Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 501/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka a Petra

Brňáka prerokoval sťažnosť S., B., zastúpeného advokátom JUDr. A. C., Advokátska

kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 20. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Základné právo S. na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 20. decembra 2010 p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -15

zo 14. decembra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť S. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 20. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní pred všeobecnými súdmi

sa bývalá zamestnankyňa sťažovateľa ako žalobkyňa domáhala proti sťažovateľovi

zaplatenia 2 035,65 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody následkom neplatného

právneho úkonu v intenciách v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Neplatným právnym úkonom,

následkom ktorého mala vzniknúť požadovaná škoda, bola kolektívna zmluva podpísaná

29. mája 2002 medzi sťažovateľom a S., závodným výborom S. (ďalej len „kolektívna

zmluva“). Podstata žalobného návrhu spočívala v tvrdení, že pokiaľ by v inom súdnom

konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 18 C

31/2005 nedošlo k vysloveniu neplatnosti kolektívnej zmluvy, prináležalo by žalobkyni na

základe uzavretej kolektívnej zmluvy zvýšené odstupné o trojnásobok priemernej mesačnej

mzdy z dôvodu skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa podľa

.

3. Z dokazovania pred všeobecnými súdmi vyplynulo, že medzi účastníkmi nebolo

sporné platné skončenie pracovného pomeru výpoveďou z organizačných dôvodov, sporný

nebol ani nadväzujúci nárok žalobkyne na odstupné podľa , ktoré jej aj

bolo vyplatené, nebol sporný priemerný mesačný zárobok žalobkyne a ani uzatvorenie

kolektívnej zmluvy, z ktorej čl. 8 bodu 1 vyplýval nárok na ďalšie odstupné nad rámec

, ktoré bolo predmetom konania. Pre právne posúdenie nároku žalobkyne

bola rozhodnou skutočnosť, že predmetná kolektívna zmluva bola právoplatným

súdnym rozhodnutím v inom konaní určená za neplatnú. Okresný súd rozsudkom

sp. zn. z 1. apríla 2008 žalobu zamietol a svoje rozhodnutie odôvodnil

s poukazom na základných zásad , ustanovenia ,

a a ustanovenia , a zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky

zákonník“) predovšetkým tým, že ak by zo strany sťažovateľa došlo k plneniu na základe

neplatnej kolektívnej zmluvy, na strane žalobkyne by došlo k bezdôvodnému obohateniu,

ktoré by musela vydať.

4. Na základe odvolania žalobkyne Krajský súd v Bratislave rozsudkom

sp. zn. z 8. októbra 2008 (ďalej len „krajský súd“ a „rozsudok krajského

súdu“) zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobe vyhovel. Krajský súd

vychádzajúc z rovnakého skutkového stavu ako prvostupňový súd dospel k záveru, že súd

prvého stupňa nesprávne právne posúdil otázku, či žalobkyňa mala po vyslovení neplatnosti

kolektívnej zmluvy právo na náhradu škody, ktorá jej mala vzniknúť práve z dôvodu

neplatnosti kolektívnej zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu, keď na zistený skutkový

stav veci síce aplikoval správny právny predpis ( a

v znení účinnom v čase rozviazania pracovného pomeru medzi účastníkmi), avšak

ho nesprávne vyložil. Krajský súd na rozdiel od súdu prvého stupňa bol toho právneho

názoru, že pokiaľ žalobkyni vzniklo právo na vyplatenie odstupného nad rámec Zákonníka

práce podľa kolektívnej zmluvy, ktorá platila u sťažovateľa, bola jeho zamestnancom

oznámená a podľa nej sa sťažovateľ riadil, tak po vyslovení jej neplatnosti právoplatným

súdnym rozhodnutím patrí žalobkyni právo na náhradu škody podľa § 17 ods. 3 Zákonníka

práce a v súlade s základných zásad v sume rovnajúcej sa

odstupnému, ktoré by jej bolo vyplatené v prípade, ak by sťažovateľ neskôr nesledoval

vyslovenie neplatnosti kolektívnej zmluvy. Krajský súd ďalej uviedol, že neplatnosť

kolektívnej zmluvy ako právneho úkonu nemôže byť žalobkyni na škodu, keďže túto

neplatnosť sama nespôsobila.

5. Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd vec nesprávne posúdil, a preto podľa

v znení neskorších

predpisov podal proti jeho odvolaciemu rozsudku dovolanie. Sťažovateľ v dovolaní uviedol,

že kolektívnu zmluvu nemožno považovať za neplatnú, ale za neexistujúci právny úkon,

s ktorým nemožno spájať nijaké relevantné právne účinky a na ktorý je neprípustná

aplikácia . Taktiež dôvodil na to, že kolektívna zmluva nie je

právnym úkonom medzi sporovými stranami, ale normatívnym právnym aktom, z ktorého

nemožno odvodzovať právo žalobkyne na náhradu škody.

6. Najvyšší súd sa nestotožnil s námietkami sťažovateľa, argumentáciu odvolacieho

krajského súdu považoval za vecne a právne správnu a jeho dovolanie zamietol. Podľa

názoru sťažovateľa rozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny, odchyľujúci sa od kogentných

ustanovení príslušných právnych predpisov, čo má za následok porušenie jeho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru. Sťažovateľ

najvyššiemu súdu vytýka, že sa (rovnako ako krajský súd) nesprávne vysporiadal s otázkou

následkov neplatnosti kolektívnej zmluvy ako právneho úkonu z hľadiska dôvodnosti

aplikácie , podľa ktorého neplatnosť právneho úkonu nemôže

byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Sťažovateľ svoju sťažnosť

z ústavnoprávneho hľadiska odôvodnil v podstatnom takto:

„Otázka zmlúv je v riešená odlišne od úpravy v Občianskom

zákonníku, pretože vo svojom ustanovení jednoznačne ustanovuje, že

v rámci pracovného práva je možné uzatvoriť len také zmluvy, ktoré výslovne ustanovuje

, prípadne osobitný pracovnoprávny predpis. Naproti tomu Občiansky

zákonník umožňuje uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je osobitne upravená, za predpokladu,

že neodporuje účelu alebo obsahu tohto zákona ( ). Pre účely

pracovného práva je však potrebné aplikovať právnu úpravu obsiahnutú v

prednostne pred úpravou v .

Ak ide o neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom alebo pre obchádzanie

zákona, vždy ide o absolútnu neplatnosť, teda o právny úkon, ktorý dodatočne nemožno

konvalidovať. Je preukázané, že v predmetnom prípade kolektívna zmluva bola uzatvorená

kanceláriou sťažovateľa, ktorá nie je ani samostatnou právnickou osobou oprávnenou

na právne úkony v mene právne spôsobilého subjektu, ktorým je sťažovateľ, je iba

vnútornou organizačnou zložkou, teda niekým, kto na to nemal ani právnu spôsobilosť ani

spôsobilosť na právne úkony. Tu preto nejde iba o nedostatok formy predpísanej zákonom

v zmysle , ale priamo o nedostatok právomoci (kompetencie) - právnej

spôsobilosti kancelárie sťažovateľa ako konajúceho účastníka kolektívnej zmluvy, ako aj

o nedostatok právnej spôsobilosti konať toho, kto konal v mene sťažovateľa pri uzatváraní

kolektívnej zmluvy, lebo kancelária sťažovateľa nebola oprávnená v zmysle Stanov

sťažovateľa konať navonok za sťažovateľa a ani konať za sťažovateľa ako zamestnávateľa

pri kolektívnom vyjednávaní.

Z právnoteoretického hľadiska v prípade predmetnej kolektívnej zmluvy ide o non

negotium, nie o negotium nullum, ide nielen o absolútnu neplatnosť pre rozpor so zákonom

pre nedostatok formy, ale o ničotný (neexistentný) právny úkon (non negotium), t. j. taký

úkon, s ktorým nemožno spájať nijaké relevantné právne účinky (následky), pretože bol

uzatvorený tým, kto nemal ani právnu subjektivitu, spôsobilosť na práva a povinnosti ani

spôsobilosť na právne úkony, spôsobilosť konať v právnych vzťahoch ako zamestnávateľ

pri kolektívnom vyjednávaní. Z takéhoto ničotného, nejestvujúceho právneho úkonu nemôžu

vzniknúť nijaké práva a povinnosti ani účastníkom kolektívnej zmluvy ani zamestnancom,

a preto nemôže vzniknúť ani nárok na odstupné ktorémukoľvek zamestnancovi sťažovateľa

a nad rámec daný .

V tejto súvislosti treba osobitne zdôrazniť, že aplikácia na ničotné

úkony je neprípustná, lebo by sa tým vlastne konvalidovali právne neexistujúce práva

a povinnosti.

Z právneho hľadiska vôbec nemôže obstáť prisúdenie nároku ako dôvodného

na základe názoru, že neplatnosť kolektívnej zmluvy nemôže byť na ujmu navrhovateľky

pani M. ako zamestnankyne sťažovateľa ( ), lebo tu nejde o neplatnosť iba

podľa , ale o neplatnosť podľa pre rozpor so

zákonom, takže sa musí uplatniť názor, že pri ničotnom právnom úkone prichádza do úvahy

použitie v spojení s , a nie .

Aplikácia ustanovení o náhrade škody predstavuje nenáležitú aplikáciu v predmetnej

veci neaplikovateľných ustanovení a obchádzanie iných ustanovení, a teda de facto i de iure

znamená postup in fraudem legem, teda obchádzanie kogentných ustanovení zákona, ktoré

upravujú nárok na odstupné, ustanoveniami o náhrade škody. Zo strany právneho zástupcu

išlo o umelú právnu konštrukciu, ktorý keď zistil, že neuspeje so žalobou založenou

na domáhaní sa odstupného, prekvalifikoval odôvodnenie žaloby na nárok z titulu

zodpovednosti zamestnávateľa za škodu. V konaní však bolo dostatočne preukázané, že

sťažovateľ neporušil nijakú spoju právnu povinnosť voči navrhovateľke, následkom ktorej

by mohla vzniknúť škoda navrhovateľke. Pokiaľ došlo v procese kolektívneho vyjednávania

k porušeniu zákona, čo vyústilo v neplatnosť kolektívnej zmluvy, je to bez právnej relevancie

na právny pomer navrhovateľky so sťažovateľom, pretože ak svoje povinnosti pri

kolektívnom vyjednávaní porušili primárne zástupcovia zamestnancov, nešlo tu o právny

úkon medzi navrhovateľkou a sťažovateľom, ale o normatívny právny akt, neplatný právny

predpis, z ktorého nemožno odvodzovať práva navrhovateľky ani na odstupné ani

na náhradu škody. ...

V odôvodnení rozhodnutia bol odvolací súd povinný ozrejmiť, z akého dôvodu je

právny názor sťažovateľa neakceptovateľný, čo podľa jeho názoru v dostatočnej miere

neučinil. Sťažovateľ z odôvodnenia rozhodnutia nemohol dospieť k názoru, že jeho právne

názory (opätovne uvedené aj v tejto sťažnosti) sú irelevantné, pretože v dostatočnej miere

neboli postavené tvárou v tvár právnemu názoru protistrany, ako aj názoru odvolacieho

súdu. Sťažovateľ je názoru, že aplikáciu právnych predpisov uskutočnenú odvolacím súdom

ne¬možno považovať za ústavne konformnú. O skutočnosti, že požiadavka komplexného

zodpovedania právneho problému v rozhodnutí všeobecného súdu predstavuje súčasť

ústavného práva na súdnu ochranu rozhodol Ústavný súd SR napr. v rozhodnutí

č. .

Sťažovateľ taktiež upozorňuje na vnútornú rozpornosť rozhodnutia dovolacieho

súdu, a to na nesúlad jeho výroku a odôvodnenia. Hoci dovolací súd v odôvodnení

konštatoval, že neplatnosť kolektívnej zmluvy, a tým aj škoda, vznikla tak pričinením

zamestnávateľa (sťažovateľa), ako aj odborovej organizácie zastupujúcej zamestnancov,

túto skutočnosť nezohľadnil pri vyčíslení nároku na náhradu škody, ktorý priznal

navrhovateľke. V zmysle rozhodnutia je teda sťažovateľ povinný hradiť celú škodu, a to

napriek skutočnosti, že v krajnom prípade ju zavinil len čiastočne.

Na základe vyššie uvedeného má sťažovateľ za preukázané, že rozhodnutie

dovolacieho súdu je arbitrárne, zásadným spôsobom sa odchyľujúce od príslušných

zákonných ustanovení, ako aj v rozpore s doterajšou judikatúrou a ako také sa nedostatočne

vysporadúva s právnymi názormi sťažovateľa, čím mu chýba potrebná presvedčivosť.

Rozhodnutie dovolacieho súdu z týchto dôvodov nemožno považovať za ústavne konformné,

ale naopak, za zásadným spôsobom porušujúce sťažovateľovo právo na súdnu a inú právnu

ochranu v zmysle SR.“

7. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie jeho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu, zrušil rozsudok najvyššieho súdu, vrátil vec na nové

konanie, priznal sťažovateľovi primerané zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov

konania.

8. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci listom z 27. februára 2012 vyjadril

najvyšší súd, v zastúpení predsedu, v ktorom uviedol, že dôvody uvedené v ústavnej

sťažnosti sú v podstate zhodné s dovolacími námietkami, s ktorými sa najvyšší súd

v napadnutom rozsudku dostatočne vysporiadal v súlade so zaužívanou praxou, a preto

neobstojí zmienka o jeho arbitrárnosti.

9. Na základe súhlasu oboch účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2

upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

13. Podľa neplatnosť právneho úkonu nemôže byť

zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Ak vznikne zamestnancovi

následkom neplatného právneho úkonu škoda, je zamestnávateľ povinný ju nahradiť.

14. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje, že každý má

právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci

(, , ).

15. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , ).

16. Z uvedených dôvodov ústavný súd skúmal obsah sťažnosti a napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu iba v tom smere, či konajúcim súdom zvolená interpretácia právnych

predpisov nebola neodôvodnená až do takej miery, že by to mohlo mať za následok

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

17. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva:

„Sporným zostalo právne posúdenie kolektívnej zmluvy a nárok žalobkyne

na náhradu škody podľa po vyhlásení kolektívnej zmluvy

za neplatnú.

Postup pri uzatváraní kolektívnych zmlúv ustanovuje osobitný predpis (§ 231 ods. 2

). Týmto predpisom je zákon o kolektívnom vyjednávaní. Podľa tohto

zákona, kolektívne zmluvy upravujú individuálne a kolektívne vzťahy medzi

zamestnávateľmi a zamestnancami a práva a povinnosti zmluvných strán. Môžu ich

uzatvárať príslušné odborové orgány a zamestnávatelia, prípadne ich organizácie.

Podnikové kolektívne zmluvy sú uzatvárané medzi príslušným odborovým orgánom a

zamestnávateľom.

Podľa , ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak,

vzťahuje sa na tieto právne vzťahy .

Podľa , právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä

k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto

prejavom spájajú.

Podľa , zmluva podľa tohto zákona alebo iných

pracovnoprávnych predpisov je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu.

Na základe uvedených ustanovení možno konštatovať, že podniková kolektívna

zmluva ako zmluva uzatvorená podľa príslušných ustanovení pracovného práva - Zákonníka

práce a zákona o kolektívnom vyjednávaní, za subsidiárnej pôsobnosti Občianskeho

zákonníka je dvojstranným právnym úkonom, uzatváraným medzi zamestnávateľom

a príslušným odborovým orgánom. Krajský súd správne kolektívnu zmluvu považoval

za dvojstranný právny úkon. Obsah tohto právneho úkonu totiž vychádza z autonómneho

postavenia zmluvných partnerov a z princípu zmluvnej voľnosti. Predmetom jej úpravy

je okrem iného aj výhodnejšia úprava v porovnaní so zákonom. Po podpísaní sa kolektívna

zmluva stáva záväznou s rovnakými právnymi následkami ako zákon. Má normatívny

charakter, ktorý jej dáva jej obsah (úprava pracovných a mzdových podmienok, podmienok

zamestnávania a iné). Z kolektívnej zmluvy vznikajú práva a povinnosti tak subjektom, ktorí

ju uzavreli, ako aj individuálne neurčeným subjektom - zamestnancom. Normatívnu funkciu

však plní iba vtedy, ak jej obsah (resp. sama zmluva) nie je neplatný. Tým, že je zároveň,

vzhľadom na spôsob jej vzniku, zmluvou - dvojstranným právnym úkonom, môže byť

posudzovaná z hľadiska ustanovení o neplatnosti právnych úkonov i ustanovenia § 17 ods. 3

.

V preskúmavanom prípade bolo preukázané, že právoplatným súdnym rozhodnutím

bola určená neplatnosť kolektívnej zmluvy (nie neexistencia). Týmto rozhodnutím sú súdy

v súlade s viazané. ...

Odvolací súd, vychádzajúc správne z právneho názoru, že kolektívna zmluva

je pracovnoprávnym úkonom a vychádzajúc z právoplatného súdneho rozhodnutia o určení

jej neplatnosti, podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky potom aj správne

vyvodil, že táto neplatnosť nemôže byť žalobkyni na ujmu, keďže ako mal preukázané,

neplatnosť sama nespôsobila a správne zaviazal žalovaného k povinností nahradiť

žalobkyni škodu, ktorá jej vznikla následkom neplatnej kolektívnej zmluvy. Z ustanovenia

vyplýva, že neplatnosť sa týka všetkých pracovnoprávnych

úkonov — jednostranných i dvojstranných právnych úkonov, ktoré so zamestnávateľom

uzatvára sám zamestnanec ako aj právnych úkonov, ktoré so zamestnávateľom uzatvára

príslušný odborový orgán zastupujúci všetkých zamestnancov, keďže ukladá

zamestnávateľovi povinnosť nahradiť škodu zamestnancovi, ktorá mu vznikla následkom

neplatného právneho úkonu všeobecne, bez akéhokoľvek vylúčenia niektorých právnych

úkonov (napr. ktoré so zamestnávateľom uzatvára príslušný odborový orgán).

Odvolací súd správne, podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

poukázal aj na vetu druhú základných zásad , podľa ktorej výkon práv

a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými

mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka

pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Dokazovaním nebolo preukázané, že

by žalovaný nevedel o uzatvorení kolektívnej zmluvy. Práve naopak, ako už dovolací súd

vyššie uviedol, táto zmluva u žalovaného platila až do jej určenia za neplatnú.

Pokiaľ sa dovolateľ stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorý svoje

zamietajúce rozhodnutie odôvodnil tým, že plnením žalovaného by došlo k bezdôvodnému

obohateniu na strane žalobkyne, k uvedenému dovolací súd považuje za potrebné uviesť

nasledovné.

Podľa , ak sa zamestnanec bezdôvodne obohatil

na úkor zamestnávateľa alebo ak sa zamestnávateľ bezdôvodne obohatil na úkor

zamestnanca, musí obohatenie vydať.

Podľa , bezdôvodné obohatenie na účely tohto zákona

je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného

právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech

získaný z nepoctivých zdrojov.

Majetkový prospech získaný plnením z neplatného pracovnoprávneho úkonu

je za určitých okolností bezdôvodným obohatením. Ak však v dôsledku neplatnosti

pracovnoprávneho úkonu vznikla zamestnancovi škoda, v súlade s § 17 ods. 3 Zákonníka

práce vzniká zodpovednosť zamestnávateľa za túto škodu. Záväzok z bezdôvodného

obohatenia vzniká len vtedy, ak majetková ujma z neplatného pracovnoprávneho úkonu

nepredstavuje škodu zamestnanca. Záväzky z bezdôvodného obohatenia majú aj

v pracovnoprávnych vzťahoch subsidiárnu povahu, z čoho vyplýva, že povinnosť vydať

bezdôvodné obohatenie je daná len vtedy, ak nie sú splnené predpoklady pre vznik

zodpovednosti za škodu. Ak vznikla zamestnancovi škoda následkom neplatného právneho

úkonu, záväzok z bezdôvodného obohatenia nevzniká. Pokiaľ zamestnávateľ uhradí

zamestnancovi túto škodu, nejde o plnenie bez právneho dôvodu - právnym dôvodom je tu

zodpovednosť za škodu.“

18. Základná námietka sťažovateľa spočívala v tvrdení, že vzhľadom na to, že

predmetnú kolektívnu zmluvu signoval účastník bez právnej spôsobilosti, nemožno hovoriť

o neplatnosti kolektívnej zmluvy, ale ide o ničotnosť právneho úkonu, čo a priori vylučuje

akúkoľvek možnosť uplatnenia náhrady škody z neplatného právneho úkonu v intenciách

. Najvyšší súd sa s takýmto tvrdením nestotožnil

a v odôvodnení svojho rozsudku argumentoval, že v danom prípade bola konajúcim súdom

právoplatne vyslovená neplatnosť kolektívnej zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu,

a nie jej ničotnosť, čo má rozhodujúci vplyv na aplikáciu relevantného ustanovenia § 17

ods. 3 . Ústavný súd k právnym záverom najvyššieho súdu dopĺňa, že

všeobecné súdy a ani ústavný súd nespochybňujú sťažovateľom vyslovený postulát, že

právna teória rozlišuje neplatnosť a ničotnosť (neexistentnosť) právneho úkonu. Ničotný

úkon sa z právno-teoretického pohľadu považuje za neexistujúci úkon. Neplatný právny

úkon je existujúci právny úkon, na ktorý však objektívne právo neviaže tie právne následky,

ktoré spája s platným právnym úkonom. Uvedené právno-teoretické východiská však

nemajú vplyv na vyslovený záver odvolacieho i dovolacieho súdu v prerokovávanom

prípade. Pracovnoprávna teória opakovane zdôrazňuje ochrannú funkciu pracovného práva,

ochrana slabšej strany je stále základným a najdôležitejším cieľom sledovaným pracovným

právom, vo svojej podstate ide o raison d´etre existencie samotného pracovnoprávneho

kódexu a nadväzujúcej právnej úpravy. A práve v súlade so svojou ochrannou funkciou

pracovnoprávna úprava (i teória) z hľadiska právnych následkov nerozlišuje medzi

ničotným a neplatným právnym úkonom. To znamená, že pre možnosť domáhania sa

náhrady škody v zmysle je irelevantné, či ten-ktorý právny

úkon sa považuje za neplatný alebo či ide o jeho ničotnosť (neexistenciu).

19. Nemožno súhlasiť ani s tvrdením sťažovateľa, že nárok na náhradu škody

zamestnanca z neplatného právneho úkonu podľa , možno

požadovať len z dôvodov neplatnosti uvedených v ustanovení

a nie z dôvodov neplatnosti predpokladaných . Takto

sťažovateľom uplatnený výklad relevantných ustanovení a je

prísne formalistický, popierajúci skutočný význam právnej normy. Ustanovenie § 17 ods. 2

zakotvuje zvýšenú ochranu zamestnanca rozšírením dôvodov neplatnosti

právnych úkonov najmä vo vzťahu k účasti zástupcov zamestnancov pri jednostranných

úkonoch zamestnávateľa, ktorá však nemôže byť na ujmu zamestnanca, kým ju výlučne sám

nespôsobí. Uvedené ustanovenie nenahrádza, ale len dopĺňa

dôvody neplatnosti podľa . Nadväzujúce ustanovenie

pojednávajúce o náhrade škody zamestnanca následkom neplatného

právneho úkonu sa potom ratio legis viaže na akýkoľvek právnou normou (Občianskym

zákonníkom alebo ) ukotvený dôvod neplatnosti.

20. Neobstojí ani tá časť argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti, že najvyšší súd

zaujal svojvoľný záver o tom, že sťažovateľ je povinný nahradiť celú škodu, aj keď podľa

sťažovateľa „v krajnom prípade ju zavinil čiastočne“. V pracovnom práve je zodpovednosť

zamestnávateľa za škodu postavená na objektívnej zodpovednosti, kde sa ako predpoklad

nevyžaduje prvok zavinenia. V súlade s uvedeným je konštruovaná aj zodpovednosť

za škodu spôsobená zamestnancovi následkom neplatného právneho úkonu. Z dikcie

citovaného („... ak neplatnosť nespôsobil sám“) vyplýva, že

neplatnosť právneho úkonu môže byť na ujmu zamestnanca, iba ak neplatnosť právneho

úkonu spôsobí zamestnanec výlučne sám pri existencii plného zavinenia na jeho strane.

Inými slovami, ak v dôsledku neplatného právneho úkonu vznikla zamestnancovi škoda,

zodpovedá za ňu zamestnávateľ v plnom rozsahu i v takom prípade, ak neplatnosť právneho

úkonu spôsobil hoci len sčasti, v krajnom prípade aj vtedy, ak škoda vznikla objektívne bez

zavinenia zamestnanca, a to za podmienky, že sú splnené ďalšie predpoklady

zodpovednosti.

21. Ústavný súd sa zaoberal aj namietanou obsahovo odlišnou judikatúrou

všeobecných súdov, keď sťažovateľ poukázal na odlišný právny záver v rozhodnutí

najvyššieho súdu sp. zn. (Rc 35/2005). Ústavný súd k tomu v prvom rade

uvádza, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo

zjednocovanie rozhodovacej prax je vecou najvyššieho súdu (, ).

Z dôvodu presvedčivosti tohto nálezu však ústavný súd v súlade so závermi najvyššieho

súdu poukazuje na to, že sťažovateľom označené obsahovo odlišné rozhodnutie najvyššieho

súdu vychádza i z rozličného skutkového stavu (v označenom prípade predmetom konania

nebol nárok na náhradu škody, ale nárok z kolektívnej zmluvy, ktorej platnosť nebola

spochybnená; spornou bol dátum skončenia jej účinnosti), a preto ho nemožno na dané

okolnosti prípadu aplikovať. Aj z tohto pohľadu možno napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu považovať za legitímny a v súlade s označeným základným právom podľa čl. 46 ods. 1

a právom dohovoru.

22. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť

v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu

druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov (čl. 2 Zákonníka

práce). Citovaný základných zásad zakotvuje pozitívny príkaz

výkonu práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, ktorým je súlad

s dobrými mravmi. Negatívnou hranicou výkonu subjektívnych práv a povinností

vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov je zákaz zneužívať tieto práva na škodu

druhého účastníka. Na základe vyžiadaného spisu ústavný súd zistil, že z vykonaného

dokazovania pred všeobecnými súdmi je nesporné, že sťažovateľ poznal okolnosti uzavretia

kolektívnej zmluvy i jej obsah najneskôr v okamihu jej uzavretia, sťažovateľ taktiež

oznámil zamestnancom jej uzavretie a jej obsahom sa aj riadil. Kolektívna zmluva platila

u sťažovateľa až do jej určenia za neplatnú. Návrh na vyslovenie neplatnosti kolektívnej

zmluvy podal sťažovateľ až po začatí konania o vyplatenie zvýšeného odstupného v zmysle

kolektívnej zmluvy, pričom je zrejmým, že okolnosti neplatnosti kolektívnej zmluvy boli

sťažovateľovi známe už pri jej samotnom uzatváraní. Žalobkyňa ako zamestnankyňa

sťažovateľa preto legitímne očakávala, že v prípade výpovede zo strany zamestnávateľa

podľa jej podľa kolektívnej zmluvy prináleží zvýšené

odstupné o trojnásobok priemernej mesačnej mzdy. V tejto súvislosti ústavný súd podporne

podotýka, že ak odvolací súd i dovolací súd zhodne považovali konanie sťažovateľa

za rozporné s dobrými mravmi, nemožno proti tomu namietať. Pri nachádzaní hranice

zneužívania práva konajúce súdy správne vyhodnotili, že v okolnostiach daného prípadu

treba predovšetkým rešpektovať prvotnú vôľu účastníkov pri uzatváraní kolektívnej zmluvy

s prihliadnutím na účel, ktorý sa týmto právnym úkonom sledoval. Aj táto argumentácia

svedčí v prospech správnosti záveru najvyššieho súdu.

23. Napokon sa ústavný súd zaoberal aj namietaným nedostatočným odôvodnením

napadnutého rozsudku. Ústavný súd uznáva, že právo sťažovateľa na spravodlivý proces

zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súčasne však konštatuje, že

toto právo neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú

odpoveď. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , ). Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu jasne

a zrozumiteľne podáva výklad, akými úvahami sa súd spravoval, z akého dôvodu

a na základe akých právnych predpisov bolo vo veci rozhodnuté. Vychádzajúc z už

uvedených ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi odôvodnením rozhodnutia najvyššieho súdu a tvrdeným porušením základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

24. Ústavný súd zdôrazňuje, že posúdenie merita veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (,

, , ). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je

opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.

25. Uvedené závery boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, že základné

právo a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v

a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu porušené nebolo, tak ako

to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

26. Pokiaľ ide o žiadosť sťažovateľa zrušiť napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

a priznať mu primerané zadosťučinenie a úhradu trov konania, ústavný súd uvádza, že tieto

výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže ústavný súd vyslovil, že v sťažnosti

označené práva sťažovateľa porušené neboli, jeho uvedenými návrhmi sa pri svojom

rozhodovaní už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012