Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
605/386496.999ace.pdf
PDF · 116.61 KB
No categories available
3Cdo/243/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Cdo 243/2011
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ Š. Š., nar. X.,
bývajúceho v N., 2/ Š. Š., nar. X., bývajúceho v N., 3/ Ing. B. T., bývajúcej v N., 4/ Mgr. P.
O., bývajúcej v I., 5/ E. T., bývajúcej v N., 6/ M. V., bývajúcej v L., 7/ Bc. K. Š., bývajúceho
J.V., 8/ Ing. Z. Š., bývajúceho J.V., všetci zastúpení H., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti
ţalovaným 1/ Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom v Bratislave, Ţupné námestie č. 13, IČO: 00 166 073, 2/ Slovenskej republike –
Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2,
IČO: 00 166 073, 3/ Slovenskej republike – Ministerstvu financií Slovenskej republiky,
so sídlom v Bratislave, Štefanovičova č. 5, IČO: 00 151 742, 4/ Slovenskej republike –
Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Mierová č. 19,
IČO: 00 686 832, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
9 C 152/2004, o dovolaní ţalobcov 1/ aţ 8/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 25. mája 2011 sp. zn. 4 Co 471/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaným 1/ aţ 4/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobcovia sa v konaní domáhali, aby súd uloţil ţalovaným povinnosť zaplatiť
im peňaţné čiastky uvedené v ţalobe, predstavujúce škodu, ktorá im bola spôsobená
nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu podľa zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) v prípade tzv. nebankového subjektu.
Škoda ţalobcom vznikla tým, ţe ţalovaní nekonali v medziach svojich kompetencií
a nezamedzili činnosti tzv. nebankových subjektov, s ktorými ţalobcovia vstúpili
do zmluvných vzťahov.
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 10. júna 2010 č.k. 9 C 152/2004-122 ţalobu
zamietol, ţalovaným 1/ aţ 4/ náhradu trov konania nepriznal. Právnu vec pôvodne
označenej ţalobkyne 6/ K. V. uznesením z 10. júna 2010 č.k. 152/2004-121 vylúčil
na samostatné konanie. Súd prvého stupňa vychádzal z toho, ţe ţalobcovia uzavreli
so spoločnosťou B. a A. zmluvy o tichom spoločenstve, na základe ktorých im poskytli vklad
tichého spoločníka zúčastňujúceho sa na podnikaní vo výške uvedenej v zmluvách s tým, ţe
po uplynutí dohodnutého času im bude vyplatený vklad zvýšený o úrok dohodnutý
v zmluve. Podľa názoru súdu ţalobcovia v konaní nepreukázali naplnenie ţiadnej
z podmienok zodpovednosti štátu za škodu podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.
a nestotoţnil sa s názorom ţalobcov, ţe za majetkovú ujmu vo výške uvedenej v ţalobe,
ktorá im vznikla v dôsledku nedodrţania záväzkov spoločnosti B. a A. nesie zodpovednosť
štát a jeho orgány v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Úkonmi ţalobcov a označených
spoločností (B. a A.) boli zaloţené právne vzťahy, do ktorých štát nemal oprávnenie
zasahovať. Štát mal v zmysle zákona č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní oprávnenie
vykonávať dohľad a prípadne ukladať sankcie na dosiahnutie nápravy, len ak išlo
o investovanie podľa tohto zákona. V prejednávanej veci ale o tento prípad nešlo. Výrok
rozsudku, ktorým ţalovaným nebola priznaná náhrada trov konania, odôvodnil okresný súd
poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcov rozsudkom z 25. mája 2011 sp. zn.
4 Co 471/201 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Zhodne so súdom prvého
stupňa dospel k záveru, ţe v konaní neboli preukázané predpoklady pre úspešné uplatnenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom ţalovaných.
Na odôvodnenie výroku vo veci samej zhodne so súdom prvého stupňa uviedol, ţe štát
v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. nenesie zodpovednosť za majetkovú ujmu, ktorá vznikla
ţalobcom. V súvislosti s uzatváraním zmlúv a pôţičke o tichom spoločenstve medzi
ţalobcami a B. a A. ţalované orgány nevykonávali ţiadnu činnosť spojenú s ich právomocami
a nemohli tak porušiť ţiadne povinnosti ustanovené právnymi normami. Nešlo o prípad, na
ktorý by sa vzťahoval zákon č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní. Výrok o náhrade
trov odvolacieho konania odôvodnil § 224 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1
Rozsudok odvolacieho súdu napadli ţalobcovia dovolaním, ktoré odôvodnili tým, ţe
im bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatie moţnosti
konať pred súdom videli v tom, ţe odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu
je nepreskúmateľné, arbitrárne a formalistické, ako i ţe neboli vykonané nimi navrhnuté
dôkazy, ktoré boli dôleţité pre rozhodnutie vo veci samej. Vyčítali súdom oboch stupňov, ţe
„pri posudzovaní rozsahu povinností ţalovaných vo vzťahu k činnosti nebankových subjektov
podľa zákona o investičných spoločnostiach, zákona o kolektívnom investovaní a zákona
o bankách upriamili pozornosť na formálnu stránku vymedzenia pôsobnosti daných zákonov
a zmluvnú formu a povahu právnych vzťahov nebankových subjektov so svojimi klientmi.
Formalisticky sa riadili len literou zákona, bez toho, aby vyhodnotili jeho cieľ a účel
v kontexte relevantných ústavných princípov a obsahu a rozsahu činnosti nebankových
subjektov“. Podľa ich názoru nie je v právnom štáte prípustné, aby sa orgán verejnej moci
zbavil zodpovednosti dohľadu nad určitým sektorom hospodárskeho ţivota s poukazom
na skutočnosť, ţe určitá činnosť, resp. pôsobenie určitého subjektu nenapĺňajú formálne
náleţitosti zákonom predvídanej činnosti. Ţalovaní mali povinnosť skúmať, či s ohľadom
na svoj obsah činnosť nebankových subjektov spĺňa alebo nespĺňa podmienky stanovené
zákonom o investičných spoločnostiach, zákonom o kolektívnom investovaní a zákonom
o bankách, a ak si túto povinnosť neplnili, je daný zodpovednostný vzťah štátu za spôsobenú
škodu. Z uvedených dôvodov ţiadali napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie.
Ţalovaný 2/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie ako neprípustné „zamietnuť“.
K dovolaniu ţalobcov sa vyjadril aj ţalovaný 4/, ktorý uviedol, ţe sa v plnej miere
stotoţňuje s rozhodnutiami súdov a ţiadal dovolanie ţalobcov „zamietnuť“.
Ţalovaní 1/ a 3/ sa k dovolaniu ţalobcov písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Keďţe podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe
dovolanie proti nemu je prípustné ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa,
v ktorom súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4, nemoţno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238 ods. 1 O.s.p., ani
S ohľadom na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd skúmal, či procesná prípustnosť
dovolania nevyplýva z § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti
kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,
e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania ţalobcov preto z týchto
ustanovení nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu
odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či odvolací súd svojím
postupom (ne)odňal dovolateľom moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred
súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu alebo
inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie
realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. Dovolací súd z obsahu
spisu nezistil, ţe by konanie pred súdmi niţších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou,
znemoţňujúcou ţalobcom realizáciu ich procesných práv.
Dovolatelia za procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. povaţujú
(nimi tvrdenú) nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu a nevykonanie nimi
navrhnutých dôkazov.
Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vţdy porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“). To však neznačí, ţe by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, ţe kaţdé
porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (aţ) vady konania v zmysle
§ 237 O.s.p. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje aj na obsah uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) z 10. novembra 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011,
v ktorom sa konštatuje, ţe „ústavný súd uţ vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, ţe vada
konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1
dohovoru (II. ÚS 261/06). To však, ako uţ ústavný súd spresnil (II. ÚS 148/09), neznamená,
ţe by vţdy zároveň platil aj opak“.
Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti (vrátane nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu), ku ktorým v praxi dochádza
v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich moţnej nápravy v opravnom konaní.
Bliţšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny
poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj moţnosť vzniku určitých procesných
pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné
dôsledky týchto pochybení upravuje Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky,
za ktorých moţno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti, ku ktorým došlo
v konaní na súdoch niţších stupňov. S niektorými najzávaţnejšími, taxatívne vymenovanými
procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok
prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.); vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej
povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania)
pripisuje Občiansky súdny poriadok význam, avšak – na rozdiel od v § 237 O.s.p. taxatívne
vymenovaných procesných vád – (len) v tom zmysle, ţe ich povaţuje za relevantný dovolací
dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý moţno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré
je procesne prípustné (vada takejto povahy sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá).
Na posúdenie prípustnosti dovolania, aj z aspektov vyplývajúcich z § 237 písm. f/
O.s.p., je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998
uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn.
2 Cdo 5/1997, v ktorom dovolací vyslovil názor, ţe „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy,
ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takţe jeho rozsudok zostal
nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom
rozsudku plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v nej nemá dôvod
odkloniť sa od tohto názoru. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje
v preskúmavanej veci, pri doterajšom rozhodovaní vţdy dôsledne zastával názor, ţe
nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
(príkladmo moţno uviesť týmto senátom prijaté rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 235/2010, 3 Cdo 236/2010, 3 Cdo 135/2011). Právna kvalifikácia
nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu niţšieho stupňa ako dôvod zakladajúci (len)
tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí iných senátov Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 135/2010, 2 Cdo 137/2010,
4 M Cdo 5/2009, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 55/2011).
Pokiaľ teda ţalobcovia namietajú nedostatočné odôvodnenie a nepreskúmateľnosť
dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd uvádza, ţe namietaná
okolnosť, i keby bola námietka ţalobcov opodstatnená, by nezakladala procesnú vadu
konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. a v dôsledku toho ani prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
Navyše (dovolací súd to uvádza len ako poznámku) zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán
k prejednávanej veci, obsah odvolania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje závery. Prijaté závery primerane vysvetlil
(pozn.: dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal). Rozhodnutie odvolacieho súdu
umoţňuje preskúmať, ako, na základe čoho a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol.
Skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
Pokiaľ ide o námietku ţalobcov nevykonania všetkých navrhovaných dôkazov,
je súdna prax jednotná v názore, ţe ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť prípadne
k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu
rozhodnutiu, nie však k odňatiu moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). K procesným právam účastníka
nepatrí, ako sa ţalobcovia mylne domnievajú, aby bol súdom vykonaný kaţdý nimi navrhnutý
dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vţdy výlučne
súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l O.s.p., § 213 O.s.p.). Ak súd prípadne
aj rozhodne, ţe navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, ţe sú pre vec nevýznamné alebo
nadbytočné), nemôţe to byť povaţované za postup odnímajúci účastníkovi konania moţnosť
konať pred súdom.
Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
ţalobcov ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/
O.s.p.), pričom sa nezaoberal vecnou správnosťou dovolaním napadnutého rozhodnutia.
V dovolacom konaní neboli ţalobcovia úspešní; právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo ţalovaným 1/ aţ 4/ (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania,
lebo v dovolacom konaní nepodali návrh na priznanie náhrady týchto trov (§ 151 ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. decembra 2012
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková