Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 364/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť E. T., N., vedenú pod sp. zn. , Bc. K. Š., J.,

vedenú pod sp. zn. , Ing. B. T., N., vedenú pod sp. zn. ,

Ing. Z. Š., J. vedenú pod sp. zn. a Mgr. P. O., I., vedenú pod sp. zn. Rvp

10250/2013, zastúpených Mgr. P. K., vo veci namietaného porušenia práva na súdnu

ochranu podľa rozhodnutiami Okresného súdu

Bratislava I č. k. -122 z 10. júna 2010, Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 25. mája 2011 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo

243/2011 z 11. decembra 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť E. T., vedenú pod sp. zn. , Bc. K. Š., vedenú pod sp. zn.

, Ing. B. T., vedenú pod sp. zn. , Ing. Z. Š., vedenú pod sp.

zn. a Mgr. P. O., vedenú pod sp. zn. s p á j a na

spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti E. T., Bc. K. Š., Ing. B. T., Ing. Z. Š. a Mgr. P. O. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. februára

2013 doručené sťažnosti E. T., Bc. K. Š., Ing. B. T., Ing. Z. Š. a Mgr. P. O. (ďalej len

„sťažovatelia“), ktorými namietali porušenie svojich práv na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) rozhodnutiami Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -122 z 10. júna 2010, Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. mája 2011 a

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. decembra 2012.

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovatelia sú žalobcami „... v právnej veci

proti žalovanému v prvom rade Slovenská republika, Ministerstvo spravodlivosti SR...

žalovanému v druhom rade Slovenská republika, Ministerstvo vnútra SR... žalovanému

v treťom rade Slovenská republika, Ministerstvo financií SR... a žalovanému v štvrtom rade

Slovenská republika, Ministerstvo hospodárstva SR... o náhradu škody vedenej Okresným

súdom... pod sp. zn. , Krajským súdom pod spis. zn.

a v dovolacom konaní Najvyšším súdom... pod spis. zn. .

Okresný súd... rozhodol v právnej veci... o náhradu škody tak, že návrh zamietol...

Proti predmetnému rozsudku bolo... podané odvolanie, ktoré bolo zdôvodnené tým,

že v konaní došlo k vadám... konkrétne, že súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav

veci, pretože nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ako aj

z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a takisto z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci...

Krajský súd... rozhodol tak, že odvolanie navrhovateľov zamietol a rozhodnutie

prvostupňového súdu potvrdil. Odporcom nepriznal náhradu trov konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konám dovolanie odmietol...“.

V tejto súvislosti sťažovatelia krajskému súdu vyčítali, že „na odôvodnenú

argumentáciu žiadnym spôsobom neprihliadol, ani sa s ňou v odôvodnení nevysporiadal.

Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu neobsahuje ani stopy po tom, že by sa pri

rozhodovaní o odvolaní voči rozhodnutiu prvostupňového súdu odvolací súd argumentáciou

navrhovateľov zaoberal.

Odvolací súd pristúpil k rozhodnutiu o odvolaní navrhovateľov arbitrárne

a formalistický.

Súdy oboch stupňov pri posudzovaní rozsahu povinností odporcov vo vzťahu

k činnosti nebankových subjektov podľa zákona o investičných spoločnostiach, zákona

o kolektívnom investovaní a zákona o bankách upriamili pozornosť na formálnu stránku

vymedzenia pôsobnosti daných zákonov a zmluvnú formu a povahu právnych vzťahov

nebankových subjektov so svojim klientmi. Formalistický sa riadili sa len literou zákona,

bez toho, aby vyhodnotili jeho cieľ a účel v kontexte relevantných ústavných princípov

a obsahu a rozsahu činnosti nebankových subjektov.

Pokiaľ súdy oboch stupňov prišli k záveru, že extenzívny výklad relevantných

zákonných povinností odporcov nie je možný, tento záver nepodložili žiadnym faktickým ani

právnym zdôvodnením. Je preto nepreskúmateľný, a z toho dôvodu právne nespôsobilý...“.

3. Podľa názoru sťažovateľov napadnutými rozhodnutiami okresného súdu,

krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené ich práva „na súdnu ochranu v zmysle

SR...“.

4. Sťažovatelia na základe uvedeného navrhli, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví, že postupom okresného súdu a krajského súdu boli porušené ich základné práva

podľa , a zároveň zruší napadnuté rozhodnutie okresného súdu

sp. zn. , rozhodnutie krajského súdu sp. zn. a uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovatelia tiež žiadali priznanie primeraného finančného zadosťučinenie každému po

3 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Ak sťažovateľ má alebo v minulosti mal možnosť domáhať sa ochrany svojich

namietaných práv pred všeobecným súdom, tak to vylučuje právomoc ústavného súdu

konať o jeho sťažnosti. Nedostatok právomoci ústavného súdu vyplýva priamo z

(čl. 127 ods. 1 a čl. 127a ods. 1) a ústavný súd ho nemôže prekonať postupom podľa § 53

ods. 2 , ktorý sa vzťahuje len na neprípustnosť sťažnosti

spočívajúcu v nevyužití iných ako súdnych prostriedkov ochrany označených

sťažovateľových práv.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

9. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“). V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

10. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod

sp. zn. , , ,

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť

uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť okresného súdu, krajského súdu

a najvyššieho súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac

citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II. B

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného

rozsudkom okresného súdu č. k. -122 z 10. júna 2010

11. Ústavný súd z obsahu sťažnosti, k nej pripojených príloh konštatuje, že na

konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovatelia namietajú porušenie základného práva

zaručeného rozsudkom okresného súdu č. k. -122

z 10. júna 2010, nie je daná jeho právomoc, a preto sťažnosť pre nedostatok právomoci

odmietol.

12. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu

č. k. -122 z 10. júna 2010, keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný

prostriedok, ktorý sťažovatelia využili, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako

súd odvolací rozsudkom sp. zn. z 25. mája 2011. Ústavný súd preto nemá

právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľov

predmetným rozsudkom okresného súdu.

II. C

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 25. mája 2011

13. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 25. mája 2011, zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovatelia namietajú porušenie svojich

v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil

prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi

okresného súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľov vyplývali z nesprávneho zistenia

skutkového stavu, nesprávneho aplikovania platných právnych predpisov a následne

nesprávneho posúdenia veci. Krajskému súdu v podstatnom vytýkali arbitrárnosť a zjavnú

neodôvodnenosť jeho rozhodnutia.

14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

15. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým

konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci

ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu

v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľov rozsudkom sp. zn.

z 25. mája 2011 sú zlučiteľné s označeným článkom .

16. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako

vecne a právne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca

z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

Krajský súd v odôvodnení okrem iného uviedol: „Zodpovednosť podľa § 18 ods. l zák.

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo

nesprávnym úradným postupom je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu /bez

ohľadu na zavinenie/, keď štát zodpovedá za škodu, pokiaľ by boli splnené tri podmienky,

t. j. existencia škody /majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch/nesprávny úradný postup

orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Zákon

č. bližšiu definíciu pojmu nesprávneho úradného postupu nekonkretizuje, podľa

obsahu však môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho

orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti sním dôjde k porušeniu pravidiel

stanovených právnymi normami pre jeho konanie, alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva

z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti.

V súvislosti s pojmom príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom

a vzniknutou škodou ide vlastne o objasnenie príčin, ktoré viedli k vzniku určitého výsledku,

t. j. v danom prípade k zisteniu, či by navrhovateľovi škoda nevznikla, nebyť ním

označovaného nesprávneho úradného postupu orgánu štátu, v dôsledku ktorého nemohla

pri obvyklom priebehu veci docieliť návratnosť vložených finančných prostriedkov, a to

preto, že odporca porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona. Pritom zmluva

o pôžičke, či iná zmluva je dvojstranný právny úkon, ktorý vzniká súhlasným prejavom vôle

jeho účastníkov a pre svoju platnosť vyžaduje, aby netrpeli vadami, ktoré by ich robili

neplatnými, čo by bolo vtedy, keby neboli uzavreté slobodne a vážne, t.j. keby trpeli vadami

vôle, alebo by neboli uzavreté určite a zrozumiteľne, t. j. keby trpeli vadami prejavu

vôle /§ 37 Obč. Zák./, alebo vtedy, keby boli urobené osobou konajúcou v duševnej poruche,

hoci aj prechodnej, ktorá by ju pre tento právny úkon robila neschopnou /§ 38 ods.2 Obč.

zák./, t. j. takou osobou, ktorá nedokáže posúdiť následky svojho konania.

V danom prípade navrhovateľka (sťažovatelia, pozn.) ničím nepreukázala, že by jej

odporca svojou nečinnosťou spôsobil škodu, pretože na základe vlastnej vôle uzavrel s B., s.

r. o. zmluvu o pôžičke z objektívneho hľadiska nevzbudzujúcu pochybnosti o zamýšľaných

právnych účinkoch, ktoré zákon s takým prejavom vôle spája. Išlo o prejav vôle účastníkov,

či do určitého právneho vzťahu vstúpia alebo nie, či na seba prevezmú právo alebo určitú

právnu povinnosť a aký bude obsah a forma tohto právneho vzťahu. Pokiaľ zmluvne

dohodnuté podmienky potom obe strany akceptovali a spočiatku zrejme aj plnili, nebolo

možné, aby do týchto súkromno-právnych vzťahov zasahovali štátne orgány, t. j. odporca,

nakoľko by tým porušil zmluvnú autonómiu účastníkov.

Z týchto dôvodov možno vylúčiť zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom, podľa príčinnú súvislosť medzi škodou a

postupom odporcov, ako aj ich zodpovednosť podľa § 415 Obč. zák., preto odvolací súd

rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa potvrdil.“

17. Predmetné rozhodnutie krajského súdu (a v jeho rozsahu tiež prvostupňové

rozhodnutie, keďže bolo potvrdené odvolacím súdom, pozn.) obsahuje podľa názoru

ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by

jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu

nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

18. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 25. mája 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne odvolacie závery,

konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína,

že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľov podľa . S prihliadnutím na odôvodnenosť

napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ústavný

súd sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

20. Ústavný súd je v súlade s viazaný petitom

sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil

za porušovateľa svojich práv (m. m. , ).

21. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie

konania i ostatnými požadovanými zákonnými náležitosťami osobitne platí v prípadoch,

v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené

advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a

presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých

formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( ,

a ). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je

ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde).

22. Ústavný súd v zmysle už uvedeného predovšetkým konštatuje, že sťažovatelia

v petite sťažnosti, ktorú koncipoval ich právny zástupca (advokát), nenamietali porušenie

svojich základných práv rozhodnutím najvyššieho súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd

dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu už neposudzoval. Zrušiť takéto rozhodnutie môže

ústavný súd prípadne iba vtedy, ak takémuto zrušeniu predchádza vyslovenie porušenia

v petite označených práv.

23. Okrem už uvedeného nedostatku neušlo pozornosti ústavného súdu, že právny

zástupca sťažovateľov nepripojil k sťažnostiam ani napadnuté rozhodnutia okresného súdu

a krajského súdu, hoci bol na to ústavným súdom upozornený. Tento procesný nedostatok

sám osebe bol dôvodom na odmietnutie sťažností z dôvodu nesplnenia zákonných

náležitosti.

III.

24. Vzhľadom na to, že sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo už bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013