Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 675/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej

advokátskou kanceláriou JUDr. M. T., advokát, s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta JUDr. M. T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na

súdnu ochranu podľa v spojení so základným

právom na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného

práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v odvolacom

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. apríla 2012

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. augusta 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. M. T., advokát, s. r. o., B.,

konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. T., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva

na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 26. apríla 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. augusta 2013 (ďalej len

„uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako subjekt podnikajúci

v oblasti poisťovníctva uzavrela s M. M. (ďalej len „povinná“) poistnú zmluvu č.

4450490049 z 19. júna 2008, v ktorej bola dojednaná tzv. rozhodcovská doložka, podľa

ktorej všetky spory súvisiace s touto poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovským

súdom. Sťažovateľka si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky voči

povinnej a tieto jej boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho súdu

Košice sp. zn. z 8. marca 2010 o uložení povinnosti povinnej zaplatiť

sťažovateľke dlžné poistné v sume 27,17 €, 5 % ročný úrok z omeškania z dlžnej sumy od

20. októbra 2008 do zaplatenia a trovy rozhodcovského konania 230 €), na základe ktorého

ako exekučného titulu podala návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej.

Okresný súd Partizánske (ďalej len „okresný súd“) v exekučnej veci sťažovateľky

o vymoženie sumy 27,17 € s príslušenstvom potom, ako sťažovateľka na jeho výzvu

predložila poistnú zmluvu, poistné podmienky tvoriace súčasť zmluvy a zdôvodnenie trov

rozhodcovského konania uznesením č. k. -20 z 18. apríla 2011 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu“) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie.

Podľa sťažovateľky pokiaľ okresný súd „neobmedzil svoj postup iba na prieskum

rozhodcovského spisu, ale na základe dokazovania zisťoval a vytváral po začatí exekučného

súdneho konania nanovo skutkový stav, mal dať oprávnenému riadne možnosť zúčastniť sa

dokazovania. Súd prvého stupňa za pomoci ním vyžiadaných listinných dôkazov vykonal

kontrolu postupu rozhodcovského súdu a dospel k úplne opačným právnym záverom.“.

Okresný súd pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie „posudzoval platnosť

rozhodcovskej doložky, t. j. skutočnosť, ktorú posudzoval už v rozhodcovskom konaní

rozhodcovský súd a to na základe vykonaného dokazovania, a preto ani exekučný súd,

pokiaľ posudzoval tú istú skutočnosť (platnosť resp. prijateľnosť rozhodcovskej doložky),

nemohol k tomuto záveru dospieť iným postupom, ako na základe vykonaného

dokazovania“.

Sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu.

Krajský súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenie okresného súdu, s ktorého

odôvodnením sa v celom rozsahu stotožnil.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie. Prípustnosť

dovolania vyvodzovala okrem iného z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) a jeho dôvodnosť z až c) namietajúc,

že jej súdy nižšieho stupňa odňali možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd bol toho

názoru, že nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa ,

a napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky ako neprípustné.

Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených základných a iných práv postupom

a uznesením krajského súdu, ako aj postupom a uznesením najvyššieho súdu.

Rozhodnutie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne, nepreskúmateľné

a jeho závery za neodôvodnené, pričom jeho nepreskúmateľnosť má podľa sťažovateľky

spočívať v tom, že najvyšší súd „nevymedzil hranice dokazovania, teda nevymedzil, čo sa

v súlade s jeho právnym názorom má považovať za dokazovanie a aký postup súdu už

dokazovaním nie je...

Ak exekučný súd posúdil obsah listín predložených sťažovateľom, a dospel

k diametrálne odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd, bolo v súlade so zásadou

práva na spravodlivý proces nevyhnutné, aby mal oprávnený možnosť sa k takému

posúdeniu vyjadriť, najmä ak oprávnený dôvodne očakával nariadenie exekúcie

na podklade právoplatného a vykonateľného exekučného titulu. V tomto smere je

rozhodnutie exekučného súdu... prekvapivým, a teda je porušením práva na spravodlivý

proces.“.

Sťažovateľka tiež uvádza, že najvyšší súd sa nijako nevysporiadal s argumentmi

sťažovateľky formulovanými v ňou podanom dovolaní a podporujúcimi právny názor

o potrebe nariadenia pojednávania. Poukazuje pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Českej republiky sp. zn. (R ČR č. 25/2002), ako aj na obsah rozhodnutia

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. tvrdiac, že výsledkom postupu

exekučného súdu je faktická nevykonateľnosť exekučného titulu, teda faktické zrušenie jeho

účinkov. Opodstatnenosť podávanej sťažnosti ďalej sťažovateľka odvodzuje aj z uznesení

ústavného súdu sp. zn. z 3. júla 2012, sp. zn.

zo 7. novembra 2012 a nálezu ústavného súdu sp. zn. z 10. júla 2013.

Namieta aj skutočnosť, že dovolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia žiadnym

spôsobom nezdôvodnil odklon od judikatúry ústavného súdu, na ktorú poukázala v

podanom dovolaní (napríklad ).

Sťažovateľka tiež namieta, že krajský súd ako súd odvolací sa nijakým spôsobom

nevyjadril k viacerým jej námietkam, a preto je jeho uznesenie v sťažovateľkinej veci

neodôvodnené a nepreskúmateľné, čo založilo prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f)

. Preto opačný záver v uznesení najvyššieho súdu zakladá porušenie označených práv.

S poukazom na judikatúru ústavného súdu umožňujúcu v prípade odmietnutia dovolania

najvyšším súdom aj ústavný prieskum odvolacieho súdu sťažovateľka napáda svojou

sťažnosťou aj uznesenie krajského súdu „z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti“.

V závere sťažovateľka uvádza, že najvyšší súd tiež nesprávne rozhodol, ak „úplne

ignoroval dovolaciu námietku sťažovateľa, v ktorej sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že

senáty Krajského súdu v Košiciach pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky ako

predbežnej otázky pre svoje rozhodnutie, považovali rozhodcovskú doložku za platnú

z hľadísk podľa ZRK, ako aj podľa a nasl. “. Súčasne sa dovolací súd nezaoberal

argumentáciou sťažovateľky týkajúcej sa toho, že v tejto veci bola rozhodcovská doložka

dohodnutá ako individuálna zmluvná podmienka, čo súčasne vylučuje, aby bola považovaná

za neprijateľnú podmienku. Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z ,

a preto zakladá porušenie základného práva sťažovateľky podľa

v spojení s čl. 36 ods. listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, v spojení s právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci v jeho

neprítomnosti podľa , právo sťažovateľa

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. 08. 2013

sp. zn. a postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 26. 04.

2012 sp. zn. porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. 08. 2013

sp. zn. a postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 26. 04.

2012 sp. zn. sa rušia a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie

konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,95 €, ktorú

je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet JUDr. M. T., advokát, s. r. o.,

konajúcej JUDr. M. T., advokátom, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky platbu vykoná na číslo účtu, ktorý JUDr. M. T., advokát,

s. r. o., uvedie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s jej právom na súdnu ochranu podľa listiny,

základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením a postupom

najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením.

Sťažovateľka vyčíta krajskému súdu (ktorý napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu)

nesprávne skutkové a právne závery učinené v rozpore so zákonnými podmienkami,

v rozpore s právom sťažovateľky byť oboznámená s vykonanými dôkazmi a vyjadriť sa

k nim a zároveň nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia a nevysporiadanie sa

s odvolacími dôvodmi sťažovateľky.

Najvyššiemu súdu sťažovateľka vyčíta to, že sa nestotožnil s jej názorom o naplnení

dôvodov prípustnosti dovolania podľa (ktoré sťažovateľka vymedzila

totožne ako dôvody svojej sťažnosti v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu), ako

aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je

ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolanie podané

sťažovateľkou ako neprípustné podľa , uviedol:

«V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/

odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( )

na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa V zmysle je

dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie

súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/

ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému až c/ Dovolanie oprávnenej preto podľa

ustanovení a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj

uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v

konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd

nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti

dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v , možno ním napadnúť

aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné (viď napríklad

R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver

o prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle až e/ a

netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

1. Dovolateľka namieta, že jej súdy odňali možnosť pred súdom konať v zmysle § 237

písm. f/ Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je

procesné nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka

občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho

práv.

Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v došlo tým, že

súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti.

Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia

tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora

vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu

exekučného konania.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie

exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením

(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený

a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky

konania v zmysle V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul

nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach

až ) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.

Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie

splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o

poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti

oprávneného a povinného.

Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej

neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola

oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.

Po preskúmaní veci dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani o prípad

zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.

V tejto súvislosti sa dovolací súd stotožnil s argumentmi uvedenými v odôvodneniach

rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. asp. zn. , ktorých právne závery považuje z pohľadu

dovolacieho súdu za konštantné. Pokiaľ teda súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol

a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti

oprávnenej pred súdom konať ( ).

2. Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že oprávnená namieta, že konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/

). Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná,

ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť

k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy,

keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v

prejednávanej veci nejde.

Dovolací súd sa ďalej zaoberal námietkou dovolateľky, či rozhodnutia súdov nižších

stupňov sú dostatočne odôvodnené, preskúmateľné ( ). Po preskúmaní

veci však dospel k záveru, že táto námietka dovolateľky taktiež nie je dôvodná.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany (, ). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej

judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgiadis v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997).

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné

zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis

c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody svojho rozhodnutia a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého

stupňa potvrdil (aj so zreteľom na obsah odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa

pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení

a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť,

že dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu

(napr. ).

3. Oprávnená napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s.

p. (iba výskyt ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť

prípustnosť dovolania oprávnenej). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný

dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesné prípustné dovolanie (viď §

241 ods. 2 písm. c/ ), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. ).»

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že

najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania sťažovateľky proti uzneseniu krajského

súdu z dôvodu podľa skúmal jej obdobné námietky, ktoré uviedla aj

na podporu svojej sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu. Závery najvyššieho

súdu v danom prípade v plnom rozsahu obstoja aj vo vzťahu k posúdeniu možnosti

porušenia označených základných a iných práv sťažovateľky uznesením krajského súdu,

možnosť porušenia označených základných a iných práv sťažovateľky uznesením krajského

súdu z nich nevyplýva a ústavný súd na tieto závery v celom rozsahu odkazuje.

Osvojenie si záverov najvyššieho súdu ústavným súdom vylučuje možnosť porušenia

označených základných a iných práv sťažovateľky samotným uznesením najvyššieho súdu,

ktorý sa podľa ústavného súdu dostatočne a ústavne konformne vysporiadal s danosťou

dôvodov prípustnosti dovolania proti uzneseniu krajského súdu a svoje uznesenie

dostatočne a ústavne konformne odôvodnil.

Ústavný súd k napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu dodáva, že krajský

súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie

veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a dostatočne odôvodnené vrátane

vysporiadania sa s podstatnými odvolacími dôvodmi sťažovateľky. Vzhľadom na aplikáciu

príslušných ustanovení Exekučného poriadku a , smernice Rady

č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj obsahu

relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené.

Krajský súd totiž konštatoval, že nebol splnený jeden z elementárnych predpokladov

vedenia exekučného konania z dôvodu, že neexistoval relevantný exekučný titul, na základe

ktorého by bolo možné exekúciu vykonať, keďže rozhodcovský rozsudok bol vydaný

na základe rozhodcovskej doložky, ktorá bola posúdená ako neprijateľná zmluvná

podmienka.

Uznesenie krajského súdu je pritom nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s uznesením

okresného súdu sp. zn. z 18. apríla 2011, na odôvodnenie ktorého krajský súd

poukázal a v celom rozsahu sa s ním aj stotožnil. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu

totiž vyplýva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie

konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie

základných práv a slobôd (, ). Vo svojej ustálenej judikatúre aj

v nadväznosti na ústavný súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane

(m. m. , , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Navyše, úlohou

ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je

posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska

formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (), ale posúdenie jeho

ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci krajským súdom (a pred ním

okresným súdom) sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného

súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého právo

na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť

k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním

o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu

„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných

opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej

obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípu

materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy

v rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou

v sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným

súdom, ale v jeho celostnom priebehu.

Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia

okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec

použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa , základného práva na verejné prerokovanie veci

v jej prítomnosti podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K argumentácii sťažovateľky uvedenej v sťažnosti je potrebné ešte uviesť, že ústavný

súd síce nálezom sp. zn. z 10. júla 2013 rozhodol v prospech sťažovateľky

a tiež prijal i ďalšie jej sťažnosti na ďalšie konanie (, ), ale

táto skutočnosť nemôže mať na „preskúmavanú vec účinky záväzného aplikačného

pravidla“, ak navyše v konaniach vedených pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. boli sťažnosti

sťažovateľky ešte predtým odmietnuté ako zjavne neopodstatnené a s ktorých odôvodnením

sa I. senát plne stotožňuje.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu, napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a označenými základnými a inými právami sťažovateľky, ktorá by zakladala možnosť

vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť

sťažovateľky podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013