Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 33/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. D. S., M., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., K., vo

veci namietaného porušenia základných práv „podľa čl. 12 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 46 ods.

1 a ľudských práv a základných slobôd podľa článku 6 ods. 1,

článku 13 a článku 14 v spojitosti s čl. 6 a 13 Dohovoru o ochrane základných ľudských

práv a slobôd a článku 2 písm. c) a e) a článku 11 ods. 1 písm. a) Dohovoru o odstránení

všetkých foriem diskriminácie žien postupom... Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. “ a jeho uznesením sp. zn.

z 25. septembra 2012 „a Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

“ a jeho rozsudkom sp. zn. z 30. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. D. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. decembra 2012 doručená sťažnosť Mgr. D. S. (ďalej len „sťažovateľka“, v citovanom

texte aj „navrhovateľka“ resp., „žalobkyňa“), ktorou namieta porušenie základných práv

„podľa , a “ (ďalej len

„ústava“) a „ľudských práv a základných slobôd podľa článku 6 ods. 1, článku 13 a článku

14 v spojitosti s čl. 6 a 13“ Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej

len „dohovor“) a „článku 2 písm. c) a e) a článku 11 ods. 1 písm. a)“ Dohovoru o

odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (ďalej len „Dohovor proti diskriminácii“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn.

z 25. septembra 2012 a Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) „v konaní

vedenom pod sp. zn. “ a jeho rozsudkom sp. zn. z 30. marca

2010.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v procesnom postavení

navrhovateľky (žalobkyne) v súdnom spore o zaplatenie sumy 6 000 € predstavujúcej

náhradu za nemajetkovú ujmu, ktorá jej bola spôsobená porušením zásady rovnakého

zaobchádzania pri skončení pracovnoprávneho vzťahu so žalovanou – S. v M. Predmetná

vec bola vedená Okresným súdom Martin (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C

159/2009, ktorý rozsudkom z 15. apríla 2010 návrh sťažovateľky zamietol a uložil jej

povinnosť zaplatiť trovy konania v sume 1 663,96 €. O odvolaní sťažovateľky rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 30. marca 2011, ktorým prvostupňový

rozsudok potvrdil vo výroku o zamietnutí návrhu (žaloby) a zmenil vo výroku o trovách

konania. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 25. septembra 2012 dovolanie

sťažovateľky odmietol.

3. Podľa názoru sťažovateľky postupom najvyššieho súdu, ako aj krajského súdu

došlo „k porušeniu práva na spravodlivý proces ( a SR

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...)“, lebo „... odvolací súd ako aj dovolací súd sa nezaoberali jej

námietkami a argumentmi v konaní, ktoré predniesla. Sťažovateľka sa v tomto smere

bránila už v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, odvolací súd však námietku

sťažovateľky v tomto smere úplne opomenul, čo namietala i v následne podanom

dovolaní ... dovolací súd sa rovnako ako súd odvolací nedostatočne zaoberal jej

argumentmi a nesprávne vyhodnotil jej dovolanie, ktoré ako procesné neprípustné odmietol,

v dôsledku čoho sa nezaoberal rozsudkom krajského súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti... dovolacie dôvody uvedené v dovolaní boli založené nepreskúmateľnosťou

odvolacieho rozsudku, ktorý dovolaním napadla, jeho arbitrárnosťou, nesprávnym

vyhodnotením vykonaného dokazovania vo vzťahu k skutkovým zisteniam, ktoré tvorili

základ rozhodovania vo veci samej a nesprávnou aplikáciou inštitútu tzv. presunu

dôkazného bremena v spore iniciovanom na základe ust. § 9 antidiskriminačného zákona,

teda nesprávnym právnym posúdením veci. Navyše, dovolací súd sa vôbec nezaoberal ani

návrhom žalobkyne na odloženie vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia

a v tomto smere nevydal žiadne rozhodnutie ... rozhodnutie odvolacieho súdu a ani

dovolacieho súdu nie sú z hľadiska preskúmateľnosti presvedčivé a obe rozhodnutia sú

ústavne nekonformné. Všeobecný súd sa v odôvodnení rozhodnutia nedostatočným

spôsobom vysporiadal so skutočnosťami, ktoré vyplynuli z dokazovania, a ktoré mali vplyv

na rozhodnutie vo veci, pričom nesprávne - ústavne nekonformným spôsobom,

interpretovali vnútroštátne právne normy, konkrétne ust. § 11 ods. 2 antidiskriminačného

zákona týkajúce sa presunu dôkazného bremena. V rámci vykonaného dokazovania

odvolací súd neprihliadol na skutočnosti a dôkazy, ktoré predložila sťažovateľka v rámci

konania, a ktoré malí význam pre rozhodnutie vo veci.

