Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 35/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom

JUDr. R. K., P., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. decembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. októbra

2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako

odporkyňa v konaní Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) vedenom

pod sp. zn. vo veci zaplatenia sumy 222,60 € s príslušenstvom fyzickej

osobe A. H. ako bývalej zamestnankyne sťažovateľky (ďalej len „bývalá zamestnankyňa“) z

titulu splátky dôchodku za apríl 2010. Okresný súd vo svojom rozsudku č. k. 19

C/103/2010-212 z 8. decembra 2011 dospel k záveru, že medzi sťažovateľkou a jej bývalou

zamestnankyňou ako navrhovateľkou bola 27. augusta 1996 uzavretá „Zmluva

o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu S., a. s.“, ktorá je svojím

obsahom zmluvou o dôchodku podľa – Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Zmluvou

sa sťažovateľka zaviazala svojej bývalej zamestnankyni vyplácať po jej odchode

do dôchodku doživotnú rentu v sume 6 706 Sk, t. j. 222,60 € mesačne k 15. dňu každého

mesiaca. Sťažovateľka však svojej bývalej zamestnankyni 26. októbra 2009 doručila

výpoveď predmetnej zmluvy podľa , ktorej účinnosť

nastala/mala nastať po uplynutí trojmesačnej zákonnej výpovednej doby od jej doručenia,

t. j. dňom 31. marca 2010 s tým, že k tomuto dňu zanikol/mal zaniknúť záväzok

sťažovateľky ako odporkyne v spore poskytovať plnenie podľa predmetnej zmluvy,

v dôsledku čoho jej dôchodok za apríl 2010 už nevyplatila. Krajský súd v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) na odvolanie sťažovateľky svojím rozsudkom sp. zn.

z 26. apríla 2012 potvrdil prvostupňové rozhodnutie okresného súdu ako vecne správe.

Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím odmietol sťažovateľkou podané dovolanie.

V ostatnom podala sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu.

3. Sťažovateľka koncentrovala svoje sťažnostné námietky predovšetkým

k nesprávnemu právnemu posúdeniu merita jej právnej veci všeobecnými súdmi, ktoré

vo svojej rozhodovacej činnosti ignorovali/nedali odpoveď na podstatné ňou nastolené

právne otázky, a v sťažnosti uviedla: „Odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal

s právnou argumentáciu žalovaného o tom, že súd prvého stupňa rozhodol na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho

právneho názoru, že ustanovenie o bankách sa na vec

nevzťahuje z dôvodu, že sa netýka vzťahov upravených zmluvou o dôchodku, t. j. údajne

interných veci banky ako zamestnávateľa a jej zamestnanca, ale predmetné ustanovenie

upravuje vzťahy banky navonok, t. j. uzatváranie zmlúv s klientmi, či inými bankami

vzhľadom k predmetu jej činnosti.

Odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal ani s právnou argumentáciu

žalovaného o tom, že ustanovenie § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona o bankách

nemá také obmedzenie.

Neexistencia protiplnenia zo zmluvy o dôchodku zakladá nutnosť použitia

ustanovenia § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou v spojení s § 27 ods. 8 a § 116 Zákona

č. o bankách, a tak právny zákaz tohto plnenia bez protiplnenia.“

4. V označenom postupe všeobecných súdov sťažovateľka nachádzala dôvod

zmätočnosti konania podľa

(ďalej aj „OSP“), ktorý je zákonom ustanoveným dôvodom nielen prípustnosti, ale

aj dôvodnosti dovolania podľa .

V sťažnosti ďalej uviedla, že „Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

30. 10. 2012, sp. zn. , bolo podané dovolanie odmietnuté, a to z dôvodu

neprípustnosti dovolania, keď dovolací súd dochádza k záveru, že existencia ani jednej

z vád podľa § 237 písm. a) až g) O. s. p, nebola dovolacím súdom v konaní zistená, pretože

rozhodnutia nižších súdov zodpovedajú zákonným požiadavkám na odôvodnenie

rozhodnutia“, pričom vo vzťahu k samotnému napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu

poukázala na to, že „Rozhodnutie odvolacieho súdu je... arbitrárne, neodôvodnené, odníma

nám súdnu ochranu, dôvody sa netýkajú podaného dovolania. Je tak zjavne porušené

základné právo sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... a podľa článku 46 ods. 1

...“.

5. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

Základné právo sťažovateľa S., a s. v skratke S., a. s. podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru... a podľa článku 46 ods. 1 ... uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 30.

10. 2012, sp. zn. , porušené bolo.

Ústavný súd... zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 30. 10. 2012, sp. zn.

, a vec vracia Najvyššiemu súdu... , aby v nej znovu konal a rozhodol.

Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby Ústavný súd... vydal toto uznesenie:

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný úplne nahradiť sťažovateľovi trovy

konania do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia...“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

8. Sťažovateľka namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. októbra 2012. Jej podstatná argumentácia

smerovala (body 3 a 4) predovšetkým k arbitrárnosti rozhodnutí všeobecných súdov vrátane

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sa mali nedostatočne vysporiadať

s podstatnými právnymi otázkami vzťahujúcimi sa na meritum jej veci, pričom samotný

najvyšší súd sa „So základným dôvodom dovolania... vysporiadal len konštatovaním, že

rozhodnutia nižších súdov zodpovedajú požiadavkám na odôvodnenie rozhodnutia.

Dovolací súd už ale neuviedol, prečo sa odvolací súd s našou argumentáciou uvedenom

v odvolaní nemusel zaoberať. V odôvodnení svojho rozhodnutia pritom uvádza, že odvolací

súd musí odpovedať na námietky a argumenty, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní. Dovolací súd napokon odôvodnil svoje rozhodnutie tak, ako by sa

ani nezaoberal našim podaným dovolaním, ale iným podaním.“. Inými slovami,

sťažovateľka dospela v podanej ústavnej sťažnosti k presvedčeniu, že „Tým, že sa Najvyšší

súd... vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s podstatnými dôvodmi dovolania, porušil naše

právo... podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... a podľa článku 46 ods. 1 ...“.

9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva

v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej sťažovateľom odhalí existenciu porušenia

niektorého z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu

ochranu podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi

(napr. ). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (,

).

11. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. z 30. októbra

2012 v podstatnom uviedol:

„V systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania dovolanie má

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť (len)

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, nie však v každom prípade, ale iba ak to zákon

pripúšťa ( ). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v ustanovení Prípustnosť dovolania v zmysle

odsekov 1,2 a 3 tohto zákonného ustanovenia však neprichádza do úvahy, lebo v predmetnej

veci odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (t. j. nejde o zmeňujúce rozsudok),

prípustnosť dovolania nevyslovil a nejde ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4 Rovnako v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce

rozhodnutie, takže nebol vyslovený názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť.

Naopak, v predmetnej veci právna úprava dovolanie nepripúšťa, keď v ustanovení

uvádza, že dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo

napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom

trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,

pričom na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Ak je však predmetom dovolacieho

konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie v takomto prípade nie je prípustné, ak

výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety.

Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

Z obsahu spisu vyplýva, že návrh na začatie konania bol podaný dňa 18. mája 2010.

V tomto čase bola výška minimálnej mzdy 307, 70 eur (§ 1 ods. 1 písm. a/ nariadenia vlády

č. , ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy). Keďže trojnásobok tejto

sumy predstavuje 923,10 eur a suma tvoriaca predmet tohto konania je 222, 60 eur (teda

neprevyšuje trojnásobok minimálnej mzdy v deň podania návrhu na prvostupňovom súde)

dovolanie v tejto veci v zmysle ustanovenia nie je prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie veta prvá ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na pripadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj

otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné ustanovenie

pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu),

ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných

v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti

účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom a

prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Žalovaná

procesné vady konania podľa § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p, nenamietala a ich existenciu

nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení vyvodiť nemožno.

So zreteľom na žalovanou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zaoberal otázkou opodstatnenosti tvrdenia, že

v prejednávanej veci jej súdom bola odňatá možnosť konať pred ním (§ 237 písm. f/

).

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa

účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu

konania, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov, O taký prípad v prejednávanej veci nejde preto, že súdy pri prejednávaní

a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi; žalovanej neznemožnili

uplatniť procesné práva. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že prípustnosť dovolania podľa

totiž nie je daná už tým, že dovolateľ tvrdí, že napadnuté rozhodnutie

je postihnuté touto vadou, ale (len vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j. že

nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa (resp. nebola

odstránená) v rozhodnutí (v postupe) odvolacieho súdu.

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvého

stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným

spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci,

výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na

prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré aj primerane vysvetlil.

Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu, keď náležite vysvetlil, prečo zmluvu o poskytovaní plnenia z podporného

dôchodkového fondu S. a. s. považoval za platnú. Dostatočne objasnil, prečo výpoveď

žalovanej z 26. 10. 2009 považoval za neplatnú, keď uviedol, že vypovedať možno iba

zmluvy uzatvorené na neurčitú dobu, akou zmluva o dôchodku bezpochyby nie je.

Vysporiadal sa riadne so skutočnosťou prečo na daný právny vzťah medzi účastníkmi

nemožno aplikovať zákon o bankách. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že

skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s a že odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok splna parametre zákonného

odôvodnenia.

Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil so závermi prvostupňového súdu ohľadom

platnosti zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi na určitú dobu neurčitého trvania, i

ohľadom neplatnosti výpovede tejto zmluvy. Argumenty prvostupňového súdu podrobnejšie

doplnil a dostatočne sa vysporiadal so všetkými podstatnými odvolacími námietkami

žalovanej. Preto aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa zákonné predpoklady

vyjadrené v ustanovení s. 2 a nemožno ho považovať za neodôvodnené,

svojvoľné ani za také, ktoré by nedalo odpovede na podstatné a relevantné odvolacie

námietky žalovanej. Iba skutočnosť, že dovolateľka sa s právnym názorom súdov

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu (pozri napr. ).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade je prípustnosť dovolania

podľa ustanovenia vylúčená a z ustanovenia ju taktiež

nemožno vyvodiť. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

žalovanej odmietol ( v spojení s ), lebo

smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Pritom, riadiac sa právnou

úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu

z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

13. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že predmet ústavného

prieskumu mu sťažovateľka záväzne určila ( ), keď

v petite podanej sťažnosti koncentrovala svoju argumentáciu len na napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu. To je významné hodnotiace kritérium na kontrolu ústavnosti napadnutého

rozhodnutia. Dovolanie v občianskom súdnom konaní je totiž mimoriadnym opravným

prostriedkom, v dôsledku ktorého dovolací súd môže zasiahnuť do už odvolacím súdom

právoplatne nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania o predmete konania. Preto

dovolanie neslúži na nápravu akýchkoľvek vád prvostupňovej alebo druhostupňovej fázy

základného konania, ale len vád, ktorých závažnosť zákonodarca povýšil nad právnu istotu

účastníkov konania. Jadrom sťažovateľkiných námietok bol postup najvyššieho súdu, ktorý

svojím napadnutým rozhodnutím „... odmietol... dovolanie napriek tomu, že bola daná

prípustnosť dovolania, a to podľa ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku... neodôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 157 ods. 2

.“.

14. Ústavný súd už v predošlom období judikoval, že vada konania podľa § 237

písm. f) môže znamenať porušenie , ako aj dohovoru

(). však neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva

na súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní

pred súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu

úpravu garantovaného práva na súdnu ochranu ustanovuje v zmysle

v spojení s , ktorý predpokladá aj možnosť

vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu,

význam a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný kódex aj podmienky,

za ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom konaní. S niektorými

najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv.

zmätočnosť konania, spája priamo prípustnosť dovolania podľa

§ 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241

ods. 2 písm. a) . Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky

súdny poriadok význam, avšak na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád ich považuje

za relevantný dovolací dôvod [ ], ktorý možno uplatniť iba

v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné; vada takejto povahy sama osebe však

prípustnosť dovolania nezakladá. Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva,

že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr.

