Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 24 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (29)I. ÚS 33/2013
PDF · 271.79 KB
No categories available
I. ÚS 33/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. D. S., M., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., K., vo
veci namietaného porušenia základných práv „podľa čl. 12 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a ľudských práv a základných slobôd podľa článku 6 ods. 1,
článku 13 a článku 14 v spojitosti s čl. 6 a 13 Dohovoru o ochrane základných ľudských
práv a slobôd a článku 2 písm. c) a e) a článku 11 ods. 1 písm. a) Dohovoru o odstránení
všetkých foriem diskriminácie žien postupom... Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 147/2011“ a jeho uznesením sp. zn. 3 Cdo 147/2011
z 25. septembra 2012 „a Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Co/322/2010“ a jeho rozsudkom sp. zn. 6 Co/322/2010 z 30. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. D. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. decembra 2012 doručená sťažnosť Mgr. D. S. (ďalej len „sťažovateľka“, v citovanom
texte aj „navrhovateľka“ resp., „žalobkyňa“), ktorou namieta porušenie základných práv
„podľa čl. 12 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 46 ods. 1“ Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a „ľudských práv a základných slobôd podľa článku 6 ods. 1, článku 13 a článku
14 v spojitosti s čl. 6 a 13“ Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej
len „dohovor“) a „článku 2 písm. c) a e) a článku 11 ods. 1 písm. a)“ Dohovoru o
odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (ďalej len „Dohovor proti diskriminácii“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 147/2011 a jeho uznesením sp. zn. 3 Cdo 147/2011
z 25. septembra 2012 a Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) „v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Co/322/2010“ a jeho rozsudkom sp. zn. 6 Co/322/2010 z 30. marca
2010.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v procesnom postavení
navrhovateľky (žalobkyne) v súdnom spore o zaplatenie sumy 6 000 € predstavujúcej
náhradu za nemajetkovú ujmu, ktorá jej bola spôsobená porušením zásady rovnakého
zaobchádzania pri skončení pracovnoprávneho vzťahu so žalovanou – S. v M. Predmetná
vec bola vedená Okresným súdom Martin (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C
159/2009, ktorý rozsudkom z 15. apríla 2010 návrh sťažovateľky zamietol a uložil jej
povinnosť zaplatiť trovy konania v sume 1 663,96 €. O odvolaní sťažovateľky rozhodol
krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co/322/2010 z 30. marca 2011, ktorým prvostupňový
rozsudok potvrdil vo výroku o zamietnutí návrhu (žaloby) a zmenil vo výroku o trovách
konania. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 147/2011 z 25. septembra 2012 dovolanie
sťažovateľky odmietol.
3. Podľa názoru sťažovateľky postupom najvyššieho súdu, ako aj krajského súdu
došlo „k porušeniu práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...)“, lebo „... odvolací súd ako aj dovolací súd sa nezaoberali jej
námietkami a argumentmi v konaní, ktoré predniesla. Sťažovateľka sa v tomto smere
bránila už v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, odvolací súd však námietku
sťažovateľky v tomto smere úplne opomenul, čo namietala i v následne podanom
dovolaní ... dovolací súd sa rovnako ako súd odvolací nedostatočne zaoberal jej
argumentmi a nesprávne vyhodnotil jej dovolanie, ktoré ako procesné neprípustné odmietol,
v dôsledku čoho sa nezaoberal rozsudkom krajského súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti... dovolacie dôvody uvedené v dovolaní boli založené nepreskúmateľnosťou
odvolacieho rozsudku, ktorý dovolaním napadla, jeho arbitrárnosťou, nesprávnym
vyhodnotením vykonaného dokazovania vo vzťahu k skutkovým zisteniam, ktoré tvorili
základ rozhodovania vo veci samej a nesprávnou aplikáciou inštitútu tzv. presunu
dôkazného bremena v spore iniciovanom na základe ust. § 9 antidiskriminačného zákona,
teda nesprávnym právnym posúdením veci. Navyše, dovolací súd sa vôbec nezaoberal ani
návrhom žalobkyne na odloženie vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia
a v tomto smere nevydal žiadne rozhodnutie ... rozhodnutie odvolacieho súdu a ani
dovolacieho súdu nie sú z hľadiska preskúmateľnosti presvedčivé a obe rozhodnutia sú
ústavne nekonformné. Všeobecný súd sa v odôvodnení rozhodnutia nedostatočným
spôsobom vysporiadal so skutočnosťami, ktoré vyplynuli z dokazovania, a ktoré mali vplyv
na rozhodnutie vo veci, pričom nesprávne - ústavne nekonformným spôsobom,
interpretovali vnútroštátne právne normy, konkrétne ust. § 11 ods. 2 antidiskriminačného
zákona týkajúce sa presunu dôkazného bremena. V rámci vykonaného dokazovania
odvolací súd neprihliadol na skutočnosti a dôkazy, ktoré predložila sťažovateľka v rámci
konania, a ktoré malí význam pre rozhodnutie vo veci.
Podľa názoru sťažovateľky došlo v konaní pred všeobecnými súdmi, taktiež v rámci
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, aj k porušeniu tzv.
princípu rovnosti zbraní...
Rovnako tak i vo vzťahu k náhrade trov konania sťažovateľka namieta porušenie
práva na spravodlivý proces a vytýka odvolaciemu i dovolaciemu súdu nedostatočné
skutkové a právne posúdenie veci - má za to, že v jej prípade boli splnené predpoklady
na rozhodnutie podľa ust. § 150 ods. 1 OSP, avšak súdy sa jej námietke voči uvedenému
nedostatočne venovali, bez vykonania dokazovania len stroho konštatovali, že sociálna
situácia sťažovateľky neodôvodňuje bez ďalšieho postup podľa citovaného zákonného
ustanovenia...“.
4. V súvislosti s porušením „práva na spravodlivý proces“ sťažovateľka považuje
„... rozhodnutia odvolacieho a dovolacieho súdu za arbitrárne, nakoľko sa jej
argumentáciou zaoberajú len v obmedzenom rozsahu, v nich obsiahnuté odôvodnenia nie sú
presvedčivé, v určitých smeroch postrádajúce aj akékoľvek zásady logiky... Vyvodené
závery súdov sú podľa sťažovateľky z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a
neudržateľné a účinky týchto záverov mali za následok porušenie práv sťažovateľky podľa
vyššie citovaných medzinárodných dohovorov a Ústavy SR.“
5. Sťažovateľka ďalej namieta, že v predmetných konaniach došlo k porušeniu „jej
práva na účinný prostriedok nápravy tak, ako je to stanovené v článku 13 Dohovoru“.
Právo bolo porušené tým, že „štát nezabezpečil efektívne zjednanie nápravy v občiansko-
právnom konaní, ktoré sťažovateľka za týmto účelom iniciovala a v rámci konania porušil
jej práva na spravodlivé súdne konanie, spôsobom ako je to uvedené vyššie“.
6. Sťažovateľka ďalej namietala „že v konaní došlo i k porušeniu jej práv
zakotvených v článku 12 ods. 2 Ústavy SR, článku 14 v spojitosti s článkom 6 a 13
Európskeho dohovoru a článku 2 písm. c) a e) a čl. 11 písm. a) Dohovoru o diskriminácii
žien...
Sťažovateľka má za to, že z vykonaného dokazovania v občiansko-právnom. konaní
jednoznačne vyplynulo, že voči žalobkyni došlo k priamej diskriminácii z dôvodu pohlavia -
materstva sťažovateľky a jej rodinného stavu. Slovenská republika jej v rámci súdneho
konania na ochranu pred takýmto diskriminačným konaním neposkytla prostredníctvom
všeobecných súdov náležitú právnu ochranu.“.
7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné ľudské práva a slobody Mgr. D. S. podľa čl. 12 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a
čl. 46 ods. 1 Ústavy... a ľudských práv a základných slobôd podľa článku 6 ods. 1, článku
13 a článku 14 v spojitosti s čl. 6 a 13 Dohovoru... a článku 2 písm. c) a e) a článku 11 ods.
1 písm. a) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien postupom a
rozhodnutím Najvyššieho súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 147/2011 a Krajského
súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/322/2010 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 25. 09. 2012, sp. zn. 3 Cdo 147/2011
a rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 30. 03. 2010, sp. zn. 6 Co/322/2010 sa zrušuje
a vec vracia na Krajský súd v Žiline na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd... a Krajský súd... sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť Mgr. D.
S. finančné zadosťučinenie vo výške 5000 Eur...“
Sťažovateľka súčasne požiadala (navrhla) o „odloženie vykonateľnosti napadnutých
rozhodnutí... vo vzťahu k výrokom o náhrade trov konania“.
8. Sťažovateľka k sťažnosti pripojila rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 159/2009
z 15. apríla 2010, rozsudok krajského súdu sp. zn. 6 Co 322/2010 z 30. marca 2011
a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 147/2011 z 25. septembra 2012.
II.
9. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
10. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou
označených práv namietanými rozhodnutiami najvyššieho súdu a krajského súdu (body 1
a 6).
11. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).
13. Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti domáhala predovšetkým vyslovenia
porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (časť II.A sťažnosti,
pozn.) a v súvislosti s tým (ako súčasť „práva na spravodlivý proces“) aj ďalších v bode 1
a 7 označených práv (časť II.B, C sťažnosti, pozn.) postupom a rozhodnutím najvyššieho
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 147/2011 a krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Co/322/2010.
14. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú
právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.
Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto
predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „OSP“).
15. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý
súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným
súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka
konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky
tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
16. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
17. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného
prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich
„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného
základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné
dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli
naplnené.
18. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky
na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto
právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy
neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
19. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane
dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia
§ 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti
dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne
vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto
zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu
v prípadoch uvedených v § 238 OSP.
20. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 18 a 19) preskúmal uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Cdo 147/2011 z 25. septembra 2012, ktorým odmietol dovolanie
sťažovateľky. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup
tohto súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd
po uvedení podstaty odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu a rozhodnutia
odvolacieho súdu oboznámil dovolaciu argumentáciu sťažovateľky, ktorá žiadala „rozsudky
odvolacieho a prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Uviedla, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť pred súdom
konať (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p.), lebo rozsudok
odvolacieho súdu je pre nedostatky odôvodnenia nepreskúmateľný. V konaní došlo k inej
vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) tým,
že súdy nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy a na tom základe došli k nesprávnemu
skutkovému zisteniu, že nebola diskriminovaná z dôvodu pohlavia, materstva a jej
rodinného stavu. Napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§
241 ods. 2 písm. d O. s. p.), ktoré je založené na nenáležitom výklade ustanovení zákona č.
365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred
diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).
Dovolanie v časti smerujúcej proti výrokom o náhrade trov konania odôvodnila tým, že jej
majetkové, rodinné a sociálne pomery odôvodňovali aplikáciu § 150 ods. 1 O. s. p.“.
Po uvedení vyjadrenia žalovanej k dovolaniu najvyšší súd odôvodnil svoje
rozhodnutie takto:
„... Najvyšší súd... ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie
podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1
O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
V zmysle § 236 ods. 1 O. s. p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, iba ak to zákon pripúšťa. Dovolaním je v danom prípade napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
(§ 238 ods. 1 O. s. p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom
sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci
(§ 238 ods. 2 O. s. p.) Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 O. s. p. (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
Prípustnosť dovolania žalobkyne z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku nevyplýva - napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1
O. s. p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2
O. s. p.) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O. s. p.
So zreteľom na to by dovolanie žalobkyne bolo procesné prípustné, len ak v konaní
došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p. O vadu
uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O. s. p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobkyne preto
z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom
vytýkané nesprávnosti postupu súdov nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal
otázkou, či dovolateľke bola v konaní odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je
procesné nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka
občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho
práv.
Dovolateľka namietala, že v konaní jej bola odňatá možnosť konať pred súdom tým,
že súdy nedostatočne odôvodnili rozhodnutia, v dôsledku čoho sú ich rozsudky
nepreskúmateľné. Dovolateľkou namietaná nepreskúmateľnosť nie je však procesnou vadou
v zmysle § 237 O. s. p., ale tzv. inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ktorá
prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 111/1998). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti
rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) inú vadu konania vyplýva
aj z rozhodnutí ďalších senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď tiež napríklad
rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 2 M Cdo 18/2008, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008
a 7 Cdo 109/2011).
K námietke dovolateľky, že súdy nesprávne hodnotili vykonané dôkazy, dovolací súd
uvádza, že nesprávnosť hodnotenia dôkazov nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237
O. s. p. (viď R 42/1993); je to dané aj charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa už
dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O. s. p.), a tak dovolaciemu súdu ani neprislúcha, aby
prehodnocoval dôkazy vykonané súdmi nižších stupňov. V dôsledku toho prípadné
nesprávne vyhodnotenie niektorého z vykonaných dôkazov môže síce v tom - ktorom prípade
viesť k vydaniu vecne nesprávneho rozhodnutia, to ale ešte samo osebe nevedie
k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. Treba
dodať, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
Pokiaľ dovolateľka namieta, že v konaní na súdoch nižších stupňov došlo tiež k ňou
bližšie nešpecifikovanej tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), dovolací súd uvádza, že vada tejto
povahy je relevantný dovolací dôvod, avšak úspešne môže byť uplatnená len v procesne
prípustnom dovolaní. Sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladá. V danom
prípade bola uvedená vada uplatnená v dovolaní, ktoré nie je procesné prípustné.
