Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 302/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2017

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenej spoločnosťou MST PARTNERS, s. r. o., Laurinská 3,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Martin Timcsák, vo veci

namietaných porušení základného práva vlastniť majetok zaručeného

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a základného práva na prerokovanie veci

v prítomnosti účastníka konania zaručených ,

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 27. júla 2011, postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. marca 2013, postupom

Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 30. novembra 2012, postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 21. januára 2014, postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 27. augusta 2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. júna 2015 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 9. decembra

2015 a 15. decembra 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná

poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného

(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a základného práva na prerokovanie veci

v prítomnosti účastníka konania zaručených , práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“), postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. júla 2011, postupom Okresného súdu Liptovský

Mikuláš (spolu ďalej len „okresné súdy) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 21. marca 2013 („uznesenia okresných súdov“), postupom Krajského

súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 30. novembra 2012, postupom Krajského súdu v Žiline (spolu ďalej len „krajské súdy“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. januára 2014 (spolu

ďalej len „uznesenia krajských súdov“), postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 27. augusta 2015, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 16. júna 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenia

najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva.

S povinnými uzavrela poistné zmluvy, na základe ktorých sa povinní zaviazali platiť

dohodnuté poistné. Z dôvodu neplnenia povinností vyplývajúcich z poistných zmlúv

povinnými obrátila sa na základe uzavretej rozhodcovskej doložky na Arbitrážny súd

Košice, ktorý povinných zaviazal na zaplatenie dlžného poistného a trov konania. Následne

z dôvodu neplnenia povinností uvedených v rozhodcovských rozsudkoch podala súdnemu

exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie. Žiadosti súdnych exekútorov o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie však boli okresnými súdmi zamietnuté v nadväznosti

na konštatáciu neprijateľnosti zmluvných podmienok.

Sťažovateľka okresným súdom, ktoré napadnutými uzneseniami zamietli žiadosti

súdnych exekútorov o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vytýka, že týmito

rozhodnutiami nanovo konštruovali skutkový stav. Keďže však bolo takto rozhodnuté

bez nariadenia pojednávania a účasti sťažovateľky, namieta, že jej bolo upreté jej „právo

na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k ich obsahu“.

Podľa sťažovateľky je výsledkom postupu exekučného súdu faktická nevykonateľnosť

exekučného titulu. Konštatovanie (ne)platnosti zmluvy, ktoré „býva štandardne súčasťou

riadneho dokazovania na pojednávaní v kontradiktórnom procese“, sa však konalo

bez účasti sťažovateľky, v čom vidí zásadný vplyv tohto postupu „na právo sťažovateľa

na výkon exekučného titulu, ktoré je súčasťou garantovaného práva na súdnu ochranu

a spravodlivý proces“.

Sťažovateľka ďalej namieta, že napadnuté uznesenia prvostupňových súdov

a odvolacích súdov neumožňujú „preveriť správnosť postupu všeobecných súdov metódou

myšlienkovej verifikácie, teda preskúmania sledu premís a logických záverov, ktoré viedli

exekučné súdy k názoru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky“. Odôvodnenia

napádaných rozhodnutí totiž podľa sťažovateľky „neobjasňujú, v akých konkrétnych

procesných právach či povinnostiach vychádzajúcich z rozhodcovskej doložky mal byť

oprávnený na úkor povinného zvýhodnený tak, že zvýhodnenie malo byť dokonca hrubým

nepomerom vo vzťahu k právam povinného. Exekučné súdy neuviedli, v čom konkrétne,

v akej časti procesného postavenia, mal byť povinný v procese vydania exekučného titulu

hrubo a značne nerovnovážne oproti oprávnenému zvýhodnený.“.

Ako ďalej uvádza sťažovateľka v odôvodnení sťažností, v napádaných prípadoch

„exekučné súdy nezistili dostatočne všetky relevantné skutkové okolnosti, ktoré v danom

prípade boli nasledovné: (a) spotrebiteľ podpísal samostatným podpisom rozhodcovskú

doložku oddelene od zvyšku poistného vzťahu v rámci Osobitných zmluvných dojednaní

a nemusel ju akceptovať ako súčasť uceleného textu poistných podmienok, (b) uzavretie

poistnej zmluvy nebolo podpisom rozhodcovskej doložky podmienené, (c) vo veci rozhodol

stály rozhodcovský súd, ktorého pravidlá boli uverejnené na internetovej stránke súdu

a aj oficiálne v Obchodnom vestníku, (d) rozhodcovia daného rozhodcovského súdu spĺňajú

také kvalifikačné predpoklady a podmienky, aké zákon vyžaduje pre sudcu všeobecného

súdu, (e) konkrétneho rozhodcu neurčil a ani nevybral dodávateľ a ani spotrebiteľ, ale určil

ho stály rozhodcovský súd, (f) spotrebiteľ mal podľa pravidiel rozhodcovského konania

možnosť požiadať o prejednanie veci v obvode kraja jeho trvalého bydliska, (g) spotrebiteľ

je podľa pravidiel rozhodcovského súdu od poplatkov oslobodený, (i) subsidiárne sa

pred rozhodcovským súdom použije , (j) spotrebiteľ mal zaručené

aj iné procesné práva v rozsahu podobnom ako podľa štandardov Občianskeho súdneho

poriadku, (k) rozhodcovská doložka a ani pravidlá stáleho rozhodcovského súdu

na spotrebiteľa neprenášali žiadne dôkazné bremeno ani inak mu neznemožňovali

ani nesťažovali uplatnenie jeho procesných práv včítane možnosti žalovať na všeobecnom

súde“.

Odôvodnenia uznesení dovolacieho súdu podľa sťažovateľky zakladajú porušenia jej

základného práva garantovaného v a jej práva podľa

dohovoru, „nakoľko dovolací súd svoje rozhodnutie vôbec neodôvodnil a nevyjadril sa

ani k jednej z námietok sťažovateľa uvedených v dovolaní“. Rozhodnutia odvolacieho súdu

a dovolacieho súdu sťažovateľka napáda aj z dôvodu ich nepreskúmateľnosti.

V dôsledku toho, že sťažovateľka svoj nárok nemôže uplatniť na všeobecnom súde,

žiada vysloviť porušenie aj a dodatkového protokolu,

keďže namietaný postup všeobecných súdov „predstavuje nedôvodný a vážny zásah

do sťažovateľových majetkových práv (dokonca ide o denegatio iustitiae)“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na nerešpektovanie vybraných rozhodnutí ústavného

súdu a Súdneho dvora Európskej únie. Namieta, že nerešpektovanie nálezu ústavného súdu

sp. zn. „v konkrétnom prípade, ktorý je obsahom sťažnosti, zo strany

všeobecných súdov, a to v podobe ignorovania na prípad sa vzťahujúcich právnych

noriem“, konkrétne rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (C-40/08 a C-478/09),

a výklad ustanovenia čl. 6.1 smernice 93/13/EHS obsiahnutý v rozhodnutí Súdneho dvora

Európskej únie (C-472/11) zakladá porušenie jej základných práv podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, a to vzhľadom na to, že právo na spravodlivý proces „v sebe

subsumuje aj právo na použitie správnej právnej normy v posudzovanom prípade zo strany

všeobecných súdov“.

Napokon sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že dovolací súd sa «nevysporiadal

ani s podstatnou námietkou sťažovateľa uvedenou v dovolaní, že súd nie je oprávnený

exekúciu v zmysle § 45 ods. 1 písm. b) za použitia § 40 ods. 1 písm. a) ZRK vo väzbe na § 1

ods. 3 ZRK, zastaviť, a teda ani nie je daný dôvod na „analogické“ zamietnutie žiadosti

exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, a to z dôvodu, že podľa názoru súdu

ide v danom prípade o rozhodcovský rozsudok vydaný v rozpore s ust. § 1 ods. 2 ZRK,

čo však sťažovateľ dôrazne odmieta....»

Čo sa týka bližšej argumentácie sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že sťažnosti

sťažovateľky sú obdobné, resp. totožné, čo sa týka skutkového a právneho stavu a samotnej

argumentácie, s desiatkami sťažností, ktoré podala, a ústavný súd o nich už rozhodol,

a preto smerom k obsahu sťažností a k bližšej argumentácii ústavný súd odkazuje na svoje

predošlé rozhodnutia v jej veciach, napríklad na rozhodnutia sp. zn.

z 24. októbra 2013, sp. zn. z 24. októbra 2013, sp. zn.

z 10. júla 2013, sp. zn. z 19. apríla 2012, sp. zn.

z 13. decembra 2012, sp. zn. z 27. júna 2012, sp. zn.

z 23. augusta 2012, sp. zn. z 19. marca 2013 alebo sp. zn.

z 23. júna 2016.

Sťažovateľka navrhuje vydať nálezy, ktorými by ústavný súd vyslovil porušenia

označených článkov , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu napadnutými

postupmi a napadnutými uzneseniami všeobecných súdov, zrušil napadnuté uznesenia

všeobecných súdov a veci vrátil všeobecným súdom na ďalšie konanie. Napokon sa domáha

náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak

a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane

ustanovenia v znení neskorších

predpisov (ďalej len „CSP“).

Podľa v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné

konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých strán.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

ods. 1 použiť na prípadné spojenie vecí primerane . S prihliadnutím

na právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľky, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako je uvedené

v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu práv napadnutými postupmi a uzneseniami

okresných súdov

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (porov. , ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(porov. , ).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postupy a uznesenia okresných súdov.

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutým

uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých boli oprávnené a aj povinné rozhodnúť

krajské súdy. Právomoc krajských súdov rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom

prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa sťažnosti

v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu práv napadnutými postupmi a uzneseniami

krajských súdov a najvyššieho súdu

Obdobné (totožné) sťažnosti sťažovateľky týkajúce sa problematiky uvedenej

v časti I tohto uznesenia boli v minulosti predmetom konania pred ústavným súdom,

pričom podľa platného rozvrhu práce boli pridelené všetkým senátom ústavného súdu.

Z evidencie doterajšej rozhodovacej činnosti vyplýva, že ústavný súd

- väčšinu z nich odmietol pri predbežnom prerokovaní (pozri napr. uznesenia

z 19. apríla 2012, z 13. decembra 2012,

z 27. júna 2012, z 23. augusta 2012, z 19. marca 2013

a z 23. júna 2016),

- niektoré z nich v časti týkajúcej sa porušenia označených práv podľa

a dohovoru príslušnými rozhodnutiami najvyššieho súdu prijal na ďalšie konanie

[uznesenia zo 7. novembra 2012, zo 6. februára 2013,

z 10. júla 2013 (dotýka sa dvoch sťažností spojených na spoločné konanie),

z 3. júla 2012 a z 8. novembra 2012], pričom vo vzťahu

k trom z nich následne ústavný súd vyslovil, že sťažovateľkou označené práva porušené

neboli, t. j. nevyhovel im (nálezy z 24. októbra 2013,

z 24. októbra 2013, z 1. júla 2014), naopak, jednej z nich II. senát

ústavného súdu vyhovel (nález z 10. júla 2013),

- konanie o jednej zo sťažností sťažovateľky bolo uznesením sp. zn.

z 28. augusta 2012 zastavené (sťažovateľka vzala sťažnosť späť).

Z dôvodu odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu pri prerokovávaní

a rozhodovaní obdobných sťažností sťažovateľky ústavný súd uznesením sp. zn.

PLz. zo 7. mája 2014 prijal toto zjednocujúce stanovisko: „Pri preskúmavaní

žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku)

sa môžu primerane uplatniť ustanovenia vzťahujúce sa

na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú

výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie

exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul

v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho

preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie

porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa . Pre ústavnú konformnosť konania

ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom

konaní.“

V prerokúvaných veciach sťažovateľka podala proti napadnutým uzneseniam

okresných súdov odvolania a proti uzneseniam krajského súdu dovolania na najvyššom

súde.

Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanovisko

pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. zo 7. mája 2014, v súvislosti

so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na veci sťažovateľky

možno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala

z pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresných súdov

a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod

na zamietnutie žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci

ňou podaných opravných prostriedkov (odvolaní), a v rozsahu veci primeranom sa s touto

jej obranou zaoberali krajské súdy v rámci odvolacieho konania (m. m. ,

bod 38, ).

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutých postupov a uznesení krajských súdov

a najvyššieho súdu postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní

ako celku (v posudzovanom prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že presadzovanie názoru, že na každom

jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by odvolaciemu

súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti

konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom (napr. ,

, , ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd opätovne poukazuje na to,

že v posudzovaných veciach sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi

zamietnutia žiadostí súdneho exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcie už

z napadnutých uznesení okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolanie, v ktorom sa

k týmto dôvodom vyjadrila. Preto aj ak okresné súdy pochybili, keď nedali sťažovateľke

možnosť vyjadriť sa k listinným dôkazom, ich preskúmaniu ani ním uskutočnenému

právnemu posúdeniu, ich pochybenia nemožno pričítať na ťarchu krajských súdov

a najvyššieho súdu, keďže tieto procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho

konania. Z uvedeného dôvodu nemožno považovať napadnuté uznesenia krajských súdov

a najvyššieho súdu ani ich postupy, ktoré predchádzali vydaniu napadnutých uznesení,

za také, ktoré porušujú sťažovateľkine základné práva a slobody.

Ústavný súd ďalej uvádza, že jedným z nevyhnutných predpokladov vedenia

exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno

exekúciu vykonať. Nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú

zmluvnú podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný

všeobecný súd dospieť len na základe komplexného posúdenia posudzovanej

spotrebiteľskej zmluvy.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na odôvodnenie smernice Rady

č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej

len „smernica o nekalých podmienkach“), podľa ktorého „keďže na účely... smernice sa

hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy

ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb; keďže hlavný predmet zmluvy

a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti

ostatných podmienok...“. Z prezentovaného vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy

(v okolnostiach posudzovanej veci je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie

poskytnuté dodávateľom) a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú vyňaté

z posúdenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zároveň však platí, že aj hlavný

predmet zmluvy a vzťah ceny a kvality dodávanej služby môžu byť brané na zreteľ

pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok (rozumej ostatných podmienok poistnej

zmluvy). Z citovaného odôvodnenia smernice o nekalých podmienkach však nevyplýva

vyňatie poistných zmlúv z vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach en bloc

a rovnako ani nemožnosť posúdenia nekalého charakteru podmienky zakladajúcej

právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor vyplývajúci z poistnej zmluvy.

Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd uvádza, že súčasťou obsahu základného

práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho

súdu uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňajú. Ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažností nezistil v postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutých

uznesení krajských súdov a najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo

ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajské súdy, ako aj najvyšší súd

podľa posúdenia ústavného súdu odpovedali aj na ťažiskové argumenty sťažovateľky

týkajúce sa posúdení rozhodcovských doložiek a exekučných titulov, pričom vo svetle už

uvedených záverov ústavného súdu a zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu sú

závery týchto súdov ústavne udržateľné. Napadnuté uznesenia krajských súdov

a najvyššieho súdu preto nemôžu mať také účinky, ktoré by boli v okolnostiach

posudzovanej veci nezlučiteľné s , listinou a dohovorom garantovaným základným

právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie, ako aj základným

právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Na základe uvedených záverov ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v časti

namietaných porušení jej práv napadnutými postupmi a uzneseniami krajských súdov

a najvyššieho súdu odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2017