Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 54/2012
PDF · 150.29 KB
No categories available
II. ÚS 54/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. B., R., zastúpenej advokátom JUDr. Š. K., B., vo veci
namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Revúca sp. zn. 4 Er 3265/2008 z 9. decembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára
2012 doručená sťažnosť M. B., R. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Revúca (ďalej len „okresný súd“) pod
sp. zn. 4 Er 3265/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 6. februára 2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že súdny exekútor vedie proti sťažovateľke ako povinnej
exekučné konanie na základe návrhu oprávneného Ing. M. U. (ďalej len „oprávnený“)
na vymoženie pohľadávky 39 831,84 € s prísl. Súdny exekútor 2. septembra 2010 vydal
upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie zriadením exekučného záložného práva
na nehnuteľnosti ležiace v katastrálnom území R., zapísané na liste vlastníctva č. 4574,
ktoré sú vo vlastníctve spoločnosti B., s. r. o. Na nehnuteľnosti je však zriadené záložné
právo v prospech S., a. s. (ďalej len „záložný veriteľ“). Sťažovateľka 25. októbra 2011
podala okresnému súdu návrh na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú s tým, aby bola
následne zastavená. Zároveň ďalším podaním požiadala o odklad exekúcie. Poukázala
pritom predovšetkým na ustanovenie § 61a ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého
exekučné konanie na záloh možno viesť iba vtedy, ak oprávneným je záložný veriteľ alebo
ak záložný veriteľ s exekúciou súhlasí.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Er 3265/2008 z 9. decembra 2011 bol návrh
na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a na jej zastavenie zamietnutý a odklad exekúcie
nebol povolený. Podľa okresného súdu zriadením exekučného záložného práva došlo
k tomu, že záložným veriteľom sa stal aj oprávnený, a preto je možné viesť exekúciu
na založený nehnuteľný majetok.
Podľa názoru sťažovateľky okresný súd vec nesprávne právne posúdil, pretože
vysloveným právnym názorom obišiel jasne formulovaný zákaz uvedený v ustanovení § 61a
ods. 2 Exekučného poriadku. Dostal sa tým do rozporu aj s nálezom ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 20/08 z 23. apríla 2008.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 6
ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 Er 3265/2008 s tým, aby
bolo uznesenie z 9. decembra 2011 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon
sa domáha náhrady trov konania v sume 269,58 € na účet právneho zástupcu.
Na výzvu ústavného súdu sťažovateľka doplňujúcim podaním z 13. februára 2012
doručeným ústavnému súdu 14. februára 2012 uviedla, že exekvované nehnuteľnosti boli
pôvodne jej vlastníctvom, a previedla ich na spoločnosť B., s. r. o. Rozsudkom okresného
súdu č. k. 3 C 1/2008-207 z 8. decembra 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob 65/2010 z 23. júna 2010 bol však tento prevod vlastníctva
vyhlásený za neúčinný vo vzťahu voči oprávnenému.
Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 4 Er 3265/2008 z 9. decembra 2011 vyplýva, že
ním boli zamietnuté návrhy sťažovateľky na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a na jej
zastavenie, pričom jej návrh na odklad exekúcie nebol povolený.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ústavný súd rozhoduje
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že problematikou
exekúcie vedenej na založený nehnuteľný majetok bez súhlasu záložného veriteľa sa
ústavný súd už vo svojej rozhodovacej praxi viackrát zaoberal.
Vo veci sp. zn. III. ÚS 20/08 sa priklonil k názoru, podľa ktorého bez súhlasu
záložného veriteľa exekúciu na založený nehnuteľný majetok viesť nemožno a rovnako
exekučný súd nemôže k nehnuteľnému majetku, ku ktorému už existuje záložné právo,
zriadiť exekučné záložné právo. Z tohto dôvodu zrušil uznesenie všeobecného súdu, ktorým
tento schválil exekučný príklep založeného nehnuteľného majetku. Sťažnosť ústavnému
súdu proti uzneseniu o schválení príklepu podal záložný veriteľ.
Vo veci sp. zn. I. ÚS 324/2010 ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú
sťažnosť podanú záložným veriteľom proti uzneseniu exekučného súdu o schválení
exekučného príklepu založeného nehnuteľného majetku. V tomto prípade dospel ústavný
súd k zhodným záverom ako všeobecný súd, pričom závery všeobecného súdu sú v podstate
totožné so závermi okresného súdu vo veci sp. zn. 4 Er 3265/2008.
1. Podľa názoru ústavného súdu v ustanovení § 61a ods. 2 Exekučného poriadku
zakotvený zákaz viesť exekúciu na záloh bez súhlasu záložného veriteľa (okrem prípadu, že
záložný veriteľ je zároveň aj oprávnený) slúži záujmom záložného veriteľa a jeho cieľom je
uprednostnená ochrana majetkových práv takéhoto subjektu. Toto ustanovenie nijakým
spôsobom nechráni práva osoby, ktorá má v exekučnom konaní postavenie povinného.
Inými slovami, prípadné porušenie zákazu vyplývajúceho z uvedeného ustanovenia nemôže
predstavovať zásah do práv povinného subjektu. Je preto zjavné už prima facie, že
postupom a uznesením okresného súdu nemohlo dôjsť k namietanému zásahu do
označeného práva sťažovateľky, a preto možno konštatovať, že sťažnosť bola podaná
osobou zjavne neoprávnenou.
K dosiaľ uvedenému treba ešte poznamenať, že v spomínaných veciach, skúmaním
ktorých sa ústavný súd zaoberal v minulosti, bol sťažovateľom záložný veriteľ, nie teda
povinný subjekt.
2. Sťažnosť treba považovať aj za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu, z ktorého okrem iného
vyplýva, že:
„(...) Oprávnený sa zriadením exekučného záložného práva na zálohu stal ďalším
záložným veriteľom, ktorý už súhlas na zákonné vedenie exekúcie na záloh podľa § 151h
ods. 6 Občianskeho zákonníka a § 61a ods. 2 Exekučného poriadku nepotrebuje. Súdny
exekútor pri tomto úkone teda nepotrebuje súhlas prednostného záložného veriteľa.
V exekučnom konaní nie je prípustnosť zriadenia exekučného záložného práva podmienená
súhlasom existujúcich záložných veriteľov. Ak by to tak bolo, oprávnený by bol
neodôvodnene znevýhodnený oproti tretím osobám, keďže povinný by mohol zriadiť
ľubovoľný počet zmluvných záložných práv v prospech iných veriteľov a oprávnenému by
dosiahnutie zriadenia exekučného záložného práva bolo znemožnené, ak by s tým nesúhlasil
niektorý z existujúcich záložných veriteľov. Účelom záložného práva nie je znemožniť jeho
realizáciu ďalším záložným veriteľom, ale zvýhodnenie pri realizácii, a to najmä pri
rozvrhu výťažku. Prednostný záložný veriteľ má najsilnejšie postavenie pri uspokojovaní
svojej pohľadávky bez ohľadu na ustanovenie § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka.
Nemožno preto súhlasiť s tvrdeniami povinnej, že konanie súdneho exekútora je v rozpore s
ust. § 61a Exekučného poriadku, ako aj s ust. § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka.
Zo spisu súdneho exekútora súd zistil, že dňa 02. 09. 2010 vydal súdny exekútor
upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie zriadením exekučného záložného práva
na predmetné nehnuteľnosti a exekučný príkaz na vykonanie exekúcie zriadením
exekučného záložného práva na nehnuteľnosti. Dňa 24. 05. 2011 vydal súdny exekútor
upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie predajom nehnuteľností a následne, dňa 29.
09. 2011 vydal exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom týchto nehnuteľností.
Exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností, ako aj upovedomenie o
spôsobe vykonania exekúcie predajom týchto nehnuteľností boli záložnému veriteľovi riadne
doručené. V danej exekúcii mal prednostný záložný veriteľ možnosť od doručenia
upovedomenia o začatí exekúcie predajom nehnuteľností v tridsaťdňovej lehote sám začať
výkon svojho záložného práva. V tejto lehote totiž môže prednostný záložný veriteľ oznámiť
oprávnenému, že sám začína výkon záložného práva. Oprávnený, resp. súdny exekútor
potom nemôže v exekúcii pokračovať. V danom prípade S., a. s., ako prednostný záložný
veriteľ takéto oznámenie neurobila. Vzhľadom na to že banka si v zákonom stanovenej
lehote svoje právo na výkon záložného práva neuplatnila, vyzval ju súdny exekútor listom zo
dňa 19. 10. 2011, aby mu oznámila výšku svojej pohľadávky zabezpečenej záložným právom
na predmetných nehnuteľnostiach za účelom jej možného uspokojenia z výťažku dražby
predmetných nehnuteľností. Dňa 02. 11. 2011 bola súdnemu exekútorovi doručená odpoveď
banky, podľa ktorej výška jej pohľadávky je 0,00 €, nakoľko povinná splatila úver aj s
úrokmi.
Keďže účelom záložného práva nie je znemožnenie jeho realizácie inému záložnému
veriteľovi, ale zvýhodnenie pri realizácii, hlavne pri rozvrhu výťažku, z ktorého je záložný
veriteľ uspokojovaný najskôr, mal súd za to, že tvrdenia povinnej, ktoré uviedla vo svojom
návrhu na zastavenie exekúcie, sú neopodstatnené a preto jej návrh na vyhlásenie exekúcie
za neprípustnú, ako aj na jej zastavenie zamietol.“
Z citovaného uznesenia okresného súdu vyplýva, že tento dostatočne zrozumiteľným
a presvedčivým spôsobom vysvetlil svoj právny záver. Berúc do úvahy dosiaľ uvedené
nemožno závery okresného súdu považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Samotná
skutočnosť, že sťažovateľka má na výklad dotknutých ustanovení Exekučného poriadku
odlišný názor, ešte bez ďalšieho neznamená porušenie označeného práva podľa dohovoru.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. marca 2012