Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4MCdo/5/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne G. F. S., s.r.o., so sídlom

v B., proti ţalovaným 1/ D., s.r.o., so sídlom v B., a 2/ C., s.r.o., so sídlom v B., za účasti

vedľajšieho účastníka na strane ţalovaného 1/, A., (pobočka pre Slovenskú republiku), so

sídlom organizačnej zloţky A., o náhradu výdavkov a náhradu škody vo výške

18 631,44 € (561 290,90 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica

pod sp. zn. , v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora

Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica z 27. novembra 2007,

č.k. -288 a rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. marca 2008

sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica

z 27. novembra 2007 č.k. -288 vo veci samej, rozsudok Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 19. marca 2008 sp. zn. v potvrdzujúcom výroku

a uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo 16. mája 2008 č.k. -385

a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. júla 2008 sp. zn.

z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobou podanou na Okresnom súde Banská Bystrica 24. novembra 2006 a podaním

zo 7. marca 2007 sa ţalobkyňa domáhala proti ţalovaným zaplatenia náhrady výdavkov

a náhrady škody z titulu poskytnutia pomoci pri zásahu na poţiari skladu nebezpečných látok

v sklade ţalovaného 1/, nachádzajúceho sa v priestoroch ţalovaného 2/.

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 27. novembra 2007 č.k. -288

uloţil ţalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalobkyni 18 631,44 €

(561 290,90 Sk) a úroky z omeškania vo výške 14 % ročne z dlţnej sumy od 21. septembra

2006 do zaplatenia ako aj trovy konania v sume 7 101,66 € (213 944,50 Sk) z titulu trov

právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu ţalobkyne a trovy konania z titulu

zaplateného súdneho poplatku v sume 1 117,71 € (33 672,-- Sk) na účet ţalobkyne v lehote

3 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie právne posúdil podľa § 56 zákona

č. o ochrane pred poţiarmi (ďalej len „“). Súd

z vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe zásah bol vykonaný 18. júna 2006 a ţalobkyňa

zistila celú výšku výdavkov najskôr 22. augusta 2006. Konštatoval, ţe pre ţalobkyňu začala

plynúť subjektívna lehota na uplatnenie pohľadávky voči ţalovaným od 23. augusta 2006,

a teda ţe voči ţalovanému 1/ si ţalobkyňa uplatnila pohľadávku v lehote podľa § 56 ods. 2

riadne a včas listom z 28. augusta 2006. Keď si ţalobkyňa uplatnila právo na náhradu

výdavkov voči ţalovanému 2/ ţalobou podanou prvostupňovému súdu 12. marca 2007, ktorou

ţiadala o pripustenie rozšírenia ţaloby o ďalšieho účastníka konania (ţalovaného 2/), uplatnila

si ho voči ţalovanému 2/ v dvojročnej zákonom stanovenej lehote.

Na odvolanie ţalovaných a vedľajšieho účastníka Krajský súd v Banskej Bystrici

rozsudkom z 19. marca 2008 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa vo veci

samej ako vecne správny potvrdil. V časti výroku o trovách prvostupňového konania

rozsudok okresného súdu zrušil a v tejto časti vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Právne svoje rozhodnutie odôvodnil , a .

Uviedol, ţe predmetom konania je pohľadávka jednak z titulu náhrady škody a jednak z titulu

náhrady výdavkov. Konštatoval, ţe subjektívna lehota na uplatnenie práva na náhradu

výdavkov je podľa tri mesiace (v rámci

dvojročnej objektívnej lehoty) a plynie odo dňa, keď ich oprávnený zistil, pričom

nepovaţoval zistenie prvostupňového súdu v tejto časti za presné, nakoľko aţ po úhrade

poslednej zloţky výdavkov ţalobkyňou (splatnosť úhrady P. z. c. bola faktúrou stanovená na

5. septembra 2006) sa podľa jeho názoru dokompletizoval nárok ţalobkyne a odvtedy jej

začala plynúť trojmesačná lehota na uplatnenie práva voči zodpovednému subjektu. Keď

ţalobkyňa fakturovala ţalovanému 1/ pohľadávku faktúrou zo 6. septembra 2006 a ţalobu na

súde podala 24. novembra 2006, podala ju v trojmesačnej prekluzívnej lehote. Voči

ţalovanému 2/ ju uplatnila taktieţ v trojmesačnej prekluzívnej lehote, nakoľko je potrebné

mať za to, ţe ţalobkyňa sa dozvedela aţ 13. februára 2007 (keď na pojednávaní zástupca

ţalovaného 1/ predloţil zmluvu o nájme nebytových priestorov) o tom, ţe za náhradu

výdavkov zodpovedá aj ţalovaný 2/. Keď potom právo voči ţalovanému 2/ uplatnila podaním

zo 7. marca 2007, došlým okresnému súdu 12. marca 2007, uplatnila ho včas.

V časti výroku o trovách konania Okresný súd Banská Bystrica uznesením

zo 16. mája 2008 č.k. -385 uloţil ţalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne

a nerozdielne zaplatiť ţalobkyni trovy konania v sume 7 101,66 € (213 944,50 Sk) z titulu

trov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu ţalobkyne a trovy konania z titulu

zaplateného súdneho poplatku v sume 1 117,71 € (33 672,-- Sk) na účet ţalobkyne v lehote

3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Na odvolanie ţalovaného 2/ Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 30. júla 2008

sp. zn. uznesenie okresného súdu v napadnutej časti výroku o povinnosti

ţalovaných 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalobkyni trovy konania z titulu

zaplateného súdneho poplatku v sume 1 117,71 € (33 672,-- Sk) na účet ţalobkyne potvrdil.

V časti výroku o povinnosti ţalovaných 1/ a 2/ nahradiť ţalobkyni trovy právneho zastúpenia

v sume 7 101,66 € (213 944,50 Sk) na účet právneho zástupcu ţalobkyne zmenil tak, ţe

ţalovaných 1/ a 2/ zaviazal spoločne a nerozdielne nahradiť ţalobkyni trovy právneho

zastúpenia vo výške 6 078,61 € (183 124,30 Sk) na účet právneho zástupcu ţalobkyne

v lehote do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo

na náhradu trov odvolacieho konania.

Proti vyššie uvedenému rozsudku okresného súdu vo výroku o povinnosti ţalovaných

1/ a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalobkyni 18 631,44 € (561 290,90 Sk) a úroky

z omeškania vo výške 14 % ročne z dlţnej sumy od 21. septembra 2006 do zaplatenia a proti

vyššie uvedenému rozsudku krajského súdu, ktorým v tejto časti rozsudok okresného súdu

potvrdil, podal na základe podnetu ţalovaného 2/ s poukazom na § 243e ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „“) v spojení s a

mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol ich v napadnutej

časti zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie. Súčasne navrhol

zrušiť aj nadväzujúce uznesenia, ktorými súdy rozhodli o náhrade trov konania. Poukázal

na to, ţe súdy sa dôsledne neriadili zákonnými ustanoveniami § 1, § 2, § 3, § 153 ods. 1

a , , , , zákona, a a Občianskeho

zákonníka (ďalej len „OZ“), a tým porušili zákon. Dovolanie odôvodnil nesprávnym právnym

posúdením subjektívnej lehoty na uplatnenie nároku na náhradu výdavkov podľa § 56 zákona

o ochrane pred poţiarmi voči ţalovanému 2/. Právo uplatniť náhradu výdavkov je podľa

názoru generálneho prokurátora Slovenskej republiky zákonom obmedzené lehotou troch

mesiacov, ktorá plynie odo dňa, kedy oprávnený výdavky zistil (subjektívna lehota) a lehotou

dvoch rokov od ich vzniku (objektívna lehota). Inak toto právo zanikne. Podľa názoru

generálneho prokurátora Slovenskej republiky ide o prekluzívne, prepadné lehoty.

Neuplatnením práva v čase ustanovenom zákonom právo zaniká a nie je moţné mu poskytnúť

ochranu. Túto lehotu nie je moţné prerušiť ani predĺţiť. Zákonným dôsledkom neuplatnenia

práva v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote je absolútny zánik subjektívneho práva,

na čo musí súd prihliadať ex offo. Pri uplatnení práva na náhradu výdavkov musia byť

dodrţané obidve lehoty. Generálny prokurátor Slovenskej republiky uviedol, ţe objektívna

lehota dvoch rokov bola dodrţaná vo vzťahu k obom ţalovaným. Avšak nesprávne právne

posúdená bola podľa jeho názoru subjektívna trojmesačná lehota na uplatnenie práva

na náhradu výdavkov voči ţalovanému 2/, ktorá začína plynúť deň nasledujúci po ich zistení

a uplynie po troch mesiacoch, bez ohľadu na to, či poskytovateľ pomoci (oprávnený) mal

vedomosť, voči komu si môţe svoj nárok uplatniť. V rámci tejto trojmesačnej lehoty tak musí

zistiť okruh subjektov, v ktorých záujme pomoc poskytol. V preskúmavanom prípade táto

lehota vo vzťahu k ţalovanému 2/ uplynula 6. decembra 2006. Keď bol potom nárok

na náhradu výdavkov voči ţalovanému 2/ uplatnený na súde 12. marca 2007, súd toto právo

nemal priznať. Ďalej generálny prokurátor Slovenskej republiky poukázal na nesprávne

pouţitie extenzívneho výkladu pojmu „zistí výdavky“, pod ktorý krajský súd nesprávne

zahrnul aj vedomosť poskytovateľa pomoci, voči komu nárok vznikol, teda ţe aţ od okamihu,

keď poskytovateľ pomoci zistí výdavky a zároveň komu pomoc poskytol, začne mu plynúť

subjektívna trojmesačná lehota. Ani pri takomto výklade však podľa názoru generálneho

prokurátora Slovenskej republiky nebola dodrţaná vo vzťahu k ţalovanému 2/ subjektívna

trojmesačná lehota. Uvedené je zrejmé z toho, ţe uţ k ţalobe ţalobkyňa pripojila list

Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Bratislave zo X., z ktorého

nesporne vyplýva, ţe ţalovaný 1/ v zmysle uzavretej nájomnej zmluvy vykonával svoju

činnosť v prenajatých priestoroch, v ktorých bol vykonaný zásah a ţe prenajímateľom je

ţalovaný 2/. Tento list bol ţalobkyni doručený 18. septembra 2006, a tak subjektívna

trojmesačná lehota na uplatnenie nároku na náhradu výdavkov vo vzťahu k ţalovanému 2/

uplynula 18. decembra 2007. Konštatoval, ţe bolo povinnosťou ţalobkyne zistiť v zákonnej

lehote na základe uvedeného listu, či je nárok daný aj voči ţalovanému 2/. Keď bol potom

takto nárok na náhradu výdavkov voči ţalovanému 2/ uplatnený po uplynutí troch mesiacov,

súd mal ţalobu vo vzťahu k ţalovanému 2/ zamietnuť. Generálny prokurátor Slovenskej

republiky ďalej súdom vytýkal, ţe sa nezaoberali špecifikáciou nákladov, hoci zo ţaloby je

zrejmé, ţe bol uplatnený jednak nárok z titulu náhrady škody (§ 54 zákona) a jednak z titulu

náhrady výdavkov (§ 56 zákona). Uviedol, ţe špecifikácia nákladov podľa uplatnených

nárokov je významná z hľadiska plynutia lehoty na ich uplatnenie. Kým pri nároku

na náhradu škody plynie 2-ročná subjektívna lehota od okamihu, keď sa poškodený dozvie

o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, pri náhrade výdavkov plynie 3-mesačná subjektívna

prekluzívna lehota odo dňa ich zistenia. Generálny prokurátor Slovenskej republiky vytýkal

súdom aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí v zmysle , a z toho dôvodu

ich nepreskúmateľnosť, čím súdy zaťaţili konanie inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Ţalobkyňa, ţalovaní, ani vedľajší účastník nevyuţili svoje právo a na výzvu

dovolacieho súdu sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej

republiky nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní

( ), po zistení, ţe mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor

Slovenskej republiky ( ) na základe podnetu ţalovaného 2/ (

), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (

ods. 1 a 2 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( v spojení

s ) preskúmal rozhodnutia krajského a okresného súdu a dospel k záveru,

ţe ich treba zrušiť.

V zmysle mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným

v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je

viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní

uplatnenými dôvodmi ( v spojení s ). Obligatórne

( v spojení s ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v (ktoré namietané neboli a ich existenciu nezistil ani dovolací súd)

a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je

dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky v mimoriadnom dovolaní vytýkal inú vadu

konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b)

), spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa i odvolacieho

súdu v zmysle , z dôvodu ktorého sú predmetné rozhodnutia

nepreskúmateľné a tieţ nedostatočné zistenie skutkového stavu, keď sa súdy nezaoberali

špecifikáciou uplatnených nárokov.

Podľa , ak vznikla právnickej osobe alebo

fyzickej osobe – podnikateľovi škoda v súvislosti s pomocou poskytnutou v záujme inej

právnickej osoby alebo fyzickej osoby – podnikateľa, má právo uplatniť náhradu škody

u právnickej osoby alebo fyzickej osoby – podnikateľa, v ktorej záujme sa pomoc poskytla.

Podľa , lehoty na uplatnenie náhrady škody

podľa aţ upravuje osobitný predpis. Týmto osobitným predpisom je ,

podľa ktorého právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený

dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody

premlčí za tri roky a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo

k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Podľa , ak sú s poskytnutím pomoci

spojené výdavky, patrí tomu, kto pomoc poskytol, náhrada týchto výdavkov.

Podľa , právo na náhradu výdavkov môţe

oprávnený uplatniť do troch mesiacov odo dňa, keď ich zistil, najneskôr do dvoch rokov

od ich vzniku, inak toto právo zanikne.

Podľa prvá veta , právo na náhradu

výdavkov sa uplatňuje u právnickej osoby alebo fyzickej osoby – podnikateľa, v ktorej

záujme sa pomoc poskytla, táto právnická osoba alebo fyzická osoba – podnikateľ aj náhradu

výdavkov poskytuje.

Podľa , k zániku práva preto, ţe nebolo uplatnené v určenom čase, dochádza

len v prípadoch uvedených v zákone. Na zánik súd prihliadne, aj keď to dlţník nenamietne.

Zo spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa si voči ţalovaným uplatňovala jednak právo

na náhradu výdavkov a jednak právo na náhradu škody. Prvostupňový súd ani odvolací súd sa

však špecifikáciou nákladov vôbec nezaoberali, hoci rozlišuje

medzi náhradou škody a náhradou výdavkov. Špecifikácia v preskúmavanom prípade je

právne významná z dôvodu rozdielnej úpravy lehôt na uplatnenie jednotlivých práv. Zatiaľ čo

právo na náhradu výdavkov môţe oprávnený uplatniť v subjektívnej trojmesačnej

prekluzívnej lehote, a to do troch mesiacov odo dňa, keď ich zistil, najneskôr do dvoch rokov

od ich vzniku (objektívna lehota), inak jeho právo zaniká; právo na náhradu škody sa v súlade

s premlčí v subjektívnej dvojročnej lehote, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa

poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, najneskoršie za tri roky (resp. desať

rokov pri škode spôsobenej úmyselne) odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla

(objektívna lehota). Ako správne namietal generálny prokurátor Slovenskej republiky, bolo

povinnosťou súdov zaoberať sa špecifikáciou nákladov. Keď tak súdy neurobili, nedostatočne

zistili skutkový stav veci a zaťaţili konanie inou vadou, majúcou za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Prvostupňový súd ani odvolací súd navyše vo svojich rozhodnutiach ani

neodôvodnili, prečo sa špecifikáciou uplatnených nárokov nezaoberali, čím rovnako zaťaţili

konanie inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nakoľko ich

rozhodnutia sú v tejto časti, ako správne namietal generálny prokurátor Slovenskej republiky,

nepreskúmateľné.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky v mimoriadnom dovolaní ďalej súdom

vytýkal nesprávne právne posúdenie ( ) plynutia subjektívnej

prekluzívnej lehoty pri uplatnení práva na náhradu výdavkov vo vzťahu k ţalovanému 2/.

Právne posúdenie veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym

právnym posúdením veci v zmysle je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

pouţil iný právny predpis ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny právny

predpis, ale nesprávne ho vyloţil.

Lehoty na uplatnenie práva na náhradu výdavkov, ktoré sú spojené s poskytnutím

pomoci pri poţiari upravuje . Rozlišuje subjektívnu

a objektívnu lehotu. Namietaná subjektívna lehota je upravená tak, ţe oprávnený si právo

na náhradu výdavkov môţe uplatniť do troch mesiacov odo dňa, keď ich zistil a zároveň si ich

aj musí v tejto lehote uplatniť, pretoţe inak právo zanikne. Prekluzívny charakter lehoty

znamená, ţe jej márnym uplynutím nastane zánik subjektívneho práva ako zákonný dôsledok

neuplatnenia práva v čase ustanovenom zákonom (§ 56 ods. 2 posledná časť vety zákona

o ochrane pred poţiarmi, „inak toto právo zanikne“ v spojení s ). Na zánik práva je

súd povinný prihliadať ex offo a nemôţe mu poskytnúť ochranu. Uvedená subjektívna

trojmesačná lehota je lehotou hmotnoprávnou. Oprávnený si právo v zákonom stanovenej

lehote uplatňuje u právnickej osoby alebo fyzickej osoby-podnikateľa, v ktorej záujme sa

pomoc poskytla. Najneskôr si toto právo musí u povinnej osoby uplatniť v posledný deň

lehoty. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe súdy plynutie uvedenej subjektívnej

prekluzívnej lehoty neposúdili vo vzťahu k ţalovanému 2/ správne. Tak súdy ako aj generálny

prokurátor Slovenskej republiky nesprávne vychádzali z toho, ţe právo na náhradu výdavkov

musí ţalobkyňa uplatniť v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote na súde. Najvyšší súd

Slovenskej republiky poukazuje na § 56 ods. 2 a 3, ktorý upravuje dĺţku prekluzívnej lehoty

i spôsob jej uplatnenia. Ide o hmotnoprávnu lehotu, podstatou ktorej je, ţe právo je uplatnené

včas, ak bolo v zákonom stanovenej lehote uplatnené u povinnej osoby. Uplatnenie práva

na súde nie je bez ďalšieho uplatnením práva u povinnej osoby. Keď ţalobkyňa

v preskúmavanom prípade nedoručila ţiadosť o náhradu výdavkov ţalovanému 2/, ale podala

ţalobu o náhradu výdavkov a náhradu škody (v spojení s podaním zo 7. marca 2007), potom

za uplatnenie práva na náhradu výdavkov voči ţalovanému 2/ je potrebné povaţovať (§ 41

ods. 3 ) aţ ich doručenie súdom prvého stupňa ţalovanému 2/ dňa 25. apríla 2007

(viď. doručenku na č.l. 137 spisu).

Na základe uvedeného, v ďalšom konaní bude úlohou súdu prvého stupňa zaoberať sa

aj špecifikáciou nákladov, ich rozčlenením na náklady pripadajúce na náhradu škody

a náklady pripadajúce na náhradu výdavkov. Pokiaľ ide o náhradu výdavkov, aţ po takomto

rozčlenení bude moţné ustáliť aj okamih, kedy ţalobkyňa zistila výdavky, od ktorého

okamihu plynie lehota na uplatnenie práva na náhradu výdavkov u povinného subjektu.

Od takto zisteného okamihu potom ustáliť, kedy trojmesačná prekluzívna lehota na uplatnenie

práva na náhradu výdavkov uplynula, a teda či právo bolo ţalobkyňou uplatnené u povinného

subjektu včas.

Z dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie je zrejmé, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

boli vydané v konaní postihnutom tzv. inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ) a ţe súdy nesprávne vyloţili príslušné

právne ustanovenie ( ).

Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal mimoriadne

dovolanie podľa v spojení s a , keďţe to

vyţadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu

nebolo moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3

v spojení s ) s tým, ţe právny názor ním vyslovený je pre okresný

súd záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. mája 2010

JUDr. Eva Sakálová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová