Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)III. ÚS 21/2010
PDF · 272.66 KB
No categories available
III. ÚS 21/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Mesta V. podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky
a sťažnosť Mestského zastupiteľstva mesta V. podľa čl. 127a Ústavy Slovenskej republiky,
zastúpených advokátom JUDr. A. B., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného
porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
a namietaného porušenia čl. 67 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného
porušenia čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 4, čl. 5, čl. 6 ods. 2 a čl. 11 Európskej charty miestnej
samosprávy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžp 23/2009 zo
16. apríla 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mesta V. a sťažnosť Mestského zastupiteľstva mesta V. o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2009
doručená sťažnosť Mesta V. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na súdne preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžp 23/2009 zo 16. apríla 2009 a sťažnosť
Mestského zastupiteľstva mesta V. (ďalej len „mestské zastupiteľstvo“) podľa čl. 127a
ústavy vo veci namietaného porušenia čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 4, čl. 5, čl. 6 ods. 2 a čl. 11
Európskej charty miestnej samosprávy (ďalej len „Európska charta“) a namietaného
porušenia čl. 67 ods. 1 a 3 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžp 23/2009
zo 16. apríla 2009.
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že návrhom z 30. decembra 1997 sa Obec Š.
domáhala na Správe katastra P. (ďalej len „správa katastra“) vydania rozhodnutia o zmene
priebehu hranice medzi obcou Š. a katastrálnym územím Š. na jednej strane a obcou S.
(v súčasnosti mesto V.) a katastrálnym územím Š. na strane druhej. Obec Š. podala uvedený
návrh odvolávajúc sa na ustanovenie § 52 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení platnom a účinnom v tom čase (ďalej len
„katastrálny zákon“), podľa ktorého katastrálny úrad na návrh obce alebo obyvateľov obce
v konaní rozhodne o zmene priebehu hranice obce alebo hranice katastrálneho územia
(ďalej len „priebeh hranice“) vtedy, ak sa zmena priebehu hranice vykonala v rokoch 1948
až 1989 bez súhlasu obce alebo obyvateľov obce.
Podľa Obce Š. totiž časť jej katastrálneho územia bola odňatá v prospech sťažovateľa
(v tom čase Obec V.) nariadením Slovenskej národnej rady č. 52/1947 Sb. n. SNR
o utvorení obce V. a o zaistení rozvoja tatranského kraja (ďalej len „nariadenie č. 52/1947“),
z dôvodovej správy ktorého vyplývalo, že sa tak stalo bez súhlasu Obce Š. a jej obyvateľov.
Následne z dôvodu viacerých nepresností a chýb v nariadení č. 52/1947 pri popise
odčleňovaného územia (chybne uvedené parcelné čísla) prijala Slovenská národná rada
zákon č. 3/1954 Sb. n. SNR o pôsobnosti, organizácii a o územnom obvode Mestského
národného výboru vo V. (ďalej len „zákon č. 3/1954“) a na jeho vykonanie bolo prijaté
nariadenie Zboru povereníkov č. 6/1954 Sb. n. SNR o podrobnom vymedzení územia
obvodu Mestského národného výboru vo V. a jednotlivých obvodných národných výborov
(ďalej len „nariadenie č. 6/1954“), ktorým podľa Obce Š. bolo nanovo zadefinované územie
odnímané obci Š. v prospech sťažovateľa, čo malo vyplývať aj zo skutočnosti, že
ustanovením § 5 zákona č. 3/1954 bolo ako celok zrušené nariadenie č. 52/1947, pretože
odporovalo tomuto zákonu.
Uvedené podľa Obce Š. nasvedčovalo tomu, že je splnená aj ďalšia požiadavka
podľa § 52 ods. 1 katastrálneho zákona, že k zmene priebehu hranice medzi obcou Š.
a katastrálnym územím Š. na jednej strane a sťažovateľom a katastrálnym územím Š.
na strane druhej došlo v rozhodnom období rokov 1948 – 1989.
Po viacnásobnom zrušení rozhodnutí správy katastra Krajským súdom v Prešove
napokon rozhodla správa katastra rozhodnutím sp. zn. H-11/97 zo 4. marca 2004, ktorým
vyhovela návrhu Obce Š.
Správa katastra odôvodnila svoje rozhodnutie tým, že na prinavrátenie územia obci
Š., ktoré jej bolo odňaté v prospech sťažovateľa, sú splnené obe podmienky reštitučného
ustanovenia § 52 ods. 1 katastrálneho zákona, a to, že sporné územia boli odňaté obci Š. bez
jej súhlasu a bez súhlasu jej obyvateľov, čo malo nepochybne vyplývať aj z dôvodových
správ k nariadeniu č. 52/1947 a k nariadeniu č. 6/1954, a tiež bola splnená podmienka, že
k odňatiu sporného územia došlo v rozhodnom období rokov 1948 – 1989.
Proti uvedenému rozhodnutiu správy katastra sp. zn. H-11/97 zo 4. marca 2004 podal
sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“). Krajský súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal zákonnosť
napadnutého rozhodnutia katastrálneho úradu podľa piatej časti zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) a rozsudkom
sp. zn. 24 Sp 16/05 z 29. novembra 2005 napadnuté rozhodnutie správy katastra potvrdil.
Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom správy katastra, podľa ktorého zákonom
č. 3/1954 a jeho vykonávacím nariadením č. 6/1954 došlo k zrušeniu nariadenia č. 52/1947,
a teda, že v roku 1954, t. j. v rozhodnom období, došlo nanovo k určeniu hraničnej čiary
medzi obcou Š. a sťažovateľom.
Rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 24 Sp 16/05 z 29. novembra 2005 bolo
na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 SžoKS 21/06
z 3. mája 2007 ako vecne správne a zákonné potvrdené.
Na základe sťažností podaných podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a podľa čl. 127a ods. 1
ústavy ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 91/08-111 z 9. septembra 2008 vyslovil porušenie
základných práv sťažovateľa zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj porušenie
základných práv mestského zastupiteľstva zaručených čl. 67 ods. 1 a 3 ústavy rozsudkom
najvyššieho súdu. Tento rozsudok bol uvedeným nálezom zrušený a vec bola najvyššiemu
súdu vrátená na ďalšie konanie.
V uvedenom náleze, ktorý nadobudol právoplatnosť 30. októbra 2008, ústavný súd
vychádzal z názoru, že „podľa nariadenia č. 52/1947 Zb. vylúčené územia označených obcí
(a územie zrušenej obce) vytvorili územie obce V. dňom účinnosti tohoto nariadenia, teda
26. mája 1947. Všetky ostatné súvisiace úkony (napr. ‚zápis zmien, nastalých podľa tohto
nariadenia… v pozemkových a iných knihách‘, vytýčenie priebehu hraníc obce v prírode
atď.) spadajúce do rozhodného obdobia mali podľa názoru ústavného súdu iba
deklaratórny a vykonávací charakter. Ak katastrálny úrad a všeobecné súdy vychádzali
z toho, že ‚prvé opatrenia na vykonanie nariadenia č. 52/1947 Sb. n. SNR sú datované 7.
10. 1948, 7. 7. 1948, 15. 8. 1948 resp. 18. 8. 1950, teda spadajú už do rozhodného obdobia,
pričom podľa § 6 ods. 2 zák. č. 3/1954 Sb. n. SNR je ich potrebné považovať za opatrenia
podľa tohoto zákona‘, svojím výkladom extrémne vybočili z rámca predmetného
reštitučného ustanovenia, pretože právne účinky nariadenia č. 52/1947 Zb. nastali ex lege
už 26. mája 1947 (bez ohľadu na vykonávacie opatrenia uskutočnené v rozhodnom období).