, ).

15. So zreteľom na právne závery ústavného súdu vyjadrené v niektorých jeho

nálezoch (, a ) treba dodať, že je vždy vecou

individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú procesné

nedostatky, ku ktorým došlo v postupe súdov v rámci občianskeho súdneho konania

(). Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno

výnimočne (len v osobitne zákonom ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty

záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku konfliktu

dvoch do určitej miery protichodných (verejných) záujmov, a to záujmu na ochrane

základného práva podľa a záujmu na ochrane právnej istoty

ako ústavného princípu vyplývajúceho z . Vzhľadom na princíp právnej istoty,

ktorý do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa ,

treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu

oboch týchto ustanovení.

16. Ústavný súd sa už k tejto otázke vyjadril v náleze sp. zn.

z 10. novembra 2011, v ktorom k obdobnej argumentácii, ako uplatnila sťažovateľka

vo svojej sťažnosti, citoval z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. septembra 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov vyplývajúcich z ustanovenia

– je zásadne príslušný dovolací súd (viď ). Na základe

uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998

(správne má byť R 11/1998, pozn.) uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. , v zmysle ktorého‚ konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/

) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho

rozsudok zostal nepreskúmateľný.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne

opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod

odkloniť sa od tohto názoru. Dovolací súd nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že je neudržateľný

názor zaujatý v judikáte R 111/1998 (správne má byť R 11/1998, pozn.). Senát Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní vždy

dôsledne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu

konania v zmysle , nie však procesnú vadu konania v zmysle

(porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , , ). Právna kvalifikácia

nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv.

inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí iných senátov Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. , ,

a ).“

17. Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania správne

uprednostnil ústavný princíp právnej istoty, lebo sťažovateľkou namietaný nedostatok

odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu (ako aj okresného súdu) nevykazoval znaky

odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle . Navyše, zo

sťažovateľkou priložených rozhodnutí vyplýva, že krajský súd stručne uviedol rozhodujúci

skutkový stav vychádzajúci z prvostupňového rozhodnutia okresného súdu, opísal priebeh

konania, stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, obsah odvolania

a s odkazom na poukázal na jeho odôvodnenie, s ktorým sa stotožnil,

pričom doplnil ďalšie dôvody na podporu jeho správnosti. Krajský súd právne závery

primerane vysvetlil (najvyšší súd sa pritom ich správnosťou nezaoberal). Najvyšší súd tak

vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k plne akceptovateľnému záveru, že skutkové a

právne závery krajského súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné

s a že odôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia

( ).

18. V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ).

19. Najvyšší súd sa teda podľa názoru ústavného súdu dostatočným spôsobom

vysporiadal so všetkými dôvodmi dovolania v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o jeho

prípustnosti. V tomto rozsahu (potrebnom na posúdenie prípustnosti dovolania a bez toho,

aby posudzoval správnosť skutkových alebo právnych záverov krajského súdu) najvyšší súd

v napadnutom rozhodnutí primerane/dostatočne reagoval aj na námietky sťažovateľky

smerujúce aj proti prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu, ktoré podľa sťažovateľky

neboli zodpovedané ani druhostupňovým rozhodnutím krajského súdu a ani napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu (argumentácia týkajúca sa toho, či je zmluva o dôchodku

zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, ako aj platnosť tejto zmluvy). Vo vzťahu

k námietkam týkajúcim sa vo svojej podstate vecnej nesprávnosti rozhodnutia krajského

súdu (právny názor o dobe trvania zmluvy o dôchodku) ústavný súd zdôrazňuje, že v rámci

konania o sťažnosti sa mohol zaoberať iba namietaným porušením základných práv

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, a nie prípadným porušením základných práv

rozhodnutím druhostupňového orgánu súdnej moci.

20. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je

založené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 30. októbra 2012

odmietajúce dovolanie sťažovateľky z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj jeho celé

odôvodnenie sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa ani práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými slovami, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal

v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci

interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto

aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa

vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené.

21. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv ( a

ods. 1 dohovoru), a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti

bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013