Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 36 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (47)I. ÚS 675/2013
PDF · 258.77 KB
No categories available
I. ÚS 675/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej
advokátskou kanceláriou JUDr. M. T., advokát, s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom
konateľa a advokáta JUDr. M. T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným
právom na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného
práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v odvolacom
konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoE 401/2011 a jeho uznesením z 26. apríla 2012
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Cdo 148/2012 a jeho uznesením z 12. augusta 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. M. T., advokát, s. r. o., B.,
konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. T., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva
na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoE 401/2011 a jeho
uznesením z 26. apríla 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 148/2012 a jeho uznesením z 12. augusta 2013 (ďalej len
„uznesenie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako subjekt podnikajúci
v oblasti poisťovníctva uzavrela s M. M. (ďalej len „povinná“) poistnú zmluvu č.
4450490049 z 19. júna 2008, v ktorej bola dojednaná tzv. rozhodcovská doložka, podľa
ktorej všetky spory súvisiace s touto poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovským
súdom. Sťažovateľka si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky voči
povinnej a tieto jej boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho súdu
Košice sp. zn. 3 C 692/2009 z 8. marca 2010 o uložení povinnosti povinnej zaplatiť
sťažovateľke dlžné poistné v sume 27,17 €, 5 % ročný úrok z omeškania z dlžnej sumy od
20. októbra 2008 do zaplatenia a trovy rozhodcovského konania 230 €), na základe ktorého
ako exekučného titulu podala návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej.
Okresný súd Partizánske (ďalej len „okresný súd“) v exekučnej veci sťažovateľky
o vymoženie sumy 27,17 € s príslušenstvom potom, ako sťažovateľka na jeho výzvu
predložila poistnú zmluvu, poistné podmienky tvoriace súčasť zmluvy a zdôvodnenie trov
rozhodcovského konania uznesením č. k. 3 Er 112/2011-20 z 18. apríla 2011 (ďalej len
„uznesenie okresného súdu“) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.
Podľa sťažovateľky pokiaľ okresný súd „neobmedzil svoj postup iba na prieskum
rozhodcovského spisu, ale na základe dokazovania zisťoval a vytváral po začatí exekučného
súdneho konania nanovo skutkový stav, mal dať oprávnenému riadne možnosť zúčastniť sa
dokazovania. Súd prvého stupňa za pomoci ním vyžiadaných listinných dôkazov vykonal
kontrolu postupu rozhodcovského súdu a dospel k úplne opačným právnym záverom.“.
Okresný súd pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie „posudzoval platnosť
rozhodcovskej doložky, t. j. skutočnosť, ktorú posudzoval už v rozhodcovskom konaní
rozhodcovský súd a to na základe vykonaného dokazovania, a preto ani exekučný súd,
pokiaľ posudzoval tú istú skutočnosť (platnosť resp. prijateľnosť rozhodcovskej doložky),
nemohol k tomuto záveru dospieť iným postupom, ako na základe vykonaného
dokazovania“.
Sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu.
Krajský súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenie okresného súdu, s ktorého
odôvodnením sa v celom rozsahu stotožnil.
Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie. Prípustnosť
dovolania vyvodzovala okrem iného z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a) až c) OSP namietajúc,
že jej súdy nižšieho stupňa odňali možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd bol toho
názoru, že nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP,
a napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky ako neprípustné.
Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených základných a iných práv postupom
a uznesením krajského súdu, ako aj postupom a uznesením najvyššieho súdu.
Rozhodnutie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne, nepreskúmateľné
a jeho závery za neodôvodnené, pričom jeho nepreskúmateľnosť má podľa sťažovateľky
spočívať v tom, že najvyšší súd „nevymedzil hranice dokazovania, teda nevymedzil, čo sa
v súlade s jeho právnym názorom má považovať za dokazovanie a aký postup súdu už
dokazovaním nie je...
Ak exekučný súd posúdil obsah listín predložených sťažovateľom, a dospel
k diametrálne odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd, bolo v súlade so zásadou
práva na spravodlivý proces nevyhnutné, aby mal oprávnený možnosť sa k takému
posúdeniu vyjadriť, najmä ak oprávnený dôvodne očakával nariadenie exekúcie
na podklade právoplatného a vykonateľného exekučného titulu. V tomto smere je
rozhodnutie exekučného súdu... prekvapivým, a teda je porušením práva na spravodlivý
proces.“.
Sťažovateľka tiež uvádza, že najvyšší súd sa nijako nevysporiadal s argumentmi
sťažovateľky formulovanými v ňou podanom dovolaní a podporujúcimi právny názor
o potrebe nariadenia pojednávania. Poukazuje pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 20 Cdo/1020/99 (R ČR č. 25/2002), ako aj na obsah rozhodnutia
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 57/04 tvrdiac, že výsledkom postupu
exekučného súdu je faktická nevykonateľnosť exekučného titulu, teda faktické zrušenie jeho
účinkov. Opodstatnenosť podávanej sťažnosti ďalej sťažovateľka odvodzuje aj z uznesení
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 344/2012 z 3. júla 2012, sp. zn. I. ÚS 547/2012
zo 7. novembra 2012 a nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013.
Namieta aj skutočnosť, že dovolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia žiadnym
spôsobom nezdôvodnil odklon od judikatúry ústavného súdu, na ktorú poukázala v
podanom dovolaní (napríklad III. ÚS 192/06).
Sťažovateľka tiež namieta, že krajský súd ako súd odvolací sa nijakým spôsobom
nevyjadril k viacerým jej námietkam, a preto je jeho uznesenie v sťažovateľkinej veci
neodôvodnené a nepreskúmateľné, čo založilo prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f)
OSP. Preto opačný záver v uznesení najvyššieho súdu zakladá porušenie označených práv.
S poukazom na judikatúru ústavného súdu umožňujúcu v prípade odmietnutia dovolania
najvyšším súdom aj ústavný prieskum odvolacieho súdu sťažovateľka napáda svojou
sťažnosťou aj uznesenie krajského súdu „z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti“.
V závere sťažovateľka uvádza, že najvyšší súd tiež nesprávne rozhodol, ak „úplne
ignoroval dovolaciu námietku sťažovateľa, v ktorej sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že
senáty Krajského súdu v Košiciach pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky ako
predbežnej otázky pre svoje rozhodnutie, považovali rozhodcovskú doložku za platnú
z hľadísk podľa ZRK, ako aj podľa § 52 a nasl. OZ“. Súčasne sa dovolací súd nezaoberal
argumentáciou sťažovateľky týkajúcej sa toho, že v tejto veci bola rozhodcovská doložka
dohodnutá ako individuálna zmluvná podmienka, čo súčasne vylučuje, aby bola považovaná
za neprijateľnú podmienku. Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods. 2 OSP,
a preto zakladá porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 36 ods. listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, v spojení s právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci v jeho
neprítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo sťažovateľa
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. 08. 2013
sp. zn. 1Cdo/148/2012 a postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 26. 04.
2012 sp. zn. 19CoE/401/2011 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. 08. 2013
sp. zn. 1Cdo/148/2012 a postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 26. 04.
2012 sp. zn. 19CoE/401/2011 sa rušia a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie
konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,95 €, ktorú
je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet JUDr. M. T., advokát, s. r. o.,
konajúcej JUDr. M. T., advokátom, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky platbu vykoná na číslo účtu, ktorý JUDr. M. T., advokát,
s. r. o., uvedie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s jej právom na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny,
základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoE 401/2011 a jeho uznesením a postupom
najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 148/2012 a jeho
uznesením.
Sťažovateľka vyčíta krajskému súdu (ktorý napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu)
nesprávne skutkové a právne závery učinené v rozpore so zákonnými podmienkami,
v rozpore s právom sťažovateľky byť oboznámená s vykonanými dôkazmi a vyjadriť sa
k nim a zároveň nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia a nevysporiadanie sa
s odvolacími dôvodmi sťažovateľky.
Najvyššiemu súdu sťažovateľka vyčíta to, že sa nestotožnil s jej názorom o naplnení
dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP (ktoré sťažovateľka vymedzila
totožne ako dôvody svojej sťažnosti v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu), ako
aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je
ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolanie podané
sťažovateľkou ako neprípustné podľa § 237 písm. f) OSP, uviedol:
«V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/
odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je
dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/
ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávnenej preto podľa
ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj
uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v
konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd
nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti
dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť
aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné (viď napríklad
R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p.
netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
1. Dovolateľka namieta, že jej súdy odňali možnosť pred súdom konať v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je
procesné nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka
občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho
práv.
Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že
súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti.
Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia
tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu
exekučného konania.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie
exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením
(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený
a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky
konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul
nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.
Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie
splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o
poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti
oprávneného a povinného.
Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej
neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola
oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.
Po preskúmaní veci dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani o prípad
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.
