Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 921/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra

2016 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou MST PARTNERS, s. r. o., Laurinská 3, Bratislava, v mene ktorej

koná konateľ a advokát JUDr. Martin Timcsák, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa , a ,

Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. februára 2011, postupom Krajského súdu

v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. decembra

2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 2 a (ďalej aj „“), Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. februára 2011 (ďalej

len „uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. decembra 2012

(ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 29. júla 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva.

S povinným uzavrela poistnú zmluvu, na základe ktorej sa povinný zaviazal platiť

dohodnuté poistné. Sťažovateľka sa z dôvodu neplnenia povinností vyplývajúcich z poistnej

zmluvy povinným obrátila na základe uzavretej rozhodcovskej doložky na Arbitrážny súd

Košice, ktorý povinného zaviazal na zaplatenie dlžného poistného a trov konania. Následne

z dôvodu neplnenia povinností uvedených v rozhodcovskom rozsudku podala súdnemu

exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie. Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie však bola okresným súdom zamietnutá v nadväznosti na konštatáciu

neprijateľnosti zmluvných podmienok.

Sťažovateľka okresnému súdu, ktorý uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vytýka, že týmto rozhodnutím nanovo

konštruoval skutkový stav. Keďže však bolo takto rozhodnuté bez nariadenia pojednávania

2

a účasti sťažovateľky, namieta, že jej bolo upreté jej „právo na vyjadrenie sa k správnosti,

pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k ich obsahu“. Podľa sťažovateľky je

výsledkom postupu exekučného súdu faktická nevykonateľnosť exekučného titulu.

Konštatovanie (ne)platnosti zmluvy, ktoré „býva štandardne súčasťou riadneho

dokazovania na pojednávaní v kontradiktórnom procese“, sa však konalo bez účasti

sťažovateľky, v čom vidí zásadný vplyv tohto postupu „na právo sťažovateľa na výkon

exekučného titulu, ktoré je súčasťou garantovaného práva na súdnu ochranu a spravodlivý

proces“.

Sťažovateľka ďalej namieta, že uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského

súdu neumožňujú „preveriť správnosť postupu všeobecných súdov metódou myšlienkovej

verifikácie, teda preskúmania sledu premís a logických záverov, ktoré viedli exekučné súdy

k názoru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky“. Odôvodnenia uznesenia okresného súdu

a uznesenia krajského súdu totiž podľa sťažovateľky „neobjasňujú, v akých konkrétnych

procesných právach či povinnostiach vychádzajúcich z rozhodcovskej doložky mal byť

oprávnený na úkor povinného zvýhodnený tak, že zvýhodnenie malo byť dokonca hrubým

nepomerom vo vzťahu k právam povinného. Exekučné súdy neuviedli, v čom konkrétne,

v akej časti procesného postavenia, mal byť povinný v procese vydania exekučného titulu

hrubo a značne nerovnovážne oproti oprávnenému zvýhodnený.“.

Ako ďalej sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti uvádza, v uznesení okresného súdu

a uznesení krajského súdu „exekučné súdy nezistili dostatočne všetky relevantné skutkové

okolnosti, ktoré v danom prípade boli nasledovné: (a) spotrebiteľ podpísal samostatným

podpisom rozhodcovskú doložku oddelene od zvyšku poistného vzťahu v rámci Osobitných

zmluvných dojednaní a nemusel ju akceptovať ako súčasť uceleného textu poistných

podmienok, (b) uzavretie poistnej zmluvy nebolo podpisom rozhodcovskej doložky

podmienené, (c) vo veci rozhodol stály rozhodcovský súd, ktorého pravidlá boli uverejnené

na internetovej stránke súdu a aj oficiálne v Obchodnom vestníku, (d) rozhodcovia daného

rozhodcovského súdu spĺňajú také kvalifikačné predpoklady a podmienky, aké zákon

vyžaduje pre sudcu všeobecného súdu, (e) konkrétneho rozhodcu neurčil a ani nevybral

dodávateľ a ani spotrebiteľ, ale určil ho stály rozhodcovský súd, (f) spotrebiteľ mal podľa

pravidiel rozhodcovského konania možnosť požiadať o prejednanie veci v obvode kraja jeho

trvalého bydliska, (g) spotrebiteľ je podľa pravidiel rozhodcovského súdu od poplatkov

oslobodený, (i) subsidiárne sa pred rozhodcovským súdom použije Občiansky súdny

poriadok, (j) spotrebiteľ mal zaručené aj iné procesné práva v rozsahu podobnom ako

podľa štandardov , (k) rozhodcovská doložka a ani pravidlá

stáleho rozhodcovského súdu na spotrebiteľa neprenášali žiadne dôkazné bremeno ani inak

mu neznemožňovali ani nesťažovali uplatnenie jeho procesných práv včítane možnosti

žalovať na všeobecnom súde“.

Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu podľa sťažovateľky zakladá porušenie

základného práva sťažovateľky garantovaného v a práva podľa

ods. 1 dohovoru, „nakoľko dovolací súd svoje rozhodnutie vôbec neodôvodnil a nevyjadril

sa ani k jednej z námietok sťažovateľa uvedených v dovolaní“. Uznesenie krajského súdu,

ako aj najvyššieho súdu sťažovateľka napáda aj z dôvodu ich nepreskúmateľnosti.

V dôsledku toho, že sťažovateľka svoj nárok nemôže uplatniť na všeobecnom súde,

žiada vysloviť porušenie aj a dodatkového protokolu, keďže

namietaný postup všeobecných súdov „predstavuje nedôvodný a vážny zásah do

sťažovateľových majetkových práv (dokonca ide o denegatio iustitiae)“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na nerešpektovanie vybraných rozhodnutí ústavného

súdu a Súdneho dvora Európskej únie. Namieta, že nerešpektovanie nálezu ústavného súdu

sp. zn. „v konkrétnom prípade, ktorý je obsahom sťažnosti, zo strany

všeobecných súdov, a to v podobe ignorovania na prípad sa vzťahujúcich právnych

noriem“, konkrétne rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (C-40/2008 a C-478/2009),

a výklad ustanovenia čl. 6.1 smernice 93/13/EHS obsiahnutý v rozhodnutí Súdneho dvora

Európskej únie (C-472/11) zakladá porušenie jej základných práv podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny vzhľadom na to, že právo na spravodlivý proces „v sebe subsumuje aj

právo na použitie správnej právnej normy v posudzovanom prípade zo strany všeobecných

súdov“.

4

Napokon sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že najvyšší súd sa «nevysporiadal ani

s podstatnou námietkou sťažovateľa uvedenou v dovolaní, že súd nie je oprávnený exekúciu

v zmysle § 45 ods. 1 písm. b) za použitia § 40 ods. 1 písm. a) ZRK vo väzbe na § 1 ods. 3

ZRK, zastaviť, a teda ani nie je daný dôvod na „analogické“ zamietnutie žiadosti exekútora

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, a to z dôvodu, že podľa názoru súdu ide

v danom prípade o rozhodcovský rozsudok vydaný v rozpore s ust. § 1 ods. 2 ZRK, čo však

sťažovateľ dôrazne odmieta....».

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým

postupom a napadnutými uzneseniami všeobecných súdov, zrušil napadnuté uznesenia

všeobecných súdov a veci vrátil všeobecným súdom na ďalšie konanie. Napokon sa domáha

náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

III.

III.1 K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a uznesením

okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (porov. , ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(porov. , ).

Sťažovateľka napáda uznesenie okresného súdu. Zo sťažnosti vyplýva, že

sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu

odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

6

III.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým

uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Podľa a podľa listiny každý má právo domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo... aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom...

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých

vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v tejto ,

nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva

a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických

osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo

právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore

so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie

poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru

ustanovenú zákonom.

Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba

v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok

nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie

nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku,

mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok...

III.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

8

Z dôvodu odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu pri prerokovávaní

a rozhodovaní o obdobných sťažnostiach ústavný súd uznesením sp. zn. PLz.

zo 7. mája 2014 prijal toto zjednocujúce stanovisko: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu

primerane uplatniť ustanovenia vzťahujúce sa

na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú

výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie

exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul

v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho

preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie

porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa . Pre ústavnú konformnosť konania ako

celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“

V prerokovávanej veci sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu odvolanie.

Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc zjednocujúce stanovisko pléna ústavného

súdu sp. zn. PLz. zo 7. mája 2014, v súvislosti so sťažovateľkinou nosnou

argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky možno vzťahovať ustálený

právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala z pohľadu „materiálneho“

možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresného súdu a z nich vyplývajúcemu

(novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod na zamietnutie žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňou podaného opravného

prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou zaoberal

krajský súd v rámci odvolacieho konania (m. m. , bod 38,

).

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu

postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom

prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

opakovane uvádza, že „presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí

byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu

súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti

konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. ,

, , ).

V súlade s uvedeným ústavný súd poukazuje na to, že v posudzovanej veci

sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z napadnutého uznesenia

okresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila.

Preto ak aj okresný súd pochybil, keď nedal sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k listinným

dôkazom, ich preskúmaniu ani k ním uskutočnenému právnemu posúdeniu, jeho pochybenie

nemožno pričítať na ťarchu krajskému súdu, keďže tieto procesné nedostatky boli

odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu nemožno považovať

napadnuté uznesenie krajského súdu ani postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého

uznesenia krajského súdu, za také, ktoré porušuje sťažovateľkine základné práva a slobody.

Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

III.2.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20

, listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového

protokolu napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

10

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti

úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť

občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi

do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnou zmluvou podľa (, ).

Ústavný súd sa v danom prípade sústredil na posúdenie otázky, či krajský súd

rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu mal

právomoc skúmať neprijateľnosť zmluvnej podmienky − rozhodcovskej doložky.

Ústavný súd ďalej uvádza, že jedným z nevyhnutných predpokladov vedenia

exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno

exekúciu vykonať. Nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú

zmluvnú podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný

všeobecný súd dospieť len na základe komplexného posúdenia posudzovanej

spotrebiteľskej zmluvy.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody

zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd

je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek

štádiu už začatého exekučného konania.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na odôvodnenie smernice Rady

č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej

len „smernica o nekalých podmienkach“), podľa ktorého „keďže na účely ...smernice sa

hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy

ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb; keďže hlavný predmet zmluvy

a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti

ostatných podmienok...“. Z prezentovaného vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy

(v okolnostiach posudzovanej veci je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie

poskytnuté dodávateľom, pozn.) a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú

vyňaté z posúdenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zároveň však platí, že aj hlavný

predmet zmluvy a vzťah ceny a kvality dodávanej služby môžu byť brané na zreteľ pri

hodnotení primeranosti ostatných podmienok (rozumej ostatných podmienok poistnej

zmluvy). Z citovaného odôvodnenia smernice o nekalých podmienkach však nevyplýva

vyňatie poistných zmlúv z vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach en bloc,

a rovnako ani nemožnosť posúdenia nekalého charakteru podmienky zakladajúcej

právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor vyplývajúci z poistnej zmluvy.

Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd uvádza, že súčasťou obsahu základného

práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu uvedené

požiadavky na odôvodnenie napĺňa. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

12

nezistil v postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia krajského

súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej

neakceptovateľnosti. Krajský súd podľa posúdenia ústavného súdu odpovedal

aj na ťažiskové argumenty sťažovateľky týkajúce sa posúdenia rozhodcovskej doložky

a exekučného titulu, odvolávajúc sa na uvedené závery ústavného súdu a zjednocujúce

stanovisko pléna ústavného súdu, závery tohto súdu sú ústavne udržateľné. Napadnuté

uznesenie krajského súdu preto nemôže mať také účinky, ktoré by boli v okolnostiach

posudzovanej veci nezlučiteľné s , listinou a dohovorom garantovaným základným

právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie, ako aj základným

právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného

porušenia jej práv napadnutým postupom a uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

III.3 K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Sťažovateľka v sťažnosti tiež namietala porušenie označených práv postupom

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo ňou podané dovolanie odmietnuté

ako neprípustné.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky

upravuje a nasl. v znení účinnom

v čase rozhodovania najvyššieho súdu, do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“).

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ

ide o prípady uvedené pod písmenom a) až g) tohto zákonného ustanovenia.

Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených

v .

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis ,

, , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho

súdu nemajúci oporu v zákone.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania

je v napadnutom uznesení najvyššieho súdu zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom

a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom

uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako

neprípustné, a to jednak podľa , ako aj podľa .

14

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých možno uskutočniť dovolacie

konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do

právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

).

Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ňou podaných dovolaní nestotožňuje, ústavný súd napokon

dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. K námietkam

uvedeným v sťažnosti ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho

konania nerozhodoval o veci meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody

podľa .

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie ňou označených práv ako nedostatočnú na to, aby na

jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať

spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením

označených práv. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej

súvislosti s namietaným porušením sťažovateľkou označených práv aj preto, že toto

porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem

upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne

aj , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2016