Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 89/2017

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti REVGAMA LIMITED, Arch. Kyprianou

& Ag. Andreou 2, G. Pavlides Court 5th Floor, P. C. Limassol, Cyperská republika,

zastúpenej advokátom JUDr. Ľubošom Novákom, Advokátska kancelária JUDr. Ľuboš

Novák s. r. o., Námestie Martina Benku 10, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa uznesením Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 11. októbra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti REVGAMA LIMITED o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára

2017 doručená sťažnosť spoločnosti REVGAMA LIMITED, Arch. Kyprianou

& Ag. Andreou 2, G. Pavlides Court 5th Floor, P. C. Limassol, Cyperská republika (ďalej

len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods.

1 uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 11. októbra 2016 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu

z 11. októbra 2016“ alebo „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie oprávneného

(sťažovateľky) z 23. decembra 2009 pôvodný súdny exekútor JUDr. Ladislav Szabó vydal

8. decembra 2010 upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie zriadením exekučného

záložného práva na nehnuteľnosti a zároveň vydal 8. decembra 2009 exekučný príkaz

sp. zn. EX 246/2010 na vykonanie exekúcie zriadením exekučného záložného práva

na nehnuteľnosti. Podkladom pre zriadenie exekučného záložného práva bola notárska

zápisnica sp. zn. N 882/2007 zo 16. februára 2007. sa ako povinný v 1. rade

(ďalej len „povinný v 1. rade“) domáhal návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava II

(ďalej len „okresný súd“) 30. decembra 2011, aby v zmysle § 57 ods. 1 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

vyhlásil exekúciu vedenú pod sp. zn. EX 246/2010 za neprípustnú, a to v časti zriadenia

exekučného záložného práva na nehnuteľnosti povinného v 1. rade, a aby exekučné

konanie v uvedenej časti zastavil. Dôvodom podaného návrhu bola skutočnosť, že

na nehnuteľnostiach viazne zmluvné záložné právo Prvej stavebnej sporiteľne, a. s.

(ako prednostného veriteľa), ktorá neudelila súhlas so zriadením exekučného záložného

práva.

3. Okresný súd uznesením sp. zn. zo 6. marca 2012 (ďalej aj

„uznesenie okresného súdu zo 6. marca 2012“) návrh povinného v 1. rade na zastavenie

exekúcie zamietol, pričom zamietol aj jeho návrh na odklad exekúcie. Krajský súd

uznesením sp. zn. z 28. mája 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu

z 28. mája 2013“) odvolanie povinného v 1. rade odmietol ako neprípustné.

4. Proti predmetným rozhodnutiam všeobecných súdov podal povinný v 1. rade

sťažnosť ústavnému súdu, o ktorej rozhodol ústavný súd nálezom sp. zn.

z 1. júla 2014 tak, že konštatoval porušenie práva povinného v 1. rade podľa čl. 46 ods. 1

a napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie.

5. Okresný súd po vrátení veci uznesením sp. zn. z 5. februára 2015

(ďalej aj „uznesenie okresného súdu z 5. februára 2015“) v spojení s opravným uznesením

sp. zn. z 30. apríla 2015 rozhodol tak, že

- vyhlásil exekúciu vedenú pod sp. zn. , EX 246/2010 súdnym

exekútorom JUDr. Ladislavom Jakubcom v časti zriadenia exekučného záložného práva

na nehnuteľnosti za neprípustnú;

- exekúciu vedenú pod sp. zn. , EX 246/2010 súdnym exekútorom

JUDr. Ladislavom Jakubcom v časti zriadenia exekučného záložného práva

na nehnuteľnosti zastavil;

- návrh povinného v 1. rade na povolenie odkladu exekúcie zamietol.

6. Proti predmetnému uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd

napadnutým uznesením z 11. októbra 2016 rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu

z 5. februára 2015 v spojení s opravným uznesením v napadnutej časti potvrdil a povinnému

v 1. rade priznal náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd postupoval podľa názoru

sťažovateľky v rozpore s ustanovením § 167 a nasl. Exekučného poriadku, čím bolo

porušené jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúcu jej z čl. 46 ods. 1

a právo rovnakého postavenia účastníkov konania vyplývajúce z .

7. Sťažovateľka poukázala na vznik exekučného záložného práva na základe

notárskej zápisnice v spojení s návrhom na výkon exekúcie. Podľa jej názoru pôvodný

súdny exekútor JUDr. Ladislav Szabó postupoval podľa platného právneho poriadku

Slovenskej republiky, keď vydal exekučný príkaz, ktorý v zmysle § 168 ods. 2 Exekučného

poriadku aj doručil. Okresnému úradu potom vyplývala povinnosť v zmysle § 168 ods. 4

Exekučného poriadku zapísať zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosť

do katastra nehnuteľností podľa osobitných právnych predpisov dňom doručenia

exekučného príkazu. Uvedeným spôsobom bolo zákonne zriadené exekučné záložné právo

v prospech sťažovateľky. Sťažovateľka preto nesúhlasí s uznesením krajského súdu

z 11. októbra 2016, aj keď vzhľadom na nález ústavného súdu sp. zn.

považuje jeho postup za pochopiteľný, keďže podľa

(ďalej len „CSP“) bol krajský súd viazaný jeho rozhodnutím. Sťažovateľka však nemôže

súhlasiť s tým, že krajský súd má byť v konaní viazaný výlučne uvedeným nálezom

ústavného súdu a neprihliadať na iné jeho rozhodnutia vydané v obdobných veciach. Takúto

povinnosť neustanovuje, a preto nemôže byť pričítaná na ťarchu oprávneného

nejednoznačnosť v rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Sťažovateľka na podporu svojich

tvrdení poukázala na niektoré rozhodnutia ústavného súdu (napr. ,

).

8. Sťažovateľka ďalej uviedla, že „na majetku povinného, ktorý je zaťažený záložným

právom je možné zriadiť exekučné právo de lege lata len na nehnuteľnom majetku

povinného, ako spôsob nie vykonanie exekúcie, ale zabezpečenia majetku povinného

v prospech vymáhanej pohľadávky. Znovu dodávame, že samotným zriadením exekučného

záložného práva sa nedosahuje výťažok z predmetu záložného práva. Podporne uvádzame,

že exekučné záložné právo nie je uvedené ani v taxatívnom výpočte spôsobov vykonania

exekúcie na peňažné plnenie. Predmetný spôsob výkonu exekúcie je upravený v § 63 ods. 1

exekučného poriadku.

Prípadné zriadenie v poradí ďalšieho záložného práva sa právneho postavenia

doterajších záložných veriteľov nijako nedotýka. Prednostný záložný veriteľ musí byť vždy

upovedomený o začatí výkonu záložného práva. V neposlednom rade je potrebné podotknúť,

že exekučného poriadku a h ods. 5 sa vzťahuje

na záložného veriteľa ako takého. Uvedené nerieši otázku prednostného veriteľa záložného

práva. Postup výkonu záložného práva v prípade mnoho početnosti záložných veriteľov ako

aj dikciu o prednostnom záložnom veriteľovi a ich prednostného uspokojenia vyplýva

z ustanovenia .“.

9. Podľa názoru sťažovateľky významnou otázkou, ktorá rezonuje v súvislosti

s právnymi závermi ústavného súdu vyjadrenými v náleze sp. zn. ,

na základe ktorého bola exekúcia v časti zriadenia exekučného záložného práva zastavená

a vyhlásená za neprípustná, je, či ním aplikovaný výklad neprivileguje záložného veriteľa

evidovaného na liste vlastníctva nadmieru. Takýto záver de facto vydáva nezáložného

veriteľa napospas záložnému veriteľovi a uplatňuje inštitút tzv. „exekučnej imunity“

majetku záložcu (povinného), čo môže byť dôsledkom častého zneužívania zo strany

povinných v exekučných konaniach. Podľa sťažovateľky «vzniká tu situácia, kedy

exekvovateľnosť majetku povinného je plne v réžii záložného veriteľa a jeho aj ničím

neodôvodnený nesúhlas spôsobuje „imunitu“ daného majetku voči exekúcii na uspokojenie

ďalších záväzkov povinného». Sťažovateľka je toho názoru, že predmetný stav zakladá

nemožnosť vymožiteľnosti práva, ktoré by malo v právnom štáte fungovať. Podľa názoru

sťažovateľky je nemysliteľné, aby v právnom štáte bolo v prípade zaťaženej nehnuteľnosti

povinného nemožné zriadiť exekučné záložné právo, ktoré podlieha svojvôli záložného

veriteľa zapísaného na liste vlastníctva. Ústavný súd, krajský súd, ako aj o okresný súd

svojím postupom a rozhodnutiami de facto judikovali nerovnosť v právach a postavení

veriteľa, ktorý disponuje exekučným titulom na zaplatenie pohľadávky, a v právach iného

veriteľa v prípade núteného výkonu rozhodnutia formou zriadenia exekučného záložného

práva na nehnuteľnosť povinného.

10. Sťažovateľka zdôraznila, že v danom prípade nastala nerovnosť účastníkov

konania, keďže povinný nemá v exekučnom konaní rovnaké postavenie ako oprávnený,

pretože je chránený prednostným záložným veriteľom evidovaným na liste vlastníctva, čo

v konečnom dôsledku znamená, že iný ako záložný veriteľ by nemusel niky dosiahnuť

uspokojenie svojej pohľadávky, ak by povinný bol vlastníkom „len nehnuteľností“ a mohol

by čakať na udelenie súhlasu večne.

11. Sťažovateľka ďalej namietala, že prednostný záložný veriteľ

- mohol, resp. môže začať výkon svojho záložného práva v súlade s ustanovením

ma ods. 8 , a

- mohol, resp. môže zabrániť vo výkone záložného práva sťažovateľke ako

oprávnenému v súlade s

aj v prípade výkonu záložného práva sťažovateľkou ako oprávneným bude mať

naďalej svoju pohľadávku zabezpečenú záložným právom, keďže v súlade s § 151ma ods. 6

výkonom záložného práva sťažovateľkou ako oprávneným záložné

právo prednostného záložného veriteľa nezaniká.

12. Sťažovateľka poukázala aj na ďalšie rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.

z 20. marca 2012, ktorým bola sťažnosť povinného odmietnutá ako sťažnosť

podaná neoprávnenou. S poukazom na uvedené sa sťažovateľka domnieva, že návrh

povinného v 1. rade bol nedôvodný a ako taký mal byť zamietnutý, keďže sa dovolával

ochrany práv záložného veriteľa v exekučnom konaní, a v prípade ústavnej sťažnosti táto

mala byť posúdená ako sťažnosť podaná neoprávnenou osobou.

13. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1

SR Uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k. -407 zo dňa

11.10.2016 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k. -407 zo dňa

11.10.2016 sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa

trovy právneho zastúpenia vo výške 100 % do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

Trovy právneho zastúpenia je Krajský súd v Bratislave povinný uhradiť na bankový účet

Advokátskej kancelárie JUDr. Ľuboš Novák s. r. o...“

II.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

16. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

18. Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

19. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení

oprávneného v exekučnom konaní vedenom proti povinnému v 1. rade a spoločnosti

, ako povinnému v 2. rade. Uznesením okresného súdu zo 6. marca 2012,

ktoré v spojení s uznesením krajského súdu z 28. mája 2013 nadobudlo právoplatnosť

11. júna 2013, bol zamietnutý návrh povinného v 1. rade na zastavenie exekúcie, ako aj jeho

návrh na odklad exekúcie. Proti uzneseniu okresného súdu zo 6. marca 2012 podal povinný

v 1. rade sťažnosť ústavnému súdu, ktorý v náleze sp. zn. z 1. júla 2014

konštatoval porušenie základného práva povinného v 1. rade na súdnu ochranu a napadnuté

uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

20. Okresný súd po vrátení veci na ďalšie konanie uznesením z 5. februára 2015

v spojení s opravným uznesením z 30. apríla 2015 vyhlásil exekúciu vedenú pod sp. zn.

, EX 246/2010 súdnym exekútorom JUDr. Ladislavom Jakubcom v časti

zriadenia exekučného záložného práva na nehnuteľnosti za neprípustnú; exekúciu vedenú

pod sp. zn. , EX 246/2010 súdnym exekútorom JUDr. Ladislavom Jakubcom

v časti zriadenia exekučného záložného práva na nehnuteľnosti zastavil a návrh povinného

v 1. rade na povolenie odkladu exekúcie zamietol. Okresný súd v odôvodnení uznesenia

z 5. februára 2015 v podstatnom uviedol:

„Tunajší súd v súlade s nálezom ústavného súdu -42, ktorým je

v prejednávanej veci viazaný, vyzval súdneho exekútora na vyjadrenie, či disponuje

súhlasom záložného veriteľa ( ) so zriadením exekučného

záložného práva k predmetným nehnuteľnostiam povinného v 1./rade.

Súdny exekútor súdu prípisom doručeným dňa 28.1.2015 oznámil, že súhlasom

prednostného záložného veriteľa - , so zriadením

exekučného záložného práva na nehnuteľnosti povinného v 1./rade, zapísanými na LV č...

a LV č... nedisponuje.

Podľa Exekučného poriadku exekúciu súd

zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu

nemožno vykonať.

Exekučný súd zotrváva na svojom názore, že exekučné záložné právo je, ako vyplýva

z jeho podstaty, účelu a funkcie, výlučne len zabezpečovacím inštitútom a nie výkonom

exekúcie, avšak rešpektujúc nález ústavného súdu -42, ktorým je tunajší súd

v predmetnej exekučnej veci viazaný, exekúciu zriadením exekučného záložného práva

na nehnuteľnosti povinného zapísané na LV č... a LV č... zastavil.

Návrh povinného na povolenie odkladu exekúcie, ktorý bol súčasťou jeho podania

z 27.11.2011, a ktorým sa povinný domáhal povolenia odkladu exekúcie do rozhodnutia

o jeho návrhu na zastavenie exekúcie zriadením exekučného záložného práva súd ako

nedôvodný zamietol. Rozhodnutím o zastavení exekúcie zriadením exekučného záložného

práva povinným sledovaná dôvodnosť návrhu na povolenie odkladu exekúcie pominula.“

21. Krajský súd v odvolacom konaní v napadnutom uznesení z 11. októbra 2016,

ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, skonštatoval, že sa v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením uznesenia súdu okresného súdu a potvrdzuje ho z tých istých

dôvodov, ktoré uviedol v odôvodnení rozhodnutia okresný súd. Poukázal na skutočnosť, že

sťažovateľka ako oprávnený v odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli

známe súdu prvej inštancie v čase jeho rozhodovania, a preto poukazujúc na § 56 ods. 6

a z neho vyplývajúcu viazanosť názorom ústavného súdu

považoval postup a rozhodnutie okresného súdu za vecne správne a súladné s názorom

ústavného súdu vysloveným v náleze sp. zn. , v ktorom okresnému súdu

v ďalšom konaní uložil pri opätovnom rozhodovaní o návrhu povinného v 1. rade

na zastavenie exekúcie dôsledne rešpektovať a

ods. 2 Exekučného poriadku, a tak mu poskytnúť súdnu ochranu v kvalite priamo

vyžadovanej uvedenými zákonnými ustanoveniami.

22. Sťažovateľka tvrdí, že uznesením krajského súdu z 11. októbra 2016 bolo

porušené jej základné právo na spravodlivé súdne konanie, ako aj rovnosť účastníkov

v konaní.

23. Za zásadnú otázku v danej veci považuje sťažovateľka právne posúdenie, či môže

súdny exekútor bez súhlasu záložného veriteľa viesť a vykonať exekúciu pre oprávneného

predajom nehnuteľného majetku povinného, na ktorom už je zriadené zmluvné záložné

právo za súčasného splnenia podmienky, že oprávnený nie je záložným veriteľom.

Sťažovateľka svoj právny názor podporila poukazom na uznesenie ústavného súdu

sp. zn. , v ktorom ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť

záložného veriteľa proti uzneseniu exekučného súdu, ktorým boli zamietnuté jeho námietky

proti udeleniu príklepu a bol schválený príklep udelený exekútorovi ako vydražiteľovi.

Ústavný súd v uvedenom uznesení uviedol, že aj napriek dikcii § 151h ods. 6 Občianskeho

zákonníka a § 61a ods. 2 Exekučného poriadku možno považovať za ústavne konformný

výklad, v zmysle ktorého je možné zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosť

povinného, ktorá už je predmetom iného zmluvného (skoršie vzniknutého) záložného práva,

a to bez súhlasu skoršieho záložného veriteľa. Podľa sťažovateľky mali všeobecné súdy

konajúce v tejto veci vziať do úvahy aj tento právny názor.

24. V posudzovanej veci bolo podľa ústavného súdu nevyhnutné posúdiť, či krajský

súd a okresný súd rozhodujúce v exekučnej veci sťažovateľky po zrušení predchádzajúceho

rozhodnutia okresného súdu ústavným súdom rešpektovali svoju viazanosť právnym

názorom ústavného súdu v zmysle . Nálezom

sp. zn. z 1. júla 2014 ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

povinného v 1. rade (sťažovateľa v tej veci) na súdnu ochranu podľa

uznesením okresného súdu sp. zn. zo 6. marca 2012 a predmetné rozhodnutie

a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení nálezu ústavný súd

v podstatnom uviedol, že „okresný súd ako súd exekučný je v konaní o návrhu na

zastavenie exekúcie založenom na tvrdenom porušení

a § 61a ods. 2 Exekučného poriadku súdnym exekútorom povinný skúmať, či súhlas

vyžadovaný oboma uvedenými zákonnými ustanoveniami bol záložným veriteľom daný.

Nedostatok tohto súhlasu nemožno ospravedlniť argumentáciou, podľa ktorej zriadenie

exekučného záložného práva nie je spôsobom vykonania exekúcie. Aj § 151h ods. 6

, ba i Exekučného poriadku bez akýchkoľvek

pochybností hovoria o vedení exekúcie na záloh, teda o celom procese smerujúcom k

nútenému vymoženiu judikovanej pohľadávky, nielen o konkrétnom procesnom úkone ako

súčasti tohto procesu. Preto formalistický argument okresného súdu, že zriadenie

exekučného záložného práva nie je spôsobom vykonania exekúcie, nemožno akceptovať.“. V

uvedenom náleze ústavný súd zotrval na svojich názoroch vyslovených vo veci sp. zn.

, ktoré vychádzali z plenárneho rozhodnutia sp. zn. , v ktorom

plénum ústavného súdu nevyhovelo návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky

na vyslovenie nesúladu s . V

obidvoch uvedených rozhodnutiach ústavný súd dospel k záveru, že ak záložný veriteľ,

ktorý nie je súčasne oprávneným, nesúhlasí s exekúciou, nemožno ju legálne viesť.

25. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že pri hodnotení ústavnosti

predchádzajúcich rozhodnutí všeobecných súdov v preskúmavanej veci sa v plnom rozsahu

uplatnila kasačná právomoc ústavného súdu vyplývajúca z § 56 ods. 6 zákona o ústavnom

súde, a preto okresný súd, ako aj krajský súd konajúce v exekučnej veci sťažovateľky

po vrátení veci ústavným súdom boli viazané jeho právnym názorom vysloveným pre tento

konkrétny prípad. Kasačná záväznosť rozhodnutia je podľa názoru ústavného súdu

prísnejšia než precedenčné pôsobenie iných rozhodnutí ústavného súdu v obdobných

veciach, ktoré sťažovateľka zdôrazňuje a navrhuje vo svojej právnej veci aplikovať

s cieľom dosiahnuť zmenu predchádzajúceho rozhodnutia ústavného súdu v tej istej veci.

Ústavný súd uvádza, že kasačná záväznosť viaže všeobecný súd, ktorý vo veci konal, a to

najmä v prípade, kedy nedošlo k zmene právnej úpravy ani k zmene skutkových okolností,

a ústavný súd vo veci rozhodol meritórne a svoj právny názor formuloval tak jednoznačne,

ako to bolo v náleze sp. zn. , ktorého odôvodnenie okresný súd, ako aj

krajský súd v plnom rozsahu rešpektovali v súlade s ,

resp. podľa .

26. Ústavný súd preto v posudzovanom prípade nezistil v napadnutom uznesení

krajského súdu z 11. októbra 2016 žiadne známky arbitrárnosti alebo zjavnej

neodôvodnenosti, ktoré by mohli signalizovať porušenie sťažovateľkou označeného práva.

Krajský súd a pred ním aj okresný súd rešpektovali viazanosť právnym názorom ústavného

súdu v celom rozsahu, a v tomto kontexte odôvodnenie svojich rozhodnutí aj koncipovali,

a preto ústavný súd nemá dôvod odkloniť sa, resp. meniť svoje predchádzajúce rozhodnutie

vydané v tej istej veci, a tak neodôvodnene zasiahnuť do princípu právnej istoty účastníkov

konania. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom okresného súdu, krajského súdu

a ústavného súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

27. Uvedené závery boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa

.

28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2017