Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)854/367313.77af38.pdf
PDF · 133.04 KB
No categories available
4MCdo/5/2009
Najvyšší súd 4 M Cdo 5/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne G. F. S., s.r.o., so sídlom
v B., proti ţalovaným 1/ D., s.r.o., so sídlom v B., a 2/ C., s.r.o., so sídlom v B., za účasti
vedľajšieho účastníka na strane ţalovaného 1/, A., (pobočka pre Slovenskú republiku), so
sídlom organizačnej zloţky A., o náhradu výdavkov a náhradu škody vo výške
18 631,44 € (561 290,90 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica
pod sp. zn. 8 C 193/2006, v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora
Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica z 27. novembra 2007,
č.k. 8 C 193/2006-288 a rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. marca 2008
sp. zn. 15 Co 25/2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica
z 27. novembra 2007 č.k. 8 C 193/2006-288 vo veci samej, rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 19. marca 2008 sp. zn. 15 Co 25/2008 v potvrdzujúcom výroku
a uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo 16. mája 2008 č.k. 8 C 193/2006-385
a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. júla 2008 sp. zn. 12 Co 209/2008
z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou podanou na Okresnom súde Banská Bystrica 24. novembra 2006 a podaním
zo 7. marca 2007 sa ţalobkyňa domáhala proti ţalovaným zaplatenia náhrady výdavkov
a náhrady škody z titulu poskytnutia pomoci pri zásahu na poţiari skladu nebezpečných látok
v sklade ţalovaného 1/, nachádzajúceho sa v priestoroch ţalovaného 2/.
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 27. novembra 2007 č.k. 8 C 193/2006-288
uloţil ţalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalobkyni 18 631,44 €
(561 290,90 Sk) a úroky z omeškania vo výške 14 % ročne z dlţnej sumy od 21. septembra
2006 do zaplatenia ako aj trovy konania v sume 7 101,66 € (213 944,50 Sk) z titulu trov
právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu ţalobkyne a trovy konania z titulu
zaplateného súdneho poplatku v sume 1 117,71 € (33 672,-- Sk) na účet ţalobkyne v lehote
3 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie právne posúdil podľa § 56 zákona
č. 314/2001 Z.z. o ochrane pred poţiarmi (ďalej len „zákon o ochrane pred poţiarmi“). Súd
z vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe zásah bol vykonaný 18. júna 2006 a ţalobkyňa
zistila celú výšku výdavkov najskôr 22. augusta 2006. Konštatoval, ţe pre ţalobkyňu začala
plynúť subjektívna lehota na uplatnenie pohľadávky voči ţalovaným od 23. augusta 2006,
a teda ţe voči ţalovanému 1/ si ţalobkyňa uplatnila pohľadávku v lehote podľa § 56 ods. 2
riadne a včas listom z 28. augusta 2006. Keď si ţalobkyňa uplatnila právo na náhradu
výdavkov voči ţalovanému 2/ ţalobou podanou prvostupňovému súdu 12. marca 2007, ktorou
ţiadala o pripustenie rozšírenia ţaloby o ďalšieho účastníka konania (ţalovaného 2/), uplatnila
si ho voči ţalovanému 2/ v dvojročnej zákonom stanovenej lehote.
Na odvolanie ţalovaných a vedľajšieho účastníka Krajský súd v Banskej Bystrici
rozsudkom z 19. marca 2008 sp. zn. 15 Co 25/2008 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci
samej ako vecne správny potvrdil. V časti výroku o trovách prvostupňového konania
rozsudok okresného súdu zrušil a v tejto časti vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil § 54, § 55 a § 56 zákona o ochrane pred poţiarmi.
Uviedol, ţe predmetom konania je pohľadávka jednak z titulu náhrady škody a jednak z titulu
náhrady výdavkov. Konštatoval, ţe subjektívna lehota na uplatnenie práva na náhradu
výdavkov je podľa § 56 ods. 2 zákona o ochrane pred poţiarmi tri mesiace (v rámci
dvojročnej objektívnej lehoty) a plynie odo dňa, keď ich oprávnený zistil, pričom
nepovaţoval zistenie prvostupňového súdu v tejto časti za presné, nakoľko aţ po úhrade
poslednej zloţky výdavkov ţalobkyňou (splatnosť úhrady P. z. c. bola faktúrou stanovená na
5. septembra 2006) sa podľa jeho názoru dokompletizoval nárok ţalobkyne a odvtedy jej
začala plynúť trojmesačná lehota na uplatnenie práva voči zodpovednému subjektu. Keď
ţalobkyňa fakturovala ţalovanému 1/ pohľadávku faktúrou zo 6. septembra 2006 a ţalobu na
súde podala 24. novembra 2006, podala ju v trojmesačnej prekluzívnej lehote. Voči
ţalovanému 2/ ju uplatnila taktieţ v trojmesačnej prekluzívnej lehote, nakoľko je potrebné
mať za to, ţe ţalobkyňa sa dozvedela aţ 13. februára 2007 (keď na pojednávaní zástupca
ţalovaného 1/ predloţil zmluvu o nájme nebytových priestorov) o tom, ţe za náhradu
výdavkov zodpovedá aj ţalovaný 2/. Keď potom právo voči ţalovanému 2/ uplatnila podaním
zo 7. marca 2007, došlým okresnému súdu 12. marca 2007, uplatnila ho včas.
V časti výroku o trovách konania Okresný súd Banská Bystrica uznesením
zo 16. mája 2008 č.k. 8 C 193/2006-385 uloţil ţalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne
a nerozdielne zaplatiť ţalobkyni trovy konania v sume 7 101,66 € (213 944,50 Sk) z titulu
trov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu ţalobkyne a trovy konania z titulu
zaplateného súdneho poplatku v sume 1 117,71 € (33 672,-- Sk) na účet ţalobkyne v lehote
3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Na odvolanie ţalovaného 2/ Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 30. júla 2008
sp. zn. 12 Co 209/2008 uznesenie okresného súdu v napadnutej časti výroku o povinnosti
ţalovaných 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalobkyni trovy konania z titulu
zaplateného súdneho poplatku v sume 1 117,71 € (33 672,-- Sk) na účet ţalobkyne potvrdil.
V časti výroku o povinnosti ţalovaných 1/ a 2/ nahradiť ţalobkyni trovy právneho zastúpenia
v sume 7 101,66 € (213 944,50 Sk) na účet právneho zástupcu ţalobkyne zmenil tak, ţe
ţalovaných 1/ a 2/ zaviazal spoločne a nerozdielne nahradiť ţalobkyni trovy právneho
zastúpenia vo výške 6 078,61 € (183 124,30 Sk) na účet právneho zástupcu ţalobkyne
v lehote do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo
na náhradu trov odvolacieho konania.
Proti vyššie uvedenému rozsudku okresného súdu vo výroku o povinnosti ţalovaných
1/ a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalobkyni 18 631,44 € (561 290,90 Sk) a úroky
z omeškania vo výške 14 % ročne z dlţnej sumy od 21. septembra 2006 do zaplatenia a proti
vyššie uvedenému rozsudku krajského súdu, ktorým v tejto časti rozsudok okresného súdu
potvrdil, podal na základe podnetu ţalovaného 2/ s poukazom na § 243e ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) v spojení s § 243f ods. 1 písm. b) a c) O.s.p.
mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol ich v napadnutej
časti zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie. Súčasne navrhol
zrušiť aj nadväzujúce uznesenia, ktorými súdy rozhodli o náhrade trov konania. Poukázal
na to, ţe súdy sa dôsledne neriadili zákonnými ustanoveniami § 1, § 2, § 3, § 153 ods. 1
a § 157 ods. 2 O.s.p., § 54, § 56 ods. 1, 2, 3 zákona, § 106 ods. 1 a 2 a § 583 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“), a tým porušili zákon. Dovolanie odôvodnil nesprávnym právnym
posúdením subjektívnej lehoty na uplatnenie nároku na náhradu výdavkov podľa § 56 zákona
o ochrane pred poţiarmi voči ţalovanému 2/. Právo uplatniť náhradu výdavkov je podľa
názoru generálneho prokurátora Slovenskej republiky zákonom obmedzené lehotou troch
mesiacov, ktorá plynie odo dňa, kedy oprávnený výdavky zistil (subjektívna lehota) a lehotou
dvoch rokov od ich vzniku (objektívna lehota). Inak toto právo zanikne. Podľa názoru
generálneho prokurátora Slovenskej republiky ide o prekluzívne, prepadné lehoty.
Neuplatnením práva v čase ustanovenom zákonom právo zaniká a nie je moţné mu poskytnúť
ochranu. Túto lehotu nie je moţné prerušiť ani predĺţiť. Zákonným dôsledkom neuplatnenia
práva v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote je absolútny zánik subjektívneho práva,
na čo musí súd prihliadať ex offo. Pri uplatnení práva na náhradu výdavkov musia byť
dodrţané obidve lehoty. Generálny prokurátor Slovenskej republiky uviedol, ţe objektívna
lehota dvoch rokov bola dodrţaná vo vzťahu k obom ţalovaným. Avšak nesprávne právne
posúdená bola podľa jeho názoru subjektívna trojmesačná lehota na uplatnenie práva
na náhradu výdavkov voči ţalovanému 2/, ktorá začína plynúť deň nasledujúci po ich zistení
a uplynie po troch mesiacoch, bez ohľadu na to, či poskytovateľ pomoci (oprávnený) mal
vedomosť, voči komu si môţe svoj nárok uplatniť. V rámci tejto trojmesačnej lehoty tak musí
zistiť okruh subjektov, v ktorých záujme pomoc poskytol. V preskúmavanom prípade táto
lehota vo vzťahu k ţalovanému 2/ uplynula 6. decembra 2006. Keď bol potom nárok
na náhradu výdavkov voči ţalovanému 2/ uplatnený na súde 12. marca 2007, súd toto právo
nemal priznať. Ďalej generálny prokurátor Slovenskej republiky poukázal na nesprávne
pouţitie extenzívneho výkladu pojmu „zistí výdavky“, pod ktorý krajský súd nesprávne
zahrnul aj vedomosť poskytovateľa pomoci, voči komu nárok vznikol, teda ţe aţ od okamihu,
keď poskytovateľ pomoci zistí výdavky a zároveň komu pomoc poskytol, začne mu plynúť
subjektívna trojmesačná lehota. Ani pri takomto výklade však podľa názoru generálneho
prokurátora Slovenskej republiky nebola dodrţaná vo vzťahu k ţalovanému 2/ subjektívna
trojmesačná lehota. Uvedené je zrejmé z toho, ţe uţ k ţalobe ţalobkyňa pripojila list
Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Bratislave zo X., z ktorého
nesporne vyplýva, ţe ţalovaný 1/ v zmysle uzavretej nájomnej zmluvy vykonával svoju
činnosť v prenajatých priestoroch, v ktorých bol vykonaný zásah a ţe prenajímateľom je
ţalovaný 2/. Tento list bol ţalobkyni doručený 18. septembra 2006, a tak subjektívna
trojmesačná lehota na uplatnenie nároku na náhradu výdavkov vo vzťahu k ţalovanému 2/
uplynula 18. decembra 2007. Konštatoval, ţe bolo povinnosťou ţalobkyne zistiť v zákonnej
lehote na základe uvedeného listu, či je nárok daný aj voči ţalovanému 2/. Keď bol potom
takto nárok na náhradu výdavkov voči ţalovanému 2/ uplatnený po uplynutí troch mesiacov,
súd mal ţalobu vo vzťahu k ţalovanému 2/ zamietnuť. Generálny prokurátor Slovenskej
republiky ďalej súdom vytýkal, ţe sa nezaoberali špecifikáciou nákladov, hoci zo ţaloby je
zrejmé, ţe bol uplatnený jednak nárok z titulu náhrady škody (§ 54 zákona) a jednak z titulu
náhrady výdavkov (§ 56 zákona). Uviedol, ţe špecifikácia nákladov podľa uplatnených
nárokov je významná z hľadiska plynutia lehoty na ich uplatnenie. Kým pri nároku
na náhradu škody plynie 2-ročná subjektívna lehota od okamihu, keď sa poškodený dozvie
o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, pri náhrade výdavkov plynie 3-mesačná subjektívna
prekluzívna lehota odo dňa ich zistenia. Generálny prokurátor Slovenskej republiky vytýkal
súdom aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., a z toho dôvodu
ich nepreskúmateľnosť, čím súdy zaťaţili konanie inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Ţalobkyňa, ţalovaní, ani vedľajší účastník nevyuţili svoje právo a na výzvu
dovolacieho súdu sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej
republiky nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní
(§ 10a ods. 3 O.s.p.), po zistení, ţe mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor
Slovenskej republiky (§ 243g O.s.p.) na základe podnetu ţalovaného 2/ (§ 243e ods. 1
O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 243f
ods. 1 a 2 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozhodnutia krajského a okresného súdu a dospel k záveru,
ţe ich treba zrušiť.
V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je
viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní
uplatnenými dôvodmi (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.). Obligatórne
(§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. (ktoré namietané neboli a ich existenciu nezistil ani dovolací súd)
a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je
dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky v mimoriadnom dovolaní vytýkal inú vadu
konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b)
O.s.p.), spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa i odvolacieho
súdu v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., z dôvodu ktorého sú predmetné rozhodnutia
nepreskúmateľné a tieţ nedostatočné zistenie skutkového stavu, keď sa súdy nezaoberali
špecifikáciou uplatnených nárokov.
Podľa § 54 zákona o ochrane pred poţiarmi, ak vznikla právnickej osobe alebo
fyzickej osobe – podnikateľovi škoda v súvislosti s pomocou poskytnutou v záujme inej
právnickej osoby alebo fyzickej osoby – podnikateľa, má právo uplatniť náhradu škody
u právnickej osoby alebo fyzickej osoby – podnikateľa, v ktorej záujme sa pomoc poskytla.
Podľa § 55 ods. 4 zákona o ochrane pred poţiarmi, lehoty na uplatnenie náhrady škody
podľa § 53 aţ § 55 upravuje osobitný predpis. Týmto osobitným predpisom je § 106 OZ,
podľa ktorého právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody
premlčí za tri roky a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo
k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
Podľa § 56 ods. 1 zákona o ochrane pred poţiarmi, ak sú s poskytnutím pomoci
spojené výdavky, patrí tomu, kto pomoc poskytol, náhrada týchto výdavkov.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ochrane pred poţiarmi, právo na náhradu výdavkov môţe
oprávnený uplatniť do troch mesiacov odo dňa, keď ich zistil, najneskôr do dvoch rokov
od ich vzniku, inak toto právo zanikne.
Podľa § 56 ods. 3 prvá veta zákona o ochrane pred poţiarmi, právo na náhradu
výdavkov sa uplatňuje u právnickej osoby alebo fyzickej osoby – podnikateľa, v ktorej
záujme sa pomoc poskytla, táto právnická osoba alebo fyzická osoba – podnikateľ aj náhradu
výdavkov poskytuje.
Podľa § 583 OZ, k zániku práva preto, ţe nebolo uplatnené v určenom čase, dochádza
len v prípadoch uvedených v zákone. Na zánik súd prihliadne, aj keď to dlţník nenamietne.
Zo spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa si voči ţalovaným uplatňovala jednak právo
na náhradu výdavkov a jednak právo na náhradu škody. Prvostupňový súd ani odvolací súd sa
však špecifikáciou nákladov vôbec nezaoberali, hoci zákon o ochrane pred poţiarmi rozlišuje
medzi náhradou škody a náhradou výdavkov. Špecifikácia v preskúmavanom prípade je
právne významná z dôvodu rozdielnej úpravy lehôt na uplatnenie jednotlivých práv. Zatiaľ čo
právo na náhradu výdavkov môţe oprávnený uplatniť v subjektívnej trojmesačnej
prekluzívnej lehote, a to do troch mesiacov odo dňa, keď ich zistil, najneskôr do dvoch rokov
od ich vzniku (objektívna lehota), inak jeho právo zaniká; právo na náhradu škody sa v súlade
s § 106 OZ premlčí v subjektívnej dvojročnej lehote, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa
poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, najneskoršie za tri roky (resp. desať
rokov pri škode spôsobenej úmyselne) odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla
(objektívna lehota). Ako správne namietal generálny prokurátor Slovenskej republiky, bolo
povinnosťou súdov zaoberať sa špecifikáciou nákladov. Keď tak súdy neurobili, nedostatočne
zistili skutkový stav veci a zaťaţili konanie inou vadou, majúcou za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Prvostupňový súd ani odvolací súd navyše vo svojich rozhodnutiach ani
neodôvodnili, prečo sa špecifikáciou uplatnených nárokov nezaoberali, čím rovnako zaťaţili
konanie inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nakoľko ich
rozhodnutia sú v tejto časti, ako správne namietal generálny prokurátor Slovenskej republiky,
nepreskúmateľné.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky v mimoriadnom dovolaní ďalej súdom
vytýkal nesprávne právne posúdenie (§ 243f ods. 1 písm. c) O.s.p.) plynutia subjektívnej
prekluzívnej lehoty pri uplatnení práva na náhradu výdavkov vo vzťahu k ţalovanému 2/.
Právne posúdenie veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym
právnym posúdením veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. c) O.s.p. je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
pouţil iný právny predpis ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny právny
predpis, ale nesprávne ho vyloţil.
Lehoty na uplatnenie práva na náhradu výdavkov, ktoré sú spojené s poskytnutím
pomoci pri poţiari upravuje § 56 zákona o ochrane pred poţiarmi. Rozlišuje subjektívnu
a objektívnu lehotu. Namietaná subjektívna lehota je upravená tak, ţe oprávnený si právo
na náhradu výdavkov môţe uplatniť do troch mesiacov odo dňa, keď ich zistil a zároveň si ich
aj musí v tejto lehote uplatniť, pretoţe inak právo zanikne. Prekluzívny charakter lehoty
znamená, ţe jej márnym uplynutím nastane zánik subjektívneho práva ako zákonný dôsledok
neuplatnenia práva v čase ustanovenom zákonom (§ 56 ods. 2 posledná časť vety zákona
o ochrane pred poţiarmi, „inak toto právo zanikne“ v spojení s § 583 OZ). Na zánik práva je
súd povinný prihliadať ex offo a nemôţe mu poskytnúť ochranu. Uvedená subjektívna
trojmesačná lehota je lehotou hmotnoprávnou. Oprávnený si právo v zákonom stanovenej
lehote uplatňuje u právnickej osoby alebo fyzickej osoby-podnikateľa, v ktorej záujme sa
pomoc poskytla. Najneskôr si toto právo musí u povinnej osoby uplatniť v posledný deň
lehoty. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe súdy plynutie uvedenej subjektívnej
prekluzívnej lehoty neposúdili vo vzťahu k ţalovanému 2/ správne. Tak súdy ako aj generálny
prokurátor Slovenskej republiky nesprávne vychádzali z toho, ţe právo na náhradu výdavkov
musí ţalobkyňa uplatniť v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote na súde. Najvyšší súd
Slovenskej republiky poukazuje na § 56 ods. 2 a 3, ktorý upravuje dĺţku prekluzívnej lehoty
i spôsob jej uplatnenia. Ide o hmotnoprávnu lehotu, podstatou ktorej je, ţe právo je uplatnené
včas, ak bolo v zákonom stanovenej lehote uplatnené u povinnej osoby. Uplatnenie práva
na súde nie je bez ďalšieho uplatnením práva u povinnej osoby. Keď ţalobkyňa
v preskúmavanom prípade nedoručila ţiadosť o náhradu výdavkov ţalovanému 2/, ale podala
ţalobu o náhradu výdavkov a náhradu škody (v spojení s podaním zo 7. marca 2007), potom
za uplatnenie práva na náhradu výdavkov voči ţalovanému 2/ je potrebné povaţovať (§ 41
ods. 3 O.s.p.) aţ ich doručenie súdom prvého stupňa ţalovanému 2/ dňa 25. apríla 2007
(viď. doručenku na č.l. 137 spisu).
Na základe uvedeného, v ďalšom konaní bude úlohou súdu prvého stupňa zaoberať sa
aj špecifikáciou nákladov, ich rozčlenením na náklady pripadajúce na náhradu škody
a náklady pripadajúce na náhradu výdavkov. Pokiaľ ide o náhradu výdavkov, aţ po takomto
rozčlenení bude moţné ustáliť aj okamih, kedy ţalobkyňa zistila výdavky, od ktorého
okamihu plynie lehota na uplatnenie práva na náhradu výdavkov u povinného subjektu.
Od takto zisteného okamihu potom ustáliť, kedy trojmesačná prekluzívna lehota na uplatnenie
práva na náhradu výdavkov uplynula, a teda či právo bolo ţalobkyňou uplatnené u povinného
subjektu včas.
Z dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie je zrejmé, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
boli vydané v konaní postihnutom tzv. inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b) O.s.p.) a ţe súdy nesprávne vyloţili príslušné
právne ustanovenie (§ 243f ods. 1 písm. c) O.s.p.).
Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal mimoriadne
dovolanie podľa § 243e ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. b) a c) O.s.p., keďţe to
vyţadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu
nebolo moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3
O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) s tým, ţe právny názor ním vyslovený je pre okresný
súd záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. mája 2010
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová