Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)fb7/381271.06d214.pdf
PDF · 114.63 KB
No categories available
3Cdo/135/2011
Najvyšší súd 3 Cdo 135/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne K. B., bývajúcej v D.,
zastúpenej H., s.r.o., so sídlom v B., proti ţalovaným 1/ Slovenskej republike –
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné námestie
č. 13, 2/ Slovenskej republike – Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom
v Bratislave, Pribinova č. 2, 3/ Slovenskej republike – Ministerstvu financií Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova č. 5, 4/ Slovenskej republike –
Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Mierová č. 19,
o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 9 C 56/2004,
o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. januára 2011 sp. zn.
15 Co 433/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaným 1/ aţ 4/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobkyňa sa v konaní domáhala, aby súd uloţil ţalovaným 1/ aţ 4/ povinnosť
nahradiť jej spoločne a nerozdielne škodu vo výške 3 319,39 € (100 000 Sk), ktorú jej podľa
názoru spôsobili nesprávnym úradným postupom (§ 18 zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom), konkrétne tým, ţe nezamedzili činnosti tzv. nebankových subjektov.
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 18. mája 2010 č.k. 9 C 56/2004-121 ţalobu
zamietol a ţalovaným 1/ aţ 4/ nepriznal náhradu trov konania. Na odôvodnenie rozhodnutia
uviedol, ţe ţalobkyňa nepreukázala naplnenie zákonných predpokladov pre priznanie ţalobou
uplatňovaného nároku (t.j. nesprávny úradný postup ţalovaných, vznik škody a príčinnú
súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom).
Na odvolanie ţalobkyne Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 26. januára 2011
sp. zn. 15 Co 433/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a ţalovaným 1/ aţ 4/
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Zhodne s prvostupňovým súdom dospel
k záveru, ţe v konaní neboli preukázané predpoklady pre úspešné uplatnenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom ţalovaných.
Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podala ţalobkyňa dovolanie,
v ktorom uviedla, ţe postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom
tým, ţe odvolací súd rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, preto je jeho rozhodnutie
nepreskúmateľné. Prístup odvolacieho súdu k rozhodovaniu povaţovala za formalistický
a arbitrárny. Vyčítala súdom, ţe pri posudzovaní rozsahu povinností ţalovaných vo vzťahu
k činnosti nebankových subjektov podľa zákona o investičných spoločnostiach, zákona
o kolektívnom investovaní a zákona o bankách upriamili pozornosť len na formálnu stránku
vymedzenia pôsobnosti daných zákonov a zmluvnú formu a povahu právnych vzťahov
nebankových subjektov so svojimi klientmi bez toho, aby vyhodnotili ciele a účel týchto
zákonov v kontexte relevantných ústavných princípov a obsahu a rozsahu činnosti
nebankových subjektov. Podľa jej názoru nie je v právnom štáte prípustné, aby sa orgán
verejnej moci zbavil zodpovednosti dohľadu nad určitým sektorom hospodárskeho ţivota
s poukazom na skutočnosť, ţe určitá činnosť, resp. pôsobenie určitého subjektu nenapĺňajú
formálne náleţitosti zákonom predvídanej činnosti (pôsobenia) v danom sektore. Neprihliadať
na vecnú stránku činnosti nebankových subjektov a jej obsahový zásah do finančného
a bankového sektora a hospodárstva celkovo pri hodnotení rozsahu zodpovednosti ţalovaných
povaţovala za alibistické a nezlučiteľné s ústavou Slovenskej republiky. Na základe
uvedeného ţalobkyňa navrhla, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.
Ţalované 1/ a 3/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.
Ţalovaná 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe dovolanie nie je procesne prípustné,
preto ho ţiadala ako neopodstatnené zamietnuť.
Ţalovaná 4/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe rozsudok odvolacieho súdu je vecne
správny a navrhla dovolanie zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Dovolací súd povaţuje za potrebné úvodom zdôrazniť, ţe dovolanie má v systéme
opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny
opravný prostriedok, ktorým moţno úspešne napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, aj to však nie v kaţdom prípade, ale iba ak podanie dovolania výslovne
pripúšťa zákon. Dovolanie je procesný prostriedok, ktorým zákon vytvára účastníkovi
konania procesnú moţnosť, aby (iba) v prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa,
spochybnil opodstatneným uplatnením dovolacieho dôvodu správnosť konania alebo
rozhodovania odvolacieho súdu a dosiahol nápravu prípadných vád alebo nesprávností
napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd ale nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné
preskúmať akékoľvek rozhodnutie.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci dovolateľka napadla potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie tieţ prípustné proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie
prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Ţalobkyňou napadnutý
rozsudok nevykazuje znaky ani jedného z týchto rozsudkov. So zreteľom na to dospel
dovolací súd k záveru, ţe z ustanovení § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. nevyplýva procesná
prípustnosť dovolania ţalobkyne.
S ohľadom na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd skúmal či procesná prípustnosť
dovolania nevyplýva z § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti
kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania ţalobkyne preto z týchto
ustanovení nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu
odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či odvolací súd svojím
postupom (ne)odňal dovolateľke moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred
súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu alebo
inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie
realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. Dovolací súd z obsahu
spisu nezistil, ţe by konanie pred súdmi niţších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou,
znemoţňujúcou ţalobkyni realizáciu jej procesných práv.
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe majú
význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri
inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou
smerujúcou k porušeniu ústavou chránených práv (viď napr. III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10,
III. ÚS 99/08). Vzhľadom na námietky dovolateľky bolo potrebné v dovolacom konaní
vyriešiť otázku, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. alebo či má za následok
(len) procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady
ich moţnej nápravy v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu ústavne garantovaného práva na
súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach
predpokladá aj moţnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom
konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje
Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých moţno v dovolacom
konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch niţších stupňov. Najzávaţnejším
procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje
Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy povaţuje za okolnosť
zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.) a zároveň tieţ za prípustný dovolací
dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania
nedosahujúcim stupeň závaţnosti procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občiansky
súdny poriadok význam. „Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“
povaţuje ale – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. – (len) za
relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pričom však vady tejto povahy
prípustnosť dovolania nezakladajú.
Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov vyplývajúcich z ustanovenia
§ 237 písm. f/ O.s.p. – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe
uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998
uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn.
2 Cdo 5/1997, v zmysle ktorého „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj
právny záver riadne neodôvodnil, takţe jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa
právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený
aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto
názoru. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu niţšieho stupňa ako dôvodu
zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí iných senátov
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009,
2 M Cdo 18/2008, 4 M Cdo 310/2009 a 5 Cdo 290/2009). Preto sama skutočnosť, ţe v konaní
prípadne došlo k procesnej vade tejto povahy (nepreskúmateľnosť rozhodnutia), nemôţe
v danom prípade zaloţiť prípustnosť dovolania ţalobcu, lebo nejde o vadu v zmysle § 237
Navyše (dovolací súd to iba poznamenáva), súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). V danom prípade odvolací súd
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Závery, ktoré prijal, primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej
republiky dospel k názoru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom
prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe
odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobkyne. Z obsahu spisu
vyplýva, ţe odvolací súd v napadnutom rozsudku v dostatočnej miere uviedol, v čom spočíva
podstata odvolacích námietok ţalobkyne. Dovolací súd vzhľadom na vyššie uvedené
uzatvára, ţe odvolací súd v danom prípade vysvetlil podstatu a dôvody svojho rozhodnutia
spôsobom, ktorý zodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p.
Obsah dovolania svedčí o názore dovolateľky, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je
chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil
správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia
jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod
č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej
republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne
prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor,
ţe nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nezakladá procesnú vadu konania
v zmysle § 237 O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn.
4 Cdo 165/2003). I keby teda tvrdenia ţalobkyne o zaloţení rozhodnutia na nesprávnom
právnom posúdení boli prípadne aj opodstatnené, nezakladalo by to prípustnosť dovolania
v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.
Prípustnosť podaného dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá ani (prípadná)
neúplnosť skutkových zistení alebo nesprávnosť skutkových záverov súdov niţších stupňov,
ktorú ţalobkyňa naznačuje v dovolaní. To znamená, ţe pokiaľ by aj súdy neúplne zistili
rozhodujúce skutkové okolnosti alebo dospeli k nesprávnym skutkovým záverom (dovolací
súd sa týmito otázkami nezaoberal), nezakladala by táto okolnosť prípustnosť dovolania
ţalobkyne.
Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
ţalobkyne ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/
O.s.p.), pričom sa nezaoberal vecnou správnosťou dovolaním napadnutého rozhodnutia.
V dovolacom konaní nebola ţalobkyňa úspešná; právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo ţalovaným 1/ aţ 4/ (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania,
lebo v dovolacom konaní nepodali návrh na priznanie náhrady týchto trov (§ 151 ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. novembra 2011
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková