Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 51/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť I. L., zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária RELEVANS

s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ

Mgr. Alexander Kadela, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu zaručeného uznesením Okresného súdu

Bratislava II č. k. -160 zo 6. marca 2012 a takto

rozhodol:

1. Základné právo I. L. na súdnu ochranu zaručené Slovenskej

republiky uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. -160 zo 6. marca 2012

p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. -160 zo 6. marca 2012

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť I. L. trovy konania v sume

275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho

právneho zástupcu spoločnosti RELEVANS s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2013

doručená sťažnosť I. L. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného

práva na súdnu ochranu zaručeného (ďalej

len „ústava“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-160 zo 6. marca 2012.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu na vykonanie

exekúcie podaného 12. marca 2011 spoločnosťou R. (ďalej len „oprávnený“), bolo začaté

exekučné konanie proti sťažovateľovi a spoločnosti J., a. s.,. Okresný súd vydal 8. apríla

2010 súdnemu exekútorovi JUDr. Ladislavovi Szabóovi, Palatínova 41, Komárno (ďalej len

„súdny exekútor“), poverenie na vykonanie exekúcie č. 5102 078697*.

Na základe návrhu oprávneného vydal súdny exekútor 8. decembra 2010

upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie č. k. EX 246/2010-128 zriadením exekučného

záložného práva na nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľa a na nehnuteľnosti

v bezpodielovom spoluvlastníctve sťažovateľa a jeho manželky. Súčasne 8. decembra 2010

vydal súdny exekútor exekučný príkaz č. k. EX 246/2010-130 na vykonanie exekúcie

zriadením exekučného záložného práva na uvedené nehnuteľnosti.

Súdny exekútor postúpil 30. decembra 2011 okresnému súdu ako súdu exekučnému

návrh sťažovateľa ako povinného v 1. rade na odklad exekúcie a na zastavenie exekúcie

v časti zriadeného exekučného záložného práva podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa názoru sťažovateľa na zriadenie exekučného záložného práva „neboli splnené

zákonné podmienky“. Na dotknutých nehnuteľnostiach „je ako prednostný (zmluvný)

záložný veriteľ zapísaná spoločnosť P.“, pričom „súdny exekútor od prednostného

záložného veriteľa... nikdy nedostal súhlas s výkonom exekúcie predajom zálohu, a PPS a.

s. nie je oprávneným v exekučnom konaní EX 246/2010. Zriadenie exekučného záložného

práva bez súhlasu prednostného záložného veriteľa považuje povinný v 1/. rade za

neprípustné, a preto žiada exekučné konanie v časti zriadenia exekučného záložného

práva... zastaviť.“.

Okresný súd uznesením č. k. -160 zo 6. marca 2012 návrh sťažovateľa

na zastavenie exekúcie zamietol a rovnako zamietol aj jeho návrh na odklad exekúcie.

S poukazom na v znení

neskorších predpisov (ďalej len „), na , a a nasl.

Exekučného poriadku okresný súd konštatoval zabezpečovací charakter zriadenia

exekučného záložného práva, ako aj rovnaké právne účinky záložného práva vzniknutého

z rôznych právom aprobovaných titulov.

Okresný súd bol toho názoru, že „ ani Exekučný poriadok

nevyžaduje na vznik exekučného záložného práva súhlas prednostného záložného veriteľa...

Zriadením exekučného záložného práva sa oprávnený stal záložným veriteľom druhým

v poradí. Vzhľadom na dikciu § 61a ods. 2 Exekučného poriadku a § 151h ods. 6

tak oprávnený mohol udeliť súhlas na predaj zaťaženej

nehnuteľnosti samostatne a nezávisle od názoru prednostného záložného veriteľa...

Exekučný súd poukazuje na neskoršie rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. k. zo dňa 30.9.2010. Ústavný súd v ňom konštatuje,

že prednostný záložný veriteľ nemôže byť neobmedzene zvýhodňovaný pri rozhodovaní

o predmete zálohu...

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a uznesenie Ústavného súdu

č. k. dospel exekučný súd k záveru, že exekútor pri zriadení exekučného

záložného práva postupoval v súlade so zákonom, a preto návrhu povinného v 1/ rade

na zastavenie exekúcie nevyhovel.“.

Sťažovateľ následne uznesenie okresného súdu napadol 23. apríla 2012

odvolaním, ktoré však Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením

č. k. -237 z 28. mája 2013 odmietol ako neprípustné, pretože „žiadne

ustanovenie Ex. por. v znení platnom v čase rozhodovania exekučného súdu výslovne

nezakladalo (ani v súčasnej dobe nezakladá) prípustnosť odvolania aj proti uzneseniu

exekučného súdu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ zdôrazňuje absenciu súhlasu

prednostného záložného veriteľa s exekučným konaním vedeným na dotknutý záloh.

Poukazuje pritom na nález ústavného súdu č. k. -30 z 23. apríla 2008

a uzatvára, že „súdny exekútor... nebol oprávnený viesť exekučné konanie na Nehnuteľnosti,

vrátane zriadenia exekučného záložného práva.

Sťažovateľovi je známe neskoršie uznesenie Ústavného súdu zo dňa 30.09.2010,

spis. zn. , ktorým... odmietol sťažnosť... ako zjavne neopodstatnenú

a v ktorom zaujal opačný postoj, keď aproboval právne závery Okresného súdu Bratislava

III, vyslovené v uznesení zo dňa 22.04.2010, č. k. -31.

Sťažovateľ v žiadnom prípade nesúhlasí s právnymi názormi vyslovenými v danom

uznesení exekučného súdu (Okresného súdu Bratislava III), ktoré potvrdil Ústavný súd SR

v uznesení, spis. zn. ..., podľa ktorých (i) je možné zriadenie exekučného

záložného práva aj na záloh, ktorý už je zaťažený záložným právom v prospech tretej

osoby..., bez ohľadu na to, či pôvodný záložný veriteľ vyslovil súhlas s exekúciou na záloh

(so zdôvodnením, že zriadenie exekučného záložného práva nie je možné považovať

za spôsob vykonanie exekúcie, a preto sa naňho režim § 151h ods. 6 Občianskeho

zákonníka a § 61a ods. 2 Exekučného poriadku nevzťahuje), a následne (ii) je možné

vykonať exekúciu predajom zálohu aj bez súhlasu pôvodného záložného veriteľa, nakoľko

oprávnený v exekúcii sa zriadením exekučného záložného práva stal záložným veriteľom.

Takýto výklad je podľa Sťažovateľa neprípustný, nakoľko popísaný postup nie je

ničím iným, než obchádzaním zákona, ktorý výslovne (tak v ustanovení § 151h ods. 6

, ako aj v ustanovení Exekučného poriadku) vyžaduje

na vedenie exekučného konania (teda nielen na výkon exekúcie predajom nehnuteľností)

na záloh zaťažený záložným právom predchádzajúci súhlas záložného veriteľa (pokiaľ

oprávnený sám nie je záložným veriteľom).“.

Konanie okresného súdu tak „bolo v rozpore so zákonom, keďže Okresný súd

Bratislava II mal podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu v rozsahu

vzťahujúcom sa na Nehnuteľnosti zastaviť, avšak namiesto toho návrh Sťažovateľa

na zastavenie exekúciu zamietol. Takýto postup preto predstavuje porušenie základného

práva Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa .“.

Ústavný súd si 29. novembra 2013 vyžiadal od okresného súdu spis v exekučnej veci

sťažovateľa, ktorý mu bol doručený 16. decembra 2013.

Následne ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) uznesením č. k. -21 z 29. januára 2014 prijal sťažnosť sťažovateľa

na ďalšie konanie.

Ústavný súd 5. marca 2014 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke

sťažnosti a na stanovisko k možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.

Okresný súd doručil ústavnému súdu 28. apríla 2014 vyjadrenie k sťažnosti

sťažovateľa, v ktorom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci. K vecnej

stránke sťažnosti okresný súd najprv uviedol, že „sťažovateľ je povinný rešpektovať celý

právny poriadok a vykladať ho vo vzájomnej súvislosti a nie zužujúco spôsobom, ktorý je

pre sťažovateľa výhodnejší. Právo na spravodlivý proces nie je možné zamieňať

so subjektívnym názorom sťažovateľa, aby súd vykladal právo podľa jeho predstáv.“.

S poukazom na okresný súd zdôraznil,

že v predmetnom ustanovení „... viaže možnosť vedenia exekúcie

na záloh len s podmienkou, že oprávnený musí mať postavenie záložného veriteľa.

však už ďalej oprávneného nikde neobmedzuje v tom, že musí byť

zmluvným alebo prednostným záložným veriteľom. Zákon pojednáva všeobecne o postavení

oprávneného ako záložného veriteľa, a toto postavenie zakladá jeho právo viesť exekúciu

na záloh.“. Ďalej okresný súd dôvodil, že „ustanovenie , zavedené

do právneho poriadku SR novelou č. 526/2002 s účinnosťou od 1.1.2003 sa nijako nedotklo

ani neobmedzilo aplikáciu iného ustanovenia upraveného v § 61a ods. 2 Exekučného

poriadku.

Podľa § 61 ods. 2 Ex. por. exekučné konanie na záloh možno viesť iba vtedy,

ak oprávneným je záložný veriteľ alebo ak záložný veriteľ s exekúciou súhlasí.

Zriadením exekučného záložného práva sa pohľadávka oprávneného stáva po dobu

trvania exekúcie pohľadávkou zabezpečenou zálohom a oprávnený získava postavenie

záložného veriteľa rovnocenného zmluvnému resp. inému záložnému veriteľovi,

ktorého záložné právo vzniklo skôr.

Týmto spôsobom je počas trvania exekučného konania dané právo oprávneného

domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky zo zálohu a sú splnené zákonné podmienky

umožňujúce súdnemu exekútorovi začať a viesť exekúciu spôsobom predaja nehnuteľností.

Súdny exekútor už na výkon tohto spôsobu exekúcie nepotrebuje súhlas iných záložných

veriteľov odlišných od povinného, nakoľko povinný zriadením exekučného záložného práva

získal postavenie záložného veriteľa (rovnocenné postaveniu iných záložných veriteľov

v poradí pred ním alebo za ním).“.

Ústavný súd zaslal 5. mája 2014 vyjadrenie okresného súdu právnemu zástupcovi

sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko. Súčasne vyzval sťažovateľa

na vyjadrenie k možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.

Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu doručil ústavnému súdu 19. mája

2014 stanovisko, v ktorom citujúc a

Exekučného poriadku zdôraznil, že „v čase zriadenia exekučného záložného práva

na nehnuteľnosti v bezpodielovom spoluvlastníctve Sťažovateľa bola jediným záložným

veriteľom spoločnosť Prvá stavebná sporiteľňa a. s., ktorá svoj súhlas s exekúciou nikdy

neudelila“.

Sťažovateľ vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (, , ,

, ) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej

exekúcie podľa Exekučného poriadku. Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej exekúcii sa

musí každému zaručiť prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady ustanovené zákonom.

K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku dochádza

až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť výkonu tohto základného

práva vyžaduje, aby všeobecný súd konal objektívne, vylúčil náhodné alebo svojvoľné

uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie a ak prijme konečné rozhodnutie, vychádzal

z toho, čo objektívne zistil.

Zo sťažnosti je zrejmé, že exekučné konanie na základe návrhu oprávneného bolo

vedené napriek tomu, že na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností (zálohu), na ktoré

bolo predtým zriadené zmluvné záložné právo, nemal súhlas žiadneho zo záložných

veriteľov, čím došlo k nedodržaniu postupu podľa

a § 61a ods. 2 Exekučného poriadku.

Podľa 151h ods. 6 konanie o výkon rozhodnutia alebo

exekučné konanie na záloh možno viesť iba vtedy, ak oprávnený je záložný veriteľ

alebo ak záložný veriteľ s výkonom rozhodnutia alebo s exekúciou súhlasí.

Podľa § 61a ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konanie na záloh možno viesť iba

vtedy, ak oprávnený je záložný veriteľ alebo ak záložný veriteľ s exekúciou súhlasí.

Zmyslom ustanovenia § 61a ods. 2 Exekučného poriadku bolo teda výslovne upraviť

procesný postup súdneho exekútora, za akých podmienok je možné vykonať exekúciu

na záloh.

Ústavný súd už vo veci sp. zn. (ktorú vo svojej argumentácii preferuje

sťažovateľ, a naopak, je kritizovaná odporcom) uviedol, že ak záložný veriteľ nikdy

neudelil súhlas na predaj nehnuteľnosti (zálohu) v exekučnom konaní, exekútor

podľa Exekučného poriadku v spojení s

nemohol viesť exekučné konanie na záloh, a teda ani zriadiť exekučné záložné právo

na záloh. Ak tak exekútor urobil, porušil zásadným spôsobom procesný predpis – Exekučný

poriadok, ale aj hmotnoprávny predpis – , čo pri svojom rozhodovaní

mal okresný súd vziať do úvahy. Takýto postup je nielen v rozpore s uvedenými právnymi

predpismi, ale ide aj o neprípustné obchádzanie zákona, v rozpore so zásadou vyjadrenou

v , podľa ktorej štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

III. senát ústavného súdu, ktorému bola podľa rozvrhu práce ústavného súdu na rok

2013 sťažovateľova sťažnosť pridelená, nemá dôvod odchýliť sa od svojho právneho názoru

zaujatého vo veci sp. zn. . Pravdaže, neopomína pri tom, že medzičasom došlo

v rozhodovacej praxi iných senátov ústavného súdu k zaujatiu názorov na odlišných

v porovnaní s vecou vedenou pod sp. zn. . Práve na tieto rozhodnutia poukazuje

vo svojom vyjadrení (a napokon i v napadnutom uznesení) okresný súd.

Samotný ústavný súd už viackrát judikoval, že k imanentným znakom právneho štátu

patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. ), ktorého súčasťou je tiež

požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých

podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. , a ).

Je preto prirodzené, že ako autor formulovaného právneho názoru ho má i sám ako orgán

ochrany ústavnosti rešpektovať.

Súčasne ústavný súd predosiela, že právna istota spolu s požiadavkou ochrany

legitímnych očakávaní v podobe citovanej v predchádzajúcom odseku principiálne

neznamená právo účastníka konania na rovnaké právne posúdenie jeho veci. Nesporne však

znamená právo na vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa konajúci orgán verejnej moci

od stabilného, doteraz zastávaného právneho názoru odchyľuje.

Vo veci sp. zn. I. senát ústavného súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

odmietol ako zjavne neopodstatnenú na základe výkladu, podľa ktorého aj napriek

dikcii a Exekučného poriadku je možné

zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosť povinného, ktorá už je predmetom

iného (zmluvného), skoršie vzniknutého záložného práva, a to bez súhlasu skoršieho

záložného veriteľa, „nemožno považovať za ústavne nekomformný“.

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beian

v. Rumunsko zo 6. decembra 2007 vyplýva, že je v rozpore s princípom právnej istoty,

ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu, situácia, keď najvyšší súd

(ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých a trvalých

inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, sťažnosť č. 30658/05). Súčasne však v tej istej

veci ESĽP zdôrazňuje, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných

veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého

súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). Ústavný

súd pripomína, že požiadavky formulované ESĽP musia byť aplikovateľné aj na ústavný

súd ako na nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ), keďže

v podmienkach slovenskej republiky sa súdna ochrana ústavnosti vyznačuje okrem iného aj

koncentrovanosťou.

Právny názor, ktorý III. senát ústavného súdu vo veci sp. zn. zaujal,

vychádzal z plenárneho rozhodnutia v konaní sp. zn. , v ktorom plénum

ústavného súdu nevyhovelo návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky

na vyslovenie nesúladu s .

Ústavný súd v uvedenej veci návrhu navrhovateľa nevyhovel, keď zdôraznil, že z § 151h

ods. 6 „je teda zrejmé, že ak záložný veriteľ (bez postavenia

oprávneného) nesúhlasí so súdnou exekúciou, nemožno ju viesť. Z toho vyplýva, že

exekučný súd nesmie vydať exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, ak exekútor

so žiadosťou o vydanie poverenia nepredloží aj súhlas záložného veriteľa. V prípade, ak by

napriek nedostatku súhlasu záložného veriteľa došlo k vydaniu poverenia, aj v takom

prípade by tento nedostatok súhlasu viedol k zastaveniu exekúcie pre jej neprípustnosť.“.

Ďalej v predmetnej veci ústavný súd konštatoval, že cieľom § 151h ods. 6 Občianskeho

zákonníka je „zvýšená právna ochrana záložného veriteľa vo vzťahu k uplatneniu práva na

exekučné konanie na veci zaťažené zálohom. Záložný veriteľ ako prednostný veriteľ má mať

najsilnejšie postavenie pri uspokojovaní svojich pohľadávok zo zálohu a toto právo by

nemalo byť obmedzované ani záložnými veriteľmi so záložnými právami, ktoré vzniknú

neskôr. Tento legitímny cieľ ale na druhej strane neznemožňuje a nemôže úplne znemožniť

uplatňovanie práv ostatných veriteľov voči dlžníkovi“. Napokon ústavný súd v konaní

sp. zn. uzavrel, že „obmedzenie rozsahu exekúcie vyplývajúce z ustanovenia §

151h ods. 6 súvisí s hmotnoprávnou úpravou záložného práva

( nasl. ), ktorá posilňuje ochranu záložného veriteľa.

Súčasťou tejto ochrany je súhlas záložného veriteľa s exekúciou na záloh. Tento súhlas

treba považovať za súčasť vzniku práva na súdnu a inú právnu ochranu v exekučnom

konaní a za predpoklad na úspešné začatie a vedenie exekúcie.“.

Podľa názoru III. senátu ústavného súdu vytvárajú právne závery pléna ústavného

súdu ako najširšieho kolektívneho orgánu ochrany ústavnosti (m. m. )

vo veci sp. zn. v spojení s právnym názorom formulovaným vo veci sp. zn.

, a to aj so zreteľom na charakter a funkcie konania podľa čl. 125 ods. 1

, dostatočný ústavno-právny rámec pre konštatovanie, že rozhodnutie vo veci sp. zn.

treba považovať za ojedinelé vybočenie zo stabilnej rozhodovacej praxe

ústavného súdu. Na podklade toho sa III. senát ústavného súdu cíti viazaný práve

judikatúrou vo veciach sp. zn. a sp. zn. , a túto aj v konaní

o sťažnosti sťažovateľa uprednostňuje a aplikuje. Vo svetle uvedeného nemožno považovať

rozhodnutie ústavného súdu o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

uznesením okresného súdu za faktor prehlbujúci trvalé inkonzistencie v rozhodovacej praxi

ústavného súdu, ktorý prostredníctvom ochrany ústavnosti bezpochyby pôsobí aj ako

zjednocovateľ judikatúry všeobecných súdov, hoci to nie je jeho základnou funkciou.

Pokiaľ ide o ďalšie rozhodnutie ústavného súdu, na ktoré okresný súd vo svojom

vyjadrení poukázal (), III. senát ústavného súdu zdôrazňuje,

že v predmetnom prípade bola sťažnosť podľa odmietnutá už pri jej

predbežnom prerokovaní, pričom hlavným dôvodom odmietnutia bola neoprávnenosť osoby

sťažovateľa na jej podanie. II. senát ústavného súdu len ako obiter dictum konštatoval

neopodstatnenosť sťažnosti.

III. senát ústavného súdu sa však s argumentom o neoprávnenosti povinného

domáhať sa ústavno-súdnej ochrany proti rozhodnutiu, akým je aj napadnuté uznesenie

okresného súdu, nestotožňuje. Je v tejto súvislosti potrebné zdôrazniť, že okresný súd návrh

sťažovateľa na zastavenie exekúcie a jej odklad nezamietol pre nedostatok aktívnej vecnej

legitimácie sťažovateľa na jeho podanie. Naopak, meritórne sa dôvodmi sťažovateľovho

návrhu zaoberal. Ako potom na ich právnom hodnotení založil zamietavý výrok, poskytol

sťažovateľovi právnu ochranu v určitej právnej kvalite, s ktorou ak sťažovateľ nie je

spokojný, nemožno mu uprieť namietať rozpor jej poskytnutia so základným právom

zaručeným v . Preto ani v prípade konfrontácie s vecou sp. zn.

nevidí III. senát ústavného súdu dostatočne relevantné dôvody na odchýlenie

sa od stabilnej rozhodovacej praxe nastolenej právnymi názormi v konaniach sp. zn.

a sp. zn. .

Z uvedených dôvodov III. senátu ústavného súdu, ako už bolo uvedené, zotrváva

na právnom názore, podľa ktorého okresný súd ako súd exekučný je v konaní o návrhu

na zastavenie exekúcie založenom na tvrdenom porušení § 151h ods. 6 Občianskeho

zákonníka a § 61a ods. 2 Exekučného poriadku súdnym exekútorom povinný skúmať,

či súhlas vyžadovaný oboma uvedenými zákonnými ustanoveniami bol záložným veriteľom

daný. Nedostatok tohto súhlasu nemožno ospravedlniť argumentáciou, podľa ktorej

zriadenie exekučného záložného práva nie je spôsobom vykonania exekúcie. Aj § 151h

ods. 6 , ba i Exekučného poriadku bez akýchkoľvek

pochybností hovoria o vedení exekúcie na záloh, teda o celom procese smerujúcom

k nútenému vymoženiu judikovanej pohľadávky, nielen o konkrétnom procesnom úkone

ako súčasti tohto procesu. Preto formalistický argument okresného súdu, že zriadenie

exekučného záložného práva nie je spôsobom vykonania exekúcie, nemožno akceptovať.

Ústavný súd ďalej dodáva, že základného práva na súdnu ochranu sa možno domáhať

v súlade s len v medziach zákonov, ktoré ustanovenia vykonávajú

(). Medzi tieto zákony, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, možno medzi

inými zaradiť jednak vrátane jeho , ale aj

Exekučného poriadku. Existenciou takýchto zákonov si štát splnil svoj záväzok, ktorý mu

vyplýva z , a zabezpečil pre každého možnosť, aby sa spôsobom

ustanoveným v týchto zákonoch domáhal svojich práv na súde, prípadne na inom

nezávislom orgáne. Preto aj exekučný súd, ktorý sa v exekučnom konaní poskytuje súdnu

ochranu oprávnenému, musí rešpektovať obmedzenia, ktoré zo zákonnej právnej úpravy

pre poskytovanú súdnu ochranu plynú.

Pravdaže, ústavný súd v naznačených súvislostiach neopomína požiadavku, že každú

právnu normu je potrebné vnímať ako súčasť určitého celku právnych noriem,

ktoré tvoria ustanovenie právneho predpisu, a napokon i celý právny predpis. Konkrétnu

právnu normu nie je možné vykladať izolovane, bez ohľadu na znenie ostatných

právnych noriem obsiahnutých v danom právnom predpise (). Na druhej

strane však konajúci všeobecný súd dikciu právnej normy nemôže ignorovať. Ak si

sudca všeobecného súdu rozšíri rámec svojej výkladovej úvahy nad zákon, potom by

v skutočnosti uplatnil úvahu o tom, či je viazaný a zákonom. Takýto spôsobom

uplatnenia práva nie je zlučiteľný s princípom právneho štátu ustanoveným podľa čl. 1

() a v okolnostiach sťažovateľovej kauzy ani so základným právom

na súdnu ochranu toho účastníka exekučného konania, ktorý navrhuje jeho zastavenie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že uznesením okresného súdu

č. k. -160 zo 6. marca 2012 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa

(bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu, bolo namieste využitie právomoci podľa (bod 2

výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V ďalšom konaní bude pri opätovnom rozhodovaní o sťažovateľovom návrhu

na zastavenie exekúcie úlohou okresného súdu dôsledne rešpektovať § 151h ods. 6

a Exekučného poriadku, a tak poskytnúť sťažovateľovi

súdnu ochranu v kvalite priamo vyžadovanej uvedenými zákonnými ustanoveniami.

III.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu navrhol priznať mu

náhradu trov právneho zastúpenia, a to v sume 501,57 €.

Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval

za potrebné priznať sťažovateľovi náhradu trov konania za dva úkony právnej služby

poskytnutej jeho právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia,

ako aj za písomné podanie – sťažnosť. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 19. mája

2014 totiž sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu neuviedol žiadne nové

skutočnosti alebo právne hodnotenia, ktoré by boli spôsobilé podstatne ovplyvniť konečný

úsudok ústavného súdu o predmete konania.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2013. Základná tarifa podľa ustanovení

§ 11 ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 781 €

pre úkony v roku 2013), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2013 odmenu v sume 130,16 €

a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 7,81 €.

Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia

sťažovateľa, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje 268,13 €. K tomu bolo potrebné

pripočítať dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 7,81 €. Sťažovateľ tak má nárok

na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 €. Ústavný súd však vyčíslenú sumu

nemohol zvýšiť o 20 % dane z pridanej hodnoty (tak ako si to sťažovateľ uplatnil), keďže

sťažovateľ preukázal, že jeho právny zástupca je platiteľom dane z pridanej hodnoty. Spolu

tak má sťažovateľ nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 € (bod 3

výroku tohto nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu

sťažovateľa ( v spojení s

v znení neskorších predpisov).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014