Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 21/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Mesta V. podľa

a sťažnosť Mestského zastupiteľstva mesta V. podľa a ,

zastúpených advokátom JUDr. A. B., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného

porušenia základných práv zaručených v a 2

a namietaného porušenia a 3 , práva zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného

porušenia čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 4, čl. 5, čl. 6 ods. 2 a čl. 11 Európskej charty miestnej

samosprávy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo

16. apríla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mesta V. a sťažnosť Mestského zastupiteľstva mesta V. o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2009

doručená sťažnosť Mesta V. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného , základného práva na súdne preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 16. apríla 2009 a sťažnosť

Mestského zastupiteľstva mesta V. (ďalej len „mestské zastupiteľstvo“) podľa čl. 127a

vo veci namietaného porušenia , , , a

Európskej charty miestnej samosprávy (ďalej len „Európska charta“) a namietaného

porušenia a 3 rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. apríla 2009.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že návrhom z 30. decembra 1997 sa Obec Š.

domáhala na Správe katastra P. (ďalej len „správa katastra“) vydania rozhodnutia o zmene

priebehu hranice medzi obcou Š. a katastrálnym územím Š. na jednej strane a obcou S.

(v súčasnosti mesto V.) a katastrálnym územím Š. na strane druhej. Obec Š. podala uvedený

návrh odvolávajúc sa na ustanovenie § 52 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení platnom a účinnom v tom čase (ďalej len

„katastrálny zákon“), podľa ktorého katastrálny úrad na návrh obce alebo obyvateľov obce

v konaní rozhodne o zmene priebehu hranice obce alebo hranice katastrálneho územia

(ďalej len „priebeh hranice“) vtedy, ak sa zmena priebehu hranice vykonala v rokoch 1948

až 1989 bez súhlasu obce alebo obyvateľov obce.

Podľa Obce Š. totiž časť jej katastrálneho územia bola odňatá v prospech sťažovateľa

(v tom čase Obec V.) nariadením Slovenskej národnej rady č. 52/1947 Sb. n. SNR

o utvorení obce V. a o zaistení rozvoja tatranského kraja (ďalej len „“),

z dôvodovej správy ktorého vyplývalo, že sa tak stalo bez súhlasu Obce Š. a jej obyvateľov.

Následne z dôvodu viacerých nepresností a chýb v nariadení č. 52/1947 pri popise

odčleňovaného územia (chybne uvedené parcelné čísla) prijala Slovenská národná rada

zákon č. 3/1954 Sb. n. SNR o pôsobnosti, organizácii a o územnom obvode Mestského

národného výboru vo V. (ďalej len „“) a na jeho vykonanie bolo prijaté

nariadenie Zboru povereníkov č. 6/1954 Sb. n. SNR o podrobnom vymedzení územia

obvodu Mestského národného výboru vo V. a jednotlivých obvodných národných výborov

(ďalej len „“), ktorým podľa Obce Š. bolo nanovo zadefinované územie

odnímané obci Š. v prospech sťažovateľa, čo malo vyplývať aj zo skutočnosti, že

ustanovením bolo ako celok zrušené , pretože

odporovalo tomuto zákonu.

Uvedené podľa Obce Š. nasvedčovalo tomu, že je splnená aj ďalšia požiadavka

podľa § 52 ods. 1 katastrálneho zákona, že k zmene priebehu hranice medzi obcou Š.

a katastrálnym územím Š. na jednej strane a sťažovateľom a katastrálnym územím Š.

na strane druhej došlo v rozhodnom období rokov 1948 – 1989.

Po viacnásobnom zrušení rozhodnutí správy katastra Krajským súdom v Prešove

napokon rozhodla správa katastra rozhodnutím sp. zn. zo 4. marca 2004, ktorým

vyhovela návrhu Obce Š.

Správa katastra odôvodnila svoje rozhodnutie tým, že na prinavrátenie územia obci

Š., ktoré jej bolo odňaté v prospech sťažovateľa, sú splnené obe podmienky reštitučného

ustanovenia § 52 ods. 1 katastrálneho zákona, a to, že sporné územia boli odňaté obci Š. bez

jej súhlasu a bez súhlasu jej obyvateľov, čo malo nepochybne vyplývať aj z dôvodových

správ k nariadeniu č. 52/1947 a k nariadeniu č. 6/1954, a tiež bola splnená podmienka, že

k odňatiu sporného územia došlo v rozhodnom období rokov 1948 – 1989.

Proti uvedenému rozhodnutiu správy katastra sp. zn. zo 4. marca 2004 podal

sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“). Krajský súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal zákonnosť

napadnutého rozhodnutia katastrálneho úradu podľa piatej časti

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) a rozsudkom

sp. zn. z 29. novembra 2005 napadnuté rozhodnutie správy katastra potvrdil.

Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom správy katastra, podľa ktorého zákonom

č. 3/1954 a jeho vykonávacím nariadením č. 6/1954 došlo k zrušeniu nariadenia č. 52/1947,

a teda, že v roku 1954, t. j. v rozhodnom období, došlo nanovo k určeniu hraničnej čiary

medzi obcou Š. a sťažovateľom.

Rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 29. novembra 2005 bolo

na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 3. mája 2007 ako vecne správne a zákonné potvrdené.

Na základe sťažností podaných podľa a podľa a ods. 1

ústavný súd nálezom č. k. -111 z 9. septembra 2008 vyslovil porušenie

základných práv sťažovateľa zaručených a 2 , ako aj porušenie

základných práv mestského zastupiteľstva zaručených a 3 rozsudkom

najvyššieho súdu. Tento rozsudok bol uvedeným nálezom zrušený a vec bola najvyššiemu

súdu vrátená na ďalšie konanie.

V uvedenom náleze, ktorý nadobudol právoplatnosť 30. októbra 2008, ústavný súd

vychádzal z názoru, že „podľa nariadenia č. vylúčené územia označených obcí

(a územie zrušenej obce) vytvorili územie obce V. dňom účinnosti tohoto nariadenia, teda

26. mája 1947. Všetky ostatné súvisiace úkony (napr. ‚zápis zmien, nastalých podľa tohto

nariadenia… v pozemkových a iných knihách‘, vytýčenie priebehu hraníc obce v prírode

atď.) spadajúce do rozhodného obdobia mali podľa názoru ústavného súdu iba

deklaratórny a vykonávací charakter. Ak katastrálny úrad a všeobecné súdy vychádzali

z toho, že ‚prvé opatrenia na vykonanie nariadenia č. 52/1947 Sb. n. SNR sú datované 7.

10. 1948, 7. 7. 1948, 15. 8. 1948 resp. 18. 8. 1950, teda spadajú už do rozhodného obdobia,

pričom podľa § 6 ods. 2 zák. č. 3/1954 Sb. n. SNR je ich potrebné považovať za opatrenia

podľa tohoto zákona‘, svojím výkladom extrémne vybočili z rámca predmetného

reštitučného ustanovenia, pretože právne účinky nariadenia č. nastali ex lege

už 26. mája 1947 (bez ohľadu na vykonávacie opatrenia uskutočnené v rozhodnom období).

Okrem uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že vzhľadom na účel obecno-reštitučného

zákona, ktorým je náprava nedemokratických mocenských zásahov do samosprávy, je

rozhodujúce, že o vytvorení obce V. rozhodol demokratický parlament v roku 1947, a nie to,

kedy bol zákon technicky vykonaný. Argumentácia najvyššieho súdu slovom ‚vykonala‘ z

ustanovenia § 52 katastrálneho zákona vychádza len z jazykového, resp. mechanického

výkladu, ktorý je v zjavnom rozpore s účelom právnej normy.“.

V inej veci vedenej pod sp. zn. najvyšší súd ako súd odvolací

rozsudkom z 3. mája 2007 potvrdil rozsudok krajského súdu vyhlásený 29. novembra 2005

v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správy

katastra o zamietnutí návrhu sťažovateľa na zmenu hranice katastrálnych území Š. a V. tak,

že územie T. by bolo prinavrátené sťažovateľovi. Predmetný rozsudok najvyššieho súdu

sťažovateľ napadol sťažnosťou podľa , o ktorej sa viedlo konanie

na ústavnom súde pod sp. zn. .

I. senát ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. dospel

k právnemu záveru odchylnému od právneho názoru vyjadreného v náleze sp. zn.

, preto pred rozhodnutím vo veci predložil plénu ústavného súdu návrh

na zjednotenie odchylných právnych názorov podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“).

