumiteľnosť odôvodnenia spočíva najmä v tom, že nie je možné ani žiadnou právne

relevantnou formou výkladu dospieť k logicky korektnému výkladu dôvodov, pre ktoré

nepriznal náhradu trov konania žiadnej zo strán.“.

8. Na podporu uvedených argumentov sťažovateľka predložila ústavnému súdu aj

uznesenia krajského súdu č. k. -235 z 13. septembra 2017 a č. k.

-394 z 29. novembra 2017 vydané v skutkovo identických prípadoch,

v ktorých krajský súd rozhodol odchylným spôsobom a sťažovateľke priznal nárok

na náhradu trov prvostupňového konania, ako aj odvolacieho konania.

9. K veci sa listom sp. zn. Spr 322/18 z 9. apríla 2018 vyjadril predseda krajského

súdu, v ktorom skonštatoval, že „vychádzajúc z ust. § 234 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2

, ako i z obsahu uznesenia krajského súdu je zrejmé, že odôvodnenie sťažnosťou

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu jasným a zrozumiteľným spôsobom sa

vysporiadalo so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, z ktorého dôvodu ho nemožno

považovať za nepreskúmateľné. Posúdenie jeho vecnej správnosti alebo nesprávnosti nie je

v mojej kompetencii, pretože takéto oprávnenie prináleží súdu v rámci riadnych a

mimoriadnych opravných prostriedkov pri splnení predpokladov vyplývajúcich z Civilného

sporového poriadku. Z uvedeného dôvodu ponechávam preto na posúdenie Ústavnému súdu

Slovenskej republiky, či postupom Krajského súdu v Nitre došlo k porušeniu základných

práv sťažovateľky v rozsahu uvedenom v jej ústavnej sťažnosti.“.

10. Sťažovateľka v stanovisku k vyjadreniu predsedu krajského súdu z 23. apríla

2018 zotrvala na svojich sťažnostných námietkach, pričom zdôraznila, že „požiadavka

odôvodnenia súdneho rozhodnutia nie je samoúčelná, ani formálna. Prostredníctvom

odôvodnenia sa súd podrobuje kontrole, či pri rozhodovaní vzal do úvahy všetky v konaní

významné a právne prvky sporu a či ich hodnotenie súdom je v súlade správnou úpravou

podľa ktorej súd o spore rozhodoval. Odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon

spravodlivosti nie je arbitrárny.“.

11. Predseda krajského súdu v podaní sp. zn. Spr 322/18 z 9. apríla 2018

a sťažovateľka v podaní z 23. apríla 2018 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom

pojednávaní.

12. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

13. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

15. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

16. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky

vlastniť majetok podľa a 4 , základného práva na súdnu ochranu

podľa a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením krajského súdu č. k. -304

z 29. septembra 2017.

17. Podľa prvej vety každý má právo vlastniť majetok.

18. Podľa . ods. 4 vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

22. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

23. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a listiny a obsahom práva podľa

dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že

právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,

sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické ().

24. Článok 46 ods. 1 je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152

ods. 4 musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s , a súčasne v zmysle c

ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť

pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

25. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je nepochybne aj rozhodovanie o náhrade trov konania (napr. , ).

Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je

v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (obdobne ). Či je základné právo na súdnu ochranu

naplnené reálnym obsahom ( v spojení s ), určuje zákonná

úprava náhrady trov konania obsiahnutá v . Procesné predpisy,

ktoré upravujú náhradu trov konania, preto treba vykladať v súlade s takto vymedzeným

obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu.

26. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba

v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania

pristupuje len za celkom výnimočných okolností (, ,

), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,

ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

27. V okolnostiach posudzovaného prípadu krajský súd využitím moderačného práva

vyplývajúceho z (v spojení s a ) napadnutým uznesením

zmenil uznesenie okresného súdu č. k. -275 z 20. júna 2017 tak, že žiadnej

zo strán nepriznal náhradu trov prvoinštančného konania a zároveň rozhodol, že žiadnej

zo strán nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania (bod 5).

28. Podľa súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú

dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku

zo zásady zodpovednosti za výsledok ( ) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie

( ). Súd podľa neho «nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť

trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov

svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane... Dôvody hodné osobitného zreteľa

ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok

ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú

úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. , sp. zn. či sp. zn. 3 MCdo

46/2012) ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho

voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd

povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného

zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne

prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné

prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.

Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného

ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom

druhu nárokov... Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu

k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn.

či sp. zn. ), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri

nález Ústavného súdu ČR sp. zn. )... Hranice sudcovskej úvahy sú dané

účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi

pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok

sporového konania (§ 255 ods. 1). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd

by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch... Zmyslom predmetného

zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí postup podľa neho, nemôže žiadnej zo strán

(ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov konania. Napriek doslovnému zneniu

ustanovenia § 257 nepriznanie sa môže týkať všetkých trov alebo len ich časti... Na účely

moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené a ktorá strana ich

má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného konania. Ak súd má v úmysle použiť

moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby

sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému

presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 a strane, ktorá by inak trovy

získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade použitia

ustanovenia § 257 je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu

vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia [pozri k tomu rozsudok

ESĽP Čepek proti Českej republike (sťažnosť č. 9815/10) ako aj nálezy Ústavného súdu ČR

sp. zn. a sp. zn. ]. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná,

aby včas k prípadnej aplikácii § 257 vyjadrila svoje stanovisko. Výrok rozhodnutia

v prípade úplnej moderácie by mal znieť „stranám sa nárok na náhradu trov konania

nepriznáva“ resp. „súd stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva“. Výrok,

že „žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“ už nemá v oporu.

Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí riadne

a presvedčivo odôvodniť, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol

mať znaky svojvôle. Nie je prípustné odôvodnenie obsahujúce iba odkaz na výpoveď

účastníka konania bez toho, aby bolo možné z diel náhrady trov by napr. dostal

odôvodnenia napadnutého rozsudku zistiť, z akých dôkazných prostriedkov súd čerpal svoje

zistenia pre následný záver o odôvodnenosti aplikovať § 257. Aj podľa ustálenej súdnej

praxe (pozri bližšie napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. či uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. ) výnimočnosť použitia ustanovenia 257, ako aj

to, v čom súd videl, že išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, musí byť náležite

odôvodnené.» (Števček, M.; Ficová, S.; Baricová, J.; Mesiarkinová, S.; Bajánková, J.;

Tomašovič, M.; a kol. . Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016. s. 940

– 943).

29. Rovnako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých

sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby

na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

30. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že okrem toho, že formulácia

výroku napadnutého uznesenia krajského súdu nemá oporu v , napadnuté uznesenie

krajského súdu nie je vo vzťahu k aplikácii presvedčivo odôvodnené, a táto

skutočnosť v konečnom dôsledku zakladá nepreskúmateľnosť a ústavnú neudržateľnosť ním

vydaného rozhodnutia. Krajský súd v napadnutom rozsudku nezohľadnil citované

východiská ochrany základných práv a slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní

o podanom odvolaní nemožno hodnotiť inak ako prísne formalistický, odporujúci obsahu

základného práva na súdnu ochranu zaručeného a listiny

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

31. Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. zistil,

že v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu č. k. -275 z 20. júna 2017

žalobkyňa (okrajovo) poukázala „i na ustanovenie , ktoré z hľadiska náhrady

trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti na zastavení konania“,

v súvislosti s čím „súd by mal preskúmať, či zo skutkových okolností nevyplývajú

predpoklady i pre jeho uplatnenie“. K odvolaniu žalobkyne sa sťažovateľka vyjadrila

podaním doručeným okresnému súdu 12. septembra 2017, avšak na uvedený „návrh“

žalobkyne osobitne nereagovala. Krajský súd sťažovateľku (ale ani žalobkyňu) k prípadnej

aplikácii explicitne nevyzval, a teda o podanom odvolaní rozhodol spôsobom,

ktorý je arbitrárny, a tým ústavne nesúladný, pretože nevytvoril procesný priestor

umožňujúci sťažovateľke (strane sporu) vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu

tohto ustanovenia.

32. Ústavný súd zároveň ako ústavne nesúladnú vníma existenciu rozhodnutí

krajského súdu vydaných v skutkovo identických prípadoch, v ktorých rozhodol odchylným

spôsobom a sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov prvostupňového konania, ako aj

odvolacieho konania (bod 8). Zo svojej rozhodovacej činnosti () má však

ústavný súd vedomosť aj o existencii rozhodnutia, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie

okresného súdu o priznaní náhrady trov konania žalobcovi v rozsahu 100 % a zároveň

rozhodol o priznaní nároku žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania.

33. V tejto súvislosti ústavný súd už v minulosti vyslovil, že aj keď právne závery

všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,

ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť

identicky, protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú

k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne

konanie (). Pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už

bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne

vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty

v zmysle a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na

súdnu ochranu podľa (). Potreba vysporiadať sa

so známym rozhodnutím súdu v obdobnej veci (osobitne, ak ide o rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky) z hľadiska jeho dôvodov, pokiaľ súd dospeje následne

k opačnému názoru, je súčasťou požiadavky na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia (). Právna istota spolu s požiadavkou ochrany legitímnych

očakávaní principiálne neznamená právo účastníka konania na rovnaké právne posúdenie

jeho veci. Nesporne však znamená právo na vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa konajúci

orgán verejnej moci od stabilného, doteraz zastávaného právneho názoru odchyľuje

().

34. Na uvedenom skutkovom základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým

uznesením krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa dohovoru, preto ho podľa a jemu

zodpovedajúcemu a zrušil a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku nálezu).

35. Podľa ak ústavný súd právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci

vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova

prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom

ústavného súdu.

36. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím podľa odseku 3, ktoré

je vykonateľné jeho doručením.

37. Úlohou krajského súdu preto bude opätovne rozhodnúť o odvolaní žalobkyne

majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v (ako aj v

ods. 1 dohovoru), je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať

také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce

zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.

38. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa a 4 a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu,

nevyhovel (bod 4 výroku nálezu), keďže jej strohé tvrdenie o potrebe „svoje vlastnícke

práva aktívne brániť, s čím je spojený vznik nákladov na právne zastúpenie“, ktorým ho

odôvodňovala, nepovažoval vzhľadom na obsah označených práv za právne relevantné,

opodstatňujúce ústavný súd prijať záver o ich porušení.

III.

39. Sťažovateľka v petite sťažnosti požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov

konania, ktoré vyčíslila celkovou sumou 390,50 €.

40. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

41. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal

z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého výpočtovým základom pre účely tejto

vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak.

Táto podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za I. polrok 2017

predstavovala sumu 921 €.

42. Ústavný súd preto v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c),

§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej

sume 390,50 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby

(príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti – vykonané v roku 2018) v sume

po 153,50 € za jeden úkon a dva režijné paušály v sume po 9,21 € za jeden paušál vrátane

20 % DPH, ktoré zaviazal uhradiť krajský súd (bod 3 výroku nálezu).

43. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. mája 2018