Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/100/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., IČO: X.,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. D.B. s.r.o., so sídlom v K., proti povinnej P. S.,

o vymoženie 461,86 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp.zn. 21

Er 281/2010, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 29. júna 2011 sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Lučenec uznesením z 20. decembra 2010 č.k. -24

zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. M.. J. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

pod sp.zn. EX 2226/2010 - Ha na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku

Arbitrážneho súdu Košice zo 7. mája 2010 sp.zn. . Rozhodnutie odôvodnil

vyslovením záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nachádzajúcej sa v poistnej

zmluve z 30. januára 2008 (vo všeobecných poistných podmienkach časť XV). Poukázal na

ustanovenie čl. 6 ods. 1, čl. 3 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 53 ods. 4

, , SR, , ods. l a

o spotrebiteľských úveroch v platnom znení a tiež judikatúru

Európskeho súdneho dvora a konštatoval, že predmetnou rozhodcovskou doložkou dochádza

reálne k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v

neprospech spotrebiteľa. Mal za to, že oprávnená od počiatku sledovala koncipovaním

rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené

na rozhodcovskom súde, ktorý sa nachádza v mieste jej sídla, za účelom minimalizácie jej

nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Uviedol, že rozhodcovská doložka

bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku

neplatnou v zmysle účinného v čase uzatvárania zmluvy.

Rozhodcovské konanie sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán

a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom

na vykonanie exekúcie.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávnenej uznesením z 29. júna 2011

sp.zn. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle

potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

prvostupňového súdu. S poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 3

ods. 1 o rozhodcovskom konaní dospel k záveru, že prvostupňový

súd správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá vo všeobecných

obchodných podmienkach ako súčasti poistnej zmluvy uzavretej medzi oprávnenou

a povinnou, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z § 53 ods. 1, prvá veta, Občianskeho

zákonníka. Mal za to, že pri skúmaní neprijateľnej zmluvnej podmienky vychádzal

prvostupňový súd správne zo záveru, že zmluva, ktorá bola uzavretá medzi účastníkmi

konania, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, uzavretou podľa

o spotrebiteľských úveroch, pretože oprávnená ako podnikateľ poskytla povinnej ako

spotrebiteľovi službu a v rámci nej aj peňažné prostriedky na zaobstaranie mobilu

za dohodnuté poistné pre jeho súkromné účely. Okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu

poistnej zmluvy, a to s prihliadnutím k tomu, že oprávnená je podnikateľ, ktorá jej obsah, ako

aj obsah všeobecných obchodných podmienok na predtlačených formulároch vopred

pre spotrebiteľa pripravila, pričom mu neumožnila individuálne dohodnúť žiadnu

z podmienok, ktorá by mohla byť pre spotrebiteľa výhodnejšia, dosiahla, že mala na základe

rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo všeobecných obchodných podmienkach právo voľby

súdu, ktorý rozhodne spor medzi oprávnenou a povinnou, pričom spotrebiteľ nemal na jeho

výber žiaden vplyv. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo ju, ako aj všeobecné

obchodné podmienky, akceptovať, v dôsledku čoho považoval súd prvého stupňa takto

dojednanú zmluvnú podmienku za neprijateľnú a podľa

za neplatnú, s čím sa odvolací súd stotožnil. Uviedol, že dojednanie rozhodcovskej doložky

s takým obsahom, aký je súčasťou všeobecných obchodných podmienok tvoriacich

nedeliteľnú súčasť poistnej zmluvy, je v rozpore nielen s ustanoveniami Smernice Rady

č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských v zmluvách, ale aj

s vnútroštátnymi právnymi normami, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv,

v dôsledku čoho prvostupňový súd správne rozhodol, keď žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

zamietol. Podľa názoru odvolacieho súdu argumenty oprávnenej uvedené v odvolaní nie sú

z uvedených dôvodov akceptovateľné, a to najmä preto, že z ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku vyplýva pre exekučný súd predtým, než udelí poverenie na vykonanie

exekúcie preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom, a to nielen formálne náležitosti

exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov, ktoré sú uvedené v § 41 ods. 2

Exekučného poriadku, ako aj v ustanovení § 45 ods. l a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní,

má exekučný súd právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva.

Exekučný súd tak musí zistiť, či existujú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe

rozhodcovského rozsudku uvedené v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní a v prípade, že

ich zistí, je dôvodný postup podľa § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. Konštatoval,

že exekučný súd je už v štádiu žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi podľa § 44

ods. 2 Exekučného poriadku povinný prihliadnuť na dôvody, ktoré by mohli mať za následok

zastavenie exekúcie a ktoré sú uvedené v ods. l písm. b/ a c/

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov a v prípade, že ich zistí, musí žiadosť

o udelenie poverenia zamietnuť. Uviedol, že takýto postup vnútroštátneho súdu ako súdu

exekučného je v súlade s cieľom Smernice Rady 93/13/EHS zabezpečiť, aby nekalé

podmienky v spotrebiteľských zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov, čo vyplýva aj

z odôvodnenia rozhodnutia Európskeho súdneho dvora vo veci C – 40/08 ASTURCOM.

Slovenský právny poriadok nielenže umožňuje, ale aj priam ukladá v

Z.z. o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe

rozhodcovského rozsudku, ak tento obsahuje rozhodcovskú doložku, ktorá je neprijateľnou

podmienkou.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená, ktorá navrhla

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj uznesenie súdu prvého stupňa, zrušiť a vec

vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhla odložiť vykonateľnosť

dovolaním napadnutého rozhodnutia. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 241

ods. 2 písm. c/ a , Podľa názoru oprávnenej Exekučný poriadok,

ani iný právny predpis vnútroštátneho alebo európskeho práva, neumožňuje exekučnému súdu

skúmať prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, a preto nemôže vysloviť ani jej

neplatnosť. Uviedla, že exekučný súd nie je súdom konajúcim vo veci zrušenia

rozhodcovského rozsudku, a teda nemá ani oprávnenie preskúmať arbitrážny rozsudok

z hľadísk uvedených v § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, a nemá teda právomoc

skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky. Ustanovenie § 45

umožňuje v tam vymenovaných prípadoch exekučné konanie

zastaviť, nie však zamietnuť žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Mala za to, že skúmanie (ne)platnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky v exekučnom

konaní, nemá žiadnu oporu v relevantných právnych predpisoch. Okrem toho namietala, že

nenariadením pojednávania jej súdy odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a tiež

k tomu, prečo rozhodcovskú doložku obsiahnutú v osobitných zmluvných dojednaniach

k poistnej zmluve považuje jednoznačne za individuálne dojednanú a teda platnú zmluvnú

podmienku. I keď sa v exekučnom konaní vo všeobecnosti nevykonáva dokazovanie, súdy

predsa len vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi, avšak bez toho, aby nariadili

pojednávanie. Taktiež mala za to, že exekučný súd pochybil, keď napriek právnemu

zastúpeniu oprávnenej, ktoré bolo preukázané plnomocenstvom, nedoručil rozhodnutie

odvolacieho súdu právnemu zástupcovi oprávnenej, ale priamo oprávnenej. Doručenie

rozhodnutia účastníkovi, ktorý má zástupcu pre celé konanie, nevyvoláva účinky doručenia.

Podľa názoru oprávnenej súdy tiež dospeli k nesprávnemu záveru o neprijateľnosti

rozhodcovskej doložky a nesprávne právne posúdili ustanovenia Exekučného poriadku

a dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, podľa ktorého sú oprávnené zastaviť exekúciu

z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. V doplnení dovolania dovolateľka ďalej

namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutí súdov a z nej plynúce porušenie práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

nedostatočne zistený skutkový stav veci. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala

skutkový a právny stav veci.

Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas oprávnená zastúpená advokátom ( veta druhá ),

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa

Podľa je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd svojím uznesením potvrdil uznesenie

súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému

v ustanovení až c/ Dovolanie oprávnenej preto podľa

a 2 prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver

o prípustnosti dovolania v zmysle ale nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle až e/ a netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka v dovolaní namieta, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov ( ).

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bližšie ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať, ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že podľa jej názoru v rozpore so zákonom

i smernicou 93/13/EHS preskúmavali právoplatné exekučné tituly a že bez zákonom

zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť

rozhodcovskej doložky. Dovolateľka tu teda namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú

na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového –

hľadiska (viď ) nejde zo strany oprávnenej o námietku existencie vady

v zmysle , ale o námietku inú (netýkajúcu sa právomoci súdov), ktorú

dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov

súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237

písm. a/ ) dostatočne nezohľadňuje povahu preskúmavanej veci a tiež to, že ňou

napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (viď napr. ustanovenia §§ 29, 38 ods. 3, 44 ods. 1

Exekučného poriadku).

Vzhľadom na uvedené nie je opodstatnená námietka dovolateľky o existencii vady

konania v zmysle Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich

právomoci.

Oprávnená v dovolaní tiež namieta, že súdy jej v konaní odňali možnosť pred súdom

konať v zmysle

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v došlo tým, že

súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti.

Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia

tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora

vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu exekučného

konania.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. V súvislosti s tým najmä skúma, či návrh na vykonanie

exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením

(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený

a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky

konania v zmysle V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie

sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu upravenú v ustanoveniach § 120 až 136

) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a príloh. Vzhľadom

na to sa toto oboznamovanie s obsahom listín, posudzovanie splnenia podmienok konania

a tiež predpokladov, za ktorých možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o poverenie

na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného

a povinného.

Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej

neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola

oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.

Dovolateľka namietala aj to, že právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu

skúmať prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, a preto tento nemôže vysloviť

ani jej neplatnosť. Uviedla, že ustanovenie o rozhodcovskom

konaní stanovuje rozsah preskúmania rozhodcovského rozsudku, pričom posúdenie

neplatnosti rozhodcovskej doložky tam nepatrí. Táto námietka sa [z určujúceho – obsahového

– hľadiska (viď )] viaže na správnosť interpretácie ustanovení zákona, teda

na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto námietky

prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade

v zmysle O procesnú vadu konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiž

tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené podmienky; takým zamietnutím sa

totiž oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto

skúmal, či nejde o tento prípad.

Po preskúmaní veci dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani o prípad

zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. V tejto

súvislosti sa dovolací súd stotožnil s argumentmi uvedenými v odôvodneniach rozhodnutí

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach sp.zn. , sp.zn.

, sp.zn. , sp.zn. a sp.zn. ,

ktorých právne závery považuje z pohľadu dovolacieho súdu za konštantné. Pokiaľ teda súd

prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal

ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať ( ).

Oprávnená v dovolaní tiež namietala, že exekučný súd pochybil, keď napriek

právnemu zastúpeniu oprávnenej, ktoré bolo preukázané plnomocenstvom, nedoručil

rozhodnutie odvolacieho súdu právnemu zástupcovi oprávnenej, ale priamo oprávnenej,

v dôsledku čoho nenastali účinky doručenia.

Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že súd prvého stupňa doručoval uznesenie

odvolacieho súdu najskôr priamo oprávnenej (doručené 8. augusta 2011), i keď ju v konaní

zastupovala ako právny zástupca Advokátska kancelária JUDr. D.B. s.r.o. s plnomocenstvom

pre celé konanie. Tento postup nebol správny, lebo v súlade s malo byť

predmetné rozhodnutie doručené právnemu zástupcovi oprávnenej. Doručenie uznesenia

oprávnenej nemalo účinky riadneho doručenia. K doručeniu uznesenia odvolacieho súdu

došlo až jeho doručením právnemu zástupcovi oprávnenej dňa 10. januára 2012.

I keď bolo uznesenie odvolacieho súdu najskôr doručované spôsobom, ktorý nie je

v súlade so zákonom, nemala táto nesprávnosť postupu súdu za následok odňatie možnosti

oprávnenej konať pred súdom – nebola jej tým znemožnená realizácia žiadneho procesného

oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania. Až doručenie uznesenia právnemu

zástupcovi oprávnenej vyvolalo procesnoprávne účinky tak z hľadiska právoplatnosti

a vykonateľnosti rozhodnutia, ako aj z hľadiska možnosti oprávnenej napadnúť ho dovolaním.

Oprávnenou vytýkaná vada v doručovaní, k náprave ktorej došlo riadnym doručením, nemá

v danom prípade znaky (a ani negatívne dopady na realizáciu procesných oprávnení), ktoré

má vada konania v zmysle

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľky, týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti, resp. nepreskúmateľnosti písomného

vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu a z nej vyplývajúceho porušenia

práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Podľa (ďalej len ), každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd

koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako v rozsahu

a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS

4/94).

Citovaný (podobne aj dohovoru) je primárnou

ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky

príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy

jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele

druhej hlavy ( až 50 ) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa

jeho rešpektovania (m. m. ).

Obsah práva na súdnu ochranu v nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je

v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS

26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle preto dochádza aj

vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu

nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore

so zákonom (porovnaj ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa , ako aj právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť

konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany

(, ). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry

vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. Mája 1997, Recueil

III/1997).

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich

rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili

od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry

ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. ).

Pokiaľ ide o námietku oprávnenej spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu

veci, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia dôvodom dovolania nemôže

byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale

je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných ( a ) a hmotnoprávnych ( )

vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených

súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli mať

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia , a iné vady konania v zmysle neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej

v súlade s v spojení s , ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení s

a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 5. júna 2012

JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová