Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)II. ÚS 66/2013
PDF · 111.36 KB
No categories available
II. ÚS 66/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. S., Z., zastúpeného A., s. r. o., v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. Ing. M. N., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ako aj čl. 47 Charty základných práv Európskej únie v konaní vedenom Najvyšším súdom
Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Cdo 25/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2013
doručená sťažnosť Ing. J. S., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) v konaní vedenom Najvyšším súdom
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Cdo 25/2012. Sťažnosť bola
odovzdaná na poštovú prepravu 7. januára 2013.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 29. júla 2008 podal Okresnému súdu Rimavská
Sobota (ďalej len „okresný súd“) žalobu o určenie vlastníckeho práva ku konkrétne
označeným nehnuteľnostiam ležiacim v katastrálnom území P. v okrese R. Rozsudkom
okresného súdu č. k. 16 C 83/2008-168 z 2. apríla 2009 bola žaloba v celom rozsahu
zamietnutá. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.
16 Co 118/2011-357 z 12. mája 2011 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Krajský súd
žiadnym spôsobom neprihliadol na skutočnosti uvádzané sťažovateľom, nezobral do úvahy
ani to, že otázka reálnej deľby sporného pozemku bola preukázaná v inom súdnom konaní,
a zhodne s okresným súdom priznal právne účinky listu M. Š. z roku 1989, hoci na ňom bol
podpis osoby, ktorá v čase vyhotovenia listu bola už mŕtva. Nezobral žiadnym spôsobom
do úvahy skutočnosť, že M. Š. nikdy nebola legitímnou vlastníčkou, ale ani
spoluvlastníčkou sporného pozemku, v dôsledku čoho jej list nemohol vyvolať objektívne
pochybnosti o tom, komu pozemok patrí, a nemohol spôsobiť prerušenie dobromyseľnosti
držby. Nevzal do úvahy ani iné rozhodnutie krajského súdu, v ktorom sa jednoznačne
konštatovalo, že M. Š. nie je vlastníčkou ani spoluvlastníčkou. Na tieto dôkazy a tvrdenia
neprihliadol a nijako to neodôvodnil. Práve takýmto postupom krajský súd jednoznačne
odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, z čoho možno odvodzovať prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Cdo 25/2012 z 12. júla 2012 bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté ako
neprípustné.
Sťažovateľ považuje uznesenie najvyššieho súdu za nezákonné a za priečiace sa
označeným právam podľa ústavy, dohovoru a charty. Sťažovateľovi bola v skutočnosti
postupom a rozhodnutím krajského súdu odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred
súdom, keďže krajský súd sa nevysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa uvedenými v odvolaní
a nezaujal k nim žiadne stanovisko, čím došlo k porušeniu jeho procesného práva.
Navyše došlo k porušeniu platného hmotného práva a porušeniu niekoľkých zásad
fungovania právneho štátu. Ide predovšetkým o to, že všeobecné súdy priznali právne
účinky právnemu úkonu vyhotovenému po smrti fyzickej osoby, o úkon ktorej malo ísť.
Ďalej nerešpektovali iné (skoršie) rozhodnutie krajského súdu, v ktorom sa dospelo
k opačnému záveru. Napokon vo viacerých skutkovo obdobných veciach došlo k priznaniu
vlastníckeho práva vydržaním.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, dohovoru a charty v konaní vedenom najvyšším súdom pod
sp. zn. 3 Cdo 25/2012 s tým, aby bolo uznesenie z 12. júla 2012 zrušené a vec bola vrátená
na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov konania v sume 314,18 €.
II.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 25/2012 z 12. júla 2012 vyplýva, že ním
bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
16 Co 118/2011 z 12. mája 2011. Podľa názoru najvyššieho súdu prípustnosť dovolania
v tejto veci prichádzala do úvahy len na základe ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho
poriadku, pričom sťažovateľ prípustnosť dovolania odvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku. Z viacerých, a to aj publikovaných rozhodnutí najvyššieho
súdu možno vyvodiť, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj
právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Tento
názor je plne opodstatnený aj v danej veci. Znamená to, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia
súdu zakladá len tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku, nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku. Preto sama skutočnosť, že v konaní prípadne došlo k procesnej vade tejto
povahy (nepreskúmateľnosť rozhodnutia), nemôže založiť prípustnosť dovolania, lebo nejde
o vadu v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Okrem toho, ak súd niektorý dôkaz
nevykoná, môže to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom
dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred
súdom. Nepatrí totiž k procesným právam účastníka, aby bol vykonaný každý ním
navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí
vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania. Pokiaľ sťažovateľ vytýkal nesprávne právne
posúdenie veci, táto okolnosť v danom prípade nezakladá prípustnosť dovolania.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Jadrom sťažnosti je tvrdenie, že dovolanie bolo prípustné, keďže postupom krajského
súdu sa sťažovateľovi odňala možnosť konať pred súdom. Navyše, sťažovateľ vytýka aj
nesprávne skutkové posudzovanie veci a nesprávne právne hodnotenie.
Podľa názoru ústavného súdu sú závery najvyššieho súdu dostatočné, veľmi
podrobné a presvedčivé. V žiadnom prípade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne
neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, sama osebe nezakladá
porušenie označených práv. Navyše treba poznamenať, že sťažovateľ veľmi podrobnú
argumentáciu najvyššieho súdu odvolávajúcu sa na početné skoršie obdobné rozhodnutia
(vrátane publikovaných) nijako konkrétne nenapáda, pretože iba vo všeobecnosti trvá
na tom, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať vo veci.
Napokon treba uviesť, že sťažovateľovi nič nebránilo v podanej sťažnosti označiť
za účastníka konania aj krajský súd a požadovať preskúmanie jeho rozsudku v prípade, keby
aj podľa názoru ústavného súdu dovolanie nebolo vo veci prípustné. Námietky sťažovateľa
týkajúce sa dôveryhodnosti listu M. Š., neprihliadnutia na skoršie rozhodnutie krajského
súdu týkajúceho sa rovnakej nehnuteľnosti a ignorovania obdobných judikovaných prípadov
by potom bolo možné skúmať zo strany ústavného súdu.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2013