Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (23)I. ÚS 89/2017
PDF · 229.08 KB
No categories available
I. ÚS 89/2017
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti REVGAMA LIMITED, Arch. Kyprianou
& Ag. Andreou 2, G. Pavlides Court 5th Floor, P. C. Limassol, Cyperská republika,
zastúpenej advokátom JUDr. Ľubošom Novákom, Advokátska kancelária JUDr. Ľuboš
Novák s. r. o., Námestie Martina Benku 10, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 21 CoE 243/2015 z 11. októbra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti REVGAMA LIMITED o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára
2017 doručená sťažnosť spoločnosti REVGAMA LIMITED, Arch. Kyprianou
& Ag. Andreou 2, G. Pavlides Court 5th Floor, P. C. Limassol, Cyperská republika (ďalej
len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 21 CoE 243/2015 z 11. októbra 2016 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu
z 11. októbra 2016“ alebo „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie oprávneného
(sťažovateľky) z 23. decembra 2009 pôvodný súdny exekútor JUDr. Ladislav Szabó vydal
8. decembra 2010 upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie zriadením exekučného
záložného práva na nehnuteľnosti a zároveň vydal 8. decembra 2009 exekučný príkaz
sp. zn. EX 246/2010 na vykonanie exekúcie zriadením exekučného záložného práva
na nehnuteľnosti. Podkladom pre zriadenie exekučného záložného práva bola notárska
zápisnica sp. zn. N 882/2007 zo 16. februára 2007. sa ako povinný v 1. rade
(ďalej len „povinný v 1. rade“) domáhal návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava II
(ďalej len „okresný súd“) 30. decembra 2011, aby v zmysle § 57 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
vyhlásil exekúciu vedenú pod sp. zn. EX 246/2010 za neprípustnú, a to v časti zriadenia
exekučného záložného práva na nehnuteľnosti povinného v 1. rade, a aby exekučné
konanie v uvedenej časti zastavil. Dôvodom podaného návrhu bola skutočnosť, že
na nehnuteľnostiach viazne zmluvné záložné právo Prvej stavebnej sporiteľne, a. s.
(ako prednostného veriteľa), ktorá neudelila súhlas so zriadením exekučného záložného
práva.
3. Okresný súd uznesením sp. zn. 39 Er 505/2010 zo 6. marca 2012 (ďalej aj
„uznesenie okresného súdu zo 6. marca 2012“) návrh povinného v 1. rade na zastavenie
exekúcie zamietol, pričom zamietol aj jeho návrh na odklad exekúcie. Krajský súd
uznesením sp. zn. 21 CoE 608/2012 z 28. mája 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu
z 28. mája 2013“) odvolanie povinného v 1. rade odmietol ako neprípustné.
4. Proti predmetným rozhodnutiam všeobecných súdov podal povinný v 1. rade
sťažnosť ústavnému súdu, o ktorej rozhodol ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 51/2014
z 1. júla 2014 tak, že konštatoval porušenie práva povinného v 1. rade podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie.
5. Okresný súd po vrátení veci uznesením sp. zn. 39 Er 505/2010 z 5. februára 2015
(ďalej aj „uznesenie okresného súdu z 5. februára 2015“) v spojení s opravným uznesením
sp. zn. 39 Er 505/2010 z 30. apríla 2015 rozhodol tak, že
- vyhlásil exekúciu vedenú pod sp. zn. 39 Er 505/2010, EX 246/2010 súdnym
exekútorom JUDr. Ladislavom Jakubcom v časti zriadenia exekučného záložného práva
na nehnuteľnosti za neprípustnú;
- exekúciu vedenú pod sp. zn. 39 Er 505/2010, EX 246/2010 súdnym exekútorom
JUDr. Ladislavom Jakubcom v časti zriadenia exekučného záložného práva
na nehnuteľnosti zastavil;
- návrh povinného v 1. rade na povolenie odkladu exekúcie zamietol.
6. Proti predmetnému uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd
napadnutým uznesením z 11. októbra 2016 rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu
z 5. februára 2015 v spojení s opravným uznesením v napadnutej časti potvrdil a povinnému
v 1. rade priznal náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd postupoval podľa názoru
sťažovateľky v rozpore s ustanovením § 167 a nasl. Exekučného poriadku, čím bolo
porušené jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúcu jej z čl. 46 ods. 1
ústavy a právo rovnakého postavenia účastníkov konania vyplývajúce z čl. 47 ods. 3 ústavy.
7. Sťažovateľka poukázala na vznik exekučného záložného práva na základe
notárskej zápisnice v spojení s návrhom na výkon exekúcie. Podľa jej názoru pôvodný
súdny exekútor JUDr. Ladislav Szabó postupoval podľa platného právneho poriadku
Slovenskej republiky, keď vydal exekučný príkaz, ktorý v zmysle § 168 ods. 2 Exekučného
poriadku aj doručil. Okresnému úradu potom vyplývala povinnosť v zmysle § 168 ods. 4
Exekučného poriadku zapísať zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosť
do katastra nehnuteľností podľa osobitných právnych predpisov dňom doručenia
exekučného príkazu. Uvedeným spôsobom bolo zákonne zriadené exekučné záložné právo
v prospech sťažovateľky. Sťažovateľka preto nesúhlasí s uznesením krajského súdu
z 11. októbra 2016, aj keď vzhľadom na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 51/2014
považuje jeho postup za pochopiteľný, keďže podľa § 193 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“) bol krajský súd viazaný jeho rozhodnutím. Sťažovateľka však nemôže
súhlasiť s tým, že krajský súd má byť v konaní viazaný výlučne uvedeným nálezom
ústavného súdu a neprihliadať na iné jeho rozhodnutia vydané v obdobných veciach. Takúto
povinnosť § 193 CSP neustanovuje, a preto nemôže byť pričítaná na ťarchu oprávneného
nejednoznačnosť v rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Sťažovateľka na podporu svojich
tvrdení poukázala na niektoré rozhodnutia ústavného súdu (napr. PL. ÚS 20/05,
8. Sťažovateľka ďalej uviedla, že „na majetku povinného, ktorý je zaťažený záložným
právom je možné zriadiť exekučné právo de lege lata len na nehnuteľnom majetku
povinného, ako spôsob nie vykonanie exekúcie, ale zabezpečenia majetku povinného
v prospech vymáhanej pohľadávky. Znovu dodávame, že samotným zriadením exekučného
záložného práva sa nedosahuje výťažok z predmetu záložného práva. Podporne uvádzame,
že exekučné záložné právo nie je uvedené ani v taxatívnom výpočte spôsobov vykonania
exekúcie na peňažné plnenie. Predmetný spôsob výkonu exekúcie je upravený v § 63 ods. 1
exekučného poriadku.
Prípadné zriadenie v poradí ďalšieho záložného práva sa právneho postavenia
doterajších záložných veriteľov nijako nedotýka. Prednostný záložný veriteľ musí byť vždy
upovedomený o začatí výkonu záložného práva. V neposlednom rade je potrebné podotknúť,
že § 61a ods. 2 exekučného poriadku a § 151 h ods. 5 Občianskeho zákonníka sa vzťahuje
na záložného veriteľa ako takého. Uvedené nerieši otázku prednostného veriteľa záložného
práva. Postup výkonu záložného práva v prípade mnoho početnosti záložných veriteľov ako
aj dikciu o prednostnom záložnom veriteľovi a ich prednostného uspokojenia vyplýva
z ustanovenia § 151ma Občianskeho zákonníka.“.
9. Podľa názoru sťažovateľky významnou otázkou, ktorá rezonuje v súvislosti
s právnymi závermi ústavného súdu vyjadrenými v náleze sp. zn. III. ÚS 51/2014,
na základe ktorého bola exekúcia v časti zriadenia exekučného záložného práva zastavená
a vyhlásená za neprípustná, je, či ním aplikovaný výklad neprivileguje záložného veriteľa
evidovaného na liste vlastníctva nadmieru. Takýto záver de facto vydáva nezáložného
veriteľa napospas záložnému veriteľovi a uplatňuje inštitút tzv. „exekučnej imunity“
majetku záložcu (povinného), čo môže byť dôsledkom častého zneužívania zo strany
povinných v exekučných konaniach. Podľa sťažovateľky «vzniká tu situácia, kedy
exekvovateľnosť majetku povinného je plne v réžii záložného veriteľa a jeho aj ničím
neodôvodnený nesúhlas spôsobuje „imunitu“ daného majetku voči exekúcii na uspokojenie
ďalších záväzkov povinného». Sťažovateľka je toho názoru, že predmetný stav zakladá
nemožnosť vymožiteľnosti práva, ktoré by malo v právnom štáte fungovať. Podľa názoru
sťažovateľky je nemysliteľné, aby v právnom štáte bolo v prípade zaťaženej nehnuteľnosti
povinného nemožné zriadiť exekučné záložné právo, ktoré podlieha svojvôli záložného
veriteľa zapísaného na liste vlastníctva. Ústavný súd, krajský súd, ako aj o okresný súd
svojím postupom a rozhodnutiami de facto judikovali nerovnosť v právach a postavení
veriteľa, ktorý disponuje exekučným titulom na zaplatenie pohľadávky, a v právach iného
veriteľa v prípade núteného výkonu rozhodnutia formou zriadenia exekučného záložného
práva na nehnuteľnosť povinného.
10. Sťažovateľka zdôraznila, že v danom prípade nastala nerovnosť účastníkov
konania, keďže povinný nemá v exekučnom konaní rovnaké postavenie ako oprávnený,
pretože je chránený prednostným záložným veriteľom evidovaným na liste vlastníctva, čo
v konečnom dôsledku znamená, že iný ako záložný veriteľ by nemusel niky dosiahnuť
uspokojenie svojej pohľadávky, ak by povinný bol vlastníkom „len nehnuteľností“ a mohol
by čakať na udelenie súhlasu večne.
11. Sťažovateľka ďalej namietala, že prednostný záložný veriteľ
- mohol, resp. môže začať výkon svojho záložného práva v súlade s ustanovením
§ 151 ma ods. 8 Občianskeho zákonníka, a
- mohol, resp. môže zabrániť vo výkone záložného práva sťažovateľke ako
oprávnenému v súlade s § 151ma ods. 9 Občianskeho zákonníka
aj v prípade výkonu záložného práva sťažovateľkou ako oprávneným bude mať
naďalej svoju pohľadávku zabezpečenú záložným právom, keďže v súlade s § 151ma ods. 6
Občianskeho zákonníka výkonom záložného práva sťažovateľkou ako oprávneným záložné
právo prednostného záložného veriteľa nezaniká.
12. Sťažovateľka poukázala aj na ďalšie rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 54/2012 z 20. marca 2012, ktorým bola sťažnosť povinného odmietnutá ako sťažnosť
podaná neoprávnenou. S poukazom na uvedené sa sťažovateľka domnieva, že návrh
povinného v 1. rade bol nedôvodný a ako taký mal byť zamietnutý, keďže sa dovolával
ochrany práv záložného veriteľa v exekučnom konaní, a v prípade ústavnej sťažnosti táto
mala byť posúdená ako sťažnosť podaná neoprávnenou osobou.
13. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1
Ústavy SR Uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k. 21 CoE/243/2015-407 zo dňa
11.10.2016 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k. 21 CoE/243/2015-407 zo dňa
11.10.2016 sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa
trovy právneho zastúpenia vo výške 100 % do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.
Trovy právneho zastúpenia je Krajský súd v Bratislave povinný uhradiť na bankový účet
Advokátskej kancelárie JUDr. Ľuboš Novák s. r. o...“
II.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
16. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
17. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
18. Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
19. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení
oprávneného v exekučnom konaní vedenom proti povinnému v 1. rade a spoločnosti
, ako povinnému v 2. rade. Uznesením okresného súdu zo 6. marca 2012,
ktoré v spojení s uznesením krajského súdu z 28. mája 2013 nadobudlo právoplatnosť
11. júna 2013, bol zamietnutý návrh povinného v 1. rade na zastavenie exekúcie, ako aj jeho
návrh na odklad exekúcie. Proti uzneseniu okresného súdu zo 6. marca 2012 podal povinný
v 1. rade sťažnosť ústavnému súdu, ktorý v náleze sp. zn. III. ÚS 51/2014 z 1. júla 2014
konštatoval porušenie základného práva povinného v 1. rade na súdnu ochranu a napadnuté
uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
20. Okresný súd po vrátení veci na ďalšie konanie uznesením z 5. februára 2015
v spojení s opravným uznesením z 30. apríla 2015 vyhlásil exekúciu vedenú pod sp. zn.
39 Er 505/2010, EX 246/2010 súdnym exekútorom JUDr. Ladislavom Jakubcom v časti
zriadenia exekučného záložného práva na nehnuteľnosti za neprípustnú; exekúciu vedenú
pod sp. zn. 39 Er 505/2010, EX 246/2010 súdnym exekútorom JUDr. Ladislavom Jakubcom
v časti zriadenia exekučného záložného práva na nehnuteľnosti zastavil a návrh povinného
v 1. rade na povolenie odkladu exekúcie zamietol. Okresný súd v odôvodnení uznesenia
z 5. februára 2015 v podstatnom uviedol:
„Tunajší súd v súlade s nálezom ústavného súdu III. ÚS 51/2014-42, ktorým je
v prejednávanej veci viazaný, vyzval súdneho exekútora na vyjadrenie, či disponuje
súhlasom záložného veriteľa ( ) so zriadením exekučného
záložného práva k predmetným nehnuteľnostiam povinného v 1./rade.
Súdny exekútor súdu prípisom doručeným dňa 28.1.2015 oznámil, že súhlasom
prednostného záložného veriteľa - , so zriadením
exekučného záložného práva na nehnuteľnosti povinného v 1./rade, zapísanými na LV č...
a LV č... nedisponuje.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Exekučného poriadku exekúciu súd
zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu
nemožno vykonať.
Exekučný súd zotrváva na svojom názore, že exekučné záložné právo je, ako vyplýva
z jeho podstaty, účelu a funkcie, výlučne len zabezpečovacím inštitútom a nie výkonom
exekúcie, avšak rešpektujúc nález ústavného súdu III. ÚS 51/2014-42, ktorým je tunajší súd
v predmetnej exekučnej veci viazaný, exekúciu zriadením exekučného záložného práva
na nehnuteľnosti povinného zapísané na LV č... a LV č... zastavil.
Návrh povinného na povolenie odkladu exekúcie, ktorý bol súčasťou jeho podania
z 27.11.2011, a ktorým sa povinný domáhal povolenia odkladu exekúcie do rozhodnutia
o jeho návrhu na zastavenie exekúcie zriadením exekučného záložného práva súd ako
nedôvodný zamietol. Rozhodnutím o zastavení exekúcie zriadením exekučného záložného
práva povinným sledovaná dôvodnosť návrhu na povolenie odkladu exekúcie pominula.“
21. Krajský súd v odvolacom konaní v napadnutom uznesení z 11. októbra 2016,
ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, skonštatoval, že sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením uznesenia súdu okresného súdu a potvrdzuje ho z tých istých
dôvodov, ktoré uviedol v odôvodnení rozhodnutia okresný súd. Poukázal na skutočnosť, že
sťažovateľka ako oprávnený v odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli
známe súdu prvej inštancie v čase jeho rozhodovania, a preto poukazujúc na § 56 ods. 6
zákona o ústavnom súde a z neho vyplývajúcu viazanosť názorom ústavného súdu
považoval postup a rozhodnutie okresného súdu za vecne správne a súladné s názorom
ústavného súdu vysloveným v náleze sp. zn. III. ÚS 51/2014, v ktorom okresnému súdu
v ďalšom konaní uložil pri opätovnom rozhodovaní o návrhu povinného v 1. rade
na zastavenie exekúcie dôsledne rešpektovať § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka a § 61a
ods. 2 Exekučného poriadku, a tak mu poskytnúť súdnu ochranu v kvalite priamo
vyžadovanej uvedenými zákonnými ustanoveniami.
22. Sťažovateľka tvrdí, že uznesením krajského súdu z 11. októbra 2016 bolo
porušené jej základné právo na spravodlivé súdne konanie, ako aj rovnosť účastníkov
v konaní.
23. Za zásadnú otázku v danej veci považuje sťažovateľka právne posúdenie, či môže
súdny exekútor bez súhlasu záložného veriteľa viesť a vykonať exekúciu pre oprávneného
predajom nehnuteľného majetku povinného, na ktorom už je zriadené zmluvné záložné
právo za súčasného splnenia podmienky, že oprávnený nie je záložným veriteľom.
Sťažovateľka svoj právny názor podporila poukazom na uznesenie ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 324/2010, v ktorom ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť
záložného veriteľa proti uzneseniu exekučného súdu, ktorým boli zamietnuté jeho námietky
proti udeleniu príklepu a bol schválený príklep udelený exekútorovi ako vydražiteľovi.
Ústavný súd v uvedenom uznesení uviedol, že aj napriek dikcii § 151h ods. 6 Občianskeho
zákonníka a § 61a ods. 2 Exekučného poriadku možno považovať za ústavne konformný
výklad, v zmysle ktorého je možné zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosť
povinného, ktorá už je predmetom iného zmluvného (skoršie vzniknutého) záložného práva,
a to bez súhlasu skoršieho záložného veriteľa. Podľa sťažovateľky mali všeobecné súdy
konajúce v tejto veci vziať do úvahy aj tento právny názor.
24. V posudzovanej veci bolo podľa ústavného súdu nevyhnutné posúdiť, či krajský
súd a okresný súd rozhodujúce v exekučnej veci sťažovateľky po zrušení predchádzajúceho
rozhodnutia okresného súdu ústavným súdom rešpektovali svoju viazanosť právnym
názorom ústavného súdu v zmysle § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde. Nálezom
sp. zn. III. ÚS 51/2014 z 1. júla 2014 ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
povinného v 1. rade (sťažovateľa v tej veci) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením okresného súdu sp. zn. 39 Er 505/10 zo 6. marca 2012 a predmetné rozhodnutie
a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení nálezu ústavný súd
v podstatnom uviedol, že „okresný súd ako súd exekučný je v konaní o návrhu na
zastavenie exekúcie založenom na tvrdenom porušení § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka
a § 61a ods. 2 Exekučného poriadku súdnym exekútorom povinný skúmať, či súhlas
vyžadovaný oboma uvedenými zákonnými ustanoveniami bol záložným veriteľom daný.
Nedostatok tohto súhlasu nemožno ospravedlniť argumentáciou, podľa ktorej zriadenie
exekučného záložného práva nie je spôsobom vykonania exekúcie. Aj § 151h ods. 6
Občianskeho zákonníka, ba i § 61a ods. 2 Exekučného poriadku bez akýchkoľvek
pochybností hovoria o vedení exekúcie na záloh, teda o celom procese smerujúcom k
nútenému vymoženiu judikovanej pohľadávky, nielen o konkrétnom procesnom úkone ako
súčasti tohto procesu. Preto formalistický argument okresného súdu, že zriadenie
exekučného záložného práva nie je spôsobom vykonania exekúcie, nemožno akceptovať.“. V
uvedenom náleze ústavný súd zotrval na svojich názoroch vyslovených vo veci sp. zn.
III. ÚS 20/08, ktoré vychádzali z plenárneho rozhodnutia sp. zn. PL. ÚS 20/05, v ktorom
plénum ústavného súdu nevyhovelo návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky
na vyslovenie nesúladu § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka s čl. 46 ods. 1 ústavy. V
obidvoch uvedených rozhodnutiach ústavný súd dospel k záveru, že ak záložný veriteľ,
ktorý nie je súčasne oprávneným, nesúhlasí s exekúciou, nemožno ju legálne viesť.
25. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že pri hodnotení ústavnosti
predchádzajúcich rozhodnutí všeobecných súdov v preskúmavanej veci sa v plnom rozsahu
uplatnila kasačná právomoc ústavného súdu vyplývajúca z § 56 ods. 6 zákona o ústavnom
súde, a preto okresný súd, ako aj krajský súd konajúce v exekučnej veci sťažovateľky
po vrátení veci ústavným súdom boli viazané jeho právnym názorom vysloveným pre tento
konkrétny prípad. Kasačná záväznosť rozhodnutia je podľa názoru ústavného súdu
prísnejšia než precedenčné pôsobenie iných rozhodnutí ústavného súdu v obdobných
veciach, ktoré sťažovateľka zdôrazňuje a navrhuje vo svojej právnej veci aplikovať
s cieľom dosiahnuť zmenu predchádzajúceho rozhodnutia ústavného súdu v tej istej veci.
Ústavný súd uvádza, že kasačná záväznosť viaže všeobecný súd, ktorý vo veci konal, a to
najmä v prípade, kedy nedošlo k zmene právnej úpravy ani k zmene skutkových okolností,
a ústavný súd vo veci rozhodol meritórne a svoj právny názor formuloval tak jednoznačne,
ako to bolo v náleze sp. zn. III. ÚS 51/2014, ktorého odôvodnenie okresný súd, ako aj
krajský súd v plnom rozsahu rešpektovali v súlade s § 135 Občianskeho súdneho poriadku,
26. Ústavný súd preto v posudzovanom prípade nezistil v napadnutom uznesení
krajského súdu z 11. októbra 2016 žiadne známky arbitrárnosti alebo zjavnej
neodôvodnenosti, ktoré by mohli signalizovať porušenie sťažovateľkou označeného práva.
Krajský súd a pred ním aj okresný súd rešpektovali viazanosť právnym názorom ústavného
súdu v celom rozsahu, a v tomto kontexte odôvodnenie svojich rozhodnutí aj koncipovali,
a preto ústavný súd nemá dôvod odkloniť sa, resp. meniť svoje predchádzajúce rozhodnutie
vydané v tej istej veci, a tak neodôvodnene zasiahnuť do princípu právnej istoty účastníkov
konania. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom okresného súdu, krajského súdu
a ústavného súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
27. Uvedené závery boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. februára 2017