Okrem uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že vzhľadom na účel obecno-reštitučného
zákona, ktorým je náprava nedemokratických mocenských zásahov do samosprávy, je
rozhodujúce, že o vytvorení obce V. rozhodol demokratický parlament v roku 1947, a nie to,
kedy bol zákon technicky vykonaný. Argumentácia najvyššieho súdu slovom ‚vykonala‘ z
ustanovenia § 52 katastrálneho zákona vychádza len z jazykového, resp. mechanického
výkladu, ktorý je v zjavnom rozpore s účelom právnej normy.“.
V inej veci vedenej pod sp. zn. 3 SžoKS 21/2006 najvyšší súd ako súd odvolací
rozsudkom z 3. mája 2007 potvrdil rozsudok krajského súdu vyhlásený 29. novembra 2005
v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Sp 25/2005, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správy
katastra o zamietnutí návrhu sťažovateľa na zmenu hranice katastrálnych území Š. a V. tak,
že územie T. by bolo prinavrátené sťažovateľovi. Predmetný rozsudok najvyššieho súdu
sťažovateľ napadol sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorej sa viedlo konanie
na ústavnom súde pod sp. zn. I. ÚS 363/08.
I. senát ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 363/08 dospel
k právnemu záveru odchylnému od právneho názoru vyjadreného v náleze sp. zn.
II. ÚS 91/08, preto pred rozhodnutím vo veci predložil plénu ústavného súdu návrh
na zjednotenie odchylných právnych názorov podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
Plénum ústavného súdu sa 18. februára 2009 uznesením č. k. PLz. ÚS 1/09-3
„nestotožnilo s argumentmi II. senátu...“. Následne sformulovalo svoje stanovisko tak, že
„prvá zmena hranice katastrálneho územia obce Š. tak, že z jej katastrálneho územia bolo
odčlenené územie T. v prospech územia mesta V., bola vykonaná v rozhodnom období
od 1. januára 1948 do 31. decembra 1989 [§ 52 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení platnom do 31. decembra 2001], a to bez
súhlasu obyvateľov obce, a preto nie je dôvod na prinavrátenie územia T. mestu V., ktoré
mu bolo odňaté na základe uznesenia pléna Okresného národného výboru P. č. 90
z 23. marca 1976.“.
V závere uznesenia o zjednotení odchylných právnych záverov plénum ústavného
súdu uviedlo, že „senáty ústavného súdu budú v zmysle § 6 poslednej vety zákona
o ústavnom súde pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazané stanoviskom pléna
ústavného súdu vyjadreným vo výrokovej časti tohto uznesenia“.
Najvyšší súd po zrušení svojho rozsudku vyhláseného 3. mája 2007 v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 SžoKS 21/2006 nálezom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 91/08
pokračoval v konaní, nariadil odvolacie pojednávanie a rozsudkom vyhláseným 16. apríla
2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 23/2009 (4 SžoKS 21/2006) potvrdil rozsudok
krajského súdu č. k. 24 Sp 16/2005-106 z 29. novembra 2005.
Opätovné potvrdenie rozsudku krajského súdu napriek viazanosti právnym názorom
ústavného súdu vyjadreným v náleze sp. zn. II. ÚS 91/08 najvyšší súd zdôvodnil tak, že
„hoci v predmetnej veci koná a rozhoduje na základe zrušujúceho rozhodnutia ústavného
súdu vo veci ‚Š.‘, nemôže bez ďalšieho nevziať v úvahu skutočnosť, že plénum ústavného
súdu v časti VII svojho uznesenia sa nestotožnilo s argumentmi II. senátu vyjadrenými
v časti VI uznesenia pléna ... a následne plénum väčšinou hlasov prijalo stanovisko k prvej
zmene hranice Obce Š. s tým, že týmto stanoviskom budú viazané senáty ústavného súdu
v ďalších obdobných veciach.
...
Viazanosť najvyššieho súdu nálezom ústavného súdu z 9.9.2008 je takto
modifikovaná (prelomená) následným uznesením pléna ústavného súdu so zreteľom
na prijaté stanovisko pléna a dôvody I. senátu uvedené v časti VI. uznesenia pléna.
