Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 54/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. B., R., zastúpenej advokátom JUDr. Š. K., B., vo veci

namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Revúca sp. zn. z 9. decembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára

2012 doručená sťažnosť M. B., R. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Revúca (ďalej len „okresný súd“) pod

sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 6. februára 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že súdny exekútor vedie proti sťažovateľke ako povinnej

exekučné konanie na základe návrhu oprávneného Ing. M. U. (ďalej len „oprávnený“)

na vymoženie pohľadávky 39 831,84 € s prísl. Súdny exekútor 2. septembra 2010 vydal

upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie zriadením exekučného záložného práva

na nehnuteľnosti ležiace v katastrálnom území R., zapísané na liste vlastníctva č. 4574,

ktoré sú vo vlastníctve spoločnosti B., s. r. o. Na nehnuteľnosti je však zriadené záložné

právo v prospech S., a. s. (ďalej len „záložný veriteľ“). Sťažovateľka 25. októbra 2011

podala okresnému súdu návrh na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú s tým, aby bola

následne zastavená. Zároveň ďalším podaním požiadala o odklad exekúcie. Poukázala

pritom predovšetkým na ustanovenie § 61a ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého

exekučné konanie na záloh možno viesť iba vtedy, ak oprávneným je záložný veriteľ alebo

ak záložný veriteľ s exekúciou súhlasí.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 9. decembra 2011 bol návrh

na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a na jej zastavenie zamietnutý a odklad exekúcie

nebol povolený. Podľa okresného súdu zriadením exekučného záložného práva došlo

k tomu, že záložným veriteľom sa stal aj oprávnený, a preto je možné viesť exekúciu

na založený nehnuteľný majetok.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd vec nesprávne právne posúdil, pretože

vysloveným právnym názorom obišiel jasne formulovaný zákaz uvedený v ustanovení § 61a

ods. 2 Exekučného poriadku. Dostal sa tým do rozporu aj s nálezom ústavného súdu sp. zn.

z 23. apríla 2008.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 6

ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. s tým, aby

bolo uznesenie z 9. decembra 2011 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon

sa domáha náhrady trov konania v sume 269,58 € na účet právneho zástupcu.

Na výzvu ústavného súdu sťažovateľka doplňujúcim podaním z 13. februára 2012

doručeným ústavnému súdu 14. februára 2012 uviedla, že exekvované nehnuteľnosti boli

pôvodne jej vlastníctvom, a previedla ich na spoločnosť B., s. r. o. Rozsudkom okresného

súdu č. k. -207 z 8. decembra 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 23. júna 2010 bol však tento prevod vlastníctva

vyhlásený za neúčinný vo vzťahu voči oprávnenému.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. z 9. decembra 2011 vyplýva, že

ním boli zamietnuté návrhy sťažovateľky na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a na jej

zastavenie, pričom jej návrh na odklad exekúcie nebol povolený.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že problematikou

exekúcie vedenej na založený nehnuteľný majetok bez súhlasu záložného veriteľa sa

ústavný súd už vo svojej rozhodovacej praxi viackrát zaoberal.

Vo veci sp. zn. sa priklonil k názoru, podľa ktorého bez súhlasu

záložného veriteľa exekúciu na založený nehnuteľný majetok viesť nemožno a rovnako

exekučný súd nemôže k nehnuteľnému majetku, ku ktorému už existuje záložné právo,

zriadiť exekučné záložné právo. Z tohto dôvodu zrušil uznesenie všeobecného súdu, ktorým

tento schválil exekučný príklep založeného nehnuteľného majetku. Sťažnosť ústavnému

súdu proti uzneseniu o schválení príklepu podal záložný veriteľ.

Vo veci sp. zn. ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú

sťažnosť podanú záložným veriteľom proti uzneseniu exekučného súdu o schválení

exekučného príklepu založeného nehnuteľného majetku. V tomto prípade dospel ústavný

súd k zhodným záverom ako všeobecný súd, pričom závery všeobecného súdu sú v podstate

totožné so závermi okresného súdu vo veci sp. zn. .

1. Podľa názoru ústavného súdu v ustanovení § 61a ods. 2 Exekučného poriadku

zakotvený zákaz viesť exekúciu na záloh bez súhlasu záložného veriteľa (okrem prípadu, že

záložný veriteľ je zároveň aj oprávnený) slúži záujmom záložného veriteľa a jeho cieľom je

uprednostnená ochrana majetkových práv takéhoto subjektu. Toto ustanovenie nijakým

spôsobom nechráni práva osoby, ktorá má v exekučnom konaní postavenie povinného.

Inými slovami, prípadné porušenie zákazu vyplývajúceho z uvedeného ustanovenia nemôže

predstavovať zásah do práv povinného subjektu. Je preto zjavné už prima facie, že

postupom a uznesením okresného súdu nemohlo dôjsť k namietanému zásahu do

označeného práva sťažovateľky, a preto možno konštatovať, že sťažnosť bola podaná

osobou zjavne neoprávnenou.

K dosiaľ uvedenému treba ešte poznamenať, že v spomínaných veciach, skúmaním

ktorých sa ústavný súd zaoberal v minulosti, bol sťažovateľom záložný veriteľ, nie teda

povinný subjekt.

2. Sťažnosť treba považovať aj za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu, z ktorého okrem iného

vyplýva, že:

„(...) Oprávnený sa zriadením exekučného záložného práva na zálohu stal ďalším

záložným veriteľom, ktorý už súhlas na zákonné vedenie exekúcie na záloh podľa § 151h

ods. 6 a Exekučného poriadku nepotrebuje. Súdny

exekútor pri tomto úkone teda nepotrebuje súhlas prednostného záložného veriteľa.

V exekučnom konaní nie je prípustnosť zriadenia exekučného záložného práva podmienená

súhlasom existujúcich záložných veriteľov. Ak by to tak bolo, oprávnený by bol

neodôvodnene znevýhodnený oproti tretím osobám, keďže povinný by mohol zriadiť

ľubovoľný počet zmluvných záložných práv v prospech iných veriteľov a oprávnenému by

dosiahnutie zriadenia exekučného záložného práva bolo znemožnené, ak by s tým nesúhlasil

niektorý z existujúcich záložných veriteľov. Účelom záložného práva nie je znemožniť jeho

realizáciu ďalším záložným veriteľom, ale zvýhodnenie pri realizácii, a to najmä pri

rozvrhu výťažku. Prednostný záložný veriteľ má najsilnejšie postavenie pri uspokojovaní

svojej pohľadávky bez ohľadu na ustanovenie .

Nemožno preto súhlasiť s tvrdeniami povinnej, že konanie súdneho exekútora je v rozpore s

ust. Exekučného poriadku, ako aj s ust. .

Zo spisu súdneho exekútora súd zistil, že dňa 02. 09. 2010 vydal súdny exekútor

upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie zriadením exekučného záložného práva

na predmetné nehnuteľnosti a exekučný príkaz na vykonanie exekúcie zriadením

exekučného záložného práva na nehnuteľnosti. Dňa 24. 05. 2011 vydal súdny exekútor

upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie predajom nehnuteľností a následne, dňa 29.

09. 2011 vydal exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom týchto nehnuteľností.

Exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností, ako aj upovedomenie o

spôsobe vykonania exekúcie predajom týchto nehnuteľností boli záložnému veriteľovi riadne

doručené. V danej exekúcii mal prednostný záložný veriteľ možnosť od doručenia

upovedomenia o začatí exekúcie predajom nehnuteľností v tridsaťdňovej lehote sám začať

výkon svojho záložného práva. V tejto lehote totiž môže prednostný záložný veriteľ oznámiť

oprávnenému, že sám začína výkon záložného práva. Oprávnený, resp. súdny exekútor

potom nemôže v exekúcii pokračovať. V danom prípade S., a. s., ako prednostný záložný

veriteľ takéto oznámenie neurobila. Vzhľadom na to že banka si v zákonom stanovenej

lehote svoje právo na výkon záložného práva neuplatnila, vyzval ju súdny exekútor listom zo

dňa 19. 10. 2011, aby mu oznámila výšku svojej pohľadávky zabezpečenej záložným právom

na predmetných nehnuteľnostiach za účelom jej možného uspokojenia z výťažku dražby

predmetných nehnuteľností. Dňa 02. 11. 2011 bola súdnemu exekútorovi doručená odpoveď

banky, podľa ktorej výška jej pohľadávky je 0,00 €, nakoľko povinná splatila úver aj s

úrokmi.

Keďže účelom záložného práva nie je znemožnenie jeho realizácie inému záložnému

veriteľovi, ale zvýhodnenie pri realizácii, hlavne pri rozvrhu výťažku, z ktorého je záložný

veriteľ uspokojovaný najskôr, mal súd za to, že tvrdenia povinnej, ktoré uviedla vo svojom

návrhu na zastavenie exekúcie, sú neopodstatnené a preto jej návrh na vyhlásenie exekúcie

za neprípustnú, ako aj na jej zastavenie zamietol.“

Z citovaného uznesenia okresného súdu vyplýva, že tento dostatočne zrozumiteľným

a presvedčivým spôsobom vysvetlil svoj právny záver. Berúc do úvahy dosiaľ uvedené

nemožno závery okresného súdu považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Samotná

skutočnosť, že sťažovateľka má na výklad dotknutých ustanovení Exekučného poriadku

odlišný názor, ešte bez ďalšieho neznamená porušenie označeného práva podľa dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2012