K dovolacej námietke, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom
zmysle, že ho možno uplatniť v procesné prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne
posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Keďže žalobkyňa tento dovolací dôvoď
(§ 241 ods. 2 písm. d O. s. p.) uplatnila v dovolaní, ktoré je procesné neprípustné, nemohol
dovolací súd podrobiť rozhodnutie odvolacieho súdu posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom
zaujatých právnych záverov.
K tej časti dovolania, ktorá smeruje proti výrokom rozsudku odvolacieho súdu
o trovách konania, dovolací súd uvádza, že táto časť jej dovolania smeruje proti
rozhodnutiam, ktoré sú síce súčasťou rozsudku, majú ale charakter uznesenia (viď § 167
ods. 1 O. s. p.). Prípustnosť tejto časti dovolania posudzoval dovolací súd podľa ustanovení,
ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O. s. p.). Dovolanie
proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2
O. s. p. V zmysle § 239 ods. 3 O. s. p. ale odseky 1 a 2 tohto ustanovenia neplatia, ak ide
(medziiným) o uznesenie trovách konania; ustanovenie § 239 ods. 3 O. s. p. vylučuje teda
prípustnosť dovolania aj proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu, ak ním bolo
rozhodnuté o trovách konania. Prípustnosť tejto časti dovolania žalobkyne nevyplýva
v danom prípade ani z § 237 O. s. p. Námietka žalobkyne, že odvolací súd nerozhodol
o trovách správne, lebo mal aplikovať § 150 O. s. p, je námietkou nesprávneho právneho
posúdenia. I keby táto námietka bola opodstatnená (dovolací súd sa jej dôvodnosťou
nezaoberal), týkala by sa okolnosti, ktorá nezakladá procesnú vadu v zmysle § 237 O. s. p.
a prípustnosť tejto častí dovolania podľa uvedeného ustanovenia.
Záverom možno zhrnúť, že prípustnosť dovolania žalobkyne z ustanovení § 236 až
239 O. s. p. nevyplýva Najvyšší súd Slovenskej republiky preto jej dovolanie odmietol ako
procesné neprípustné (§ 218 ods. 1 písm. d O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.).
V dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov
konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p, v spojení s § 224 ods.
1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Žalovaná podala návrh na rozhodnutie o priznaní
náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p.) a
trovy dovolacieho konania vyčíslila. Dovolací súd jej priznal náhradu...“
21. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní
nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože
najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol
dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľke
neodňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Takýto postup a rozhodnutie
dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob
v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní
o mimoriadnom opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 147/2011 z 25. septembra 2012 obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné
s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
22. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho
súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
23. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom
konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/322/2010 a jeho rozsudkom z 15. apríla 2010, ktorým
na odvolanie sťažovateľky rozsudok okresného súdu z 26. mája 2009 potvrdil (pozri bod 2).
Ústavný súd sa preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením
sťažovateľky o porušení označených práv predmetným rozhodnutím krajského súdu.
24. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
25. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov
konania vrátane ich dôvodov a námietok.
26. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
27. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj
I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04, I. ÚS 200/2012) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť
do právneho názoru krajského súdu.
28. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
29. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
30. Sťažovateľka ďalej namietala v rámci porušenia „práva na spravodlivý proces“
porušenie „práva na rovnosť účastníkov v konaní... práva na účinný prostriedok nápravy...
práva na ochranu pred diskrimináciou...“ predmetnými rozhodnutiami menovaných súdov
(pozri tiež bod 13) bližšie konkretizovaných v bodoch 1 a 7.
31. Ústavný súd sa posudzovaním týchto práv samostatne nezaoberal a ich
namietanie posudzoval v súčinnosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd k uvedenému poznamenáva,
že konanie všeobecného súdu súladné so základnými právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru (body 22 a 29) nebolo spôsobilé porušiť ďalšie sťažovateľkou
označené práva [zaručené čl. 13 (právo na účinné odvolanie) a čl. 14 (zákaz diskriminácie)
dohovoru; čl. 2 písm. c) a e) (zabezpečovanie účinnej ochrany žien proti akémukoľvek aktu
diskriminácie) a čl. 11 ods. 1 písm. a) (zabezpečenie rovnakého práva) na prácu Dohovoru
proti diskriminácii žien, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy (všeobecného ustanovenia o zaručení
základných práv a slobôd na území Slovenskej republiky)].
32. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto jej časti odmietol (body 30
a 31) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
33. Po odmietnutí sťažovateľkinej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod
zaoberať sa jej ostatnými návrhmi uvedenými v bode 7.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2013