Za tohto skutkového a právneho stavu veci najvyšší súd už nemohol akceptovať nález
z 09.09.2008 ako jediný, záväzný a nespochybniteľný ústavne konformný výklad pre riešenie
základnej otázky sporu, ako sa toho navrhovateľ domáhal.
Najvyšší súd v danej veci súvislosti poznamenáva, že mu neprislúcha hodnotiť
dôvodnosť vydania pléna ústavného súdu, ale za podstatnú považuje skutočnosť, že
po vydaní nálezu II. senátu ústavného súdu bol vyslovený iný právny názor I. senátu
a najmä pléna ústavného súdu, ako najširšieho kolektívneho orgánu ochrany ústavnosti,
ktorého obsah je vo vecnej a právnej súvislosti aj s prejednávanou vecou.
...
Pokiaľ senáty ústavného súdu sú podľa § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde
viazané s poukazom aj na časť VII uznesenia pléna ústavného súdu pri rozhodovaní
o ďalších obdobných veciach pri výklade § 52 ods. 1 katastrálneho zákona viazané
stanoviskom pléna ústavného súdu vyjadrenom vo výrokovej časti uznesenia pléna, nie je
rozumný dôvod na to, aby sa najvyšší súd riadil iným výkladom, než tým, ktorý zo
stanoviska pléna aj pre prejednávanú vec vyplýva ...“.
V sťažnosti, ktorej predbežné prerokovanie ústavný súd týmto uznesením završuje,
sťažovateľ porušenie svojich označených základných práv videl v tom, že najvyšší súd
pri opätovnom rozhodnutí o jeho odvolaní proti prvostupňovému rozsudku krajského súdu
č. k. 24 Sp 16/2005-106 z 29. novembra 2005 porušil ustanovenie § 56 ods. 6 poslednej vety
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého po zrušení právoplatného rozhodnutia ústavným
súdom a vrátení veci na ďalšie konanie je ten, kto také rozhodnutie vydal, viazaný právnym
názorom ústavného súdu.
V sťažovateľovom prípade mal podľa jeho názoru najvyšší súd rešpektovať právny
názor vyjadrený v náleze z 9. septembra 2008 vyhlásenom v konaní vedenom pod sp. zn.
II. ÚS 91/08, a to aj napriek tomu, že po nadobudnutí právoplatnosti tohto nálezu došlo
k prijatiu zjednocovacieho stanoviska pléna ústavného súdu, ktoré vychádzalo z odchylného
právneho názoru a z ktorého napokon vychádzal aj najvyšší súd v sťažnosťou napadnutom
rozsudku. Dôvodom odchýlky od záväzného právneho názoru ústavného súdu podľa
sťažovateľa môže byť iba „zmena v zistení skutkového stavu alebo zmena právneho stavu ...
V danom prípade k takej zmene skutkového ani právneho stavu nedošlo.“.
Vo vzťahu k zjednocovaciemu stanovisku pléna ústavného súdu z 18. októbra 2009
sťažovateľ zdôraznil, že bolo prijaté napriek späťvzatiu jeho sťažnosti vo veci sp. zn.
I. ÚS 363/08 (späťvzatie bolo ústavnému súdu doručené 17. februára 2009), poukázal
na čl. 131 ods. 1 ústavy, z ktorého podľa jeho názoru nevyplýva oprávnenie pléna ústavného
súdu zjednocovať právne názory senátov v konaniach podľa čl. 127 ods. 1 a podľa čl. 127a
ústavy, uviedol, že „žiadne ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky neupravuje, a teda ani
nepripúšťa zrušenie, ani nerešpektovanie rozhodnutia ústavného súdu, na ktorom sa
uzniesol senát ústavného súdu v rámci svojej pôsobnosti“, a napokon aj interpretoval
ustanovenie § 6 zákona o ústavnom súde tak, že zjednocovacím stanoviskom pléna je
viazaný iba senát konajúci v tej veci, v ktorej dospel k odchylnému právnemu záveru.
Na pomerne obsiahlom priestore sa sťažovateľ v sťažnosti venuje argumentácii
v prospech právnych záverov o pričlenení sporného katastrálneho územia ešte
pred 1. januárom 1948.
Sťažnosť mestského zastupiteľstva podaná podľa čl. 127a ústavy je odôvodnená
tvrdením, že najvyšší súd po zrušení jeho rozsudku nálezom ústavného súdu z 9. septembra
2008 (II. ÚS 91/08), v ktorom sa konštatovalo porušenie základných práv mestského
zastupiteľstva zaručených čl. 67 ods. 1 a 3 ústavy, „bol povinný v ďalšom konaní svojím
novším rozhodnutím napraviť porušené základné právo Mestského zastupiteľstva Mesta V.,
zaručené v čl. 67 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky“.
Vadou v konaní najvyššieho súdu relevantnou z hľadiska konania podľa čl. 127a
ústavy bolo aj nepripustenie mestského zastupiteľstva ako vedľajšieho účastníka do konania
vedeného pod sp. zn. 3 Sžp 23/2009 (4 SžoKS 21/2006). K takémuto postupu najvyšší súd
totiž nebol podľa mestského zastupiteľstva zaviazaný ani zjednocovacím stanoviskom pléna
ústavného súdu.
Už uvedenými nedostatkami tak podľa názoru mestského zastupiteľstva došlo
k porušeniu označených ustanovení ústavy i Európskej charty.
V závere sťažnosti sťažovateľ a mestské zastupiteľstvo navrhli, aby ústavný súd
po prijatí oboch sťažností a po prehodnotení stanoviska vyjadreného v uznesení pléna
ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/09-3 z 18. februára 2009 meritórne nálezom rozhodol,
„že rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Sžp 23/2009 (4 SžoKS
21/2006) zo dňa 16. apríla 2009 porušené bolo:
a) Základné právo Mesta V. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky a Právo na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6
ods. 1, prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.)
b) Základné právo Mestského zastupiteľstva Mesta V., zaručené čl. 67 ods. 1 a 3
Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo vyplývajúce z článkov 3 ods. 1, čl. 4 ods. 4, čl. 5,
čl. 6 ods. 2 a čl. 11 Európskej charty miestnej samosprávy (č. 336/2000 Z.z., č. 602/2002
Z.z. a č. 587/2007 Z.z.)
... zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Sžp 23/2009
(4 SžoKS 21/2006) zo dňa 16. apríla 2009 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie
... priznal Mestu V. náhradu trov konania s povinnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zaplatiť túto náhradu na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. A. B.,
CSc., B., vo výške, ktorú vyčísli v náleze.“.
Sťažovateľ a mestské zastupiteľstvo navrhli ústavnému súdu zároveň i odklad
vykonateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom ...
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona zákon o ústavnom súde každý
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť,
že v rámci konania o predloženej sťažnosti už nie je oprávnený zaoberať sa právnymi
závermi I. senátu ústavného súdu vyslovenými v právoplatnom uznesení č. k. I. ÚS 363/08-
117 z 19. februára 2009, ako ani právnymi závermi pléna ústavného súdu vyslovenými
v právoplatnom uznesení č. k. PLz. ÚS 1/09-3 z 18. februára 2009. Značná časť
odôvodnenia sťažnosti totiž bola tvorená práve argumentáciou o správnosti právneho názoru
sťažovateľa týkajúceho sa časového momentu pričlenenia sporného katastrálneho územia
k mestu V., čo tvorilo meritum oboch už uvedených rozhodnutí ústavného súdu. V konaní
pred ústavným súdom totiž nie je možné domáhať sa preskúmania iného rozhodnutia
ústavného súdu [§ 24 písm. c) zákona o ústavnom súde].
Z uvedeného dôvodu sa ústavný súd už taktiež nezaoberal ani napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu v otázke právneho posúdenia okolností rozhodovania správy
katastra v sťažovateľovej veci.
Svoju pozornosť tak ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti
sťažovateľa zameral na ťažiskovú námietku, ktorá z odôvodnenia sťažnosti vyplývala. Bolo
ňou tvrdenie, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom zo 16. apríla 2009 porušil ustanovenie
§ 56 ods. 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde, pričom súčasne ústavne nekonformným
spôsobom interpretoval ustanovenie § 6 zákona o ústavnom súde. Došlo teda
k nerešpektovaniu záväzného právneho názoru vysloveného v právoplatnom
a vykonateľnom náleze ústavného súdu z 9. septembra 2008, ktorý nebol neskorším
zjednocovacím stanoviskom pléna ústavného súdu z 18. februára 2009 nijak dotknutý.
Navyše najvyšší súd mal pri interpretácii § 6 zákona o ústavnom súde vychádzať z jeho
doslovného znenia vedúceho k záveru, že týmto stanoviskom je viazaný senát ústavného
súdu výlučne v tej veci, v ktorej odchylný názor ho viedol k predloženiu veci plénu
ústavného súdu na zjednotenie odchylných stanovísk, teda vo veci sp. zn. I. ÚS 363/08.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa bolo
posúdiť, či právne závery najvyššieho súdu, ktoré ho viedli k opätovnému potvrdeniu
odvolaním napadnutého prvostupňového rozsudku krajského súdu, by po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie mohli viesť k záväznému konštatovaniu ústavnej nekonformity jeho
interpretácie relevantných ustanovení zákona o ústavnom súde.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že o zjavne neopodstatnený
návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej
navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených
ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť
existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Podľa § 6 zákona o ústavnom súde senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou
činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už
v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie
odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných
právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného
súdu.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Najvyšší súd vzťah citovaných ustanovení zákona o ústavnom súde v okolnostiach
sťažovateľovho prípadu vyložil tak, že neskorším zjednocovacím stanoviskom pléna
ústavného súdu došlo k prelomeniu viazanosti najvyššieho súdu právnym názorom
skoršieho rozhodnutia ústavného súdu, v ktorom bol vyjadrený právny názor odchylný
od názoru autoritatívne formulovaného plénom ústavného súdu. V takom prípade potom
„nie je rozumný dôvod na to, aby sa najvyšší súd riadil iným výkladom, než tým, ktorý
zo stanoviska pléna aj pre prejednávanú vec vyplýva ...“.
Ústavný súd k tomu poznamenáva, že pre rozhodnutie najvyššieho súdu nebolo
podstatné to, či zjednocovacie stanovisko pléna ústavného podľa § 6 zákona o ústavnom
súde zaväzuje všetky senáty vo veciach skutkovo a právne rovnakých alebo podobných,
ktoré sa v budúcnosti vyskytnú, alebo či je záväzné iba pre senát, ktorý vec plénu ústavného
súdu pre účely zjednotenia odchylných právnych názorov predložil, a to výlučne v tej veci,
pri prerokovaní ktorej tento senát k odchylnému právnemu názoru dospel. Rozhodujúce
pre najvyšší súd bolo, či zjednocovacie stanovisko pléna ústavného súdu je takou
skutočnosťou, ktorá umožňuje nerešpektovať v danom prípade ustanovenie § 56 ods. 6
zákona o ústavnom súde, teda viazanosť najvyššieho súdu právnym názorom senátu
ústavného súdu, ktorý bol medzičasom už prekonaný zjednocovacím stanoviskom pléna
ústavného súdu.
Ústavný súd v konaniach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vo vzťahu k preskúmavaniu
rozhodnutí všeobecných súdov stabilne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecného
súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05,
Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní sťažovateľovej sťažnosti k záveru,
že právny záver najvyššieho súdu o prelomení jeho viazanosti právnym názorom II. senátu
ústavného súdu vysloveným v náleze č. k. II. 91/08-111 z 9. septembra 2008 nie je
arbitrárny ani zjavne neodôvodnený.
Viazanosť orgánu verejnej moci právnym názorom ústavného súdu vysloveným
v zrušujúcom náleze vyplýva z kasačnej podstaty rozhodovania ústavného súdu v konaní
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ak by kasačné rozhodovanie nebolo spojené s viazanosťou
orgánu verejnej moci, ktorého rozhodnutie bolo zrušené právnym názorom ústavného súdu,
potom by kasačné oprávnenie ústavného súdu nemalo rozumný zmysel. Nerešpektovanie
právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v zrušujúcom náleze je nielen porušením § 56
ods. 6 zákona o ústavnom súde, ale v konečnom dôsledku i porušením základného práva
účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu.
Viazanosť právnym názorom plynúca z kasačnej podstaty rozhodovania o opravných
prostriedkoch je typická i pre iné druhy právne regulovaných procesov, v ktorých dochádza
k aplikácii práva. Je to tak v občianskom súdnom konaní (§ 226 a § 243d ods. 1 OSP),
v správnom súdnictve (§ 250j ods. 6 a § 250r OSP), v trestnom konaní (§ 327 ods. 1 a § 391
ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov), ale
i v správnom konaní [§ 59 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny
poriadok) v znení neskorších predpisov].
V žiadnom z uvedených druhov právne regulovaných procesov však viazanosť
právnym názorom nadriadeného orgánu, resp. orgánu vyššieho stupňa nie je uplatňovaná
absolútne. Inými slovami, v určitých prípadoch sa viazanosť právnym názorom neuplatní.
Tieto výnimočné prípady však explicitne nezakotvuje zákonný text, ale sú výsledkom
aplikačnej praxe i právnej teórie. Ide najčastejšie o zmenu v skutkových zisteniach, ktoré
tvorili základ kasačného i zrušeného rozhodnutia, alebo aj zmenu právnej úpravy
po zrušovacom rozhodnutí, ale pred opätovným rozhodnutím orgánu, ktorého rozhodnutie
bolo zrušené. Dôvodom bezvadnosti, a tým i prípustnosti takýchto výnimiek, je skutočnosť,
že v prípade opätovného napadnutia rozhodnutia formálne rešpektujúceho právny názor
kasačného orgánu opravným prostriedkom by kasačný orgán musel napadnuté rozhodnutie
vzhľadom na odlišne ustálený skutkový stav alebo v dôsledku zmeny právnej úpravy znova
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, pričom by musel formulovať odlišný právny názor ako
v prvom zrušovacom rozhodnutí.
Najvyšší súd v sťažovateľovom prípade posúdil zjednocovacie stanovisko pléna
ústavného súdu ako skutočnosť umožňujúcu nerešpektovať právny názor vyjadrený v skôr
vyhlásenom a právoplatnom zrušovacom náleze II. senátu ústavného súdu, na základe
ktorého bol najvyšší súd povinný o odvolaní sťažovateľa opätovne rozhodnúť. Pritom
právny názor vyjadrený v zjednocovacom stanovisku charakterizoval najvyšší súd ako
právny názor „najširšieho kolektívneho orgánu ochrany ústavnosti“.
Podľa názoru ústavného súdu interpretácia § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde
najvyšším súdom v sťažovateľovom prípade nesignalizuje aj vzhľadom na už analyzovanú
podstatu viazanosti právnym názorom kasačného orgánu možnosť zistenia porušenia
označených základných práv sťažovateľa pri meritórnom prerokovaní sťažnosti. Najvyšší
súd svoje opätovne potvrdzujúce rozhodnutie zdôvodnil atribútom rozumnosti, ktorá mu
bránila rešpektovať pôvodne vyslovený právny názor II. senátom ústavného súdu.
Vychádzal z toho, že neskorší právny názor vyjadrený plénom ústavného súdu mal pre jeho
rozhodovanie väčšiu relevanciu.
Úvahám najvyššieho súdu nechýba logika berúc do úvahy vzťah pléna ústavného
súdu k senátom ústavného súdu. Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje v pléne
okrem iného aj o zjednocovaní právnych názorov senátov, preto ho skutočne možno
považovať za najširší kolektívny orgán ochrany ústavnosti. Ak teda plénum ústavného súdu
prijme zjednocovacie stanovisko v určitej veci, nie je rozumné predpokladať, že by sa
ktorýkoľvek senát ústavného súdu v podobnej alebo dokonca rovnakej veci v budúcnosti
od právneho názoru pléna ústavného súdu odchýlil. Tento záver nie je výsledkom výkladu
§ 6 zákona o ústavnom súde, ale výrazom dôsledného rešpektovania jedného zo základných
hodnotových princípov právneho štátu, a to princípu právnej istoty [(čl. 1 ods. 1 ústavy),
napr. PL. ÚS 36/95], ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva.
Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku
pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom
právne posudzované. Za diskriminačný potom možno považovať taký postup, ktorý rovnaké
alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne
a rozumne odôvodniť (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04). Uvedené požiadavky
formulované v rozhodnutiach ústavného súdu nepochybne musí rešpektovať i samotný ich
tvorca už len s ohľadom na to, že je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Keďže ústavný súd nezistil ústavne relevantnú súvislosť medzi sťažovateľom
označenými základnými právami a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol
sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
III.
Podľa čl. 127a ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach orgánov územnej
samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému rozhodnutiu alebo inému neústavnému
alebo nezákonnému zásahu do vecí územnej samosprávy, ak o jej ochrane nerozhoduje iný
súd.
Podľa čl. 67 ods. 1 ústavy územná samospráva sa uskutočňuje na zhromaždeniach
obyvateľov obce, miestnym referendom, referendom na území vyššieho územného celku,
orgánmi obce alebo orgánmi vyššieho územného celku. Spôsob vykonania miestneho
referenda a referenda na území vyššieho územného celku ustanoví zákon.
Podľa čl. 67 ods. 3 ústavy štát môže zasahovať do činnosti obce a vyššieho
územného celku len spôsobom ustanoveným zákonom.
Podľa čl. 3 ods. 1 Európskej charty miestna samospráva označuje právo a spôsobilosť
miestnych orgánov v medziach zákona spravovať a riadiť podstatnú časť verejných
záležitostí v rámci ich kompetencií a v záujme miestneho obyvateľstva.
Podľa čl. 4 ods. 4 Európskej charty právomoci udelené miestnym orgánom sú
obyčajne plné a výlučné. Tieto právomoci nesmie porušiť ani obmedziť žiaden ústredný
či regionálny orgán s výnimkou prípadov ustanovených zákonom.
Podľa čl. 5 Európskej charty so zainteresovanými miestnymi samosprávami sa
vopred prekonzultujú všetky miestne zmeny územných hraníc, prípadne sa tam, kde to
zákon umožňuje, uskutoční referendum.
Podľa čl. 6 ods. 2 Európskej charty podmienky služby zamestnancov miestnej správy
sú také, aby umožňovali prijímať vysokokvalifikovaných ľudí podľa ich zásluh
a schopností; na tento účel sa poskytujú primerané možnosti na vzdelávanie, odmeňovanie
a perspektívu služobného postupu.
Podľa čl. 11 Európskej charty miestne orgány majú právo na súdne opravné
prostriedky s cieľom zabezpečiť slobodný výkon svojich právomocí a rešpektovanie
princípov samosprávy zakotvených vo vnútroštátnom zákonodarstve.
Vzhľadom na to, že porušenie citovaných ustanovení ústavy a Európskej charty malo
podľa mestského zastupiteľstva vyplývať z rovnakých skutkových a právnych okolností,
akými argumentoval sťažovateľ v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy proti rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžp 23/2009 (4 SžoKS 21/2009) zo 16. apríla 2009, zaujal
ústavný súd aj k sťažnosti mestského zastupiteľstva podanej podľa čl. 127a ods. 1 ústavy
rovnaké stanovisko ako k sťažnosti sťažovateľa podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
a odmietol ju ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd tu odkazuje na dôvody obsiahnuté
v bode II odôvodnenia tohto uznesenia.
Keďže ústavný súd odmietol obe podané sťažnosti, nie je daný dôvod na odklad
vykonateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu tak, ako to bolo navrhnuté v oboch
sťažnostiach.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. januára 2010