Podľa názoru sťažovateľky došlo v konaní pred všeobecnými súdmi, taktiež v rámci

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, aj k porušeniu tzv.

princípu rovnosti zbraní...

Rovnako tak i vo vzťahu k náhrade trov konania sťažovateľka namieta porušenie

práva na spravodlivý proces a vytýka odvolaciemu i dovolaciemu súdu nedostatočné

skutkové a právne posúdenie veci - má za to, že v jej prípade boli splnené predpoklady

na rozhodnutie podľa ust. , avšak súdy sa jej námietke voči uvedenému

nedostatočne venovali, bez vykonania dokazovania len stroho konštatovali, že sociálna

situácia sťažovateľky neodôvodňuje bez ďalšieho postup podľa citovaného zákonného

ustanovenia...“.

4. V súvislosti s porušením „práva na spravodlivý proces“ sťažovateľka považuje

„... rozhodnutia odvolacieho a dovolacieho súdu za arbitrárne, nakoľko sa jej

argumentáciou zaoberajú len v obmedzenom rozsahu, v nich obsiahnuté odôvodnenia nie sú

presvedčivé, v určitých smeroch postrádajúce aj akékoľvek zásady logiky... Vyvodené

závery súdov sú podľa sťažovateľky z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a

neudržateľné a účinky týchto záverov mali za následok porušenie práv sťažovateľky podľa

vyššie citovaných medzinárodných dohovorov a SR.“

5. Sťažovateľka ďalej namieta, že v predmetných konaniach došlo k porušeniu „jej

práva na účinný prostriedok nápravy tak, ako je to stanovené v článku 13 Dohovoru“.

Právo bolo porušené tým, že „štát nezabezpečil efektívne zjednanie nápravy v občiansko-

právnom konaní, ktoré sťažovateľka za týmto účelom iniciovala a v rámci konania porušil

jej práva na spravodlivé súdne konanie, spôsobom ako je to uvedené vyššie“.

6. Sťažovateľka ďalej namietala „že v konaní došlo i k porušeniu jej práv

zakotvených v článku 12 ods. 2 SR, článku 14 v spojitosti s článkom 6 a 13

Európskeho dohovoru a článku 2 písm. c) a e) a čl. 11 písm. a) Dohovoru o diskriminácii

žien...

Sťažovateľka má za to, že z vykonaného dokazovania v občiansko-právnom. konaní

jednoznačne vyplynulo, že voči žalobkyni došlo k priamej diskriminácii z dôvodu pohlavia -

materstva sťažovateľky a jej rodinného stavu. Slovenská republika jej v rámci súdneho

konania na ochranu pred takýmto diskriminačným konaním neposkytla prostredníctvom

všeobecných súdov náležitú právnu ochranu.“.

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné ľudské práva a slobody Mgr. D. S. podľa čl. 12 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a

... a ľudských práv a základných slobôd podľa článku 6 ods. 1, článku

13 a článku 14 v spojitosti s čl. 6 a 13 Dohovoru... a článku 2 písm. c) a e) a článku 11 ods.

1 písm. a) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien postupom a

rozhodnutím Najvyššieho súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. a Krajského

súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 25. 09. 2012, sp. zn.

a rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 30. 03. 2010, sp. zn. sa zrušuje

a vec vracia na Krajský súd v Žiline na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd... a Krajský súd... sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť Mgr. D.

S. finančné zadosťučinenie vo výške 5000 Eur...“

Sťažovateľka súčasne požiadala (navrhla) o „odloženie vykonateľnosti napadnutých

rozhodnutí... vo vzťahu k výrokom o náhrade trov konania“.

8. Sťažovateľka k sťažnosti pripojila rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 15. apríla 2010, rozsudok krajského súdu sp. zn. z 30. marca 2011

a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 25. septembra 2012.

II.

9. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

10. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou

označených práv namietanými rozhodnutiami najvyššieho súdu a krajského súdu (body 1

a 6).

11. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

13. Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti domáhala predovšetkým vyslovenia

porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (časť II.A sťažnosti,

pozn.) a v súvislosti s tým (ako súčasť „práva na spravodlivý proces“) aj ďalších v bode 1

a 7 označených práv (časť II.B, C sťažnosti, pozn.) postupom a rozhodnutím najvyššieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. .

14. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto

predpisom je v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“).

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, ). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

16. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

17. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli

naplnené.

18. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

19. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia

a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti

dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne

vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto

zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu

v prípadoch uvedených v .

20. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 18 a 19) preskúmal uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 25. septembra 2012, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľky. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup

tohto súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd

po uvedení podstaty odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu a rozhodnutia

odvolacieho súdu oboznámil dovolaciu argumentáciu sťažovateľky, ktorá žiadala „rozsudky

odvolacieho a prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie. Uviedla, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť pred súdom

konať ( v spojení s ), lebo rozsudok

odvolacieho súdu je pre nedostatky odôvodnenia nepreskúmateľný. V konaní došlo k inej

vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) tým,

že súdy nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy a na tom základe došli k nesprávnemu

skutkovému zisteniu, že nebola diskriminovaná z dôvodu pohlavia, materstva a jej

rodinného stavu. Napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§

241 ods. 2 písm. d ), ktoré je založené na nenáležitom výklade ustanovení zákona č.

o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred

diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).

Dovolanie v časti smerujúcej proti výrokom o náhrade trov konania odôvodnila tým, že jej

majetkové, rodinné a sociálne pomery odôvodňovali aplikáciu “.

Po uvedení vyjadrenia žalovanej k dovolaniu najvyšší súd odôvodnil svoje

rozhodnutie takto:

„... Najvyšší súd... ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie

podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

, bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

V zmysle možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, iba ak to zákon pripúšťa. Dovolaním je v danom prípade napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej

( ). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom

sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci

( ) Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4 ( ).

Prípustnosť dovolania žalobkyne z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku nevyplýva - napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1

), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (

) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky

rozsudku uvedeného v

So zreteľom na to by dovolanie žalobkyne bolo procesné prípustné, len ak v konaní

došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v O vadu

uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Vady konania v zmysle až e/ v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobkyne preto

z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom

vytýkané nesprávnosti postupu súdov nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal

otázkou, či dovolateľke bola v konaní odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237

písm. f/ Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je

procesné nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka

občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho

práv.

Dovolateľka namietala, že v konaní jej bola odňatá možnosť konať pred súdom tým,

že súdy nedostatočne odôvodnili rozhodnutia, v dôsledku čoho sú ich rozsudky

nepreskúmateľné. Dovolateľkou namietaná nepreskúmateľnosť nie je však procesnou vadou

v zmysle , ale tzv. inou vadou konania ( ), ktorá

prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 111/1998). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti

rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) inú vadu konania vyplýva

aj z rozhodnutí ďalších senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď tiež napríklad

rozhodnutia sp. zn. , , ,

a ).

K námietke dovolateľky, že súdy nesprávne hodnotili vykonané dôkazy, dovolací súd

uvádza, že nesprávnosť hodnotenia dôkazov nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237

(viď R 42/1993); je to dané aj charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa už

dôkazy nevykonávajú ( ), a tak dovolaciemu súdu ani neprislúcha, aby

prehodnocoval dôkazy vykonané súdmi nižších stupňov. V dôsledku toho prípadné

nesprávne vyhodnotenie niektorého z vykonaných dôkazov môže síce v tom - ktorom prípade

viesť k vydaniu vecne nesprávneho rozhodnutia, to ale ešte samo osebe nevedie

k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle Treba

dodať, že do obsahu základného práva podľa

a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov ().

Pokiaľ dovolateľka namieta, že v konaní na súdoch nižších stupňov došlo tiež k ňou

bližšie nešpecifikovanej tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ), dovolací súd uvádza, že vada tejto

povahy je relevantný dovolací dôvod, avšak úspešne môže byť uplatnená len v procesne

prípustnom dovolaní. Sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladá. V danom

prípade bola uvedená vada uplatnená v dovolaní, ktoré nie je procesné prípustné.

K dovolacej námietke, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci, dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo

skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom

zmysle, že ho možno uplatniť v procesné prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne

posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Keďže žalobkyňa tento dovolací dôvoď

( ) uplatnila v dovolaní, ktoré je procesné neprípustné, nemohol

dovolací súd podrobiť rozhodnutie odvolacieho súdu posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom

zaujatých právnych záverov.

K tej časti dovolania, ktorá smeruje proti výrokom rozsudku odvolacieho súdu

o trovách konania, dovolací súd uvádza, že táto časť jej dovolania smeruje proti

rozhodnutiam, ktoré sú síce súčasťou rozsudku, majú ale charakter uznesenia (viď § 167

ods. 1 ). Prípustnosť tejto časti dovolania posudzoval dovolací súd podľa ustanovení,

ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu ( ). Dovolanie

proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2

V zmysle ale odseky 1 a tohto ustanovenia neplatia, ak ide

(medziiným) o uznesenie trovách konania; ustanovenie vylučuje teda

prípustnosť dovolania aj proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu, ak ním bolo

rozhodnuté o trovách konania. Prípustnosť tejto časti dovolania žalobkyne nevyplýva

v danom prípade ani z Námietka žalobkyne, že odvolací súd nerozhodol

o trovách správne, lebo mal aplikovať § 150 O. s. p, je námietkou nesprávneho právneho

posúdenia. I keby táto námietka bola opodstatnená (dovolací súd sa jej dôvodnosťou

nezaoberal), týkala by sa okolnosti, ktorá nezakladá procesnú vadu v zmysle

a prípustnosť tejto častí dovolania podľa uvedeného ustanovenia.

Záverom možno zhrnúť, že prípustnosť dovolania žalobkyne z ustanovení § 236 až

239 nevyplýva Najvyšší súd Slovenskej republiky preto jej dovolanie odmietol ako

procesné neprípustné ( v spojení s ).

V dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov

konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p, v spojení s § 224 ods.

1 a ). Žalovaná podala návrh na rozhodnutie o priznaní

náhrady trov dovolacieho konania ( v spojení s ) a

trovy dovolacieho konania vyčíslila. Dovolací súd jej priznal náhradu...“

21. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní

nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože

najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol

dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľke

neodňala možnosť konať pred súdom [ ]. Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob

v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní

o mimoriadnom opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. septembra 2012 obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné

s aplikovanými ustanoveniami .

22. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

23. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. apríla 2010, ktorým

na odvolanie sťažovateľky rozsudok okresného súdu z 26. mája 2009 potvrdil (pozri bod 2).

Ústavný súd sa preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením

sťažovateľky o porušení označených práv predmetným rozhodnutím krajského súdu.

24. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

25. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov

konania vrátane ich dôvodov a námietok.

26. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

27. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu.

28. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

29. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

30. Sťažovateľka ďalej namietala v rámci porušenia „práva na spravodlivý proces“

porušenie „práva na rovnosť účastníkov v konaní... práva na účinný prostriedok nápravy...

práva na ochranu pred diskrimináciou...“ predmetnými rozhodnutiami menovaných súdov

(pozri tiež bod 13) bližšie konkretizovaných v bodoch 1 a 7.

31. Ústavný súd sa posudzovaním týchto práv samostatne nezaoberal a ich

namietanie posudzoval v súčinnosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru. Ústavný súd k uvedenému poznamenáva,

že konanie všeobecného súdu súladné so základnými právami podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru (body 22 a 29) nebolo spôsobilé porušiť ďalšie sťažovateľkou

označené práva [zaručené čl. 13 (právo na účinné odvolanie) a čl. 14 (zákaz diskriminácie)

dohovoru; čl. 2 písm. c) a e) (zabezpečovanie účinnej ochrany žien proti akémukoľvek aktu

diskriminácie) a čl. 11 ods. 1 písm. a) (zabezpečenie rovnakého práva) na prácu Dohovoru

proti diskriminácii žien, ako aj (všeobecného ustanovenia o zaručení

základných práv a slobôd na území Slovenskej republiky)].

32. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto jej časti odmietol (body 30

a 31) podľa ako zjavne neopodstatnenú.

33. Po odmietnutí sťažovateľkinej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod

zaoberať sa jej ostatnými návrhmi uvedenými v bode 7.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013