Plénum ústavného súdu sa 18. februára 2009 uznesením č. k. PLz. -3

„nestotožnilo s argumentmi II. senátu...“. Následne sformulovalo svoje stanovisko tak, že

„prvá zmena hranice katastrálneho územia obce Š. tak, že z jej katastrálneho územia bolo

odčlenené územie T. v prospech územia mesta V., bola vykonaná v rozhodnom období

od 1. januára 1948 do 31. decembra 1989 [§ 52 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení platnom do 31. decembra 2001], a to bez

súhlasu obyvateľov obce, a preto nie je dôvod na prinavrátenie územia T. mestu V., ktoré

mu bolo odňaté na základe uznesenia pléna Okresného národného výboru P. č. 90

z 23. marca 1976.“.

V závere uznesenia o zjednotení odchylných právnych záverov plénum ústavného

súdu uviedlo, že „senáty ústavného súdu budú v zmysle § 6 poslednej vety zákona

o ústavnom súde pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazané stanoviskom pléna

ústavného súdu vyjadreným vo výrokovej časti tohto uznesenia“.

Najvyšší súd po zrušení svojho rozsudku vyhláseného 3. mája 2007 v konaní

vedenom pod sp. zn. nálezom ústavného súdu sp. zn.

pokračoval v konaní, nariadil odvolacie pojednávanie a rozsudkom vyhláseným 16. apríla

2009 v konaní vedenom pod sp. zn. () potvrdil rozsudok

krajského súdu č. k. -106 z 29. novembra 2005.

Opätovné potvrdenie rozsudku krajského súdu napriek viazanosti právnym názorom

ústavného súdu vyjadreným v náleze sp. zn. najvyšší súd zdôvodnil tak, že

„hoci v predmetnej veci koná a rozhoduje na základe zrušujúceho rozhodnutia ústavného

súdu vo veci ‚Š.‘, nemôže bez ďalšieho nevziať v úvahu skutočnosť, že plénum ústavného

súdu v časti VII svojho uznesenia sa nestotožnilo s argumentmi II. senátu vyjadrenými

v časti VI uznesenia pléna ... a následne plénum väčšinou hlasov prijalo stanovisko k prvej

zmene hranice Obce Š. s tým, že týmto stanoviskom budú viazané senáty ústavného súdu

v ďalších obdobných veciach.

...

Viazanosť najvyššieho súdu nálezom ústavného súdu z 9.9.2008 je takto

modifikovaná (prelomená) následným uznesením pléna ústavného súdu so zreteľom

na prijaté stanovisko pléna a dôvody I. senátu uvedené v časti VI. uznesenia pléna.

Za tohto skutkového a právneho stavu veci najvyšší súd už nemohol akceptovať nález

z 09.09.2008 ako jediný, záväzný a nespochybniteľný ústavne konformný výklad pre riešenie

základnej otázky sporu, ako sa toho navrhovateľ domáhal.

Najvyšší súd v danej veci súvislosti poznamenáva, že mu neprislúcha hodnotiť

dôvodnosť vydania pléna ústavného súdu, ale za podstatnú považuje skutočnosť, že

po vydaní nálezu II. senátu ústavného súdu bol vyslovený iný právny názor I. senátu

a najmä pléna ústavného súdu, ako najširšieho kolektívneho orgánu ochrany ústavnosti,

ktorého obsah je vo vecnej a právnej súvislosti aj s prejednávanou vecou.

...

Pokiaľ senáty ústavného súdu sú podľa poslednej vety

viazané s poukazom aj na časť VII uznesenia pléna ústavného súdu pri rozhodovaní

o ďalších obdobných veciach pri výklade § 52 ods. 1 katastrálneho zákona viazané

stanoviskom pléna ústavného súdu vyjadrenom vo výrokovej časti uznesenia pléna, nie je

rozumný dôvod na to, aby sa najvyšší súd riadil iným výkladom, než tým, ktorý zo

stanoviska pléna aj pre prejednávanú vec vyplýva ...“.

V sťažnosti, ktorej predbežné prerokovanie ústavný súd týmto uznesením završuje,

sťažovateľ porušenie svojich označených základných práv videl v tom, že najvyšší súd

pri opätovnom rozhodnutí o jeho odvolaní proti prvostupňovému rozsudku krajského súdu

č. k. -106 z 29. novembra 2005 porušil ustanovenie § 56 ods. 6 poslednej vety

, podľa ktorého po zrušení právoplatného rozhodnutia ústavným

súdom a vrátení veci na ďalšie konanie je ten, kto také rozhodnutie vydal, viazaný právnym

názorom ústavného súdu.

V sťažovateľovom prípade mal podľa jeho názoru najvyšší súd rešpektovať právny

názor vyjadrený v náleze z 9. septembra 2008 vyhlásenom v konaní vedenom pod sp. zn.

, a to aj napriek tomu, že po nadobudnutí právoplatnosti tohto nálezu došlo

k prijatiu zjednocovacieho stanoviska pléna ústavného súdu, ktoré vychádzalo z odchylného

právneho názoru a z ktorého napokon vychádzal aj najvyšší súd v sťažnosťou napadnutom

rozsudku. Dôvodom odchýlky od záväzného právneho názoru ústavného súdu podľa

sťažovateľa môže byť iba „zmena v zistení skutkového stavu alebo zmena právneho stavu ...

V danom prípade k takej zmene skutkového ani právneho stavu nedošlo.“.

Vo vzťahu k zjednocovaciemu stanovisku pléna ústavného súdu z 18. októbra 2009

sťažovateľ zdôraznil, že bolo prijaté napriek späťvzatiu jeho sťažnosti vo veci sp. zn.

(späťvzatie bolo ústavnému súdu doručené 17. februára 2009), poukázal

na , z ktorého podľa jeho názoru nevyplýva oprávnenie pléna ústavného

súdu zjednocovať právne názory senátov v konaniach podľa čl. 127 ods. 1 a podľa čl. 127a

, uviedol, že „žiadne ustanovenie neupravuje, a teda ani

nepripúšťa zrušenie, ani nerešpektovanie rozhodnutia ústavného súdu, na ktorom sa

uzniesol senát ústavného súdu v rámci svojej pôsobnosti“, a napokon aj interpretoval

ustanovenie tak, že zjednocovacím stanoviskom pléna je

viazaný iba senát konajúci v tej veci, v ktorej dospel k odchylnému právnemu záveru.

Na pomerne obsiahlom priestore sa sťažovateľ v sťažnosti venuje argumentácii

v prospech právnych záverov o pričlenení sporného katastrálneho územia ešte

pred 1. januárom 1948.

Sťažnosť mestského zastupiteľstva podaná podľa a je odôvodnená

tvrdením, že najvyšší súd po zrušení jeho rozsudku nálezom ústavného súdu z 9. septembra

2008 (), v ktorom sa konštatovalo porušenie základných práv mestského

zastupiteľstva zaručených a 3 , „bol povinný v ďalšom konaní svojím

novším rozhodnutím napraviť porušené základné právo Mestského zastupiteľstva Mesta V.,

zaručené v a 3 “.

Vadou v konaní najvyššieho súdu relevantnou z hľadiska konania podľa čl. 127a

bolo aj nepripustenie mestského zastupiteľstva ako vedľajšieho účastníka do konania

vedeného pod sp. zn. (). K takémuto postupu najvyšší súd

totiž nebol podľa mestského zastupiteľstva zaviazaný ani zjednocovacím stanoviskom pléna

ústavného súdu.

Už uvedenými nedostatkami tak podľa názoru mestského zastupiteľstva došlo

k porušeniu označených ustanovení i Európskej charty.

V závere sťažnosti sťažovateľ a mestské zastupiteľstvo navrhli, aby ústavný súd

po prijatí oboch sťažností a po prehodnotení stanoviska vyjadreného v uznesení pléna

ústavného súdu č. k. PLz. -3 z 18. februára 2009 meritórne nálezom rozhodol,

„že rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. (4 SžoKS

21/2006) zo dňa 16. apríla 2009 porušené bolo:

a) Základné právo Mesta V. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1

a 2 a Právo na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6

ods. 1, prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. )

b) Základné právo Mestského zastupiteľstva Mesta V., zaručené čl. 67 ods. 1 a 3

a jeho právo vyplývajúce z článkov 3 ods. 1, , ,

a Európskej charty miestnej samosprávy (č. , č. 602/2002

Z.z. a č. )

... zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

() zo dňa 16. apríla 2009 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie

... priznal Mestu V. náhradu trov konania s povinnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zaplatiť túto náhradu na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. A. B.,

CSc., B., vo výške, ktorú vyčísli v náleze.“.

Sťažovateľ a mestské zastupiteľstvo navrhli ústavnému súdu zároveň i odklad

vykonateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom ...

Ústavný súd podľa ustanovenia zákona každý

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť,

že v rámci konania o predloženej sťažnosti už nie je oprávnený zaoberať sa právnymi

závermi I. senátu ústavného súdu vyslovenými v právoplatnom uznesení č. k. I. ÚS 363/08-

117 z 19. februára 2009, ako ani právnymi závermi pléna ústavného súdu vyslovenými

v právoplatnom uznesení č. k. PLz. -3 z 18. februára 2009. Značná časť

odôvodnenia sťažnosti totiž bola tvorená práve argumentáciou o správnosti právneho názoru

sťažovateľa týkajúceho sa časového momentu pričlenenia sporného katastrálneho územia

k mestu V., čo tvorilo meritum oboch už uvedených rozhodnutí ústavného súdu. V konaní

pred ústavným súdom totiž nie je možné domáhať sa preskúmania iného rozhodnutia

ústavného súdu [ ].

Z uvedeného dôvodu sa ústavný súd už taktiež nezaoberal ani napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu v otázke právneho posúdenia okolností rozhodovania správy

katastra v sťažovateľovej veci.

Svoju pozornosť tak ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti

sťažovateľa zameral na ťažiskovú námietku, ktorá z odôvodnenia sťažnosti vyplývala. Bolo

ňou tvrdenie, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom zo 16. apríla 2009 porušil ustanovenie

poslednej vety , pričom súčasne ústavne nekonformným

spôsobom interpretoval ustanovenie . Došlo teda

k nerešpektovaniu záväzného právneho názoru vysloveného v právoplatnom

a vykonateľnom náleze ústavného súdu z 9. septembra 2008, ktorý nebol neskorším

zjednocovacím stanoviskom pléna ústavného súdu z 18. februára 2009 nijak dotknutý.

Navyše najvyšší súd mal pri interpretácii vychádzať z jeho

doslovného znenia vedúceho k záveru, že týmto stanoviskom je viazaný senát ústavného

súdu výlučne v tej veci, v ktorej odchylný názor ho viedol k predloženiu veci plénu

ústavného súdu na zjednotenie odchylných stanovísk, teda vo veci sp. zn. .

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa bolo

posúdiť, či právne závery najvyššieho súdu, ktoré ho viedli k opätovnému potvrdeniu

odvolaním napadnutého prvostupňového rozsudku krajského súdu, by po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie mohli viesť k záväznému konštatovaniu ústavnej nekonformity jeho

interpretácie relevantných ustanovení .

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že o zjavne neopodstatnený

návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Podľa senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou

činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už

v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie

odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných

právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného

súdu.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Najvyšší súd vzťah citovaných ustanovení v okolnostiach

sťažovateľovho prípadu vyložil tak, že neskorším zjednocovacím stanoviskom pléna

ústavného súdu došlo k prelomeniu viazanosti najvyššieho súdu právnym názorom

skoršieho rozhodnutia ústavného súdu, v ktorom bol vyjadrený právny názor odchylný

od názoru autoritatívne formulovaného plénom ústavného súdu. V takom prípade potom

„nie je rozumný dôvod na to, aby sa najvyšší súd riadil iným výkladom, než tým, ktorý

zo stanoviska pléna aj pre prejednávanú vec vyplýva ...“.

Ústavný súd k tomu poznamenáva, že pre rozhodnutie najvyššieho súdu nebolo

podstatné to, či zjednocovacie stanovisko pléna ústavného podľa § 6 zákona o ústavnom

súde zaväzuje všetky senáty vo veciach skutkovo a právne rovnakých alebo podobných,

ktoré sa v budúcnosti vyskytnú, alebo či je záväzné iba pre senát, ktorý vec plénu ústavného

súdu pre účely zjednotenia odchylných právnych názorov predložil, a to výlučne v tej veci,

pri prerokovaní ktorej tento senát k odchylnému právnemu názoru dospel. Rozhodujúce

pre najvyšší súd bolo, či zjednocovacie stanovisko pléna ústavného súdu je takou

skutočnosťou, ktorá umožňuje nerešpektovať v danom prípade ustanovenie § 56 ods. 6

, teda viazanosť najvyššieho súdu právnym názorom senátu

ústavného súdu, ktorý bol medzičasom už prekonaný zjednocovacím stanoviskom pléna

ústavného súdu.

