Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 66/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. S., Z., zastúpeného A., s. r. o., v mene ktorej koná

advokát a konateľ JUDr. Ing. M. N., vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj čl. 47 Charty základných práv Európskej únie v konaní vedenom Najvyšším súdom

Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2013

doručená sťažnosť Ing. J. S., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

(ďalej len „“), Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) v konaní vedenom Najvyšším súdom

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola

odovzdaná na poštovú prepravu 7. januára 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 29. júla 2008 podal Okresnému súdu Rimavská

Sobota (ďalej len „okresný súd“) žalobu o určenie vlastníckeho práva ku konkrétne

označeným nehnuteľnostiam ležiacim v katastrálnom území P. v okrese R. Rozsudkom

okresného súdu č. k. -168 z 2. apríla 2009 bola žaloba v celom rozsahu

zamietnutá. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-357 z 12. mája 2011 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Krajský súd

žiadnym spôsobom neprihliadol na skutočnosti uvádzané sťažovateľom, nezobral do úvahy

ani to, že otázka reálnej deľby sporného pozemku bola preukázaná v inom súdnom konaní,

a zhodne s okresným súdom priznal právne účinky listu M. Š. z roku 1989, hoci na ňom bol

podpis osoby, ktorá v čase vyhotovenia listu bola už mŕtva. Nezobral žiadnym spôsobom

do úvahy skutočnosť, že M. Š. nikdy nebola legitímnou vlastníčkou, ale ani

spoluvlastníčkou sporného pozemku, v dôsledku čoho jej list nemohol vyvolať objektívne

pochybnosti o tom, komu pozemok patrí, a nemohol spôsobiť prerušenie dobromyseľnosti

držby. Nevzal do úvahy ani iné rozhodnutie krajského súdu, v ktorom sa jednoznačne

konštatovalo, že M. Š. nie je vlastníčkou ani spoluvlastníčkou. Na tieto dôkazy a tvrdenia

neprihliadol a nijako to neodôvodnil. Práve takýmto postupom krajský súd jednoznačne

odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, z čoho možno odvodzovať prípustnosť

dovolania v zmysle . Uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 12. júla 2012 bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté ako

neprípustné.

Sťažovateľ považuje uznesenie najvyššieho súdu za nezákonné a za priečiace sa

označeným právam podľa , dohovoru a charty. Sťažovateľovi bola v skutočnosti

postupom a rozhodnutím krajského súdu odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred

súdom, keďže krajský súd sa nevysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa uvedenými v odvolaní

a nezaujal k nim žiadne stanovisko, čím došlo k porušeniu jeho procesného práva.

Navyše došlo k porušeniu platného hmotného práva a porušeniu niekoľkých zásad

fungovania právneho štátu. Ide predovšetkým o to, že všeobecné súdy priznali právne

účinky právnemu úkonu vyhotovenému po smrti fyzickej osoby, o úkon ktorej malo ísť.

Ďalej nerešpektovali iné (skoršie) rozhodnutie krajského súdu, v ktorom sa dospelo

k opačnému záveru. Napokon vo viacerých skutkovo obdobných veciach došlo k priznaniu

vlastníckeho práva vydržaním.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , dohovoru a charty v konaní vedenom najvyšším súdom pod

sp. zn. s tým, aby bolo uznesenie z 12. júla 2012 zrušené a vec bola vrátená

na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov konania v sume 314,18 €.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 12. júla 2012 vyplýva, že ním

bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 12. mája 2011. Podľa názoru najvyššieho súdu prípustnosť dovolania

v tejto veci prichádzala do úvahy len na základe ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho

poriadku, pričom sťažovateľ prípustnosť dovolania odvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f)

. Z viacerých, a to aj publikovaných rozhodnutí najvyššieho

súdu možno vyvodiť, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) aj vtedy, ak odvolací súd svoj

právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Tento

názor je plne opodstatnený aj v danej veci. Znamená to, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia

súdu zakladá len tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho

súdneho poriadku, nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku. Preto sama skutočnosť, že v konaní prípadne došlo k procesnej vade tejto

povahy (nepreskúmateľnosť rozhodnutia), nemôže založiť prípustnosť dovolania, lebo nejde

o vadu v zmysle . Okrem toho, ak súd niektorý dôkaz

nevykoná, môže to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom

dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred

súdom. Nepatrí totiž k procesným právam účastníka, aby bol vykonaný každý ním

navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí

vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania. Pokiaľ sťažovateľ vytýkal nesprávne právne

posúdenie veci, táto okolnosť v danom prípade nezakladá prípustnosť dovolania.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Jadrom sťažnosti je tvrdenie, že dovolanie bolo prípustné, keďže postupom krajského

súdu sa sťažovateľovi odňala možnosť konať pred súdom. Navyše, sťažovateľ vytýka aj

nesprávne skutkové posudzovanie veci a nesprávne právne hodnotenie.

Podľa názoru ústavného súdu sú závery najvyššieho súdu dostatočné, veľmi

podrobné a presvedčivé. V žiadnom prípade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne

neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, sama osebe nezakladá

porušenie označených práv. Navyše treba poznamenať, že sťažovateľ veľmi podrobnú

argumentáciu najvyššieho súdu odvolávajúcu sa na početné skoršie obdobné rozhodnutia

(vrátane publikovaných) nijako konkrétne nenapáda, pretože iba vo všeobecnosti trvá

na tom, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať vo veci.

Napokon treba uviesť, že sťažovateľovi nič nebránilo v podanej sťažnosti označiť

za účastníka konania aj krajský súd a požadovať preskúmanie jeho rozsudku v prípade, keby

aj podľa názoru ústavného súdu dovolanie nebolo vo veci prípustné. Námietky sťažovateľa

týkajúce sa dôveryhodnosti listu M. Š., neprihliadnutia na skoršie rozhodnutie krajského

súdu týkajúceho sa rovnakej nehnuteľnosti a ignorovania obdobných judikovaných prípadov

by potom bolo možné skúmať zo strany ústavného súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013