Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 913/2016
PDF · 305.11 KB
No categories available
II. ÚS 913/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti
obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 784/68, Košice,
v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel Blyšťan, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 20 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
- postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 558/2011
a jeho uznesením z 24. mája 2011 (Rvp 8247/2015),
- postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn.
17 Er 3491/2011 a jeho uznesením z 20. apríla 2012 (Rvp 8248/2015),
- postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Er 1136/2010 a jeho uznesením z 29. apríla 2011 (Rvp 8249/2015),
- postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 800/2012
a jeho uznesením z 15. novembra 2012 (Rvp 14636/2015),
- postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoE 85/2011
a jeho uznesením z 30. novembra 2011 (Rvp 8247/2015),
- postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
13 CoE 139/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2013 (Rvp 8248/2015),
- postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 72/2011
a jeho uznesením z 21. decembra 2011 (Rvp 8249/2015),
- postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
4 CoE 50/2013 a jeho uznesením z 23. mája 2013 (Rvp 14636/2015),
- postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
7 ECdo 214/2014 a jeho uznesením z 26. februára 2015 (Rvp 8247/2015),
- postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
4 ECdo 50/2014 a jeho uznesením z 26. novembra 2014 (Rvp 8248/2015),
- postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
6 ECdo 109/2014 a jeho uznesením z 12. decembra 2014 (Rvp 8249/2015),
- postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
6 ECdo 110/2014 a jeho uznesením z 20. mája 2015 (Rvp 14636/2015) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené pod
spisovými značkami: Rvp 8247/2015, Rvp 8248/2015, Rvp 8249/2015 a Rvp 14636/2015
s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 8247/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. júna 2015
(Rvp 8247/2015, Rvp 8248/2015, Rvp 8249/2015) a 6. novembra 2015 (Rvp 14636/2015)
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 2 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“)
- postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 558/2011
a jeho uznesením z 24. mája 2011 (Rvp 8247/2015),
- postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn.
17 Er 3491/2011 a jeho uznesením z 20. apríla 2012 (Rvp 8248/2015),
- postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Er 1136/2010 a jeho uznesením z 29. apríla 2011 (Rvp 8249/2015),
- postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 800/2012
a jeho uznesením z 15. novembra 2012 (Rvp 14636/2015) (spolu ďalej len „okresné súdy“
a „uznesenia okresných súdov“),
- postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoE 85/2011
a jeho uznesením z 30. novembra 2011 (Rvp 8247/2015),
- postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
13 CoE 139/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2013 (Rvp 8248/2015),
- postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 72/2011
a jeho uznesením z 21. decembra 2011 (Rvp 8249/2015),
- postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
4 CoE 50/2013 a jeho uznesením z 23. mája 2013 (Rvp 14636/2015) (spolu ďalej len
„krajské súdy“ a „napadnuté uznesenia krajských súdov“),
- postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 ECdo 214/2014 a jeho uznesením z 26. februára 2015
- postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 ECdo 50/2014 a jeho
uznesením z 26. novembra 2014 (Rvp 8248/2015),
- postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 ECdo 109/2014 a jeho
uznesením z 12. decembra 2014 (Rvp 8249/2015),
- postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 ECdo 110/2014 a jeho
uznesením z 20. mája 2015 (Rvp 14636/2015) (ďalej len „uznesenia najvyššieho súdu“).
Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva.
S povinnými uzavrela poistné zmluvy, na základe ktorých sa povinní zaviazali platiť
dohodnuté poistné. Sťažovateľka sa z dôvodu neplnenia povinností vyplývajúcich
z poistných zmlúv povinnými obrátila na základe uzavretej rozhodcovskej doložky
na Arbitrážny súd Košice, ktorý povinných zaviazal na zaplatenie dlžného poistného a trov
konania. Následne z dôvodu neplnenia povinností uvedených v rozhodcovských rozsudkoch
podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie. Žiadosti súdnych exekútorov
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie však boli okresnými súdmi zamietnuté
v nadväznosti na konštatáciu neprijateľnosti zmluvných podmienok.
Sťažovateľka namieta, že okresné súdy takto rozhodli bez jej účasti, bez nariadenia
pojednávania a bez toho, aby preskúmali rozhodcovský spis o rozhodcovskom konaní, aby
sťažovateľke dali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, aby vykonanie exekúcie
namietal povinný v základnom, resp. vykonávacom konaní a taktiež bez toho, aby umožnili
oprávnenému dokázať individuálnosť dojednania rozhodcovskej doložky.
Sťažovateľka ďalej namieta, že okresné súdy, krajské súdy ako odvolacie súdy a ani
dovolací súd nevykonali vo veci pojednávanie a neinformovali ju o tom, že mienia niektorú
podmienku v zmluve posudzovať ako neprijateľnú, a ani ju nevyzvali, aby sa k tejto
skutočnosti vyjadrila, pričom svoje rozhodnutia riadne nezdôvodnili. Poukazuje pritom
na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Csipai (C-472/11), v ktorom je
„jasne uvedené, že akonáhle súd konajúci ex offo má podľa jeho názoru dostatok
skutkových a právnych zistení, aby mohol podmienku v zmluve vyhlásiť za neprijateľnú, je
povinný o týchto skutkových a právnych záveroch informovať účastníkov a umožniť im
kontradiktórne konať vo veci“. Podľa sťažovateľky jej týmto postupom bola odňatá
možnosť konať pred súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý proces. Porušenie
týchto práv vidí zároveň aj v tom, že «súdy nevykonali dokazovanie vo veci zákonným
spôsobom a teda nielenže nezistili, ale ani nemohli zákonne zistiť skutkový a právny stav
prípadu“. Okresné súdy podľa argumentácie sťažovateľky nevychádzali „z obsahu
rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval[i] skutkový stav». K listinám, ktoré okresné
súdy zhromaždili, sa sťažovateľka nemala možnosť procesne správnym spôsobom vyjadriť,
a tak jej bolo upreté „právo na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných
dôkazov, ako aj k ich obsahu“.
Za porušenie svojich práv považuje sťažovateľka aj skutočnosť, že jej ani jeden
zo súdov neumožnil preukázať individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky.
Sťažovateľka tak nemala „reálnu možnosť vyporiadať sa so všetkými skutkovými
a právnymi okolnosťami prípadu, nakoľko od počiatku absentovalo vykonanie riadneho
dokazovania“. V dôsledku namietaných pochybení tak okrem iného došlo
aj k „arbitrárnemu, svojvoľnému resp. nepreskúmateľnému rozhodnutiu príslušných súdov,
pričom samotný skutkový stav zistený okresným súdom bol neúplný“.
Postupom všeobecných súdov sa tak stal právoplatný a vykonateľný rozsudok
rozhodcovského súdu súdne nevymožiteľným, keďže v uplatnení nároku sťažovateľky na
všeobecnom súde jej bráni zásada res iudicata. To podľa sťažovateľky predstavuje
nedôvodný a vážny zásah do jej majetkových práv.
Vo vzťahu k arbitrárnosti odôvodnení rozhodnutí okresných súdov a krajských súdov
sťažovateľka ďalej uvádza, že nebolo preukázané, „že by rozhodcovská doložka postrádala
akúkoľvek svoju podstatnú náležitosť“. Navyše namieta, že všeobecné súdy mali vykonať
tzv. test primeranosti podmienky a až podľa výsledkov tohto testu mohli prípadne
konštatovať hrubú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa. „V rámci tohto testu, ten kto
mieni označiť podmienku za neprijateľnú, teda musí skutkovo preukázať, že v jej dôsledku tu
vznikol nepomer v konkrétnych právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a to
v čase uzavretia zmluvy (nie neskôr) a preukázať navyše, že tento nepomer nie je
bežný, ale dokonca hrubý...“ Odvolávajúc sa aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej
únie (C-342/13), uvádza, že všeobecné súdy sú povinné skúmať, či rozhodcovská doložka
zbavuje spotrebiteľa práva na prejednanie veci pred všeobecným súdom alebo mu tento
prístup sťažuje. „V danom prípade dojednaná rozhodcovská doložka takéto následky
nielenže nemá (ani dohodnuté) ale ani mať nemôže, a to práve z dôvodu existencie zákonnej
úpravy rozhodcovského konania okrem iného aj zákonnej úpravy práva spotrebiteľa podať
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku okrem iného aj z dôvodu porušenia právnych
predpisov na ochranu spotrebiteľa. Preto aj zákonná úprava bráni tomu, aby v danom
prípade rozhodcovská doložka bránila spotrebiteľovi v jeho práve obrátiť sa na všeobecný
súd.“. Avšak aj v prípade, že by sa všeobecnému súdu „hypoteticky aj podarilo skutkovo
a právne ustáliť, že to-ktoré ustanovenie v dojednanej rozhodcovskej doložke je naozaj
neprijateľnou podmienkou, má povinnosť preskúmať a odôvodniť (opäť logicky
presvedčivým spôsobom na základe premís a skutkových zistení), či môže zvyšok zmluvy bez
neprijateľnej podmienky ďalej pokračovať. Z toho vyplýva, že aj prípadné ustanovenia
označené... za neprijateľné podmienky nezakladajú automaticky neplatnosť nielen zmluvy
ale aj jej časti konkrétne rozhodcovskej doložky v osobitných zmluvných dojednaniach. Iba
ak ustanovenia neplatné z titulu ich neprijateľnosti spôsobia, že rozhodcovská doložka
už nemá podstatnú náležitosť vyžadovanú podľa zák. 244/2002 (viď uznesenie NS SR sp. zn.
Obdo V 73/2003), tak môže byť vyhlásená celá za neplatnú.“.
Vo vzťahu k rozhodnutiu krajských súdov sťažovateľka okrem už uvedeného
namieta, že uznesenia okresných súdov potvrdili bez toho, aby vo veci vykonali
pojednávanie, či inak umožnili sťažovateľke využitie jej ústavných práv – najmä právo
konať pred súdom v súlade so zásadami bezprostrednosti a ústnosti, ale najmä bez toho, aby
riadne zohľadnili konkrétne skutkové okolnosti prípadu. Sťažovateľka uvádza,
že v odôvodneniach rozhodnutí sa nezaoberali jej námietkami uvedenými v odvolaní, a tak
sú tieto rozhodnutia nepreskúmateľné a arbitrárne.
V dôsledku odmietnutia dovolania najvyšším súdom sťažovateľka namieta odňatie
práva konať pred súdom. Dovolací súd „totiž aplikoval pri preskúmaní dovolania ust.
§ 243b O. s. p., pričom ani neskúmal procesné vady a pochybenia namietané
sťažovateľom“. Sťažovateľka poukazuje na to, že možnosť dovolacieho súdu poukázať
na svoje skoršie rozhodnutia a ďalšie dôvody neuvádzať je daná len vtedy, keď dovolací súd
„rozhoduje o dovolaní vo veci a nie pri preskúmaní jeho prípustnosti, resp. pri jeho
odmietnutí z dôvodu neprípustnosti“. Podľa sťažovateľky „je nelogické a priamo nemožné
odôvodniť odmietnutie dovolania ako neprípustného... s poukazom na iné, skoršie konania,
nakoľko každé konanie je iné, je vedené pred iným súdom, pred iným zákonným sudcom
a nie je možné skonštatovať, že ak niektorý súd (sudca) procesné predpisy dodržal, tak ich
dodrží už vždy aj v budúcnosti resp. že tieto predpisy dodrží aj iný súd (sudca)“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
III.
III.1 K spojeniu vecí
Podľa § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak
a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane
ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
V zmysle § 166 ods. 1 CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné
konanie také veci, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých strán. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 166 ods. 1 CSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia,
z ktorého je nepochybná právna a skutková súvislosť týchto sťažností, ako aj na totožnosť
v osobe sťažovateľky, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je
uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
III.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým
uzneseniami okresných súdov a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich práv napadnutými uzneseniami
okresných súdov a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu; okresné súdy napadnutými
uzneseniami zamietli žiadosti sťažovateľky o udelenie poverení na vykonanie exekúcií.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
namietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresných súdov odvolania, o ktorých boli
oprávnené a aj povinné rozhodnúť krajské súdy. Právomoc krajských súdov rozhodnúť
o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
III.3 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutými
uzneseniami krajských súdov a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý má právo domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo... aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom...
Podľa čl. 20 každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov
má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym
poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy,
nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva
a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických
osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo
právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.
Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore
so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie
poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru
ustanovenú zákonom.
Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba
v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
Iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok
nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie
nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku,
mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok...
III.3.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Z dôvodu odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu pri prerokovávaní
a rozhodovaní o obdobných sťažnostiach ústavný súd uznesením sp. zn. PLz. ÚS 1/2014
zo 7. mája 2014 prijal toto zjednocujúce stanovisko: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu
primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa
na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú
výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie
exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul
v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho
preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie
porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako
celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“
V prerokovávanej veci sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutým
uzneseniam okresných súdov odvolania.
Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc zjednocujúce stanovisko pléna ústavného
súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, v súvislosti so sťažovateľkinou nosnou
argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky možno vzťahovať ustálený
právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala z pohľadu „materiálneho“
možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresných súdov a z nich vyplývajúcemu
(novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod na zamietnutie žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňou podaného opravného
prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou zaoberali
krajské súdy v rámci odvolacieho konania (m. m. I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014 bod 38,
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení krajských súdov
postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom
prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre
opakovane uvádza, že „presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí
byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu
súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti
konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. I. ÚS 742/2013,
II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).
V súlade s uvedeným ústavný súd poukazuje na to, že v posudzovanej veci
sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z napadnutých uznesení
okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom
vyjadrila. Preto ak aj okresné súdy pochybili, keď nedali sťažovateľke možnosť vyjadriť
sa k listinným dôkazom, ich preskúmaniu ani k nimi uskutočnenému právnemu posúdeniu,
ich pochybenie nemožno pričítať na ťarchu krajským súdom, keďže tieto procesné
nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu nemožno
považovať napadnuté uznesenia krajských súdov ani ich postup, ktorý predchádzal vydaniu
napadnutých uznesení, za také, ktoré porušujú sťažovateľkine základné práva a slobody.
Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
III.3.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20
ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu napadnutými uzneseniami krajských súdov a postupom, ktorý predchádzal
ich vydaniu
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti
úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť
občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi
do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
(I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd sa v danom prípade sústredil na posúdenie otázky, či krajské súdy
rozhodujúce v rámci exekučného konania o odvolaní proti uzneseniam okresných súdov,
mali právomoc skúmať neprijateľnosť zmluvnej podmienky − rozhodcovskej doložky.
Ústavný súd ďalej uvádza, že jedným z nevyhnutných predpokladov vedenia
exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno
exekúciu vykonať. Nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný
všeobecný súd dospieť len na základe komplexného posúdenia posudzovanej
spotrebiteľskej zmluvy.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody
zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd
je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek
štádiu už začatého exekučného konania.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na odôvodnenie smernice Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej
len „smernica o nekalých podmienkach“), podľa ktorého „keďže na účely... smernice sa
hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy
ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb; keďže hlavný predmet zmluvy
a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti
ostatných podmienok...“. Z prezentovaného vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy
(v okolnostiach posudzovanej veci je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie
poskytnuté dodávateľom, pozn.) a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú
vyňaté z posúdenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zároveň však platí, že aj hlavný
predmet zmluvy a vzťah ceny a kvality dodávanej služby môžu byť brané na zreteľ pri
hodnotení primeranosti ostatných podmienok (rozumej ostatných podmienok poistnej
zmluvy). Z citovaného odôvodnenia smernice o nekalých podmienkach však nevyplýva
vyňatie poistných zmlúv z vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach en bloc,
a rovnako ani nemožnosť posúdenia nekalého charakteru podmienky zakladajúcej
právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor vyplývajúci z poistnej zmluvy.
Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd uvádza, že súčasťou obsahu základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenia krajských súdov uvedené
požiadavky na odôvodnenie napĺňajú. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností
nezistil v postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutých uznesení krajských
súdov nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej
neakceptovateľnosti. Krajské súdy podľa posúdenia ústavného súdu odpovedali
aj na ťažiskové argumenty sťažovateľky týkajúce sa posúdenia rozhodcovskej doložky
a exekučného titulu, odvolávajúc sa na uvedené závery ústavného súdu a zjednocujúce
stanovisko pléna ústavného súdu, závery týchto súdov sú ústavne udržateľné. Napadnuté
uznesenia krajských súdov preto nemôžu mať také účinky, ktoré by boli v okolnostiach
posudzovanej veci nezlučiteľné s ústavou, listinou a dohovorom garantovaným základným
právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie, ako aj základným
právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v časti namietaného
porušenia jej práv napadnutým postupom a uzneseniami krajských súdov odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
III.C K namietanému porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami
najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež namietala porušenie označených práv postupom
a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu, ktorými boli ňou podané dovolania
odmietnuté ako neprípustné.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky
upravuje § 236 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom
v čase rozhodovania najvyššieho súdu, do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“).
V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ
ide o prípady uvedené pod písmenom a) až g) tohto zákonného ustanovenia.
Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenia najvyššieho súdu,
pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho
súdu nemajúci oporu v zákone.
Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania
je v napadnutých rozhodnutiach zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.
V odôvodnení napadnutých rozhodnutí najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolania sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné,
a to jednak podľa § 239 OSP, ako aj podľa § 237 OSP.
Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých možno uskutočniť dovolacie
konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do
právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ňou podaných dovolaní nestotožňuje, ústavný súd napokon
dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. K námietkam
uvedeným v sťažnostiach ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho
konania nerozhodoval o veci meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu
sťažovateľky odôvodňujúcu ňou namietané porušenie označených práv ako nedostatočnú na
to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažností na ďalšie konanie zistiť
a preskúmať spojitosť medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a namietaným
porušením označených práv. Napadnuté uznesenia najvyššieho súdu nemôžu byť v takej
príčinnej súvislosti s namietaným porušením sťažovateľkou označených práv aj preto, že
toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných
noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne
aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti
ako zjavne neopodstatnené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2016