Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 364/2013
PDF · 211.11 KB
No categories available
I. ÚS 364/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť E. T., N., vedenú pod sp. zn. Rvp 10245/2013, Bc. K. Š., J.,
vedenú pod sp. zn. Rvp 10247/2013, Ing. B. T., N., vedenú pod sp. zn. Rvp 10248/2013,
Ing. Z. Š., J. vedenú pod sp. zn. Rvp 10249/2013 a Mgr. P. O., I., vedenú pod sp. zn. Rvp
10250/2013, zastúpených Mgr. P. K., vo veci namietaného porušenia práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutiami Okresného súdu
Bratislava I č. k. 9 C/152/2004-122 z 10. júna 2010, Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
4 Co/471/2010 z 25. mája 2011 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo
243/2011 z 11. decembra 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť E. T., vedenú pod sp. zn. Rvp 10245/2013, Bc. K. Š., vedenú pod sp. zn.
Rvp 10247/2013, Ing. B. T., vedenú pod sp. zn. Rvp 10248/2013, Ing. Z. Š., vedenú pod sp.
zn. Rvp 10249/2013 a Mgr. P. O., vedenú pod sp. zn. Rvp 10250/2013 s p á j a na
spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 10245/2013.
2. Sťažnosti E. T., Bc. K. Š., Ing. B. T., Ing. Z. Š. a Mgr. P. O. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. februára
2013 doručené sťažnosti E. T., Bc. K. Š., Ing. B. T., Ing. Z. Š. a Mgr. P. O. (ďalej len
„sťažovatelia“), ktorými namietali porušenie svojich práv na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutiami Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C/152/2004-122 z 10. júna 2010, Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co/471/2010 z 25. mája 2011 a
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 243/2011
z 11. decembra 2012.
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovatelia sú žalobcami „... v právnej veci
proti žalovanému v prvom rade Slovenská republika, Ministerstvo spravodlivosti SR...
žalovanému v druhom rade Slovenská republika, Ministerstvo vnútra SR... žalovanému
v treťom rade Slovenská republika, Ministerstvo financií SR... a žalovanému v štvrtom rade
Slovenská republika, Ministerstvo hospodárstva SR... o náhradu škody vedenej Okresným
súdom... pod sp. zn. 9 C/152/2004, Krajským súdom pod spis. zn. 4 Co/471/2010
a v dovolacom konaní Najvyšším súdom... pod spis. zn. 3 Cdo/243/2011.
Okresný súd... rozhodol v právnej veci... o náhradu škody tak, že návrh zamietol...
Proti predmetnému rozsudku bolo... podané odvolanie, ktoré bolo zdôvodnené tým,
že v konaní došlo k vadám... konkrétne, že súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav
veci, pretože nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ako aj
z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a takisto z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci...
Krajský súd... rozhodol tak, že odvolanie navrhovateľov zamietol a rozhodnutie
prvostupňového súdu potvrdil. Odporcom nepriznal náhradu trov konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konám dovolanie odmietol...“.
V tejto súvislosti sťažovatelia krajskému súdu vyčítali, že „na odôvodnenú
argumentáciu žiadnym spôsobom neprihliadol, ani sa s ňou v odôvodnení nevysporiadal.
Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu neobsahuje ani stopy po tom, že by sa pri
rozhodovaní o odvolaní voči rozhodnutiu prvostupňového súdu odvolací súd argumentáciou
navrhovateľov zaoberal.
Odvolací súd pristúpil k rozhodnutiu o odvolaní navrhovateľov arbitrárne
a formalistický.
Súdy oboch stupňov pri posudzovaní rozsahu povinností odporcov vo vzťahu
k činnosti nebankových subjektov podľa zákona o investičných spoločnostiach, zákona
o kolektívnom investovaní a zákona o bankách upriamili pozornosť na formálnu stránku
vymedzenia pôsobnosti daných zákonov a zmluvnú formu a povahu právnych vzťahov
nebankových subjektov so svojim klientmi. Formalistický sa riadili sa len literou zákona,
bez toho, aby vyhodnotili jeho cieľ a účel v kontexte relevantných ústavných princípov
a obsahu a rozsahu činnosti nebankových subjektov.
Pokiaľ súdy oboch stupňov prišli k záveru, že extenzívny výklad relevantných
zákonných povinností odporcov nie je možný, tento záver nepodložili žiadnym faktickým ani
právnym zdôvodnením. Je preto nepreskúmateľný, a z toho dôvodu právne nespôsobilý...“.
3. Podľa názoru sťažovateľov napadnutými rozhodnutiami okresného súdu,
krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené ich práva „na súdnu ochranu v zmysle
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR...“.
4. Sťažovatelia na základe uvedeného navrhli, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví, že postupom okresného súdu a krajského súdu boli porušené ich základné práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a zároveň zruší napadnuté rozhodnutie okresného súdu
sp. zn. 9 C/152/2004, rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 4 Co/471/2010 a uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo/243/2011 a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovatelia tiež žiadali priznanie primeraného finančného zadosťučinenie každému po
3 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Ak sťažovateľ má alebo v minulosti mal možnosť domáhať sa ochrany svojich
namietaných práv pred všeobecným súdom, tak to vylučuje právomoc ústavného súdu
konať o jeho sťažnosti. Nedostatok právomoci ústavného súdu vyplýva priamo z ústavy
(čl. 127 ods. 1 a čl. 127a ods. 1) a ústavný súd ho nemôže prekonať postupom podľa § 53
ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý sa vzťahuje len na neprípustnosť sťažnosti
spočívajúcu v nevyužití iných ako súdnych prostriedkov ochrany označených
sťažovateľových práv.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
9. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
10. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod
sp. zn. Rvp 10245/2013, Rvp 10247/2013, Rvp 10248/2013, Rvp 10249/2013
a sp. zn. Rvp 10250/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť
uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť okresného súdu, krajského súdu
a najvyššieho súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac
citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II. B
K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy
rozsudkom okresného súdu č. k. 9 C/152/2004-122 z 10. júna 2010
11. Ústavný súd z obsahu sťažnosti, k nej pripojených príloh konštatuje, že na
konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovatelia namietajú porušenie základného práva
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 9 C/152/2004-122
z 10. júna 2010, nie je daná jeho právomoc, a preto sťažnosť pre nedostatok právomoci
odmietol.
12. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu
č. k. 9 C/152/2004-122 z 10. júna 2010, keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný
prostriedok, ktorý sťažovatelia využili, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako
súd odvolací rozsudkom sp. zn. 4 Co/471/2010 z 25. mája 2011. Ústavný súd preto nemá
právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľov
predmetným rozsudkom okresného súdu.
II. C
K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co/471/2010 z 25. mája 2011
13. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 Co/471/2010
z 25. mája 2011, zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovatelia namietajú porušenie svojich
v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil
prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi
okresného súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľov vyplývali z nesprávneho zistenia
skutkového stavu, nesprávneho aplikovania platných právnych predpisov a následne
nesprávneho posúdenia veci. Krajskému súdu v podstatnom vytýkali arbitrárnosť a zjavnú
neodôvodnenosť jeho rozhodnutia.
14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
15. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým
konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci
ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu
v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľov rozsudkom sp. zn. 4 Co/471/2010
z 25. mája 2011 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy.
16. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel
k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako
vecne a právne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca
z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov.
Krajský súd v odôvodnení okrem iného uviedol: „Zodpovednosť podľa § 18 ods. l zák.
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
nesprávnym úradným postupom je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu /bez
ohľadu na zavinenie/, keď štát zodpovedá za škodu, pokiaľ by boli splnené tri podmienky,
t. j. existencia škody /majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch/nesprávny úradný postup
orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Zákon
č. 58/1969 Zb. bližšiu definíciu pojmu nesprávneho úradného postupu nekonkretizuje, podľa
obsahu však môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho
orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti sním dôjde k porušeniu pravidiel
stanovených právnymi normami pre jeho konanie, alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva
z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti.
V súvislosti s pojmom príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a vzniknutou škodou ide vlastne o objasnenie príčin, ktoré viedli k vzniku určitého výsledku,
t. j. v danom prípade k zisteniu, či by navrhovateľovi škoda nevznikla, nebyť ním
označovaného nesprávneho úradného postupu orgánu štátu, v dôsledku ktorého nemohla
pri obvyklom priebehu veci docieliť návratnosť vložených finančných prostriedkov, a to
preto, že odporca porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona. Pritom zmluva
o pôžičke, či iná zmluva je dvojstranný právny úkon, ktorý vzniká súhlasným prejavom vôle
jeho účastníkov a pre svoju platnosť vyžaduje, aby netrpeli vadami, ktoré by ich robili
neplatnými, čo by bolo vtedy, keby neboli uzavreté slobodne a vážne, t.j. keby trpeli vadami
vôle, alebo by neboli uzavreté určite a zrozumiteľne, t. j. keby trpeli vadami prejavu
vôle /§ 37 Obč. Zák./, alebo vtedy, keby boli urobené osobou konajúcou v duševnej poruche,
hoci aj prechodnej, ktorá by ju pre tento právny úkon robila neschopnou /§ 38 ods.2 Obč.
zák./, t. j. takou osobou, ktorá nedokáže posúdiť následky svojho konania.
V danom prípade navrhovateľka (sťažovatelia, pozn.) ničím nepreukázala, že by jej
odporca svojou nečinnosťou spôsobil škodu, pretože na základe vlastnej vôle uzavrel s B., s.
r. o. zmluvu o pôžičke z objektívneho hľadiska nevzbudzujúcu pochybnosti o zamýšľaných
právnych účinkoch, ktoré zákon s takým prejavom vôle spája. Išlo o prejav vôle účastníkov,
či do určitého právneho vzťahu vstúpia alebo nie, či na seba prevezmú právo alebo určitú
právnu povinnosť a aký bude obsah a forma tohto právneho vzťahu. Pokiaľ zmluvne
dohodnuté podmienky potom obe strany akceptovali a spočiatku zrejme aj plnili, nebolo
možné, aby do týchto súkromno-právnych vzťahov zasahovali štátne orgány, t. j. odporca,
nakoľko by tým porušil zmluvnú autonómiu účastníkov.
Z týchto dôvodov možno vylúčiť zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, podľa § 18 ods.1 zák. č. 58/1969 Zb. príčinnú súvislosť medzi škodou a
postupom odporcov, ako aj ich zodpovednosť podľa § 415 Obč. zák., preto odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“
17. Predmetné rozhodnutie krajského súdu (a v jeho rozsahu tiež prvostupňové
rozhodnutie, keďže bolo potvrdené odvolacím súdom, pozn.) obsahuje podľa názoru
ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by
jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu
nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj
extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
18. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu
sp. zn. 4 Co/471/2010 z 25. mája 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne odvolacie závery,
konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani
povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína,
že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. S prihliadnutím na odôvodnenosť
napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný
súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
20. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom
sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil
za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
21. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie
konania i ostatnými požadovanými zákonnými náležitosťami osobitne platí v prípadoch,
v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené
advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je
ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde).
22. Ústavný súd v zmysle už uvedeného predovšetkým konštatuje, že sťažovatelia
v petite sťažnosti, ktorú koncipoval ich právny zástupca (advokát), nenamietali porušenie
svojich základných práv rozhodnutím najvyššieho súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd
dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu už neposudzoval. Zrušiť takéto rozhodnutie môže
ústavný súd prípadne iba vtedy, ak takémuto zrušeniu predchádza vyslovenie porušenia
v petite označených práv.
23. Okrem už uvedeného nedostatku neušlo pozornosti ústavného súdu, že právny
zástupca sťažovateľov nepripojil k sťažnostiam ani napadnuté rozhodnutia okresného súdu
a krajského súdu, hoci bol na to ústavným súdom upozornený. Tento procesný nedostatok
sám osebe bol dôvodom na odmietnutie sťažností z dôvodu nesplnenia zákonných
náležitosti.
III.
24. Vzhľadom na to, že sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. júna 2013