Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 324/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. F., T., zastúpeného advokátom Mgr. S. T., B., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 uznesením Okresného súdu Bratislava III č. k. 48 Er

-31 z 22. apríla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2010

doručená sťažnosť P. F., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. S. T., B.,

v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „“) uznesením Okresného súdu

Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. -31 z 22. apríla 2010 (ďalej

len „uznesenie z 22. apríla 2010“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa na základe zmluvy o pôžičke

z 13. decembra 2006 v spojení so záložnou zmluvou z 13. decembra 2006 stal záložným

veriteľom obchodnej spoločnosti M., a. s. (ďalej len „povinný“), zapísaným na liste

vlastníctva č. 2706 ako prvý v poradí, a to

a) k bytu č. 20 nachádzajúcom sa na 5. poschodí v bytovom dome so súpisným

číslom 1675 na... ulici č. 44B v B., na pozemku parc. č. 1355, v katastrálnom území..., spolu

so spoluvlastníckym podielom vo veľkosti 872/100000 na spoločných častiach a spoločných

zariadeniach bytového domu (ďalej len „byt č. 20“),

b) k bytu č. 25 nachádzajúcom sa na 7. poschodí v bytovom dome so súpisným

číslom 1675 na... ulici č. 44B v B., na pozemku parc. č. 1355, v katastrálnom území..., spolu

so spoluvlastníckym podielom vo veľkosti 979/100000 na spoločných častiach a spoločných

zariadeniach bytového domu (ďalej len „byt č. 25“, spolu ďalej len „nehnuteľnosti“) vo

vlastníctve povinného.

Proti povinnému začalo na základe návrhu oprávneného J. M., Ž. (ďalej len

„oprávnený“), doručeného súdnemu exekútorovi JUDr. M. H. (ďalej len „súdny exekútor“)

1. augusta 2007 exekučné konanie.

Exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností povinného sp. zn.

Ex 1123/07 vydaný súdnym exekútorom bol sťažovateľovi doručený 3. októbra 2007.

Listom z 5. októbra 2007 sťažovateľ oznámil súdnemu exekútorovi, že ako záložný

veriteľ v súlade s nesúhlasí s exekúciou predajom

nehnuteľností.

Prípisom označeným ako „Výzva a Žiadosť o súčinnosť“ sp. zn. Ex 1123/07

zo 14. novembra 2008 súdny exekútor vyzval sťažovateľa, aby mu v lehote troch dní

oznámil výšku jeho pohľadávky, ktorá je zabezpečená záložným právom k bytu č. 25.

Listom z 25. novembra 2008 sťažovateľ oznámil súdnemu exekútorovi, že ako

prednostný záložný veriteľ začal výkon záložného práva k nehnuteľnosti označenej ako byt

č. 25 formou dobrovoľnej dražby podľa o dobrovoľných dražbách

v znení neskorších predpisov. Súčasne sťažovateľ v uvedenom liste uviedol, že sumu

zabezpečenej pohľadávky oznámi až ku dňu konania dražby, a vyzval súdneho exekútora,

aby od konania dražby nehnuteľnosti upustil.

Súdny exekútor opakovane prípisom z 11. decembra 2008 vyzval sťažovateľa, aby

bez zbytočného odkladu oznámil sumu svojej pohľadávky zabezpečenej záložným právom

k nehnuteľnosti označenej ako byt č. 25.

Dražba bytu č. 25 sa konala 22. decembra 2008. V ten istý deň sťažovateľ osobne

doručil súdnemu exekútorovi námietky proti udeleniu príklepu, v ktorých „namietal spôsob

a výkon predaja nehnuteľnosti“.

O námietkach proti udeleniu príklepu rozhodol okresný súd uznesením z 22. apríla

2010, ktorým námietky sťažovateľa zamietol a schválil príklep udelený vydražiteľovi na

dražbe konanej 22. decembra 2008 na nehnuteľnosť označenú ako byt č. 25 za najvyššie

podanie.

Podľa názoru sťažovateľa z uvedeného je zrejmé, že „exekučné konanie na základe

návrhu oprávneného bolo vedené napriek tomu, že na vykonanie exekúcie predajom

nehnuteľností (zálohu), na ktoré bolo predtým zriadené zmluvné záložné právo, nemal

súhlas žiadneho zo záložných veriteľov, čím došlo k nedodržaniu postupu podľa § 151h

ods. 6 a Exekučného poriadku...“.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol, že „všeobecný súd posudzoval podanie

sťažovateľa príliš formalisticky, keďže nebral do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ nedal

s výkonom exekúcie súhlas. Ak sťažovateľ nikdy neudelil súhlas na predaj nehnuteľnosti

(zálohu) v exekučnom konaní, exekútor podľa § 61a ods. 2 Exekučného poriadku v spojení

s h ods. 6 nemohol viesť exekučné konanie na záloh, a teda

ani zriadiť exekučné záložné právo na záloh. Ak tak exekútor urobil (navyše bez toho, aby si

overil skutočnosti uvedené v podaní sťažovateľa), porušil zásadným spôsobom procesný

predpis - Exekučný poriadok, ale aj hmotnoprávny predpis - , čo pri

svojom rozhodovaní mal okresný súd vziať do úvahy. Takýto postup by bol nielen v rozpore

s uvedenými právnymi predpismi, ale by to bolo neprípustné obchádzanie zákona, ale aj

v rozpore so zásadou vyjadrenou v , podľa ktorej štátne orgány môžu

konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Obmedzenie rozsahu exekúcie vyplývajúce z ustanovenia § 151h ods. 6 Občianskeho

zákonníka teda súvisí aj s hmotnoprávnou úpravou záložného práva (§ 151a nasl.

), ktorá posilňuje ochranu záložného veriteľa. Súčasťou tejto

ochrany je súhlas záložného veriteľa s exekúciou na záloh. Tento súhlas treba považovať za

súčasť vzniku práva na súdnu a inú právnu ochranu v exekučnom konaní a za predpoklad

na úspešné začatie a vedenie exekúcie. Zmyslom tohto súhlasu a základným účelom

obmedzenia súdnej exekúcie podľa tohto a súvisiacich ustanovení

je hmotnoprávna ochrana postavenia záložného veriteľa, pričom táto ochrana bola

premietnutá už do predpisov procesného práva. Takéto obmedzenia súdnej exekúcie sú

prípustným prostriedkom uplatňovaným pri nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí

(podobne aj ).“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie,

na základe ktorého vlastník nehnuteľnosti označenej ako byt č. 25 – obchodná spoločnosť

F., s. r. o., B., zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I v oddiele Sro...,

nemôže až do rozhodnutia vo veci samej s predmetnou nehnuteľnosťou nakladať, a to

previesť na inú osobu alebo zaťažiť ju právami iných osôb.

Súčasne sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že

„1. Základné právo sťažovateľa P. F... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 Uznesením Okresného súdu Bratislava III sp. značka 48

Er -31 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava III sp. značka -31

z 22. apríla zrušuje.

3. Okresný súd Bratislava III je povinný sťažovateľovi uhradiť primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 2.000,- € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie práva s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Tento prístup ústavného súdu vo vzťahu k rozhodnutiam

všeobecných súdov je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní

a rozhodovaní vecí patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a vlastnej interpretácie

zákonov a podzákonných úprav. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho

orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných

súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť

neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného

súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo, alebo nebolo porušené základné právo alebo

sloboda účastníka konania pred všeobecným súdom (m. m. , ,

, ). Rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej (vrátane

rozhodnutia všeobecného súdu v exekučnej veci) musí predchádzať jeho postup

zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení

a tiež príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie uznesením z 22. apríla

2010, ktorým okresný súd nevyhovel jeho námietkam proti udeleniu príklepu na dražbe

konanej 22. decembra 2008, a naopak udelenie príklepu schválil podľa § 148 ods. 1 zákona

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“). V uvedených námietkach proti udeleniu príklepu na dražbe sťažovateľ

argumentoval tým, že exekučné konanie vedené na základe návrhu oprávneného na

vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností (zálohu), ktoré boli zaťažené zmluvne

zriadeným záložným právom, bolo neoprávnené, pretože oprávnený nemal na jej výkon

súhlas žiadneho zo záložných veriteľov, čím došlo k porušeniu § 151h ods. 6 Občianskeho

zákonníka a § 61a ods. 2 Exekučného poriadku.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (, , ,

) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku. Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej exekúcii sa musí každému

zaručiť prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady ustanovené zákonom. K naplneniu

záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku dochádza až vtedy,

keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť výkonu tohto základného práva

vyžaduje, aby všeobecný súd konal objektívne, vylúčil náhodné alebo svojvoľné uplatnenie

zákonných možností na rozhodnutie a ak prijme konečné rozhodnutie, vychádzal z toho, čo

objektívne zistil.

Základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany,

ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu dostať. Podľa názoru

ústavného súdu aj na vydanie rozhodnutia o schválení udelenia príklepu súdom sú

primerane kladené požiadavky, ktoré vyplývajú zo základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa . Znamená to, že takéto rozhodnutie musí mať zákonný

podklad, musí byť dostatočne skutkovo a právne odôvodnené a nemôže byť prejavom

svojvôle.

Zo sťažnosti vyplýva, že exekučné konanie začalo na základe návrhu oprávneného,

ktorý sa zriadením exekučného záložného práva k nehnuteľnostiam stal jedným

zo záložných veriteľov. Sťažovateľ v uvedenom exekučnom konaní nemal postavenie

účastníka konania, bol a je prednostným záložným veriteľom k nehnuteľnostiam.

Podľa konanie o výkon rozhodnutia alebo

exekučné konanie na záloh možno viesť iba vtedy, ak oprávnený je záložný veriteľ alebo ak

záložný veriteľ s výkonom rozhodnutia alebo s exekúciou súhlasí.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že ako hmotnoprávna norma

obsahuje predpoklad prípustnosti postupu súdneho exekútora pri exekúcii predajom

nehnuteľností, ako aj pri iných zálohoch (hnuteľné veci).

Podľa § 61a ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konanie na záloh možno viesť iba

vtedy, ak oprávnený je záložný veriteľ alebo ak záložný veriteľ s exekúciou súhlasí.

Zmyslom ustanovenia § 61a ods. 2 Exekučného poriadku bolo teda výslovne priamo

v Exekučnom poriadku upraviť procesný postup súdneho exekútora, za akých podmienok je

možné vykonať exekúciu na záloh. Záloh, ktorý je zaťažený záložným právom, možno

postihnúť v rámci exekučného konania iba za podmienky, že oprávnený je aj záložným

veriteľom, alebo ak ním nie je, tak iba so súhlasom záložného veriteľa, čím je postavenie

záložného veriteľa v rámci exekučného konania posilnené.

Podstatnou pre rozhodnutie predmetnej veci bola teda otázka, či v rámci exekučného

konania možno v prospech oprávneného zriadiť exekučné záložné právo k nehnuteľnosti

(zálohu) zaťaženej záložným právom, ktoré následne umožní záložnému veriteľovi,

v prospech ktorého bolo zriadené, viesť exekúciu na záloh aj bez súhlasu zostávajúcich

záložných veriteľov.

Okresný súd v uznesení z 22. apríla 2010 preskúmal otázku oprávnenosti zriadenia

exekučného záložného práva v prospech oprávneného a v rámci odôvodnenia svojho

rozhodnutia k nej uviedol:

„Exekútor môže v priebehu exekučného konania na výslovný návrh oprávneného

zriadiť exekučné záložné právo na nehnuteľnosti vo vlastníctve povinného (§ 167 a nasl. Ex.

por.)

Zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti povinného nie je možné

považovať za spôsob vykonania exekúcie v pravom zmysle slova, a to z dvoch dôvodov:

týmto úkonom exekútora sa nedosahuje výťažok na uspokojenie vymáhanej pohľadávky

oprávneného (má len zabezpečovaciu funkciu) a Exekučný poriadok zriadenie exekučného

záložného práva ako spôsob vykonania exekúcie ani neuvádza (taxatívny výpočet spôsobov

vykonania exekúcie je uvedený v § 63 Ex. por.).

Na zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti povinného sa preto režim

nevzťahuje. Touto činnosťou exekútora sa záložné právo nerealizuje, ale

zriaďuje. na vznik ďalšieho záložného práva nevyžaduje súhlas

existujúceho záložného veriteľa. Zmyslom uvedeného ustanovenia je ochrana záložného

veriteľa, avšak pri realizácii záložného práva záložným veriteľom, nie pri jeho zriadení.

Vzťah k zriadeniu exekučného záložného práva nie je riešený expresis

verbis. Zriadenie ďalšieho záložného práva na zaťaženej nehnuteľnosti (alebo inom majetku

záložcu) podmienené súhlasom existujúceho záložného veriteľa nie je. Podľa platnej

hmotnoprávnej úpravy pri zriaďovaní ďalšieho záložného práva (pričom zákon

nešpecifikuje spôsob zriaďovania ďalšieho záložného práva) nie je existujúci záložný

veriteľ, pokiaľ ide o prípustnosť zriadenia ďalšieho záložného práva, v žiadnom právnom

vzťahu s budúcim (v poradí ďalším) záložným veriteľom. Posudzovanie otázky možnosti

zriadenia ďalšieho záložného práva preto môže byť podľa hmotnoprávnej úpravy len

predmetom právneho vzťahu medzi existujúcim záložným veriteľom a záložcom, bez účinkov

voči tretím osobám. Pre prípustnosť zriadenia ďalšieho záložného práva je preto súhlas,

alebo nesúhlas existujúceho záložného veriteľa právne irelevantný.

Z uvedeného vychádza, že ani v exekučnom konám nemôže byť a ani nie je

prípustnosť zriadenia exekučného záložného práva podmienené súhlasom existujúcich

záložných veriteľov...“

Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd dospel k záveru, že oprávneným zriadením

exekučného záložného práva na zálohu sa oprávnený stal jedným zo záložných veriteľov,

ktorý už súhlas na zákonné vedenie exekúcie na záloh podľa § 151h ods. 6 Občianskeho

zákonníka a § 61a ods. 2 Exekučného poriadku nepotreboval. Po prijatí tohto záveru

okresný súd preskúmal aj oprávnenosť začatia výkonu rozhodnutia, resp. splnenie

povinnosti oprávneného ako záložného veriteľa podľa § 151l ods. 1 Občianskeho

zákonníka, pričom k tejto otázke v rámci odôvodnenia uznesenia z 22. apríla 2010 poukázal

a citoval znenie ustanovení týkajúcich sa začatia a samotného

výkonu záložného práva a následne uviedol: „Podľa začatie výkonu

záložného práva je záložný veriteľ povinný písomne oznámiť záložcovi a dlžníkovi, ak osoba

dlžníka nie je totožná s osobou záložcu, a pri záložných právach registrovaných v registri

záložných práv a zaregistrovať začatie výkonu záložného práva v tomto registri, ak osobitný

zákon neustanovuje inak. V písomnom oznámení o začatí výkonu záložného práva záložný

veriteľ uvedie spôsob, akým sa uspokojí alebo sa bude domáhať uspokojenia zo zálohu...

Ako z vyššie uvedeného vyplýva súd dospel k záveru, že exekútor pri zriadení

exekučného záložného práva konal v súlade so zákonom, keď zriadením exekučného

záložného práva sa záložné právo nerealizuje, ale zriaďuje (ide o zabezpečenie

pohľadávky), a teda exekútor pri tomto úkone nepotreboval súhlas prednostného záložného

veriteľa.

Dňa 1. 10. 2007 vydal súdny exekútor upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie

zriadením exekučného záložného práva, upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie

predajom nehnuteľnosti, exekučný príkaz na zriadenie exekučného záložného práva na

nehnuteľnosti zapísané v katastri nehnuteľností a exekučný príkaz na vykonanie exekúcie

predajom nehnuteľnosti. Exekučný príkaz predajom nehnuteľnosti ako aj upovedomenie

o spôsobe vykonania exekúcie predajom nehnuteľnosti boli doručené záložnému veriteľovi

dňa 3. 10. 2007. Dňa 11. 10. 2007 záložný veriteľ doručil súdnemu exekútorovi nesúhlas

záložného veriteľa s exekúciou predajom nehnuteľnosti.

V danom exekučnom konaní prednostný záložný veriteľ mal možnosť od doručenia

upovedomenia o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti v tridsaťdňovej lehote sám začať

výkon svojho záložného práva. Plynutie tridsaťdňovej lehoty má zásadný význam preto, že

prednostný záložný veriteľ (ak je jeho pohľadávka splatná) môže v tejto lehote oznámiť

oprávnenému, že sám začína výkon záložného práva. Oprávnený (respektíve súdny

exekútor) potom nemôže v exekúcii pokračovať. Ak prednostný záložný veriteľ v tejto

tridsaťdňovej lehote oznámenie neuskutoční, nemôže potom sám začať výkon svojho

záložného práva, až kým sa neskončí výkon záložného práva oprávneného. Prednostný

záložný veriteľ, ak oznámenie v tridsaťdňovej lehote nevykoná, má potom dve možnosti

realizácie svojho záložného práva:

a) môže vyčkať, kým sa záloh v exekúcii oprávneného predá (respektíve kým sa

exekúcia skončí inak) a potom začne výkon svojho záložného práva, ktoré predajom na

dražbe nezaniklo, alebo

b) môže v exekúcii oprávneného uplatniť uspokojenie svojej pohľadávky z výťažku

z predaja zálohu.

Keďže účelom záložného práva nie je znemožnenie jeho realizácie iným záložným

veriteľom, ale zvýhodnenie pri realizácii, a hlavne, pri rozvrhu výťažku z ktorého je záložný

veriteľ uspokojovaný najskôr, potom mal súd za to, že námietky povinného ako aj záložného

veriteľa sú neopodstatnené navyše, keď záložný veriteľ oznámil začatie výkonu svojho

záložného práva od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti po

roku, t. j. 25. 11. 2008 z toho dôvodu súd námietky voči udelenému príklepu zamietol.“

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd sa v rámci odôvodnenia uznesenia

z 22. apríla 2010 vysporiadal s námietkami predloženými sťažovateľom v napadnutom

exekučnom konaní. V rámci odôvodnenia svojich záverov po zistení skutkového stavu

poukázal na ustanovenia príslušných právnych predpisov, ktoré pri svojom rozhodovaní

aplikoval, a dospel k záveru, že zriadenie exekučného záložného práva v prospech

oprávneného, t. j. získanie postavenia záložného veriteľa oprávneným znamenalo vznik

oprávnenia začať výkon exekúcie na záloh za predpokladu splnenia zákonom ustanovených

povinností. Okresný súd v uznesení z 22. apríla 2010 taktiež poukázal na skutočnosti

preukazujúce splnenie uvedených povinností oprávneným. Výklad dotknutých ustanovení

a Exekučného poriadku, ktorý okresný súd aplikoval pri posúdení

uvedeného skutkového stavu, podľa ktorého prednostný záložný veriteľ nemôže byť

neobmedzene zvýhodnený pri rozhodovaní o predmete zálohu aj v neprospech

zostávajúcich záložných veriteľov, nemožno považovať za ústavne nekomformný. Tento

záver je taktiež v súlade s judikatúrou ústavného súdu, v rámci ktorej už ústavný súd

vyslovil, že záložný veriteľ ako prednostný záložný veriteľ má mať najsilnejšie postavenie

pri uspokojovaní svojich pohľadávok zo zálohu a toto právo by nemalo byť obmedzované

ani záložnými veriteľmi so záložnými právami, ktoré vzniknú neskôr. Tento legitímny cieľ

ale na druhej strane neznemožňuje a nemôže úplne znemožniť uplatňovanie práv ostatných

veriteľov voči dlžníkovi (). Z uvedeného vyplýva, že postavenie prednostného

záložného veriteľa je pri výkone záložného práva jednoznačne posilnené, ale súčasne

nemôže mať absolútnu povahu. preto v súlade s

upravuje postup, ktorým jeho základné právo obmedzuje.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd uznesenie

z 22. apríla 2010 náležite odôvodnil. Okresný súd uviedol, ktoré skutočnosti považoval na

základe vykonaného dokazovania za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové

zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval a ustanovenia príslušných

právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil.

S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľa podľa dospel k záveru, že z predloženej

sťažnosti ani z k nej pripojeného uznesenia z 22. apríla 2010 nevyplýva nič, čo by svedčilo

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených okresným súdom, a teda

o porušení základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa ,

a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedeného dôvodu bolo už potom bezpredmetné rozhodovať o sťažovateľovom

návrhu na dočasné opatrenie podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010