V tejto súvislosti sa dovolací súd stotožnil s argumentmi uvedenými v odôvodneniach
rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach sp. zn. 2 Cdo 5/2012,
sp. zn. 3 Cdo 146/2011, sp. zn. 3 Cdo 167/2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011,
sp. zn. 5 Cdo 100/2012 asp. zn. 6 Cdo 228/2011, ktorých právne závery považuje z pohľadu
dovolacieho súdu za konštantné. Pokiaľ teda súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol
a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti
oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
2. Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že oprávnená namieta, že konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p.). Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná,
ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy,
keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v
prejednávanej veci nejde.
Dovolací súd sa ďalej zaoberal námietkou dovolateľky, či rozhodnutia súdov nižších
stupňov sú dostatočne odôvodnené, preskúmateľné (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Po preskúmaní
veci však dospel k záveru, že táto námietka dovolateľky taktiež nie je dôvodná.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej
judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgiadis v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997).
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody svojho rozhodnutia a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého
stupňa potvrdil (aj so zreteľom na obsah odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa
pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení
a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť,
že dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).
3. Oprávnená napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s.
p. (iba výskyt ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť
prípustnosť dovolania oprávnenej). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný
dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesné prípustné dovolanie (viď §
241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010,
sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011
a sp. zn. 6 Cdo 41/2011).»
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že
najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania sťažovateľky proti uzneseniu krajského
súdu z dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP skúmal jej obdobné námietky, ktoré uviedla aj
na podporu svojej sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu. Závery najvyššieho
súdu v danom prípade v plnom rozsahu obstoja aj vo vzťahu k posúdeniu možnosti
porušenia označených základných a iných práv sťažovateľky uznesením krajského súdu,
možnosť porušenia označených základných a iných práv sťažovateľky uznesením krajského
súdu z nich nevyplýva a ústavný súd na tieto závery v celom rozsahu odkazuje.
Osvojenie si záverov najvyššieho súdu ústavným súdom vylučuje možnosť porušenia
označených základných a iných práv sťažovateľky samotným uznesením najvyššieho súdu,
ktorý sa podľa ústavného súdu dostatočne a ústavne konformne vysporiadal s danosťou
dôvodov prípustnosti dovolania proti uzneseniu krajského súdu a svoje uznesenie
dostatočne a ústavne konformne odôvodnil.
Ústavný súd k napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu dodáva, že krajský
súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie
veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,
a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a dostatočne odôvodnené vrátane
vysporiadania sa s podstatnými odvolacími dôvodmi sťažovateľky. Vzhľadom na aplikáciu
príslušných ustanovení Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka, smernice Rady
č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj obsahu
relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené.
Krajský súd totiž konštatoval, že nebol splnený jeden z elementárnych predpokladov
vedenia exekučného konania z dôvodu, že neexistoval relevantný exekučný titul, na základe
ktorého by bolo možné exekúciu vykonať, keďže rozhodcovský rozsudok bol vydaný
na základe rozhodcovskej doložky, ktorá bola posúdená ako neprijateľná zmluvná
podmienka.
Uznesenie krajského súdu je pritom nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s uznesením
okresného súdu sp. zn. 3 Er 112/2011 z 18. apríla 2011, na odôvodnenie ktorého krajský súd
poukázal a v celom rozsahu sa s ním aj stotožnil. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu
totiž vyplýva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie
konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie
základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj
v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane
(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Navyše, úlohou
ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je
posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska
formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho
ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.
Nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci krajským súdom (a pred ním
okresným súdom) sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného
súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého právo
na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť
k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním
o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu
„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných
opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej
obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípu
materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy
v rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou
v sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným
súdom, ale v jeho celostnom priebehu.
Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia
okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec
použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na verejné prerokovanie veci
v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
K argumentácii sťažovateľky uvedenej v sťažnosti je potrebné ešte uviesť, že ústavný
súd síce nálezom sp. zn. II. ÚS 499/2013 z 10. júla 2013 rozhodol v prospech sťažovateľky
a tiež prijal i ďalšie jej sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 547/2012, IV. ÚS 344/2012), ale
táto skutočnosť nemôže mať na „preskúmavanú vec účinky záväzného aplikačného
pravidla“, ak navyše v konaniach vedených pod sp. zn. III. ÚS 595/2012,
sp. zn. III. ÚS 264/2012, sp. zn. II. ÚS 160/2013 a sp. zn. I. ÚS 332/2012 boli sťažnosti
sťažovateľky ešte predtým odmietnuté ako zjavne neopodstatnené a s ktorých odôvodnením
sa I. senát plne stotožňuje.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu, napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a označenými základnými a inými právami sťažovateľky, ktorá by zakladala možnosť
vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2013