Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 97 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (105)d5a/384247.948e1d.pdf
PDF · 150.52 KB
No categories available
5Cdo/100/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 100/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., IČO: X.,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. D.B. s.r.o., so sídlom v K., proti povinnej P. S.,
o vymoženie 461,86 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp.zn. 21
Er 281/2010, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 29. júna 2011 sp.zn. 43 CoE 160/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Lučenec uznesením z 20. decembra 2010 č.k. 21 Er 281/2010-24
zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. M.. J. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
pod sp.zn. EX 2226/2010 - Ha na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku
Arbitrážneho súdu Košice zo 7. mája 2010 sp.zn. 3 C 170/2009. Rozhodnutie odôvodnil
vyslovením záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nachádzajúcej sa v poistnej
zmluve z 30. januára 2008 (vo všeobecných poistných podmienkach časť XV). Poukázal na
ustanovenie čl. 6 ods. 1, čl. 3 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka, čl. 144 ods. 1, čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, § 2 písm. b/, § 3 ods. l a 2
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v platnom znení a tiež judikatúru
Európskeho súdneho dvora a konštatoval, že predmetnou rozhodcovskou doložkou dochádza
reálne k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v
neprospech spotrebiteľa. Mal za to, že oprávnená od počiatku sledovala koncipovaním
rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené
na rozhodcovskom súde, ktorý sa nachádza v mieste jej sídla, za účelom minimalizácie jej
nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Uviedol, že rozhodcovská doložka
bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku
neplatnou v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy.
Rozhodcovské konanie sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán
a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom
na vykonanie exekúcie.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávnenej uznesením z 29. júna 2011
sp.zn. 43 CoE 160/2011 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle
§ 219 O.s.p. potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
prvostupňového súdu. S poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 3
ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní dospel k záveru, že prvostupňový
súd správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá vo všeobecných
obchodných podmienkach ako súčasti poistnej zmluvy uzavretej medzi oprávnenou
a povinnou, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z § 53 ods. 1, prvá veta, Občianskeho
zákonníka. Mal za to, že pri skúmaní neprijateľnej zmluvnej podmienky vychádzal
prvostupňový súd správne zo záveru, že zmluva, ktorá bola uzavretá medzi účastníkmi
konania, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, uzavretou podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch, pretože oprávnená ako podnikateľ poskytla povinnej ako
spotrebiteľovi službu a v rámci nej aj peňažné prostriedky na zaobstaranie mobilu
za dohodnuté poistné pre jeho súkromné účely. Okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu
poistnej zmluvy, a to s prihliadnutím k tomu, že oprávnená je podnikateľ, ktorá jej obsah, ako
aj obsah všeobecných obchodných podmienok na predtlačených formulároch vopred
pre spotrebiteľa pripravila, pričom mu neumožnila individuálne dohodnúť žiadnu
z podmienok, ktorá by mohla byť pre spotrebiteľa výhodnejšia, dosiahla, že mala na základe
rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo všeobecných obchodných podmienkach právo voľby
súdu, ktorý rozhodne spor medzi oprávnenou a povinnou, pričom spotrebiteľ nemal na jeho
výber žiaden vplyv. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo ju, ako aj všeobecné
obchodné podmienky, akceptovať, v dôsledku čoho považoval súd prvého stupňa takto
dojednanú zmluvnú podmienku za neprijateľnú a podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
za neplatnú, s čím sa odvolací súd stotožnil. Uviedol, že dojednanie rozhodcovskej doložky
s takým obsahom, aký je súčasťou všeobecných obchodných podmienok tvoriacich
nedeliteľnú súčasť poistnej zmluvy, je v rozpore nielen s ustanoveniami Smernice Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských v zmluvách, ale aj
s vnútroštátnymi právnymi normami, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv,
v dôsledku čoho prvostupňový súd správne rozhodol, keď žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
zamietol. Podľa názoru odvolacieho súdu argumenty oprávnenej uvedené v odvolaní nie sú
z uvedených dôvodov akceptovateľné, a to najmä preto, že z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vyplýva pre exekučný súd predtým, než udelí poverenie na vykonanie
exekúcie preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom, a to nielen formálne náležitosti
exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov, ktoré sú uvedené v § 41 ods. 2
Exekučného poriadku, ako aj v ustanovení § 45 ods. l a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní,
má exekučný súd právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva.
Exekučný súd tak musí zistiť, či existujú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe
rozhodcovského rozsudku uvedené v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní a v prípade, že
ich zistí, je dôvodný postup podľa § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. Konštatoval,
že exekučný súd je už v štádiu žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku povinný prihliadnuť na dôvody, ktoré by mohli mať za následok
zastavenie exekúcie a ktoré sú uvedené v § 45 ods. l písm. b/ a c/ zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov a v prípade, že ich zistí, musí žiadosť
o udelenie poverenia zamietnuť. Uviedol, že takýto postup vnútroštátneho súdu ako súdu
exekučného je v súlade s cieľom Smernice Rady 93/13/EHS zabezpečiť, aby nekalé
podmienky v spotrebiteľských zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov, čo vyplýva aj
z odôvodnenia rozhodnutia Európskeho súdneho dvora vo veci C – 40/08 ASTURCOM.
Slovenský právny poriadok nielenže umožňuje, ale aj priam ukladá v § 45 zákone č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe
rozhodcovského rozsudku, ak tento obsahuje rozhodcovskú doložku, ktorá je neprijateľnou
podmienkou.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená, ktorá navrhla
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj uznesenie súdu prvého stupňa, zrušiť a vec
vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhla odložiť vykonateľnosť
dovolaním napadnutého rozhodnutia. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p. a § 237 písm. a/, f/ O.s.p. Podľa názoru oprávnenej Exekučný poriadok,
ani iný právny predpis vnútroštátneho alebo európskeho práva, neumožňuje exekučnému súdu
skúmať prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, a preto nemôže vysloviť ani jej
neplatnosť. Uviedla, že exekučný súd nie je súdom konajúcim vo veci zrušenia
rozhodcovského rozsudku, a teda nemá ani oprávnenie preskúmať arbitrážny rozsudok
z hľadísk uvedených v § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, a nemá teda právomoc
skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky. Ustanovenie § 45
zákona č. 244/2002 Z.z. umožňuje v tam vymenovaných prípadoch exekučné konanie
zastaviť, nie však zamietnuť žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Mala za to, že skúmanie (ne)platnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky v exekučnom
konaní, nemá žiadnu oporu v relevantných právnych predpisoch. Okrem toho namietala, že
nenariadením pojednávania jej súdy odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a tiež
k tomu, prečo rozhodcovskú doložku obsiahnutú v osobitných zmluvných dojednaniach
k poistnej zmluve považuje jednoznačne za individuálne dojednanú a teda platnú zmluvnú
podmienku. I keď sa v exekučnom konaní vo všeobecnosti nevykonáva dokazovanie, súdy
predsa len vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi, avšak bez toho, aby nariadili
pojednávanie. Taktiež mala za to, že exekučný súd pochybil, keď napriek právnemu
zastúpeniu oprávnenej, ktoré bolo preukázané plnomocenstvom, nedoručil rozhodnutie
odvolacieho súdu právnemu zástupcovi oprávnenej, ale priamo oprávnenej. Doručenie
rozhodnutia účastníkovi, ktorý má zástupcu pre celé konanie, nevyvoláva účinky doručenia.
Podľa názoru oprávnenej súdy tiež dospeli k nesprávnemu záveru o neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky a nesprávne právne posúdili ustanovenia Exekučného poriadku
a dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, podľa ktorého sú oprávnené zastaviť exekúciu
z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. V doplnení dovolania dovolateľka ďalej
namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutí súdov a z nej plynúce porušenie práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj
nedostatočne zistený skutkový stav veci. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala
skutkový a právny stav veci.
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas oprávnená zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd svojím uznesením potvrdil uznesenie
súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému
v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1
a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka v dovolaní namieta, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.).
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať, ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že podľa jej názoru v rozpore so zákonom
i smernicou 93/13/EHS preskúmavali právoplatné exekučné tituly a že bez zákonom
zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť
rozhodcovskej doložky. Dovolateľka tu teda namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového –
hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku existencie vady
v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p., ale o námietku inú (netýkajúcu sa právomoci súdov), ktorú
dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov
súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237
písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje povahu preskúmavanej veci a tiež to, že ňou
napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov
vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (viď napr. ustanovenia §§ 29, 38 ods. 3, 44 ods. 1
Exekučného poriadku).
Vzhľadom na uvedené nie je opodstatnená námietka dovolateľky o existencii vady
konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich
právomoci.
Oprávnená v dovolaní tiež namieta, že súdy jej v konaní odňali možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tým, že
súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti.
Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia
tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu exekučného
konania.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. V súvislosti s tým najmä skúma, či návrh na vykonanie
exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením
(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený
a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky
konania v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu upravenú v ustanoveniach § 120 až 136
O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a príloh. Vzhľadom
na to sa toto oboznamovanie s obsahom listín, posudzovanie splnenia podmienok konania
a tiež predpokladov, za ktorých možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o poverenie
na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného
a povinného.
Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej
neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola
oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.
Dovolateľka namietala aj to, že právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu
skúmať prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, a preto tento nemôže vysloviť
ani jej neplatnosť. Uviedla, že ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní stanovuje rozsah preskúmania rozhodcovského rozsudku, pričom posúdenie
neplatnosti rozhodcovskej doložky tam nepatrí. Táto námietka sa [z určujúceho – obsahového
– hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.)] viaže na správnosť interpretácie ustanovení zákona, teda
na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto námietky
prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O procesnú vadu konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiž
tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené podmienky; takým zamietnutím sa
totiž oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto
skúmal, či nejde o tento prípad.
Po preskúmaní veci dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani o prípad
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. V tejto
súvislosti sa dovolací súd stotožnil s argumentmi uvedenými v odôvodneniach rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach sp.zn. 2 Cdo 5/2012, sp.zn.
3 Cdo 146/2011, sp.zn. 3 Cdo 167/2011, sp.zn. 3 Cdo 122/2011 a sp.zn. 6 Cdo 228/2011,
ktorých právne závery považuje z pohľadu dovolacieho súdu za konštantné. Pokiaľ teda súd
prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal
ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Oprávnená v dovolaní tiež namietala, že exekučný súd pochybil, keď napriek
právnemu zastúpeniu oprávnenej, ktoré bolo preukázané plnomocenstvom, nedoručil
rozhodnutie odvolacieho súdu právnemu zástupcovi oprávnenej, ale priamo oprávnenej,
v dôsledku čoho nenastali účinky doručenia.
Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že súd prvého stupňa doručoval uznesenie
odvolacieho súdu najskôr priamo oprávnenej (doručené 8. augusta 2011), i keď ju v konaní
zastupovala ako právny zástupca Advokátska kancelária JUDr. D.B. s.r.o. s plnomocenstvom
pre celé konanie. Tento postup nebol správny, lebo v súlade s § 49 ods. 1 O.s.p. malo byť
predmetné rozhodnutie doručené právnemu zástupcovi oprávnenej. Doručenie uznesenia
oprávnenej nemalo účinky riadneho doručenia. K doručeniu uznesenia odvolacieho súdu
došlo až jeho doručením právnemu zástupcovi oprávnenej dňa 10. januára 2012.
I keď bolo uznesenie odvolacieho súdu najskôr doručované spôsobom, ktorý nie je
v súlade so zákonom, nemala táto nesprávnosť postupu súdu za následok odňatie možnosti
oprávnenej konať pred súdom – nebola jej tým znemožnená realizácia žiadneho procesného
oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania. Až doručenie uznesenia právnemu
zástupcovi oprávnenej vyvolalo procesnoprávne účinky tak z hľadiska právoplatnosti
a vykonateľnosti rozhodnutia, ako aj z hľadiska možnosti oprávnenej napadnúť ho dovolaním.
Oprávnenou vytýkaná vada v doručovaní, k náprave ktorej došlo riadnym doručením, nemá
v danom prípade znaky (a ani negatívne dopady na realizáciu procesných oprávnení), ktoré
má vada konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky, týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti, resp. nepreskúmateľnosti písomného
vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu a z nej vyplývajúceho porušenia
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd
koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu
a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS
4/94).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou
ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele
druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa
jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je
v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS
26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj
vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu
nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore
so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť
konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
(III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry
vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. Mája 1997, Recueil
III/1997).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich
rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili
od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Pokiaľ ide o námietku oprávnenej spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže
byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale
je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli mať
za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. júna 2012
JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová