Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 302/2017
PDF · 230.19 KB
No categories available
III. ÚS 302/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2017
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice, zastúpenej spoločnosťou MST PARTNERS, s. r. o., Laurinská 3,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Martin Timcsák, vo veci
namietaných porušení základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a základného práva na prerokovanie veci
v prítomnosti účastníka konania zaručených čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 136/2011 a jeho
uznesením z 27. júla 2011, postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 Er 1402/2010 a jeho uznesením z 21. marca 2013, postupom
Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 175/2012 a jeho
uznesením z 30. novembra 2012, postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 CoE 72/2013 a jeho uznesením z 21. januára 2014, postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Oboer 30/2014 a jeho uznesením
z 27. augusta 2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Oboer 207/2014 a jeho uznesením zo 16. júna 2015 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené pod sp. zn.
Rvp 16013/2015 a sp. zn. Rvp 16365/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. Rvp 16013/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 9. decembra
2015 a 15. decembra 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná
poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a základného práva na prerokovanie veci
v prítomnosti účastníka konania zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“), postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn.
9 Er 136/2011 a jeho uznesením z 27. júla 2011, postupom Okresného súdu Liptovský
Mikuláš (spolu ďalej len „okresné súdy) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 1402/2010
a jeho uznesením z 21. marca 2013 („uznesenia okresných súdov“), postupom Krajského
súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 175/2012 a jeho uznesením
z 30. novembra 2012, postupom Krajského súdu v Žiline (spolu ďalej len „krajské súdy“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoE 72/2013 a jeho uznesením z 21. januára 2014 (spolu
ďalej len „uznesenia krajských súdov“), postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Oboer 30/2014 a jeho uznesením
z 27. augusta 2015, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Oboer 207/2014 a jeho uznesením zo 16. júna 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenia
najvyššieho súdu“).
Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva.
S povinnými uzavrela poistné zmluvy, na základe ktorých sa povinní zaviazali platiť
dohodnuté poistné. Z dôvodu neplnenia povinností vyplývajúcich z poistných zmlúv
povinnými obrátila sa na základe uzavretej rozhodcovskej doložky na Arbitrážny súd
Košice, ktorý povinných zaviazal na zaplatenie dlžného poistného a trov konania. Následne
z dôvodu neplnenia povinností uvedených v rozhodcovských rozsudkoch podala súdnemu
exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie. Žiadosti súdnych exekútorov o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie však boli okresnými súdmi zamietnuté v nadväznosti
na konštatáciu neprijateľnosti zmluvných podmienok.
Sťažovateľka okresným súdom, ktoré napadnutými uzneseniami zamietli žiadosti
súdnych exekútorov o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vytýka, že týmito
rozhodnutiami nanovo konštruovali skutkový stav. Keďže však bolo takto rozhodnuté
bez nariadenia pojednávania a účasti sťažovateľky, namieta, že jej bolo upreté jej „právo
na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k ich obsahu“.
Podľa sťažovateľky je výsledkom postupu exekučného súdu faktická nevykonateľnosť
exekučného titulu. Konštatovanie (ne)platnosti zmluvy, ktoré „býva štandardne súčasťou
riadneho dokazovania na pojednávaní v kontradiktórnom procese“, sa však konalo
bez účasti sťažovateľky, v čom vidí zásadný vplyv tohto postupu „na právo sťažovateľa
na výkon exekučného titulu, ktoré je súčasťou garantovaného práva na súdnu ochranu
a spravodlivý proces“.
Sťažovateľka ďalej namieta, že napadnuté uznesenia prvostupňových súdov
a odvolacích súdov neumožňujú „preveriť správnosť postupu všeobecných súdov metódou
myšlienkovej verifikácie, teda preskúmania sledu premís a logických záverov, ktoré viedli
exekučné súdy k názoru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky“. Odôvodnenia
napádaných rozhodnutí totiž podľa sťažovateľky „neobjasňujú, v akých konkrétnych
procesných právach či povinnostiach vychádzajúcich z rozhodcovskej doložky mal byť
oprávnený na úkor povinného zvýhodnený tak, že zvýhodnenie malo byť dokonca hrubým
nepomerom vo vzťahu k právam povinného. Exekučné súdy neuviedli, v čom konkrétne,
v akej časti procesného postavenia, mal byť povinný v procese vydania exekučného titulu
hrubo a značne nerovnovážne oproti oprávnenému zvýhodnený.“.
Ako ďalej uvádza sťažovateľka v odôvodnení sťažností, v napádaných prípadoch
„exekučné súdy nezistili dostatočne všetky relevantné skutkové okolnosti, ktoré v danom
prípade boli nasledovné: (a) spotrebiteľ podpísal samostatným podpisom rozhodcovskú
doložku oddelene od zvyšku poistného vzťahu v rámci Osobitných zmluvných dojednaní
a nemusel ju akceptovať ako súčasť uceleného textu poistných podmienok, (b) uzavretie
poistnej zmluvy nebolo podpisom rozhodcovskej doložky podmienené, (c) vo veci rozhodol
stály rozhodcovský súd, ktorého pravidlá boli uverejnené na internetovej stránke súdu
a aj oficiálne v Obchodnom vestníku, (d) rozhodcovia daného rozhodcovského súdu spĺňajú
také kvalifikačné predpoklady a podmienky, aké zákon vyžaduje pre sudcu všeobecného
súdu, (e) konkrétneho rozhodcu neurčil a ani nevybral dodávateľ a ani spotrebiteľ, ale určil
ho stály rozhodcovský súd, (f) spotrebiteľ mal podľa pravidiel rozhodcovského konania
možnosť požiadať o prejednanie veci v obvode kraja jeho trvalého bydliska, (g) spotrebiteľ
je podľa pravidiel rozhodcovského súdu od poplatkov oslobodený, (i) subsidiárne sa
pred rozhodcovským súdom použije Občiansky súdny poriadok, (j) spotrebiteľ mal zaručené
aj iné procesné práva v rozsahu podobnom ako podľa štandardov Občianskeho súdneho
poriadku, (k) rozhodcovská doložka a ani pravidlá stáleho rozhodcovského súdu
na spotrebiteľa neprenášali žiadne dôkazné bremeno ani inak mu neznemožňovali
ani nesťažovali uplatnenie jeho procesných práv včítane možnosti žalovať na všeobecnom
súde“.
Odôvodnenia uznesení dovolacieho súdu podľa sťažovateľky zakladajú porušenia jej
základného práva garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, „nakoľko dovolací súd svoje rozhodnutie vôbec neodôvodnil a nevyjadril sa
ani k jednej z námietok sťažovateľa uvedených v dovolaní“. Rozhodnutia odvolacieho súdu
a dovolacieho súdu sťažovateľka napáda aj z dôvodu ich nepreskúmateľnosti.
V dôsledku toho, že sťažovateľka svoj nárok nemôže uplatniť na všeobecnom súde,
žiada vysloviť porušenie aj čl. 20 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu,
keďže namietaný postup všeobecných súdov „predstavuje nedôvodný a vážny zásah
do sťažovateľových majetkových práv (dokonca ide o denegatio iustitiae)“.
Sťažovateľka ďalej poukazuje na nerešpektovanie vybraných rozhodnutí ústavného
súdu a Súdneho dvora Európskej únie. Namieta, že nerešpektovanie nálezu ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 95/2010 „v konkrétnom prípade, ktorý je obsahom sťažnosti, zo strany
všeobecných súdov, a to v podobe ignorovania na prípad sa vzťahujúcich právnych
noriem“, konkrétne rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (C-40/08 a C-478/09),
a výklad ustanovenia čl. 6.1 smernice 93/13/EHS obsiahnutý v rozhodnutí Súdneho dvora
Európskej únie (C-472/11) zakladá porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny, a to vzhľadom na to, že právo na spravodlivý proces „v sebe
subsumuje aj právo na použitie správnej právnej normy v posudzovanom prípade zo strany
všeobecných súdov“.
Napokon sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že dovolací súd sa «nevysporiadal
ani s podstatnou námietkou sťažovateľa uvedenou v dovolaní, že súd nie je oprávnený
exekúciu v zmysle § 45 ods. 1 písm. b) za použitia § 40 ods. 1 písm. a) ZRK vo väzbe na § 1
ods. 3 ZRK, zastaviť, a teda ani nie je daný dôvod na „analogické“ zamietnutie žiadosti
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, a to z dôvodu, že podľa názoru súdu
ide v danom prípade o rozhodcovský rozsudok vydaný v rozpore s ust. § 1 ods. 2 ZRK,
čo však sťažovateľ dôrazne odmieta....»
Čo sa týka bližšej argumentácie sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že sťažnosti
sťažovateľky sú obdobné, resp. totožné, čo sa týka skutkového a právneho stavu a samotnej
argumentácie, s desiatkami sťažností, ktoré podala, a ústavný súd o nich už rozhodol,
a preto smerom k obsahu sťažností a k bližšej argumentácii ústavný súd odkazuje na svoje
predošlé rozhodnutia v jej veciach, napríklad na rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 547/2012
z 24. októbra 2013, sp. zn. I. ÚS 38/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. II. ÚS 499/2012
z 10. júla 2013, sp. zn. III. ÚS 264/2012 z 19. apríla 2012, sp. zn. III. ÚS 595/2012
z 13. decembra 2012, sp. zn. I. ÚS 332/2012 z 27. júna 2012, sp. zn. I. ÚS 359/2012
z 23. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 160/2013 z 19. marca 2013 alebo sp. zn. II. ÚS 524/2016
z 23. júna 2016.
Sťažovateľka navrhuje vydať nálezy, ktorými by ústavný súd vyslovil porušenia
označených článkov ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu napadnutými
postupmi a napadnutými uzneseniami všeobecných súdov, zrušil napadnuté uznesenia
všeobecných súdov a veci vrátil všeobecným súdom na ďalšie konanie. Napokon sa domáha
náhrady trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak
a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane
ustanovenia zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“).
Podľa § 166 ods. 1 CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné
konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých strán.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 166 ods. 1 CSP. S prihliadnutím
na právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako je uvedené
v bode 1 výroku tohto uznesenia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu práv napadnutými postupmi a uzneseniami
okresných súdov
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
Sťažovateľka sťažnosťami napáda postupy a uznesenia okresných súdov.
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutým
uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých boli oprávnené a aj povinné rozhodnúť
krajské súdy. Právomoc krajských súdov rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom
prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosti
v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
K namietanému porušeniu práv napadnutými postupmi a uzneseniami
krajských súdov a najvyššieho súdu
Obdobné (totožné) sťažnosti sťažovateľky týkajúce sa problematiky uvedenej
v časti I tohto uznesenia boli v minulosti predmetom konania pred ústavným súdom,
pričom podľa platného rozvrhu práce boli pridelené všetkým senátom ústavného súdu.
Z evidencie doterajšej rozhodovacej činnosti vyplýva, že ústavný súd
- väčšinu z nich odmietol pri predbežnom prerokovaní (pozri napr. uznesenia
III. ÚS 264/2012 z 19. apríla 2012, III. ÚS 595/2012 z 13. decembra 2012, I. ÚS 332/2012
z 27. júna 2012, I. ÚS 359/2012 z 23. augusta 2012, II. ÚS 160/2013 z 19. marca 2013
a II. ÚS 524/2016 z 23. júna 2016),
- niektoré z nich v časti týkajúcej sa porušenia označených práv podľa ústavy
a dohovoru príslušnými rozhodnutiami najvyššieho súdu prijal na ďalšie konanie
[uznesenia I. ÚS 547/2012 zo 7. novembra 2012, I. ÚS 38/2013 zo 6. februára 2013,
II. ÚS 382/2013 z 10. júla 2013 (dotýka sa dvoch sťažností spojených na spoločné konanie),
IV. ÚS 344/2012 z 3. júla 2012 a II. ÚS 499/2012 z 8. novembra 2012], pričom vo vzťahu
k trom z nich následne ústavný súd vyslovil, že sťažovateľkou označené práva porušené
neboli, t. j. nevyhovel im (nálezy I. ÚS 547/2012 z 24. októbra 2013, I. ÚS 38/2013
z 24. októbra 2013, IV. ÚS 344/2012 z 1. júla 2014), naopak, jednej z nich II. senát
ústavného súdu vyhovel (nález II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013),
- konanie o jednej zo sťažností sťažovateľky bolo uznesením sp. zn. IV. ÚS 461/2012
z 28. augusta 2012 zastavené (sťažovateľka vzala sťažnosť späť).
Z dôvodu odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu pri prerokovávaní
a rozhodovaní obdobných sťažností sťažovateľky ústavný súd uznesením sp. zn.
PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014 prijal toto zjednocujúce stanovisko: „Pri preskúmavaní
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku)
sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa
na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú
výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie
exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul
v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho
preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie
porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania
ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom
konaní.“
V prerokúvaných veciach sťažovateľka podala proti napadnutým uzneseniam
okresných súdov odvolania a proti uzneseniam krajského súdu dovolania na najvyššom
súde.
Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanovisko
pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, v súvislosti
so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na veci sťažovateľky
možno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala
z pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresných súdov
a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod
na zamietnutie žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci
ňou podaných opravných prostriedkov (odvolaní), a v rozsahu veci primeranom sa s touto
jej obranou zaoberali krajské súdy v rámci odvolacieho konania (m. m. I. ÚS 675/2013,
I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014).
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutých postupov a uznesení krajských súdov
a najvyššieho súdu postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní
ako celku (v posudzovanom prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto
súvislosti vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že presadzovanie názoru, že na každom
jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by odvolaciemu
súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti
konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom (napr. I. ÚS 742/2013,
II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd opätovne poukazuje na to,
že v posudzovaných veciach sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi
zamietnutia žiadostí súdneho exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcie už
z napadnutých uznesení okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolanie, v ktorom sa
k týmto dôvodom vyjadrila. Preto aj ak okresné súdy pochybili, keď nedali sťažovateľke
možnosť vyjadriť sa k listinným dôkazom, ich preskúmaniu ani ním uskutočnenému
právnemu posúdeniu, ich pochybenia nemožno pričítať na ťarchu krajských súdov
a najvyššieho súdu, keďže tieto procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho
konania. Z uvedeného dôvodu nemožno považovať napadnuté uznesenia krajských súdov
a najvyššieho súdu ani ich postupy, ktoré predchádzali vydaniu napadnutých uznesení,
za také, ktoré porušujú sťažovateľkine základné práva a slobody.
Ústavný súd ďalej uvádza, že jedným z nevyhnutných predpokladov vedenia
exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno
exekúciu vykonať. Nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný
všeobecný súd dospieť len na základe komplexného posúdenia posudzovanej
spotrebiteľskej zmluvy.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na odôvodnenie smernice Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej
len „smernica o nekalých podmienkach“), podľa ktorého „keďže na účely... smernice sa
hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy
ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb; keďže hlavný predmet zmluvy
a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti
ostatných podmienok...“. Z prezentovaného vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy
(v okolnostiach posudzovanej veci je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie
poskytnuté dodávateľom) a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú vyňaté
z posúdenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zároveň však platí, že aj hlavný
predmet zmluvy a vzťah ceny a kvality dodávanej služby môžu byť brané na zreteľ
pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok (rozumej ostatných podmienok poistnej
zmluvy). Z citovaného odôvodnenia smernice o nekalých podmienkach však nevyplýva
vyňatie poistných zmlúv z vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach en bloc
a rovnako ani nemožnosť posúdenia nekalého charakteru podmienky zakladajúcej
právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor vyplývajúci z poistnej zmluvy.
Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd uvádza, že súčasťou obsahu základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho
súdu uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňajú. Ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažností nezistil v postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutých
uznesení krajských súdov a najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo
ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajské súdy, ako aj najvyšší súd
podľa posúdenia ústavného súdu odpovedali aj na ťažiskové argumenty sťažovateľky
týkajúce sa posúdení rozhodcovských doložiek a exekučných titulov, pričom vo svetle už
uvedených záverov ústavného súdu a zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu sú
závery týchto súdov ústavne udržateľné. Napadnuté uznesenia krajských súdov
a najvyššieho súdu preto nemôžu mať také účinky, ktoré by boli v okolnostiach
posudzovanej veci nezlučiteľné s ústavou, listinou a dohovorom garantovaným základným
právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie, ako aj základným
právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Na základe uvedených záverov ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v časti
namietaných porušení jej práv napadnutými postupmi a uzneseniami krajských súdov
a najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2017