Ústavný súd v konaniach podľa vo vzťahu k preskúmavaniu

rozhodnutí všeobecných súdov stabilne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecného

súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (obdobne napr. , ,

).

Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní sťažovateľovej sťažnosti k záveru,

že právny záver najvyššieho súdu o prelomení jeho viazanosti právnym názorom II. senátu

ústavného súdu vysloveným v náleze č. k. -111 z 9. septembra 2008 nie je

arbitrárny ani zjavne neodôvodnený.

Viazanosť orgánu verejnej moci právnym názorom ústavného súdu vysloveným

v zrušujúcom náleze vyplýva z kasačnej podstaty rozhodovania ústavného súdu v konaní

podľa . Ak by kasačné rozhodovanie nebolo spojené s viazanosťou

orgánu verejnej moci, ktorého rozhodnutie bolo zrušené právnym názorom ústavného súdu,

potom by kasačné oprávnenie ústavného súdu nemalo rozumný zmysel. Nerešpektovanie

právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v zrušujúcom náleze je nielen porušením § 56

ods. 6 , ale v konečnom dôsledku i porušením základného práva

účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu.

Viazanosť právnym názorom plynúca z kasačnej podstaty rozhodovania o opravných

prostriedkoch je typická i pre iné druhy právne regulovaných procesov, v ktorých dochádza

k aplikácii práva. Je to tak v občianskom súdnom konaní ( a ),

v správnom súdnictve ( a ), v trestnom konaní ( a

ods. 1 v znení neskorších predpisov), ale

i v správnom konaní [ o správnom konaní (Správny

poriadok) v znení neskorších predpisov].

V žiadnom z uvedených druhov právne regulovaných procesov však viazanosť

právnym názorom nadriadeného orgánu, resp. orgánu vyššieho stupňa nie je uplatňovaná

absolútne. Inými slovami, v určitých prípadoch sa viazanosť právnym názorom neuplatní.

Tieto výnimočné prípady však explicitne nezakotvuje zákonný text, ale sú výsledkom

aplikačnej praxe i právnej teórie. Ide najčastejšie o zmenu v skutkových zisteniach, ktoré

tvorili základ kasačného i zrušeného rozhodnutia, alebo aj zmenu právnej úpravy

po zrušovacom rozhodnutí, ale pred opätovným rozhodnutím orgánu, ktorého rozhodnutie

bolo zrušené. Dôvodom bezvadnosti, a tým i prípustnosti takýchto výnimiek, je skutočnosť,

že v prípade opätovného napadnutia rozhodnutia formálne rešpektujúceho právny názor

kasačného orgánu opravným prostriedkom by kasačný orgán musel napadnuté rozhodnutie

vzhľadom na odlišne ustálený skutkový stav alebo v dôsledku zmeny právnej úpravy znova

zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, pričom by musel formulovať odlišný právny názor ako

v prvom zrušovacom rozhodnutí.

Najvyšší súd v sťažovateľovom prípade posúdil zjednocovacie stanovisko pléna

ústavného súdu ako skutočnosť umožňujúcu nerešpektovať právny názor vyjadrený v skôr

vyhlásenom a právoplatnom zrušovacom náleze II. senátu ústavného súdu, na základe

ktorého bol najvyšší súd povinný o odvolaní sťažovateľa opätovne rozhodnúť. Pritom

právny názor vyjadrený v zjednocovacom stanovisku charakterizoval najvyšší súd ako

právny názor „najširšieho kolektívneho orgánu ochrany ústavnosti“.

Podľa názoru ústavného súdu interpretácia

najvyšším súdom v sťažovateľovom prípade nesignalizuje aj vzhľadom na už analyzovanú

podstatu viazanosti právnym názorom kasačného orgánu možnosť zistenia porušenia

označených základných práv sťažovateľa pri meritórnom prerokovaní sťažnosti. Najvyšší

súd svoje opätovne potvrdzujúce rozhodnutie zdôvodnil atribútom rozumnosti, ktorá mu

bránila rešpektovať pôvodne vyslovený právny názor II. senátom ústavného súdu.

Vychádzal z toho, že neskorší právny názor vyjadrený plénom ústavného súdu mal pre jeho

rozhodovanie väčšiu relevanciu.

Úvahám najvyššieho súdu nechýba logika berúc do úvahy vzťah pléna ústavného

súdu k senátom ústavného súdu. Podľa ústavný súd rozhoduje v pléne

okrem iného aj o zjednocovaní právnych názorov senátov, preto ho skutočne možno

považovať za najširší kolektívny orgán ochrany ústavnosti. Ak teda plénum ústavného súdu

prijme zjednocovacie stanovisko v určitej veci, nie je rozumné predpokladať, že by sa

ktorýkoľvek senát ústavného súdu v podobnej alebo dokonca rovnakej veci v budúcnosti

od právneho názoru pléna ústavného súdu odchýlil. Tento záver nie je výsledkom výkladu

, ale výrazom dôsledného rešpektovania jedného zo základných

hodnotových princípov právneho štátu, a to princípu právnej istoty [( ),

napr. ], ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva.

Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku

pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. ,

a ), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom

právne posudzované. Za diskriminačný potom možno považovať taký postup, ktorý rovnaké

alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne

a rozumne odôvodniť (mutatis mutandis a ). Uvedené požiadavky

formulované v rozhodnutiach ústavného súdu nepochybne musí rešpektovať i samotný ich

tvorca už len s ohľadom na to, že je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Keďže ústavný súd nezistil ústavne relevantnú súvislosť medzi sťažovateľom

označenými základnými právami a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol

sťažnosť sťažovateľa podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

III.

Podľa a ods. 1 ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach orgánov územnej

samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému rozhodnutiu alebo inému neústavnému

alebo nezákonnému zásahu do vecí územnej samosprávy, ak o jej ochrane nerozhoduje iný

súd.

Podľa územná samospráva sa uskutočňuje na zhromaždeniach

obyvateľov obce, miestnym referendom, referendom na území vyššieho územného celku,

orgánmi obce alebo orgánmi vyššieho územného celku. Spôsob vykonania miestneho

referenda a referenda na území vyššieho územného celku ustanoví zákon.

Podľa štát môže zasahovať do činnosti obce a vyššieho

územného celku len spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 3 ods. 1 Európskej charty miestna samospráva označuje právo a spôsobilosť

miestnych orgánov v medziach zákona spravovať a riadiť podstatnú časť verejných

záležitostí v rámci ich kompetencií a v záujme miestneho obyvateľstva.

Podľa čl. 4 ods. 4 Európskej charty právomoci udelené miestnym orgánom sú

obyčajne plné a výlučné. Tieto právomoci nesmie porušiť ani obmedziť žiaden ústredný

či regionálny orgán s výnimkou prípadov ustanovených zákonom.

Podľa čl. 5 Európskej charty so zainteresovanými miestnymi samosprávami sa

vopred prekonzultujú všetky miestne zmeny územných hraníc, prípadne sa tam, kde to

zákon umožňuje, uskutoční referendum.

Podľa čl. 6 ods. 2 Európskej charty podmienky služby zamestnancov miestnej správy

sú také, aby umožňovali prijímať vysokokvalifikovaných ľudí podľa ich zásluh

a schopností; na tento účel sa poskytujú primerané možnosti na vzdelávanie, odmeňovanie

a perspektívu služobného postupu.

Podľa čl. 11 Európskej charty miestne orgány majú právo na súdne opravné

prostriedky s cieľom zabezpečiť slobodný výkon svojich právomocí a rešpektovanie

princípov samosprávy zakotvených vo vnútroštátnom zákonodarstve.

Vzhľadom na to, že porušenie citovaných ustanovení a Európskej charty malo

podľa mestského zastupiteľstva vyplývať z rovnakých skutkových a právnych okolností,

akými argumentoval sťažovateľ v sťažnosti podľa proti rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. () zo 16. apríla 2009, zaujal

ústavný súd aj k sťažnosti mestského zastupiteľstva podanej podľa a ods. 1

rovnaké stanovisko ako k sťažnosti sťažovateľa podanej podľa

a odmietol ju ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd tu odkazuje na dôvody obsiahnuté

v bode II odôvodnenia tohto uznesenia.

Keďže ústavný súd odmietol obe podané sťažnosti, nie je daný dôvod na odklad

vykonateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu tak, ako to bolo navrhnuté v oboch

sťažnostiach.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010