Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 913/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti

obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 784/68, Košice,

v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel Blyšťan, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa , a Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

- postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. mája 2011 (),

- postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 20. apríla 2012 (),

- postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. apríla 2011 (),

- postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 15. novembra 2012 (),

- postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. novembra 2011 (),

- postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. mája 2013 (),

- postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 21. decembra 2011 (),

- postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 23. mája 2013 (),

- postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 26. februára 2015 (),

- postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 26. novembra 2014 (),

- postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 12. decembra 2014 (),

- postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 20. mája 2015 () a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené pod

spisovými značkami: , , a

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. júna 2015

(, , ) a 6. novembra 2015 ()

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 2 a (ďalej aj „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“)

- postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. mája 2011 (),

- postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 20. apríla 2012 (),

- postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. apríla 2011 (),

- postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 15. novembra 2012 () (spolu ďalej len „okresné súdy“

a „uznesenia okresných súdov“),

- postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. novembra 2011 (),

- postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. mája 2013 (),

- postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 21. decembra 2011 (),

- postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 23. mája 2013 () (spolu ďalej len

„krajské súdy“ a „napadnuté uznesenia krajských súdov“),

- postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. februára 2015

(),

- postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 26. novembra 2014 (),

- postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 12. decembra 2014 (),

- postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 20. mája 2015 () (ďalej len „uznesenia najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva.

S povinnými uzavrela poistné zmluvy, na základe ktorých sa povinní zaviazali platiť

dohodnuté poistné. Sťažovateľka sa z dôvodu neplnenia povinností vyplývajúcich

z poistných zmlúv povinnými obrátila na základe uzavretej rozhodcovskej doložky

na Arbitrážny súd Košice, ktorý povinných zaviazal na zaplatenie dlžného poistného a trov

konania. Následne z dôvodu neplnenia povinností uvedených v rozhodcovských rozsudkoch

podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie. Žiadosti súdnych exekútorov

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie však boli okresnými súdmi zamietnuté

v nadväznosti na konštatáciu neprijateľnosti zmluvných podmienok.

Sťažovateľka namieta, že okresné súdy takto rozhodli bez jej účasti, bez nariadenia

pojednávania a bez toho, aby preskúmali rozhodcovský spis o rozhodcovskom konaní, aby

sťažovateľke dali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, aby vykonanie exekúcie

namietal povinný v základnom, resp. vykonávacom konaní a taktiež bez toho, aby umožnili

oprávnenému dokázať individuálnosť dojednania rozhodcovskej doložky.

Sťažovateľka ďalej namieta, že okresné súdy, krajské súdy ako odvolacie súdy a ani

dovolací súd nevykonali vo veci pojednávanie a neinformovali ju o tom, že mienia niektorú

podmienku v zmluve posudzovať ako neprijateľnú, a ani ju nevyzvali, aby sa k tejto

skutočnosti vyjadrila, pričom svoje rozhodnutia riadne nezdôvodnili. Poukazuje pritom

na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Csipai (C-472/11), v ktorom je

„jasne uvedené, že akonáhle súd konajúci ex offo má podľa jeho názoru dostatok

skutkových a právnych zistení, aby mohol podmienku v zmluve vyhlásiť za neprijateľnú, je

povinný o týchto skutkových a právnych záveroch informovať účastníkov a umožniť im

kontradiktórne konať vo veci“. Podľa sťažovateľky jej týmto postupom bola odňatá

možnosť konať pred súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý proces. Porušenie

týchto práv vidí zároveň aj v tom, že «súdy nevykonali dokazovanie vo veci zákonným

spôsobom a teda nielenže nezistili, ale ani nemohli zákonne zistiť skutkový a právny stav

prípadu“. Okresné súdy podľa argumentácie sťažovateľky nevychádzali „z obsahu

rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval[i] skutkový stav». K listinám, ktoré okresné

súdy zhromaždili, sa sťažovateľka nemala možnosť procesne správnym spôsobom vyjadriť,

a tak jej bolo upreté „právo na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných

dôkazov, ako aj k ich obsahu“.

Za porušenie svojich práv považuje sťažovateľka aj skutočnosť, že jej ani jeden

zo súdov neumožnil preukázať individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky.

Sťažovateľka tak nemala „reálnu možnosť vyporiadať sa so všetkými skutkovými

a právnymi okolnosťami prípadu, nakoľko od počiatku absentovalo vykonanie riadneho

dokazovania“. V dôsledku namietaných pochybení tak okrem iného došlo

aj k „arbitrárnemu, svojvoľnému resp. nepreskúmateľnému rozhodnutiu príslušných súdov,

pričom samotný skutkový stav zistený okresným súdom bol neúplný“.

Postupom všeobecných súdov sa tak stal právoplatný a vykonateľný rozsudok

rozhodcovského súdu súdne nevymožiteľným, keďže v uplatnení nároku sťažovateľky na

všeobecnom súde jej bráni zásada res iudicata. To podľa sťažovateľky predstavuje

nedôvodný a vážny zásah do jej majetkových práv.

Vo vzťahu k arbitrárnosti odôvodnení rozhodnutí okresných súdov a krajských súdov

sťažovateľka ďalej uvádza, že nebolo preukázané, „že by rozhodcovská doložka postrádala

akúkoľvek svoju podstatnú náležitosť“. Navyše namieta, že všeobecné súdy mali vykonať

tzv. test primeranosti podmienky a až podľa výsledkov tohto testu mohli prípadne

konštatovať hrubú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa. „V rámci tohto testu, ten kto

mieni označiť podmienku za neprijateľnú, teda musí skutkovo preukázať, že v jej dôsledku tu

vznikol nepomer v konkrétnych právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a to

v čase uzavretia zmluvy (nie neskôr) a preukázať navyše, že tento nepomer nie je

bežný, ale dokonca hrubý...“ Odvolávajúc sa aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej

únie (C-342/13), uvádza, že všeobecné súdy sú povinné skúmať, či rozhodcovská doložka

zbavuje spotrebiteľa práva na prejednanie veci pred všeobecným súdom alebo mu tento

prístup sťažuje. „V danom prípade dojednaná rozhodcovská doložka takéto následky

nielenže nemá (ani dohodnuté) ale ani mať nemôže, a to práve z dôvodu existencie zákonnej

úpravy rozhodcovského konania okrem iného aj zákonnej úpravy práva spotrebiteľa podať

žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku okrem iného aj z dôvodu porušenia právnych

predpisov na ochranu spotrebiteľa. Preto aj zákonná úprava bráni tomu, aby v danom

prípade rozhodcovská doložka bránila spotrebiteľovi v jeho práve obrátiť sa na všeobecný

súd.“. Avšak aj v prípade, že by sa všeobecnému súdu „hypoteticky aj podarilo skutkovo

a právne ustáliť, že to-ktoré ustanovenie v dojednanej rozhodcovskej doložke je naozaj

neprijateľnou podmienkou, má povinnosť preskúmať a odôvodniť (opäť logicky

presvedčivým spôsobom na základe premís a skutkových zistení), či môže zvyšok zmluvy bez

neprijateľnej podmienky ďalej pokračovať. Z toho vyplýva, že aj prípadné ustanovenia

označené... za neprijateľné podmienky nezakladajú automaticky neplatnosť nielen zmluvy

ale aj jej časti konkrétne rozhodcovskej doložky v osobitných zmluvných dojednaniach. Iba

ak ustanovenia neplatné z titulu ich neprijateľnosti spôsobia, že rozhodcovská doložka

už nemá podstatnú náležitosť vyžadovanú podľa zák. 244/2002 (viď uznesenie NS SR sp. zn.

Obdo V 73/2003), tak môže byť vyhlásená celá za neplatnú.“.

Vo vzťahu k rozhodnutiu krajských súdov sťažovateľka okrem už uvedeného

namieta, že uznesenia okresných súdov potvrdili bez toho, aby vo veci vykonali

pojednávanie, či inak umožnili sťažovateľke využitie jej ústavných práv – najmä právo

konať pred súdom v súlade so zásadami bezprostrednosti a ústnosti, ale najmä bez toho, aby

riadne zohľadnili konkrétne skutkové okolnosti prípadu. Sťažovateľka uvádza,

že v odôvodneniach rozhodnutí sa nezaoberali jej námietkami uvedenými v odvolaní, a tak

sú tieto rozhodnutia nepreskúmateľné a arbitrárne.

V dôsledku odmietnutia dovolania najvyšším súdom sťažovateľka namieta odňatie

práva konať pred súdom. Dovolací súd „totiž aplikoval pri preskúmaní dovolania ust.

, pričom ani neskúmal procesné vady a pochybenia namietané

sťažovateľom“. Sťažovateľka poukazuje na to, že možnosť dovolacieho súdu poukázať

na svoje skoršie rozhodnutia a ďalšie dôvody neuvádzať je daná len vtedy, keď dovolací súd

„rozhoduje o dovolaní vo veci a nie pri preskúmaní jeho prípustnosti, resp. pri jeho

odmietnutí z dôvodu neprípustnosti“. Podľa sťažovateľky „je nelogické a priamo nemožné

odôvodniť odmietnutie dovolania ako neprípustného... s poukazom na iné, skoršie konania,

nakoľko každé konanie je iné, je vedené pred iným súdom, pred iným zákonným sudcom

a nie je možné skonštatovať, že ak niektorý súd (sudca) procesné predpisy dodržal, tak ich

dodrží už vždy aj v budúcnosti resp. že tieto predpisy dodrží aj iný súd (sudca)“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

III.

III.1 K spojeniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak

a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane

ustanovenia (ďalej len „“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné

konanie také veci, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých strán. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti

podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia,

z ktorého je nepochybná právna a skutková súvislosť týchto sťažností, ako aj na totožnosť

v osobe sťažovateľky, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je

uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým

uzneseniami okresných súdov a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich práv napadnutými uzneseniami

okresných súdov a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu; okresné súdy napadnutými

uzneseniami zamietli žiadosti sťažovateľky o udelenie poverení na vykonanie exekúcií.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

namietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresných súdov odvolania, o ktorých boli

oprávnené a aj povinné rozhodnúť krajské súdy. Právomoc krajských súdov rozhodnúť

o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

III.3 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutými

uzneseniami krajských súdov a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Podľa a podľa listiny každý má právo domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo... aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom...

Podľa čl. 20 každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov

má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym

poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v tejto ,

nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva

a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických

osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo

právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore

so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie

poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru

ustanovenú zákonom.

Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba

v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok

nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie

nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku,

mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok...

III.3.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Z dôvodu odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu pri prerokovávaní

a rozhodovaní o obdobných sťažnostiach ústavný súd uznesením sp. zn. PLz.

zo 7. mája 2014 prijal toto zjednocujúce stanovisko: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu

primerane uplatniť ustanovenia vzťahujúce sa

na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú

výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie

exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul

v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho

preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie

porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa . Pre ústavnú konformnosť konania ako

celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“

V prerokovávanej veci sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutým

uzneseniam okresných súdov odvolania.

Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc zjednocujúce stanovisko pléna ústavného

súdu sp. zn. PLz. zo 7. mája 2014, v súvislosti so sťažovateľkinou nosnou

argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky možno vzťahovať ustálený

právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala z pohľadu „materiálneho“

možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresných súdov a z nich vyplývajúcemu

(novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod na zamietnutie žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňou podaného opravného

prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou zaoberali

krajské súdy v rámci odvolacieho konania (m. m. , bod 38,

).

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení krajských súdov

postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom

prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

opakovane uvádza, že „presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí

byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu

súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti

konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. ,

, , ).

V súlade s uvedeným ústavný súd poukazuje na to, že v posudzovanej veci

sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z napadnutých uznesení

okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom

vyjadrila. Preto ak aj okresné súdy pochybili, keď nedali sťažovateľke možnosť vyjadriť

sa k listinným dôkazom, ich preskúmaniu ani k nimi uskutočnenému právnemu posúdeniu,

ich pochybenie nemožno pričítať na ťarchu krajským súdom, keďže tieto procesné

nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu nemožno

považovať napadnuté uznesenia krajských súdov ani ich postup, ktorý predchádzal vydaniu

napadnutých uznesení, za také, ktoré porušujú sťažovateľkine základné práva a slobody.

Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

III.3.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20

, listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového

protokolu napadnutými uzneseniami krajských súdov a postupom, ktorý predchádzal

ich vydaniu

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti

úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť

občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi

do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnou zmluvou podľa (, ).

Ústavný súd sa v danom prípade sústredil na posúdenie otázky, či krajské súdy

rozhodujúce v rámci exekučného konania o odvolaní proti uzneseniam okresných súdov,

mali právomoc skúmať neprijateľnosť zmluvnej podmienky − rozhodcovskej doložky.

Ústavný súd ďalej uvádza, že jedným z nevyhnutných predpokladov vedenia

exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno

exekúciu vykonať. Nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú

zmluvnú podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný

všeobecný súd dospieť len na základe komplexného posúdenia posudzovanej

spotrebiteľskej zmluvy.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody

zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd

je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek

štádiu už začatého exekučného konania.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na odôvodnenie smernice Rady

č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej

len „smernica o nekalých podmienkach“), podľa ktorého „keďže na účely... smernice sa

hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy

ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb; keďže hlavný predmet zmluvy

a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti

ostatných podmienok...“. Z prezentovaného vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy

(v okolnostiach posudzovanej veci je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie

poskytnuté dodávateľom, pozn.) a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú

vyňaté z posúdenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zároveň však platí, že aj hlavný

predmet zmluvy a vzťah ceny a kvality dodávanej služby môžu byť brané na zreteľ pri

hodnotení primeranosti ostatných podmienok (rozumej ostatných podmienok poistnej

zmluvy). Z citovaného odôvodnenia smernice o nekalých podmienkach však nevyplýva

vyňatie poistných zmlúv z vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach en bloc,

a rovnako ani nemožnosť posúdenia nekalého charakteru podmienky zakladajúcej

právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor vyplývajúci z poistnej zmluvy.

Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd uvádza, že súčasťou obsahu základného

práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenia krajských súdov uvedené

požiadavky na odôvodnenie napĺňajú. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností

nezistil v postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutých uznesení krajských

súdov nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej

neakceptovateľnosti. Krajské súdy podľa posúdenia ústavného súdu odpovedali

aj na ťažiskové argumenty sťažovateľky týkajúce sa posúdenia rozhodcovskej doložky

a exekučného titulu, odvolávajúc sa na uvedené závery ústavného súdu a zjednocujúce

stanovisko pléna ústavného súdu, závery týchto súdov sú ústavne udržateľné. Napadnuté

uznesenia krajských súdov preto nemôžu mať také účinky, ktoré by boli v okolnostiach

posudzovanej veci nezlučiteľné s , listinou a dohovorom garantovaným základným

právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie, ako aj základným

právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v časti namietaného

porušenia jej práv napadnutým postupom a uzneseniami krajských súdov odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

III.C K namietanému porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami

najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež namietala porušenie označených práv postupom

a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu, ktorými boli ňou podané dovolania

odmietnuté ako neprípustné.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky

upravuje a nasl. v znení účinnom

v čase rozhodovania najvyššieho súdu, do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“).

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ

ide o prípady uvedené pod písmenom a) až g) tohto zákonného ustanovenia.

Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených

v .

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis ,

, , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenia najvyššieho súdu,

pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho

súdu nemajúci oporu v zákone.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania

je v napadnutých rozhodnutiach zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

V odôvodnení napadnutých rozhodnutí najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolania sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné,

a to jednak podľa , ako aj podľa .

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých možno uskutočniť dovolacie

konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do

právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

).

Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ňou podaných dovolaní nestotožňuje, ústavný súd napokon

dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. K námietkam

uvedeným v sťažnostiach ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho

konania nerozhodoval o veci meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody

podľa .

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľky odôvodňujúcu ňou namietané porušenie označených práv ako nedostatočnú na

to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažností na ďalšie konanie zistiť

a preskúmať spojitosť medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a namietaným

porušením označených práv. Napadnuté uznesenia najvyššieho súdu nemôžu byť v takej

príčinnej súvislosti s namietaným porušením sťažovateľkou označených práv aj preto, že

toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných

noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne

aj , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti

ako zjavne neopodstatnené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2016