Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 921/2016
PDF · 274.07 KB
No categories available
II. ÚS 921/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra
2016 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou MST PARTNERS, s. r. o., Laurinská 3, Bratislava, v mene ktorej
koná konateľ a advokát JUDr. Martin Timcsák, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 Er 106/2011 a jeho uznesením z 23. februára 2011, postupom Krajského súdu
v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 216/2012 a jeho uznesením z 21. decembra
2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Oboer 174/2013 a jeho uznesením z 29. júla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 2 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 106/2011 a jeho uznesením z 23. februára 2011 (ďalej
len „uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 216/2012 a jeho uznesením z 21. decembra 2012
(ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Oboer 174/2013 a jeho
uznesením z 29. júla 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva.
S povinným uzavrela poistnú zmluvu, na základe ktorej sa povinný zaviazal platiť
dohodnuté poistné. Sťažovateľka sa z dôvodu neplnenia povinností vyplývajúcich z poistnej
zmluvy povinným obrátila na základe uzavretej rozhodcovskej doložky na Arbitrážny súd
Košice, ktorý povinného zaviazal na zaplatenie dlžného poistného a trov konania. Následne
z dôvodu neplnenia povinností uvedených v rozhodcovskom rozsudku podala súdnemu
exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie. Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie však bola okresným súdom zamietnutá v nadväznosti na konštatáciu
neprijateľnosti zmluvných podmienok.
Sťažovateľka okresnému súdu, ktorý uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vytýka, že týmto rozhodnutím nanovo
konštruoval skutkový stav. Keďže však bolo takto rozhodnuté bez nariadenia pojednávania
2
a účasti sťažovateľky, namieta, že jej bolo upreté jej „právo na vyjadrenie sa k správnosti,
pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k ich obsahu“. Podľa sťažovateľky je
výsledkom postupu exekučného súdu faktická nevykonateľnosť exekučného titulu.
Konštatovanie (ne)platnosti zmluvy, ktoré „býva štandardne súčasťou riadneho
dokazovania na pojednávaní v kontradiktórnom procese“, sa však konalo bez účasti
sťažovateľky, v čom vidí zásadný vplyv tohto postupu „na právo sťažovateľa na výkon
exekučného titulu, ktoré je súčasťou garantovaného práva na súdnu ochranu a spravodlivý
proces“.
Sťažovateľka ďalej namieta, že uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského
súdu neumožňujú „preveriť správnosť postupu všeobecných súdov metódou myšlienkovej
verifikácie, teda preskúmania sledu premís a logických záverov, ktoré viedli exekučné súdy
k názoru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky“. Odôvodnenia uznesenia okresného súdu
a uznesenia krajského súdu totiž podľa sťažovateľky „neobjasňujú, v akých konkrétnych
procesných právach či povinnostiach vychádzajúcich z rozhodcovskej doložky mal byť
oprávnený na úkor povinného zvýhodnený tak, že zvýhodnenie malo byť dokonca hrubým
nepomerom vo vzťahu k právam povinného. Exekučné súdy neuviedli, v čom konkrétne,
v akej časti procesného postavenia, mal byť povinný v procese vydania exekučného titulu
hrubo a značne nerovnovážne oproti oprávnenému zvýhodnený.“.
Ako ďalej sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti uvádza, v uznesení okresného súdu
a uznesení krajského súdu „exekučné súdy nezistili dostatočne všetky relevantné skutkové
okolnosti, ktoré v danom prípade boli nasledovné: (a) spotrebiteľ podpísal samostatným
podpisom rozhodcovskú doložku oddelene od zvyšku poistného vzťahu v rámci Osobitných
zmluvných dojednaní a nemusel ju akceptovať ako súčasť uceleného textu poistných
podmienok, (b) uzavretie poistnej zmluvy nebolo podpisom rozhodcovskej doložky
podmienené, (c) vo veci rozhodol stály rozhodcovský súd, ktorého pravidlá boli uverejnené
na internetovej stránke súdu a aj oficiálne v Obchodnom vestníku, (d) rozhodcovia daného
rozhodcovského súdu spĺňajú také kvalifikačné predpoklady a podmienky, aké zákon
vyžaduje pre sudcu všeobecného súdu, (e) konkrétneho rozhodcu neurčil a ani nevybral
dodávateľ a ani spotrebiteľ, ale určil ho stály rozhodcovský súd, (f) spotrebiteľ mal podľa
pravidiel rozhodcovského konania možnosť požiadať o prejednanie veci v obvode kraja jeho
trvalého bydliska, (g) spotrebiteľ je podľa pravidiel rozhodcovského súdu od poplatkov
oslobodený, (i) subsidiárne sa pred rozhodcovským súdom použije Občiansky súdny
poriadok, (j) spotrebiteľ mal zaručené aj iné procesné práva v rozsahu podobnom ako
podľa štandardov Občianskeho súdneho poriadku, (k) rozhodcovská doložka a ani pravidlá
stáleho rozhodcovského súdu na spotrebiteľa neprenášali žiadne dôkazné bremeno ani inak
mu neznemožňovali ani nesťažovali uplatnenie jeho procesných práv včítane možnosti
žalovať na všeobecnom súde“.
Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu podľa sťažovateľky zakladá porušenie
základného práva sťažovateľky garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, „nakoľko dovolací súd svoje rozhodnutie vôbec neodôvodnil a nevyjadril
sa ani k jednej z námietok sťažovateľa uvedených v dovolaní“. Uznesenie krajského súdu,
ako aj najvyššieho súdu sťažovateľka napáda aj z dôvodu ich nepreskúmateľnosti.
V dôsledku toho, že sťažovateľka svoj nárok nemôže uplatniť na všeobecnom súde,
žiada vysloviť porušenie aj čl. 20 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, keďže
namietaný postup všeobecných súdov „predstavuje nedôvodný a vážny zásah do
sťažovateľových majetkových práv (dokonca ide o denegatio iustitiae)“.
Sťažovateľka ďalej poukazuje na nerešpektovanie vybraných rozhodnutí ústavného
súdu a Súdneho dvora Európskej únie. Namieta, že nerešpektovanie nálezu ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 95/2010 „v konkrétnom prípade, ktorý je obsahom sťažnosti, zo strany
všeobecných súdov, a to v podobe ignorovania na prípad sa vzťahujúcich právnych
noriem“, konkrétne rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (C-40/2008 a C-478/2009),
a výklad ustanovenia čl. 6.1 smernice 93/13/EHS obsiahnutý v rozhodnutí Súdneho dvora
Európskej únie (C-472/11) zakladá porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny vzhľadom na to, že právo na spravodlivý proces „v sebe subsumuje aj
právo na použitie správnej právnej normy v posudzovanom prípade zo strany všeobecných
súdov“.
4
Napokon sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že najvyšší súd sa «nevysporiadal ani
s podstatnou námietkou sťažovateľa uvedenou v dovolaní, že súd nie je oprávnený exekúciu
v zmysle § 45 ods. 1 písm. b) za použitia § 40 ods. 1 písm. a) ZRK vo väzbe na § 1 ods. 3
ZRK, zastaviť, a teda ani nie je daný dôvod na „analogické“ zamietnutie žiadosti exekútora
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, a to z dôvodu, že podľa názoru súdu ide
v danom prípade o rozhodcovský rozsudok vydaný v rozpore s ust. § 1 ods. 2 ZRK, čo však
sťažovateľ dôrazne odmieta....».
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým
postupom a napadnutými uzneseniami všeobecných súdov, zrušil napadnuté uznesenia
všeobecných súdov a veci vrátil všeobecným súdom na ďalšie konanie. Napokon sa domáha
náhrady trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
III.
III.1 K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a uznesením
okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
Sťažovateľka napáda uznesenie okresného súdu. Zo sťažnosti vyplýva, že
sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu
odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc
krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
nedostatku svojej právomoci.
6
III.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým
uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý má právo domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo... aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom...
Podľa čl. 20 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých
vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy,
nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva
a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických
osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo
právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.
Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore
so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie
poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru
ustanovenú zákonom.
Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba
v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
Iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok
nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie
nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku,
mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok...
III.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
8
Z dôvodu odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu pri prerokovávaní
a rozhodovaní o obdobných sťažnostiach ústavný súd uznesením sp. zn. PLz. ÚS 1/2014
zo 7. mája 2014 prijal toto zjednocujúce stanovisko: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu
primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa
na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú
výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie
exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul
v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho
preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie
porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako
celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“
V prerokovávanej veci sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutému
uzneseniu okresného súdu odvolanie.
Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc zjednocujúce stanovisko pléna ústavného
súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, v súvislosti so sťažovateľkinou nosnou
argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky možno vzťahovať ustálený
právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala z pohľadu „materiálneho“
možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresného súdu a z nich vyplývajúcemu
(novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod na zamietnutie žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňou podaného opravného
prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou zaoberal
krajský súd v rámci odvolacieho konania (m. m. I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014 bod 38,
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu
postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom
prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre
opakovane uvádza, že „presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí
byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu
súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti
konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. I. ÚS 742/2013,
II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).
V súlade s uvedeným ústavný súd poukazuje na to, že v posudzovanej veci
sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z napadnutého uznesenia
okresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila.
Preto ak aj okresný súd pochybil, keď nedal sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k listinným
dôkazom, ich preskúmaniu ani k ním uskutočnenému právnemu posúdeniu, jeho pochybenie
nemožno pričítať na ťarchu krajskému súdu, keďže tieto procesné nedostatky boli
odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu nemožno považovať
napadnuté uznesenie krajského súdu ani postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého
uznesenia krajského súdu, za také, ktoré porušuje sťažovateľkine základné práva a slobody.
Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
III.2.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20
ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal
jeho vydaniu
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
10
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti
úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť
občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi
do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
(I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd sa v danom prípade sústredil na posúdenie otázky, či krajský súd
rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu mal
právomoc skúmať neprijateľnosť zmluvnej podmienky − rozhodcovskej doložky.
Ústavný súd ďalej uvádza, že jedným z nevyhnutných predpokladov vedenia
exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno
exekúciu vykonať. Nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný
všeobecný súd dospieť len na základe komplexného posúdenia posudzovanej
spotrebiteľskej zmluvy.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody
zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd
je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek
štádiu už začatého exekučného konania.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na odôvodnenie smernice Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej
len „smernica o nekalých podmienkach“), podľa ktorého „keďže na účely ...smernice sa
hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy
ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb; keďže hlavný predmet zmluvy
a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti
ostatných podmienok...“. Z prezentovaného vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy
(v okolnostiach posudzovanej veci je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie
poskytnuté dodávateľom, pozn.) a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú
vyňaté z posúdenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zároveň však platí, že aj hlavný
predmet zmluvy a vzťah ceny a kvality dodávanej služby môžu byť brané na zreteľ pri
hodnotení primeranosti ostatných podmienok (rozumej ostatných podmienok poistnej
zmluvy). Z citovaného odôvodnenia smernice o nekalých podmienkach však nevyplýva
vyňatie poistných zmlúv z vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach en bloc,
a rovnako ani nemožnosť posúdenia nekalého charakteru podmienky zakladajúcej
právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor vyplývajúci z poistnej zmluvy.
Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd uvádza, že súčasťou obsahu základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu uvedené
požiadavky na odôvodnenie napĺňa. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
12
nezistil v postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia krajského
súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej
neakceptovateľnosti. Krajský súd podľa posúdenia ústavného súdu odpovedal
aj na ťažiskové argumenty sťažovateľky týkajúce sa posúdenia rozhodcovskej doložky
a exekučného titulu, odvolávajúc sa na uvedené závery ústavného súdu a zjednocujúce
stanovisko pléna ústavného súdu, závery tohto súdu sú ústavne udržateľné. Napadnuté
uznesenie krajského súdu preto nemôže mať také účinky, ktoré by boli v okolnostiach
posudzovanej veci nezlučiteľné s ústavou, listinou a dohovorom garantovaným základným
právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie, ako aj základným
právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného
porušenia jej práv napadnutým postupom a uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
III.3 K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Sťažovateľka v sťažnosti tiež namietala porušenie označených práv postupom
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo ňou podané dovolanie odmietnuté
ako neprípustné.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky
upravuje § 236 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom
v čase rozhodovania najvyššieho súdu, do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“).
V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ
ide o prípady uvedené pod písmenom a) až g) tohto zákonného ustanovenia.
Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,
pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho
súdu nemajúci oporu v zákone.
Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania
je v napadnutom uznesení najvyššieho súdu zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom
a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom
uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako
neprípustné, a to jednak podľa § 239 OSP, ako aj podľa § 237 OSP.
14
Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých možno uskutočniť dovolacie
konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do
právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ňou podaných dovolaní nestotožňuje, ústavný súd napokon
dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. K námietkam
uvedeným v sťažnosti ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho
konania nerozhodoval o veci meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu
sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie ňou označených práv ako nedostatočnú na to, aby na
jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať
spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením
označených práv. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej
súvislosti s namietaným porušením sťažovateľkou označených práv aj preto, že toto
porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem
upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne
aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti
ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2016