Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/296/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ S. H., bývajúcej

v Š., 2/ J. F., bývajúcej v Š., 3/ I. H., bývajúceho v K., 4/ P. H., bývajúceho v Š., 5/ F. H.,

bývajúceho v N., 6/ V. H., bývajúceho v N., 7/ K. H., bývajúcej v Š., zastúpených JUDr. J.

T., advokátkou so sídlom v B., proti odporcovi Z., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X.,

zastúpenému advokátskou kanceláriou R., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., o určenie rozsahu

dedičstva, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. , o dovolaní

navrhovateľov 1/ až 7/ proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 14. decembra 2011 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Navrhovatelia 1/ až 7/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcovi do 3 dní

náhradu trov dovolacieho konania 1 556,83 € na účet advokátskej kancelárie R., s.r.o. so

sídlom v B., IČO: X., ktorý je vedený v U., a.s. pod č. X..

O d ô v o d n e n i e

Navrhovatelia sa v konaní domáhali určenia, že nehnuteľnosti v katastrálnom území

C., ktoré sú na geometrickom pláne č. X. z 26. februára 2010 vyhotovenom G., s.r.o. vedené

2

ako parcela č. X. – zastavaná plocha vo výmere X. ma parcela č. X. – zastavaná plocha vo

2

výmere X. m(ďalej len sporné nehnuteľnosti”), patria: I. v podiele 1/2 do dedičstva po K.

H., ktorá zomrela X., II. v podiele 1/16 do dedičstva po J. H., ktorý zomrel X., a III. v podiele

1/6 do dedičstva po A.. H., ktorý zomrel X..

Okresný súd Nitra rozsudkom z 24. februára 2011 č.k. -807 návrh

zamietol. V odôvodnení uviedol, že navrhovatelia sa svojich práv domáhali určovacím

návrhom, preto skúmal, či osvedčili ich naliehavý právny záujem na nimi požadovanom

2

určení ( ). Konštatoval, že ak v minulosti došlo zo strany štátu

pri vyvlastnení k majetkovej krivde, mali sa navrhovatelia domáhať svojich práv a zmiernenia

spôsobených krívd postupom podľa osobitných (reštitučných) predpisov, aplikácia ktorých

má vo vzťahu k všeobecným predpisom prednosť. Pokiaľ ale túto možnosť nevyužili, nemôžu

sa po uplynutí lehôt stanovených týmito osobitnými predpismi, s ktorým je spojený zánik

(preklúzia) reštitučných práv, domáhať určenia (spolu)vlastníckych práv postupom podľa

ustanovení všeobecnej právnej úpravy (podľa ). Taký postup totiž

obchádza účel reštitučného zákonodarstva. Výsledkami vykonaného dokazovania mal súd

prvého stupňa preukázané, že 11. septembra 1967 bolo vydané rozhodnutie o vyvlastnení

nehnuteľností zapísaných v pozemkovej knihe vo vložke č. X. ako parcela č. X. vo výmere X.

2

mpre Československý štát za účelom výstavby sídliska C. II. Toto rozhodnutie sa

2

doručovalo K. H., V. H., A.. H. a J. H.. V rozhodnutí je uvedené, že vlastníkom zostáva X. m

a podľa geometrického plánu z 21. februára 1967 č. X. sa vyvlastňuje parcela vo výmere X.

2

m. K námietke navrhovateľov, že vyvlastňovacie konanie nemá predpokladané účinky

(je „neplatné”), medziiným z dôvodu, že vyvlastňovacie rozhodnutie bolo doručované K. H.,

ktorá však už v tom čase nežila, súd poznamenal, že napriek tomu je rozhodnutie

o vyvlastnení „platné“, lebo celé dedičstvo po tejto poručiteľke nadobudla V. H., ktorej sa

rozhodnutie o vyvlastnení doručovalo. Dôvodom „neplatnosti” vyvlastňovacieho konania nie

je ani to, že navrhovateľom za predmet vyvlastnenia neboli dané náhradné pozemky. Súd mal

za to, že vyvlastnenie prebehlo v súlade s právnym poriadkom platným a účinným v čase

vyvlastnenia. Konštatoval, že 5. septembra 1991 bola uzatvorená hospodárska zmluva medzi

Mestským úradom Nitra, zastúpeným S., š.p. ako odovzdávajúcim a Mestom Nitra ako

prijímajúcim, predmetom ktorej boli sporné nehnuteľnosti. Mesto Nitra užívalo nehnuteľnosti

nerušene a dobromyseľne bez toho, aby jeho držba bola niekým spochybňovaná. Na tomto

skutkovom a právnom podklade súd prvého stupňa uzavrel, že Mesto Nitra sa stalo

vlastníkom sporných nehnuteľností právnym titulom vydržania. Nedôvodne podaný návrh

navrhovateľov preto zamietol.

Na odvolanie navrhovateľov Krajský súd v Nitre rozsudkom zo 14. decembra 2011

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení uviedol, že vec

prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že

napadnutý rozsudok je vecne správny. Stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, že

navrhovatelia neosvedčili ich naliehavý právny záujem na nimi požadovanom určení (§ 80

písm. c/ ). Aj podľa jeho názoru je v danom prípade neprípustné uplatnenie nárokov

3

podľa , lebo to vylučuje existencia špeciálnej právnej úpravy

v reštitučných predpisoch. Ak reštitučný predpis ( o úprave

vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku a

o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom

v znení neskorších predpisov) ako predpis špeciálny (lex specialis) stanovil určité podmienky

pre postup a uplatnenie nároku na vydanie veci, nemožno tieto zákony ignorovať, hľadať

riešenie vo všeobecnom predpise (lex generalis) a návrhom na súde sa domáhať určenia, či tu

právo alebo právny vzťah je alebo nie je ( ). Pokiaľ štát v rozhodnej dobe

prevzal veci tak, ako to uviedol súd prvého stupňa, navrhovatelia mali svoj nárok uplatniť

v rámci reštitučného konania. Odvolací vyslovil názor, že súd prvého stupňa sa už po zistení

nedostatku naliehavého právneho záujmu navrhovateľov ( ) ani nemal

ďalej zaoberať okolnosťami, za ktorých došlo k vyvlastneniu, a za ktorých následne došlo

k právnym úkonom zavŕšeným zápisom odporcu ako vlastníka sporných nehnuteľností

do katastra. Či už nehnuteľnosti boli čiastočne vyvlastnené alebo boli štátom zabrané bez

právneho dôvodu, navrhovatelia nemôžu mať naliehavý právny záujem na požadovanom

určení, lebo tento záujem môže byť daný zásadne iba vtedy, ak by bez navrhovaného určenia

(že právny vzťah alebo právo existuje) bolo buď ohrozené právo navrhovateľov alebo

by sa ich právne postavenie stalo neistým. V prípade navrhovateľov však nešlo o právny

vzťah (právo) už existujúci alebo o takú situáciu, v ktorej by objektívne v už existujúcom

právnom vzťahu mohli byť ohrození alebo že by pre svoje neisté postavenie mohli byť

vystavení konkrétnej ujme. Konštatoval, že ich určovací návrh je motivovaný snahou obísť

zmysel a účel reštitučného zákonodarstva, nie je nástrojom prevencie a v skutočnosti smeruje

k narušeniu právnej istoty terajšieho vlastníka, ktorý sporné nehnuteľnosti nadobudol v dobrej

viere kúpou od predchádzajúceho vlastníka. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ( a ).

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali navrhovatelia dovolanie, v ktorom

namietli, že v konaní na súdoch nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237

písm. f/ (nesprávnym procesným postupom súdov im bola odňatá možnosť konať)

a tiež v (inej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci) a, napokon, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení

( ). Odvolací súd nekonal v súlade s ,

lebo v rozpore s týmto ustanovením vec prejednal a rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania, i keď nariadenie pojednávania vyžadoval dôležitý verejný záujem. Predmetom

konania boli totiž pozemky pod obchodným nákupným strediskom v bezprostrednej blízkosti

centra mesta, stavba na ktorých bola zriadená bez platného stavebného povolenia; takýto

predmet konania „sa týka väčšieho počtu osôb a možno konštatovať, že sa dotýka všetkých

občanov Mesta Nitra“. Odvolací súd odňal navrhovateľom možnosť pred súdom konať

aj tým, že ignoroval ich podanie z 22. júna 2011, ktorým žiadali, aby sa súd vyjadril

k „právnym otázkam zásadného právneho významu, ktoré sú relevantné pre rozhodovanie

o predmetnom spore, ktoré neboli doposiaľ slovenskými súdmi riešené. Išlo o otázky: 1. Malo

vyvlastnenie na základe rozhodnutia Odboru výstavby a vodného hospodárstva MsNV v Nitre

z 11. septembra 1967 č. Výst. 3244/1967-Bg/Lá právne účinky? 2. Mohlo Mesto Nitra získať

vlastnícke právo aj k pozemku, ktorý nebol postihnutý vyvlastnením? 3. Mohlo Mesto Nitra

na základe neplatného právneho úkonu nadobudnúť vlastnícke právo (neplatná hospodárska

zmluva z 5. septembra 1991)? 4. Mohlo Mesto Nitra nadobudnúť eventuálne vlastníctvo

podľa právnej úpravy ( o majetku obcí)? 5. Mohlo Mesto Nitra

nadobudnúť vlastníctvo vydržaním?“. Odvolací súd tomuto ich návrhu nevyhovel, ničím

to ale neodôvodnil. Už z tohto dôvodu je opodstatnený záver, že napadnuté rozhodnutie nemá

zákonom stanovené náležitosti ( ) a je nepreskúmateľné, nepresvedčivé

a arbitrárne. Odvolací súd sa v rozhodnutí obmedzil na konštatovanie, že prvostupňový

rozsudok je vecne správny ( ) a že sa stotožňuje s jeho dôvodmi (

ods. 2 ). Tento postup bol ale vadný, lebo vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia

veci prvostupňovým súdom. V ďalšej časti dovolania navrhovatelia konkretizovali, v čom

podľa ich názoru spočíva nesprávnosť právneho posúdenia veci súdmi nižších stupňov.

Za nesprávne označili najmä závery súdov o zákonnosti, právnej prípustnosti, podmienkach

a právnych účinkoch vyvlastnenia, ku ktorému v danom prípade došlo. V dôsledku porušenia

celého radu ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov nemohlo mať vyvlastnenie

predpokladaný právny účinok (vyvlastňované nehnuteľnosti nemohli prejsť do vlastníctva

štátu). Štát nemohol nehnuteľnosti nadobudnúť ani právnym titulom vydržania, lebo neboli

splnené zákonné predpoklady vyplývajúce z . Keďže

štátu nikdy nepatrilo ich vlastníctvo, nemohla mať k nim Stavoinvesta, š.p. právo

hospodárenia a nehnuteľnosti nemohli neskôr prejsť do vlastníctva Mesta Nitra podľa zákona

č. o majetku obcí. Skutočnosť, že hospodárska zmluva uzatvorená medzi

Mestským úradom Nitra (bez právnej subjektivity) a Mestom Nitra je absolútne neplatná,

vedie k záveru, že Mesto Nitra nikdy nemohlo byť dobromyseľné v tom, že je vlastníkom

predmetu sporu. Navrhovatelia sa v ďalšom dotkli problematiky procesnej prípustnosti návrhu

v zmysle a uviedli, že v potrebnej miere preukázali naliehavosť

ich právneho záujmu na požadovanom určení. Zdôraznili, že v konaní sa v podstate domáhali

určenia vlastníctva a popierali vlastníctvo subjektu zapísaného v katastri nehnuteľností.

Určovací návrh je v týchto prípadoch prípustný. Podľa ich presvedčenia na tom nič nemôže

zmeniť argumentácia súdov, že išlo o hraničný prípad vzťahu

(lex generalis) a reštitučných predpisov (lex specialis), v ktorom sa navrhovatelia po nevyužití

prostriedkov v zmysle špeciálnej právnej úpravy už nemohli domáhať ochrany svojich práv

v zmysle všeobecného právneho predpisu. Z týchto dôvodov navrhovatelia žiadali, aby

dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, alebo zmenil tak, že

ich návrhu vyhovie.

Odporca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že tento opravný prostriedok

navrhovateľov je procesne neprípustný. Podľa jeho názoru im nebola v konaní odňatá

možnosť pred súdom konať ( ) a postup odvolacieho súdu bol v úplnom

súlade s a So zreteľom na to nepovažoval za potrebné vyjadriť

sa k ďalším dovolacím námietkam navrhovateľov. Pre prípad, že by dovolací súd pristúpil

k posúdeniu ich námietok aj z vecného hľadiska, odporca poukázal na svoje skoršie

vyjadrenia v tejto veci. Vzhľadom na procesnú neprípustnosť dovolania navrhol, aby

ho dovolací súd odmietol. Vo vyjadrení k dovolaniu zároveň požiadal o priznanie náhrady

trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 ) po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania ( ),

skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním možno napadnúť.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého

je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní

a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom, vrátane dovolacieho konania ().

6

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238

ods. 2 je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa

je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4

Prípustnosť dovolania navrhovateľov z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku nevyplýva. Napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238

ods. 1 ), dovolací súd v tejto veci nevyslovil záväzný právny názor ( )

a dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudku uvedeného

v ustanovení

Vzhľadom na veta druhá a tiež obsah dovolania najvyšší súd

pristúpil aj k posúdeniu, či žalovanou podané dovolanie nie je prípustné podľa

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, že nemá žiadne obmedzenia

vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet konania významný,

7

preto ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v , možno

dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie neprípustné

(viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Rovnako ale treba uviesť, že prípustnosť dovolania

v zmysle nezakladá samo tvrdenie účastníka (resp. jeho subjektívny názor)

o existencii niektorej z predmetných procesných vád; rozhodujúcim je výlučne iba záver

(zistenie) dovolacieho súdu, že k vade tejto povahy skutočne došlo.

Procesné vady konania v zmysle až e/ a navrhovatelia

nenamietali a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť ich dovolania

preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

1. Navrhovatelia tvrdia, že v konaní na súdoch nižších stupňov došlo k procesnej vade

uvedenej v

Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký závadný

postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení

účastníka konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle majú účastníci v občianskom

súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti

na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách

stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy ( ),

vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, ( ), byť

predvolaní na súdne pojednávanie ( ), na to, aby im bol rozsudok doručený

do vlastných rúk ( )].

1.1. Dovolatelia za procesný postup súdu, ktorým im podľa ich názoru mala byť

odňatá možnosť pred súdom konať, označujú to, že odvolací súd na prejednanie odvolania

nenariadil pojednávanie.

Na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu

odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyžaduje

dôležitý verejný záujem ( ). V ostatných prípadoch možno o odvolaní

rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania ( ).

Z ustanovení a vyplýva, že (len) v prípadoch uvedených v

ods.1 je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch však môže

rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré sa

nevzťahuje ustanovenie , bude nariadené odvolacie pojednávanie,

rozhoduje odvolací súd sám.

V danom prípade: a/ odvolací súd dospel k záveru, že netreba zopakovať alebo doplniť

dokazovanie, b/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania

a c/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

Navrhovatelia argumentujú tým, že v preskúmavanej veci povinnosť nariadiť

pojednávanie vyplývala z , lebo predmetom konania

je nehnuteľnosť pod nákupným obchodným strediskom neďaleko centra Nitry, a tak

sa konanie týka veľkého množstva ľudí.

nedefinuje, čo treba považovať za dôležitý verejný záujem.

Posúdenie tejto otázky závisí vždy od individuálnych okolností prejednávanej veci a z nich

vychádzajúcej úvahy súdu. Pod dôležitým verejným záujmom treba podľa dôvodovej správy

k ustanoveniu rozumieť medziiným záujem, ktorý sa týka väčšieho okruhu osôb

(napríklad územného celku alebo obce).

Navrhovateľmi namietaná okolnosť (situovanie predmetu sporu) nemení nič na samej

podstate veci, teda na tom, že tu ide o typický spor v súkromnoprávnom vzťahu, kde stoja

oproti sebe dve procesné strany, pričom jedna z nich (navrhovatelia) sa domáha určenia, že

predmet konania patrí do dedičstva po jej právnych predchodcoch, čím zároveň popiera, že

účastník na druhej procesnej strane (odporca) má k predmetu sporu (spolu)vlastnícke právo.

Sama otázka (spolu)vlastníctva, odstránenia spornosti ktorej sa navrhovatelia domáhajú,

sa netýka ani územného celku ani obce. Uvedená otázka bezprostredne nedopadá ani

na obyvateľov Mesta Nitra – či už má byť predmet sporu v konečnom dôsledku vo vlastníctve

niekoľkých fyzických osôb, alebo obchodnej spoločnosti, nič to nemení na tom, že stále pôjde

o vlastníctvo súkromnoprávneho subjektu.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že postup odvolacieho súdu

zodpovedal a nemal za následok procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia

1.2. Navrhovatelia v dovolaní namietajú, že v danom prípade okolnosti prejednávanej

veci vyžadovali, aby odvolací súd vo výroku svojho rozsudku vyslovil prípustnosť dovolania;

odvolaciemu súdu vytýkajú, že nereagoval na ich požiadavku, aby podľa

vyslovil prípustnosť dovolania.

V zmysle dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

a

Za rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu treba

považovať také rozhodnutie, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach

prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska

všeobecnej rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky, teda významovo presahuje

rámec konkrétne prejednávanej veci a netýka sa len vyriešenia v nej nastolených

individuálnych otázok, ale má všeobecný a zásadný dopad na právne posudzovanie prípadov

podobnej povahy. Z tohto hľadiska má rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný význam

spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola dosiaľ

riešená alebo výklad ktorej v judikatúre týchto súdov nie je ustálený, alebo ak odvolací súd

posúdil určitú právnu otázku inak, než je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov

a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenie tejto právnej

otázky.

Dovolací súd bez toho, aby sa vyjadroval k tomu, či navrhovateľmi nastolené otázky

(1. či konkrétne vyvlastňovacie rozhodnutie malo účinky, 2. či možno nadobudnúť vlastníctvo

k veci, ktorej sa vyvlastnenie netýkalo, 3. či možno nadobudnúť vlastníctvo na základe

neplatného úkonu, 4. či obec môže nadobudnúť vlastníctvo podľa

10

o majetku obcí, 5. či konkrétne mesto mohlo nadobudnúť vlastníctvo vydržaním) majú takúto

povahu a opodstatňovali vyslovenie prípustnosti dovolania podľa ,

zdôrazňuje, že oprávnenie vysloviť prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku patrí

výlučne odvolaciemu súdu. Ak odvolací súd prípustnosť dovolania vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku nevyslovil, dovolací súd nie je oprávnený skúmať, či ide o vec

zásadného právneho významu; v tomto smere je dovolací súd viazaný názorom odvolacieho

súdu. Dovolací súd dodáva, že možnosť odvolacieho súdu vysloviť prípustnosť dovolania

proti svojmu rozsudku nie je závislá na návrhu účastníka. Ak účastník konania návrh

na vyslovenie prípustnosti dovolania podá, odvolací súd nie je povinný ho akceptovať.

Navrhovateľmi namietaný postup odvolacieho súdu mal oporu v

a neviedol k procesnej vade uvedenej v

1.3. Existenciu procesnej vady konania v zmysle vyvodzujú

navrhovatelia tiež z toho, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je (podľa ich názoru)

nepreskúmateľný.

Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) ako

judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn.

, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) aj vtedy, ak odvolací

súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne

opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát

najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy

(v žiadnej ním prejednávanej veci) nepovažoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vždy

dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá

(len) tzv. inú vadu konania v zmysle , nie však procesnú vadu

konania v zmysle (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. , , , , ,

, ).). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu

nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva tiež

z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. ,

11

, , , , ,

5 Cdo 2X., , a ).

Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze

z 30. januára 2013 sp. zn. uviedol, že „sa väčšinovým názorom svojich

senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho

odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa , ale len tzv. inú

vadu konania podľa “. Pre úplnosť – na doloženie pretrvávajúcej

aktuálnosti právnych záverov najvyššieho súdu zaujatých v preskúmavanej veci – dovolací

súd uvádza, že ústavný súd uznesením z 22. januára 2014 sp. zn. odmietol

sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 10. januára 2013 sp. zn.

(založenému aj na závere, že nepreskúmateľnosť nezakladá procesnú vadu v zmysle § 237

písm. f/ ) s tým, že „nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné toto

rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania“.

2. Dovolatelia namietajú aj existenciu tzv. inej (v neuvedenej) procesnej

vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie veci. Dovolací súd preto poznamenáva, že

procesná vada tejto povahy je síce relevantný dovolací dôvod ( ),

prípustnosť dovolania ale nezakladá. So zreteľom na obsah dovolania uvádza nasledovné:

Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie

dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu

na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané,

je vždy vecou súdu ( ), a nie účastníkov konania (viď tiež uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. , , , ,

, a ).

Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal

ten – ktorý dôkaz) môže mať za následok neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne

k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu zakladajúcu prípustnosť

dovolania (viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal

všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno

12

vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné (viď R 125/1999,

R 6/2000).

V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde

o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod

zakladajúci prípustnosť dovolania (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad

sp. zn. , , , a ).

Ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho

rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, to ale samo o sebe nezakladá prípustnosť dovolania

(porovnaj napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. a ).

3. V dovolaní sa namieta aj nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom

( ). Dovolatelia spochybňujú správnosť záverov odvolacieho súdu

v otázkach právnych účinkov vyvlastnenia, ku ktorému došlo v minulosti, nadobudnutia

sporných nehnuteľností štátom a Mestom Nitra. Osobitne namietali nesprávnosť právneho

posúdenia v otázke procesnej prípustnosti ich určovacieho návrhu ( )

a záver súdov, že nepreukázali naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle,

že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď ), samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012). Nejde

totiž o vadu konania uvedenú v , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý

by bol uvedený v ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

Keďže navrhovatelia tento dovolací dôvod uplatnili v dovolaní, ktoré nie je procesne

prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnuté rozhodnutie posúdeniu z hľadiska

správnosti v ňom zaujatých právnych záverov; nezaoberal sa preto ani správnosťou

13

právnych záverov odvolacieho súdu o účinkoch navrhovateľmi uvádzaného vyvlastnenia,

o možnostiach nadobudnutia vlastníctva inými subjektmi v čase po vyvlastnení, ale ani

o vzájomnom vzťahu všeobecnej a osobitnej právnej úpravy. Treba dodať, že aj záver súdu

o osvedčení alebo neosvedčení existencie naliehavého právneho záujmu ( ),

spadá do rámca právneho posudzovania veci, v dôsledku čoho aj vtedy, keď je (prípadne)

tento záver súdu nesprávny, nezakladá jeho nesprávnosť procesnú vadu konania v zmysle

, a teda ani prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.

4. Vzhľadom na to, že v konaní nedošlo k procesnej vade namietanej navrhovateľmi

( ) ani k iným vadám uvedeným v a prípustnosť ich dovolania

nevyplýva z , najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie

navrhovateľov podľa v spojení s bez toho,

aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

5. V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti navrhovateľom, ktorí úspech nemali ( v spojení

s a ). Odporca podal návrh na rozhodnutie o priznaní

náhrady trov dovolacieho konania ( v spojení s )

a požadované trovy vyčíslil. Dovolací súd priznal odporcovi náhradu trov dovolacieho

konania spočívajúcu v odmene advokátskej kancelárie, ktorá ho zastupovala, za jeden úkon

právnej služby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu navrhovateľov [§ 14 ods. 1

písm. b/ vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za vyššie uvedený

úkon právnej služby (vyjadrenie k dovolaniu) určil najvyšší súd podľa § 10 ods. 1 vyhlášky

vo výške 1 289,73 €, čo s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné

vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (7,63 €) a 20% DPH

(259,47 €) predstavuje spolu 1 556,83 €.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. februára 2014

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

14

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková