Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 14/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenej JUDr. Danielom Blyšťanom, Advokátska kancelária

JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, vo veci namietaného porušenia

základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 a na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho uznesením z 10. januára 2013,

Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho

uznesením z 29. septembra 2011 a Okresného súdu Lučenec vo veci vedenej pod sp. zn.

a jeho uznesením z 15. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla

2013 doručená sťažnosť, doplnená podaním z 3. septembra 2013, obchodnej spoločnosti

Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“ alebo v citácii aj „sťažovateľ,

oprávnená, resp. dovolateľ“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1, na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 a na verejné

prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci vedenej

pod sp. zn. a jeho uznesením z 10. januára 2013, Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho

uznesením z 29. septembra 2011 a Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“)

vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. júna 2011.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že «Sťažovateľ je

právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Sťažovateľ uzavrel dňa 27. 8.

2008 s p. I. K... (ďalej aj „povinný“) poistnú zmluvu..., na základe ktorej sa povinný

zaviazal platiť dohodnuté poistné. Povinný v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné

za riadne sťažovateľom poskytnutú a povinným vyčerpanú službu nezaplatil. Sťažovateľ sa v

súlade s individuálne uzavretou rozhodcovskou doložkou, obrátil na Arbitrážny súd Košice,

ktorý rozhodcovským rozsudkom zo dňa 8. 3. 2010 sp. zn. zaviazal

povinného na zaplatenie dlžnej sumy 43,22 EUR, úrokov z omeškania a trov

rozhodcovského konania. Pretože povinný túto sumu v lehote podľa rozhodcovského

rozsudku nezaplatil, sťažovateľ podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na

podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku. Súdny exekútor podal na Okresnom

súde Lučenec žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie, ku ktorej pripojil návrh

sťažovateľa a exekučný titul..., ktorým je rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd po začatí

exekúcie vyzval súdneho exekútora výzvou zo dňa 20. 4. 2011 na doplnenie návrhu na

začatie exekúcie... Návrh... mal byť... doplnený doložením zmluvy obsahujúcej rozhodcovskú

doložku... po obdržaní požadovanej listiny exekučný súd uznesením žiadosť súdneho

exekútora o vydanie poverenia bez akejkoľvek ďalšej procesnej činnosti (vyjadrenie

oprávneného, pojednávanie) zamietol» uznesením sp. zn. z 15. júna 2011.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 29. septembra 2011, ktorým uznesenie okresného súdu potvrdil. Proti rozhodnutiu

krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 10. januára 2013 odmietol.

3. Podľa názoru sťažovateľky „Súd prvého stupňa nedisponoval rozhodcovským

spisom... preto nemohol ani vykonávať prieskumné konanie. Prvostupňový súd teda

v skutočnosti nevykonal prieskum exekučného titulu a spisových podkladov, ktoré vydaniu

exekučného titulu predchádzali, ale vlastnou cestou... zabezpečil listinné dôkazy, ktoré

slúžili ako podklad a boli podstatné pre jeho rozhodnutie...

Exekučný súd za pomoci ním vyžiadaných listinných dôkazov vykonal kontrolu

postupu rozhodcovského súdu a dospel k úplne opačným právnym záverom...

Súbehom dokazovania pod rúškom doplnenia návrhu na začatie exekúcie a jeho

prieskumu pri nerešpektovaní procesných pravidiel o dokazovaní (... jedine procesne

prípustnou formou... je totiž postup podľa a nasl. ) a neumožnenia

dokazovania nezohľadnením podstaty a zmyslu § 53 ods. 3 O. z. došlo k odňatiu možnosti

konať pred súdom a tým k porušeniu práva oprávneného na súdnu ochranu a na riadne

a spravodlivé súdne konanie ( ).“.

4. V postupe a rozhodnutí krajského súdu sťažovateľka namietala jeho stotožnenie sa

s faktickými právnymi závermi okresného súdu, v dôsledku ktorého potvrdil prvostupňové

rozhodnutie „postupom podľa bez nariadenia pojednávania podľa

.. ako vecne správne“.

5. Rozhodnutie najvyššieho súdu o jej dovolaní považovala sťažovateľka z dôvodu

jeho nedostatočného odôvodnenia a nevysporiadania sa s jej argumentáciou uvedenou

v dovolaní za „arbitrárne a nepreskúmateľné“.

6. Sťažovateľka tvrdí, že postupom a rozhodnutiami menovaných všeobecných súdov

boli porušené ňou označené základné práva a slobody (, a 2 ,

čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru).

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ... v spojení

s právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny..., právo sťažovateľa na

zákonného sudcu podľa ..., právo sťažovateľa na verejné prerokovanie

veci v jeho prítomnosti podľa ..., právo sťažovateľa na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu... zo dňa

10. 1. 2013 sp. zn. , Krajského súdu... zo dňa 29. 9. 2011 sp. zn.

a Okresného súdu... zo dňa 15. 6. 2011 sp. zn. porušené

boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 10. 1. 2013..., Uznesenie Krajského súdu...

zo dňa 29. 9. 2011... a Uznesenie Okresného súdu... zo dňa 15. 6. 2011... sa rušia a vec sa

vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,52 €...“

II.

8. Ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti [§ 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“)] požiadal okresný súd, krajský súd

a najvyšší súd o zaujatie stanoviska k tvrdeniam sťažovateľky tvoriacim predmet

posudzovanej sťažnosti.

8.1 Predsedníčka okresného súdu listom sp. zn. Spr. 581/2013 zo 14. mája 2013

argumentovala v zásade totožne s odôvodnením namietaného prvostupňového rozhodnutia.

8.2 Predseda krajského súdu v úvode svojho stanoviska sp. zn. Spr 621/13 z 29. mája

2013 špecifikoval okruh námietok sťažovateľky:

„Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom

krajského súdu, ktorý na odvolanie sťažovateľky... uznesenie súdu prvého stupňa... ako

správne potvrdil, pričom sa stotožnil s jeho vecným posúdením a rozhodnutím o časti

exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) so záverom, že rozhodcovský rozsudok bol

vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, a preto nie je spôsobilým exekučným

titulom. V nadväznosti na to, sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného

dokazovania a právnym názorom krajského súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou

príslušných zákonných ustanovení v jej exekučnej veci, poukázala na to, že súd prvého

stupňa nedisponoval rozhodcovským spisom, nerešpektoval procesné pravidlá o

dokazovaní, rozhodol bez účasti oprávneného a bez nariadenia pojednávania,

prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka.“, pričom zdôraznil, že „Odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS

78/05, , , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Keďže odvolací súd sa v

napadnutom uznesení stotožnil s názorom prvostupňového súdu, je potrebné prihliadnuť

nielen na odôvodnenie odvolaním napadnutého uznesenia krajským súdom, ale aj na

samotné odôvodnenie uznesenia prvostupňovým súdom.

V reakcii na námietky sťažovateľky je preto potrebné uviesť, že nie je dôležite, či a do

akej miery je napadnutý výklad danej problematiky odvolacím súdom optimálny, ale iba či

nie je interpretáciou natoľko extrémnou, a teda svojvoľnou, že by vybočovala z postulátov

spravodlivého procesu vyplývajúcich z ...“. Následne argumentoval

totožne s obsahom odôvodnenia namietaného odvolacieho uznesenia a nad jeho rámec ešte

uviedol:

„V sťažnosti doručenej Ústavnému súdu... sťažovateľka identifikuje ústavne

relevantné vady napadnutého rozhodnutia krajského súdu v tom, že o jej žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté vyšším súdnym úradníkom bez

nariadenia pojednávania, hoci okresný súd vykonal samostatné nové dokazovanie

skutkového stavu, na základe ktorého dospel k opačným právnym záverom, ako arbitrážny

súd v základnom konaní, čo viedlo fakticky k zrušeniu účinkov rozhodcovského rozsudku

ako exekučného titulu sťažovateľky, a teda prekročil svoju právomoc a preskúmal

rozhodcovský titul z hľadísk, na ktoré ho zákon neoprávňuje.

Súdnymi úradníkmi v zmysle o súdnych úradníkoch v znení

neskorších predpisov sú aj vyšší súdni úradníci. Úkony vyššieho súdneho úradníka sú

vymedzené v § 4 až 8 citovaného zákona. Podľa § 5 písm. g/ citovaného zákona,

v občianskom súdnom konaní vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia

sudcu, v exekučnom konaní podľa osobitného predpisu okrem schválenia príklepu súdom.

Osobitným predpisom sa rozumie o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov...

V exekučnom konaní sa nerozhoduje vo veci samej, ale reálne dochádza k výkonu už

vydaného právoplatného rozhodnutia, kedy sa rozhoduje uznesením, kde zákon nevyžaduje

nariadenie pojednávania. Vykonávacie konanie (exekučné konanie) nesmeruje k vydaniu

určitého konečného rozhodnutia vo veci samej, ale slúži k uspokojeniu nároku judikovaného

súdom, pokiaľ povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie. Aj

rozhodnutia súdu v rámci exekučného konania možno preto považovať skôr za procesné

rozhodnutia, kde na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa

použijú ustanovenia , pokiaľ Exekučný poriadok neustanovuje inak, tak, ako na to

poukazuje Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že súd

v exekučnom konaní musí nariadiť pojednávanie, ak preskúmava žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 odsek 2 Exekučného poriadku...

Aj z citovaného ustanovenia Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že pri

preskúmavaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd nenariaďuje

pojednávanie, ale zisťuje, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh

na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul je v rozpore so zákonom alebo nie. Ak rozpor

so zákonom nezistí, poverí exekútora vykonaním exekúcie. Ak súd zistí rozpor so zákonom,

žiadosť o udelenie poverenia uznesením zamietne. Súd v rámci rozhodovania o žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nevykonáva nové dokazovanie, ale zisťuje len,

či táto žiadosť je alebo nie je v súlade so zákonom.

Z týchto dôvodov preto nie je možné stotožniť sa so sťažnosťou sťažovateľky, že

všeobecné súdy v exekučnom konaní o žiadosti o udelenie poverenia rozhodli bez

nariadenia pojednávania, pretože súdy takúto povinnosť nemajú. Ich povinnosťou je len

skúmať, či žiadosť o udelenie poverenia je alebo nie je v súlade so zákonom.

Vyšší súdny úradník pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie

nevykonáva dokazovanie ako procesnú činnosť súdu upravenú v § až 136 ,

pretože účelom dokazovania je preukázanie sporných tvrdení, čo posudzovanie žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie so zákonom určite nie je.

uvádza, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktorého

výsledkom má byť hodnotenie dôkazov pre rozhodnutie vo veci samej. Pri posudzovaní

žiadosti o udelenie poverenia nedochádza k rozhodovaniu vo veci samej...

Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na Nález Ústavného súdu -70

z 19. mája 2004, je potrebné uviesť, že ústavný súd poukazoval v náleze na už zrušené

ustanovenie , teda nález Ústavného súdu už nie je možné aplikovať

analogicky.“

8.3 Predseda najvyššieho súdu vo vyjadrení č. KP 3/2013-28 zo 17. mája 2013

v podstatnom uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uskutočnil výklad ustanovení zákona

o prípustnosti v súlade s doteraz zaužívanou praxou. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa

vyporiadal vyčerpávajúcim spôsobom so všetkými námietkami sťažovateľa. Už v dovolaní

sťažovateľ namietal, že súdy v rozpore so zákonom i smernicou 93/13/EHS preskúmavali

právoplatné exekučné tituly a že bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní

skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. S touto námietkou sa

dovolací súd vyporiadal v odôvodnení rozhodnutia na str. 10-11...

Dovolací súd sa vyporiadal v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozhodnutia aj

námietkou týkajúcou sa nenariadenia pojednávania na strane 8, kde uviedol:...

Záver dovolacieho súdu k tejto námietke je opätovne súladný s jednotnou

rozhodovacou praxou občianskoprávneho kolégia, ktoré v tomto smere rozhodlo niekoľko

desiatok vecí. Napokon treba uviesť, že rozhodnutie Ústavného súdu SR ,

na ktoré sa odvoláva sťažovateľ, rieši otázku dokazovania v štádiu rozhodovania o odklade

už nariadenej exekúcie. V štádiu rozhodovania o vydaní poverenia exekútora na začatie

exekúcie, kedy exekučný súd skúma súlad exekučného titulu s návrhom na začatie exekúcie

a formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného tituluje, výlučne len

na podklade listín predložených oprávneným je nepoužiteľné, a preto nebol ani dôvod , aby

sa všeobecné súdy s jeho existenciou zaoberali v odôvodnení rozhodnutí.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s vyslovenými závermi najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe ani odňatí spravodlivosti. V tejto súvislosť

treba zdôrazniť, že tento postup bol plne súladný s princípom právnej istoty, rešpektujúci

zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu.“

9. Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka argumentovala rozhodnutiami

Najvyššieho súdu Českej republiky, Ústavného súdu Českej republiky, ústavného súdu

a najvyššieho súdu, ako aj vlastnou interpretáciou „Smernice Rady 99/13 EHS“

a rozhodnutiami Súdneho dvora Európskej únie (pozri tiež bod 18).

III.

10. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa (resp. listiny) každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48

ods. 1 nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví

zákon. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným

súdom.

12. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania

(napr. , , , ).

14. Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá

právomoc rozhodovať o takých sťažnostiach (ochrana práv a slobôd), o ktorých je

oprávnený podľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

15. Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie práv (pozri body 1 a 7) uznesením

okresného súdu č. k. -20 z 15. júna 2011 a konaním mu predchádzajúcim.

16. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka proti

predmetnému uzneseniu okresného súdu podala riadny opravný prostriedok − odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 29. septembra 2011.

Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta

porušenie práv sťažovateľky predmetným rozhodnutím okresného súdu.

17. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného

súdu, pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

18. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a 2 , listiny, ako aj práva podľa dohovoru

postupmi a uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré rozhodovali o jej návrhu

na vykonanie exekúcie na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku, v ktorej

vystupovala ako oprávnená osoba. Porušenie svojich práv vidí v tom, že všeobecné súdy

v exekučnom konaní o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie rozhodli

bez nariadenia pojednávania, vykonávali dokazovanie nimi zabezpečenými listinnými

dôkazmi bez jej účasti a možnosti vyjadriť sa k takto vykonaným dôkazom a tiež svoje

právne závery nedostatočne odôvodnili (pozri body 3 až 6). V tejto súvislosti sťažovateľka

poukázala na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky (), Najvyššieho

súdu Českej republiky (), ústavného súdu (, ,

, , , , , ,

), ako aj najvyššieho súdu (, ) a Krajského

súdu v Prešove a Krajského súdu v Banskej Bystrici (pozri tiež bod 9).

19. Proti druhostupňovému rozhodnutiu krajského súdu (pozri tiež bod 16)

z 29. septembra 2011 podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn.

odmietol (súčasne zamietol návrh sťažovateľky na prerušenie dovolacieho

konania).

20. Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie označených

práv predmetným uznesením najvyššieho súdu, v sťažnosti v podstate vychádzala

z dôvodov, ktorými argumentovala v podanom dovolaní.

21. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej

vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (),

preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné

súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

22. Keďže ťažiskom (základom) námietok sťažovateľky je ňou tvrdené porušenie

základného práva na súdnu ochranu ( a listiny) a práva

na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd podrobil primárne

ústavnoprávnemu prieskumu sťažnosťou napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu

a krajského súdu z hľadiska eventuálneho porušenia týchto práv.

23. Základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú

ustanovenia a nasl. v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva,

že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto

zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v

prípadoch uvedených v . V posudzovanom prípade najvyšší súd dovolanie

sťažovateľky, „Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia

procesných vád konania tvrdených dovolateľkou ( a ), nevyšli najavo

ani iné procesné vady konania vymenované v a prípustnosť podaného

dovolania nevyplýva z ustanovenia .. odmietol... podľa v

spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné.“.

24. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 21a 23) preskúmal predmetné rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 10. januára 2013, ktorým tento súd dovolanie

odmietol. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto

súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po uvedení

priebehu a výsledku konania na okresnom súde a krajskom súde v podstatnom oboznámil

dovolaciu argumentáciu sťažovateľky, ktorou žiadala „zrušiť rozhodnutia súdov oboch

nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom

prípade:

1. rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich právomoci ( ), lebo súd

v exekučnom konaní nie je oprávnený skúmať (ne)prijateľnosť rozhodcovskej doložky

a nesmie ani preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutia označeného za exekučný titul,

2. odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať ( ), a to tým,

že: a/ rozhodnutie odvolacieho súdu bolo doručené priamo oprávnenej, i keď bola

zastúpená advokátom, b/ rozhodli bez nariadenia pojednávania, i keď v konaní vykonali

dokazovanie listinnými dôkazmi, pričom zvoleným postupom odňali oprávnenej možnosť

vyjadriť sa jednak k vykonaným dôkazom, jednak k otázke individuálneho dojednania

rozhodcovskej doložky, c/ rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol v danom prípade

pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie, je vykonateľný tak po formálnej, ako aj

materiálnej stránke; tým, že ho súdy odmietli vykonať, jej bolo upreté právo na výkon

rozhodnutia,

3. svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ), v otázkach exekučného prieskumu vykonávaného súdom v zmysle

, ďalej individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky a jej

(ne)platnosti a dôvodnosti zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Procesným úkonom z 2. augusta 2012 oprávnená navrhla prerušiť konanie o jej

dovolaní. Uviedla, že jej bolo doručené uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 3. júla 2012 sp. zn. o tom, že jej ústavná sťažnosť, ktorú podala vo veci

sp. zn. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, bola prijatá na ďalšie

konanie. Podľa dovolateľky môže mať konečné rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej

republiky význam aj pre predmetné dovolacie konanie, čo podľa jej názoru opodstatňuje

prerušenie dovolacieho konania ( ).“.

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:

«I. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podala včas oprávnená, za ktorú koná jej zamestnanec s právnickým

vzdelaním ( veta druhá ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) najskôr skúmal, či je dôvodný návrh oprávnenej na prerušenie

dovolacieho konania.

V zmysle pre konanie na dovolacom súde platia primerane

ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné;

ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa

súd, pokiaľ neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie

prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre

rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Vyššie citované ustanovenia upravujú tzv. fakultatívne prerušenie konania, v prípade

ktorého je na úvahe - v danom prípade dovolacieho - súdu, či konanie (ne)preruší. Dovolací

súd pri rozhodovaní o návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania vychádzal

z toho, že samo podanie ústavnej sťažnosti v inej právnej veci, dokonca ani jej prijatie

Ústavným súdom Slovenskej republiky na ďalšie konanie nie je dôvodom, so zreteľom na

ktorý treba dovolacie konanie prerušiť (v tejto súvislosti porovnaj tiež rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. februára 2012 sp. zn. ).

Ústavný súd Slovenskej republiky môže, ale rovnako nemusí vyhovieť podanej ústavnej

sťažnosti...

Z uvedených dôvodov dovolací súd návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania zamietol.

II. V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním možno totiž napadnúť

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, (len) pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1

).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak...

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení a prípustné nie

je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v ..

Oprávnená procesné vady konania v zmysle až e/ a

netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

II. 1. Dovolateľka namieta, že súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí

do ich právomoci ( )...

V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bližšie ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania,

ktorá má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie

zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku

právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/

nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že v rozpore so zákonom „preskúmavali

rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke“ a že bez zákonom zvereného oprávnenia

v exekučnom konaní skúmali existenciu (platnosť) rozhodcovskej zmluvy. Dovolateľka tu

teda namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii

ustanovení zákona. Z určujúceho - obsahového - hľadiska (viď ) nejde

zo strany oprávnenej o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú

dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov

súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje

rozhodnutia.

Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237 písm.

a/ ) dostatočne nezohľadňuje, že ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že námietka dovolateľky o existencii

vady konania v zmysle nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,

ktorá patrí do ich právomoci.

II.2. Podľa názoru oprávnenej jej súdy odňali možnosť pred súdom konať v zmysle

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia, je procesné nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa

účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia

účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv.

II.2.a/ Predmetnú procesnú vadu vyvodzuje dovolateľka z postupu súdov, ku ktorému

v danej veci došlo pri doručovaní dovolaním napadnutého rozhodnutia.

Zo spisu vyplýva, že návrh na vykonanie exekúcie (č. l. 2 spisu) podala priamo

oprávnená (nezastúpená advokátom). Rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, bolo preto správne doručované

oprávnenej (viď č. l. 23 spisu). K odvolaniu oprávnenej (č. l. 24 spisu) bolo pripojené jej

plnomocenstvo z 27. júna 2011 udelené Advokátskej kancelárii JUDr. Daniel Blyšťan,

s. r. o. (č. l. 44 spisu). Neskôr bolo do spisu založené plnomocenstvo z 9. septembra 2011,

ktoré udelila oprávnená advokátovi JUDr. Gabrielovi Gulbišovi (č. l. 52 spisu). Je pravda,

že dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu bolo najskôr doručené (len)

oprávnenej dňa 29. novembra 2011 (č. l. 65 spisu) a až s časovým odstupom - 3. januára

2012 - advokátovi JUDr. Gabrielovi Gulbišovi č. l. 84 spisu), tento postup ale v ničom

neodňal oprávnenej možnosť pred súdom konať. Lehota na podanie dovolania začala

v danom prípade plynúť v nadväznosti na to doručenie rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenej, ktoré bolo v súlade s ustanovením veta prvá , t. j. 3. januára

2012.

Predmetná námietka je preto neopodstatnená.

II.2.b/ Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v došlo

tým, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania, bez jej

účasti a možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia

tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora

vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu

exekučného konania.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie

exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením

(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený

a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky

konania v zmysle V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul

nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach

až ) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.

Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie

splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora

o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti

oprávneného a povinného.

Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej

neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú.

Z dovolania vyplýva tiež názor oprávnenej, že súdy nezistili v potrebnom rozsahu

skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je ale

procesnou vadou konania v zmysle (výlučne ktorá by, ako už bolo uvedené,

mohla v danom prípade založiť prípustnosť dovolania žalovanej). Vytýkaná neúplnosť alebo

nesprávnosť by mohla byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ , vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania podľa

nezakladá.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že namietaným postupom súdov

nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.

II.2.c/ Oprávnená namietala aj to, že právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu

skúmať prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, a preto exekučný súd nemôže

vysloviť ani jej neplatnosť. Uviedla, že ustanovenie

o rozhodcovskom konaní stanovuje rozsah preskúmania rozhodcovského rozsudku, pričom

posúdenie neplatnosti rozhodcovskej doložky tam nepatrí. Táto námietka sa [z určujúceho

-obsahového - hľadiska (viď )] viaže na správnosť interpretácie

ustanovení zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd na podstatu

a zmysel tejto námietky prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch

nižších stupňov nedošlo k vade v zmysle O procesnú vadu konania

uvedenú v tomto ustanovení ide totiž tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené

podmienky; takým zamietnutím sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde o tento prípad.

Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že doručený rozhodcovský rozsudok,

ktorý už nemožno preskúmať podľa , má pre účastníkov

rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona

č. ). Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po

uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov

( ).

Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako

rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom

rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu

rovnocennosti a neprípustné by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený

uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný

prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného

v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné

rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok;

prípady ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre

nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na

vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie

exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania

povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo

vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk

zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej

(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj

materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti,

zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia

uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný

súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku

všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje

právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať

chyby a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Na druhej strane ale

nemožno prehliadnuť, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný

titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade

rozsudku rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods.

2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán

s právomocou vydať takýto rozsudok.

Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie

exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo

k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd

a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012).

Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola

daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného

tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“

nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského

konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, nenamietal

v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský

rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou

podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený

postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského

súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval

postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou predložený

rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský

súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný

tým. ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj v rámci

daného exekučného konania bol všeobecný (exekučný) súd oprávnený skúmať rozhodnutie

označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné,

ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď a tiež uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. , ktoré bolo uznesením

občianskoprávneho kolégia z 29. novembra 2012 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

K záveru súdov o neplatnosti rozhodcovskej doložky dovolací súd uvádza, že súdy

mali v danom prípade k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých boli schopné

získať potrebné informácie o skutkovom a právnom stave. V preskúmavanej veci oprávnená

k návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý doručila súdnemu exekútorovi, pripojila

rozhodcovský rozsudok odkazujúci na rozhodcovskú doložku obsiahnutú v poistnej zmluve.

Vzhľadom na to, že účastníci poistnej zmluvy sa dohodli, že všetky ich spory budú riešené

výlučne v rozhodcovskom konaní, postupovali súdy nižších stupňov správne, pokiaľ

pristúpili k skúmaniu, či toto ustanovenie nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou

v spotrebiteľskej zmluve.

Súdy nižších stupňov v preskúmavanej veci zohľadnili Smernicu Rady 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Táto smernica bola

implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky 1. apríla 2004 zákonom

č. z 2. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa v znení

neskorších predpisov (do ustanovenia až ). Dovolací súd

konštatuje, že exekučné súdy vo svojich rozhodnutiach aplikovali správny vnútroštátny

predpis, ktorého výklad uskutočnili v súlade s uvedenou smernicou.

Dovolací súd pripomína, že Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-40/08 vo veci

Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný

stav medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,

vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd má aj

bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého týmto

súdnym dvorom sa má Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd. ktorý rozhoduje

o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti

spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými

na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve

uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych

procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných

prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť

všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom

zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

V danom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere

uzatvorenej poistnej zmluvy. I keď , ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov (tento zákon nadobudol účinnosť 1. apríla

2004, teda pred uzatvorením poistnej zmluvy) poistnú zmluvu za spotrebiteľskú priamo

neoznačuje, dospel dovolací súd k záveru, že uvedená právna úprava nemá taxatívny

charakter, a preto bola v danej veci po zohľadnení všetkých ostatných kritérií exekučným

súdom aplikovaná správne. Podľa spotrebiteľské

zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia (neprijateľné podmienky), ktoré spôsobujú značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ktoré

sám označuje za neplatné. Takým je aj zmluvné dojednanie, ktoré

spotrebiteľa núti riešiť spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní.

Keďže neplatný právny úkon (v danom prípade rozhodcovská doložka) nevyvoláva

zamýšľané právne účinky, bolo potrebné v exekučnom konaní vychádzať z toho, že

oprávnená a povinná sa platne nedohodli na tom, že ich vzájomné spory budú riešené

v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskou doložkou, ktorá vykazuje znaky neprijateľnej

zmluvnej podmienky v zmysle a neplatného zmluvného

dojednania nemohla byť založená právomoc rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť

žalobu oprávnenej proti povinnej vo veci sp. zn. vedenej pred Arbitrážnym

súdom Košice. Na základe toho dovolací súd konštatuje, že súdy nižších stupňov predmetný

rozhodcovský rozsudok správne nepovažovali za vykonateľný exekučný titul (§41 až 46

Exekučného poriadku).

Pre prípad, že oprávnená namieta aj to, že dovolaním napadnuté rozhodnutie je

nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza, že judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky je nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu nižšieho stupňa považovaná za tzv. inú

procesnú vadu konania (viď R 111/1998), ktorá ale sama osebe prípustnosť dovolania

nezakladá, lebo nie je vadou uvedenou v Právna kvalifikácia

nepreskúmateľnosti (iba) ako dôvodu zakladajúceho tzv. inú vadu konania vyplýva

z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia

sp. zn. , , , ,

, , , , ,

a ).

Z týchto dôvodov (2.a/ až 2.c/) dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci

nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné

predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho

rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred

súdom konať ( ).

II.3. Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na

zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym

posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle (iba výskyt

ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť

dovolania oprávnenej). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod,

ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2

písm. c/ ), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale

prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad vo veciach sp. zn. ,

, , , a sp. zn. ).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou ( a ), nevyšli najavo ani iné

procesné vady konania vymenované v a prípustnosť podaného dovolania

nevyplýva z ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol

dovolanie oprávnenej podľa v spojení s

ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.»

25. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je

určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov

uvedených v dovolaní. Podľa názoru ústavného súdu takého rozhodnutie nie je

neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

(podobne aj ) sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd

za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ).

26. Ústavný súd pri preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru, že

najvyšší súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľky, správne ustálil

skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje

ich zneniu, účelu ani označeným článkom (listiny, resp. dohovoru). Nezistil žiadne

skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné toto rozhodnutie označiť za nezlučiteľné

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi súdneho

rozhodovania ( ).

27. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. , ),

pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

28. Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani príčinná

súvislosť medzi označenými právami sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu pri

rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľkou

označených práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom

najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

uvedeného rozhodnutia.

29. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto

jej časti odmietol (namietané rozhodnutie najvyššieho súdu, pozn.) podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

30. Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením

sťažovateľky o porušení označených práv rozhodnutím krajského súdu sp. zn.

z 29. septembra 2011.

31. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

32. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov

konania vrátane ich dôvodov a námietok.

33. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

34. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu.

35. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

36. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti ako zjavne

neopodstatnenú.

37. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základného práva na zákonného sudcu

podľa a základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti

podľa postupom a rozhodnutiami menovaných všeobecných súdov

(vo vzťahu k okresnému súdu – pozri body 15 až 17). Nadväzujúc na svoje právne závery

uvedené v bodoch 29 a 36 (vo vzťahu k namietanému porušeniu práv na súdnu ochranu

a spravodlivý proces) ústavný súd odmieta sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti ako

zjavne neopodstatnenú ( ). Ústavný súd podľa svojej

stabilizovanej judikatúry (napr. , , ) zastáva názor,

že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv, ak

toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprávne princípy

vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Ústavný súd navyše

poznamenáva, že najvyšší súd sa dostatočným spôsobom v odôvodnení svojho rozhodnutia

(v bode II.2b) vysporiadal so sťažovateľkou tvrdeným porušením jej základného práva

podľa .

Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu základného práva na zákonného

sudcu podľa ústavný súd ďalej poznamenáva, že z konštantnej

judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré

vychádzajú z aplikácie konkrétnej precesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako

porušovanie základných práv a slobôd (napr. , ), navyše vo vzťahu

k posudzovanému postupu krajského súdu a najvyššieho súdu nie je možné (nebolo zistené)

konštatovať porušenie tohto základného práva (čo napokon ani sťažovateľka v odôvodnení

svojej sťažnosti výslovne nenamietala; vo vzťahu k okresnému súdu – pozri bod 17).

38. Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť

k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu, ústavný súd predostiera, že

z pohľadu „materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou

podaných opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa

s touto jej obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípu

materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy

v rámci inštančného postupu zaoberali aj nosnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou

v tejto sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania

pred okresným súdom, ale v jeho celostnom priebehu.

39. Nad rámec už uvedeného ústavný súd považuje za dôvodné navyše ešte reagovať

na argumentáciu sťažovateľky poukazujúcu na odlišnosť časti rozhodovacej praxe

všeobecných súdov pri rozhodovaní vecne a právne podobných vecí, ako aj na právne

názory Ústavného súdu Českej republiky a ústavného súdu (pozri bod 9 a 18). Ústavný súd

poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov

(a ani zjednocovanie právnych názorov jednotlivých sudcov) a suplovať právomoc, ktorá

podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najvyššiemu súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že vývoj právnych názorov všeobecných

súdov v právne obdobných prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením

základného práva na súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov

založená na racionálnej právnej argumentácii.

40. Pokiaľ sa sťažovateľka (v doplnení sťažnosti z 3. septembra 2013) dovoláva

aplikovania nálezu ústavného súdu sp. zn. z 10. júla 2013 na jej aktuálne

posudzovanú sťažnosť (bod 1), ústavný súd poznamenáva, že predmetnou problematikou sa

zaoberal ústavný súd tiež vo veci vedenej pod sp. zn. , kde v náleze

z 24. októbra 2013 vyslovil právny názor, ktorý sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na aktuálne

posudzovanú vec: „K podobnému názoru... (t. j. nevysloveniu porušenia označených práv,

resp. odmietnutiu sťažnosti, pozn.) ústavný súd dospel aj v konaní o iných obdobných

sťažnostiach (, , m. m , ,

, , resp. )

a na uvedenom názore konajúceho senátu I. ÚS nemení nič ani skutočnosť, že senát

II. ÚS rozhodol 10. júla 2013 vo veci sp. zn. inak/opačne, resp. že v

niektorých iných prípadoch návrhy sťažovateľky boli prijaté na ďalšie konanie. Totiž senát

II. ÚS v tomto opačnom rozhodnutí, ktorým vyhovel sťažovateľke – okrem toho, že ešte

krátko predtým 28. februára 2013 vo veci sp. zn. (išlo dokonca o spojené

štyri sťažnosti) sťažnosť sťažovateľky v obdobnej veci odmietol pre jej zjavnú

neopodstatnenosť – rozhodol bez toho, aby zdôvodnil potrebu zmeny doterajšej konštantnej

judikatúry (napr. , , m. m , ,

, , , ) a predmetnú vec

ani nepredložil podľa plénu ústavného súdu pre účely

zjednotenia právnych názorov senátov (k odchylnému právnemu názoru dochádza aj

v súvislosti s procesnými rozhodnutiami o odmietnutí sťažností z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti, keďže ide o kvázimeritórne rozhodnutia, pozn.). Preto toto opačné

rozhodnutie senátu II. ÚS možno bez ďalšieho považovať za ojedinelé a vybočujúce z inak

konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Pri rozhodovaní (nielen) ústavného súdu

je potrebné mať na zreteli predovšetkým záujem o stabilitu súdnych rozhodnutí. Judikatórne

zmeny by sa mali – skôr výnimočne – diať na pozadí zmeny právnej úpravy alebo zmeny

spoločenských pomerov, a aj to zákonom predvídaným spôsobom (§ 6 zákona o ústavnom

súde). Pokiaľ takáto zmena nie je náležite odôvodnená a/alebo neprešla požadovanou

zákonnou procedúrou, možno ju považovať za akt jurisdikčnej svojvôle.“.

41. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodné

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (bod 7).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014