Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 76 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (81)I. ÚS 35/2013
PDF · 280.84 KB
No categories available
I. ÚS 35/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom
JUDr. R. K., P., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Cdo 225/2012 z 30. októbra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. decembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 225/2012 z 30. októbra
2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako
odporkyňa v konaní Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) vedenom
pod sp. zn. 19 C/103/2010 vo veci zaplatenia sumy 222,60 € s príslušenstvom fyzickej
osobe A. H. ako bývalej zamestnankyne sťažovateľky (ďalej len „bývalá zamestnankyňa“) z
titulu splátky dôchodku za apríl 2010. Okresný súd vo svojom rozsudku č. k. 19
C/103/2010-212 z 8. decembra 2011 dospel k záveru, že medzi sťažovateľkou a jej bývalou
zamestnankyňou ako navrhovateľkou bola 27. augusta 1996 uzavretá „Zmluva
o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu S., a. s.“, ktorá je svojím
obsahom zmluvou o dôchodku podľa § 842 – § 844 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Zmluvou
sa sťažovateľka zaviazala svojej bývalej zamestnankyni vyplácať po jej odchode
do dôchodku doživotnú rentu v sume 6 706 Sk, t. j. 222,60 € mesačne k 15. dňu každého
mesiaca. Sťažovateľka však svojej bývalej zamestnankyni 26. októbra 2009 doručila
výpoveď predmetnej zmluvy podľa § 582 Občianskeho zákonníka, ktorej účinnosť
nastala/mala nastať po uplynutí trojmesačnej zákonnej výpovednej doby od jej doručenia,
t. j. dňom 31. marca 2010 s tým, že k tomuto dňu zanikol/mal zaniknúť záväzok
sťažovateľky ako odporkyne v spore poskytovať plnenie podľa predmetnej zmluvy,
v dôsledku čoho jej dôchodok za apríl 2010 už nevyplatila. Krajský súd v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) na odvolanie sťažovateľky svojím rozsudkom sp. zn. 9 Co 91/2012
z 26. apríla 2012 potvrdil prvostupňové rozhodnutie okresného súdu ako vecne správe.
Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím odmietol sťažovateľkou podané dovolanie.
V ostatnom podala sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu.
3. Sťažovateľka koncentrovala svoje sťažnostné námietky predovšetkým
k nesprávnemu právnemu posúdeniu merita jej právnej veci všeobecnými súdmi, ktoré
vo svojej rozhodovacej činnosti ignorovali/nedali odpoveď na podstatné ňou nastolené
právne otázky, a v sťažnosti uviedla: „Odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal
s právnou argumentáciu žalovaného o tom, že súd prvého stupňa rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho
právneho názoru, že ustanovenie § 27 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách sa na vec
nevzťahuje z dôvodu, že sa netýka vzťahov upravených zmluvou o dôchodku, t. j. údajne
interných veci banky ako zamestnávateľa a jej zamestnanca, ale predmetné ustanovenie
upravuje vzťahy banky navonok, t. j. uzatváranie zmlúv s klientmi, či inými bankami
vzhľadom k predmetu jej činnosti.
Odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal ani s právnou argumentáciu
žalovaného o tom, že ustanovenie § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona o bankách
nemá také obmedzenie.
Neexistencia protiplnenia zo zmluvy o dôchodku zakladá nutnosť použitia
ustanovenia § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou v spojení s § 27 ods. 8 a § 116 Zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách, a tak právny zákaz tohto plnenia bez protiplnenia.“
4. V označenom postupe všeobecných súdov sťažovateľka nachádzala dôvod
zmätočnosti konania podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej aj „OSP“), ktorý je zákonom ustanoveným dôvodom nielen prípustnosti, ale
aj dôvodnosti dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku.
V sťažnosti ďalej uviedla, že „Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
30. 10. 2012, sp. zn. 6 Cdo/225/2012, bolo podané dovolanie odmietnuté, a to z dôvodu
neprípustnosti dovolania, keď dovolací súd dochádza k záveru, že existencia ani jednej
z vád podľa § 237 písm. a) až g) O. s. p, nebola dovolacím súdom v konaní zistená, pretože
rozhodnutia nižších súdov zodpovedajú zákonným požiadavkám na odôvodnenie
rozhodnutia“, pričom vo vzťahu k samotnému napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu
poukázala na to, že „Rozhodnutie odvolacieho súdu je... arbitrárne, neodôvodnené, odníma
nám súdnu ochranu, dôvody sa netýkajú podaného dovolania. Je tak zjavne porušené
základné právo sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... a podľa článku 46 ods. 1
Ústavy...“.
5. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
Základné právo sťažovateľa S., a s. v skratke S., a. s. podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru... a podľa článku 46 ods. 1 Ústavy... uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 30.
10. 2012, sp. zn. 6 Cdo/225/2012, porušené bolo.
Ústavný súd... zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 30. 10. 2012, sp. zn.
6 Cdo/225/2012, a vec vracia Najvyššiemu súdu... , aby v nej znovu konal a rozhodol.
Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby Ústavný súd... vydal toto uznesenie:
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný úplne nahradiť sťažovateľovi trovy
konania do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia...“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
8. Sťažovateľka namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 225/2012 z 30. októbra 2012. Jej podstatná argumentácia
smerovala (body 3 a 4) predovšetkým k arbitrárnosti rozhodnutí všeobecných súdov vrátane
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sa mali nedostatočne vysporiadať
s podstatnými právnymi otázkami vzťahujúcimi sa na meritum jej veci, pričom samotný
najvyšší súd sa „So základným dôvodom dovolania... vysporiadal len konštatovaním, že
rozhodnutia nižších súdov zodpovedajú požiadavkám na odôvodnenie rozhodnutia.
Dovolací súd už ale neuviedol, prečo sa odvolací súd s našou argumentáciou uvedenom
v odvolaní nemusel zaoberať. V odôvodnení svojho rozhodnutia pritom uvádza, že odvolací
súd musí odpovedať na námietky a argumenty, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní. Dovolací súd napokon odôvodnil svoje rozhodnutie tak, ako by sa
ani nezaoberal našim podaným dovolaním, ale iným podaním.“. Inými slovami,
sťažovateľka dospela v podanej ústavnej sťažnosti k presvedčeniu, že „Tým, že sa Najvyšší
súd... vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s podstatnými dôvodmi dovolania, porušil naše
právo... podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... a podľa článku 46 ods. 1 Ústavy...“.
9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
III. ÚS 168/05). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva
v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej sťažovateľom odhalí existenciu porušenia
niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.
10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno
domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi
(napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce
z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho
účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02,
11. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 225/2012 z 30. októbra
2012 v podstatnom uviedol:
„V systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania dovolanie má
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť (len)
právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, nie však v každom prípade, ale iba ak to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v ustanovení § 238 O. s. p. Prípustnosť dovolania v zmysle
odsekov 1,2 a 3 tohto zákonného ustanovenia však neprichádza do úvahy, lebo v predmetnej
veci odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (t. j. nejde o zmeňujúce rozsudok),
prípustnosť dovolania nevyslovil a nejde ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 O. s. p. Rovnako v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce
rozhodnutie, takže nebol vyslovený názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť.
Naopak, v predmetnej veci právna úprava dovolanie nepripúšťa, keď v ustanovení
§ 238 ods. 5 O. s. p. uvádza, že dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo
napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom
trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,
pričom na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Ak je však predmetom dovolacieho
konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie v takomto prípade nie je prípustné, ak
výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety.
Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.
Z obsahu spisu vyplýva, že návrh na začatie konania bol podaný dňa 18. mája 2010.
V tomto čase bola výška minimálnej mzdy 307, 70 eur (§ 1 ods. 1 písm. a/ nariadenia vlády
č. 441/2009 Z. z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy). Keďže trojnásobok tejto
sumy predstavuje 923,10 eur a suma tvoriaca predmet tohto konania je 222, 60 eur (teda
neprevyšuje trojnásobok minimálnej mzdy v deň podania návrhu na prvostupňovom súde)
dovolanie v tejto veci v zmysle ustanovenia § 238 ods. 5 O. s. p. nie je prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta prvá O. s. p. ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na pripadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj
otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie
pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu),
ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných
v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti
účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom a
prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Žalovaná
procesné vady konania podľa § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p, nenamietala a ich existenciu
nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení vyvodiť nemožno.
So zreteľom na žalovanou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zaoberal otázkou opodstatnenosti tvrdenia, že
v prejednávanej veci jej súdom bola odňatá možnosť konať pred ním (§ 237 písm. f/
O. s. p.).
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu
konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,
ktoré mu právny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov, O taký prípad v prejednávanej veci nejde preto, že súdy pri prejednávaní
a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi; žalovanej neznemožnili
uplatniť procesné práva. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že prípustnosť dovolania podľa
§ 237 písm. f/ O. s. p. totiž nie je daná už tým, že dovolateľ tvrdí, že napadnuté rozhodnutie
je postihnuté touto vadou, ale (len vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j. že
nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa (resp. nebola
odstránená) v rozhodnutí (v postupe) odvolacieho súdu.
Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvého
stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci,
výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré aj primerane vysvetlil.
Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu, keď náležite vysvetlil, prečo zmluvu o poskytovaní plnenia z podporného
dôchodkového fondu S. a. s. považoval za platnú. Dostatočne objasnil, prečo výpoveď
žalovanej z 26. 10. 2009 považoval za neplatnú, keď uviedol, že vypovedať možno iba
zmluvy uzatvorené na neurčitú dobu, akou zmluva o dôchodku bezpochyby nie je.
Vysporiadal sa riadne so skutočnosťou prečo na daný právny vzťah medzi účastníkmi
nemožno aplikovať zákon o bankách. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že
skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok splna parametre zákonného
odôvodnenia.
Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil so závermi prvostupňového súdu ohľadom
platnosti zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi na určitú dobu neurčitého trvania, i
ohľadom neplatnosti výpovede tejto zmluvy. Argumenty prvostupňového súdu podrobnejšie
doplnil a dostatočne sa vysporiadal so všetkými podstatnými odvolacími námietkami
žalovanej. Preto aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa zákonné predpoklady
vyjadrené v ustanovení § 157ods. 2 O. s. p. a nemožno ho považovať za neodôvodnené,
svojvoľné ani za také, ktoré by nedalo odpovede na podstatné a relevantné odvolacie
námietky žalovanej. Iba skutočnosť, že dovolateľka sa s právnym názorom súdov
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu (pozri napr. I. ÚS 188/06).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade je prípustnosť dovolania
podľa ustanovenia § 238 ods. 5 O. s. p. vylúčená a z ustanovenia § 237 O. s. p. ju taktiež
nemožno vyvodiť. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
žalovanej odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.), lebo
smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Pritom, riadiac sa právnou
úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti.“
12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná
už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných
zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo
v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné
so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
13. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že predmet ústavného
prieskumu mu sťažovateľka záväzne určila (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), keď
v petite podanej sťažnosti koncentrovala svoju argumentáciu len na napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu. To je významné hodnotiace kritérium na kontrolu ústavnosti napadnutého
rozhodnutia. Dovolanie v občianskom súdnom konaní je totiž mimoriadnym opravným
prostriedkom, v dôsledku ktorého dovolací súd môže zasiahnuť do už odvolacím súdom
právoplatne nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania o predmete konania. Preto
dovolanie neslúži na nápravu akýchkoľvek vád prvostupňovej alebo druhostupňovej fázy
základného konania, ale len vád, ktorých závažnosť zákonodarca povýšil nad právnu istotu
účastníkov konania. Jadrom sťažovateľkiných námietok bol postup najvyššieho súdu, ktorý
svojím napadnutým rozhodnutím „... odmietol... dovolanie napriek tomu, že bola daná
prípustnosť dovolania, a to podľa ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku... neodôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 157 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku.“.
14. Ústavný súd už v predošlom období judikoval, že vada konania podľa § 237
písm. f) OSP môže znamenať porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru
(II. ÚS 261/06). Ústava však neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva
na súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní
pred súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu
úpravu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu ustanovuje v zmysle čl. 46 ods. 4
v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy Občiansky súdny poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť
vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu,
význam a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný kódex aj podmienky,
za ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom konaní. S niektorými
najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv.
zmätočnosť konania, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa
§ 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241
ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky
súdny poriadok význam, avšak na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád ich považuje
za relevantný dovolací dôvod [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], ktorý možno uplatniť iba
v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné; vada takejto povahy sama osebe však
prípustnosť dovolania nezakladá. Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva,
že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr.
IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011).
15. So zreteľom na právne závery ústavného súdu vyjadrené v niektorých jeho
nálezoch (II. ÚS 261/06, I. ÚS 393/08 a I. ÚS 342/2010) treba dodať, že je vždy vecou
individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú procesné
nedostatky, ku ktorým došlo v postupe súdov v rámci občianskeho súdneho konania
(II. ÚS 148/09). Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno
výnimočne (len v osobitne zákonom ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty
záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku konfliktu
dvoch do určitej miery protichodných (verejných) záujmov, a to záujmu na ochrane
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a záujmu na ochrane právnej istoty
ako ústavného princípu vyplývajúceho z čl. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty,
ktorý do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu
oboch týchto ustanovení.
16. Ústavný súd sa už k tejto otázke vyjadril v náleze sp. zn. IV. ÚS 481/2011
z 10. novembra 2011, v ktorom k obdobnej argumentácii, ako uplatnila sťažovateľka
vo svojej sťažnosti, citoval z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 97/2010
z 22. septembra 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:
„Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov vyplývajúcich z ustanovenia
§ 237 písm. f) OSP – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe
uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998
(správne má byť R 11/1998, pozn.) uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v zmysle ktorého‚ konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho
rozsudok zostal nepreskúmateľný.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne
opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod
odkloniť sa od tohto názoru. Dovolací súd nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že je neudržateľný
názor zaujatý v judikáte R 111/1998 (správne má byť R 11/1998, pozn.). Senát Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní vždy
dôsledne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., nie však procesnú vadu konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O. s. p. (porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 338/2009). Právna kvalifikácia
nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv.
inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí iných senátov Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 2 M Cdo 18/2008,
4 Cdo 310/2009 a 5 Cdo 290/2009).“
17. Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania správne
uprednostnil ústavný princíp právnej istoty, lebo sťažovateľkou namietaný nedostatok
odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu (ako aj okresného súdu) nevykazoval znaky
odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. Navyše, zo
sťažovateľkou priložených rozhodnutí vyplýva, že krajský súd stručne uviedol rozhodujúci
skutkový stav vychádzajúci z prvostupňového rozhodnutia okresného súdu, opísal priebeh
konania, stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, obsah odvolania
a s odkazom na § 219 ods. 2 OSP poukázal na jeho odôvodnenie, s ktorým sa stotožnil,
pričom doplnil ďalšie dôvody na podporu jeho správnosti. Krajský súd právne závery
primerane vysvetlil (najvyšší súd sa pritom ich správnosťou nezaoberal). Najvyšší súd tak
vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k plne akceptovateľnému záveru, že skutkové a
právne závery krajského súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné
s čl. 46 ods. 1 ústavy a že odôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2 OSP).
18. V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
19. Najvyšší súd sa teda podľa názoru ústavného súdu dostatočným spôsobom
vysporiadal so všetkými dôvodmi dovolania v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o jeho
prípustnosti. V tomto rozsahu (potrebnom na posúdenie prípustnosti dovolania a bez toho,
aby posudzoval správnosť skutkových alebo právnych záverov krajského súdu) najvyšší súd
v napadnutom rozhodnutí primerane/dostatočne reagoval aj na námietky sťažovateľky
smerujúce aj proti prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu, ktoré podľa sťažovateľky
neboli zodpovedané ani druhostupňovým rozhodnutím krajského súdu a ani napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu (argumentácia týkajúca sa toho, či je zmluva o dôchodku
zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, ako aj platnosť tejto zmluvy). Vo vzťahu
k námietkam týkajúcim sa vo svojej podstate vecnej nesprávnosti rozhodnutia krajského
súdu (právny názor o dobe trvania zmluvy o dôchodku) ústavný súd zdôrazňuje, že v rámci
konania o sťažnosti sa mohol zaoberať iba namietaným porušením základných práv
napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, a nie prípadným porušením základných práv
rozhodnutím druhostupňového orgánu súdnej moci.
20. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je
založené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 225/2012 z 30. októbra 2012
odmietajúce dovolanie sťažovateľky z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj jeho celé
odôvodnenie sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nemohlo
dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými slovami, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal
v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci
interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto
aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa
vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené.
21. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru), a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti
bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2013