Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)01a/384868.316a7f.pdf
PDF · 135.41 KB
No categories available
3Cdo/25/2012
Najvyšší súd 3 Cdo 25/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. J. S., bývajúceho vo Z.,
zastúpeného A., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti ţalovaným 1/ J. M., bývajúcemu v B.,
2/ M. M., bývajúcej v B., 3/ A. M., bývajúcej v P., 4/ J. B., bývajúcemu v P., 5/ Z. A., t.č. na
neznámom mieste, 6/ J. B., t.č. na neznámom mieste, 7/ Ing. J. B., bývajúcemu v B., 8/ J. B.,
t.č. na neznámom mieste, 9/ I. B., bývajúcej v G., 10/ Z. B., bývajúcej v Š., 11/ J. B., t.č. na
neznámom mieste, 12/ V. B., bývajúcej v H., 13/ M. Č., t.č. na neznámom mieste, 14/ J. Č.,
bývajúcemu v K., 15/ M. Č., bývajúcemu v T., 16/ Z. H., bývajúcej v H., 17/ M. K., t.č. na
neznámom mieste, 18a/ M. K., bývajúcemu v H., 18b/ I. K., bývajúcemu v H., 19/ M. K.
(T.), t.č. na neznámom mieste, 20/ P. K. (T.), t.č. na neznámom mieste, 21/ S. K., bývajúceho
v Dome opatrovateľskej sluţby C. v R., 22/ J. M., t.č. na neznámom mieste, 23/ Z. M., rod.
B., t.č. na neznámom mieste, 24/ J. P., t.č. na neznámom mieste, 25/ J. P., t.č. na neznámom
mieste, 26/ P. P., t.č. na neznámom mieste, 27/ J. P., t.č. na neznámom mieste, 28/ M. V., t.č.
na neznámom mieste, ţalovaní 5/, 6/, 8/, 11/, 13/, 17/, 19/, 20/, 22/ aţ 28/ zastúpení
Slovenským pozemkovým fondom so sídlom v Bratislave, Búdková č. 36, IČO: 17 335 345,
29/ M. Š., bývajúcej v P., zastúpenej F. C., bývajúcim v B., 30/ M. C., bývajúcej v B.,
zastúpenej JUDr. R. L., advokátom so sídlom v R., o určenie vlastníctva, vedenej na
Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 16 C 83/2008, o dovolaní ţalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. mája 2011 sp. zn. 16 Co 118/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaným 1/ aţ 30/ náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Ţalobca sa v konaní domáhal, aby súd určil, ţe právnym titulom vydrţania je
výlučným vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na LV č. X. vedenom Správou katastra
v Rimavskej Sobote v katastrálnom území P. ako parcela č. X. – záhrady o výmere 375 m²
(ďalej len „sporná nehnuteľnosť“).
Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom z 2. apríla 2009 č.k. 16 C 83/2008-168
ţalobu zamietol; rozhodol tieţ o trovách konania. Voči ţalovaným 3/, 7/, 9/, 18/, 21/ a 29/
zamietol ţalobu z dôvodu nedostatku ich vecnej pasívnej legitimácie – v priebehu konania títo
účastníci prestali byť nositeľmi práv, ktoré boli predmetom sporu. Voči ostatným ţalovaným
zamietol ţalobu s odôvodnením, ţe vykonané dokazovanie nepreukázalo, ţe ţalobca splnil
zákonné podmienky vydrţania vlastníctva spornej nehnuteľnosti. Zo skutkových zistení
vyvodil, ţe nesplnenou je podmienka dobromyseľnosti drţby spornej nehnuteľnosti ţalobcom
po stanovenú dobu. M. Š. totiţ v roku 1989 preukázateľne ponúkla ţalobcovi spornú
nehnuteľnosť na predaj. Vedomosťou, ktorú tým ţalobca získal, došlo k prerušeniu (k strate)
dovtedajšej dobromyseľnosti drţby a k prerušeniu plynutia 10 ročnej vydrţacej doby. O
trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 12. mája 2011 sp.
zn. 16 Co 118/2011 napadnutý rozsudok potvrdil; rozhodol tieţ o trovách odvolacieho
konania. V celom rozsahu sa stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozsudku prvostupňového
súdu a podľa § 219 ods. 2 O.s.p. sa obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvého stupňa doplnil, ţe
podľa kúpnej zmluvy zakladajúcej podľa tvrdenia ţalobcu jeho dobromyseľnú drţbu, boli
prevádzané nehnuteľnosti (vrátane spornej nehnuteľnosti) „medzi vlastníkmi nepodelené“, v
dôsledku čoho ţalobca ako zmluvná strana nemohol byť v dobrej viere, ţe mu ako vlastníkovi
patrí reálne vymedzená časť týchto nehnuteľností. Odvolací súd poukázal aj na to, ţe spornú
nehnuteľnosť uţívala matka J. Š. a aţ po jej smrti ju začal uţívať ţalobca; aj z tohto dôvodu
nemoţno jeho drţbu povaţovať za oprávnenú a dobromyseľnú. Námietku ţalobcu, ţe mu
postupom súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom tým, ţe vec bola na pojednávaní 2.
apríla 2009 rozhodnutá bez jeho prítomnosti, i keď svoju neúčasť riadne ospravedlnil,
odvolací súd povaţoval za nedôvodnú, lebo ţalobca síce ospravedlnil svoju neúčasť na
pojednávaní, nepoţiadal ale výslovne o jeho odročenie; boli preto splnené zákonné
podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci v jeho neprítomnosti. O trovách konania
rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním ţalobca a navrhol, aby dovolací súd
zrušil rozsudky súdov oboch súdov niţšieho stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie alebo aby zmenil rozsudok odvolacieho súdu a určil vlastnícke právo
ţalobcu k spornej nehnuteľnosti. Prípustnosť dovolania ţalobca vyvodzoval z ustanovenia
§ 238 ods. 2 O.s.p., pretoţe podľa jeho názoru sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vyslovenom v zrušujúcom uznesení z 20. januára 2011 sp. zn.
3 Cdo 127/2010. Odvolací súd nerešpektoval právny názor dovolacieho súdu a nedoručil
právnym nástupcom ţalovaného 18/ odvolanie ţalobcu a nevyzval ich, aby sa k odvolaniu
vyjadrili. Ţalobca prípustnosť dovolania vyvodzoval aj z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu videl v tom, ţe súdy nedostatočne odôvodnili svoje
rozhodnutia, pretoţe sa nevysporiadali s ním uvádzanými skutočnosťami a nevykonali ním
navrhované dôkazy, ako i ţe odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa aj z iných
dôvodov ako súd prvého stupňa, v dôsledku čoho ide o tzv. prekvapivé rozhodnutie,
k právnym záverom ktorého sa nemohol vyjadriť. Záverom ţalobca namietal nesprávne
právne posúdenie veci a trval na tom, ţe v konaní preukázal splnenie všetkých podmienok
stanovených zákonom pre nadobudnutie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti
vydrţaním.
K dovolaniu ţalobcu sa vyjadrili ţalovaní 3/, 7/ a 29/, ktorí zhodne navrhli dovolanie
zamietnuť. Ţalovaná 3/ uviedla, ţe ţalobca v konaní „nepredloţil ţiadny aktuálny právny
dokument, ktorý by ho oprávňoval na výlučné vlastníctvo spornej parcely. Ţalovaný 7/
povaţoval rozsudky súdov prvého a druhého stupňa za vecne správne, vychádzajúce
z dostatočne zisteného skutkového stavu. Ţalovaná 29/ poprela viaceré ţalobcove tvrdenia
uvedené v dovolaní, medzi iným aj jeho tvrdenia o 30 ročnom uţívaní spornej nehnuteľnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený právnickou osobou
zaloţenou za účelom výkonu advokácie (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Keďţe podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe
dovolanie proti nemu je prípustné ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa,
v ktorom súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4, nemoţno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238 ods. 1 O.s.p., ani
z § 238 ods. 3 O.s.p. Prípustnosť dovolania nevyplýva ani z § 238 ods. 2 O.s.p., nakoľko
odvolací súd sa neodchýlil od právneho názoru vysloveného v tejto veci Najvyšším súdom
Slovenskej republiky v uznesení z 20. januára 2011 sp. zn. 3 Cdo 127/2010. Pokiaľ ţalobca
za nerešpektovanie právneho názoru dovolacieho súdu odvolacím súdom povaţuje
nedoručenie jeho odvolania právnym nástupcom ţalovaného 18/, táto jeho námietka nie je
opodstatnená. Z obsahu spisu (viď č.l. 199 spisu) totiţ vyplýva, ţe odvolanie ţalobcu bolo
doručené ţalovanému 18/ dňa 26. júna 2009 (zomrel 27. júla 2009), čo potvrdil
vlastnoručným podpisom, preto nebolo povinnosťou odvolacieho súdu odvolanie opakovane
doručovať jeho právnym nástupcom.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa
§ 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
Dovolanie ţalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol
vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť
skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1
O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tieţ otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade
v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Ţalobca existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.
Podľa názoru dovolateľa mu v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom konať.
O odňatie moţnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide v prípade
procesného postupu, ktorým súd znemoţnil účastníkovi konania realizáciu procesných
oprávnení priznaných mu v občianskom súdnom konaní (napr. oprávnenia byť prítomný
na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo
vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.).
1. Ţalobca v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené, nakoľko sa
odvolací súd v odôvodnení nevyporiadal so všetkými námietkami, ktoré uviedol v odvolaní,
preto je nepreskúmateľné.
Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vţdy porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“). To však neznamená, ţe by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, ţe kaţdé
porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (aţ) vady konania v zmysle
§ 237 O.s.p. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje aj na obsah uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) z 10. novembra 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011,
v ktorom sa konštatuje, ţe „ústavný súd uţ vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, ţe vada
konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1
dohovoru (II. ÚS 261/06). To však, ako uţ ústavný súd spresnil (II. ÚS 148/09), neznamená,
ţe by vţdy zároveň platil aj opak“.
Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým
v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich moţnej nápravy
v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje
Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj moţnosť vzniku
určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti
na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje Občiansky súdny
poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých moţno v dovolacom konaní napraviť
procesné nesprávnosti konania na súdoch niţších stupňov. Najzávaţnejším procesným vadám
konania, ktorú sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje Občiansky súdny poriadok
osobitný význam – vady tejto povahy povaţuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť
dovolania (viď § 237 O.s.p.) a zároveň tieţ za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň
závaţnosti procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občiansky súdny poriadok
význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“)
povaţuje – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. – (len) za relevantný
dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pričom ale vady tejto povahy prípustnosť
dovolania nezakladajú.
Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov § 237 písm. f/ O.s.p. – je zásadne
príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho
kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok
najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, ţe „konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takţe jeho
rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý
v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom
prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje
v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní vţdy zastával názor, ţe nepreskúmateľnosť
rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.,
nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011,
3 Cdo 135/2011). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu niţšieho stupňa
ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších
senátov najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 135/2010,
2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 137/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010,
7 Cdo 55/2011, 7 Cdo 109/2011). Preto sama skutočnosť, ţe v konaní prípadne došlo
k procesnej vade tejto povahy (nepreskúmateľnosť rozhodnutia), nemôţe v danom prípade
zaloţiť prípustnosť dovolania ţalobcu, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p.
Dovolací súd povaţuje za potrebné poznamenať, ţe v danom prípade odvolací súd
pri odôvodnení svojho rozsudku postupoval v súlade so zákonom, a to ustanovením § 219
ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv.
skráteného odôvodnenia rozhodnutia.
2. Ţalobca v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. ďalej súdom niţších stupňov vytýka, ţe nevykonali všetky ním navrhnuté dôkazy.
K tejto námietke treba uviesť, ţe súdna prax je jednotná v názore, ţe ak súd niektorý dôkaz
nevykoná, môţe to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom
dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu moţnosti konať
pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999
a R 6/2000). Pre úplnosť je vhodné zdôrazniť, ţe k procesným právam účastníka nepatrí, ako
sa dovolateľ mylne domnieva, aby bol súdom vykonaný kaţdý ním navrhnutý dôkaz.
Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vţdy výlučne súdu,
a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l O.s.p., § 213 ods. 4 O.s.p.). Ak súd prípadne aj
rozhodne, ţe navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, ţe sú pre vec nevýznamné alebo
nadbytočné), nemôţe to byť povaţované za postup odnímajúci účastníkovi konania moţnosť
konať pred súdom.
3. Pokiaľ ţalobca namieta, ţe odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa aj
z iných právnych dôvodov neţ súd prvého stupňa, ku ktorým sa nemal moţnosť vyjadriť,
dovolací súd túto námietku nepovaţuje za dôvodnú.
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p. ustanovuje, ţe ak je
odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré
pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce,
vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
Dovolací súd zistil, ţe odvolací súd nezaloţil svoje rozhodnutie „nečakane“
a nepredvídateľne na iných (nových) právnych dôvodoch neţ súd prvého stupňa, a preto
mu nevznikla poučovacia povinnosť v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd v porovnaní
so súdom prvého stupňa pre rozhodnutie vo veci nepouţil nové ustanovenie právneho
predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité. Odvolací súd zhodne
so súdom prvého stupňa posudzovali splnenie zákonných podmienok vydrţania vlastníctva
spornej nehnuteľnosti v zmysle § 130 ods. 1 a § 134 Občianskeho zákonníka a zhodne dospeli
k záveru o nesplnení podmienky dobromyseľnosti drţby spornej nehnuteľnosti po stanovenú
dobu. Doplnením odôvodnenia odvolací súd reagoval na odvolacie námietky ţalobcu,
s ktorými sa v odôvodnení vysporiadal a prijaté závery vysvetlil. Preto nebolo povinnosťou
odvolacieho súdu postupovať podľa § 213 ods. 2 O.s.p. a jeho procesný postup v dôsledku
toho nevykazuje vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Pre úplnosť
dovolací súd dodáva, ţe v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. R 56/2012, Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ konštatoval: „Pokiaľ sa
odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku v plnom rozsahu stotoţnil
s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie, z pohľadu
prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím prekvapivým.
Takýto postup súdu nie je odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p./.“
4. Ţalobca v dovolaní odvolaciemu súdu ďalej vytýkal, ţe jeho rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, vtedy, ak súd nepouţil správny
(náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Právnym posúdením veci, v rámci ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje
hmotnoprávny alebo procesný predpis, sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237
O.s.p. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantný dovolací dôvod,
ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),
samo (prípadne) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov ale nezakladá
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Keďţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238 ods. 1 aţ
3 O.s.p. ani z § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jeho dovolanie podľa
§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní procesne úspešným ţalovaným vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalovaným náhradu trov dovolacieho
konania, lebo ţalovaní 1/ aţ 6/, 8/ aţ 30/ v dovolacom konaní nepodali návrh na uloţenie
povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania a ţalovaný 7/ v zákonom určenej lehote
nevyčíslil poţadovanú náhradu trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 a 2 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. júla 2012
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová